1. ABSTRAKT
Mgr. Tomáš Klinka: Odopretie spravodlivosti v civilnom procese, Rigorózna
práca, Katedra občianskeho a obchodného práva, Právnická fakulta Trnavskej
univerzity v Trnave, Banská Bystrica 2009.
Rigorózna práca je venovaná civilno-procesnej problematike „denegatio
iustitiae“ s prihliadnutím na jej ústavnoprávne a právno-teoretické aspekty. Snaží sa
tému poňať komplexne a spracovať ju systematicky ako prienik uvedených právnych
odvetví. Využíva pri tom relevantnú judikatúru a odbornú literatúru spracovanú
metódou kritickej analýzy.

2. 2
PREDHOVOR
Dva roky som pracoval ako vyšší súdny úradník na Okresnom súde Nitra, kde
som vybavoval civilnú agendu. Odborným zameraním prirodzene inklinujem
k občianskemu právu a s ním súvisiacim oblastiam teórie práva. V rigoróznej práci by
som rád predstavil môj pohľad na problematiku odopretia spravodlivosti v civilnom
procese.
Z podstaty vybranej témy prirodzene vyplýva jej viac úrovní a vrstiev. Primárne
síce ide o procesno-právnu otázku, avšak jej komplexné riešenie nenájdeme len
v prostredí civilného procesu. Musíme ho opustiť a nazerať na problém v širších
súvislostiach, z hľadiska účelu civilného procesu a práva na spravodlivý proces.
Vstupujeme tým zároveň na ústavnú pôdu a do oblasti filozofie práva. Denegatio
iustitiae, téma na Slovensku monograficky nespracovaná, predstavuje vďačný predmet
odbornej analýzy, umožňuje prezentáciu vlastných právnych názorov a interpretáciu
právnych noriem. Mojou ambíciou je predložiť ucelenú a obsahovo hodnotnú štúdiu,
ktorá čitateľa zorientuje v danej problematike, ponúkne dostatok podnetov právnikom
z praxe, najmä tým, ktorých sa téma dotýka najbližšie – civilným sudcom.
Pre účely rigoróznej práce používam pojem civilný proces v úzkom zmysle, keď
do neho nezahŕňam exekučné konanie, konkurzné konanie, správne súdnictvo a to
najmä v záujme prehľadnosti a z dôvodu limitovaného rozsahu práce. V rámci takto
chápaného civilného procesu ťažiskovú oblasť tvorí sporové konanie, t.j. konanie
o žalobách fyzických a právnických osôb podľa III. časti OSP s výnimkou piatej hlavy
a z neho odvodené odvolacie resp. dovolacie konanie. To však neznamená, že
v ostatných druhoch civilného procesu k odopretiu spravodlivosti nedochádza.
Základnou pracovnou metódou je aplikácia tzv. negatívneho testu spravodlivosti
na kritické inštitúty a situácie slovenského civilného procesu, následná identifikácia
narušenia procesnej spravodlivosti vedúceho k stavu odopretia spravodlivosti. Ako
súčasť tejto metódy využívam najmä prácu s príslušnou judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Ústavního soudu České republiky a tiež Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Nejvyššího soudu České republiky. Významný pracovný

3. 3
materiál predstavujú aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom
v Štrasburgu (ESĽP) a v podkapitole 3.2. aj prelomové rozsudky Súdneho dvora
Európskych Spoločenstiev (ESD). Vzhľadom na historickú blízkosť civilných
procesných kódexov, jednotnú európsku úpravu základných ľudských práv a slobôd
a v neposlednom rade aj pre jej značnú inšpiratívnosť používam českú judikatúru
rovnocenne so slovenskou.1
Ďalej boli pri tvorbe rigoróznej práce použité rôzne metódy
výkladu právnych noriem:
– logický výklad – analytický postup argumentum a maiori ad minus, syntetický
postup argumentum a minori ad maius, spôsob výkladu analógiou argumentum
per analogiam a dôkaz opakom a contrario (napr. podkapitole 2.2.)
– systematický výklad – s prihliadnutím na kontext konkrétneho ustanovenia
s obsahom a štruktúrou celého zákona, najmä OSP (napr. v podkapitole 2.3.)
– historický výklad – s poukázaním na vývoj právnej úpravy resp. konkrétneho
zákonného inštitútu; prekrýva sa s metódou právnej komparácie (kritické
porovnanie OSP s Občanským soudním řádem)
– teleologický výklad – podstatný je účel, sociálna užitočnosť právnej úpravy
(najmä v závere podkapitoly 3.2.).
Obsahovo sa práca delí do štyroch kapitol, ktoré sa ďalej členia na podkapitoly.
I keď sa čiastkové témy snažím vyčerpať v rámci jednotlivých podkapitol, k niektorým
úvahám sa neskôr vraciam, najmä vtedy, keď som považoval za potrebné poukázať na
vzájomné súvislosti a myšlienkovú nadväznosť. V prvej kapitole hľadám pojmový,
teoretický a metodologický základ pre celú prácu, v ďalších kapitolách podrobne
skúmam samotnú „matériu“ civilného procesu. Osobitý prístup si vyžadovalo
spracovanie IV. kapitoly venovanej prieťahom v súdnom konaní z hľadiska denegatio
iustitiae. Prvým krokom bola systematizácia a sprehľadnenie (aj grafické) veľkého
množstva príslušnej judikatúry, ktorá sama osebe netvorila predmet odbornej analýzy
ako v prípade predchádzajúcich kapitol. Slúžila skôr pre účely následnej syntézy, t.j.
hľadania všeobecnejších výstupov, ktorých resumé uvádzam na konci kapitoly.
1
Na konkrétne odchýlky vyplývajúce z odlišnej zákonnej úpravy upozorňujem v texte.

4. 4
OBSAH
ÚVOD ...................................................................................................... 5
I. SPRAVODLIVOSŤ V CIVILNOM PROCESE
1.1. Procesná spravodlivosť ................................................................ 7
1.2. Právo na spravodlivý proces ........................................................ 15
1.3. Odopretie spravodlivosti .............................................................. 21
1.4. Osoba sudcu ako subjekt odopretia spravodlivosti ...................... 25
II. PRÍLIŠNÝ FORMALIZMUS
2.1. Odmietnutie podania .................................................................... 29
2.1.1. Odmietnutie návrhu na začatie konania ................................ 32
2.1.2. Odmietnutie odvolania .......................................................... 38
2.1.3. Odmietnutie odporu .............................................................. 41
2.2. Zastavenie konania ....................................................................... 42
2.3. Ustanovenie opatrovníka .............................................................. 47
2.4. Prejednanie veci v neprítomnosti účastníka ................................. 49
2.5. Doručovanie ................................................................................. 53
2.6. Poučovanie ................................................................................... 57
2.7. Výrok rozhodnutia........................................................................ 59
III. SVOJVÔĽA SÚDU
3.1. Odôvodnenie rozhodnutia ............................................................ 61
3.2. Výklad právnych noriem .............................................................. 67
3.3. Dokazovanie ................................................................................. 70
3.4. Trovy konania ............................................................................... 73
IV. ZBYTOČNÉ PRIEŤAHY
4.1. Pojem a súvislosť s denegatio iustitiae ........................................ 76
4.2. Časové ohraničenie ...................................................................... 80
4.3. Kritéria hodnotenia ...................................................................... 82
4.3.1. Zložitosť veci ........................................................................ 82
4.3.2. Spôsob činnosti súdu ............................................................ 83
4.3.3 Správanie sa účastníkov........................................................ 86
4.3.4. Čo je v stávke ....................................................................... 87
4.4. Dôvody zbytočných prieťahov ...................................................... 88
4.5. Rýchlosť ako podstatná náležitosť procesnej spravodlivosti ........ 89
ZÁVER .................................................................................................... 90
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ................................................... 93
ZOZNAM POUŽITÝCH PRÁVNYCH PREDPISOV ........................... 96
ZOZNAM POUŽITEJ JUDIKATÚRY ................................................... 97

5. 5
ÚVOD
Súdne konanie by malo byť spravodlivé. Na pravdivosti tohto výroku sa zhodnú
pravdepodobne všetci právnici, ba dovolím si tvrdiť, všetci rozumní ľudia. V tomto
bode však všeobecná zhoda končí. Individuálne predstavy o spravodlivosti súdneho
procesu bývajú často korigované každodennou súdnou realitou. Ide o kantovský vzťah
„toho čo má byť“ (sollen) k „tomu čo je“ (sein),2
typický pre úvahy o morálnom obsahu
práva. Ak totiž hovoríme o spravodlivosti v súdnom procese in abstracto, nemáme na
mysli nič iné ako ústredný morálny aspekt procesného práva.3
Garantom procesnej spravodlivosti by mali byť orgány súdnej moci – súdy a jej
predstavitelia – sudcovia. Táto trvalá úloha vyplýva zo samotnej podstaty súdnictva.4
Slovenská republika je zodpovedná za jej plnenie a to v rovine ústavnoprávnej,
medzinárodnej, administratívnej, politickej i z hľadiska náhrady škody.
Charakteristickým civilným súdnym procesom je spor. Riešenie sporov patrí
k historicky pôvodnej a v súčasnosti stále najrozsiahlejšej súdnej agende.5
Na
jednotlivých fázach civilného sporu možno vhodne demonštrovať úskalia pomyselnej
cesty účastníka za ochranou svojich individuálnych práv. Táto cesta začína podaním
žaloby, pokračuje vzájomnou výmenou skutkových tvrdení, právnych argumentov
a dôkazov až do stavu, kedy súd vo veci rozhodne. Povinnosťou súdu je viesť konanie
spôsobom, ktorým umožní účastníkom uplatnenie ich procesných práv vyplývajúcim
z OSP a Ústavy. Pritom má mať neustále na zreteli základný účel konania - poskytnutie
spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov. Inými slovami, súd a súdne
konanie sú tu pre účastníkov, a nie naopak. V takto chápanom procesnoprávnom vzťahu
má osoba sudcu rozhodujúci vplyv na zabezpečenie riadneho výkonu spravodlivosti.
Výsledkom a cieľom každého procesu je meritórne rozhodnutie, v ktorom by mala byť
individualizovaná, do tohto momentu abstraktná spravodlivosť.
2
KANT, I.: Základy metafyziky mravov. Kalligram Bratislava 2004, napr. str. 10-11 a 36-37
3
Považujem za nepochybné, že popri hmotnom má aj procesné právo svoj morálny rozmer a jeho
všeobecným vyjadrením je predovšetkým hodnota spravodlivosti.
4
Súdnictvo alebo inak justícia z lat. Iustitia – starorímska bohyňa spravodlivosti. V európskych jazykoch
sa pre súdnictvo ustálil tento termín (angl. justice, fran. la justice, nem. die Justiz, špan. la justicia).
5
Sporové konania v roku 2007 predstavovali takmer 66% zo všetkých napadnutých vecí civilnej povahy
v registroch C, Cb, Ro, Rob, P a D (zdroj: Štatistická ročenka 2007 prístupná na www.justice.gov.sk)

6. 6
Príliš pomalá spravodlivosť sa dôsledkami rovná nespravodlivosti. Neskorá
spravodlivosť tak môže znamenať de facto odopretie spravodlivosti. Pokiaľ
prvostupňový súd nedokáže priviesť civilné konanie k rozsudku alebo odvolací súd
nerozhodne o odvolaní v primeranej dobe, súdne konanie stráca zmysel a súd svojou
nečinnosťou škodí účastníkom, nakoľko predlžuje stav neistoty v sporných právnych
vzťahoch.

7. 7
I. SPRAVODLIVOSŤ V CIVILNOM PROCESE
1.1. Procesná spravodlivosť
Pojem spravodlivosti je síce intuitívne zrozumiteľný každému vnímavému
človeku, o jeho všeobecne uspokojivú definíciu sa však filozofi a právnici márne
pokúšajú už viac ako dvetisíc rokov.6
A nie je dôvod domnievať sa, že to tak neostane aj
naďalej. KNAPP dodáva, že stále chýba nielen definícia pojmu spravodlivosti, ale aj
jeho explikácia, teda výklad, vysvetlenie.7
Zároveň však poukazuje na možnosť, ako
uniknúť zo zdanlivej pojmovej neistoty. Je nutné opustiť všeobsiahly pojem
spravodlivosti, nepátrať po bájnej chimére a rozlišovať spravodlivosť v zmysle
právnom, mravnom (etickom), historickom, sociálnom a zaoberať sa nimi per se. Táto
rigorózna práca zužuje svoj záber len na problematiku tzv. procesnej spravodlivosti
a snaží sa načrtnúť odpovede na niekoľko základných otázok: Je možné identifikovať
spravodlivosť v civilnom procese? Ak áno, akú metódu máme použiť? Inými slovami:
Čo vlastne rozumieme pod pojmom procesná spravodlivosť?
Bez ambície o vyčerpávajúcu historickú ilustráciu vývoja názorov na pojem
spravodlivosti uvádzam niekoľko takých, ktoré v konečnom dôsledku a vo vzájomnej
súvislosti vedú k odpovedi na položené otázky.
Sokrates: A vyhýbať sa nespravodlivému konaniu je spravodlivé, nezdá sa ti?
Hippias: Tak vidíš Sokrates, aj teraz sa pokúšaš vyhnúť sa odpovedi na moju otázku a nechceš
prezradiť, čo považuješ za spravodlivé. Veď mi nehovoríš, čo robia spravodliví, ale čo nerobia.“
(Xenofon, Vzpomínky na Sokrata. SVOBODA Praha 1972, 4. kniha, 4. kapitola, str. 161)
Právo existuje pre ľudí, medzi ktorými je nespravodlivosť. (Aristoteles, Etika Nikomachova,
V. kniha, 1. kapitola, 5-12)
6
Túto bezradnosť vystihuje Sokrates slovami: „Keď niekto chce niekoho nechať vyučiť obuvníkom,
tesárom, kováčom alebo kočišom, nie je ani trochu na pochybách, kam ho má poslať, aby sa ním stal...
Keď však chce buď sám poznať, čo je to spravodlivosť, alebo poskytnúť o tom poučenie synovi alebo
otrokovi, nevie kam ísť, aby dosiahol cieľ.“ (Xenofon, Vzpomínky na Sokrata. SVOBODA Praha 1972,
str. 159-160)
7
KNAPP, V.: Teorie práva. C.H.Beck Praha 1995, str. 86. Podobne OTTOVÁ, E.: Teória práva.
HEURÉKA Šamorín 2006, str. 35.

8. 8
Iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi. Spravodlivosť je stála
a vytrvalá vôľa dať každému, čo mu patrí. (Ulpianus, D. 1, 1 ,1, 1)
Láska k spravodlivosti je len obavou, že utrpíme nespravodlivosť. (La Rocheoucauld, Maximy)
Číra spravodlivosť je vo väčšine prípadov len negatívna cnosť a iba nám zabraňuje poškodzovať
nášho suseda. .... Často môžeme naplňovať všetky pravidlá spravodlivosti tým, že v kľude sedíme a nič
nerobíme. (A. Smith, Teorie mravních citů. Liberální institut Praha 2005, str. 155)
Spravodlivosť, podobne ako mnohé iné morálne atribúty, je najlepšie definovateľná svojím
protikladom. (J.S. Mill, Utilitarizmus. Súborné dielo: Logika liberalizmu. Kalligram Bratislava 2005, str.
519)
Účelom práva je zabrániť vláde nespravodlivosti. Nie je to totiž spravodlivosť, ktorá by mohla
existovať sama osebe, je to naopak nespravodlivosť. Jedna existuje len vďaka absencii druhej. (F. Bastiat,
O zákonoch. Kalligram Bratislava 2002, str. 64-65)
Problém je v tom, že „spravodlivosť“ je negatívny pojem: to jest, nie je to spravodlivosť, čo vedie
ku konaniu, ale nespravodlivosť alebo nespokojnosť. (K.E.Boulding, in HAYEK, cit. dielo, str.188)
Súdnemu procesu sa lepšie porozumie nie ako zdroju čistej a pozitívnej spravodlivosti, ale skôr
ako nedokonalému lieku proti veľkému zlu... Alebo môžeme o práve premýšľať nie ako o niečom dobrom
samo osebe, ale ako o nástroji, ktorý svoju hodnotu neodvodzuje ani tak od toho, čo vytvára, ako od toho,
čomu zabraňuje... Od súdov sa nepožaduje, aby robili spravodlivosť, ale aby poskytovali určitú ochranu
proti hrubej nespravodlivosti. (Mc Georgy Bundy, in HAYEK, cit. dielo, str. 189)
Mali by sme nasledovať príklad Aristotela a osvojiť si negatívny prístup pri odhaľovaní podstaty
spravodlivosti - zvážiť, v akých situáciách protestujeme proti nespravodlivosti alebo neférovosti. Ak sa
zameriame na spravodlivosť ako na výlučne pozitívnu cnosť, uvidíme ju len ako čosi nejasné, plytké
a nedynamické. (J.R. Lucas, The Concept of Justice, 1977 8
)
Môžeme poznať, čo je zrejme nespravodlivé bez toho, aby sme sa zaviazali rozhodne vyhlásiť, čo
by dokonalá spravodlivosť mala byť. (L.L. Fuller, Morálka práva. Oikoymenh Praha 1998, str. 18)
8
Článok uverejnený na osobnej stránke J.R. Lucasa http://users.ox.ac.uk/~jrlucas (preklad T.K.)

9. 9
Som si vedomý toho, že uvedené citáty sa nevenujú zvlášť procesnej
spravodlivosti, od niektorých autorov to ani nie je možné očakávať, avšak neuvádzam
ich samoúčelne. Poukazujú totiž na typickú „vlastnosť“ spravodlivosti, na ktorej je
založená aj metóda jej identifikácie, a to na jej negatívnu podstatu. Tvrdenie
o spravodlivosti nemožno vysloviť na základe vymenovania a súčasného splnenia
všetkých nevyhnutných podmienok typu „proces je spravodlivý len vtedy, ak ...“.
Postupovať by sme mali opačne – podrobiť civilný proces testu, ktorý nás po splnení
jednej dostatočnej podmienky oprávňuje tvrdiť jeho nespravodlivosť. Všeobecnú
konštrukciu opačnej verifikácie, tzv. falzifikácie vedeckej teórie vytvoril K.R.
POPPER.9
HAYEK je presvedčený, že Popperov negatívny test je možné použiť aj
v oblasti pravidiel spravodlivosti. Negatívny test spravodlivosti vyjadril ako „vytrvalé
eliminovanie toho nespravodlivého v snahe priblížiť sa spravodlivosti s vedomím, že si
nikdy nemôžeme byť istí, že sme dosiahli konečnú spravodlivosť.“10
Dôležitým
atribútom testu je jeho dynamika, identifikácia a eliminácia nespravodlivého musí byť
vytrvalá. Nesmie sa uspokojiť s dosiahnutým stavom. Dostáva sa tak aj na Ulpianove
slová z jeho slávnej myšlienky (constatns et perpetua). Takto opísaný model
negatívneho testu spravodlivosti civilného procesu používajú v niektorých prípadoch
odvolacie súdy11
a v plnej miere Najvyšší súd SR, v dovolacom konaní plniaci úlohu
kasačného súdu.12
Myšlienkovú analógiu možno nájsť v negatívnom vymedzení základného
princípu slobody v čl. 2 ods. 3 Ústavy, ktorý sa nesnaží vymenovať všetky povolené
konania, ale všeobecne odkazuje na zákon, ktorý určí zakázané konania. Pojem
spravodlivosti je rovnakého druhu ako pojem slobody. Preniká celým právom v jeho
najširšom zmysle, avšak v každom právnom odvetví sa prejavuje typickým spôsobom.
V našom kontinentálnom právnom myslení, má pojem spravodlivosti tradične bližší
vzťah k právu verejnému (najmä ústavnému a procesnému). Spolu s liberalistickou
ideou rovnosti pred zákonom a nedotknuteľnou sférou individuálnej slobody tak tvorí
platformu vzťahov medzi štátom a jeho občanmi. Etické kritérium spravodlivosti
9
POPPER, K.R.: Logika vědeckého skoumání. OIKOYMENH, Praha, 1997
10
HAYEK, F.A.: Právo, zákonodarství a svoboda. ACADEMIA. Praha 1994, str. 172
11
Ide o prípady odvolaní odôvodnených podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP.
12
Najvyššie súdy bývajú tak aj oficiálne označené, napr. „Cour de Cassation“ vo frankofónnych krajinách

10. 10
v konaní jednotlivca a medzi ľuďmi navzájom ostáva až na výnimky13
mimo sféry
práva, v rovine morálnej14
a akademickej. Právnu relevanciu dostáva až tým, že sa
jednotlivec obráti na súd a požiada o ochranu svojich poškodených alebo ohrozených
práv. Až od tohto momentu má zmysel uvažovať o možnom odoprení spravodlivosti.
Súhlasím s PROCHÁZKOM, ktorý sa okrajovo dotkol procesného aspektu
spravodlivosti v teoretickej koncepcii rozlišovania fundamentálnych a derivatívnych
princípov spravodlivosti. Podľa neho „fundamentálny princíp spravodlivosti určuje, že
každý má dostať to, čo mu patrí, pričom každému patrí rovnako, ako patrí iným za
rovnakých okolností. Derivatívne princípy sa vzťahujú práve na okolnosti atribúcie, t.j.
na podmienky uplatnenia fundamentálneho princípu spravodlivosti qua rovnosti. Inými
slovami, určujú, kto má za daných okolností aký nárok a/alebo povinnosť. Nárok pritom
môže mať materiálnu i procesnú povahu. Derivatívnym princípom je tak napríklad
princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania...“15
Takto chápaný derivatívny
princíp spravodlivosti umožňuje používať pojem procesná spravodlivosť ako vyjadrenie
spravodlivosti v civilnom procese.
Aj procesnú spravodlivosť je najvhodnejšie definovať negatívne. Právna úprava
civilného procesu, vrátane ústavných článkov (čl. 46 až 48) a čl. 6 Dohovoru,
nestanovuje pre súdy podrobné, dokonalé „vodítko“ civilným procesom a neponúka
exaktné riešenie každej procesnej situácie. Treba hneď dodať, že to ani nie je jej úlohou,
nakoľko civilný proces netvorí len jednoduchý algoritmus krokov a implikácií, s vždy
vopred známym následkom. Podobne by sa dala opísať len „kostra“ civilného procesu,
podľa ktorej je možné v každom štádiu priradiť subjektom, teda aj súdu, ich procesné
práva a povinnosti. V tomto význame chápem ako „kostru“ civilného procesu samotný
Občiansky súdny poriadok s výnimkou jeho prvej hlavy (§ 1 až 6).
13
Hypotéza právnej normy obsahuje dikciu „ak nemožno spravodlivo požadovať“. Ide napr. o § 50a
ods. 3, § 151p ods. 3, § 716 ods. 2 OZ, § 71 ods. 1, § 116 ods. 2, § 148 ods. 1, § 669a písm. b) ObZ.
14
Príkladom môže byť biblické chápanie spravodlivosti ako opaku hriešnosti a bezbožnosti
(Prís. 3,33;10,3.6.25.28.30). Spravodlivý je človek, ktorý verne plní Božiu vôľu (Jn 5,30) a zachováva
Boží zákon (Dt. 6,25).
15
PROCHÁZKA, R.: Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. Hodnoty a princípy v súdnej praxi. Kalligram.
Bratislava 2005, str. 55. Inšpiroval ho pravdepodobne RAWLS svojou definíciou druhého princípu
spravodlivosti: „Čistá procedurálna spravodlivosť je naopak charakterizovaná tým, že neexistuje žiadne
nezávislé kritérium pre správny výsledok, ale iba taká korektná alebo slušná procedúra, že výsledok je
práve tak korektný alebo slušný, nech už je akýkoľvek, len ak táto procedúra bola riadne uplatnená."
(Rawls, J. Teorie spravedlnosti, Victoria Publishing Praha 1995, str. 62).

11. 11
Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovoru spolu s prvou
hlavou OSP predstavujú nadstavbu s odlišným účelom – všeobecne formulovať
požiadavky spravodlivého procesu. Preto aj vtedy, ak by postup podľa Občianskeho
súdneho poriadku bol inak v súlade s formálno-procesnými ustanoveniami, ich aplikácia
v konkrétnom prípade sa môže dostať do rozporu so spomínanými ústavnými článkami
o súdnej ochrane a čl. 6 Dohovoru.16
Z tohto dôvodu civilní sudcovia musia k svojej
práci pristupovať s dostatočným odborným nadhľadom, neustále majúc na pamäti
bazálnu požiadavku spravodlivosti.17
Tá sa vinie celým súdnym procesom od jeho
začiatku až po konečné rozhodnutie, avšak jej obsah by pravdepodobne nevedeli
pozitívne vyjadriť ani samotní sudcovia. Márnosť tejto snahy dokumentuje aj výber
citátov na začiatku kapitoly.
Slovenská republika je právny štát, hovorí prvá veta Ústavy. Normatívny
charakter tejto právnej vety, potvrdený priamo judikatúrou Ústavného súdu SR18
a nepriamo judikatúrou ESĽP,19
zväčšuje jej význam natoľko, že ju možno pokladať za
základ slovenského verejného aj súkromného práva, nielen v zmysle právno-
filozofickom, ale aj v zmysle právno-pozitívnom. Čl. 1 ods. 1 Ústavy vykladá Ústavný
súd SR nasledovne: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem
iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp
materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný
dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou
všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektami,
ktorým boli priznané.“ Pragmatickejší prístup volí PRUSÁK, keď konštatuje, že
16
„Avšak ani tento předpis (OSŘ – pozn. T.K.), jakkoli je obsáhlý, nemůže poskytovat odpovědi na
všechny otázky, které v průbehu řízení musí soud rozhodnout. Postřádá-li OSŘ návod, jak v konrétní
procesní situaci postupovat, neznamená to, že by smysl a účel občanského soudního řízení nemohl být
naplněn.“, z odôvodnenia nálezu Ústavního soudu ČR sp.zn. I. ÚS 531/98
17
„Spravodlivosť je vlastným cieľom sudcovskej činnosti – ide o uplatňovanie zákonnosti chápanej
a realizovanej z hľadiska kritéria ekvity, bez ktorého v konkrétnom prípade zákonnosť môže znamenať aj
krivdu.“ ČIPKÁR, J.: Profesia právnika a cnosti. Slušnosť v práve, Zborník z medzinárodnej konferencie
II. Lubyho právnické dni. Bratislava: PF UK, 1993, str. 231
18
Napr. nálezy sp.zn. I. ÚS 26/95, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 193/03.
19
napr. Golder case, A; č. 18: „V občianskych veciach si sotva možno predstaviť právny štát bez možnosti
mať prístup k súdu. Spravodlivosť, verejnosť a primeranosť súdneho konania nemajú vôbec nijakú
hodnotu, ak neexistuje súdne konanie. To nie je extenzívny výklad ukladajúci zmluvným štátom nový
záväzok; zakladá sa na podmienkach prvej vety článku 6 odsek 1, ak sa tieto podmienky čítajú vo
vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na predmet a účel Dohovoru a všeobecné princípy práva“.

12. 12
„právny štát nie je možné redukovať na právne princípy. Dôležité sú tiež ekonomické
a politické podmienky života spoločnosti, prostredie demokracie a ekonomickej súťaže.
Na zabezpečenie ľudských práv nestačí právo. Právo demokratickej spoločnosti bez
právnej a politickej kultúry veľa nezmôže.“20
Popri princípoch právneho štátu,
zdôrazňuje najmä realizáciu a riadne fungovanie právnych garancií a inštitúcii ochrany
práva, vrátane súdov a súdneho procesu.
Ústavný súd SR vo svojej novšej judikatúre dal zreteľne do súvisu právny štát
s právom na spravodlivý proces. Ako príklad môže slúžiť uznesenie sp.zn. I. ÚS 105/06:
„Ústavné požiadavky demokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady a medze
výkonu verejnej (štátnej) moci. Jednou z požiadaviek demokratického právneho štátu
je, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), a v užšom význame v súvislosti
s konaním súdov, zahŕňa aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46
ústavy a právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
k vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.“ Takýmto chápaním vzťahu
idei právneho štátu a práva na spravodlivý proces sa slovenský ústavný súd mierne
priblížil angloamerickej koncepcii právneho štátu, v ktorej je právo na riadny proces
(due process of law) neoddeliteľne späté s myšlienkou vlády práva (rule of law).21
Stieranie resp. zmenšovanie niektorých tradičných transatlantických rozdielov
v právnom myslení je však typické pre súčasný právny vývoj v Európskej únii.
NESROVNAL presne vyjadril základný etický rozmer civilného procesu, ktorý
„sa musí spravovať procesnými zásadami, maximami, ktoré vedú k pochopeniu
a dosiahnutiu cieľov a v právnom štáte okrem iného znemožňujú, aby sa proces
zdeformoval, resp. degradoval na demonštráciu obratnosti a chytrosti strán namiesto
toho, aby ukázal, kto má lepšie právo a viedol k jeho spravodlivej ochrane.“22
Vzťah
práva a spravodlivosti načrtol český ústavný súd, keď v jednom zo svojich nedávnych
nálezov uviedol: „Soud musí nejen respektovat právo, ale jeho výklad a aplikace musí
směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlnosti,
20
PRUSÁK, J.: Teória práva. VO PF UK. Bratislava 2001, str. 166
21
PRUSÁK, J.: cit. dielo, str. 167
22
NESROVNAL, V.: Etika občianskeho procesu. Slušnosť v práve, Zborník z medzinárodnej konferencie
II. Lubyho právnické dni. Bratislava: PF UK, 1993.

13. 13
nikoliv souborem právních předpisů, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány
bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu chráněného příslušnou normou.“23
Civilné procesné právo sudca nemá chápať ako technický súbor hodnotovo neutrálnych
noriem, ktoré používa ako akýsi prevádzkový poriadok.24
V civilnom procese sú naopak
vtelené základné aspekty demokratického právneho štátu garantujúceho právo na
spravodlivý proces. Takýto postoj by si mali osvojiť všetci sudcovia a dôsledne sa ním
pri výkone svojej činnosti riadiť. Osoba sudcu je totiž ústrednou postavou súdneho
procesu. Od neho závisí, či abstraktným procesným zásadám a procesnej spravodlivosti
(law in books), bude urobené v procese zadosť alebo nie (law in action). Sudca nikdy
nesmie pri rozhodovaní skĺznuť k svojvôli, a to ani v prípadoch, keď mu voľnejšia
zákonná úprava dáva možnosť a cez tradičné vnímanie zásady zákazu denegatio
iustitae25
zároveň aj povinnosť, uváženia pri právnom posúdení, aplikácii práva
a meritórnom rozhodnutí. Uváženie je tak jednou z foriem zábran proti formalizmu pri
aplikácii práva,26
avšak na zabezpečenie spravodlivosti v rozhodovaní sudcu teoreticko-
procesný inštitút uváženia sám osebe nemôže postačovať.
Zásada spravodlivosti konania je výsostne procesnej povahy, znamená rovnosť
v procese a nemožno ju vykladať tak, že zaručuje aj rovnosť výsledku procesu alebo
objektívnu správnosť tohto výsledku (súdneho rozhodnutia). Nezaručuje ani, že nedôjde
k omylu v rozhodovaní súdu.27
Neomylnosť totiž nie je vlastná ľudskej spravodlivosti,
tzv. ľudský faktor je v procese vždy prítomný.
Dohovor formuluje tri základné požiadavky na proces, tak trestný ako aj
občiansky – spravodlivosť, verejnosť a rýchlosť. Zoznam týchto práv a záruk však nie
je vyčerpávajúci a v zmysle judikatúry ESĽP požiadavka spravodlivosti implicitne
obsahuje aj ďalšie práva a garancie. V Dohovore je výraznejšie ako v Ústave
formulovaný princíp kontradiktórnosti konania, na druhej strane Ústava obsahuje
podrobnejší zoznam procesných práv, ktorý je vlastne zhodný so znením Listiny.
23
Nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS 2221/07
24
VAŠÍČEK, M. a DVOŘÁČEK, D.: cit. článok, str. 224
25
Viď úvod k podkapitole 1.3
26
VACULÍKOVÁ, N.: Uváženie štátneho orgánu pri aplikácii právnej normy. Slušnosť v práve, Zborník
z medzinárodnej konferencie II. Lubyho právnické dni. Bratislava: PF UK, 1993.
27
REPÍK, B.: cit. dielo, str. 125; podobne aj nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. I.US 3/97, I. US 21/98

14. 14
Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu má v súvislosti s kontrolou
spravodlivosti zvláštne postavenie. REPÍK uvádza, že nie je „štvrtou inštanciou.“28
Otázka, či súdne konanie bolo spravodlivé v zmysle čl. 6 Dohovoru, nemá nič spoločné
s otázkou, či rozhodnutie domáceho súdu je správne z hľadiska vnútroštátneho práva.
Pre ESĽP je aj vnútroštátne právo a jeho výklad skutkovou otázkou. Patrí
vnútroštátnym súdom ho vykladať a aplikovať, takisto ako im patrí zisťovať skutkový
stav. ESĽP kontroluje činnosť vnútroštátnych súdov, len ak ide o tak flagrantné
porušenia, že ich treba považovať za ľubovôľu. Kontrola ESĽP, či v konaní pred
vnútroštátnym súdom bol rešpektovaný čl. 6 Dohovoru, je vždy konkrétna. ESĽP
neskúma, či vnútroštátny zákon je in abstracto v súlade s čl. 6 Dohovoru, ale či tejto
požiadavke zodpovedá jeho aplikácia v konkrétnom prípade. Prihliada pritom na všetky
okolnosti prípadu. „Účelom Dohovoru je chrániť nie teoretické a iluzórne práva, ale
práva konkrétne a účinné.“29
Kontrola ESĽP je zároveň globálna. Porušenie
jednotlivého procesného práva alebo záruky hodnotí z hľadiska, či proces ako celok bol
spravodlivý. Ak došlo k porušeniu v určitom štádiu konania, treba skúmať, či toto
porušenie nebolo napravené alebo vyvážené v inom štádiu a či proces vcelku možno
považovať za spravodlivý. Takto zjednodušene načrtnutý spôsob práce ESĽP možno
pripodobniť aj ku konaniu Ústavného súdu SR o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy.
Na základe doteraz uvedeného je možné vysloviť hypotézu, ktorá sa na prvý
pohľad môže javiť ako tautológia: vonkajším prejavom procesnej spravodlivosti sú
všetky súdne konania a súdne rozhodnutia s výnimkou tých, kde miera prítomnej
nespravodlivosti zmarila samotný účel súdneho konania – poskytnutie spravodlivej
ochrany subjektívnych práv a oprávnených záujmov. V takýchto prípadoch hovoríme
o odopretí spravodlivosti. Nevyhnutné sú pritom štyri predpoklady: 1.) prítomnosť
nespravodlivosti 2.) miera nespravodlivosti 3.) zmarenie účelu procesu a 4.) príčinná
súvislosť medzi bodmi 2.) a 3.). Opísanú všeobecnú konštrukciu identifikácie procesnej
spravodlivosti aplikujem v II. kapitole na konkrétne inštitúty a situácie civilného
procesu.
28
REPÍK, B.: cit. dielo, str. 46
29
Napr. Airey proti Írsku, rozsudok z 9. októbra 1979, séria A, č. 32, § 24

15. 15
1.2. Právo na spravodlivý proces
Pred ďalšími úvahami o spravodlivosti civilného procesu považujem za vhodné
odlíšiť pojem „právo na prístup k súdu“ a „právo na spravodlivý proces“, nakoľko oba
termíny spolu úzko súvisia a tvoria myšlienkové východisko pre skúmanie možných
podôb odopretia spravodlivosti.
Právo na prístup k súdu (právo na súdnu ochranu) je v čl. 46 ods. 1 Ústavy
vyjadrené takto: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky“.30
Citovaná právna norma v prvom rade deklaruje
prístupnosť súdnej ochrany pre „každého“, teda akúkoľvek fyzickú alebo právnickú
osobu bez ohľadu na občianstvo, národnosť, právnu formu a pod. Zároveň odkazuje na
platnú zákonnú úpravu procesného postupu poskytovania súdnej ochrany, v civilných
veciach na Občiansky súdny poriadok, vo veciach trestných na Trestný poriadok.
Nevyhnutným predpokladom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu je teda
kvalifikovaný úkon dotknutej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia (návrh na
začatie konania, žaloba).31
Každý má teda ius ad litem, t.j. doslovne právo k sporu,
významovo skôr žalobné právo. Ďalšími zákonnými podmienkami môže byť zaplatenie
príslušného súdneho poplatku, zloženie peňažnej kaucie na výkon dôkazu a pod. Preto
k odňatiu tohto práva dochádza až vtedy, ak sa osoba takto domáhala svojho práva na
súde, ale súdna ochrana jej nebola poskytnutá vôbec alebo nie v takej kvalite, ako jej
náleží. Slovami Ústavního soudu ČR: „K porušení ústavně garantovaného práva na
soudní ochranu může dojít nejen v případech, kdy je oprávněný zbaven vůbec možnosti
k soudu přistoupit, nýbrž i za situace, kdy stanoveným postupem své právo u soudu
uplatnil, ovšem tento soud v důsledku procesních pochybení o takovémto návrhu věcně
nerozhodl.“ (sp.zn. II ÚS 116/99). Základné právo na súdnu ochranu teda nespočíva len
v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu dostať (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 124/08).
30
Obdobne čl. 36 ods. 1 Listiny: „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“
31
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 24/97

16. 16
Čl. 46 ods. 1 Ústavy stanovuje aj základné kvalitatívne kritéria orgánu poskytujúceho
súdnu ochranu – nezávislý a nestranný súd. Pod pojmom nezávislosť sa rozumie výkon
súdnej moci takými štátnymi orgánmi (súdmi) a takými osobami (sudcami), ktoré nie sú
podriadené iným zložkám štátnej moci. Nestranný súd (sudca) musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne,
žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre
rozhodnutie vo veci.32
Ako bližšie vysvetlím v III. kapitole, sudca si svoju nezávislosť
nemôže zamieňať so svojvôľou v konaní a rozhodovaní.33
Právo obrátiť sa na súd v civilnej veci a riešenie otázky, či je toto právo
imanentne prítomné v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, boli predmetom slávneho prípadu Golder
proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 21. februára 1975. Súd poukázal na
súvislosť idei právneho štátu34
s právom na prístup k súdu slovami: „V občianskych
veciach si sotva možno predstaviť právny štát bez možnosti mať prístup k súdu. Bolo by
nemysliteľné, aby čl. 6 ods. 1 podrobne opísal procesné záruky, ktoré sa poskytujú
účastníkom prebiehajúceho konania a zároveň aby nezaručil to, čo v skutočnosti
umožňuje požívať výhody z týchto záruk, teda prístup k súdu. Spravodlivosť, verejnosť
a primeranosť súdneho konania nemajú vôbec nijakú hodnotu, ak neexistuje súdne
konanie. To nie je extenzívny výklad ukladajúci zmluvným štátom nový záväzok; zakladá
sa na podmienkach prvej vety článku 6 odsek 1, ak sa tieto podmienky čítajú vo
vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na predmet a účel Dohovoru a všeobecné
princípy práva.“
Až po uznaní, že každému je k dispozícii sústava špecializovaných štátnych
orgánov – súdov, slúžiacich na ochranu jeho subjektívnych práv,35
možno prejsť ku
špecifikácii nárokov, aké sú kladené na civilný proces s prívlastkom „spravodlivý“.
Čl. 48 ods. 2 Ústavy znie: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
32
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 71/97.
33
„Nezávislost justice ovšem není synonymem libovůle, stejně jako anarchie není synonymem
demokracie.“ NYKODÝM, J.: Nezávislost justice a co ji omezuje (správa justice jako nátlakový
prostředek na její výkon). Bulletin advokacie. č. 10/2007, str. 92
34
V angl. texte rule of law, t.j. vláda práva alebo vláda zákona.
35
Avšak nielen subjektívnych práv, ale aj právneho poriadku, viac na str. 20.

17. 17
zákonom.“36
Ústavná definícia práva na spravodlivý proces nie je vyčerpávajúca a jej
výklad postupne precizovala bohatá rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR. To isté
možno povedať o čl. 6 ods. 1 Dohovoru a k nemu príslušnej judikatúre ESĽP.37
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
nediskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov SR. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je podľa ústavného súdu porušením ústavou zaručeného práva na
súdnu alebo inú právnu ochranu: „Rámec povinností št. orgánov, voči ktorým smeruje
právo na súdnu a inú právnu ochranu upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Každé konanie št. orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, ... protirečí
príkazu ústavnej normy. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom,
porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu.“ 38
Tento nález Ústavného súdu SR nie je prijímaný bez výhrad,39
nakoľko sa
v ňom stotožňuje ústavnosť a zákonnosť. V neskoršom uznesení ústavný súd
skonštatoval, že porušenie zákonnosti všeobecnými súdmi nezakladá právomoc
Ústavného súdu SR podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy.40
Uvedené rozhodnutia vzišli
z odlišných konaní, avšak predmetom záujmu by mala byť argumentácia ústavného
súdu. Podľa môjho názoru nie každé porušenie akéhokoľvek procesného pravidla
súdom znamená bez ďalšieho aj porušenie ústavného práva na súdnu ochranu resp.
práva na spravodlivý proces. Z pracovnej hypotézy, ktorú som formuloval na konci
podkapitoly 1.1. vyplýva, že okrem prítomnosti nespravodlivosti (teraz v zmysle
nezákonnosti), musí byť splnená aj podmienka miery, dôsledku a ich vzájomnej
36
Obdobne čl. 38 ods. 2 Listiny: „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.“
37
Som presvedčený, že snahy o úplnú pozitívnu definíciu pojmu „právo na spravodlivý proces“ nepovedú
k uspokojivému výsledku, tak ako už bolo demonštrované v prípade vymedzenia pojmu „spravodlivosť“.
38
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/94
39
REPÍK, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ. Bratislava 1998, str. 11
40
Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 110/95

18. 18
príčinnej súvislosti. V súdnej praxi dochádza k menej závažným pochybeniam zo strany
súdov pomerne často, vo väčšine prípadov znamenajú porušenie alebo prekročenie
procesných noriem upravených v OSP. Napríklad nedodržanie lehoty na písomné
vyhotovenie a odoslanie rozsudku do 30 dní od jeho vyhlásenia (do 10 dní vo veciach
maloletých detí) samo osebe neporušuje účastníkove ústavou garantované práva na
súdnu ochranu, samozrejme za podmienky, že nemá charakter zbytočných prieťahov.
DRGONEC v tejto súvislosti konštatuje, že „odoslanie písomného vyhotovenia
rozsudku je takou súčasťou činnosti súdu, ktorá podlieha ochrane podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy z titulu práva na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov.“ 41
Ak zákon
ustanovuje súdu lehotu, z čl. 2 ods. 2 Ústavy vyplýva povinnosť súdu dodržať zákonom
určenú lehotu. Opačný výklad by odporoval koncepcii materiálneho právneho štátu.
Odhliadnuc však od možných následkov spočívajúcich v porušení práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, samotný fakt porušenia procesnej
zákonnej lehoty, všeobecne každej procesnej zákonnej normy súdom, nezakladá
zároveň porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k účastníkovi. Musí sa
k nemu pridať existencia následku, že účastníkovi je takýmto zákonne nekonformným
postupom súdu významne sťažená alebo až znemožnená ochrana jeho subjektívnych
práv. Vrátim sa k príkladu nedodržania lehoty súdom. Pritom zdôrazňujem, že sa
nestotožňujem s doktrínou tzv. inštruktívnej lehoty,42
ktorá vyníma zákonné lehoty
určené súdu z režimu procesných lehôt podľa § 55 OSP a podľa ktorej je § 55 OSP
ustanovený len pre účastníkov konania a súd nezaväzuje. Takáto nesprávna interpretácia
§ 55 OSP prehliada jeho negatívne formulovanú hypotézu „Ak zákon neustanovuje
lehotu na urobenie úkonu...“ Poukazujem v tejto súvislosti aj na ďalšiu, nedávno
zavedenú, dvojmesačnú lehotu,43
ktorá má za cieľ urýchliť civilný proces. Súd je
uvedenými zákonnými lehotami viazaný, ich systematické prehliadanie a porušovanie
41
DRGONEC, J.: Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a § 158 ods. 3 OSP. Justičná revue, 53,
2001, č. 4, str. 426
42
BAJCURA, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. EUROUNION. Bratislava 1996, str. 97
43
Ustanovenie § 10 ods. 1 z. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. júla 2007, tretia
veta: „Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania
predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania
platobného rozkazu alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania5b) nebola dlhšia ako dva mesiace;
túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť.“

19. 19
by vykazovalo znaky aplikačnej svojvôle a takýto postup by bol nielen pošliapaním
zákona, ale aj ústavného článku 142 ods. 1 a článku 2 ods. 2. V intenciách uvažovania
o práve na spravodlivý civilný proces je však potrebné zohľadniť aj druhú stranu mince,
a to účel civilného procesu. Procesné právo a jeho normy tu nie sú pre súdy a sudcov,
ale ich základným účelom je reálne zabezpečenie spravodlivej, rýchlej a účinnej
ochrany práv účastníkov. Súhlasím preto s názorom Ústavného súdu SR, ktorý
v jednom zo svojich uznesení konštatuje: „Ustanovenie § 158 ods. 3 OSP ustanovuje
lehoty na vypravenie rovnopisu písomného vyhotovenia rozsudku odo dňa jeho
vyhlásenia, ktoré s použitím § 167 ods. 2 OSP primerane platia aj pre uznesenie. Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty
síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvolá porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci.“ (sp.zn. I. ÚS 63/00).44
Úvahy o vzťahu zákonnosti a odopretia spravodlivosti ukončím zhrnutím: nie
každé porušenie zákonnej normy súdom implikuje porušenie ústavných práv účastníka
alebo následok odopretia spravodlivosti. A platí aj opačný výrok: nie každý prípad
odopretia spravodlivosti je prejavom porušenia zákonnej normy súdom – vždy je však
prejavom porušenia normy ústavnej (čl. 46 ods. 1 Ústavy) a tým aj porušením normy so
silou ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 36 ods. 1 Listiny).
Akému právu poskytuje súd ochranu? Zo znenia prvého ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, z dikcie „spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov“, a aj v kontexte s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, by sa dalo spoľahlivo
vyvodiť, že objektom súdnej ochrany, sú subjektívne práva prislúchajúce
individualizovaným právnym subjektom. To však neznamená, že ochrana objektívneho
práva by ležala mimo oblasť pôsobnosti súdnictva.45
Slovami HAYEKA, „sudca slúži
fungujúcemu poriadku alebo sa snaží ho zachovať a zdokonaliť, poriadku, ktorý nikdy
vedome nevytvoril, ktorý sa utvoril sám bez vedomia a často proti vôli autority, ktorý
44
Z hľadiska metodológie právnej argumentácie tým Ústavný súd SR inklinuje k princípu
proporcionality. Podrobnejšie k princípu proporcionality viď HOLLÄNDER, P.: Ústavněprávní
argumentace. Ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. LINDE Praha 2003, str. 21-23
45
Podobne aj ZOULÍK, F. in WINTEROVÁ, A. a kol.: cit. dielo, str. 28

20. 20
presahuje priestor uvedomelého organizovania zo strany kohokoľvek a v ktorého
základe nie sú jednotlivci plniaci niečiu vôľu, ale navzájom sa prispôsobujúce
očakávania...“ Sudca sa preto nemôže zaujímať o potreby jednotlivých osôb alebo
skupín, alebo o štátne záujmy alebo o vôľu vlády, alebo o akékoľvek účely, o ktorých
by sa mohlo očakávať, že im bude poriadok pri ich konaní slúžiť.46
Som presvedčený,
že Hayekov sudca nie je bezohľadné a necitlivé monštrum. HAYEK v duchu svojej
teórie o práve ako prirodzenom poriadku, odhalil podstatu sudcovskej činnosti, slúžiacej
v prvom rade na ochranu objektívneho práva (právneho poriadku) a až derivatívne na
ochranu ohrozených alebo porušených subjektívnych práv. Menej vnímavému
pozorovateľovi by mohlo porušenie subjektívneho práva (napr. práva na ochranu
osobnosti) splývať s porušením resp. nedodržaním príslušnej aplikovateľnej právnej
normy (§ 11, 12 OZ) a potom by sa mohlo zdať, že sudca chráni len osobnostné práva
dotknutého žalobcu. K takémuto záveru zvádza najmä predstava procesnej situácie,
kedy sudca žalobe vyhovie a konštatuje porušenie subjektívneho práva žalobcu.
Inštitúciu súdov a teda aj osobu sudcu je však potrebné chápať aj ako jeden z orgánov
ochrany práva, práva v najširšom význame. Z tohto pohľadu vystupuje do popredia
význam sudcovskej ochrany právneho poriadku ako takého. Rozdiel je badateľný, ak
sudca žalobu zamietne. Ochranu subjektívnemu právu žalobcu teda neposkytol.
Otázkou zostáva, či týmto rozhodnutím mohol byť chránený právny poriadok, ak áno, či
aj chránený bol. Vychádzajúc z prezumpcie materiálnej spravodlivosti každého
rozsudku, som presvedčený, že aj zamietacím rozsudkom, sudca chráni dotknutú časť
právneho poriadku. Nedovoľuje totiž vulgárny, svojvoľný výklad ani realizáciu
právnych noriem. Zachytáva pokusy o zneužívanie práva, zvyšuje právne vedomie
v spoločnosti. Tento objektívny aspekt súdnej ochrany práva býva v akademickej obci
opomínaný, a to možno aj vplyvom tradície európskych súdov klásť dôraz na
poskytnutie súdnej ochrany právam jednotlivca, t.j. subjektívnym právam.
46
HAYEK, F.A.: cit. dielo, str. 113

21. 21
1.3. Odopretie spravodlivosti
Lat. denegatio iustitiae, angl. denial of justice, fran. déni de justice, nem. die
Gerechtigkeitsverweigerung, špan. denegation de justicia – všetky tieto pojmy označujú
všeobecne známu a v každej krajine neželanú situáciu – odopretie spravodlivosti.
Odrazom negatívnej podstaty spravodlivosti je v civilnom procese negatívne
vyjadrenie zásady zákazu odopretia spravodlivosti. V názve sú použité dokonca dva
zápory – zákaz, odopretie. To isté platí pri pojmovej alternatíve (podľa môjho názoru
rovnocennej) – zákaz odmietnutia spravodlivosti. Využijúc známe pravidlo klasickej
logiky o dvoch negáciách by bolo možné oba zápory vypustiť a ponechať len: „zásada
spravodlivosti“ alebo menej stroho „zásada poskytnutia spravodlivosti“ alebo v duchu
ústavného práva na súd „zásada prístupu k spravodlivosti“. Uvedené príklady náhrad
však nie sú a ani nemôžu byť úplne ekvivalentné so zaužívaným znením „zásada zákazu
odopretia spravodlivosti“. Chýba im totiž negatívny rozmer a stávajú sa tak
bezobsažnými. Preto zotrvávam na pôvodnom označení. SVÁK rozlišuje dve polohy
pojmu denegatio iustitiae. Kým prvá označuje stav s určitým obsahom (napr. štát
fakticky nezabezpečil súdnu ochranu alebo štrajk sudcov), druhá ho vzhľadom na jeho
negatívny účinok na spoločnosť a štát zakazuje. Denegatio iustitiae v podobe zákazu sa
stala jednou zo základných zásad výkonu súdnictva.47
Zásadu zákazu odopretia spravodlivosti po prvý krát normatívne definoval
známy článok 4 napoleonského Code Civil.48
Obsah tejto zásady v roku 1804 bol
podstatne užší a vyjadroval „len“ povinnosť sudcu súdiť aj vtedy, ak pred neho
predložená vec vôbec nie je upravená zákonom (zákon mlčí) alebo zákonom upravená
síce je, ale znenie zákona je nezrozumiteľné resp. nejasné. Uvediem jeden zaujímavý
prípad z Českej republiky. Nejvyšší soud ČR riešil vo viacerých dovolacích konaniach
otázku tzv. regulovaného nájomného. Súd prvého stupňa zamietol žalobu na určenie
vyššieho nájomného s poukazom na neexistenciu osobitného právneho predpisu,
47
SVÁK, J.: Denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Justičná revue, 45, 1993, č. 6, str. 13
48
„Le juge qui refusera de juger sous prétexte du silence, de l´obscurité ou de l´insuffisance de la loi,
pourra être poursuivi coupable de déni de justice.“ Article 4, CODE CIVIL DES FRANÇAIS, 1804
„Pre odoprenie spravodlivosti môže byť stíhaný sudca, ktorý odmietne súdiť pod zámienkou, že zákon
mlčí, že je nezrozumiteľný alebo nedostatočný.“

22. 22
vyhláška č. 176/1993 Sb. bola totiž zrušená nálezom Ústavního soudu ČR. Na tento
osobitný predpis však naďalej odkazuje § 696 odst. 1 Občanského zákonníka. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že môže aplikovať iba platné právo.
Nejvyšší soud ČR v zhode s Ústavním soudem ČR judikovali, že súd sa vo vzťahu
k žalobcovi dopustil odoprenia spravodlivosti (denegatio iustitiae), ak zamietol jeho
žalobu z dôvodu neexistencie právnej úpravy.49
Súd teda nemôže vyhlásiť non liquet
(lat. nejasný), ale musí právo hľadať v iných právnych normách (analogia legis) alebo
v iných prameňoch práva (analogia iuris).50
SVÁK v tejto súvislosti pripomína, že
sudca by mal pri použití analógie postupovať opatrne v prípade, keď zákonodarca
predpokladá vydať osobitný právny predpis,51
čo predstavuje aj uvedený príklad z ČR.
V náleze sp.zn. IV. ÚS 77/02 Ústavný súd SR opomenul riešenie podobných ťažkých
prípadov (angl. hard cases), keď striktne judikoval: „K reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna norma.“ Špecifické miesto, povaha a úloha
sudcovskej tvorby práva v prostredí slovenskej justície tak naďalej zostáva Ústavným
súdom SR nepovšimnutá.52
Popri pôvodnom a naďalej primárnom význame zásady zákazu odopretia
spravodlivosti sa neskôr pojem denegatio iustitiae rozšíril zo sféry individuálnej
zodpovednosti sudcu aj na zodpovednosť štátu za nevytvorenie podmienok realizácie
práva na súdnu ochranu. FAVOREAU definoval denegatio iustitiae ako „nemožnosť
obdržať súdne rozhodnutie o spoločenskom vzťahu založenom na aplikovateľnom práve
následkom zlej organizácie alebo nefunkčnosti súdneho aparátu.“ (in SVÁK, Súdna
moc a moc sudcov na Slovensku, 2004, str. 108).
Odopretie spravodlivosti v súčasnom európskom vnímaní obsahovo spadá do
širšieho pojmu „porušenie práva na spravodlivý proces“, pričom dôsledné vymedzenie
kritérií spravodlivého procesu je všeobecne známe z dlhodobej judikatúry ESĽP. Bez
49
Napr. rozsudky Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 26 Cdo 2106/2006, 26 Cdo 32/2006, 26 Cdo 1213/2006,
nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II. ÚS 93/05
50
Provokatívnu postmodernú úvahu s otvoreným záverom načrtol KMEC, J.: Musí soud opravdu vždy
rozhodnout? www.jinepravo.blogspot.com, 11.11.2008
51
SVÁK, J.: Denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Justičná revue, 45, 1993, č. 6, str. 6.
52
Žiaľ, táto problematika nie je systematicky spracovaná a najmä v kontexte s case law Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev predstavuje príťažlivú tému pre dizertačnú prácu.

23. 23
toho, aby som prehliadal európsky kontext, pokúsim sa definovať pojem odopretia
spravodlivosti výsostne pre účely jeho používania v slovenskom civilnom procese.
Východiskom bude § 1 a 6 OSP. Z týchto dvoch úvodných ustanovení občianskeho
súdneho poriadku je možné vyvodiť, že v civilnom konaní má súd postupovať tak, aby
bola ochrana práv a oprávnených záujmov spravodlivá, rýchla a účinná. Ide o základnú
a zároveň zákonnú charakteristiku realizácie ústavného práva na súdnu ochranu
zakotveného v čl. 46 Ústavy. Uvedené tri podmienky – spravodlivosti, rýchlosti
a účinnosti súdnej ochrany – sa vzťahujú len na súd a nie na postup účastníkov. Tí môže
postupovať takmer ľubovolne, znášajúc pritom procesnú alebo aj inú právnu
zodpovednosť, vrátane trestnoprávnej, avšak zásadne nemôžu zapríčiniť stav odopretia
spravodlivosti. Jediným subjektom, ktorý sa svojim postupom môže dopustiť odopretia
spravodlivosti je súd a jediným objektom odopretia spravodlivosti môže byť účastník.
Procesnoprávny vzťah,53
ktorý medzi nimi vznikol začatím konania a ktorého obsahom
sú procesné práva a povinnosti, sa v stave odopretia spravodlivosti deformuje až do
takej miery, že faktická realizácia procesných práv účastníka sa stáva nemožná. Najmä
z tohto dôvodu odstránenie neželaného stavu, reparáciu odopretia spravodlivosti
a nápravu jeho následkov väčšinou dokážu zabezpečiť až inštitúty, ktoré svojou
povahou a účelom netvoria integrálnu súčasť pôvodného civilného procesu a to
dovolanie, mimoriadne dovolanie, ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy a žaloba na
ESĽP. Žaloba podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci má výlučne satisfakčný charakter, ktorý nakoniec vyplýva aj z jej
účelu – nahradiť škodu spôsobenú súdom v civilnom procese.54
Ako subjekt procesnoprávneho vzťahu má súd výnimočné postavenie, zásadne
odlišné od postavenia procesných strán. V sporovom konaní, ktoré charakterizuje
civilné konanie ako také,55
kde súd predstavuje „nezúčastneného tretieho“, považujem
za dôležité jasne definovať jeho pozíciu, najmä z hľadiska obmedzenia aktivity súdov
pri dokazovaní (podkapitola 3.3) a správneho plnenia manudukačnej povinnosti
53
Význam konštrukcie procesnoprávneho vzťahu chápem najmä vo svetle zásady vigilantibus iura (nech
si každý bráni svoje práva sám), rovnako ako aj WINTEROVÁ, A. a kol.: cit. dielo, str. 101
54
Pôvodne som chcel tejto téme (zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom v dôsledku denegatio
iustitiae) venovať samostatnú kapitolu, avšak predsa len sa vymyká z celkovej obsahovej štruktúry práce.
55
WINTEROVÁ, A. a kol.: cit. dielo, str. 102

24. 24
(podkapitola 2.6). Východiskom riešenia nielen týchto otázok by malo byť práve
chápanie procesnej pozície súdu ako „nezúčastneného tretieho.“ Subjektívne zlyhanie
sudcu v tomto ústrednom bode môže mať za následok jeho nevyhranený vnútorný
postoj k realizácii princípu jeho nezávislosti, princípu rovnosti účastníkov a v konečnom
dôsledku sa môže prejaviť ako odopretie spravodlivosti. Procesné zásady totiž sudca
musí mať „v krvi“, musia byť referenčným rámcom jeho rozhodovania. Dostávam sa
tak k problematike osoby sudcu ako subjektu odopretia spravodlivosti (podkapitola 1.4).
Zmysel resp. cieľ činnosti súdu vidím zhodne s WINTEROVOU56
v poskytnutí
ochrany porušeným alebo ohrozeným subjektívnym právam. Súd je povinný doviesť
proces k tomuto cieľu. Za porušenie zákazu odopretia spravodlivosti je teda potrebné
pokladať nielen neprejednanie veci, ale aj oveľa bežnejšie prípady posúdenia veci na
nedostatočnej odbornej úrovni alebo rozhodnutie v neprimeranom časovom horizonte.
Čo je teda denegatio iustitiae? Pokračovaním vo vyššie načrtnutých úvahách sa
možno dostať od pracovnej hypotézy zo záveru podkapitoly 1.1. k presnejšej definícii:
„Denegatio iustitiae je protiústavný stav, kedy súd svojvoľne alebo príliš formalisticky
odmietne konať vo veci alebo vo veci koná, avšak nie rýchlo alebo nie účinne, čím
účastníkovi významne sťaží alebo až znemožní ochranu jeho subjektívnych práv“.
Mieru rýchlosti a účinnosti konania podľa môjho názoru určuje práve ich konečný
dopad na „kvalitu“ súdnej ochrany subjektívnych práv účastníka. V definícii je kľúčový
subjektívny parameter (významné sťaženie, znemožnenie ochrany subjektívnych práv)
v príčinnej súvislosti s objektívne svojvoľným konaním resp. nekonaním súdu.
Zdôrazňuje tiež efektivitu ako procesný prejav užitočnosti v práve.57
Obdobný pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ je definovaný priamo
v zákone ako taký závadný procesný postup alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm.
f) a § 237 písm. f) OSP ho dáva do príčinnej súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Najčastejšie
ide o postup súdu v rozpore so zákonom, t.j. s konkrétnym ustanovením OSP.
56
WINTEROVÁ, A. a kol.: cit. dielo, str. 104
57
V tomto prípade nejde o sociologicky chápanú užitočnosť obsahu právnej normy (angl. utility)
v zmysle benthamovského partikularistického utilitarizmu. Mám na mysli užitočnosť ako kontrolné
kritérium aplikácie právnej normy - Nastanú aplikáciou účinky predpokladané právnou normou?

25. 25
Pred tým, ako sa zameriam na konkrétne civilno-procesné situácie, pokúsim sa
načrtnúť ich základnú osnovu z hľadiska denegatio iustitiae. Ako metóda pritom poslúži
generalizácia spoločných dôvodov stavu denegatio iustitiae. Vychádzam z hypotézy, že
za odopretie spravodlivosti nesie vždy zodpovednosť súd, inými slovami,
konštatovaním odopretia spravodlivosti sa zároveň vyslovuje zavinenie súdu (či už
úmyselné alebo nedbanlivostné). Môžeme tak rozlíšiť odopretie spravodlivosti
1.) zavinené sudcom alebo 2.) zavinené iným pracovníkom súdu. Na prvý pohľad resp.
pre nezainteresovaného čitateľa sa môže zdať toto rozdelenie banálne, ba
až bezvýznamné. Ako však vysvetlím ďalej, najmä v podkapitole 2.3., považujem ho za
zásadné v správnom chápaní úlohy a postavenia sudcu v procesno-právnom vzťahu.
V ďalšom sa primárne venujem sudcom zavineným prípadom odopretia spravodlivosti.
Ich signifikantné znaky by sa dali zahrnúť do jednej z troch nasledujúcich skupín:
1.) prílišný formalizmus, 2.) arbitrárnosť (svojvôľa) a 3.) prieťahy v konaní. Toto
členenie je potrebné vnímať ako značne zjednodušené. Nejde o vymedzenie príčin alebo
dôvodov, ale len o označenie najčastejšieho spoločného menovateľa. Skupiny nie sú
izolované, ich prieniky v konkrétnych prípadoch bývajú niekedy pomerne hlboké,
napriek tomu by mohli postačovať pre účely výkladu.
1.4. Osoba sudcu ako subjekt odopretia spravodlivosti
V procesných predpisoch sa často pojem súd voľne zamieňa s pojmom sudca.
V praxi toto nerozlišovanie nespôsobuje problémy, nakoľko do pojmu súd je zahrnutý aj
administratívny aparát súdu, teda vyšší súdni úradníci, súdni tajomníci, súdne
asistentky, pracovníčky podateľne a pod. Jedine sudca však predstavuje súdnu moc,58
nesie za výkon súdnictva zodpovednosť, v osobitných prípadoch aj disciplinárnu.59
Z týchto dôvodov sa v ďalšom zameriam na osobu sudcu ako subjektu
procesnoprávneho vzťahu poznačeného stavom denegatio iustitiae. Ponechám tak
stranou procesné situácie, keď k odopretiu spravodlivosti došlo konaním resp.
nekonaním ostatných zainteresovaných osôb. Venujem sa im stručne na konci tejto
58
§ 2 ods. 1 prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov
59
§ 115 a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov

26. 26
podkapitoly. Použijúc slovník trestného práva, to vyjadrím tak, že ich „spoločenská
nebezpečnosť“ resp. „spoločenská závažnosť“ nie je na takej úrovni, ako v prípadoch
odopretia spravodlivosti spôsobených sudcom. Možno pritom rozlíšiť tri polohy
problému:
1.) sudca zapríčinil stav denegatio iustitiae svojím formalistickým prístupom
k veci (II. kapitola),
2.) sudca zapríčinil stav denegatio iustitiae vychádzajúc zo svojho právneho
názoru, ktorý z nejakého dôvodu neobstojí (III. kapitola),
3.) sudca zapríčinil stav denegatio iustitiae svojím nekonaním (IV. kapitola).
Ad 1.) Sudca nie je štátny úradník a vo vzťahu k účastníkom konania by sa ako
úradník nemal ani správať. V medziach zákonnosti musí vedieť predpokladať
a zhodnotiť vplyv svojich opatrení a rozhodnutí na procesné postavenie účastníkov.
Nemal by upadnúť do mechanického opakovania osvedčenej šablóny v posudzovaní
náležitostí žaloby, pri doručovaní, poučovaní ani pri ďalšej činnosti súdu, ktorá
predchádza meritórnemu rozhodnutiu.
Ad 2.) Podľa môjho názoru ide o najzávažnejšie nedostatky v práci sudcu. Pri
istom zjednodušení ich možno označiť prívlastkom „odborné“. Ich reálne odhalenie
nemusí byť jednoduché, nakoľko je potrebné v konkrétnom prípade zohľadniť hranicu
nezávislosti sudcu vyjadrenú subjektívne v 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich v znení neskorších predpisov: „Sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných
prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.“ Obsahovo
veľmi podobné je aj znenie sľubu, ktorý sudca skladá do rúk prezidenta podľa čl. 145
ods. 4 Ústavy: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou,
ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony
a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“. Dikcia
„podľa najlepšieho vedomia a svedomia“ resp. „podľa najlepšieho presvedčenia“ sa

27. 27
vykladá v súvislosti s § 30 ods. 4 a ods. 7 prvá veta citovaného zákona.60
Sudca sa
v prípade odborného zlyhania nemôže „vyviniť“ poukazom na to, že zákon vykladal
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, najmä nie vtedy, ak jeho postup
vykazuje znaky jurisdikčnej svojvôle.61
Princíp nezávislosti sudcu totiž nie je
samoúčelný ani nadradený základným právam a slobodám účastníkov, ale slúži na
efektívne zabezpečenie ich práva na spravodlivý proces. K tomu sa pripája aj známa
zásada „iura novit curia“, ktorá vyjadruje nevyvrátiteľnú procesno-právnu domnienku,
že súd pozná právo (hmotné aj procesné), vie aké predpisy má aplikovať na konkrétnu
vec, vie ako ich má vykladať a v neposlednom rade tiež, že dokazovanie v týchto
otázkach je neprípustné. Zásada „iura novit curia“ však neospravedlňuje postup sudcu,
ktorým by prehliadal právne názory a úvahy prezentované účastníkmi. I keď objektívne
právo nemôže byť predmetom dokazovania, nepochybne platí, že účastníci
kontradiktórneho procesu sú oprávnení sudcu o správnosti svojho právneho názoru
presviedčať a to predkladaním súvisiacich judikátov vyšších súdov, poukazom na
odbornú literatúru a pod. Účastníci s takýmto presvedčovaním oprávnene spájajú reálnu
možnosť ovplyvnenia právneho názoru sudcu vo svoj prospech. V prípade, že sa sudca
v rozhodnutí nestotožní s relevantným právnym názorom účastníka, je povinný to
dostatočne odôvodniť. Ak by tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd zrušením
predmetného rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, išlo by o denegatio iustitiae
(podrobnejšie v podkapitole 3.1.). Sudca by mal svoj priebežný právny názor na
prejednávanú vec formovať vždy s ohľadom na právnu argumentáciu účastníkov.
Sudca je povinný prehlbovať svoje odborné vedomosti. Vyplýva to z doteraz
uvedených argumentov a navyše takto pozitívne formuluje zodpovednosť sudcu návrh
novely zákona o sudcoch a prísediacich.62
V európskom kontexte vystupuje do popredia
60
§ 30 ods. 4: „Sudca je povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať
plynulo bez zbytočných prieťahov; vždy upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet pridelených vecí,
ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov.“ Prvá veta § 30 ods. 7: „Sudca
zodpovedá za neprehlbovanie svojich odborných vedomostí a podľa okolností aj za nevyužitie
ponúknutých možností na vzdelávanie“.
61
viď nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 677/07, citovaný na str. 62
62
Návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 757/2004 Z.z.. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
ďalších zákonov, číslo materiálu 8425/2008-130, bod 40. S účinnosťou od 1. januára 2009 ustanovenie
§ 30 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie. „Sudca je povinný prehlbovať si svoje odborné
vedomosti a využívať ponúknuté možnosti na vzdelávanie organizované Justičnou akadémiou“.

28. 28
aj význam jazykovej vybavenosti sudcu a s tým spojená jeho schopnosť terminologickej
precíznosti a jednotnosti.63
Kým pojem vedomie má objektívnu povahu a sudca ho má
možnosť i povinnosť ovplyvniť (ako som uviedol vyššie), pojem svedomie má
subjektívnu povahu a je výrazom etického hodnotenia práce sudcu. PRUSÁK k tomu
dodáva: „Slušnosť v práve si však vyžaduje nielen morálne právo, ale aj mravných ľudí
aplikujúcich právo.“64
Povinnosť sudcu vykladať zákony podľa najlepšieho vedomia je
teda, na rozdiel od kritéria svedomia, kontrolovateľná a tým aj sankcionovateľná.65
Ad 3.) Povinnosť vykonávať súdnictvo bez zbytočných prieťahov resp.
v primeranej lehote sudcovi vyplýva súčasne z viacerých právnych noriem (čl. 48 ods. 2
Ústavy, z čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Možno ju tiež vyvodiť zo
znenia § 101 ods. 2 prvá veta OSP, podľa ktorej súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci nečinní.
Okrem sudcu sa môžu chýb dopustiť aj iné súdne osoby. Najčastejšie ide
o nedostatky technického rázu spôsobené zlyhaním ľudského faktora a nevykazujúce
znaky systémovej poruchy. K takýmto pochybeniam môžeme zaradiť predloženie
neúplného spisu odvolaciemu súdu,66
strata doručenky alebo inej listiny zo spisu,
nesprávne vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia a pod.67
Následky uvedených chýb
môžu byť síce veľmi závažné, avšak mali by sa dať napraviť administratívnou cestou.
Do úvahy pripadajú aj všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky.
63
V tomto smere je podnetné uznesenie Európskeho parlamentu z 9.júla 2008 o úlohe vnútroštátnych
sudcov v európskom súdnom systéme
64
PRUSÁK, J.: Slušnosť v práve a morálnosť. Slušnosť v práve, Zborník z medzinárodnej konferencie II.
Lubyho právnické dni. Bratislava: PF UK, 1993
65
Viac v článku BIČOVSKÝ, J. – RAHBOUR, R.: Nejlepší vědomí a svědomí a práce soudců. Právní
praxe, 1993, č. 1, str. 10-16.
66
Chybou súdu prvého stupňa bol odvolaciemu súdu predložený neúplný spis (bez písomného
odôvodnenia odvolania) v dôsledku toho bolo odvolacím súdom rozhodnuté v rozpore so skutočným
stavom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 75/99). Jednoznačne došlo k odopretiu
spravodlivosti odvolateľa, nakoľko súčasťou práva na spravodlivý proces je aj oprávnené očakávanie
účastníka, že konajúci súd má k dispozícii všetky jeho vyjadrenia a predložené dôkazy.
67
Prevažne ide o porušenia niektorého z ustanovení vyhlášky 543/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov
(Spravovací a kancelársky poriadok).

29. 29
II. PRÍLIŠNÝ FORMALIZMUS68
2.1. Odmietnutie podania
Novelou Občianskeho súdneho poriadku, zákonom č. 353/2003 Z.z.
s účinnosťou od 01.09.2003 bolo okrem iného zmenené ustanovenie § 43 OSP
a zavedený inštitút odmietnutia podania. Súd odmietnutím podania deklaruje, že sa
podaním nebude zaoberať z vecnej stránky a ani naň nebude ďalej pri svojej činnosti
prihliadať, teda podanie akoby ani nebolo urobené. Závažnosť týchto následkov
odmietnutia podania by mala pre súd predstavovať imperatív odborného, neformálneho
avšak dôsledného posudzovania podania. Súd má počas celého procesu postupovať tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
(§ 1 OSP). Odmietnutie podania môže účastník vnímať ako nezáujem súdu poskytnúť
mu ochranu, ľubovôľu pri rozhodovaní, krivdu a vo všeobecnosti ako nespravodlivosť,
pretože jeho očakávania spojené s podaním sa nenaplnili. Na druhej strane súd nemôže
konať vo veci z objektívnych príčin, ak nevie, s kým má konať alebo o čom má konať.
Dikcia čl. 46 ods. 1 Ústavy „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva“ odkazuje v civilných veciach na ustanovenia OSP o náležitostiach
podania a návrhu. Ak ten, kto urobil podanie, má záujem, aby bolo aj vecne prejednané
a súd bral do úvahy jeho obsah, musí súdu poskytnúť súčinnosť pri odstraňovaní vád
podania, k čomu mu na druhej strane súd musí dať možnosť. Ak účastník túto možnosť
nevyužije, súd odmietnutím podania neporuší jeho právo na súdnu ochranu a nedopustí
sa odopretia spravodlivosti (podobne nález Ústavního soudu ČR sp.zn. IV. ÚS 145/94).
Odmietnutie podania (§ 43 ods. 2 OSP), strata práva odporovať platobnému
rozkazu (§ 174 ods. 3 OSP) nie sú problematické z hľadiska čl. 6 ods.1 Dohovoru, ak je
zmeškanie úkonu dobrovoľné a ak možno účinky zmeškania zrušiť, ak došlo
k zmeškaniu nedobrovoľne a z ospravedlniteľného dôvodu (odpustenie lehoty - § 58
ods.1 OSP).69
Zásada neformálnosti vyjadrená najmä v § 41 ods. 2 OSP ukladá súdu
68
Ide o autentický formalizmus a nie formalizmus zdanlivý. Podrobnejšie KŰHN, Z.: Důvody stojící za
právním formalizmem. Článok zverejnený na http://jinepravo.blogspot.com, 12.6.2008
69
REPÍK, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ. Bratislava 1998, str. 43

30. 30
povinnosť zdržať sa prílišného formalizmu vo vzťahu k úkonom účastníkov. Toto
ustanovenie je nutné vykladať v nadväznosti na všeobecnú zásadu zákazu odoprenia
spravodlivosti. Pri posudzovaní náležitosti podaní by súdy nemali postupovať prísne
formalisticky, ale z hľadiska materiálneho (každý úkon posudzuje súd podľa jeho
obsahu, i keď je nesprávne označený).70
Zmyslom ustanovenia § 43 OSP je práve
odstránenie vád podania, ktoré často podávajú osoby bez právnej kvalifikácie.
Považujem za potrebné zdôrazniť, že vlastnoručný podpis a dátum sú jediné rýdzo
formálne náležitosti, ktoré musí mať každé podanie a na ktorých súd musí bezvýhradne
trvať. Ak súd neumožní žalobcovi odstrániť vady podania, dopustí sa závažného
procesného pochybenia, ktoré potom v spojení so zhodnými závermi odvolacieho
a dovolacieho súdu vedú k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces a vo
svojom dôsledku k odopretiu spravodlivosti. Najvyššou hodnotou rozhodovania súdov
je vždy individuálna spravodlivosť, samozrejme v medziach zákona, vrátane ustanovení
procesných. Z rámca procesného poučenia nevybočuje, pokiaľ by súd vyzval žalobcu,
aby odstránil vady podania tak, aby jeho žaloba zodpovedala zneniu § 79 ods. 1 OSP,
avšak bez uvedenia, ako by mali opravy resp. doplnenia znieť konkrétne. Takéto
poučenie súdom tam, kde je možné vec posúdiť skôr ako omyl žalobcu, aj keď vyplýva
z neznalosti, je plne namieste. Je teda potrebné, aby súd vždy veľmi citlivo zvažoval
rozsah svojej poučovacej povinnosti tak, aby nebola dotknutá zásada rovnakého
(rovného) postavenia všetkých účastníkov konania pri súčasnom rešpektovaní ideálu
súdneho rozhodovania, ktorým je spravodlivé rozhodnutie sporu.
Ústavný súd SR sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril ku vzťahu
odmietnutia podania a práva účastníka na súdnu ochranu.71
Vychádza pritom z účelu
civilného procesu ako záruky zákonnosti (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri
posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na
dopĺňanie takých náležitostí, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona
alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu. Inštitút odmietnutia podania podľa § 43 ods. 2 OSP
môže súd aplikovať len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatok žaloby pokračovať.
70
Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 22/03
71
Nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 1/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02

31. 31
Možnosť pokračovať v konaní je pritom nutné chápať ako možnosť súdu konať
a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené
nedostatky žalôb. Pri odmietnutí podania musí ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší
postup súdu, napríklad zo žaloby nie je zistiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej.
Odmietnutie žaloby je vždy porušením základného práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy, ak takýto výrok nemá oporu v spise.
SVOBODA tvrdí, že nedostatkom návrhu, pre ktorý nemožno v konaní
pokračovať je napr. nesprávne označenie osôb.72
Nedá sa to však povedať vo
všeobecnosti. Ak ide len o zjavný omyl v označení a o individualizácii účastníka nie je
pochýb, v konaní možno pokračovať, o čom svedčí aj ustálená judikatúra Nejvyššího
soudu ČR.73
Len u závažných nepresností, spôsobilých vyvolať zámenu subjektov
možno uvažovať, že by mohli mať za následok neúčinnosť podania.74
Záver, že podanie trpí vadou, pre ktorú nemožno v konaní pokračovať, sa viaže
k objektívne určenému stavu, ktorý panuje v čase vydania rozhodnutia odvolacieho
súdu proti uzneseniu súdu prvého stupňa o odmietnutí žaloby. Z toho vyplýva, že
k neskoršie urobeným úkonom účastníka, ktorými sa snaží vytknutý nedostatok podania
odstrániť, už nemôže byť prihliadané. To platí aj vtedy, ak je takýto úkon včlenený do
dovolania. V konaní o dovolaní je dovolaciemu súdu nepovolené prihliadať k tým
úkonom účastníka, ktoré nemal k dispozícii v dobe rozhodovania o odvolaní odvolací
súd a nemôže z nich vyvodiť procesné dôsledky.75
Nesprávne posúdenie, či ide
o nedostatok návrhu, pre ktorý nie je možné pokračovať v konaní, môže mať za
následok odopretie spravodlivosti.76
Ústavní soud ČR kritizoval formálny prístup súdov slovami: „Doslovné lpění na
splnění procesních podmínek a předpokladů příslušných úkonů nesmí ve svém důsledku
vést k nadměrnému formalizmu a tedy i k vytváření neústavných překážek, bránících
72
SVOBODA, J. in FICOVÁ, S. a kol.: cit. dielo, str. 147
73
Rozsudky Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 25 Cdo 101/2002, 22 Cdo 2480/2000
74
Stanovisko pléna Ústavního soudu ČR sp.zn. II ÚS 318/98
75
Uznesenie Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 20 Cdo 1763/2002
76
Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn 5 Co/45/2006: „ ...navrhovateľka určila výšku nároku aj jeho
dôvod (peňažná náhrada škody), avšak súd odmietol návrh, pretože neuviedla kedy a akým spôsobom
došlo k škode, z čoho vychádzala pri stanovení výšky nároku a svoj nárok nezdokladovala.“

32. 32
v přístupu k soudům.“ 77
V citovanom judikáte je zdôraznená povinnosť všeobecných
súdov zvážiť dôsledok úkonov smerujúcich k odstraňovaniu vád podaní a zároveň
potreba istého odborného nadhľadu. Ak podanie obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej
odstránenie umožňuje zároveň odstrániť nedostatok podmienky konania, pričom
konštatovanie tejto zjavnosti nevyžaduje procesnú aktivitu súdu (napr. dokazovanie), je
nutné dať účastníkovi príležitosť túto nesprávnosť odstrániť. Opakom tohto postupu je
prílišný formalizmus, ktorého dôsledkom je odôvodňovanie zjavnej nespravodlivosti
a tým denegatio iustitiae (nález Ústavního soudu ČR sp.zn. III. ÚS 127/96).
Nepochybne je povinnosťou súdu zaoberať sa každým podaním a odstraňovať
jeho vady. Výnimkou by mohli byť len anonymné podania za podmienky, že súdu nie je
z ich obsahu, zo spisu alebo zo svojej činnosti známe, kto by mohol byť ich autorom.
V takom prípade totiž neexistuje adresát pre výzvu v zmysle § 43 ods. 1 OSP. Inak však
súd musí odstraňovať vady každého podania a to postupom podľa § 43 ods. 1 OSP.
Prvým krokom je určenie, či podanie podľa svojho obsahu je
a) návrh na začatie konania
b) návrh na predbežné opatrenie
c) odvolanie, dovolanie, resp. návrh na obnovu konania
d) iné podanie.
Zákonnú výnimku predstavuje podanie, ktoré podľa obsahu zodpovedá
neodôvodnenému odporu proti platobnému rozkazu, kedy súd nedostatok odôvodnenia
neodstraňuje a nevyzýva odporcu na jeho doplnenie, ale takéto podanie bez ďalšieho
odmietne (§ 172 ods.1 in fine, § 174 ods.3 písm. b) OSP). K odmietnutiu odporu sa
vrátim podrobnejšie v podkapitole 2.1.3.
2.1.1. Odmietnutie návrhu na začatie konania
Ak podanie spĺňa všeobecné náležitosti podľa § 42 ods. 3 OSP, súd ho
posudzuje ako návrh na začatie konania podľa § 79 OSP, ktorý určuje ďalšie povinné
údaje a to rozdielne pre účastníka - fyzickú osobu a účastníka - právnickú osobu. Návrh
77
Nález Ústavního soudu ČR sp.zn. I. ÚS 89/02

33. 33
musí nevyhnutne obsahovať petit t.j. výslovné uvedenie, čoho sa navrhovateľ domáha.
Pre výklad uvedených ustanovení má zásadný interpretačný význam § 114 ods. 1 OSP:
„Ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení
konania...“ Odmietnutie návrhu je teda možné zásadne len z procesných dôvodov a to
len tých, ktoré sú uvedené v § 42 ods. 3. a § 79 a zároveň musí byť splnená podmienka,
že pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať.
Obligatórne náležitosti návrhu na začatie konania je možné taxatívne vymenovať
(§ 42 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 1 OSP):
a) označenie súdu, ktorému je návrh určený
b) presné označenie účastníkov (ich zástupcov) - meno, priezvisko, bydlisko
účastníkov FO a ich prípadných zástupcov, údaj o štátnom občianstve
účastníkov FO, názov resp. obchodné meno, sídlo, pridelené identifikačné číslo
účastníka PO, označenie štátu a príslušného štátneho orgánu, ak je účastníkom
štát
c) výpis z registra alebo inej evidencie účastníka zahraničnej PO
d) údaj o tom, kto je navrhovateľom a jeho podpis
e) dátum vyhotovenia
f) pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia)
g) označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva (dôkazná povinnosť)
h) petit návrhu.
Súd nesmie zoznam náležitostí návrhu na začatie konania rozširovať nad rámec
zákona a to ani jeho extenzívnym výkladom. Ako negatívny príklad uvádzam procesnú
situáciu: súd podľa § 43 OSP vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu v jedinom bode
tak, aby v lehote 10 dní uviedol súčasné zamestnanie odporcu, pričom navrhovateľ po
prevzatí výzvy zostal pasívny resp. uviedol, že požadované údaje mu nie sú známe.
Odmietnutie návrhu by bolo neprípustné. Údaj o zamestnaní totiž súd chybne
a svojvoľne zaradil medzi náležitosti návrhu a pri jeho zisťovaní postupoval nesprávne
podľa § 43 OSP. Ak súd považoval tento údaj za nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci
samej, mal možnosť a zároveň aj povinnosť pokračovať v konaní, aplikovať § 104
ods. 2 OSP a pokúsiť sa zistiť ho vlastným spôsobom, napríklad dopytom príslušných

34. 34
verejných orgánov (Sociálna poisťovňa,78
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny). Súd
môže a zároveň musí posudzovať len tie náležitosti žaloby, ktoré definuje zákon (OSP).
Posudzovanie skutočnosti, či k podaniu žaloby došlo v súlade s internými predpismi
žalobcu neprináleží súdu. Súd by tak umelo vykonštruoval procesnú prekážku a dopustil
sa odoprenia spravodlivosti.79
Bližšie sa budem venovať tým bodom, ktorých riešenie by sa v aplikačnej praxi
mohlo dostať do konfliktu so zásadou zákazu odopretia spravodlivosti.
Ad b) Údaj o sídle účastníka - právnickej osoby je povinný v zmysle § 79 OSP.
Ak je však navrhovateľ v návrhu dostatočne individualizovaný inými znakmi (obchodné
meno, identifikačné číslo) a teda o jeho identite nie sú pochybnosti, súd nemôže návrh
odmietnuť.80
Navyše údaj o sídle právnickej osoby zapísanej v obchodnom registri je
verejne dostupný a súd si ho môže zaobstarať rýchlym overením sídla v elektronickom
obchodnom registri a to bez zvyšovania trov konania. To isté platí aj o označení
účastníkov – fyzických osôb oprávnených podnikať, avšak pri posudzovaní ich
označenia musí mať súd na zreteli, že zápisom v živnostenskom registri nie je založená
ich právna subjektivita a preto je podľa môjho názoru možné označiť živnostníka popri
obchodnom mene, mieste podnikania a identifikačnom čísle súčasne aj menom
a priezviskom, bydliskom, prípadne aj dátumom narodenia. Kritériom zostáva
dostatočná individualizácia účastníka tak, aby súd minimalizoval riziko spochybnenia
identity účastníkov.81
Túto myšlienku si osvojilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR
v návrhu novely OSP, keď medzi fakultatívne údaje označenia účastníkov - fyzických
osôb navrhlo zaradiť aj dátum narodenia.82
Podľa dôvodovej správy, jeho neuvedenie
v návrhu nebude pritom zakladať neúplnosť návrhu a dôvod na odstraňovanie jeho vád,
ale bude výsostne poriadkového charakteru. Absencia dátumu narodenia teda nebude
znamenať takú vadu návrhu, pre ktorú by súd nemohol pokračovať v konaní. Táto
novela bola nakoniec prijatá zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15.10.2008
a dopĺňa fakultatívne údaje účastníkov okrem dátumu narodenia aj o telefónne číslo.
78
Od januára 2008 majú súdy on-line prístup do databázy Sociálnej poisťovne.
79
Nález Ústavního soudu ČR sp.zn. IV. ÚS 699/02
80
Podobne aj Ústavní soud ČR v stanovisku sp.zn. Pl. ÚS – st. 16/02
81
Viď aj rozsudok Najvyšší súd SR sp.zn. 1 Obdo V 4/2005 (č. 9/2007 ZSP)
82
Číslo materiálu 2585/2007-110, bod. 48

35. 35
V prípade, že bydlisko žalovaného – fyzickej osoby nie je žalobcovi pri
podávaní žaloby známe, postačuje, keď v žalobe uvedie jeho posledné známe bydlisko,
resp. keď súd informuje o tom, že bydlisko žalovaného nepozná. V takom prípade však
súd musí mať k dispozícií iný osobný údaj žalovaného, napr. dátum narodenia, rodné
číslo alebo číslo preukazu totožnosti, aby bolo možné jednoznačne zaistiť
nezameniteľnosť žalovaného s inou osobou. Trvanie na opačnom názore, podľa ktorého
by žalobca musel sám zisťovať bydlisko žalovaného pre účely jeho uvedenia v žalobe,
považujem za vytváranie umelej procesnej prekážky a následné odmietnutie žaloby
z tohto dôvodu sa svojimi dôsledkami blíži k odopretiu spravodlivosti. Tento problém
by vyriešil nový odsek § 43: „Postup podľa § 43 ods. 1 sa nepoužije, ak doplnenie
neúplného podania, ktoré inak podľa svojho obsahu spĺňa náležitosti návrhu na začatie
konania, nie je možné od účastníka spravodlivo požadovať.“
Ak je z obsahu návrhu zrejmé, že odporcom je štát – SR, Ministerstvo
spravodlivosti SR – hoci v jeho označení ako účastníka konania nie je výslovne
uvedené, či ministerstvo je štátnym orgánom konajúcim v mene štátu, súd nemôže
návrh odmietnuť z dôvodu neúplného resp. nesprávneho označenia účastníka.83
Ad f) a g) Povinnosť tvrdenia previazanú s dôkaznou povinnosťou RUMANA
považuje za základný pilier sporového konania založeného na princípe
kontradiktórnosti.84
Bez toho, aby som znižoval význam týchto procesných inštitútov,
zúžim ich vnímanie len pre účely vymedzenia predmetu konania po skutkovej stránke.
Žalobca musí v žalobe uviesť aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačne
individualizujú jeho nárok. Túto povinnosť má žalobca už v žalobe najmä z dôvodu, aby
bolo možné odhaliť prípadnú prekážku litispendencie alebo res iudicatae. Vo fáze
posudzovania žaloby podľa § 79 ods. 1 OSP súd nemôže žalobcu vyzývať na uvedenie
ďalších tvrdení, ak je žalobcov nárok v žalobe dostatočne a jasne skutkovo vymedzený.
Ak by súd k takejto výzve pripojil aj poučenie o následkoch nevyhovenia v zmysle § 43
ods. 2 OSP a žalobu následne odmietol, porušil by žalobcovo práva na súdnu ochranu.
83
Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/105/2006: „Výzva súdu, aby navrhovateľ zdôvodnil
pasívnu legitimáciu odporcu bola v tejto fáze konania neopodstatnená, pretože preukázanie pasívnej
legitimácie je otázkou unesenia navrhovateľovho dôkazného bremena v konaní vo veci samej
s následkom úspechu alebo neúspechu v spore“.
84
RUMANA, I.: cit. článok, str. 188

36. 36
Neoznačenie dôkazov v žalobe, podľa môjho názoru, vôbec nie je možné sankcionovať
jej odmietnutím, nakoľko dôkaznú povinnosť môže žalobca splniť kedykoľvek
i dodatočne pri príprave pojednávania.85
Na začiatku konania by bol takýto postup
prejavom prílišného formalizmu a tvrdosti súdu. Následkom neunesenia dôkazného
bremena žalobcom by mal byť zamietací rozsudok, a nie uznesenie o odmietnutí žaloby.
Ad h) Podľa WINTEROVEJ je úplná určitosť a jednoznačnosť žalobného petitu
nevyhnutnou požiadavkou, u petitu znejúcom na plnenie zvlášť.86
Nie je možné
pripustiť, aby súd rozhodoval o neurčitom alebo o nepresnom návrhu. Odstrániť tento
nedostatok umožňuje ustanovenie § 43 OSP. To však neznamená, že žalobca je povinný
v petite formulovať navrhovaný výrok rozsudku a sudca ho len prevezme.87
Iba súd
rozhoduje, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu
na znenie výroku pritom nie je viazaný, avšak musí dbať na to, aby výrok vyjadroval
(z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.88
Pre úplnosť
dodávam, že prípadné vady formulácie petitu nemôžu byť dôvodom ani na zamietnutie
žaloby, ak sa súd predtým nepokúsil o ich odstránenie.89
Zdôrazňujem, že žalobu nie je možné považovať za neurčitú, ak petitu alebo
jeho časti, nebude možné vyhovieť preto, že nie je v súlade s hmotným právom
(žalovaný nie je pasívne legitimovaný), ani vtedy ak sa jednotlivé časti petitu navzájom
vylučujú. Posudzovať súlad žaloby s hmotným právom ešte pred tým, než bude
žalovaný nárok vecne prejednaný je neprípustné. Ak napriek tomu, súd takúto žalobu
odmietol a nedošlo tak k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu, dopustil sa denegatio
iustitiae vo vzťahu k žalobcovi (nález Ústavního soudu ČR sp.zn. IV. ÚS 456/2000).
Podľa názoru Nejvyššího soudu ČR90
k nevyhnutným náležitostiam petitu
znejúceho na peňažnú sumu nepatrí aj vyčíslenie úrokov, ako si mnohí sudcovia myslia.
85
Súhlasím tak s MIKULCOVOU, L.: cit. článok, str. 468
86
WINTEROVÁ, A. a kol.: cit. dielo, str. 217
87
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 8/2005, podobne aj rozsudok Nejvyššího soudu ČR
sp.zn. 30 Cdo 1239/2007
88
Rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 22 Cdo 19/2007
89
Rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 22 Cdo 2760/99, in C.H.BECK Soudní rozhledy 3/2002, str. 81
90
Stanovisko Nejvyššího soudu ČR sp.zn. Cpjn 202/2005: „Žaloba není v části týkající se úroků
z prodlení neúplná, neurčitá nebo nesrozumitelná, je-li patrno, že se žalobce domáhá práva na úroky
z prodlení, za jaké období mu mají být přisouzeny, zda mu mají být úroky z prodlení … přisouzeny v plné
výši nebo jen zčásti, a zda jde o úroky sjednané mezi účastníky nebo určené prováděcím předpisem…“

37. 37
Ak ktorýkoľvek z údajov a) až h) chýba, je nezrozumiteľný alebo nesprávny,
súd vyzve navrhovateľa, aby ho opravil alebo doplnil, pričom v uznesení uvedie, ako
treba opravu alebo doplnenie vykonať. Podanie je neúplné vtedy, ak neobsahuje všetky
náležitosti, ktoré musí podľa zákona obsahovať. Nesprávnym podaním je také podanie,
ktoré síce má všetky náležitosti uvedené v zákone, avšak tieto náležitosti alebo niektoré
z nich sú uvedené nepresne alebo neurčito. Podanie je nesprávne i vtedy, ak síce
obsahuje presné, určité a zrozumiteľné údaje, avšak je medzi nimi zjavný logický
rozpor.91
Aj vzájomná logická rozpornosť žaloby a opísania rozhodujúcich skutočností
so sebou nesie nutný záver, že návrh na začatie konania je podaním nesprávnym.92
Uznesenie, ktorým súd realizuje výzvu na odstránenie vád podania, obsahuje:
a) formálne náležitosti uznesenia (§ 169 ods.1 OSP),
b) údaje o tom, v čom je podanie neúplné, nesprávne alebo nezrozumiteľné,
c) poučenie, ako treba doplnenie alebo opravu podania vykonať,
d) lehotu na odstránenie vád podania, nie kratšiu ako 10 dní,
e) poučenie o následkoch neopravenia, nedoplnenia podania podľa § 43 ods.2 OSP.
Ad a) Nesplnenie výzvy, ktorá nemá formu a náležitosti uznesenia podľa § 169
OSP, ale len jednoduchého prípisu, nemôže mať za následok odmietnutie podania.
Ad b) Nestačí vo výzve iba všeobecne citovať príslušné ustanovenia OSP
o náležitostiach žaloby, prvostupňový súd musí špecifikovať konkrétne nedostatky
žaloby. Ak tak neurobí a podanie odmietne, dopustí sa denegatio iustitiae (Nález
Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 139/02).
Ad c) Progresívnu poučovaciu povinnosť treba odlišovať od všeobecnej
poučovacej povinnosti podľa § 5 ods. 1 a 2 OSP a preto ju súd má aj vtedy, ak je
účastník zastúpený advokátom.93
Význam riadneho poučenia v zmysle § 43 OSP
podčiarkol aj Najvyšší súd SR, keď doslova judikoval: „Nesplnenie poučovacej
povinnosti podľa § 43 OSP má za následok odopretie spravodlivosti“ (R 46/2004,
sp.zn. 3 Cdo 112/01).
91
R 64/1999 ZSP, sp.zn. 5 Cdo 75/99.
92
R 46/2000, sp.zn. 4 Cdo 16/98
93
Uznesenie KS v Nitre sp.zn. 6Co/72/2006: „Súd vo výzve iba oznámil navrhovateľke, že petit je
nevykonateľný a poukázal na § 5 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého súd nemá poučovaciu povinnosť v prípade,
že je účastník zastúpený advokátom. Odňal tým navrhovateľke možnosť konať pred súdom“.
Obdobne aj R 27/1997 ZSP a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 7/97.

38. 38
Odstraňovanie vád podania (žaloby) patrí svojou podstatou na začiatok súdneho
konania. Ak súd vo veci konal, akoby žaloba spĺňala všetky zákonné náležitosti, potom
odmietnutie žaloby po viac ako 10 rokoch od jej podania sa javí ako porušenie práva na
spravodlivý súdny proces.94
2.1.2. Odmietnutie odvolania
Odvolanie má obsahovať tieto nevyhnutné náležitosti (§ 42 ods. 3 v spojení
s § 205 ods. 1 OSP):
a) označenie súdu, ktorému je určené,
b) proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
c) v akom rozsahu sa napáda,
d) v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny,
e) čoho sa odvolateľ domáha,
f) dátum vyhotovenia,
g) označenie odvolateľa a jeho podpis,
h) ak ide o odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu, musí byť odôvodnené a to len
niektorým z dôvodov v § 205 ods. 2 písm. a) až f).
Podľa § 218 ods. 1 OSP odvolací súd odmietne odvolanie,95
ktoré
a) bolo podané oneskorene,
b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený,
c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 205 ods.1 a 2; ak boli dodržané podmienky podľa
§ 209 ods. 1 a § 211 ods. 1,
e) rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak.
94
Z odôvodnenia uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 7Co/83/2006
95
Odmietnutie odvolania z iných dôvodov ako sú uvedené v ustanovení § 218 ods. 1 písm. a) až e) OSP
neprichádza do úvahy (R 27/1997 ZSP, sp.zn. 4 Cdo 7/97).

39. 39
Opäť sa bližšie vyjadrím len k tým situáciám, ktoré sú problematické z hľadiska
potencionálneho odopretia spravodlivosti.
Ad a) Odvolací súd nemôže odmietnuť ako oneskorene podané odvolanie, ak
zistí, že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré vyžaduje opravu postupom podľa § 164 OSP.
Možnosť odvolacieho súdu nariadiť opravu napadnutého rozhodnutia sa v takom
prípade totiž mení na povinnosť. Vyžaduje to zásada spravodlivej ochrany práv
a záujmov účastníkov konania vyplývajúca z § 1 OSP. Nesprávnym odmietnutím
odvolania súd odňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom (R 43/2004, sp.zn.
M Cdo 13/01). Odvolanie podané telefaxom, ktoré bolo do troch dní doplnené
predložením originálu, má účinky riadne a včas podaného odvolania. Účastníkovi by
odmietnutím takto podaného odvolania bola odňatá možnosť konať pred súdom
(R 5/2005, sp.zn. 2 Cdo 108/2004). V § 218 ods. 2 OSP je negatívne vymedzené
posúdenie oneskoreného podania tak, že „ako oneskorené nemožno odmietnuť
odvolanie, ktoré bolo v lehote podané na odvolacom súde alebo do zápisnice na
nepríslušnom okresnom súde.“
Ad c) Zákonnú a zároveň aj ústavnú výnimku predstavuje odvolanie proti
rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorým zákon
odvolanie nepripúšťa, pričom odvolanie bolo podané v odvolacej lehote a oprávnenou
osobou. Rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§ 374
ods. 4 posledná veta OSP).96
Táto špeciálna úprava znižuje zákonné nároky na obsahové
náležitosti odvolania natoľko, že na zrušenie napadnutého rozhodnutia postačuje, ak je
z obsahu podania zrejmý úmysel podať odvolanie a rozhodnutie, ktoré sa ním napáda.
Podanie tiež musí spĺňať formálne náležitosti, t.j. musí byť datované a podpísané.
Ad d) Znenie § 218 ods. 1 písm. d) OSP účinné od 15.10.2008 jednoznačne
kladie zodpovednosť za odmietnutie odvolania na odvolací súd. Ten je povinný sám
napraviť prípadné procesné pochybenia prvostupňového súdu (§ 211 ods. 1 OSP).
Poukazujem pritom aj na dikciu § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 OSP, kde sa hovorí len
o doplnení chýbajúcich náležitostí, nie aj o oprave nesprávnych resp. nezrozumiteľných
častí, ako v § 43 ods. 1 OSP. Odvolací súd však nesmie prehliadnuť ani nedostatky
96
Nesprávny výklad tohto ustanovenia môže mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces, ako
konštatoval aj Ústavný súd SR v nálezoch sp.zn. IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 200/07.