Bachelor Thesis_27032014

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
ZÁKON O VZNIKU ČSR č. 11/1918 Zb. z. a n.
Bakalárska práca
2014
Marek Vadovič

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
ZÁKON O VZNIKU ČSR č. 11/1918 Zb. z. a n.
Bakalárska práca
Študijný program: Právo
Študijný odbor: 3.4.1. – právo
Školiace pracovisko: Katedra právnych dejín
Školiteľ: doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA
Konzultant: doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA
Bratislava 2014
Marek Vadovič

Univerzita Komenského v Bratislave
Právnická Fakulta
ZADANIE ŠKOLSKÉHO DIELA
Meno a priezvisko študenta: Marek Vadovič
Študijný program: Právo
Študijný odbor: 3.4.1. – právo
Typ záverečnej práce: Bakalárska práca
Jazyk záverečnej práce: Slovenský jazyk
Sekundárny jazyk: Anglický jazyk
Názov: Zákon o vzniku ČSR č. 11/1918 Zb. z. a n.
Cieľ práce: Poskytnúť k predmetnému zákonu komentár, priblížiť
udalosti späté so vznikom ČSR, podmienky a hlavne
dôsledky jej vyhlásenia a vzniku.
Vedúci: doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA
Školiteľ: doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA
Katedra: Katedra právnych dejín
Vedúci katedry: prof. JUDr. Jozef Beňa, CSc.
Spôsob sprístupnenia elektronickej verzie práce: Centrálny register záverečných prác,
knižnično – informačný systém UK
Dátum schválenia:
...................................
vedúci katedry
................................... .....................................
študent vedúci, resp. školiteľ
Dátum potvrdenia finálnej verzie práce, súhlas s jej odovzdaním (vrátane spôsobu sprístupnenia)
...................................
vedúci

Poďakovanie
Chcel by som sa poďakovať školiteľovi predkladanej bakalárskej práce,
doc. JUDr. PhDr. Tomášovi Gábrišovi, PhD., LLM, MA za jeho cenné rady, usmernenie,
inšpiráciu, ochotu a odbornú pomoc, ktorú mi poskytol pri získavaní odbornej literatúry
a celkovo pri tvorbe tejto práce.

Abstrakt
Vadovič, Marek. Zákon o vzniku ČSR č. 11/1918 Zb. z. a n. Univerzita Komenského
v Bratislave. Právnická fakulta. Katedra právnych dejín. Školiteľ: doc. JUDr. PhDr. Tomáš
Gábriš, PhD., LLM, MA. Bratislava. 2014. 44 s.
Predkladaná bakalárska práca sa zaoberá, tak ako aj jej samotný názov napovedá,
rozsiahlou analýzou zákona č. 11/1918 Zbierky zákonov a nariadení. Cieľom mojej práce
je poskytnúť k predmetnému zákonu komentár, priblížiť udalosti späté so vznikom ČSR,
podmienky a hlavne dôsledky jej vyhlásenia a vzniku. Práca je rozdelená do siedmich
kapitol. Prvú kapitolu som venoval vzniku Československej republiky a preambule jej
prvého zákona. Po nej nasleduje päť kapitol, v ktorých objasňujem znenie a výklad
jednotlivých piatich článkov tohto zákona. Posledná kapitola je venovaná signatárom
zákona, piatim mužom 28. októbra.
Kľúčové slová: Československá republika, zákon č. 11/1918 Zb. z. a n., Národný výbor,
recepcia, dualizmus.

Abstract
Vadovič, Marek. Act no. 11/1918 Coll. Comenius University, Bratislava. Faculty of law.
Department of history. Mentor: doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA.
Bratislava. 2014. Number of pages 44.
The submitted bachelor thesis deals with, just like its name itself suggests,
an extensive analysis of Act no. 11/1918 the Collection of Laws and Regulations. The aim
of my thesis is to provide a commentary on this Act, description of the events related with
the establishment of Czechoslovakia, terms and especially the consequences of its
declaration and establishment. The thesis is divided into seven chapters. I devoted the first
chapter to the establishment of the Czechoslovak Republic and the preamble of its First
Act. It is followed by five chapters, which clarify wording and interpretation of each of
five articles of the Act. The last chapter is devoted to the Act signatories, five men
of the 28th of October.
Keywords: Czechoslovak Republic, Act no. 11/1918 Coll., The National Committee,
reception, dualism.

Predhovor
K výberu tejto témy bakalárskej práce ma viedlo moje dlhotrvajúce nadšenie
pre právne dejiny a dostupnosť rozmanitých literárnych zdrojov k sledovanej téme.
Na predkladanej práci som pracoval postupne v priebehu akademického roka 2013/2014.
Na tému prvý československý zákon bolo predo mnou publikovaných už viacero
prác. Pri ich vypracovaní sa však väčšina autorov najprv zaoberá podrobným popisom
všeobecných dejín, politickej situácie a okolnostiam, ktoré viedli k vzniku prvej ČSR.
Konkrétnej analýze predmetného zákona sa pre obmedzený rozsah bakalárskej práce
venujú mnohokrát už len veľmi stručne a okrajovo. V mojej práci sa snažím týmto
nedostatkom vyhnúť, preto som sa vzdal opisu všeobecne známych a už mnohokrát
spracovaných historických okolností vedúcich k vzniku prvej ČSR a začal som sa rovno
zaoberať jadrom témy formou „in medias res“.
Cieľom mojej práce je poskytnúť k predmetnému zákonu komentár, priblížiť
udalosti späté so vznikom ČSR, podmienky a hlavne dôsledky jej vyhlásenia a vzniku.
Budem sa zaoberať kompletným rozborom prvého československého zákona a s tým
spojenou problematikou vzniku právneho poriadku. Poukážem na základné problémy
spojené s jeho nepresnou formuláciou a taktiež skúsim načrtnúť problematiku vzniknutého
právneho dualizmu.
Práca je určená každému, kto sa o predmetnú problematiku zaujíma. Pri tvorbe tejto
práce chcem využiť viacero vedeckých metód, pretože sú to aparáty každej vedeckej práce
a bez nich nie je možné získať pravdivé, presné, vzájomne súvislé poznanie skutočnosti.
Použité budú teda najmä, nie však výlučne metódy analýzy a syntézy, metóda abstrakcie,
zovšeobecňovania a porovnávania.

7
OBSAH
Abstrakt . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4
Abstract . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5
Predhovor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6
Zoznam skratiek a značiek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8
Úvod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9
1. Vznik Československej republiky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11
2. Prvý článok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13
3. Druhý článok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16
3.1 Všeobecná časť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16
3.2 Osobitná časť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19
3.2.1 Občianske právo hmotné a procesné . . . . . . . . . . . . . . . . 19
3.2.2 Trestné právo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 22
3.2.3 Obchodné právo a živnostenské právo . . . . . . . . . . . . . . . 24
3.2.4 Pracovné právo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25
3.2.5 Správne právo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25
3.2.6 Právnické profesie (advokácia a notárstvo) . . . . . . . . . . . . . 27
4. Tretí článok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28
5. Štvrtý článok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33
6. Piaty článok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35
7. Piati muži 28. októbra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37
Záver . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40
Zoznam použitej literatúry . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41

8
Zoznam skratiek a značiek
Zb. z. a n. Zbierka zákonov a nariadení
ČSR Československá republika
sv. svätý
NZ Národné zhromaždenie
ČSNR Československá národná rada
NVČS Národný výbor československý
čl. článok
ABGB Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (Všeobecný občiansky zákonník)
zák. č. zákon číslo
zák. čl. zákonný článok
r. z.; ríš. zák. Ríšsky zákonník
OSP Občiansky súdny poriadok

9
Úvod
Cieľom mojej práce je poskytnúť komentár k zákonu č. 11/1918 Zb. z. a n.,
priblížiť udalosti späté so vznikom ČSR, podmienky a hlavne dôsledky jej vyhlásenia a
vzniku. Budem sa zaoberať kompletným rozborom prvého československého zákona a s
tým spojenou problematikou vzniku právneho poriadku. Poukážem na základné problémy
spojené s jeho nepresnou formuláciou a taktiež sa pokúsim načrtnúť problematiku
vzniknutého právneho dualizmu. Väčšina problematických otázok už bola na veľmi
kvalitnej úrovni spracovaná v odborných článkoch (publikovaných najmä v časopisoch
Právny obzor, Historický obzor a Právník) a monografiách, na ktoré vo svojej práci
odkazujem. Okrem toho som pri vypracovaní tejto práce čerpal z viacerých edícií
historických prameňov, rôznej historickej a dobovej literatúry, učebníc právnych dejín
a taktiež vysokoškolských skrípt.
Samotná práca sa okrem úvodu a záveru skladá zo siedmich kapitol. Na začiatku
prvej kapitoly stručne priblížim význam Andrássyho nóty a dôsledok jej publikovania,
ďalej ponúkam okolnosti spojené s prijatím prvého československého zákona a rozbor jeho
preambuly. Na konci prvej kapitoly sa venujem významu Martinskej deklarácie. V druhej
kapitole sa zaoberám prvým článkom zákona a rozoberám štátnu formu nového štátu.
Poukážem na rozdiely v jednotlivých zneniach a s tým súvisiace rozšírenie kompetencií
Národného výboru na úkor Československej národnej rady. Pri tejto príležitosti poskytnem
taktiež stručný výklad o vývoji a formovaní Československej národnej rady spolu s
významom Národného výboru. V tretej kapitole sa venujem druhému článku zákona. Táto
kapitola je rozdelená do dvoch častí: všeobecnej a osobitnej. Vo všeobecnej časti sa
zaoberám problematikou recepcie práva, právnej kontinuity a poukážem na problémy
spojené s nepresnou formuláciu druhého článku. V osobitnej časti tretej kapitoly postupne
približujem vzniknutú situáciu a dopad recepcie na jednotlivé právne odvetvia so zreteľom
na rozličnú úpravu platnú v českých krajinách a na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Jedná sa o nasledovné právne odvetvia – občianske právo hmotné a procesné, trestné
právo, obchodné právo a živnostenské právo, pracovné právo, správne právo a právnické
profesie (advokácia a notárstvo). V poradí výkladu nie je osobitný systém. Pri jednotlivých
právnych odvetviach vždy spomeniem aj pokusy o unifikáciu. Vo štvrtej kapitole priblížim
tretí článok zákona a teda pomerne zložitý proces recepcie štátneho aparátu. Proces

10
legalizácie a budovania štátneho aparátu prvej ČSR rozdelím do troch časových etáp.
V tejto súvislosti spomeniem aj zriadenie Ministerstva s plnou mocou pre správu
Slovenska, ako mimoriadneho a prechodného orgánu konsolidácie. V piatej kapitole sa
venujem štvrtému článku zákona. Rozoberám podmienky nadobudnutia platnosti
a účinnosti zákona v nadväznosti na jeho pôvodné a autentické znenie. V šiestej kapitole sa
zaoberám piatym článkom zákona a konštatujem dočasnú koncentráciu výkonnej
a zákonodarnej moci. Šiesta kapitola sa tiež venuje doprovodnému manifestu, ktorý bol
prijatý spolu s prvým československým zákonom. V predmetnom manifeste je poeticky
oznámené zriadenie samostatného štátu. Poslednú, siedmu kapitolu som venoval
stručnému životopisu jednotlivých signatárov recepčnej normy, piatim mužom 28. októbra.

11
1. Vznik Československej republiky
Prvá svetová vojna výrazne pretvorila mapu Európy. Na mieste bývalých monarchií
vznikli nové štáty. Okrem Rakúska, Juhoslávie, Poľska, Maďarska, Talianska a Rumunska
sa v strednej Európe zriadil silný, na demokratických princípoch fungujúci právny štát,
Československo.1
Vytvorenie samostatného štátu bolo zavŕšenie ekonomického,
politického a kultúrneho vývoja Slovákov a Čechov v 19. storočí a zároveň vyústenie ich
národnooslobodzovacieho boja2
, v ktorom hlavnú úlohu v posledných štyroch rokoch
zohral zahraničný a domáci odboj slovenských a českých politických predstaviteľov.
Samostatnosť Československej republiky bola vyhlásená hneď potom, čo gróf
Gyula Andrássy, minister zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska, vydal dňa
27. októbra 1918 nótu o prijatí 14 bodov amerického prezidenta W. Wilsona. Na jej
základe Rakúsko – Uhorsko kapitulovalo a potvrdilo zásadu práv národov sa slobodne
rozhodnúť o svojom sebaurčení a ďalšom osude. Tým dalo jednotlivým národom súhlas
k tomu, aby si vytvorili vlastné nezávislé štáty.3
Dňa 28. októbra 1918 bola Andrássyho
nóta publikovaná v novinách a dostala sa do širokého povedomia obyvateľstva. Pražský
ľud vyšiel do ulíc, spieval hymny, strhával vojakom rakúske odznaky a ozdoboval
strážnikov národnými trikolórami.4
V tento pamätný deň Národný výbor prijal Zákon
o zriadení samostatného československého štátu, prvý zákon Československej republiky.
Hlavným dôvodom jeho vydania popri prehlásení vzniku nového štátu a zrealizovania
práva na sebaurčenie bolo nedopustiť vytvorenie bezprávneho stavu a zastavenie výkonu
štátnej správy.5
Predmetný zákon bol narýchlo pripravený Aloisom Rašínom v noci z 27. na
28. októbra 1918 (ako pomôcku použil rozsiahlejší Pantůčkov elaborát). Verejnosť sa
oboznámila so znením zákona nasledujúci deň z tlače a plagátov. Dňa 6. novembra bol
v čiastočne pozmenenej verzii publikovaný v zbierke zákonov a nariadení pod č. 11 a stal
sa známym ako tzv. „recepčná norma“. Súhlasím s názorom, že „vzhľadom na to, že pojmy
norma a predpis nie sú totožné, že totiž tento predpis obsahoval recepčnú normu len ako
1
BÍLÝ, J.: Právní dějiny na území české republiky. Praha: Linde, 2003, s. 283.
2
SIVÁK, F., a kol.: Slovenské a České dejiny štátu a práva v rokoch 1918 – 1945. Bratislava: Univerzita
Komenského, 1996, s. 5.
3
ZIMEK, J.: Ústavní vývoj českého státu. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1996, s. 24.
4
PEROUTKA, F.: Budování státu I – II (1918 – 1919). Praha: Academia, 2003, s. 71.
5
MOSNÝ, P., HUBENÁK, L.: Dejiny štátu a práva na Slovensku. Košice: Aprilla s.r.o., 2008, s. 173.

12
jednu (prípadne dve) z noriem, nemožno celý tento predpis nazvať recepčným, a už vôbec
ho celý nemožno nazývať recepčnou normou.“6
Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. ako už teda bolo konštatované, nebol len recepčnou
normou. Bol predovšetkým zákonom, ktorý vyhlásil a zakotvil československú štátnu
suverenitu, ustanovenie československého štátu. Bola zakotvená štátna suverenita nového
subjektu medzinárodného aj ústavného práva.7
V preambule majestátne konštatoval,
že „Samostatný stát československý vstoupil v život,“8
a uviedla sa tiež základná motivácia,
ktorá viedla k vydaniu tohto zákona: „aby nenastaly zmatky a upraven byl nerušený
přechod k novému státnímu životu.“9
Prvý československý zákon mal primárne
ústavnoprávnu relevanciu legalizovania, legitimovania a deklarovania, prípadne
konštituovania Československého štátu ako štátno–politického a právneho útvaru, ktorý
vznikol v dôsledku sebaurčenia národa a ktorého medzinárodnoprávnu subjektivitu
deklarovali uznávacie akty mocností v medzinárodnoprávnych úkonoch uznania za národ,
vládu a bojujúcu stranu.10
Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. sa označuje aj ako prvé ústavné
provizórium, pretože fixoval vznik nového štátneho útvaru, československého štátu,
a ústavnoprávne vyjadril vznik československej štátnosti. Zdrojom moci bol v duchu
koncepcie čechoslovakizmu československý národ a preto môžeme hovoriť o suverenite
československého národa.11
K pražskému vyhláseniu československého štátu Národným výborom
československým sa dňa 30. októbra 1918 prihlásili aj slovenskí politickí reprezentanti12
,
ktorí sa nevediac o udalostiach v Prahe prostredníctvom Martinskej deklarácie vyhlásenej
v Turčianskom sv. Martine prihlásili v mene slovenského národa k už existujúcemu
československému štátu.13
Predmetnú deklaráciu však nemožno vnímať len ako
sekundárny, manifestačný akt súhlasu a pasívne pripojenie sa k pražskému vyhláseniu.
V prvom rade išlo o samostatné, spontánne a nezávislé vyjadrenie politickej vôle, práva na
6
GÁBRIŠ, T.: Vznik právneho poriadku prvej ČSR. In Acta Facultatia Iuridicae Universitatis Comenianae.
Bratislava: Univerzita Komenského, 2007, s. 107.
7
BEŇA, J.: Vývoj Slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2001, s. 19.
8
VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ, T.: Československé právne dejiny (1918 – 1992).
Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 208.
9
Tamže, s. 208.
10
BEŇA, J.: Vývoj Slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2001, s. 19.
11
POSLUCH, M., CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 146.
12
PRŮCHA, V., a kol.: Hospodářské a sociální dějiny Československa 1918 – 1992, 1. díl období
1918 – 1945. Brno: Doplněk, 2004, s. 25.
13

13
sebaurčenie slovenského národa prostredníctvom vlastnej, domácej politickej reprezentácie
združenej v novoustanovenej Slovenskej národnej rade.14
Za preambulou zákona nasledovalo päť pomerne stručných článkov. Ich podrobnej
analýze sa budem venovať v nasledujúcom texte.
2. Prvý článok
Pôvodné znenie zákona, vyhlásené plagátmi a publikované v novinách dňa 29.10.1918:
„Státní formu československého státu určí Národní shromáždění s Československou
národní radou v Paříži, jako orgánové jednomyslné vůle národa. Než se tak stane, vykoná
státní svrchovanost uvnitř státu Národní výbor.“15
Znenie zverejnené v Zb. z. a n., publikované dňa 06.11.1918 (autentické, záväzné znenie):
„Státní formu československého státu určí národní shromáždění ve srozumění
s Československou Národní radou v Paříži. Orgánem jednomyslné vůle národa a také
vykonavatelem státní svrchovanosti je Národní výbor.“16
Slovenská verzia zákona:
„Štátnu formu československého štátu určia: Národné Shromaždenie
s československou Národnou Radou v Paríži, ako orgány jednomyseľnej vôle národa.
Kým sa tak stane, vykonáva štátnu svrchovanosť vo vnútorných veciach štátu Národný
Výbor.“17
Forma štátu je v súčasnosti zvyčajne definovaná ako spôsob organizácie štátnej
moci a režim (metódy) jej fungovania.18
Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. ako prvý
československý zákon otázku štátnej formy neriešil. Vo svojom prvom článku konštatuje,
14
HRONSKÝ, M., PEKNÍK M.: Martinská deklarácia. Bratislava: VEDA, Vydavateľstvo SAV, 2008,
s. 282.
15
LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 98.
16
VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ, T.: Československé právne dejiny (1918 – 1992).
Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 208.
17
VOJÁČEK, L., GÁBRIŠ, T.: Pramene k právnym dejinám Slovenska II (po roku 1918).
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2009, s. 37.
18
OTTOVÁ, E.: Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 132.

14
že bude určená budúcim Národným zhromaždením v kooperácii s Československou
národnou radou v Paríži. Tvorcovia zákona sa zrejme na takýto závažný krok nepokladali
za dostatočne kompetentných. Ich názor môžeme považovať za oprávnený, pretože si
nemohli byť celkom istí, k akým záverom dospejú práve prebiehajúce rokovania
predstaviteľov oboch vetiev odboja v Ženeve.19
Medzi jednotlivými verziami prvého československého zákona boli viaceré
rozdiely. V prvom článku pôvodného znenia bolo stanovené, že štátnu formu
československého štátu určia NZ s ČSNR v Paríži ako orgány jednomyseľnej vôle národa
a než sa tak stane, má štátnu zvrchovanosť vo vnútri štátu vykonávať NVČS. Ten istý
článok v autentickom znení stanovil, že štátnu formu určí NZ v dorozumení s ČSNR
v Paríži, no za orgán jednomyseľnej vôle národa sa už označoval iba NVČS. Taktiež
vypadlo obmedzenie, v zmysle ktorého mal NVČS vykonávať štátnu zvrchovanosť do
času, kým sa určí štátna forma, iba vnútri štátu. Rozdiel spočíval v rozšírení kompetencií
NVČS na úkor ČSNR v Paríži.20
Československá národná rada bola ústredným orgánom zahraničného odboja, ktorá
prevzala úlohy Českého komitétu zahraničného. Jej činnosť bola rozhodujúcim faktorom
pre vznik Československa. Vznikla dňa 13. februára 1916 v Paríži, vtedy ešte pod názvom
Česká národná rada. Neskôr po naliehavých urgenciách Slovenskej ligy bola premenovaná
na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal Tomáš G. Masaryk, podpredsedom
Milan R. Štefánik a Josef Dürich a funkciu generálneho tajomníka vykonával Edvard
Beneš.21
Ako hlavný cieľ si zvolili presvedčiť dohodové mocnosti22
o nevyhnutnosti
rozbitia Rakúsko – Uhorska a vytvorenia samostatného československého štátu.23
ČSNR
mala výraznú zásluhu aj pri organizovaní samostatného československého vojska, légií,
ktoré sa mali zostaviť z emigrantov a vojnových zajatcov a tým dokázať Dohode
odhodlanie bojovať za samostatnosť.24
Už od začiatku svojej existencie sa ČSNR
19
20
LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1966,
s. 100 – 101.
21
HONZÁK, F., a kol.: Dejiny Slovenska – Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: SLOVART, 2008,
s. 344 – 345.
22
Spojenectvo Francúzska, Ruska a Veľkej Británie; USA, ktoré v prvej svetovej vojne k víťazstvu Dohody
výrazne prispeli, zdôrazňovali, že sú mimo akýkoľvek blok zoskupenia.
23
24
KOVÁČ, D.: Dejiny Slovenska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1998, s. 166.

15
orientovala najmä na francúzske politické kruhy. Mimoriadnu úlohu pri tom zohral
M. R. Štefánik, ktorý vďaka svojim kontaktom už v roku 1916 zariadil stretnutie
T. G. Masaryka s francúzskym ministerským predsedom A. Briandom. Masaryk na tomto
stretnutí prezentoval plány česko– slovenského zahraničného odboja a taktiež poukázal na
ich zhodnosť so záujmami Francúzska. Orientácia na francúzsku politiku sa teda ukázala
ako kľúčová a umožnila predstaviteľom ČSNR presadzovať svoje záujmy v ďalšom
období vojny v oveľa väčšej miere ako doposiaľ. Koncom prvej svetovej vojny bola ČSNR
postupne uznaná za vládu de facto. Dňa 14. októbra 1918 sa pretransformovala na dočasnú
vládu utvárajúceho sa štátu. Formálne zanikla 14. novembra 1918 vytvorením prvej vlády
ČSR.25
Význam Národného výboru spočíval najmä v tom, že sa vytvorila inštitúcia, ktorá
bola uznaná ako jediné zastupiteľstvo československého národa pre tieto revolučné chvíle.
Bol to plod doby, ktorá už nechcela reformu starého systému, ale vznik samostatného
československého štátu.26
NVČS bol pod vplyvom úspechov zahraničného odboja dňa
13. júla 1918 znovuzaložený českými politikmi. Mal 38 členov, ich politické zloženie bolo
stanovené podľa návrhu Antonína Švehlu (tzv. Švehlovým kľúčom), t. j. podľa výsledkov
volieb do ríšskej rady z roku 1911. Podľa takto koncipovaného rozdelenia miest získala
Československá sociálně demokratická strana dělnická 10, Česká strana agrární 9,
Česká státoprávní demokracie 9, Česká strana národně sociální 4, lidovci 4, Národní strana
(Staročeši) 1 a Česká strana pokroková 1 miesto. Predsedom NVČS sa stal Karel Kramář.27
Národný výbor sa v zmysle prvého článku zákona č. 11/1918 Zb. z. a n. stal po vyhlásení
republiky dočasne vykonávateľom štátnej zvrchovanosti tým, že plnil funkciu parlamentu
aj vlády. Toto postavenie si udržal až do 14. novembra. V tomto období vydal spolu
17 zákonov a 23 nariadení. Plénum Národného výboru pôsobilo ako parlament a úlohy
vlády vykonávalo predsedníctvo.28
Predsedníctvo bolo zložené z K. Kramářa, V. Klofáša,
25
BEŇA, J.: Medzinárodnoprávny inštitút uznania za národ a konštituovanie štátov strednej Európy.
In: Právny obzor, roč. 81, 1998, č. 2, s. 152 – 162.
26
PEROUTKA, F.: Budování státu I – II (1918 – 1919). Praha: Academia, 2003, s. 12 – 13.
27
MOSNÝ, P., HUBENÁK, L.: Dejiny štátu a práva na Slovensku. Košice: Aprilla s.r.o., 2008,
s. 168 – 169.
28

16
A. Švehlu a F. Soukupa.29
Hlavnou úlohou NVČS bolo zabezpečiť právnu kontinuitu
medzi Rakúsko – Uhorským a československým štátom.30
NVČS okrem iného pripravil a na poslednom zasadnutí pléna dňa 13. novembra
schválil Dočasnú ústavu (zákon č. 37/1918 Zb. z a n.). V súvislosti s tým sa NVČS rozšíril
na 256 členov a premenoval na Národné zhromaždenie (s prívlastkami „dočasné“ alebo
„revolučné“). Dočasná ústava akoby mimochodom, nepriamo, stanovila štátnu formu
československého štátu, keďže hovorila v § 7 až 12 o prezidentovi republiky a v § 13
o vyhlasovaní rozsudkov a nálezov súdov „v mene republiky“.31
3. Druhý článok
3.1 Všeobecná časť
„Veškeré dosavadní zemské a říšské zákony zůstávají prozatím v platnosti.“32
„Veškeré dosavadní zemské a říšské zákony a nařízení zůstávají prozatím
v platnosti.“33
„Všetky doterajšie zemské a ríšske zákony a nariadenia ostávajú na ten čas
v platnosti.“34
29
MOSNÝ, P., HUBENÁK, L.: Dejiny štátu a práva na Slovensku. Košice : Aprilla s.r.o., 2008, s. 173.
30
BIANCHI, L., a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu II. 1918 – 1945.
Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973, s. 57.
31
Komenského, 1996, s. 23 – 24.
32
LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 98.
33
VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ, T.: Československé právne dejiny (1918 – 1992). Bratislava:
EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 208.
34
VOJÁČEK, L., GÁBRIŠ, T.: Pramene k právnym dejinám Slovenska II (po roku 1918). Bratislava:
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2009, s. 37.

17
Štátny prevrat prebehol tak rýchlo, že nebolo možné, aby bol zarovno s ním hneď
pohotovo pripravený aj nový právny poriadok. Taktiež ani nebolo žiaduce, aby bola zrazu
úplne prerušená kontinuita s doterajším právnym poriadkom, ktorý spočíval v dlhodobom
vývoji a občania ho mali vžitý. Zákonodarca preto nemohol urobiť nič iné, ako ponechať
v okamihu prevratu v platnosti právo doposiaľ platné.35
Odpoveď na otázku aký právny poriadok platil v období prvej ČSR, môžeme
primárne odvodiť z druhého a tretieho článku prvého zákona ČSR, pretože sa jedná
o tzv. „recepčné normy“ v pravom slova zmysle. Recepciou práva sa pritom rozumie
prebratie určitého práva (jeho obsahu) z jedného právneho poriadku do iného, pričom
pojem právny poriadok možno chápať vo veľmi širokom zmysle, asi ako synonymum
„právnych pomerov“.36
Podľa znenia citovaného druhého článku však boli prevzaté iba
zákony a nariadenia, teda formálne pramene práva, a nie právo ako ucelený súbor štátom
sankcionovaných pravidiel správania. Recipovaným normatívnym dielam a ustanoveniam
sa pritom vplyvom recepcie zrušila platnosť a účinnosť ako právnych noriem predošlého
štátu, v ktorom platili, a ktorý ako subjekt medzinárodného práva zanikol. Prevzaté právne
formy zároveň prijatím prvého československého zákona nadobudli výsostné znaky
nového suverénneho štátu.37
Znenie citovaného druhého článku o tom, že uvedené
recipované predpisy „zastávajú zatiaľ v platnosti“ môžeme preto považovať za nie celkom
vhodné. Nešlo totiž o ponechanie v platnosti starých noriem (rakúskych či uhorských),
ale o vznik nových československých noriem. V dôsledku toho nemožno hovoriť o tom, že
na území ČSR platili rakúske a uhorské predpisy. Ich recepciou sa totiž tieto predpisy
zmenili na české a slovenské, resp. československé, avšak odlišné v českých krajinách a na
Slovensku a Podkarpatskej Rusi.38
Vyššie uvedené názory úzko súvisia s otázkou právnej kontinuity, pričom
rozlišujeme formálnu a materiálnu (obsahovú) kontinuitu.39
Následkom našej recepcie bola
materiálna kontinuita (aby nedošlo k vacuum iuris) a formálna diskontinuita. Pod
formálnou kontinuitou sa totiž rozumie legalita právneho poriadku ako stav, keď nové
35
SCHROTZ, K.: Civilní právo v prvých desíti letech Čsl. republiky. In: Právny obzor, roč. 11, 1928, s. 622.
36
WEYR, F.: Slovník veřejného práva československého, sv. III. Praha: EUROLEX BOHEMIA s.r.o., 2000,
s. 715.
37
38
Bratislava: Univerzita Komenského, 2007, s. 108 – 109.
39
WEYR, F.: Slovník veřejného práva československého, sv. III. Praha: EUROLEX BOHEMIA s.r.o., 2000,
s. 365.

18
zákony obsahovo rušia staré, ale svoju platnosť vyvodzujú stále od tej istej základnej
„ohniskovej“ normy (napr. ústavy), formálne teda ide stále o ten istý právny poriadok, hoci
sa neustále mení. Na druhej strane pri materiálnej kontinuite právna norma prevezme svoj
obsah od inej normy a logicky sú potom tieto normy obsahovo identické. Formálne sú to
normy ale úplne iné, pretože svoju platnosť vyvodzujú z rozličných základných noriem.40
Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. sa stal takouto „ohniskovou“ normou československého
právneho poriadku, odvodzovala sa od neho zákonnosť, legalita a začínajúca sa formálna
kontinuita.41
Ďalšou zaujímavosťou skúmanej recepčnej normy je aj výslovné zdôraznenie, že
recipované predpisy zostávajú v platnosti len dočasne. Evidentne sa v budúcnosti počítalo
s vytvorením nového československého právneho poriadku s úplne novými právnymi
predpismi a normami. Aj táto dikcia recepčného ustanovenia viedla k nesprávnej
domnienke, že sa prevzal rakúsky a uhorský právny poriadok a že československý právny
poriadok treba v nasledujúcom období vybudovať. Recepčné ustanovenie malo podobu
univerzálnej a bezvýhradnej recepcie (znenie „všetky zákony“). Chýbala derogačná časť
recepčnej normy, ktorá by recepciu obmedzila v súlade s novým charakterom štátu.
Derogáciu priniesol až čl. IX uvádzacieho zákona k Ústavnej listine z roku 1920.42
Touto
derogáciou v ústave sa akoby dodatočne a následne dopĺňala recepčná norma a zmenila sa
na recepciu s výhradou.43
Problémová sa ukázala taktiež formulácia druhého článku v časti, v ktorej sú
uvedené len zemské (krajinské) a ríšske zákony a nariadenia ako predpisy, ktoré mali
zostať zatiaľ v platnosti. Zákonodarca si zrejme neuvedomil špecifické pramene uhorského
súkromného práva, ktoré budem konkrétnejšie charakterizovať v nasledujúcej kapitole.
Jeho úmyslom bola ale zjavne recepcia celého právneho poriadku. Na území Slovenska
a Podkarpatskej Rusi by totiž inak vzniklo v oblasti súkromného práva právne vákuum.44
40
41
42
„V den ustanovený v I. ods. článku VIII. pozbývají platnosti všechna ustanovení, která odporují této
ústavní listině a republikánské formě státu, dále všechny dřívější ústavní zákony, i když by jednotlivá jejich
ustanovení nebyla v přímém rozporu s ústavními zákony Československé republiky.“
43
44
VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ, T.: Československé právne dejiny (1918 – 1992).Bratislava:

19
Výsledkom celej recepcie bol okrem iného fakt, že v rôznych častiach republiky
(a navyše aj pre niektoré vrstvy obyvateľstva) platilo odlišné právo. Ide teda o obdobu
pretrvávajúceho personálneho a teritoriálneho partikularizmu, dualizmu. Fakticky však na
území prvej ČSR platil najprv právny trializmus. Okrem rozdielov medzi právnymi
predpismi platnými v českých krajinách a na Slovensku (a Podkarpatskej Rusi) bolo ešte
k ČSR inkorporované Hlučínsko, na ktorého území zostali v platnosti nemecké právne
normy. Trializmus sa pomerne ľahko a rýchlo podarilo odstrániť pomocou vládnych
nariadení, ktorými bolo do Hlučínska rozšírené československé právo v znení platnom
v českých krajinách. Dualizmus sa mal tiež prekonať – prostredníctvom unifikácie, to však
už nebolo také jednoduché. Napriek veľkému záujmu45
, alebo práve kvôli nemu,
postupovali unifikačné práce veľmi pomaly. Výsledkom snáh počas celého trvania prvej
ČSR nebol žiaden unifikovaný kódex, či už súkromného, procesného alebo trestného
práva.46
V nasledujúcej osobitnej časti sa budem venovať dopadu recepcie na jednotlivé
právne odvetvia so zreteľom na rozličnú úpravu platnú v českých krajinách a na území
Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
3.2 Osobitná časť
3.2.1 Občianske právo hmotné a procesné
Občianske právo sa vo všeobecnosti považuje za základ každého právneho
systému. Predmetom jeho úpravy sú majetkové a s ním súvisiace osobné
a osobnomajetkové vzťahy.47
V českých krajinách bol základnou právnou normou občianskeho práva hmotného
Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (t. j. rakúsky ABGB aj s jeho novelami
z rokov 1914, 1915 a 1916, ktoré modernizovali zákonník podľa nemeckých vzorov).48
45
RÁTH, A.: Unifikácia. In: Právník, roč. 59, 1920, s. 153 – 162.
46
Bratislava: Univerzita Komenského, 2007, s. 112 – 117.
47
48
HUBENÁK, L.: Právne dejiny Slovenska do roku 1945 – II. diel. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela,
Právnická fakulta, 2000, s. 212.

20
V oblasti občianskeho práva procesného tam platil rakúsky civilný procesný poriadok
zák. č. 112/1895 r. z. (upravujúci postup súdov pri rozhodovaní súdnych sporov o právach
a povinnostiach vyplývajúcich z obč. zákonníka).49
Na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi naďalej platilo recipované
nekodifikované uhorské obyčajové právo50
v podstate v tom rozsahu, ktorý stanovila
Judexkuriálna konferencia z roku 1861, doplnené a pozmenené niektorými čiastkovými
zákonnými článkami. Týmto sa na Slovensku v oblasti občianskeho práva hmotného
vytvorila dosť zložitá situácia, ktorá mala svoje základy v Tripartite z roku 1514, v súdnej
praxi, v kuriálnych rozhodnutiach a decíziach. Recipované uhorské právo bolo do istej
miery inšpirované aj rakúskym ABGB, ktorého vplyv pramenil z toho, že v rokoch 1853 –
1861, t. j. počas absolutizmu A. Bacha, bol na území Uhorska dočasne zavedený rakúsky
ABGB a taktiež po obnovení uhorského právneho poriadku (na Judexkuriálnej konferencii)
súdy dopĺňali uhorské právo judikatúrou v duchu ABGB. Týmto sa právny poriadok
Uhorska do istej miery priblížil rakúskemu súkromnému právu. Štefan Luby však tvrdí,
že to bola len účelová argumentácia českých právnických kruhov, neznalých uhorského
práva.51
Okrem neprehľadnosti uhorského obyčajového práva bolo ďalším nepriaznivým
faktom, že recipované právne predpisy boli napísané v maďarskom a nemeckom jazyku,
ktorých znalosť sa s pribúdajúcim časom výrazne obmedzovala.52
V oblasti občianskeho práva procesného platil na Slovensku zák. čl. 1/1911
o občianskoprávnom súdnom poriadku, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. januára 1915
a ten zostal hlavným prameňom občianskeho procesného práva na Slovensku až do roku
1950.53
49
50
Napríklad v oblasti rodinného práva to bol zák. čl. 31/1894 o manželskom práve, alebo čl. 32/1894
o vierovyznaní detí, ďalej s rodinným právom tiež súvisiaci zák. čl. 33/1894 o štátnych matrikách
a zák. čl. 20/1877 o poručníctve a opatrovníctve. Z dedičského práva zák. čl. 16/1876 o testamentoch
a dedenie zo zákona bolo upravené v Dočasných súdnych pravidlách judexkuriálnej konferencie.
Z obligačného práva to boli zák. čl. upravujúce najmä pracovné zmluvné vzťahy, ako zák. čl. 13/1876
o úprave pomeru medzi čeľaďou a gazdom. Jednotlivé záväzky, boli väčšinou inšpirované obchodnoprávnou
úpravou z r. 1875. Autorské právo upravoval zák. čl. 16/1884, patentové právo zák. čl. 37/1895 a oblasť
ochrany známok bola upravená zák. čl. 2/1890 a zák. čl. 41/1895 o tovarových značkách.
51
LUBY, Š.: Unifikačné snahy v oblasti československého súkromného práva v rokoch 1918 – 1948.
Bratislava: In Právny obzor, roč. 50, (6) 1967, s. 574 – 575.
52
53

21
Nepriaznivá situácia v oblasti uhorského občianskeho práva vyvolala naliehavú
potrebu unifikácie, ale aj kodifikácie. Ako najjednoduchšie riešenie sa zdala príprava
českého prekladu rakúskeho ABGB s tým, že následne bude na celom území republiky
zavedený ako nový občiansky zákonník. Odborníci z daného odboru sa ale vyjadrili
k takémuto riešeniu negatívne, preto sa pristúpilo k unifikácii a kodifikačným prácam
(na ktorých sa podieľalo Ministerstvo spravodlivosti a Ministerstvo unifikácie), ktoré mali
vychádzať z revízie rakúskeho ABGB s prihliadnutím na platnú právnu úpravu na
Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Na zjednotení občianskeho práva procesného sa pracovalo na pôde ministerstva
unifikácie od roku 1922. Pričom už nasledujúci rok bol vypracovaný predbežný návrh
osobitného zákona o súdnej príslušnosti. V roku 1926 sa začali porady odborných komisií
o vlastnom zjednotenom OSP. Ministerstvo unifikácie pripravilo definitívny text osnovy
celého návrhu v roku 1931 a publikovalo ho pod názvom Návrh zákona o súdnej
príslušnosti a civilného súdneho poriadku. Konečná verzia (po pripomienkovom konaní)
bola spolu s vládnym návrhom občianskeho zákonníka v apríli roku 1937 predložená plénu
Národného zhromaždenia, avšak najmä pre medzinárodnopolitickú situáciu vládny návrh
nestihol prejsť celým legislatívnym procesom.54
Predmetný vládny návrh si vytýčil
dvojaký cieľ. Mal byť dielom unifikačným, t. j. mal odstrániť doterajšie dvojaké predpisy
platné na poli civilnoprocesnom a nahradiť ich jednotnými predpismi, ktoré majú platiť na
celom štátnom území. Ďalej mal byť dielom reformným a tým zabezpečiť nové potreby
právneho života a podmienky jeho žiaduceho vývoja.55
Občianske právo hmotné,
ani procesné sa tak v ČSR nepodarilo unifikovať až do roku 1950.56
54
55
ZIEGLER, E.: Korreferát o unifikácii civilního práva procesného. In: Právny obzor, roč. 20, 1937, s. 266.
Pozri aj SCHROTZ, K.: Civilní právo v prvých desíti letech Čsl. republiky. In: Právny obzor, roč. 11, 1928,
s. 622 – 703; ŠTAJGR, F.: Referát o unifikaci civilního práva procesního. In: Právny obzor, roč. 20, 1937,
s. 291 – 304. HORA, V.: Přípravné práce ku sjednocení civilního řádu soudního. In: Právník, roč. 61, 1922,
s. 296 – 310.
56

22
3.2.2 Trestné právo
Účelom trestného práva je poskytnúť ochranu stanoveným spoločenským záujmom
pred protiprávnym konaním. Predmetom trestného práva je regulácia vzťahov, ktoré
vznikajú spáchaním trestného činu.
V českých krajinách platil rakúsky trestný zákon č. 117/1852 r. z. pod názvom
Zákon trestný o zločinoch, prečinoch a priestupkoch,57
ďalej trestný poriadok
č. 119/1873 r. z., vojenský trestný zákonník č. 19/1855 r. z. a vojenský trestný poriadok
č. 131/1912 r. z.58
Na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa používal uhorský trestný zákon
O zločinoch a prečinoch publikovaný ako zák. čl. 5/1878,59
ktorý bol vypracovaný
Károlyom Csemegim, profesorom trestného práva na Univerzite v Budapešti. Predmetný
zákon bol vytvorený podľa nemeckého vzoru z roku 1871, ktorý bol zase inšpirovaný
francúzskym vzorom z roku 1810 (Code pénal).60
Medzi ďalšie recipované pramene
trestného práva platné na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi patril priestupkový zákon
č. 40/1879,61
zák. čl. 33/1896 o trestnom konaní,62
vojenský trestný poriadok č. 33/1912
a už vyššie spomenutý vojenský trestný zákonník, ktorý bol spoločný v oboch častiach
bývalej Rakúsko – Uhorskej monarchie, teda aj v celej ČSR.
Trestné právo používané v Uhorsku bolo pritom podstatne mladšie ako rakúske
(roky 1878/1879 oproti 1852). Z tohto dôvodu malo modernejší charakter a v mnohých
ohľadoch humánnejšie a liberálnejšie nazeralo na osobu páchateľa – pri mnohých trestných
činoch bol uhorský trestný zákon omnoho miernejší ako český, napríklad pytliactvo sa
stíhalo dokonca len ako správny delikt. Na druhej strane však boli trestné sadzby
57
58
59
60
SOLNAŘ, V.: Trestní právo hmotné. Část obecná. Praha : Knižnica zborníka vied právnych a štátnych,
1947, s. 27.
61
BEŇA, J., GÁBRIŠ, T.: Dejiny práva na území Slovenka I (do roku 1918). Bratislava: Univerzita
Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, s. 190.
62

23
vymedzené širšie a tresty ukladané vyššie (napr. za krádež bol na Slovensku ustanovený
trest žalára do 5 rokov, kým v českých krajinách od 6 mesiacov do 1 roku).63
Z vyššie uvedeného možno konštatovať, že v českých krajinách a na Slovensku
platili rôzne trestné zákonníky, poriadky a taktiež platili rozličné zákony pre vojenské
osoby a pre civilné obyvateľstvo. Vo vzťahu k plánovanému unitaristickému charakteru
ČSR preto nemožno daný stav ani zďaleka považovať za ideálny.
Od roku 1920 začalo ministerstvo spravodlivosti organizovať práce na celkovej
kodifikácii a vlastne tým aj unifikácii trestného práva v ČSR. Recipované trestné právo,
aj za cenu jeho dualizmu, však konzervatívcom v danom odbore vyhovovalo viac ako
modernizačné reformy. Preto počas celého obdobia prvej ČSR sa teritoriálne „slovenské
trestné právo“ zachovalo ako súčasť československého právneho poriadku s unifikovanou
trestnoprávnou úpravou protištátnych zločinov (zákon č. 50/1923 Zb. z. a n. na ochranu
republiky) a niektorých iných oblastí.64
Na ministerstve spravodlivosti bola hneď po prevrate zriadená kodifikačná komisia,
ktorá vypracovala návrh trestného zákona (všeobecnej aj osobitnej časti), zverejnený
v roku 1926 pod názvom „Prípravné osnovy trestného zákona o zločinoch a prečinoch
a zákona priestupkového“ a v roku 1929 vyšiel tlačou návrh trestného poriadku. Neskôr,
v roku 1936, bol vydaný nový návrh osnovy trestného zákona, pričom sa ešte pracovalo na
návrhu zákona o výkone trestov a zabezpečovacích opatrení (predmetná časť bola z návrhu
trestného zákona vyňatá); po ukončení tejto práce mal byť zrevidovaný návrh kodifikačnej
komisie týkajúci sa trestného poriadku. Podľa plánu ministerstva mali byť všetky tieto
tri osnovy predložené Národnému zhromaždeniu naraz. NZ sa im malo venovať hneď ako
ukončia proces prijímania občianskeho zákonník a civilného súdneho poriadku. Ako však
už bolo raz konštatované, tento legislatívny proces sa najmä pre medzinárodnopolitickú
situáciu nestihol úspešne ukončiť. 65
63
SKÁLA, K.: Trestní soudnictví na Slovensku se zvláštním zřetelem k unifikaci zákonodárství trestního.
Praha : Nákladom Ministerstva pre správu Slovenska v Bratislave, 1920, s. 83.
64
BEŇA, J.: Vývoj Slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2001, s. 32.
65
MILOTA, A.: Referát Unifikačnímu kongresu právníků z oboru trestního práva. In: Právny obzor, roč. 20,
1937, s. 496 – 497. Pozri aj MILOTA, A.: První desetiletí československého zákonodárství trestního.
In: Právny obzor, roč. 11, 1928, s. 594 – 604; DRBOHLAV, K.: Unifikace hmotného i formálneho práva
trestního v Republice československé. In: Právny obzor, roč. 20, 1937, s. 220 – 232.

24
3.2.3 Obchodné právo a živnostenské právo
Vznik a existencia obchodného práva ako odvetvia súkromného práva predpokladá
existenciu trhového mechanizmu a s ním súvisiacu politickú pluralitu. Obchodné právo
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj vzťahy súvisiace
s podnikaním.66
Zjednotenie obchodného práva z pohľadu potrieb a rozvoja existujúcej trhovej
ekonomiky bolo veľmi potrebné (aj keď existovali tiež úplne protichodné názory, tvrdiace,
že obchodné právo unifikovať netreba)67
, no napriek snahám sa ho nepodarilo
okrem čiastkových výnimiek plnohodnotne unifikovať. Preto počas celej existencie prvej
ČSR na území českých krajín platil zastaraný a neúplný rakúsky obchodný zákonník
č. 1/1863 ríš. zák.68
Na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi platil uhorský obchodný zákon
(zák. čl. 37/1875 o Obchodnom zákone, platný od 1. januára 1876), ktorý bol vypracovaný
pod vplyvom nemeckej a rakúskej úpravy profesorom Štefanom Apáthym.69
Až do
prevratu v r. 1918 bol obchodný zákon novelizovaný len raz.70
Oblasť práva živnostenského podnikania na území českých krajín upravoval
prevzatý rakúsky živnostenský poriadok (zákon č. 227/1859 r. z.). Na území Slovenska
a Podkarpatskej Rusi platil uhorský zák. čl. z roku 1884 a na Hlučínsku právo nemecké
z roku 1869. Aj v tejto oblasti bola potrebná unifikácia. Už v roku 1924 však bola úprava
v podstate zjednotená, pretože právna úprava platná v českých krajinách bola
s istými drobnými zmenami rozšírená na celé územie štátu (živnostenským zákonom
č. 259/1924 Zb. z. a n.).71
66
67
Publikované v Druhý sjazd slovenských právnikov v Bratislave, dňa 30. a 31. októbra 1920 (Publikuje
ministerstvo unifikácie). In: Právny obzor, roč. 3, 1920, s. 65.
68
69
SUCHOŽA, J., HUSÁR, J., MAREK, K., RABAN, P.: Česko – slovenské kontexty obchodního práva.
Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2011, s. 10.
70
71

25
3.2.4 Pracovné právo
Právne normy pracovného práva upravujú vzťahy pri realizácii ľudskej práce.
Pracovnoprávna úprava nebola počas celého trvania predmníchovského Československa
obsiahnutá v osobitnom zákonníku práce. V oboch častiach republiky bola roztrúsená
v početných zákonoch a nariadeniach. Postavenie štátnych a verejných zamestnancov bolo
upravené osobitne. K unifikácii pracovnoprávnych predpisov počas celého trvania I. ČSR
nedošlo. V predmetnej právnej úprave pretrvala duálnosť.72
V českých krajinách a na Slovensku boli samotné úpravy pracovnej zmluvy
rozličné. Základným prameňom pracovného práva zostávalo občianske právo a v rámci
neho ustanovenia záväzkového práva o pracovnej zmluve. Na území českých krajín preto
platili ustanovenia Občianskeho zákonníka (ABGB, § 1151 – 1163, zásadne novelizované
v roku 1916) o pracovnej zmluve. Naproti tomu na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi
žiaden občiansky zákonník neexistoval a pracovnoprávne vzťahy boli upravené iba
osobitnými zákonmi pre jednotlivé oblasti hospodárstva – najmä pre zamestnancov
v poľnohospodárstve, vzhľadom na prevažujúcu povahu slovenského hospodárstva.
Takýto stav tu pretrvával až do nadobudnutia účinnosti zákona č. 244/1922 Zb. z. a n.73
,
ktorým bola pracovná zmluva upravená už len v jednom všeobecnom predpise. Znenie
predmetného zákona bolo takmer doslova zhodné s príslušnými ustanoveniami ABGB.
Tento zákon sa vzťahoval na všetky skupiny zamestnancov a predstavoval zároveň
obsahové zjednotenie úpravy pracovnej zmluvy na celom území Československa.74
3.2.5 Správne právo
Vytvorenie jednotného administratívneho zákona sa v Uhorsku, na rozdiel od
občianskeho a trestného práva, nikdy neplánovalo.
72
73
Predmetný zákon platil len na Slovensku. V českých krajinách platil v tejto otázke naďalej ABGB.
74
EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 165 – 167.

26
Matéria správneho práva bola v časoch prvej ČSR (teda podobne ako je aj dnes)
nekodifikovaná a upravená vo veľkom množstve právnych predpisov, ktoré pochádzali
často ešte z čias Rakúsko – Uhorska, ale taktiež predpisov z obdobia republiky, ktoré boli
odlišné v českých krajinách a na Slovensku.75
Situáciu navyše komplikovala skutočnosť, že recipované uhorské zákony,
sa vydávali v autentickom jazyku maďarskom a slovenské nedokonalé preklady boli
naposledy vydané v roku 1913. Nariadenia, ktoré boli najvýznamnejšou formou správneho
práva, v slovenskom preklade nevyšli nikdy. Na základe uvedeného si môžeme predstaviť
ťažkú pozíciu slovenských a českých úradníkov, ktorí boli najmä v prvom období
fungovania ČSR odkázaní na nedokonalé preklady a na znalosti maďarských župných
úradníkov, ktorí svoje praktické a jazykové vedomosti využívali hlavne na upevnenie
vlastných pozícii. Právnu neistotu v tejto oblasti zvyšovala aj okolnosť, že Judexkuriálna
konferencia sa vôbec nezaoberala otázkou platnosti administratívnych predpisov
z Bachovej éry. Nevyrovnané pomery v tejto oblasti sa využívali na extenzívny výklad
platnosti starých rakúskych predpisov, ktoré platili v českých krajinách a týmto spôsobom
sa dostávali do praxe aj na Slovensku.76
Rovnako ako dnes, tak aj v období I. ČSR teória správneho práva rozlišovala
správne právo hmotné a procesné77
a pokrývalo takmer tie isté oblasti ako v súčasnosti,
t. j.: štátnu správu, samosprávu (územnú a záujmovú), políciu, armádu, správu súdov, dane,
clá a poplatky, zahraničnú správu (konzuláty), zdravotníctvo, kultúru, školstvo, dopravu,
a napokon tiež oddiel národného hospodárstva, ktorý dnes začleňujeme do odvetvia
hospodárskeho a finančného práva.78
Unifikácia správneho práva bola potrebná, pretože nejednotnosť organizácie správy
v českých krajinách a na Slovensku sa prejavovala najmä v nasledovných oblastiach:
75
76
77
V podmienkach ČSR po roku 1918 správne právo procesné na Slovensku upravoval recipovaný uhorský
zákonný článok 20/1901.
78

27
1. rôznorodá štruktúra a organizácia školských úradov, samosprávnych zväzkov
a obecného zriadenia,
2. nejednotná úprava štátneho občianstva, domovského práva a matričných predpisov,
3. rozdielne predpisy ohľadne dozoru nad výbušninami, parnými kotlami a rozdielne
predpisy požiarnej, zdravotnej a stavebnej polície,
4. nejednotné predpisy v oblasti poľnohospodárstva, najmä lesné, poľovné, rybárske,
vodné právo a i.,
5. nejednotné cestné a plavebné právo v oblasti dopravy,
6. neuskutočnila sa unifikácia združovacieho (spolčovacieho) a zhromaždovacieho
práva,
7. úplne nejednotné a neprehľadné predpisy platili v oblasti poplatkového práva,
nejednotné zostali aj predpisy v trestnom práve finančnom.79
3.2.6 Právnické profesie (advokácia a notárstvo)
„Prvá Československá republika býva z pohľadu dejín advokátskeho povolania
a advokátskeho stavu pokladaná za vcelku pokojnú etapu.“80
Advokáciu v českých
krajinách reguloval recipovaný advokátsky poriadok č. 96/1868 r. z. Na Slovensku sa
používali zák. čl. 34/1874 v znení zák. čl. 27/1887 a zák. čl. 24/1907. Právna úprava platná
v českých krajinách a na Slovensku vychádzala z podobných princípov. Unifikačný zákon
č. 40/1922 Zb. z. a n. upravil niektoré otázky spoločne pre celé územie republiky (najmä
úpravu podmienok pre nadobudnutie spôsobilosti stať sa advokátom a advokátskym
koncipientom). Dohľad nad advokáciou vykonával minister spravodlivosti. Advokáti
mohli zastupovať strany v konaniach pred všetkými súdmi a úradmi. Advokátsku činnosť
mohla vykonávať osoba, ktorá bola zapísaná do zoznamu advokátov, ktorý viedla
advokátska komora. Advokátske komory v ČSR sídlili v Prahe, Brne, Opave
a Turčianskom sv. Martine. Boli to útvary záujmovej samosprávy, ktoré združovali osoby
so spoločným stavovským záujmom.81
79
SIVÁK, F., KLIMKO, J.: Dejiny štátu a práva na území ČSSR II. diel. Bratislava: Univerzita
80
BALÍK, S., et al.: Dějiny advokacie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha: Česká advokátní komora,
2009., s. 146.
81

28
Pri organizácii notárstva sa v jednotlivých častiach republiky prejavovali rozdiely.
Notárstvo v českých krajinách upravoval rakúsky notársky poriadok č. 75/1871 r. z., podľa
ktorého mohli notári vykonávať činnosť verejnú aj súkromnú. Do verejnej činnosti patrila
úschova listín, spisovanie a vydávanie verejných listín (ktoré obsahovali právne vyhlásenia
alebo právne skutočnosti, z ktorých mohli byť uplatnené práva). V rámci spomínaných
súkromných činností to bolo najmä spisovanie podaní na žiadosť účastníkov
v nesporových veciach alebo spisovanie súkromných listín. Notári mohli taktiež
zastupovať obvinených pred súdom v trestných konaniach. V obvode krajského súdu notári
tvorili kolégium notárov, z ktorých radov sa vytvárala notárska komora.
Na Slovensku platil zák. čl. 35/1874 o kráľovských verejných notároch (v znení
novely zák. čl. 7/1894). Osoby vykonávajúce právomoc tejto inštitúcie sa nazývali
verejnými notármi. Unifikačné snahy, počas trvania prvej ČSR neboli v tejto oblasti
úspešné. V organizácii a právnej úprave notárstva sa v českých krajinách ani na Slovensku
nič nezmenilo.82
4. Tretí článok
„Všechny úřady státní, zemské, župní, okresní a obecní jsou podřízeny národnímu
výboru a prozatím úřadují a jednají dle stávajících platných zákonů a nařízení.“83
„Všechny úřady samosprávné, státní a župní, ústavy státní, zemské, okresní
a zejména i obecní jsou podřízeny Národnímu výboru a prozatím úřadují a jednají dle
dosavadních platných zákonů a nařízení.“84
82
83

29
Slovenská verzia zákona (obsahuje navyše dodatok):
„Všetky úrady samosprávne, štátne a župné, ústavy štátne, zemské, okresné, župné
a obecné podriadené sú Národnému Výboru, na ten čas úradujú a jednajú podľa zákonov
a nariadení dosiaľ platných, teda na území slovenskom podľa XLIV. čl. z r. 1868. jazykom
slovenským.“85
Medzi znením zákona publikovaným v zbierke zákonov a nariadení, pôvodným
znením a slovenskou verziou boli viaceré rozdiely. Príčiny spomínaných rozdielov
medzi jednotlivými zneniami zákona nie sú celkom uspokojivo objasnené.86
Zákon
č. 11/1918 Zb. z. a n. vo svojom treťom článku ustanovil, že všetky samosprávne, štátne
a župné úrady, zemské, okresné a najmä obecné úrady sú podriadené Národnému výboru
a zatiaľ sa ponechávajú v činnosti v novovzniknutom štáte aj po 28. októbri 1918. Týmto
ustanovením Československá republika prakticky ponechala v činnosti starý, dlhý čas
budovaný byrokratický štátny aparát, vrátane ozbrojených zložiek (v modifikovanej
podobe), ktorý fungoval v časoch dualistického Rakúsko – Uhorska.87
Po roku 186788
bolo územné členenie, systém orgánov miestnej štátnej správy
a územnej samosprávy v jednotlivých častiach Rakúsko – Uhorskej monarchie rozdielny.89
Vyššie uvedeným ustanovením bol tento stav prevzatý a v ČSR tak bol zavedený po
prevrate v roku 1918 v štátnom aparáte (obdobne ako v právnom poriadku) stav
dualizmu.90
Na území Slovenska platila koncepcia uhorskej štátnej správy a v českých
krajinách pokračovala stará rakúska štátna správa, pričom v úvodných mesiacoch
existencie ČSR zostalo jej personálne obsadenie prakticky nezmenené. Takýto stav bol
v plánovanom unitaristickom štáte nežiaduci a spôsoboval nemalé ťažkosti. Preto sa
84
Tamže, s. 208.
85
BEŇKO, J., a kol.: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Bratislava: Národné literárne
centrum, 1998, s. 503 – 504.
86
LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR 1. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1966,
s. 102.
87
88
T. j. po Rakúsko – uhorskom vyrovnaní
89
Územie Čiech patrilo do rakúskej a územie Slovenska do uhorskej časti monarchie
90
Územie Podkarpatskej Rusi patrilo do roku 1919 vojensky pod správu generála Hennocquea, ktorý
v septembri roku 1919 vyhlásil pre toto územie tzv. generálny štatút (spočiatku vyhlásený len ústne
a plagátmi, až neskôr bol zverejnený v Ústrednom liste Civilnej správy Podkarpatskej Rusi). Na čele správy
tam bol veliaci generál; na základe štatútu bol ustanovený administrátor a taktiež zriadené päťčlenné
direktórium (ktoré malo skôr poradnú funkciu). – podľa VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ, T.:
Československé právne dejiny (1918 – 1992).Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 105 – 106.

30
čoskoro začali podnikať kroky na jeho modifikáciu a neskôr aj na odstránenie dualizmu
v miestnej správe.91
Na tomto mieste treba poukázať na skutočnosť, že prvá vláda Československa
(ktorá bola vytvorená z členov NVČS v Prahe) sa pri vytváraní administratívneho
a justičného aparátu v českých krajinách s výraznejšími ťažkosťami nestretla. Spôsoboval
to proces rozpadu štátneho aparátu Rakúska, ktorý bez väčšieho odporu zo strany
rakúskych štátnych zamestnancov začal prebiehať postupne už počas vojny. Rakúske
úradníctvo takto vcelku dobrovoľne a bez výhod prešlo do štátneho aparátu nového
nástupnického štátu. Stará byrokracia tak mohla plynulo úradovať bez väčšieho prerušenia
ďalej, na podklade starých rakúskych zákonov, vyhlášok a nariadení.92
V českých krajinách, po vzniku republiky, zostalo členenie na okresy a zeme
(krajiny). Zároveň došlo k zmene názvov úradov, ktoré v týchto celkoch pôsobili.
V spomínaných okresoch sa prvou inštanciou stal Úrad okresnej správy politickej93
,
na ktorého čele stál okresný hajtman. V zemiach (krajinách) boli druhou inštanciou Úrady
zemskej správy politickej, na čele ktorých stál zemský prezident. Základnou správnou
jednotkou zostali obce na čele so starostom.94
Zakladanie štátnej moci na Slovensku a jeho administratívne zapájanie do
novovzniknutého Československa sa uskutočňovalo omnoho zložitejšie ako v českých
krajinách. Vyplývalo to z odlišných pomerov, ktoré tu vládli. Maďarská vláda a úradníctvo
dali jednoznačne najavo svoje stanovisko a postoje tým, že dobrovoľne neodovzdali štátnu
moc (na rozdiel od Rakúska) do vytvárajúceho sa aparátu nového štátu. Taktiež ani
v októbri 1918 nedokázali prehodnotiť politickú situáciu a naďalej zotrvávali na nereálnej
snahe zachrániť Uhorsko a jeho územnú celistvosť a nedeliteľnosť, pričom odmietli uznať
suverenitu a existenciu ČSR.95
Vzhľadom na vyššie opísané zložité pomery bolo potrebné zabezpečiť pôsobnosť
pražskej vlády na Slovensku a vybudovať tu zodpovedajúci systém štátnej moci.
Po zlyhaní dočasnej vlády (4.–14.11.1918) bolo v decembri zákonom č. 64/1918 Zb. z. a n.
91
92
93
Nazývaný tiež politický okresný úrad
94
95

31
pre územie Slovenska zriadené Ministerstvo s plnou mocou pre správu
Slovenska (od 12.10. 1918 so sídlom v Žiline96
, od 4.2.1919 v Bratislave) na čele
s Vavrom Šrobárom, ako mimoriadny a prechodný orgán konsolidácie. Jeho hlavnou
úlohou bolo podriadenie správneho a súdneho aparátu bývalého Uhorska ústredným
československým orgánom a jeho cieľavedomé prispôsobovanie potrebám československej
vlády (vzhľadom na to, že v zákone nebola kompetencia ministra presne stanovená, mal na
uskutočnenie spomenutých cieľov v podstate neobmedzenú právomoc).97
V prvej etape (1918 – 1920) sa pristúpilo k legalizácii recipovaného štátneho
aparátu a vykonali sa prvé zásahy smerujúce k prebudovaniu politickej správy
a jej prispôsobeniu novým pomerom. Z recipovanej uhorskej miestnej správy (na základe
municipiálneho zák. čl. 42/1870, doplneného zák. čl. 21/1886 a obecného
zák. čl. 18/187198
) boli nevyhovujúce jej viaceré zásady. Najmä, nie však výlučne,
jej samosprávny charakter nekorešpondoval s predstavami vládnucich kruhov. Zásadný
rozdiel medzi organizáciou politickej správy, ktorá sa recipovala do českých krajín
a na Slovensko spočíval v tom, že v českých krajinách politickú správu vykonávali na
jednej strane byrokraticky organizované orgány štátnej správy a na druhej strane orgány
samosprávy. Obecné orgány boli samosprávne, ale mohli plniť aj výkon štátnej správy
(v rámci tzv. delegácie alebo prenosu kompetencie). V Uhorsku neexistoval v správe
takýto dualizmus. Administratívny systém nebol poštátnený, ale fungoval v prevažnej
miere na princípe samosprávy (autonómne samosprávne korporácie – tzv. municípiá).99
Preto v krátkom časovom horizonte prichádza k reorganizácii municipiálnej
a obecnej samosprávy zákonom č. 64/1918 Zb. z. a n. o mimoriadnych prechodných
ustanoveniach na Slovensku, a nariadením Ministerstva pre správu Slovenska č. 555/1919
o organizácii politických úradov. Obe tieto právne normy do politickej správy zaviedli
najmä centralizačné prvky.100
96
LETZ, R.: Premene k dejinám Slovenska a Slovákov. Slováci pri budovaní základov Československej
republiky. Prvé desaťročie Československej republiky. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2013, s. 35.
97
98
99
100

32
Nariadenie č. 555/1919 spolu s predmetným zákonom č. 64/1918 Zb. z. a n. tvorili
prechodnú úpravu štátnej správy na Slovensku. Ich obsah bol zameraný na odstránenie už
spomínaných uhorských samosprávnych municipiálnych orgánov, ďalej na centralizáciu
správy, vylúčenie maďarských šovinistických úradníkov zo župnej správy a na zmeny
v zložení župných a mestských zastupiteľských orgánov. Županov menoval a odvolával
sám minister Šrobár, pričom župan sa stal štátnym úradníkom, ktorý vo svojej novej
funkcii sústredil kompetencie bývalého hlavného župana, podžupana a hlavného komisára
v rámci župy. Municipiálny výbor župy bol nahradený vymenovaným administratívnym
výborom. V mestách so zriadeným magistrátom sa zrušili mestské zastupiteľstvá
a ich právomoc prešla na vymenované komisie. Taktiež bol zavedený slovenský jazyk ako
jazyk úradný s možnosťou stanovenia okolností používania maďarčiny. Tieto právne
úpravy predstavovali prvé a najzákladnejšie zásahy vlády, smerované na prispôsobovanie
recipovaného uhorského systému mestskej a obecnej správy novým pomerom a potrebám
v oblasti stabilizácie miestnej štátnej správy.101
V druhej etape (1920 – 1927) prebehla správna reforma prijatím zákona
č. 126/1920 Zb. z. a n. o župnom zriadení (župný zákon), ktorý však nadobudol účinnosť
až dňa 1.1.1923, aj to len na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Zákon vytvoril župy,
ktoré boli vďaka svojej rozlohe neoficiálne nazývané aj veľžupami. Župy sa delili ďalej na
okresy. V celej republike sa plánovali zriadiť celkom 21 žúp, z ktorých šesť sa nachádzalo
na Slovensku.102
Na území českých krajín sa župy nezaviedli a naďalej sa ponechalo
zemské (krajinské) zriadenie. Príčinou boli najmä obavy zo vzniku územných celkov
v pohraničných oblastiach s prevažne nemeckým obyvateľstvom so separatistickou
orientáciou.103
V tretej etape (1927 – 1938) prišlo v ČSR ku skutočnej unifikácii miestnej správy.
Bol prijatý zákon č. 125/1927 Zb. z. a n. o organizácii politickej správy. Tento zákon
rozdelil územie republiky na štyri krajiny (země) – Českú, Moravskosliezsku, Slovenskú
a Podkarpatoruskú. Tieto krajiny sa ďalej delili na okresy.104
101
Komenského, 1996, s. 52 – 53.
102
Župa Bratislavská (sídlo v BA), Nitrianska (sídlo v NR), Považská (sídlo v MT), Pohronská (sídlo v ZV),
Podtatranská (sídlo v LM) a Košická (sídlo v KE).
103
104
HUBENÁK, L.: Právne dejiny Slovenska do roku 1945 – II. diel. Banská Bystrica: Univerzita Mateja
Bela, Právnická fakulta, 2000, s. 162.

33
5. Štvrtý článok
„Zákon tento nabývá platnosti dnešním dnem.“105
„Zákon tento nabývá účinnosti dnešním dnem.“106
„Zákon tento vstupuje do života dnešným dňom.“107
Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. vo svojom štvrtom článku zakotvuje nadobudnutie
platnosti a účinnosti zákona. Platnosť vyjadruje obdobie, počas ktorého je konkrétna
právna norma súčasťou platného právneho systému daného štátu. Platnosťou sa teda
formálne začína jestvovanie, existencia právnych noriem. Teória práva viaže nadobudnutie
platnosti právnych noriem na deň, keď boli verejne vyhlásené. Vyhlásenie (publikácia) sa
uskutočňuje buď v podobe materiálnej alebo formálnej publikácie, t. j. uverejnením
predmetných noriem v úradnej zbierke zákonov a nariadení alebo inej oficiálnej zbierke
štátu. Princíp formálneho vyhlásenia bol na území dnešnej Slovenskej republiky zavedený
v roku 1868.108
Platnosť právnej normy však ešte neznamená, že je právna norma automaticky
spôsobilá vyvolávať účinky, ktoré jej tvorbou normotvorca sledoval. Takéto účinky môže
vyvolávať až účinná právna norma. Preto je nevyhnutné, aby sme od platnosti právnej
normy odlišovali jej účinnosť. Účinnosť právnej normy znamená, že sa stáva záväznou.
Pre jej adresátov vznikajú práva a povinnosti, pričom ju možno aplikovať na ňou upravené
právne vzťahy a v prípade jej nedodržania nastupuje možnosť aplikácie štátneho
105
106
Tamže, s. 208.
107
108
PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta,
Vydavateľské oddelenie, 2001, s. 225.

34
donútenia. Základným predpokladom nadobudnutia účinnosti právnej normy je jej
platnosť. Z toho logicky vyplýva, že právna norma nadobúda účinnosť najskôr v deň
platnosti, t. j. v deň vyhlásenia. Spravidla však deň účinnosti prichádza až neskôr.
Výnimočne, pokiaľ je to vo verejnom záujme, môže byť deň nadobudnutia účinnosti
zhodný s dňom platnosti, teda publikácie.109
Zákon o zriadení samostatného štátu československého zo dňa 28. októbra 1918
bol publikovaný v dennej tlači (napr. v Lidových novinách alebo novinách
Národní politika) a na plagátoch nasledujúci deň po prijatí Národným výborom
(t. j. 29. októbra 1918). Neskôr dňa 6. novembra 1918 bol v čiastočne pozmenenej verzii
publikovaný v úradnej publikačnej zbierke. Účinnosť tento zákon nadobudol dňom
vyhlásenia, t. j. 28. októbra 1918. Môžeme teda konštatovať, že recepčná právna norma
sa v ten istý deň stala platnou aj účinnou. Legisvakačná doba (vacatio legis),
ktorá predstavuje etapu medzi platnosťou a účinnosťou zákona bola v tomto prípade
vylúčená. Jej účelom je umožniť, aby sa adresáti s právnymi normami náležite oboznámili
(čo je predpokladom efektívneho používania predmetných noriem predovšetkým štátnymi
orgánmi).110
Za autentické znenie tohto zákona sa považuje znenie, ktoré bolo publikované
v úradnej publikačnej zbierke, zriadenej zákonom Národného výboru z 2. novembra 1918,
ktorým sa upravovalo vyhlasovanie zákonov a nariadení.111
Publikačná norma vo svojom
§ 4 stanovila, že do úradnej publikačnej zbierky112
sa dodatočne preberajú aj zákony
a nariadenia Národného výboru, ktoré boli vydané ešte pred vyhlásením publikačnej
normy. Už spomenutý § 4 tohto zákona súčasne prikazoval počítať účinnosť takýchto
zákonov a nariadení odo dňa, keď boli vyhlásené verejne. Deň verejného vyhlásenia sa
udával pri každej takejto norme. V nadväznosti na predmetné ustanovenia bol zákon
Národného výboru o zriadení samostatného štátu Československého z 28. októbra 1918
publikovaný v úradnej zbierke 6. novembra 1918 pod č. 11 s udaním dňa verejného
vyhlásenia 28. októbra 1918. Následne sa aplikoval § 4 publikačnej normy a teda jeho
účinnosť sa stanovila odo dňa 28. októbra 1918 (t. j. spätná účinnosť). Uplatnila sa teda
fikcia, že zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. je platný a účinný od 28. októbra 1918, ale v znení
109
OTTOVÁ, E.: Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 208 – 209.
110
Tamže, s. 209.
111
Zákon č. 1/1918 Zb. z. a n. ktorým sa upravuje vyhlasovanie zákonov a nariadení, tzv. publikačná norma.
112
Zbierka zákonov a nariadení československého štátu.

35
zverejnenom až 6. novembra 1918, čo z prísneho právnoteoretického hľadiska nie je
vysvetliteľné.113
Ako už bolo viackrát poukázané, medzi znením zákona uvedeným v úradnej
zbierke a znením tohto zákona publikovaným v tlači nasledujúci deň po jeho prijatí boli
isté rozdiely. Vyhlásený bol aj slovenský ekvivalent tohto zákona. Rôzne verzie prvého
československého zákona sa navzájom odlišovali okrem jazykového prevedenia aj
z formálneho a obsahového hľadiska. Kontroverznosť ustanovení jednotlivých zákonných
verzií sa v článku 4 prejavila zamieňaním pojmov „platnosť“ a „účinnosť“ a v prípade
slovenskej verzie konštatovaním, že tento zákon vstupuje do života dnešným dňom. Tieto
rozdiely však nemali praktický význam, pretože prvý československý zákon bol jeden
z prípadov, pri ktorom ako už bolo povedané, nastala účinnosť zákona spolu s platnosťou.
6. Piaty článok
„Předsednictvu Národního výboru se ukládá, aby tento zákon provedlo.“114
„Národnímu výboru se ukládá, aby tento zákon provedl.“115
„Predsedníctvu Národnému Výboru sa ukladá, aby tento zákon previedol.“116
Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. vo svojom autentickom znení v piatom článku uložil
Národnému výboru povinnosť tento zákon vykonať. To znamená že orgán, ktorý vydal
113
LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 97.
114
115
Tamže, s. 208.
116

36
zákon, v ktorom sa vyhlásil za vykonávateľa štátnej zvrchovanosti si zároveň aj sám uložil
povinnosť tento zákon vykonať. Z uvedeného vyplýva, že dočasne v revolučných
pomeroch koncentroval výkonnú a zákonodarnú moc.117
Medzi znením zákona uvedeným v úradnej zbierke a znením tohto zákona
publikovaným v tlači nasledujúci deň po jeho prijatí sú aj v piatom článku isté rozdiely.
Pôvodné znenie zákona, ktoré bolo publikované v novinách, zverilo vykonanie zákona
predsedníctvu Národného výboru. Rozdiel sa teda týkal organizačnej stránky. Napriek
tomu, že predsedníctvo Národného výboru nenadobudlo ex lege povahu výkonného orgánu
v zmysle vlády (vládneho a výkonného orgánu), ťažisko práce Národného výboru bolo
v praxi aj tak v jeho predsedníctve. Toto predsedníctvo malo postavenie výkonného orgánu
už od prvého zasadnutia Národného výboru, ktoré sa uskutočnilo 13. júla 1918 v Prahe.
V tom čase mal Národný výbor 38 členov. V zmysle autentického znenia prvého
československého zákona mal Národný výbor pôsobiť ako kolegiálny orgán
„jednomyseľnej vôle národa a tiež vykonávateľ štátnej zvrchovanosti“118
a uskutočňovateľ
tohto zákona. Tento zákon však Národný výbor neorganizuje, vychádza z jeho existencie.
Rozdiely medzi znením zákona z 28. októbra 1918 uverejneným v novinách a znením
v úradnej publikačnej zbierke, nemali v realite z hľadiska skutočnej podstaty, obsahu
a účelu tohto zákona žiaden význam alebo dosah.119
Národný výbor dňa 28. októbra 1918 prijal popri prvom československom zákone
aj nasledovný doprovodný manifest k československému ľudu:
„Lide československý, vše, co podnikáš, podnikáš od tohoto okamžiku jako nový svobodný
člen velké rodiny samostatných svobodných národů!
Nezklameš očekávání celého kulturního světa… Celý svět sleduje Tvoje kroky do nového
života… Zachovej štít čistý…! Nezapomínej národní kázně! Buď si stále vědom, že jsi občanem
nového státu nejen všemi právy, nýbrž i povinnostmi!
Na počátku velikého díla ukládá Ti Národní výbor, ode dneška Tvá vláda, aby Tvé chování
a Tvá radost byly důstojný veliké chvíle nynější! Naši osvoboditelé Masaryk a Wilson nesmějí býti
zklamáni a přesvědčení, že dobyli svobody lidu, který dovede sám sobě vládnouti. Ani jediným
117
118
119
LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1966,
s. 100 – 101.

37
rušivým činem nesmějí býti zkaleny nynější veliké okamžiky, ani jediný z Vás nesmí se dopustiti
ničeho, co by mohlo vrhnouti stín na čisté jméno národa! Každý z Vás musí bezvýhradně setříti
všeho, co jinému je svato. Svobody osobní a majetku soukromého nesmí býti dotčeno.“120
V doprovodnom manifeste je básnickejším jazykom oznámené zriadenie
samostatného štátu a prevzatie správy nového štátu. Sloboda nemala byť využitá
búrlivejšie, ako bola vydobytá. Osobitné poďakovanie patrilo osloboditeľom Tomášovi
G. Masarykovi a Woodrowovi Wilsonovi. Hlavným motívom manifestu je nabádanie
k pokoju, poslušnosti a poriadku. Obyvatelia prijali prevrat a vyhlásenie samostatnosti so
spontánnym nadšením.
7. Piati muži 28. októbra
Prvý československý zákon podpísali A. Rašín, F. Soukup, A. Švehla, J. Stříbrný
a V. Šrobár, nazývaní aj „piati muži 28. októbra“. Ich stručné biografické medailóny
možno zhrnúť nasledovne.
Alois Rašín (18. október 1867, Nechanice – 18. február 1923, Praha) bol český
právnik, ekonóm a politik. V roku 1891 úspešne promoval na Právnickej fakulte Karlovej
Univerzity. Už počas vysokoškolského štúdia sa začal politicky angažovať do všetkého,
čo súviselo s osamostatnením českého národa. Bol poslancom Ríšskej rady a po vypuknutí
prvej svetovej vojny sa aktívne zapojil do odboja ako člen organizácie Maffia. Po vojne sa
Rašín stáva prvým československým ministrom financií, pričom získal povesť budovateľa
štátu, stabilizátora povojnových štátnych financií a tvorcu československej meny. V roku
1923 naňho mladý anarchista s komunistickou minulosťou spáchal atentát, ktorého
následkom o mesiac neskôr Rašín podľahol. Ako reakcia na jeho smrť bol prijatý zákon na
ochranu republiky. 121
František Soukup (22. augusta 1871, Kamenná Lhota – 11. november 1940, Praha)
bol český právnik, novinár a politik za sociálnu – demokraciu. Politickú aktivitu
120
PEROUTKA, F.: Budování státu I – II (1918 – 1919). Praha: Academia, 2003, s. 83.
121
ŠETŘILOVÁ, J.: Alois Rašín – Dramatický život českého politika. Praha: Argo, 1997, s. 120 – 129.

38
vykazoval už za čias Rakúsko – Uhorska. V roku 1907 sa stal poslancom Ríšskej rady.
Počas prvej svetovej vojny bol účastníkom domáceho odboja. V prvej československej
vláde získal post ministra spravodlivosti. V parlamentných voľbách v roku 1920 získal
v Národnom zhromaždení kreslo senátora, pričom v senáte zasadal až do jeho zrušenia.
Soukupova politická kariéra skončila spolu so zánikom prvej republiky.122
Antonín Švehla (15. apríl 1873, Hostivař – 12. decembra 1933, Praha) bol český
politik, predseda troch československých vlád, predseda Agrárnej strany a taktiež
hostivarský statkár. Počas prvej svetovej vojny bol popredným predstaviteľom Maffie
a jedným z vedúcich predstaviteľov domáceho odboja. V prvej československej vláde
získal post ministra vnútra. Neskôr bol predsedom troch československých vlád. V roku
1929 sa zo zdravotných dôvodov, stiahol z aktívneho politického života. Švehla bol známy
ako schopný politik a majster kompromisu. Na rozdiel od väčšiny významných politikov
svojej doby nemal akademické vzdelanie, svoje znalosti získal samoštúdiom.123
Jiří Stříbrný (14. január 1880, Rokycany – 21. január 1955, Valdice) bol český
politik, novinár a viacnásobný minister (prvý československý minister pôšt a telegrafov,
minister železníc a minister národnej obrany). V roku 1911 sa stal poslancom Ríšskej rady.
Počas prvej svetovej vojny bol účastníkom domáceho odboja. Za prvej republiky bol
dlhodobo až do roku 1935 členom najvyššieho zákonodarného zboru. Krátko po vzniku
republiky začali jeho spory s vrcholnými predstaviteľmi socialistov postupne rásť. Taktiež
mal viaceré korupčné aféry. V roku 1926 bol vylúčený z národnej socialistickej strany.
Neskôr založil novú stranu s názvom Národná liga. Po mníchovskom diktáte sa usiloval
o obmedzenie občianskych slobôd a hľadal kompromis s nacistickým Nemeckom.
Po druhej svetovej vojne bol odsúdený a uväznený na doživotie.124
Vavro Šrobár (9. august 1867, Lisková – 6. december 1950, Olomouc) bol
slovenský lekár, politik a hlavný predstaviteľ medzivojnovej slovenskej politiky
122
KLIMEK, A.: Říjen 1918. Vznik Československa. Praha: Paseka, 1998.
123
MILLER, D.: Antonín Švehla – Mistr politických kompromisů. Praha: Argo, 2001.
124
VYKOUPIL, L.: Jiří Stříbrný. Portrét politika. Brno: Masarykova univerzita a Matice Moravská, 2003.

39
v Československu. Pochádzal z dvanásťdetnej rodiny roľníka. Navštevoval rôzne
gymnáziá na Slovensku a v Čechách. Po maturite odišiel študovať do Prahy na Lekársku
fakultu Karlovej univerzity. Pod vplyvom Tomáša G. Masaryka sa stal čechoslovakistom
a patril medzi jeho skalných stúpencov. V roku 1906 neúspešne kandidoval do uhorského
snemu, následne boli spolu s A. Hlinkom obvinení z podnecovania proti maďarskej
národnosti. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa aktívne zapojil do českého odboja.
Dňa 28. októbra bol ako jediný Slovák pri vyhlásení Československa. V prvej
československej vláde získal post ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho
hlavnou úlohou bolo zaistiť politické a administratívno – právne začlenenie Slovenska do
novej republiky. Neskôr sa stal ešte ministrom zdravotníctva a školstva a v rokoch 1925 –
1935 bol senátorom Národného zhromaždenia ČSR (za agrárnu stranu). V politike pôsobil
až do svojich 83 rokov. Je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.125
125
VOJÁČEK, L.: Vavro Šrobár – ministr s plnou mocí pro správu Slovenska (1918 – 1920). Praha: ALEŠ
SKŘIVAN ml., Historický obzor, 12, 2001, č. 3/4, s. 81 – 89.

40
Záver
Prvá svetová vojna vytvorila vhodné podmienky pre národnooslobodzovacie hnutia
podrobených národov Európy. Český a slovenský národ zvíťazil v náročnom boji
o samostatnosť, štátnu nezávislosť a úspešne si presadil svoje právo na sebaurčenie, a to
v podobe jednotného československého národa. Vznik Československej republiky môžeme
opodstatnene označiť za demokratickú a národnú revolúciu. Z politicky utláčaného
a hospodársky zaostalého Slovenska sa v spoločnom štáte s Čechmi stala postupne
rozvinutá a konkurencieschopná krajina. Základným právnym prameňom nového štátu sa
stal zákon zo dňa 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu československého.
Cieľom tejto práce bolo poskytnúť k predmetnému zákonu komentár, priblížiť
udalosti späté so vznikom ČSR, podmienky a hlavne dôsledky jej vyhlásenia a vzniku.
Zaoberal som sa kompletným rozborom prvého československého zákona a s tým spojenou
problematikou vzniku československého právneho poriadku. Konštatoval som, že recepčná
norma bola formulovaná vágne, pričom tieto nejasnosti boli ešte umocnené rozdielmi
medzi pôvodným znením tohto predpisu a znením autentickým. Taktiež som
prostredníctvom vývoja jednotlivých právnych odvetví demonštroval problematiku
vzniknutého právneho dualizmu.
Tvorbu mojej práce som začal zhromažďovaním a dôkladným štúdiom literatúry,
ktorá so skúmanou témou súvisela. Väčšina problematických otázok už bola na veľmi
kvalitnej úrovni spracovaná v odborných článkoch (publikovaných najmä v časopisoch
Právny obzor, Historický obzor a Právník) a monografiách. Okrem toho som pri
vypracovaní tejto práce čerpal z viacerých edícii historických prameňov, rôznej historickej
a dobovej literatúry, učebníc právnych dejín a taktiež vysokoškolských skrípt. Tento
proces bol zdrojom potrebných informácii. Takto som si urobil prehľad o danej téme
a získal som aspoň približnú predstavu o súčasnom stave riešenia tejto problematiky.
Potom som si stanovil hlavný cieľ mojej práce. Postupne som začal spracovávať primárne
zdroje a interpretovať výsledky môjho skúmania. Pri tvorbe tejto práce som využil viacero
vedeckých metód, pretože sú to aparáty každej vedeckej práce a bez nich nie je možné
získať pravdivé, presné, vzájomne súvislé poznanie skutočnosti. Použitá bola teda najmä,
nie však výlučne metóda analýzy a syntézy, metóda abstrakcie, zovšeobecňovania
a porovnávania.

41
Zoznam použitej literatúry
Pramene
[1] BEŇKO, J., a kol.: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I.
Bratislava: Národné literárne centrum, 1998.
[2] LETZ, R.: Premene k dejinám Slovenska a Slovákov. Slováci pri budovaní
základov Československej republiky. Prvé desaťročie Československej republiky.
Bratislava: Literárne informačné centrum, 2013.
[3] SIVÁK, F., a kol.: Pramene a dokumenty k slovenským a českým dejinám štátu
a práva II. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta,
Vydavateľské oddelenie, 1994.
[4] VOJÁČEK, L., GÁBRIŠ, T.: Pramene k právnym dejinám Slovenska II (po roku
1918). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta,
Vydavateľské oddelenie, 2009.
Neperiodická literatúra
[5] BALÍK, S., et al.: Dějiny advokacie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha:
Česká advokátní komora, 2009.
[6] BEŇA, J., GÁBRIŠ, T.: Dejiny práva na území Slovenka I (do roku 1918).
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské
oddelenie, 2008.
[7] BEŇA, J.: Vývoj Slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica: Univerzita
Mateja Bela, 2001.
[8] BIANCHI, L., a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období
kapitalizmu II. 1918 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied,
1973.
[9] BÍLÝ, J.: Právní dějiny na území české republiky. Praha: Linde, 2003.

42
[10] FAJNOR, V., ZÁTURECKÝ, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi. Šamorín: Heuréka, 1998.
[11] HAVLÍK, P.: Slovník veřejného práva československého, sv. II. Praha: EUROLEX
BOHEMIA s.r.o., 2000.
[12] HAVLÍK, P.: Slovník veřejného práva československého, sv. III. Praha: EUROLEX
BOHEMIA s.r.o., 2000.
[13] HONZÁK, F., a kol.: Dejiny Slovenska – Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava:
SLOVART, 2008.
[14] HRONSKÝ, M., PEKNÍK M.: Martinská deklarácia. Bratislava: VEDA,
Vydavateľstvo SAV, 2008.
[15] HUBENÁK, L.: Právne dejiny Slovenska do roku 1945 – II. diel. Banská Bystrica:
Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2000.
[16] KLIMEK, A.: Říjen 1918. Vznik Československa. Praha: Paseka, 1998.
[17] KOVÁČ, D.: Dejiny Slovenska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1998.
[18] LACO, K.: Ústava predmníchovského ČSR a ústava ČSSR. Bratislava:
Vydavateľstvo SAV, 1966.
[19] MILLER, D.: Antonín Švehla – Mistr politických kompromisů. Praha: Argo, 2001.
[20] MOSNÝ, P., HUBENÁK, L.: Dejiny štátu a práva na Slovensku. Košice: Aprilla
s.r.o., 2008.
[21] OTTOVÁ, E.: Teória práva. Šamorín : Heuréka, 2006.
[22] PEROUTKA, F.: Budování státu I – II (1918 – 1919). Praha: Academia, 2003.
[23] POSLUCH, M., CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín:
Heuréka, 2006.
[24] PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave,
Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2001.

43
[25] PRŮCHA, V., a kol.: Hospodářské a sociální dějiny Československa 1918 – 1992,
1. díl období 1918 – 1945. Brno: Doplněk, 2004.
[26] SIVÁK, F., a kol.: Slovenské a České dejiny štátu a práva v rokoch 1918 – 1945.
Bratislava : Univerzita Komenského, 1996.
[27] SIVÁK, F., KLIMKO, J.: Dejiny štátu a práva na území ČSSR II. diel. Bratislava:
Univerzita Komenského, 1978.
[28] SKÁLA, K.: Trestní soudnictví na Slovensku se zvláštním zřetelem k unifikaci
zákonodárství trestního. Praha: Nákladom Ministerstva pre správu Slovenska
v Bratislave, 1920.
[29] SOLNAŘ, V.: Trestní právo hmotné. Část obecná. Praha: Knižnica zborníka vied
právnych a štátnych, 1947.
[30] SUCHOŽA, J., HUSÁR, J., MAREK, K., RABAN, P.: Česko – slovenské kontexty
obchodního práva. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2011.
[31] ŠETŘILOVÁ, J.: Alois Rašín – Dramatický život českého politika. Praha: Argo,
1997.
[32] VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ, T.: Československé právne dejiny (1918 –
1992).Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011.
[33] VYKOUPIL, L.: Jiří Stříbrný. Portrét politika. Brno: Masarykova univerzita
a Matice Moravská, 2003.
[34] ZIMEK, J.: Ústavní vývoj českého státu. Brno: Masarykova univerzita v Brně,
1996.
Články v zborníkoch a časopisoch
[35] BEŇA, J.: Medzinárodnoprávny inštitút uznania za národ a konštituovanie štátov
strednej Európy. In: Právny obzor, roč. 81, 1998, č. 2, s. 152 – 162.
[36] DRBOHLAV, K.: Unifikace hmotného i formálneho práva trestního v Republice
československé. In: Právny obzor, roč. 20, 1937, s. 220 – 232.

44
[37] Druhý sjazd slovenských právnikov v Bratislave, dňa 30. a 31. októbra 1920
(Publikuje ministerstvo unifikácie). In: Právny obzor, roč. 3, 1920, s. 65.
[38] GÁBRIŠ, T.: Vznik právneho poriadku prvej ČSR. In Acta Facultatia Iuridicae
Universitatis Comenianae. Bratislava: Univerzita Komenského, 2007, s. 107 – 119.
[39] HORA, V.: Přípravné práce ku sjednocení civilního řádu soudního. In: Právník,
roč. 61, 1922, s. 296 – 310.
[40] LUBY, Š.: Unifikačné snahy v oblasti československého súkromného práva
v rokoch 1918 – 1948. Bratislava: In Právny obzor, roč. 50, (6) 1967.
[41] MILOTA, A.: První desetiletí československého zákonodárství trestního. In: Právny
obzor, roč. 11, 1928, s. 594 – 604.
[42] MILOTA, A.: Referát Unifikačnímu kongresu právníků z oboru trestního práva.
In: Právny obzor, roč. 20, 1937, s. 496 – 504.
[43] RÁTH, A.: Unifikácia. In: Právník, roč. 59, 1920, s. 153 – 162.
[44] SCHROTZ, K.: Civilní právo v prvých desíti letech Čsl. republiky. In: Právny
obzor, roč. 11, 1928, s. 622 – 703.
[45] ŠTAJGR, F.: Referát o unifikaci civilního práva procesního. In: Právny obzor,
roč. 20, 1937, s. 291 – 304.
[46] VOJÁČEK, L.: Vavro Šrobár – ministr s plnou mocí pro správu Slovenska
(1918 – 1920). Praha: ALEŠ SKŘIVAN ml., In: Historický obzor, 12, 2001, č. 3/4,
s. 81 – 89.
[47] ZIEGLER, E.: Korreferát o unifikácii civilního práva procesného. In: Právny
obzor, roč. 20, 1937, s. 265 – 275.

Bachelor Thesis_27032014

Recommended

Recommended

More Related Content

Viewers also liked

Viewers also liked (7)

Similar to Bachelor Thesis_27032014

Similar to Bachelor Thesis_27032014 (7)

Bachelor Thesis_27032014