Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
NEPRÍČETNOSŤ AKO OKOLNOSŤ VYLUČUJÚCA
TRESTNÚ ZODPOVEDNOSŤ
Diplomová práca
Študijný program: právo ( jednoodborové štúdium, magisterský II. st., denná forma )
Študijný odbor: 3.4.1 právo
Školiace pracovisko: Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky
Školiteľ: JUDr. Ingrid Mencerová, PhD.
Bratislava 2014 Bc. Mária Ignáciková

Univerzita Komenského v Bratislave
Právnická fakulta
Zadanie
Meno a priezvisko študenta : Mária Ignáciková
Študijný program: právo ( jednoodborové štúdium, magisterský II. st., denná forma )
Študijný odbor: 3.4.1 právo
Typ záverečnej práce: diplomová
Jazyk záverečnej práce: slovenský
Názov: Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť
Cieľ práce : Komplexná charakteristika právnej úpravy nepríčetnosti ako okolnosti
vylučujúcej trestnú zodpovednosť.
Školiteľ : JUDr. Ingrid Mencerová, PhD.
Katedra : KTPKK; Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalsitiky
Vedúci katedry : doc. JUDr. Yvetta Turayová, CSc.
Spôsob sprístupnenia elektronickej verzie práce :
Dátum zadania : 23. 01. 2013
Dátum schválenia : .........................................
vedúci katedry
....................................... ...........................................
autor školiteľ práce
......................................
školiteľ práce
( dátum potvrdenia finálnej verzie práce, súhlas s jej odovzdaním, vrátane spôsobu
sprístupnenia )

Abstrakt
IGNÁCIKOVÁ, M.: Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť.
Diplomová práca. Univerzita Komenského v Bratislave. Právnická fakulta. Katedra
trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. Školiteľ: JUDr. Ingrid Mencerová, PhD.
Stupeň odbornej kvalifikácie: magister práva. Bratislava: PraF UK, 2014, s. 75.
Predkladaná práca sa snaží podať ucelený obraz o problematike nepríčetnosti,
ktorá je v zmysle súčasne platného Trestného zákona, zákon č. 300/2005 Z.z.. v znení
neskorších predpisov, okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť. V úvodnej časti
vychádza z historického vývoja tohto trestnoprávneho inštitútu a dokazuje, že
kultúrnohistorický vývin každej spoločnosti je úzko previazaný s jej postojom k právnym
normám a ich porušovateľom a rovnako k psychickým príčinám tohto konania. V ďalších
kapitolách, venujúcich sa na prvom mieste pojmu nepríčetnosť, je okrem samotnej
charakteristiky jednotlivých zákonných znakov nepríčetnosti, aké ustanovuje Trestný
zákon, venovaný pre účely tejto práce primeraný priestor forenznému významu
jednotlivých duševných porúch, s ktorými pracuje platná Medzinárodná klasifikácia
chorôb vo svojej 10. revízii ( MKCH –10 ) Kapitoly venované trestnoprávnym dôsledkom
nepríčetnosti a významu znaleckej činnosti pri posudzovaní duševného stavu páchateľa
v čase činu vychádzajú z bohatej judikatúry, ktorá významne podporuje teoretické
východiská autorky, a tým ich robí pre právnu prax obsahovo cennejšie. Na záver práce je
pozornosť venovaná komparácii slovenskej právnej úprave nepríčetnosti s úpravou
zahraničnou, ktorou je z dôvodu spoločnej právnej histórie, právna úprava Českej
republiky.
Kľúčové slová: Trestná zodpovednosť. Nepríčetnosť. Duševná porucha. Trestnoprávne
dôsledky nepríčetnosti. Úloha znalca. Zahraničná právna úprava nepríčetnosti.

Abstract
IGNÁCIKOVA, M.: Insanity as a circumstance excluding criminal liability. Diploma
work. Comenius University of Bratislava. Faculty of law. Department of criminal law.
Tutor: Ingrid Mencerova. Academic Degree : magister. Bratislava : PraF UK, 2014, p. 75.
The targit of this diploma thesis is to provide a comprehensive picture of the issue
of insanity, which is recognize as a circumstance excluding criminal liability under the
Criminal Code number 300/2005 Coll. of Laws, as amended. The introductory part of the
work is based on the historical development of this criminal institute and it shows that
cultural and historical development of any society is closely related to its attitude toward
legal norms and their offenders as well to psychological causes of this behavior. In the
following chapters, the author deals mainly with the concept of insanity, with the legal
character of insanity, which are stipulated by the Criminal Code. For the purpose of this
work is given adequate space for forensic significance of various mental disorders, with
whom the International Classification of Diseases works in his 10th revision (ICD -10).
Chapters, dedicated to the criminal consequences of insanity and to the importance of
expert activities in assessing the mental condition of the offender at the time of offense, are
based on the rich case law, which significantly supports the theoretical background of the
author, and thus makes these chapters more valuable for legal practice. In the last chapter,
the attention is drawn to the comparation of Slovak legal regulation of insanity with the
foreign one, which is the legal regulation of the Czech Republic due to a common legal
history .
Key words : criminal liability, insanity, mental disorder, criminal consequences of insanity,
role of the expert, foreign legal regulation of the insanity.

Predhovor
Problematika nepríčetnosti ako okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť
predstavuje nesporne veľmi zaujímavú tematiku, ktorá nikdy nestratí na svojej aktuálnosti.
Rozhodnutie o existencii stavu nepríčetnosti páchateľa v čase trestného činu je úlohou
orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, ktorí sa pri jej posudzovaní nemôžu
spoliehať na svoju vlastnú úvahu. Z tohto hľadiska vystupuje do popredia ďalšia z otázok,
a síce aké znalosti by mali byť spomenutým orgánom známe s ohľadom na správne
posúdenie trestnej zodpovednosti v konkrétnom prípade ? Odpoveď je jednoduchšia, ako
sa na prvý pohľad zdá. Sú to poznatky zo psychológie a psychiatrie, lebo ich učia poznať
človeka, t. j. predmet ich činnosti. Tak ako sa vyvíjala forenzná psychiatria, obdobné
zmeny sa týkajú i samotného zákonného obsahu pojmu nepríčetnosti, ktorý sa v období
niekoľkých rokov prispôsoboval novým psychiatrickým poznatkom a určitá tendencia
pokračovať v tomto progresívnom stave pretrváva naďalej.
Z uvedeného mi zároveň vyplýva, že by som si nedokázala zvoliť príťažlivejšiu
a podnecujúcejšiu tému svojej diplomovej práce, nakoľko svoje ťažisko vkladá nielen
výlučne do trestnoprávnej oblasti, ale zasahuje i do trestnému právu podporných
forenzných disciplín. Verím, že informačný substrát ohľadne tejto zaujímavej tematiky,
ktorý som sa snažila spracovať zodpovedne o čo najväčšiu mieru komplexnosti
najdôležitejších trestnoprávnych a súdnopsychiatrických problematík spojených
s nepríčetnosťou, môže predstavovať informatívne a obohacujúce poznanie pre
zainteresovaného čitateľa.
Čestne prehlasujem, že predkladanú prácu som vypracovala samostatne
a s použitím zdrojov, ktoré uvádzam v zozname použitej literatúry. Zároveň prehlasujem,
že elektronická verzia práce je zhodná s jej tlačenou verziou.
Na tomto mieste sa chcem poďakovať mojej školiteľke JUDr. Ingrid Mencerovej,
PhD.za odborné pripomienky, trpezlivosť a spoluprácu pri spracovaní danej diplomovej
práce

Obsah
Úvod ........................................................................................................... 8
1 Historický vývoj právne j úpravy nepríčetnosti .............................................. 10
1.1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti na našom území od roku 1918 ......... 16
2 Poje m nepríčetnosť ................................................................................... 21
2.1 Biologické kritérium nepríčetnosti............................................................................. 23
2.1.1 Forenzný význam niektorých duševných porúch ................................................ 26
2.2 Psychologické kritérium nepríčetnosti ....................................................................... 39
2.3 Zmenšená príčetnosť .................................................................................................. 40
3 Trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti a zmenšene j príčetnosti ......................... 42
3.1 Trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti........................................................................ 42
3.2 Trestnoprávne dôsledky zmenšenej príčetnosti.......................................................... 45
3.3 Trestný čin opilstva..................................................................................................... 49
4 Úloha znalca pri zistení duševného stavu páchateľa v čase trestného činu........... 56
4.1 Simulovanie nepríčetnosti .......................................................................................... 60
5 Komparácia slovenskej platnej právnej úpravy nepríčetnosti s právnou úpravou
vybraného štátu .......................................................................................... 63
Záver ........................................................................................................ 69
Zoznam použitej lite ratúry ........................................................................... 71

8
Úvod
Diplomová práca spracúva problematiku, ktorá v trestnom práve nie je nová
a v modifikovanej úprave si už mnohé stáročia drží stabilné miesto v trestnoprávnych
predpisoch jednotlivých štátoch. Dôvodov, pre ktoré ma problematika nepríčetnosti
zaujala, je mnoho. Jedným z nich je môj osobný záujem o forenznú psychiatriu
a psychológiu, ktorý bol mojím najväčším motivačným faktorom už pri samotnom výbere
témy mojej diplomovej práce. Hoci úprava problematiky nepríčetnosti ako okolnosti
vylučujúcej trestnú zodpovednosť nie je v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov zložitá a na pochopenie komplikovaná, ešte vždy ide o tematiku,
ktorá dokáže vzbudiť záujem a vyvolať rad citlivých otázok medzi laickou verejnosťou.
Diplomová práca je určená každému, kto prechováva určitý záujem o problematiku
nepríčetnosti, zaujíma sa o príčiny patologickej motivácie konania nepríčetného páchateľa
a o trestnoprávne následky tohto konania.
Vzhľadom na uvedené si dovoľujem za cieľ mojej práce stanoviť komplexný
prehľad právnej úpravy problematiky nepríčetnosti podľa platnej právnej úpravy de lege
lata obsiahnutej v Trestnom zákone.
Na dosiahnutie tohto cieľa pracujem so širokým spektrom informačných zdrojov,
ktoré netvorí výlučne len právnická literatúra, ale i množstvo odborných publikácii
z oblasti psychiatrie a psychológie. Tie mi pri spracovaní diplomovej práce umožňujú
hlbšie nahliadnuť do predmetnej problematiky a tým citeľnejšie vnímať samotný účel
sledovaný niektorými zákonnými ustanoveniami, v ktorých je obsiahnutá.
Prvá kapitola za zaoberá historickým vývojom právnej úpravy nepríčetnosti.
Najskôr v stručnosti informuje o vývoji, ktorý prebehol na celom svete a v rámci
samostatnej podkapitoly venuje bližší priestor vývoju právnej úpravy nepríčetnosti na
našom území.
V nasledujúcich kapitolách podávam výklad pojmu nepríčetnosť, a to
prostredníctvom charakteristiky kritérií, pomocou ktorých Trestný zákon tento pojem
v ustanovení § 23 vymedzuje. Nielenže detailne charakterizujem biologické
a psychologické kritérium nepríčetnosti, pozornosť venujem ďalej i trestnoprávnemu
inštitútu zmenšenej príčetnosti.

Kapitola venovaná trestnoprávnym dôsledkom nepríčetnosti a zmenšenej
príčetnosti má ponúknuť odpoveď na otázku, aké dôsledky sú spojené s nepríčetnosťou
páchateľa, resp. so stavom jeho zmenšenej príčetnosti. Čitateľ sa môže následne dozvedieť
o spôsobe sankcionovania nepríčetného páchateľa a o zvláštnostiach modifikovaného
postupu, ktorý sa uplatňuje v prípade, ak páchateľ spácha trestný čin v stave zmenšenej
príčetnosti, ktorý nevylučuje trestnú zodpovednosť. Rovnako rozoberám i špecifiká
právnej úpravy trestného činu opilstva podľa § 363 TZ a problematiku trestnoprávnej
konštrukcie actio libera in causa obsiahnutej v § 363 ods. 2 TZ. Chcela by som upozorniť,
že z dôvodu lepšieho a zrozumiteľnejšieho pochopenia použitia jednotlivých zákonných
ustanovení, o ktorých pojednáva predmetná kapitola, uvádzam tiež judikatúru súdov a ich
argumentáciu v jednotlivých rozhodnutiach.
V závere diplomovej práce si dovoľujem venovať pozornosť nezastupiteľnej
úlohe súdnych znalcov psychiatrov pri vyšetrení duševného stavu páchateľa v čase
trestného činu, ktoré tvorí významný dôkazný prostriedok, o ktorý sa opierajú orgány činné
v trestnom konaní a súd pri hodnotení otázky nepríčetnosti páchateľa. V tejto kapitole si
zároveň kladiem otázku, či je možné stav nepríčetnosti dôveryhodne simulovať, a tým sa
vyhnúť trestnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin.
Posledná kapitola má za úlohu porovnať právnu úpravu nepríčetnosti obsiahnutú
v slovenskom Trestnom zákone s platnou právnou úpravou nepríčetnosti v Českej
republike, ktorej výber by som zdôvodnila viacerými hľadiskami. Jednako oba štáty
disponujú spoločným právnym dedičstvom a právnou kultúrou, z ktorých vychádzali od
rozdelenia československej štátnosti v roku 1993 i pri budovaní vlastných právnych
poriadkov. Nielenže zmena politických, hospodárskych a najmä ústavnoprávnych pomerov
v roku 1989 nasmerovala českú a slovenskú legislatívu do nových legislatívnych procesov,
ktorých výsledkom bola postupom času u oboch štátoch rekodifikácia trestných zákonov,
ale podnietila i voľbu viacerých spoločných legislatívnych aktivít. V poslednom rade
medzi oboma štátmi existuje čulá a úspešná vedecká spolupráca v oblasti trestného práva,
najmä medzi jednotlivými právnickými fakultami a ich akademickými pracoviskami.
Považujem preto za nesmierne zaujímavé a informačne obohacujúce pri zohľadnení
uvedených hľadísk ponúknuť v komparatívnom priereze pohľad na rozdielne legislatívne
riešenia problematiky nepríčetnosti v právnych poriadkoch oboch štátov, prípadne na ich
spoločné znaky.
9

1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti
Je ťažké odhadnúť dobu a krajinu, v ktorej ako prvej dochádzalo k uplatňovaniu
rozličného prístupu v trestaní duševne chorých. S veľkou pravdepodobnosťou bol takýto
prístup zaužívaný omnoho skôr, ako boli z toho dôvodu vydané platné uznesenia.1 Súčasne
dostupné pramenné materiály dosvedčujú, že odlišné hľadisko v trestaní duševne chorých
páchateľov trestných činov poznalo už rímske právo rozlišujúce medzi ,, furiosi, mente,
capti, dementes“.2 Naostatok už jeden z významných rímskych právnikov antiky, autor
mnohých právnických spisov, Domitius Ulpianus ( 170 – 228 ) v prípade otázky trestnej
zodpovednosti uvádzal, že duševne chorý páchateľ nie je trestne zodpovedný za svoje
činy.3 Vo všeobecnosti rímske právo na začiatku nášho letopočtu poznalo tri psychiatrické
jednotky – furor, mentecaptio, melancholia. Presnejšiu kvalifikáciu šiestich duševných
porúch podmieňujúcich trestnú nezodpovednosť obsahoval i Justiniánov kódex.4 Dôvodom
vylučujúcim trestnú zodpovednosť bola rovnako za predpokladu vylúčenia rozumovej
schopnosti ( narozdiel od právnej úpravy v období klasického staroveku ) i opitosť
s výnimkou prípadu actio libera in causa .5
Pre zaujímavosť uvádzame, že mnoho všeobecných zásad rímskeho trestného
práva slúžilo v 16. stor. ako podklad pre spracovanie českého zákonníka mestského práva,
tzv. ,,Práva městské království českého“ od autora Pavla Kristiána z Koldína ( jedná sa
o známy Koldínův zákonník, ktorý kodifikoval české feudálne mestské právo ). Nielenže
autor v spomenutom diele podal obraz rímskeho práva z pohľadu jednotlivých inštitútov
súkromného a trestného práva, na mnohých miestach sa dokonca odvolal na všeobecné
rímske zásady, ktoré neboli vždy citované v originály či v latinskom jazyku. Mohli by sme
ale povedať, že množstvo citácii rímskoprávnych prameňov, počet odkazov na ne a na
mnohé iné texty zaoberajúce sa rímskoprávnymi zásadami svedčia o fakte, že Koldín ich
vydanie veľmi dobre poznal a musel ich mať fyzicky k dispozícii pri zostavovaní svojho
diela. V prípade trestnoprávnej zásady týkajúcej sa beztrestnosti páchateľa trestného činu
1ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo . Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989 s.
15.
2PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha :
Grada Publishing, 2004, s. 13.
3 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3.
Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15.
5 Riha, str.35
10

zapríčinenej nedostatkom veku alebo duševnou poruchou, vychádzal Koldín z diel
rímskeho klasického právnika Herrenia Modestina. Ako príklad uvádzame, že v dvanástej
knihe Pandektov ( zbierka výťahov zo spisov rímskych právnikov tvoriacich imanentnú
súčasť Justinánovho Corpus iuris civilis ) bolo ustanovené, že šialenstvo samo trestá
páchateľa.6
Paralelne s prvými trestnoprávnymi aspektmi týkajúcimi sa trestnej
nezodpovednosti duševne chorých páchateľov svoj prvý vrchol dosiahlo i ľudské poznanie
v oblasti psychiatricko – psychologických vied, ktorých poznatky výrazne
ovplyvnili problematiku nepríčetnosti v právnej praxi. V staroveku bola duševná porucha
vnímaná ako trest, ba kontrastne ako dar boží. Tým bol vysvetlený prevládajúci magický
pohľad na vznik duševných porúch v tej dobe.7 V rámci antického myslenia došlo u
Platóna ( 427 – 347 pred n. l. ) k striktnému etiologickému rozlíšeniu duševných porúch
nadprirodzeného ( božského ) a prirodzeného ( telesného ) pôvodu. Táto dvojdielnosť
ovplyvnila spoločenské postoje k psychopatológii až do obdobia novoveku.8
Nebolo ojedinelé, že viacerí antickí lekári dokázali pracovať s prvými odbornými
psychopatologickými klasifikáciami a termínmi, z ktorých sa mnohé používajú dodnes.
Pozoruhodné názory na etiológiu duševných porúch priniesol ďalej Hippokrates ( 460 -
377 pred n. l. ) klasifikujúci duševné ochorenia do šiestich skupín :
 frenetis – akútna duševné ochorenie sprevádzané horúčkou
 mánia – akútne duševné ochorenie bez horúčky
 melanchólia – všetky druhy chronických duševných chorôb
 epilepsia
 hystéria – najmä záchvaty a bolesti
 skýtska choroba – perverzia9
6 SKŘEJPEK, Michal. Římskoprávní zásady v díle P. K. Koldína. In ˇVŠEHRD [online] [citované 2. 100.
2013]. ISSN 1801-3678. Dostupné na: http://casopis.vsehrd.cz/2010/10/rimskopravni-zasady-v-koldinove-dile
%E2%80%9Eprava-mestska-kralovstvi-ceskeho%E2%80%9C/#fn-383-54
7 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia
Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 5.
8 ČERNOUŠEK, Michal. Studie k dějinám psychiatrick ého myšlení II. Správy VUPs č. 85. Praha, 1988.
Zdroj: HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce
profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15.
9.HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3.
11

Kánonické právo popri ,,furiosi“ vylučovalo trestnú zodpovednosť námesačných
12
a osôb konajúcich v horúčke.10
Obdobie stredoveku je spojené s odlišným postojom trestného práva na riešenie
problematiky trestnej zodpovednosti duševne chorých osôb. Magický pohľad na vznik
duševných porúch vystriedal démonologický model ich vzniku. Viac sa nehovorilo
o chorých, ale o osobách posadnutých diablom či inými zlými nadprirodzenými
stvoreniami11a duševne chorý jedinec i zločinec mali v najlepšom možnom prípade
spoločný osud, ktorým bola reťaz a cela12.
Stredoveké nehumánne postoje ešte dlho ovplyvňovali právnu prax. Spomenuli by
sme, že tortúra ako mučenie pri súdnom vyšetrovaní bola v Rakúsku zrušená až na konci
18. stor., aj keď odhliadnuc od toho, už v stredoveku existovali kláštorné útulky pre
duševne chorých.13 Bližšie sa zmieňuje o tejto problematike Foucault, ktorý uvádza, že sa
stalo zaužívaným postupom, najmä v nemeckých mestských štátoch, keď duševne chorí
jedinci boli vyobcovaní zo spoločnosti a to takým spôsobom, že mestské úrady ich
vyháňali za hradby ( obdoba novodobých detenčných ústavov ), čím sa z väčšiny z nich
stávali tuláci. Iným zvykom bolo predávať ,,šialených“ lodníkom. Autor túto uzanciu
manifestuje na príklade, podľa ktorého v roku 1399 dostali námorníci vo Frakfurte za
úlohu zbaviť mesto duševne chorého, ktorý sa prechádzal nahý ulicami. Tento zvyk dostal
svoje špecifické pomenovanie a v povedomí celej spoločnosti sa zakorenil ako tzv. ,,lode
bláznov“ ( Narranschif ). Nemôžeme byť avšak toho názoru, že išlo o všeobecne zaužívanú
metódu, akou sa mestské úrady zbavovali potulujúcich sa šialencov. Tí neboli vždy
vyháňaní, ale po celé obdobie stredoveku a renesancie existovali v rámci mnohých
európskych miest určité mestá, v ktorých dochádzalo k opatere o takéto osoby. Občas boli
prijímaní do nemocníc, kde bolo o nich lekársky postarané, dokonca zo záznamov
10, SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CÍSAŘOVÁ. Zák lady trestní odpovědnosti, podstatné
přepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s. 228.
11 FLEISCHER, Juraj ,a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia
12 DOBROTKA, Gejza. Základné otázky forenznej psychológie. In Pedagogica specialis, 1, 1969. Zdroj:
HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3.
Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15, 16.

stredovekých miest sa dozvedáme o podporách pre duševne chorých či domovoch
v prospech pomätených.14
V stredovekom angloamerickom priestore v dobe panovania Ondreja III. ( 1216-
1272 ) sa zvyklo udeliť kráľovskú milosť páchateľovi násilného trestného činu spáchaného
v stave nepríčetnosti. Rovnako počas obdobia vlády Edwarda II. ( 1307 – 1327 ) sa
nepríčetnosť považovala za tzv. obhajovací dôvod.15
Humánnejší postoj na duševne chorých páchateľov môžeme zreteľne vnímať
v Constitutio criminalis Carolina ( 1532 ) z obdobia vlády Karola V. zavádzajúceho
u páchateľov ,,zbavených rozumu“ trest podľa rady znalcov. V tomto univerzálnom
trestnoprocesnom a zároveň trestnohmotnom zákonníku sa v časti s názvom ,,O
zločincoch, ktorí nemajú rozum pre maloletosť alebo pre iné činy“ pamätá na situáciu, keď
trestný čin spácha osoba, ktorá pre maloletosť alebo inú chorobu je vyložene pozbavená
rozumového úsudku. V takomto prípade zákonník požaduje prijatie rady ,,múdrych ľudí“
o tom, ako postupovať, a to v súlade so všetkými okolnosťami prípadu a zároveň požaduje
i zhodnotenie či treba pristúpiť k trestu. O duševne chorých a ich trestnoprávnej
zodpovednosti sa daný zákonník zmieňuje i na inom mieste, konkrétne v súvislosti
s trestnoprávnymi následkami samovraždy. Zákonník totiž rozlišoval dva druhy
samovrážd, a jednak samovraždu zločincov a beztrestnú samovraždu ,,šialených“. Táto
dualistická koncepcia pretrvávala následne po celé obdobie raného novoveku. Len toho,
komu bola preukázaná ,,úmyselná“ samovražda, bolo možné odsúdiť, za to samovražda
,,ex non compos mentatis“, ako následok duševnej poruchy, šialenstva či melanchólie,
trestná nebola.16 Uvedené ustanovenia sa pravdepodobne nevzťahovali na opilstvo.
O dve storočia neskôr bol nariaďovaný na základe ustanovení Hrdelného
poriadku Jozefa I. z roku 1707 miernejší trest pre páchateľov čiastočne zbavených
rozumu ( počiatky inštitútu zmenšenej príčetnosti ), v prípade úplnej absencie rozumu
prichádzalo do úvahy vylúčenie trestnej zodpovednosti.17 Opilstvo bolo ale
14 FOUCAULT, Michel. Dějiny šílenství. Hledaní historick ých k ořenu pojmu duševní choroby. Praha :
nakladatelství Lidové noviny, 1994, s. 8, 9, 10.
15 SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CÍSAŘOVÁ. Zák lady trestní odpovědnosti, podstatné
16 BEŇA, Jozef. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2009,
s. 399, 432, 433, 444.
17 V starších právnych prameňoch, dokonca i v niektorej súčasnej právnickej literatúre sa stretávame
s nesprávnym pojmom exkulpácia páchateľa, ktorý podľa našej mienky je vhodné používať len v odvetí
súkromného práva.
13

v staronemeckom práve priťažujúcou okolnosťou, ktorá trest sprísňovala. Zavinenú
a nezavinenú ( vylučovala trestnú zodpovednosť ) opitosť rozlišoval aj Codex jurix
Bavarici Criminalis z roku 1751. Podobný prístup môžeme vidieť i v rakúskej legislatíve
v zákonníkoch Constitutio criminalis Theresiana a v zákonníku Jozefa II. .18 Chorobné
stavy vedúce k vylúčeniu trestnej zodpovednosti alebo k zmierneniu trestu pre páchateľa
uvádza už Constitutio criminalis Theresiana z roku 1768, ktorý za psychopatologické
stavy podmieňujúce beztrestnosť alebo zmiernenie trestu považuje aj hluchotu,
hluchonemosť, melanchóliu, oslabenie zmyslov, spáchanie deliktu počas spánku,
námesačnosť, rozsiahle afekty, opitosť a i. Zákonník sa zmieňuje i o znalcoch –
liečiteľoch, majúcich za úlohu vylúčiť prípadnú simuláciu týchto duševných stavov,
prípadne určiť v ktorom stupni sa posudzovaná duševná porucha nachádza.19
John Coke ( 1563 – 1644 ), významný anglický politik, závažnosť duševnej
poruchy v čase spáchania činu zhodnotil tak, že sa nemožno dopustiť vraždy ani iného
zločinu bez existencie zločinného zámeru. Konanie duševne chorej osoby pripodobnil ku
konaniu zvieraťa, čo prakticky vylučovalo existenciu akéhokoľvek zločinného zámeru
a rovnako i následného odsúdenia pre spáchaný zločin. Takýchto páchateľov, ktorí
,,nevládli rozumom“ klasifikoval do štyroch skupín :
 idiot, resp. blázon od narodenia
 osoba majúca dobrú a zdravú pamäť, ale navštívením Boha ju stratila
 šialenec tešiaci sa lucidným intervalom
 osoba, ktorá svojim zavineným konaním čo opilec nevládne svojou
mysľou ( opitosť ale nezbavovala tejto osoby jej trestnej zodpovednosti ) 20
Navzdory tomu, že koncom 16. storočia bolo zaužívané stanovisko, podľa ktorého
kto bol vyhlásený za duševne chorého v dobe trestného činu, nemohol byť postavený pred
súd a zároveň u koho duševná porucha nastala až po rozsudku, nemohol byť popravený,
táto prax nevyplývala ani tak z humánnych zásad ako skôr z náboženského hľadiska. Práve
18 ŘÍHA, Jiří Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo, 2007,roč. XI, č.4, s. 25.
19 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo . Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989,
s.15 .
s. 16.
14

náboženstvo požadovalo ušetrenie duše človeka, ktorý nebol v stave, ,,aby sa mohol
zmieriť s Hospodinom“.21
V roku 1843 našla v anglosaských krajinách svoje uplatnenie a do značnej miery
vo svojej modifikovanej podobe i dnes tvorí kľúčové hľadisko psychiatrického
posudzovania tzv. McNaughton Rules ( alebo tzv. McNaghtenov zákon ). Podstata jej
uplatnenia spočíva v povinnosti obhajoby preukázať, že páchateľ v čase spáchania činu
trpel takým defektom rozumu vyvolaným duševnou poruchou, že nepoznal podstatu ani
kvalitu svojho činu. Ak ju aj poznal, nevedel, že koná napríklad v blude. Je zrejmé, že
tento typ formulácie vzhľadom na definíciu nepríčetnosti v našom Trestnom zákone
zohľadňuje výlučne rozpoznávajúcu schopnosť.22 Skutkový stav prípadu, o ktorý sa
rozoberaná formulácia opiera vychádza z konania paranoidného schizofrenika Daniela
McNaughtona, ktorý v roku 1843 konajúc v blude, postrelil sekretára predsedu vlády
Roberta Peela, o ktorom sa mylne domnieval, že išlo o spomínaného štátnika a ktorý na
následky zranenia po piatich dňoch zomrel. I keď obžaloba sa opierala najmä o argumenty,
že v určitých okamihoch, napríklad pri zakúpení strelnej zbrane, postupoval McNaughton
cieľavedome a plánovane, pri posudzovaní jeho viny požiadala Snemovňa Lordov porotu
o vytvorenie pravidiel pre posudzovanie trestnej zodpovednosti duševne chorých
páchateľov, po uplatnení ktorých súd uzná páchateľa za nepríčetného ( ,,not guilty by
reason of insanity“ ).23
,,McNaughtenove pravidlá“ narážali postupom času na značnú kritiku. Vytýkané
im bolo predovšetkým morálne a nemedicínske hľadisko, ktoré obsahovala požiadavka
,,rozpoznania dobrého od zlého“ páchateľom ( ,,right or wrong test“ ), nezváženie
emočných faktorov a v neposlednom rade absencia vzťahu vôle páchateľa a schopnosti
rozpoznať závažnosť trestného činu. Práve z týchto dôvodov väčšina štátov neskôr
zahrnula do svojich právnych ustanovení týkajúcich sa nepríčetnosti popri biologickom
kritériu ( resp. medicínskom ) kritérium psychologické ( resp. juristické ), ktoré sa
neuspokojuje s jednoduchým konštatovaním duševnej poruchy, ale vyjadruje aj intenzitu
21 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo . Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989 s.
16.
přepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s .228.
23 IZÁKOVÁ, Ľubomír a Ivan ANDRÉ. Forenzná psychiatria – niektoré podnety zo zahraničia. In
Psychiatria pre prax, 2012, roč. 13, č. 2, s. 81.
15

a závažnosť chorobného stavu, ktorá musí byť tak veľká, že vylučuje príčetnosť.24
V Anglicku bol tento výklad už v roku 1844 doplnený o pojem nekontrolovateľný impulz,
čo samo o sebe signalizovalo narušenie vôľovej zložky správania duševnou poruchou.
Napriek podobným snahám tento aspekt trestnej zodpovednosti vo vzťahu k duševnej
poruche nebol nijak zvlášť akceptovaný. Ďalšia revízia ,,McNaughtenovho zákona“ sa
uskutočnila v roku 1972 ako reakcia na príliš liberálnu a tým neudržateľnú interpretáciu
zákona. V súčasnosti je vo veľkej Británii zaužívaná zaujímavá prax súdov v prípadoch,
keď páchateľ, ktorý v čase spáchania vraždy trpel duševnou poruchou, ale tá mu
nevylučovala schopnosť rozpoznať závažnosť trestného činu a jeho dôsledky, súd môže
hodnotiť prítomnosť tejto poruchy ako poľahčujúcu okolnosť, prekvalifikovať vraždu na
zabitie a v dôsledku toho znížiť páchateľovi trest.25
1.1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti na našom území od roku
1918
Základ trestného práva novovznikajúceho československého štátu v roku 1918
v zmysle recipovaného rakúskeho a uhorského práva tvorili rakúsky trestný zákonník
z roku 185226 a uhorský trestný zákonník z roku 187827, oba v novelizovanom znení
platnom k 28. novembru 1918. Československý právny poriadok prekonal tento svoj
právny dualizmus, ktorý prevládal počas celej existencie predmníchovskej republiky,
počas vojny a dokonca aj v čase po oslobodení, až vytvorením nového občianskeho a
trestného zákonníka v rokoch 1949 a 1950.28
Uhorský trestný zákonník v VII. hlave s názvom Dôvody vylučujúce alebo
zmierňujúce trestnosť v § 76 uvádzal, že ,, čin sa nemôže pričítať tomu, kto ho spáchal
v bezvedomí alebo za takej duševnej poruchy, že nebol schopný voľne určovať svoju vôľu“.
Rovnako bola v zmysle § 88 vylúčená trestná zodpovednosť hluchonemých osôb, ktoré
nesmeli byť trestané za zločiny alebo prečiny v prípade, ak neboli schopné rozpoznať
24ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo . Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989,
s. 16 – 17.
25 IZÁKOVÁ, Ľubomír a Ivan ANDRÉ. Forenzná psychiatria – niektoré podnety zo zahraničia. In
Psychiatria pre prax, 2012, roč. 13, č. 2, s. 81.
26 Rakúsky trestný zákon č. 117/1852 r. z. ( Zákon trestný o zločinoch, prečinoch a priestupkoch ).
27 Zákl. článok 5/1878 ( Uhorský trestný zákonník o zločinoch a prečinoch ).
28 HUBENÁK, Ladislav. Právne dejiny Slovenska do roku 1945. 1. diel . Banská Bystrica: Univerzita Mateja
Bela, Právnická fakulta, 2002, s. 209.
16

trestnosť svojho konania.29 Je vidieť, že toto ustanovenie v sebe zahrňovalo i terajšiu
novodobú úpravu okolností vylučujúcich protiprávnosť a zároveň poľahčujúcich okolností.
Problematickou sa javí otázka, kam treba zaradiť ,,donútenie neodolateľnou mocou“,
nachádzajúce sa pod § 77. Prušák vylučuje neodolateľné donútenie z dôvodov
vylučujúcich príčetnosť, pretože tento druh donútenia má podľa neho zreteľne vonkajšiu
podobu ( násilie, hrozba ) a už vôbec nie podobu vnútornú.30
Historické obdobie prvého slovenského štátu významnejšie nepoznačilo trestné
zákonodarstvo na našom území, pretože sa úplne zachovala platnosť recipovaných
právnych predpisov s výnimkou prijatia predpisov nových. V roku 1950 bol kodifikovaný
prvý Trestný zákon ( zákon č. 86/1950 Zb.) platiaci pre celé územie Československa,
ktorý otázku nepríčetnosti upravoval v § 11 nasledovne, a síce : ,,Kto pre duševnú poruchu
nemohol v dobe činu rozpoznať, že jeho konanie je pre spoločnosť nebezpečné, alebo
ovládať svoje konanie, nie je za taký čin trestne zodpovedný.“31
Nielenže zákonník siahol po tzv. biologicko – psychologickej definícii
nepríčetnosti, ale samotné biologické kritérium bolo vyjadrené širším termínom duševnej
poruchy, ktorý mal za úlohu nahradiť kazuisticky vypočítané duševné choroby starších
zákonníkov. Rovnako pod spomenutý pojem duševnej poruchy bola ako často používaný
biologický predpoklad nepríčetnosti zahrnutá porucha vedomia.32
Predmetný právny predpis otázku zmenšenej príčetnosti riešil len v jednom
jedinom ustanovení týkajúcom sa poľahčujúcich okolností, konkrétne v § 21 písm. a),
ktorý za jednu z poľahčujúcich okolností považoval najmä okolnosť, keď ,,páchateľ
spáchal trestný čin v stave, ktorý je blízky nepríčetnosti, pokiaľ si ho neprivodil sám, najmä
požitím alkoholického nápoja“. Trestný zákon z roku 1950 teda ešte nepoznal pojem
zmenšenej príčetnosti a hoci použil termín stav blízky nepríčetnosti, výlučne ho
subsumoval pod poľahčujúce okolnosti. Svojou povahou nešlo o podobu úpravy zmenšenej
príčetnosti, ako ju poznáme v súčasnosti. Až zákon č. 63/1956 Zb., ktorým sa menil
Trestný zákon z roku 1950 nahradil pojem stav blízky nepríčetnosti termínom zmenšená
nepríčetnosť.
29 LACLAVÍKOVÁ, Miriam a Adriana ŠVECOVÁ. Pramene práva na území Slovenska II. ( 1790 – 1918 ).
Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 535.
30 ŘÍHA, Jiří. Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo, 2007, roč. XI, č. 5, s. 39.
31 § 11 zákona č. 86/1950 Zb., Trestný zákon
32 ŘÍHA, Jiří. Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo, 2007, roč. XI, č. 5, s. 38.
17

V rokoch 1950 až 1961 bola uplatňovaná ,,prax rauschdeliktu“. Na rozdiel od
súčasnej právnej úpravy neboli stanovené podmienky trestnosti v prípadoch actio libera in
causa.33 Ustanovenie o trestnom čine opilstva v upravenom § 186 malo nasledujúce
znenie: ,,Kto sa požitím alkoholického nápoja alebo inak privedie, čo aj z nedbanlivosti, do
stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí trestného činu, potresce sa odňatím slobody až na
päť rokov; ak však spácha trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest, potresce
sa týmto miernejším trestom.“
Trestný zákon z roku 1961 ( zákon č. 140/1961 Sb. ), účinný od 1.januára 1962
a platný na našom území do 31. decembra 2005, upravoval trestnoprávny inštitút
nepríčetnosti v § 12. Ods.1 predmetného zákonného ustanovenia vylučoval trestnú
zodpovednosť u osoby, ktorá pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohla
rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie. V zmysle § 12
ods. 2 sa ďalej vylučovala aplikácia ustanovenia o trestnej nezodpovednosti nepríčetného
páchateľa upravenej v prvom odseku ,,ak sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti čo aj
z nedbanlivosti, požitím alkoholického nápoja alebo omamného prostriedku.“
Z hľadiska systematiky Trestného zákona z roku 1961 bola právna úprava
zmenšenej príčetnosti zaradená do druhého oddielu s názvom Všeobecné zásady pre
ukladanie trestov, kde v zmysle § 32 bola okolnosťou, na ktorú súd prihliadol pri určení
druhu trestu a jeho výmery, a to za podmienky, že ,,páchateľ spáchal trestný čin v stave
zmenšenej príčetnosti, ktorý si, a to ani z nedbanlivosti, neprivodil požitím alkoholického
nápoja alebo omamného prostriedku“.
Trestný zákon z roku 1961 neprevzal zákonné ustanovenie týkajúce sa
rauschdeliktu, a preto bol páchateľ trestaný i za ten trestný čin, ktorého sa dopustil v stave
nepríčetnosti, do ktorého sa dostal čo i z nedbanlivosti požitím alkoholického nápoja alebo
omamného prostriedku ( § 12 ods. 2 ). Zákonom č. 557/1991 Zb., ktorým sa menil
Trestný zákon, zák. č. 140/1961 Zb., dal zákonodarca za pravdu kritikom vtedajšej právnej
úpravy nerešpektujúcej dôsledne zásadu zavinenia v trestnej zodpovednosti.34 Predmetný
zákon zrušil ods. 2 v zákonnom ustanovení § 12 a zaviedol staronové ustanovenie
o trestnom čine opilstva podľa § 201a ods. 1, 2. Takto novelizované ustanovenie trestného
činu opilstva sa takmer identicky podobalo na právnu úpravu trestného činu opilstva
33 ŠUBRT, Milan. Zaviněná nepříčetnost. In Trestní právo, 2011, roč. XV, č. 9, str. 24.
34 HENCOVSKÁ, Mária. Trestné právo hmotné 1. Základy trestnej zodpovednosti. Košice : Právnická
fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000, s. 78.
18

v súčasnosti. Podľa § 201a ods.1: ,,Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky alebo
inak privedie, čo i z nedbanlivosti, do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania,
ktoré ma inak znaky trestného činu, potresce sa odňatím slobody na tri roky až osem
rokov; ak sa však dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon
ustanovuje miernejší trest, potresce sa oným miernejším trestom“.
Zákon taktiež v § 201a ods.2 postihoval prípad actio libera in causa dolosa,
ktorého naplnením neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovení § 201a ods.1 ani § 12.
Koncepcia právnej úpravy trestného činu opilstva podľa § 363 ods. 1, 2
rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. svojím obsahom predstavuje
v istom zmysle kompromisné riešenie medzi dvoma krajnými názormi riešenia trestnej
zodpovednosti osoby, ktorá sa zavinene ( hoc i z nedbanlivosti ) priviedla do stavu
nepríčetnosti ( bez úmyslu spáchať trestný čin ) a v tomto stave sa dopustila činu inak
trestného.35
Prvá koncepcia spočíva na absolútnom vylúčení trestnej zodpovednosti
nepríčetného páchateľa, ktorý si tento stav privodil úmyselne vplyvom návykovej látky
a javí sa nám preto kriminálno – politicky neúnosná.36
Druhá koncepcia znamená uplatnenie trestnej zodpovednosti v plnom rozsahu za
čin spáchaný v stave nepríčetnosti spôsobenej zavinene vplyvom návykovej látky, na
nepríčetnosť sa teda narozdiel od predchádzajúceho trestnoprávneho riešenia vôbec
neprihliada ako na okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť. Nemožno poprieť, že dané
riešenie je v súlade s ochrannou funkciou trestného práva ako prostriedku ochrany záujmov
spoločnosti pred závažnými protiprávnymi útokmi fyzických osôb, napriek tomu v plnom
rozsahu obchádza zásadu zodpovednosti za zavinenie, ktorá spočíva na nevyhnutnej
existencii vnútorného psychického vzťahu páchateľa k objektívnym znakom spáchaného
trestného činu.37 Toto trestnoprávne riešenie bolo dlhé časové obdobie do účinnosti
spomenutej novely č. 557/1991 Zb. súčasťou Trestného zákona z roku 1961 ( zákonné
ustanovenie § 12 ods. 2 ) .
35 ŠUBRT, Milan. Zaviněná nepříčetnost. In Trestní právo, 2011, roč. XV, č. 9, s. 23.
36 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava: Vydavateľstvo právnickej
literatúry IURA EDITION, 2010, s. 414.
37 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľnik y
práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s.
749, 750.
19

Ustanovenie o trestnom čine opilstva podľa § 363 Trestného zákona č. 300/2005
Z. z. v znení neskorších predpisov má nasledujúce konečné znenie:
,,(1) Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky, hoci aj z nedbanlivosti,
privedie do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky
trestného činu, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov; ak sa však dopustí
konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest,
potrestá sa týmto miernejším trestom.
(2) Ustanovenie odseku 1, ako i § 23 sa nepoužije, ak sa páchateľ priviedol do
stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.“
20

21
2 Pojem nepríčetnosť
Subjektom trestného činu podľa platného Trestného zákona, zákona č. 300/2005
Z. z. v znení neskorších predpisov ( ďalej len TZ ) môže byť len fyzická osoba, ktorá
v čase činu dosiahla určitého veku ustanoveného zákonom a je zároveň príčetná. Teória
trestného práva pod pojmom príčetnosť rozumie najčastejšie spôsobilosť byť trestne
zodpovedným páchateľom trestného činu z aspektu duševných schopností. Je to
pochopiteľné, pretože by bolo neúčelné a nehumánne brať na trestnú zodpovednosť osobu,
ktorá z dôvodu svojej psychickej indispozície nemohla rozpoznať protiprávnosť skutku
alebo ovládať svojej konanie.38 Staršie definície, ktoré sa snažili vystihnúť obsah pojmu
príčetnosť v celom jeho rozsahu, vychádzali najmä z vlastností mysle alebo stavu,
v ktorom mal trestný zákon možnosť pôsobiť na myseľ páchateľa. Podľa takéhoto
vymedzenia príčetným je ten, kto mohol svoju vôľu určovať podľa zákona, poznať pomer
činu k právnej norme a udržať ho v zhode s ňou.39 Podobná bola formulácia príčetnosti ako
schopnosti podmienenej duševným zdravím a vyspelosťou páchateľa správne ohodnotiť
povinnosti a na základe tohto úsudku konať.40
Často sa javí polemickou otázka vzťahu príčetnosti a viny. Kallab tieto dva pojmy
prísne odlišuje, keď uvádza, že príčetnosť je podmienkou viny. Vychádza z úsudku, že
rozhodovať o vine osoby možno len za toho predpokladu, že ide o konanie príčetného
človeka. Keď niet príčetnosti, niet ani viny v zmysle trestného práva. Naopak táto
konštrukcia vždy ale neplatí.41 Odlišné stanovisko zaujíma k predmetnej problematike G.
Maggiore, ktorý odmieta tvrdenie, žeby príčetnosť mala byť podmienkou viny, nakoľko
vina prehlbuje a spresňuje samotné posúdenie príčetnosti a obe nikdy nevystupujú
v protikladnom vzťahu.42
38 BALÁŽ, Pavel. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť . Bratislava : IURA EDITION, 2001, s.
80.
39 FINGER, August. Das Strafrecht I., 3 Aufl. Berlin, 1912. Zdroj: SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a
Dagmar CÍSAŘOVÁ. Zák lady trestní odpovědnosti, podstatné přepracované a doplnené vydání. Praha :
Lexis Nexis, 2003 s. 230.
40 MAYER, Max. Der allgemeine Teil des deutschen Strafrechts. Heildeberg, 1915. Zdroj: SOLNAŘ,
Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CÍSAŘOVÁ. Zák lady trestní odpovědnosti, podstatné přepracované
a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003 s . 230.
41 KALLAB, Jaroslav. Trestní právo hmotné platné v zemi česk é a moravskoslezské. Praha : Melantrich,
1935, s. 38.
přepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003 s. 229.

Náš Trestný zákon nedefinuje pojem príčetnosť, ale na jej vymedzenie zvolil
negatívnu formu, t. j. v ustanovení § 23 definuje, kto je nepríčetný. Celé zákonné
ustanovenie o nepríčetnosti znie teda nasledovne: ,,Kto pre duševnú poruchu v čase
spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje
konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak.“43
V treťom oddiely druhého dielu všeobecnej časti Trestného zákona s názvom
Okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť, v ktorom sa citované zákonné ustanovenie
v zmysle systematiky Trestného zákona nachádza, sa nepríčetnosť uvádza ako jedna
z okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť. Trestne nezodpovedný je v zmysle tohto
zákonného ustanovenia ten subjekt, ktorý pre duševnú poruchu ( biologické kritérium )
v čase spáchania činu inak trestného, nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať
svoje konanie ( psychologické kritérium ), pričom stačí, ak chýba jedna z týchto
schopností. Aplikáciou argumentum a contrario môžeme dospieť k tvrdeniu, že príčetným
je ten subjekt, ktorý v čase spáchania skutku, vedel rozpoznať jeho protiprávnosť a ovládať
svoje konanie.44 Takto formulovaná definícia príčetnosti predpokladá dva druhy
spôsobilostí, a to spôsobilosť rozpoznávaciu a ovládaciu. Len subjekt, u ktorého sú obe
tieto schopnosti v čase činu dané, je príčetný, naproti tomu nepríčetným je ten, o koho
aspoň jedna z týchto uvedených schopností ( prípadne obidve) v dôsledku duševnej
poruchy v čase činu vymizla. 45
V zmysle § 23 TZ je na vylúčenie trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti
nevyhnutná kumulácia aspoň troch tu uvedených kritérií, ktorými sú:
 duševná porucha
 čas spáchania činu inak trestného
 neschopnosť rozpoznať protiprávnosť činu
 neschopnosť ovládať svoje konanie ( resp. absencia oboch schopností )46
Rozhodujúce je pritom kritérium psychologické, lebo duševná porucha nadobúda
význam pre trestnú zodpovednosť len vtedy, keď zároveň vedie k vymiznutiu aspoň jednej
43 §23 Trestného zákona
45 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 129, s.
370.
46 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej
22

zo schopností rozpoznávacej alebo určovacej v čase spáchania činu.47 Inak povedané,
existencia duševnej poruchy v čase činu sama o sebe nikdy nezbavuje páchateľa trestnej
zodpovednosti.
Posledným kritériom, ktorého naplnenie je nevyhnutné na vylúčenie trestnej
zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti, je čas činu inak trestného. Páchateľ môže byť
nepríčetný pred spáchaním trestného činu alebo sa stane nepríčetným až po jeho spáchaní,
avšak v čase, v ktorom čin vykonal, bol príčetný. Prípad, keď sa duševná porucha objaví
u páchateľa až po spáchaní trestného činu, nemá vplyv na posudzovanie jeho trestnej
zodpovednosti. Ide len o procesnoprávnu otázku, kedy je potrebné posúdiť či je takáto
osoba schopná vnímať priebeh a zmysel trestného konania.48.
V zmysle ustanovenia § 23 Trestný zákona sa nakoniec myslí i na situácie, keď
v zákonnom stanovených prípadoch bude možno brať na trestnú zodpovednosť
i nepríčetného páchateľa, ktorý sa zavinene užitím alebo aplikáciou návykovej látky
privedie do stavu nepríčetnosti, následkom čoho bude podľa okolností zodpovedať za
trestný čin opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ alebo za dolózne actio libera in causa v zmysle
§ 363 ods. 2 TZ.
2.1 Biologické kritérium nepríčetnosti
Trestný zákon nedefinuje pojem duševnej poruchy ako jedného kritéria
nepríčetnosti. Duševné poruchy majú pritom v trestnoprávnej praxi veľmi dôležité miesto,
pretože sú významným činiteľom negatívne ovplyvňujúcim ovládacie a rozpoznávacie
schopnosti páchateľa trestného činu. I keď definíciu tohto pojmu neobsahuje žiadne
zákonné ustanovenie, v teórii trestného práva sa stretneme s názormi, že ide o poruchu
spoločensky závažnejšiu a existenčnú v čase spáchania činu, nie až po ňom.49
V odvetí psychiatrie sa už pomerne dávno zaužívalo namiesto termínu ,,choroba“
používať všeobecnejší termín ,,porucha“. Vyžiadala si to prax, ktorá doteraz nedokázala
odhaliť príčiny a presne stanovený typický vývoj pri veľkom počte psychických ochorení.
47Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 371.
48 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej
49 HREBÍKOVÁ, Vladimíra. Duševné poruchy a ich význam p ri posudzovaní trestnej zodpovednosti. In
Justičná revue, 1995, roč. 47, č. 3 – 4, s. 26.
23

Z tohto dôvodu sa pristúpilo k terminologicky vhodnejšiemu pojmu poruchy.50 Tá je podľa
moderných medicínskych názorov vymedzená ako odchýlka od stavu duševného zdravia
a rovnováhy, majúc na mysli stav úplnej a sociálnej spokojnosti ako výsledku genetických,
psychologických a sociálnych faktorov.51 Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že je
absolútne nežiaduce a nesprávne stotožňovať duševnú poruchu s duševnou chorobu, ktorá
je jej užším pojmom. Vznik duševnej poruchy môže byť determinovaný rôznymi faktormi,
medzi ktoré spadá i duševná choroba alebo iná choroba majúca za následok takú poruchu
či dokonca môže byť vyvolaná požitím návykových látok( napr. alkohol ). Rovnako platí,
že duševná porucha, ktorá je príčinou nepríčetnosti, môže byť prechodného, krátkodobého,
dlhotrvajúceho či dokonca trvalého charakteru. V literatúre sa ako príklady krátkodobosti
duševnej poruchy zvyknú uvádzať prípady, kedy porucha nastáva v čase len niekoľkých
sekúnd ( porucha vedomia u vodiča osobného automobilu ako príčina dopravnej
autonehody, ktorá má za následok ublíženie na zdraví ), alebo minút ( epileptický záchvat,
počas ktorého dôjde k ublíženiu na zdraví osobe poskytujúcej chorému pomoc ).52
Nepríčetnosť podľa súčasnej súdnopsychiatrickej praxe býva zapríčinená
prevažne nasledujúcimi duševnými poruchami :
 duševné choroby, rovnako i duševné choroby dlhšieho trvania ,
charakteristické svojím špecifickým začiatkom, priebehom, často krát
i s typickým vyústením v podobe vyliečenia alebo smrti : schizofrénia,
manickodepresívna psychóza, senilná demencia
 chorobné duševné stavy vyznačujúce sa svojou chronickosťou, nemajúce
charakteristický postup, začiatok, progresiu, často ako výsledok pôsobenia
faktorov vrodených i sociálnych : vývojové poruchy, vývojové oneskorenia,
psychopatie
 krátkodobé duševné poruchy ako patologický afekt, alkoholická
opojenosť ( najmä patologická opitosť ), patologické poruchy spánku a iné ťažké
poruchy vedomia ( mrákotné stavy ), rovnako i epizodické duševné poruchy
v rámci priebehu chronických nervových chorôb ( epileptické záchvaty, migréna,
50 ONDRIÁŠOVÁ, Mária. Psychiatria. Martin : Osveta, 2005, s. 25.
51 RABOCH, Jiří a Petr ZVOLSKÝ . Psychiatrie. Praha : Galén, 2001, s. 18, 146.
52 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 371.
24

duševné poruchy vyskytujúce sa po otrase mozgu, zásahu bleskom, obesení, po
otrave CO a i. )53
Pojem duševnej poruchy nemožno definovať s konečnou platnosťou, keďže sa
jeho obsah mení paralelne s pokrom psychiatrie a možnosťami liečebného procesu. Dosť
významné zmeny v odbornej terminológii priniesla súčasne platná a globálne uznávaná
Medzinárodná klasifikácia chorôb vo svojej 10. revízii ( MKCH–10, resp. International
Classification of Diseases – ICD-10, ďalej len MKCH-10 ), ktorá bola prijatá na pôde
Svetovej zdravotníckej organizácie ( WHO ).54 MKCH-10 predstavuje v súčasnosti
štandardný klasifikačný nástroj jednotlivých druhov chorôb a iných zdravotných
problémov.55 Od 1. septembra 2013 platí na Slovensku jej aktuálna revízia MKCH-10-SK-
2013, ktorá obsahuje klasifikáciu duševných porúch v piatej kapitole s názvom Duševné
poruchy a poruchy správania.56
Otázka nepríčetnosti je výlučne otázkou právnou, ktorej posúdenie prináleží
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, a to len na základe skutočností
vyplývajúcich z vykonaných dôkazov.57 Zložitosť tejto otázky logicky vyžaduje, aby jej
posúdenie bolo založené na základe odborného znaleckého dokazovania z odvetia
psychiatrie. V zmysle § 142 z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok ( ďalej len TP ) je orgán
činný v trestnom konaní alebo v konaní pred súdom predseda senátu povinný pribrať
dvoch znalcov, ak ide o vyšetrenie duševného stavu. Pribratí znalci z odvetia psychiatrie sa
následne vyslovia k otázke, či obvinený v čase činu trpel duševnou poruchou, o akú
poruchu išlo a aký bol jej konkrétny vplyv na spôsobilosť páchateľa rozpoznať
protiprávnosť svojho činu alebo na spôsobilosť ovládať svoje konanie. Takto znalcom
vyhodnotené biologické hľadisko sa stáva podkladom pre právny záver orgánu činného
v trestnom konaní, prípadne súdu o príčetnosti alebo nepríčetnosti, ktorý musí v závere
zapadať do celého zvyšného reťazca skutkových zistení.58 Zdôrazňujeme, že orgány činné
přepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s . 235.
54 Pozri International classification of disease [online] [navštívené 20. 12. 2013]. Dostupné na:
http://www.who.int/classifications/icd/en/
55 Pozri International classification of diseases [online] [navštívené dňa 20. 10. 2013]. Dostupné na:
http://www.who.int/classifications/icd/en/
56 Pozri Medzinárodná klasifikácia chorôb [online] [navštívené 20. 12. 2013]. Dostupné na:
http://www.nczisk.sk/Standardy-v-zdravotnictve/Pages/Medzinarodna-klasifikacia-chorob-MKCH-10.aspx
57 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín :
Heuréka, 2013, s. 154.
fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000, s. 77. ; pozri tiež R 17/1979
25

v trestnom konaní a súdy nezisťujú nepríčetnosť páchateľa ako takú, ale vždy len
nepríčetnosť vo vzťahu k určitému činu.59
Sudcu nezbavuje zodpovednosti za správne posúdenie stavu nepríčetnosti
páchateľa v konkrétnom skutkovom prípade odkázanie sa výlučne na stanovenú diagnózu
duševnej poruchy a jej vplyvu na rozpoznávaciu alebo ovládaciu schopnosť páchateľa
v čase činu. Nemožnosť bezvýhradného spoliehania sa sudcu v prípadoch riešenia otázok
trestnej zodpovednosti na autoritu znalca, ktorého úlohou by malo byť presvedčiť tohto
sudcu o správnosti svojich zistení ohľadne duševného stavu rozumnými závermi,
predpokladá, aby i sám súdny znalec z odvetia psychiatrie mal určité právne znalosti,
vďaka ktorým by bol schopný prispieť k účelu trestného konania.60
Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony v oblasti občianskeho práva nie je
rovnako rozhodujúce z hľadiska posúdenia nepríčetnosti páchateľa v trestnom konaní.
Z pohľadu trestného práva je absolútne irelevantné či k takémuto pozbaveniu alebo
obmedzeniu došlo ( napríklad z dôvodu duševnej poruchy ), pretože i osoba, ktorá bola
rozhodnutím súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na
právne úkony bola obmedzená, môže byť za predpokladu, že trpela duševnou poruchou,
ktorá jej v čase uskutočnenia činu nebránila rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať
svoje konanie, príčetná.61
2.1.1 Forenzný význam niektorých duševných porúch
Na úvod tejto podkapitoly dávame do pozornosti, že literatúra súdnej psychiatrie,
z ktorej sme vychádzali pri vypracovaní tejto podkapitoly, obsahuje pojmy zo všeobecnej
psychopatológie a špeciálnej psychiatrie, preto považujeme za nutné stručne vymedziť
aspoň hlavnú obsahovú náplň týchto termínov. Všeobecná psychopatológia v zásade
popisuje jednotlivé chorobné príznaky – symptómy ( resp. psychopatologické príznaky ),
ktorých určenie patrí k základným úkonom súdneho znalca v odbore psychiatria pri
vyšetrení duševného stavu páchateľa. Niektoré príznaky sa vyskytujú vzácne, iné sú veľmi
časté ( napríklad blud ) a môžeme ich nájsť pri viacerých duševných poruchách. Jednou z
Heuréka, 2013, s. 154.
60 VÁLKOVÁ, Helena. K ,,trestněprávnímu obsahu“ duševní poruchy a jeho souvislostem s přípustností
zabezpečovací detence u některých pachatelu . In Trestněprávní revue, 2011, roč. 11, č. 10, s. 253.
Heuréka, 2013,s. 154.
26

úloh psychiatra v rámci špeciálnej psychiatrie je preto ozrejmiť, pri ktorých poruchách sa
ten-ktorý príznak vyskytuje a opísať spôsob jeho prejavu.62 Príznaky ale nemajú rovnakú
dôležitosť z hľadiska diagnózy. Zistenie psychopatologických príznakov v súdnoznaleckej
praxi má zásadný vplyv na hodnotenie kvality rozpoznávacích a ovládacích schopností
páchateľa a v prípade ich pretrvávania ich prítomnosť môže značne ovplyvniť kvalitu
účasti obvineného na trestnom konaní.63 Navzájom sa dopĺňajúce symptómy sa ďalej
združujú do syndrómov64, ktorých určenie tvorí významný stupeň diagnostického procesu
pri vypracovaní psychiatrického znaleckého posudku a prakticky nevyhnutne predchádza
k stanoveniu diagnózy klasifikovanej duševnej poruchy.65
Keďže ide o veľmi širokú problematiku, ktorá je na mnohých miestach viac -
menej záležitosťou medicíny ako práva, pre potreby tejto práce sa zameriavame výlučne na
tie skupiny duševných porúch, ktoré majú zásadný význam pre posudzovanie otázky
trestnej zodpovednosti. V oblasti psychiatrie nie sú ale jednotné názory na členenie
duševných porúch najmä pre rozdielne klasifikačné kritéria. Z dôvodu, že Medzinárodná
klasifikácia chorôb ( ďalej len MCKH-10 )66 klasifikuje jednotlivé duševné poruchy na
základe dohodnutých a ustanovených pravidiel, čím prispieva k harmonizácii
a k vzájomnej porovnateľnosti psychiatrickej odbornej terminológie a údajov
v jednotlivých štátoch, ktoré sú členmi WHO, pri pomenovaní a členení jednotlivých
duševných porúch budeme ďalej vychádzať z jej odborného názvoslovia a kategorizácie.
27
Organické duševné poruchy
Rozsiahla skupina organických duševných porúch v sebe zahŕňa poruchy
vzniknuté v dôsledku priameho postihnutia mozgu zapríčineného úrazom, nádorom,
rôznymi infekciami a i. alebo poruchy, ktoré sa prejavujú pri určitom ochorení, a z toho
dôvodu sa označujú ako duševné poruchy symptomatické alebo sekundárne. Forenzne
významnými sa javia najmä rôzne formy demencií, bežne sa vyskytujúce vo vyšších
62 FLEISCHER, Juraj ,a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia
63 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha :
Grada Publishing,, 2004, s. 23.
64 Napríklad depresívny syndróm charakteristický depresívnou náladou, spomalením myslenia, poruchami
spánku, samovražednými myšlienkami alebo paranoidný syndróm, pre ktorý je charakteristický výskyt
paranoidných bludov, obáv, úzkosti a i. .
66 Pozri bližšie v podkapitole Biologické kritérium nepríčetnosti

vekových skupinách. Výnimočne sa výskyt demencie objaví i skôr, najmä v dôsledku
poškodenia mozgu.67
Najrozšírenejším typom patriacim do tejto skupiny duševných porúch je
demencia Alzheimerovho typu. Jedinec postihnutý Alzheimerovou chorobou sa môže
hlavne počas jej neskoršieho štádia dopustiť nedbanlivostného trestného činu ako napríklad
spôsobenia požiaru či do úvahy prichádza i sexuálne motivovaná trestná činnosť, ktorá je
viac menej výsledkom páchateľovej postupnej zmeny osobnosti a straty vyšších citov.68
V prípade, keď súdny znalec posudzuje vplyv tejto duševnej poruchy na kvalitu
rozpoznávacích a ovládacích schopností páchateľa, nevznikajú väčšie odborné ťažkosti.
Znalec spravidla dospeje k záveru o ich úplnom vymiznutí.
U tohto typu poruchy vznikajú ale určité teoretické a v zásade i praktické
problémy, s ktorými sa súdni znalci –psychiatri musia vyrovnať. V praxi môže nastať
situácia, že sa páchateľ dopustí trestného činu v dobe, keď je uňho zistené včasné štádium
choroby a kedy je ďalej preukázané, že sa podobnej trestnej činnosti opakovane dopúšťal
i vstave úplného duševného zdravia. Zásadne samotné preukázanie organického
poškodenia mozgu by malo i v tomto prípade viesť k záverom o vymiznutí rozpoznávacích
a ovládacích schopností páchateľa vplyvom tejto duševnej poruchy a k návrhu ochranného
liečenia. Výskyt jednotlivých známok demencie značí o už nemennom trvalom stave, ktorý
odôvodňuje vylúčenie akejkoľvek možnosti uznania tzv. lucidného intervalu ( remisia
duševného stavu, ,,svetlé obdobia“ ). Pavlovský uvádza, že je nesprávne v prípade
prechodných a nevýznamných zlepšení u posudzovaného páchateľa vyvodzovať nejaké
právne následky. Z psychiatrického hľadiska môže ísť totiž len o odznenie kvalitatívnej
poruchy vedomia, ale samotný stupeň demencie zostáva naďalej zachovaný.69
Veľmi dôležitou poruchou z hľadiska posudzovania nepríčetnosti páchateľa je
epilepsia. Jedným zo základných príznakov prejavu epilepsie sú opakujúce sa záchvatové
prejavy, ktoré sa zvyknú ďalej rozlišovať na veľké ( grand mal ) a malé ( petit mal ). Môžu
mať rôzny prejav, pre ktorý je typický nečakaný afekt úzkosti alebo zlosti, najrôznejšie
Grada Publishing,, 2004, s. 37, 38.
Grada Publishing , 2004, s. 39.
Grada Publishing,, 2004, s. 39 a 41.
28

ilúzie, halucinácie či neúčelné automatické konanie.70 Pre oba stupne záchvatov je
charakteristická strata vedomia dlhšieho či kratšieho trvania. V prípade veľkého záchvatu
nie je ojedinelý jeho prechod do mrákotného stavu.
Mrákotný stav buď nadväzuje na epileptický záchvat alebo môže vzniknúť bez
akejkoľvek nadväznosti naň. Jedná sa vždy o ťažkú duševnú poruchu, ktorá má za
následok vymiznutie rozumových a ovládacích schopností. Chorý nedokáže hodnotiť
situáciu, ani ovládať svoje konanie, i keď sa jeho správanie javí niekedy okoliu ako
usporiadané, plánovité ( pri tzv. záchvate psychomotorickom ).71
Psychomotorický záchvat je zas akousi automatickou formou mrákotného stavu
a v literatúre súdnej psychiatrie býva považovaný za najnebezpečnejšiu duševnú poruchu,
pod ktorej vplyvom môže veľmi ľahko dôjsť k spáchaniu násilných trestných činov. Počas
záchvatu pôsobí chorá osoba dojmom robota, celé jej konanie je automatické a na toto
obdobie si vôbec nepamätá. Častokrát chorý vytrhne inej osobe nejaký predmet z ruky, je
agresívny bez akejkoľvek motivácie, prípadne sa dopúšťa sexuálne motivovaných
trestných činov.72
V praxi nenastávajú problémy so stanovením vymiznutia rozpoznávacích
a ovládacích schopností páchateľa, ktorý sa dopustil trestnej činnosti v stave epileptického
záchvatu ( grand mal, mrákotný stav, psychomotorický záchvat). Problematickou sa javí
otázka preukázania samotnej existencie záchvatu v inkriminovanej dobe činu, keďže
nezriedka sa stáva, že epileptik sa dopustí trestnej činnosti medzi záchvatmi a v takom
prípade je trestne zodpovedný.73 Pre epileptické poruchy je charakteristická veľká
premenlivosť, z toho dôvodu je možné, aby nastala situácia, kedy jeden z dvoch činov bol
spáchaný v stave príčetnosti a v čase spáchania druhého činu bol už páchateľ nepríčetný.74
72 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právnik y a lék aře. Praha :
Orbis, 1957, s. 292, 293.
73 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha
: Grada Publishing,, 2004 s .48, 49.
Orbis, 1957, s. 299, 300.
29

Duševné poruchy a poruchy chovania vyvolané účinkom psychoaktívnych
30
látok
Duševné poruchy a poruchy chovania vyvolané účinkom psychoaktívnych látok sú
veľmi často diagnostikovanými poruchami s významným forenzným významom. Hneď
v názve tejto skupiny porúch uvádza MKCH–10 pojem psychoaktívne látky. Z
medicínskeho hľadiska rozumieme pod termínom psychoaktívna látka každú látku schopnú
ovplyvniť duševné procesy ( napríklad stav vedomia ) po jej vstrebaní do organizmu.
Okrem psychoaktívnych látok existujú i látky psychotropné, s ktorými je spojené narozdiel
od látok psychoaktívnych vysoké riziko návyku. Najzaužívanejším je termín droga, pod
ktorý môžeme subsumovať všetky lieky uvádzané v lekárenských predpisoch a látky typu
tabak, kofein či alkohol v rámci nemedicínskeho užívania.75 Drogy majú schopnosť
pozmeniť funkcie organizmu, nevynímajúc funkciu nervového systému a psychiky.76
Trestný zákon v ustanovení § 130 ods. 5 definuje pojem návykovej látky. Podľa tohto
ustanovenia sa na účely Trestného zákona návykovou látkou rozumie ,,alkohol, omamné
látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka
alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne
správanie“77.MKCH–10 klasifikuje jednotlivé duševné poruchy spadajúce do tejto skupiny
podľa hlavnej zneužívanej psychoaktívnej látky, z ktorých niektoré majú väčší forenzný
význam, iných forenzný význam je zanedbateľný.
Z jednotlivých foriem opitosti, má osobitný význam patologické opilstvo (
ebrietas pathica ), ktoré nadobúda väčšinou charakter mrákotného stavu majúceho za
následok vždy kvalitatívnu poruchu vedomia. Dôležité je, že nie je podmienené požitím
väčšieho množstva alkoholu, ale je schopná sa objaviť i po vypití malej dávky.78 Typickým
znakom tejto formy opitosti je konanie bez akejkoľvek motivácie, úplná alebo čiastočná
anamnéza osoby na toto konanie trvajúce niekedy i niekoľko hodín, v zásade bez
pohybového ochromenia.79
Grada Publishing,, 2004, s .50.
76 FLEISCHER, Juraj – a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava :
Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 151.
77 § 130 ods.5 Trestného zákona
79 SVOBODA, Zdeněk. Alkohol a trestní odpovědnost. In Kriminalistický sborník 2/83, 1983, roč. XXVII, č.
2, s. 126.

Zistenie patickej ebriety vedie nepochybne k záverom o absencii rozpoznávacích
a ovládacích schopností. Diagnostikovať túto formu je značne zložitý úkon v súdnej
psychiatrii. V takomto prípade je nevyhnutné, aby súdny znalec venoval dôkladnú
pozornosť svedeckým výpovediam. Pri hodnotení okolností patickej ebriety je znalec
mnohokrát nútený odpovedať na otázky zadávateľa znaleckého posudku, týkajúce sa
skutočnosti, či sa mohol požívania alkoholu zdržať alebo či páchateľ už v minulosti stav
patologického opilstva už prežil. V prvom prípade prichádza záporná odpoveď do úvahy
len vtedy, ak mal páchateľ nízku toleranciu alkoholu a jeho osobnosť bola v dôsledku
častého a dlhodobého užívania alkoholu degradovaná.80 Študent uvádza, že ohniskom tohto
problému je určenie, v akom štádiu alkoholizmu sa má konzument alkoholu nachádzať,
aby sa v právnom zmysle nemohol zdržať pitia. Zásadne by sa malo jednať o IV. štádium
alkoholizmu, čím by sa následne odstránili akékoľvek pochybnosti o tom, či tieto
schopnosti alkoholika neboli prinajmenšom znížené.81 Odpoveď na druhú stanovenú
otázku je značne významná, lebo v zmysle samotnej judikatúry, trestná zodpovednosť
páchateľa za trestný čin spáchaný v nepríčetnosti vyvolanej patologickou opitosťou je
v zmysle § 23 TZ vylúčená len vtedy, ak si páchateľ pred tým, než sa rozhodol požiť
alkohol, nebol ani nemohol byť vedomý svojej dispozície pre podobné stavy po požití
alkoholu ( R 49/1990 ). Podobne nepríčetnosť spôsobená patologickou opitosťou
nevylučuje trestnú zodpovednosť páchateľa, ak si tento stav zavinil aspoň z nevedomej
nedbanlivosti ( R 29/1971 ). Pre aplikáciu zákonného ustanovenia § 23 TZ je nevyhnutné,
aby sa po užití alkoholu zistila u páchateľa patologická opitosť, alkoholová paranoja alebo
prinajmenšom halucinačná psychóza. V ostatných prípadoch neprichádza použitie
spomenutého ustanovenia do úvahy.82
Schizofrénia, schizofrénne poruchy a poruchy s bludmi
Schizofrénia, ktorá je ťažkou chronickou duševnou poruchou nachádzajúcou sa
v skupine s názvom Schizofrénia, schizofrénne poruchy a poruchy s bludmi , sa zvykne
prejaviť už v mladom veku s tendenciou postupného zhoršovania. Zaujímavý je priebeh
schizofrénie, ktorý môže prebiehať v jednotlivých epizódach s kratšími či dlhšími
medziobdobiami zmiernenia alebo vymiznutia psychotických príznakov ( tzv. remisia ),
Grada Publishing, 2004, s. 58.
81 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo . Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989 s.
93.
82 HREBÍKOVÁ, Vladimíra. Duševné poruchy a ich význam pri posudzova ní trestnej zodpovednosti. In
Justičná revue, 1995, roč. 47, č. 3 – 4, s. 33.
31

poprípade tieto epizódy chýbajú a celý proces je chronický.83 Táto duševná porucha má
viacero klinických foriem ako napr. najčastejšie sa vyskytujúcu paranoidnú schizofréniu
alebo dnes už vzácne diagnostikovanú katatónnu schizofréniu.
Nebezpečnosť poslednej spomenutej spočíva v hrozbe spáchania impulzívneho
činu bez akéhokoľvek predchádzajúceho afektu alebo prípravy. V odbornej literatúre je
uvedený príklad chovania sa schizofrenika, ktorý najskôr nehybne sedí v kuchyni spolu so
svojou matkou práve krájajúcou zeleninu, náhle vstane, pričom vytrhne nič netušiacej
matke z ruky nôž, prebodne ju a napokon opäť zaujme nehybnú sediacu polohu.84
Pri posudzovaní otázky trestnej zodpovednosti sa nám môže zdať, že
konštatovanie vymiznutia rozpoznávacích a ovládacích schopností u diagnostikovaných
schizofrenikov je bežný a viac menej zaužívaný jav. V skutočnosti medzi súdnymi
znalcami z odvetia psychiatrie existujú názory o nevyhnutnosti určenia symptómov,
podieľajúcich sa na motivácii činu, a to z toho dôvodu, že môže nastať situácia, keď medzi
povahou a spôsobom vykonania trestného činu na jednej strane a symptomatológiou
ochorenia na strane druhej nie je žiadna súvislosť. Pritom pacient za predpokladu účinnej
farmakologickej liečby by mal schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo
toto konanie ovládať.85 Ďaleko náročnejšie sa javí posúdenie situácie, keď sa schizofrenik
v čase spáchania trestného činu nachádza práve v stave remisie alebo v minulosti liečený
schizofrenik spácha potom, čo sa jeho stav už pred mnohými rokmi upravil, opäť trestný
čin.86 V prvom prípade sa bude podľa názoru väčšiny súdnych znalcov z odvetia
psychiatrie nevyhnutné oprieť o psychopatologický obraz, prehodnotiť motiváciu,
charakter a všetky okolnosti trestného činu, prihliadnuť na fakt, či remisia je len
výsledkom liečby alebo nastala bez pomoci liečiv a aké má trvanie.87 Pri priebehu druhej
z možných variant situácií bude potrebné preskúmať zdravotnú dokumentáciu s cieľom
83 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právnik y a lék aře . Praha :
Orbis, 1957, s. 178.
Grada Publishing,, 2004, s.68.
85 LIBIGER, Jiří. Schizofrenní psychózy. In C. Hőschl a spol(Eds): c.d., 2004. Zdroj: HERETIK, A. /
Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované
a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 234.
32

zistenia, či sa v minulosti skutočne jednalo o schizofréniu a vylúčiť tak prítomnosť inej
duševnej poruchy, prípadne minulú simuláciu.88
Neurotické poruchy vyvolané stresom a somatoformné poruchy
Skupina duševných porúch s označením Neurotické poruchy vyvolané stresom
a somatoformné poruchy nevzbudzuje dojem, že by svojou povahou mohla mať významný
vplyv na rozumové a vôľové schopnosti páchateľa v čase činu. Ide o veľmi časté poruchy,
ktorých vznik je spojený s výskytom enormne ťažkej krízovej situácie, psychotraumy
vyvolanej smrťou blízkeho človeka, stresu, prípadne udalosti katastrofického rázu. Napriek
istej možnosti stanovenia kvalitatívnych zmien vedomia znalcom psychiatrom a
následných záveroch o možnosti podstatného zníženia alebo vymiznutia rozpoznávacích
alebo ovládacích schopností pri niektorých druhoch porúch vyskytujúcich sa v tejto
skupine, je ich forenzný význam pre posudzovanie nepríčetnosti zanedbateľný.89
Niektorí znalci z odvetia psychiatrie a psychológie s dlhou súdnoznaleckou
praxou zahrňujú do tejto skupiny problematiku tzv. patického afektu, i keď
v klasifikačnom manuály porúch nenájdeme v rámci jednotlivých skupín duševnú poruchu
s príslušným názvom a naň nadväzujúce číselné označenie. Pavlovský uvádza, že pri
posudzovaní ovládacích schopností osoby, ktorá sa dopustila trestného činu pod vplyvom
silného afektu, by bolo prijateľnejšie podoprieť svoje súdnoznalecké závery použitím
diagnostickej jednotky akútnej reakcie na stres.90 O problematike patického afektu sa
rovnako v súvislosti s príslušnou skupinou porúch zmieňuje i Heretik.91 Afekt môžeme
charakterizovať ako krátkodobú, silnú reakciu. Patický afekt je potom jeho veľmi silná
forma, na vrchole ktorej dochádza ku kvalitatívnej zmene vedomia so súčasnou stratou
pamäte. To sú jeho charakteristické znaky, ktoré ho odlišujú od jeho kvalitatívne nižších
a forenzne menej významných foriem. Nemenej významný je poznatok, že počas
patického afektu dochádza častokrát k takému konaniu ( ublíženie na zdraví, zabitie ),
ktoré býva v rozpore so životnými postojmi jedinca a s danou situáciou.92 Osoba sa môže
Grada Publishing, 2004, s.74 a 77.
Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s.199, 200.
33

správať k obeti extrémne brutálne, jej konanie je vo veľkej miere automatizované a to
i napriek faktu, že u nej nebýva zistená zvýraznená agresivita.93 Vplyv afektu na konanie
páchateľa trestného činu je zastúpený vo významnej miere asi u 2/3 páchateľov vrážd,
pričom ide prevažne vždy o rôzne stupne afektu s minimálnym výskytom afektu
patického.94
Problematika ,,afektdeliktov“ je jedna z najspornejších a najkomplikovanejších
otázok vyskytujúcich vo forenznej psychiatrii. Patický afekt má povahu ťažkej duševnej
poruchy, diagnostikovanie ktorej vedie vždy k priznaniu úplnej nepríčetnosti, preto je
nesmierne dôležité odlíšiť ho od akejkoľvek inej kvalitatívnej formy. Od patického afektu
je nutné v prvom rade odlíšiť jednoduchý afekt95, pri ktorom vždy chýba výskyt
kvalitatívnej poruchy vedomia. V minulosti sa tento typ afektu zvykol označovať
prívlastkom nezvládnutý alebo nezvládnuteľný. Dojem, aký posledný spomenutý
prívlastok vyvoláva tým, že akoby naznačoval narušenie ovládacích schopností, je
v súdnoznaleckej praxi považovaný za nesprávny a veľmi zavádzajúci. Jednoduchý afekt
až na výnimočné prípady, kedy možno uvažovať o znížení ovládacích schopností, nebýva
podkladom pre priznanie nepríčetnosti.96 Súd ho môže ale zobrať do úvahy ako
poľahčujúcu okolnosť ( v zmysle § 36 písm. a) TZ ako ospravedlniteľné silné citové
rozrušenie ).
Je nesmierne ťažké odlíšiť patický afekt od afektu jednoduchého. Obzvlášť
náročné je to vtedy, keď sa svedecké výpovede zhodujú v opise veľmi silného afektu
v konaní páchateľa, ktorý sa vymykal bežnému správaniu jedinca v obdobných situáciách.
Máme na mysli napríklad situáciu, keď páchateľ zasadí do už mŕtveho tela neobyčajne
veľa bodných rán nožom. Patický afekt sa na svojom vrchole odohráva často
v sekundovom intervale, čo samozrejme opäť komplikuje jeho zistiteľnosť. Stáva sa, že
páchateľ sa po zasadení prvých rán obeti dostane do takého rozpoloženia, v ktorom bodá
svoju obeť ďalej viac - menej automaticky, bez akéhokoľvek následného odôvodnenia
lokalizácie a počtu zasadených rán. Jedná sa o tzv. ,,Blutrausch“ ( opojenie krvou ), do
ktorého sa páchateľ dostane svojím vlastným pričinením. Nemôžeme výlučne vždy
93 HERETIK, Anton. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie,
3. prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2004, s. 200.
94 HERETIK, Anton. Extrémna agresia I . Forenzná psychológia vraždy . Nové Zámky : Psychoprof, 1999, s.
96, 97.
95 V literatúre sa môžeme stretnúť i s pojmami vystupňovaný ( používaný niekedy i judikatúrou ) afekt, silný
afekt, normálny afekt a i. .
Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s.201.
34

predpokladať takúto abnormitu konania, lebo ešte stále môže ísť len o bežné
zmechanizovanie pohybu.
Komplikovanosť posudzovania duševného stavu páchateľa v čase spáchania
trestného činu súdnymi znalcami z odvetia psychiatrie, najmä ak sa jedná o otázku výskytu
patického afektu, môže prerásť za istých okolností až do absurdity. Priblížime si to na
príklade páchateľa, ktorý potom čo sa rozhodol usmrtiť svoju obeť, jej v stave silného
afektu zasadil nespočetné množstvo rán, v priebehu čoho stratil schopnosť ovládať svoje
konanie. Teoreticky mohla preto nastať situácia, že sa po zasadení prvých rán začal
dostávať do stále silnejšieho afektu, ktorý uňho mohol nakoniec prerásť i v samotný
patický afekt, ktorý by vyvolal uňho stav nepríčetnosti. Zo strany obhajoby by ale logicky
pri pripustení tejto možnosti mohla smerovať otázka na znalca, od ktorej doby sa obvinený
nemohol ovládať. Ak by znalec razantne danú otázku neodmietol, malo by to za následok
položenie ďalšej otázky smerovanej znalcovi z odboru súdneho lekárstva týkajúcej sa
označenia poradia rany, ktorá bola v konkrétnom prípade smrteľná. I v takto
vykonštruovanom prípade by mal byť pre sudcu dôležitý len stav, v ktorom sa páchateľ pre
čin rozhodol a začal ho.97
Poruchy osobnosti a chovania u dospelých
Poruchy osobnosti a chovania u dospelých ako ďalšie zo skupín duševných
porúch v sebe zahŕňajú špecifické choroby osobnosti, pojem ktorých v minulosti nahradil
používaný ale značne pejoratívny termín psychopatie. Poruchy osobnosti ( personality
disorders ) nie sú duševnými chorobami v užšom slova zmysle, ale chorobnými stavmi.
Nemajú náhly začiatok, ani ohraničenú dobu priebehu, ale ide o trvalý stav, pre ktorý je
charakteristická disharmónia jednotlivých zložiek osobnosti, jej nevyváženosť a nezrelosť.
Touto disharmóniou trpí nielen sám jedinec, ale často i jeho okolie. V anamnéze ( v histórii
života ) od raného veku môžeme vidieť viaceré rysy chovania, ktoré sú typické pre jedinca
trpiaceho touto duševnou poruchou. 98 Psychopatické vlastnosti osobnosti po ich ustálení
sprevádzajú jedinca po celý život. Niektoré strácajú vekom na intenzite ( disociálne
prejavy, agresivita ), iné sa značne zvýrazňujú ( egocentrizmus ). Jedným zo všeobecných
kritérií prejavov poruchy osobnosti je trvalosť abnormného chovania, ktoré nie je
s. 35.
98 LUKEŠ, Václav. Pojem ,,psychopatie“ v třestním řízení. In Kriminalistický sborník 1/86, 1986, roč. XXX,
č.1, s. 29.
35

obmedzené len na určité životné etapy a ktoré sa manifestuje už počas detstva alebo
dospievania a pokračuje naďalej v dospelosti.99 Pri zvážení všetkých kritérií dôležitých z
hľadiska správneho posúdenia trestnej zodpovednosti páchateľa môže v trestnom konaní
nadobudnúť význam aj poznatok, že podľa MKCH-10 majú ,,psychopatie“ rôzne formy.100
Z forenzného hľadiska sa za najdôležitejšiu považuje disociálna porucha osobnosti,
charakterizovaná nerešpektovaním sociálnych noriem, antipatiou, trvalou
nezodpovednosťou, nízkym prahom pre spustenie agresívneho chovania, absenciou tzv.
zlého svedomia a častým pripisovaním viny okoliu. V odborných kruhoch takáto
konštelácia vlastností napĺňa pojem tzv. morálnej tuposti ( moral insanity ).101
Jedinci s poruchou osobnosti sú vysoko náchylní k iným psychickým poruchám.
Nie je vylúčená ani abnormálna reakcia v podobe skratového suicidného pokusu osoby
s poruchou osobnosti i pri malej psychickej záťaži. V literatúre býva zvýraznená najmä
disponovanosť takýchto osôb k závislostiam na alkohole a iných návykových látkach,
nesúca so sebou častokrát riziko zhoršovania adaptačných ťažkostí a akcentácie
psychopatických osobnostných charakteristík.102 U osôb trpiacich poruchou osobnosti
dochádza k chorobným duševným reakciám akou je napríklad patologický afekt.
Pozoruhodný je aj vzťah psychopatickej agresivity a epilepsie. Známy je prípad
z Anglicka, v ktorom istý súdny znalec z odboru psychiatrie posudzoval duševný stav
páchateľa násilného trestného činu ( vražda vlastnej matky ), pričom u takejto osoby
vykonal okolo 50 špeciálnych psychiatrických vyšetrení, počas ktorých uviedol
organizmus páchateľa do podobného stavu, v akom sa nachádzal v čase vraždy, t. j. hladný
a po vypití malej dávky piva. U tejto osoby sa následne objavili abnormálne mozgové
prejavy typické práve pre epilepsiu. Závery znalca zneli v prospech k priznaniu
nepríčetnosti páchateľa.103
Mysliveček nepovažuje poruchy osobnosti za chorobný proces. Poukazuje na to,
že takýto jedinec mal od mladého veku možnosť vyrovnať sa so svojimi povahovými
odchýlkami a kompenzovať ich ostatnými vlastnosťami. Je zaužívané všeobecné
Grada Publishing,, 2004, s. 79 a 80.
100V delení psychopatií existuje doteraz veľká terminologická nejednotnosť.
: Grada Publishing,, 2004, s. 80.
102 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava :
Orbis, 1957, s. 120,126.
36

presvedčenie, že osoba s poruchou osobnosti je prístupná výchovným vplyvom, dokáže
chápať ich zmysel, a práve tým sa líši od duševne chorých trpiacich psychotickým
ochorením.104 Fleischer k tejto problematike dodáva, že hoci osobe trpiace poruchou
osobnosti prvotne nereflektujú svoju zvláštnosť a považujú ju za viac menej prirodzenú,
adaptačné ťažkosti zvládajú najmä pomocou racionalizácie. Pod pojmom racionalizácia má
na mysli tie situácie, keď sa takáto osoba naučí často vplyvom životnej skúsenosti
rozumieť svojej výnimočnosti a brať ju na zreteľ. Inokedy dochádza k vedomému
ospravedlňovaniu svojho nezákonného konania práve s odkazom na svoju poruchu.105
Nositeľ povahovej odchýlky, ktorá je málokedy hlboká, dokáže zo strachu pred
dopadnutím a trestom posúdiť protiprávnosť svojho činu i ovládať svoje konanie.
V prenesenom význame môžeme povedať, že duševná porucha vysvetľuje páchanie
trestnej činnosti, ale nemala žiadny vplyv na rozpoznávacie a ovládacie schopnosti
páchateľa v čase trestného činu.106
V súdnoznaleckej praxi môže nastať špecifická situácia, keď sa v genéze
posudzovaného činu objaví nielen konkrétna porucha osobnosti, ale i iné
psychopatologické znaky, ktoré samy o sebe nemajú vplyv ani na priznanie zmenšenej
príčetnosti. Môže ísť o prípad jedinca trpiaceho disociálnou poruchou osobnosti, ktorý sa
nachádza v stave ľahkého alkoholového opojenia a zároveň u ktorého predchádzajúca
konzumácia alkoholu alebo iných návykových látok mohla spôsobiť určité organicky
podmienené zmeny psychiky Celé spolupôsobenie daných činiteľov môže napokon vyústiť
do stavu odôvodňujúceho priznanie zníženia rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti
v podstatnej miere.107
Podiel páchateľov s poruchou osobnosti na všeobecnej kriminalite sa v staršej
literatúre odhaduje na 50 % a medzi vrahmi toto percento stúpa až na celkových 75 %.108
Z podobných vykonaných štatistík nepriamo vyplýva problém výkladu trestnoprávnej
relevancie porúch osobnosti v súdnej praxi. V prvom rade v každom štáte vzniká
Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 82, 83.
108 DOBROTKA, Gejza. Základné otázky forenznej psychológie. In Pedagogica specialis, 1, 1969. Zdroj:
HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3.
37

pochopiteľná obava legislatívne voliť také zákonné formulácie nepríčetnosti, do ktorých by
boli páchatelia trpiaci poruchou osobnosti výslovne subsumovaní, a tým zvýhodňovaní.
Znamenalo by to, že osobám s hlbšou formou narušenia, ktorých náprava a ochrana
spoločnosti prostredníctvom ich izolácie, by logicky vyžadovala trest dlhšieho trvania, by
bol vymeraný narozdiel od ostatných kratší trest. Dokonca by za určitých okolností mohli
byť vyhlásení za nepríčetných a zverení do rúk psychiatrov, nemajúcich súčasne účinné
liečebné prostriedky, ktoré by boli zárukou ochrany spoločnosti.109
Poznatky z rozhodovania súdov nám podávajú obraz o rôznom posudzovaní
trestnoprávneho významu porúch osobnosti vzhľadom na otázku či môžu byť
s prihliadnutím na stav poznatkov súdnej psychiatrie o rozpoznávacej a ovládacej
schopnosti osoby trpiacej duševnou poruchou osobnosti dôvodom na priznanie stavu
nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti. V nadväznosti na to vzniká polemika aj
o odchylnej voľbe druhu trestu a jeho výmery, ktorý by mal zabezpečiť ochranu
spoločnosti a účinnú resocializáciu duševne chorého jedinca.110
Ak vychádzame z toho, že slovenské trestné právo je založené na tzv.
zodpovednosti za zavinenie ( nullum crimen sine culpa ) vyjadrenej v ustanoveniach §§ 15
až 18 TZ, pričom trestné právo nepozná objektívnu zodpovednosť za spáchanie trestného
činu, je pochopiteľné, že pri rozhodovaní o trestnom čine nemožno páchateľovi pričítať
okolnosť, ktorú nezavinil. Výnimku nachádzame jedine v podobe objektívnej podmienky
vo forme tzv. kvázideliktu, ktorým sa má namysli čin inak trestný vyskytujúci sa pri
trestnom čine opilstva podľa § 363 TZ a rovnako čiastočné narušenie uvedenej zásady
vidíme v procese rozhodovania o ochranných opatreniach.111 Problematika nepríčetnosti
páchateľa v čase činu nepochybne úzko súvisí s danou zásadou, keďže akákoľvek
konštrukcia zavinenia je nepríčetnosťou absolútne vylúčená a bez zavinenia v zmysle
spomenutej zásady nemôžeme hovoriť o trestnom čine a rovnako nemôžeme uvažovať ani
o uložení trestu.112 Môžeme sa stretnúť so zaujímavým názorom, podľa ktorého problém
porúch osobností v trestnom práve nie je irelevantný, lebo ignorovanie a opomínanie
poznatkov súdnej psychiatrie o príslušnej skupine duševných porúch s ohľadom na riešenie
otázky trestnej zodpovednosti páchateľa v trestnom konaní, by vylučoval uplatnenie
s. 57.
110 DUBIVSKÝ, Peter. Trestnoprávny význam psychopatie. In Justičná revue, 1993, roč. 45, č. 6, s. 16.
112 HATALA, Vojtech. Zavinenie v česk oslovensk om socialistick om trestnom práve. Bratislava : SAV, 1961,
s. 42.
38

zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností vyjadrenej v § 2 ods. 10 TP:
,,Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.“.113
2.2 Psychologické kritérium nepríčetnosti
Výskyt samej duševnej poruchy nikdy nebude postačovať na to, aby páchateľovi
chýbala rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť. Porucha musí vplývať tak na jedinca, že
vylučuje aspoň jednu z schopností vo vzťahu k spáchanému skutku.114 V predchádzajúcich
kapitolách bolo preukázané, že povaha duševnej poruchy a predovšetkým jej intenzita býva
určená psychologickým kritériom.115
Nedostatok schopnosti rozpoznávacej, resp. rozumovej je nevyhnutné posudzovať
vždy s ohľadom na povahu spáchaného trestného činu. I páchateľ postihnutý duševnou
poruchou môže byť schopný rozpoznať protiprávnosť takých trestných činov, ktorých
obsah je z hľadiska jeho jednoduchosti schopný pochopiť, napríklad krádež, vražda.
U ,,zložitejšieho“ činu nedokáže ale pochopiť jeho dosah. Tak to bude v prípade podvodu
alebo všeobecného ohrozenia. Do úvahy prichádza i situácia, keď páchateľ, ktorý spáchal
viacero trestných činov, môže byť vo vzťahu k niektorým z nich príčetný a vo vzťahu
k ostatným nepríčetný.116
Podobne s ohľadom na povahu trestného činu treba posudzovať i schopnosť
ovládaciu, resp. vôľovú. Nepríčetná osoba si síce uvedomuje protiprávnosť svojho činu,
ale nie je schopná v tomto konkrétnom prípade svoje konanie regulovať vlastnými
duševnými schopnosťami, aby sa ho aj napriek vedomosti protiprávnosti nedopustila.117 .
113 DUBIVSKÝ, Peter. Trestnoprávny význam psychopatie. In Justičná revue, 1993, roč. 45, č. 6, s. 17.
116 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel.
Praha: C. H. Beck, 2010, s. 153.
39

Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť

Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť

Recommended

Recommended

More Related Content

What's hot

What's hot (20)

Viewers also liked

Viewers also liked (7)

More from Právny Dom

More from Právny Dom (20)

Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť