diploma thesis_vadovic_20160114

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
POSTAVENIE PROKURÁTORA V PRÍPRAVNOM KONANÍ
Diplomová práca
2016
Bc. Marek Vadovič

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
POSTAVENIE PROKURÁTORA V PRÍPRAVNOM KONANÍ
Diplomová práca
Študijný program: Právo
Študijný odbor: 3.4.1. právo
Školiace pracovisko: Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky
Školiteľ: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD.
Konzultant: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD.
Bratislava 2016
Bc. Marek Vadovič

Univerzita Komenského v Bratislave
Právnická Fakulta
ZADANIE ŠKOLSKÉHO DIELA
Meno a priezvisko študenta: Marek Vadovič
Študijný program: Právo
Študijný odbor: 3.4.1. právo
Typ záverečnej práce: Diplomová práca
Jazyk záverečnej práce: Slovenský jazyk
Sekundárny jazyk: Anglický jazyk
Názov: Postavenie prokurátora v prípravnom konaní
Cieľ práce: Vymedziť postavenie prokurátora v prípravnom
konaní prostredníctvom analýzy relevantných
právnych inštitútov.
Vedúci: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD.
Školiteľ: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD.
Katedra: Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky
Vedúci katedry: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD.
Spôsob sprístupnenia elektronickej verzie práce: Centrálny register záverečných prác,
knižnično – informačný systém UK
Dátum schválenia:
...................................
vedúci katedry
................................... ....................................
študent vedúci, resp. školiteľ
Dátum potvrdenia finálnej verzie práce, súhlas s jej odovzdaním (vrátane spôsobu sprístupnenia)
...................................
vedúci

Poďakovanie
Chcel by som sa poďakovať školiteľovi predkladanej diplomovej práce,
prof. JUDr. Jozefovi Čentéšovi, PhD. za jeho cenné rady a odbornú pomoc, ktorú mi pri
tvorbe tejto práce poskytol a taktiež za mnohé veľmi inšpiratívne a obohacujúce semináre
a prednášky z trestného práva procesného.

Abstrakt
Vadovič, Marek. Postavenie prokurátora v prípravnom konaní. Univerzita Komenského
v Bratislave. Právnická fakulta. Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky.
Školiteľ: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. Bratislava. 2016. 79 s.
Predkladaná diplomová práca sa zaoberá, tak ako aj jej samotný názov napovedá,
rozsiahlou právnou analýzou zameranou na vymedzenie postavenia prokurátora
v prípravnom konaní. Cieľom mojej práce je prostredníctvom analýzy relevantných
právnych inštitútov, vymedziť silné postavenie prokurátora v prípravnom konaní, ktoré
stráca až podaním návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo
obžaloby na súd. Práca je prehľadne rozdelená do šiestich kapitol, v ktorých sa postupne
budem venovať podstate a stručnému vývoju inštitútu verejnej obžaloby, spomeniem
historický exkurz prokurátorského dozoru na území Slovenskej republiky a plynule
prejdem na súčasnú právnu úpravu prokuratúry Slovenskej republiky. V hlavnej časti práce
sa budem komplexne venovať postaveniu prokurátora v predsúdnom konaní a meritórnym
rozhodnutiam prokurátora v prípravnom konaní.
Kľúčové slová: prokurátor, trestné stíhanie, dozor prokurátora, úkony prokurátora,
postup pred začatím trestného stíhania, prípravné konanie.

Abstract
Vadovič, Marek. The position of the prosecutor in the pre-trial proceedings. Comenius
University, Bratislava. Faculty of law. Department of criminal law, criminology and
criminalistics. Mentor: prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. Bratislava. 2016. Number of
pages 79.
The submitted diploma thesis deals with, just like its name itself suggest
an extensive legal analysis focused on the definition of the prosecutor's position in the pre-
trial proceedings. The aim of my thesis is demonstrate through the analysis of relevant
legal institutions a strong position of the prosecutor in the pre-trial proceedings, which he
loses after filling of a motion for approval of the agreement on guilt and punishment
or a court indictment. The thesis is divided into six chapters, which will be gradually
devoted a brief development of the public prosecution institute, then I will mention
historical excursion oversight of prosecutorial supervision in the Slovak Republic and
fluently move on to the current legislation governing the prosecutor's office of the Slovak
Republic. In the main part of the thesis I will comprehensively deal with the position of the
prosecutor in the prejudicial proceedings and the decisions of the prosecutor in pre-trial
proceedings.
Keywords: prosecutor, criminal prosecution, prosecutorial supervision, prosecutorial
procedures, procedures preceding the commencement of criminal
prosecution, pre-trial proceedings.

Predhovor
K výberu tejto témy diplomovej práce ma viedlo dlhotrvajúce nadšenie pre trestné
právo hmotné aj procesné a taktiež dostupnosť rozmanitých literárnych zdrojov
zaoberajúcich sa predmetnou problematikou. Na predkladanej práci som pracoval postupne
v priebehu celého zimného semestra akademického roka 2015/2016.
Na tému postavenie prokurátora v prípravnom konaní bolo aj v súvislosti
s vyhodnocovaním rekodifikácie trestného práva predo mnou publikovaných už viacero
prác. Cieľom mojej práce je vymedziť postavenie prokurátora v prípravnom konaní
prostredníctvom analýzy relevantných právnych inštitútov. Predmetné inštitúty
sú upravené naprieč celým Trestným poriadkom a množstvom iných právnych predpisov,
ktoré v predkladanej práci spomínam a analyzujem. V prípravnom konaní ako obligatórnej
časti trestného konania vystupuje viacero subjektov, pričom prokurátor, ktorý koná
vo verejnom záujme má silné postavenie pána sporu (dominus litis), ktoré stráca až
v súdnom konaní.
Práca je určená každému, kto sa o predmetnú problematiku zaujíma. Pri tvorbe tejto
práce chcem využiť viacero vedeckých metód, pretože sú to aparáty každej vedeckej práce
a bez nich nie je možné získať pravdivé, presné, vzájomne súvislé poznanie skutočnosti.
Použité budú teda najmä, nie však výlučne metódy analýzy a syntézy, metóda abstrakcie,
zovšeobecňovania a porovnávania.

7
O B S A H
Abstrakt..................................................................................................................................4
Abstract..................................................................................................................................5
Predhovor...............................................................................................................................6
Úvod.......................................................................................................................................8
1. Podstata a stručný vývoj inštitútu verejnej obžaloby...................................................10
2. História prokurátorského dozoru na území Slovenskej republiky...............................15
3. Súčasná právna úprava prokuratúry Slovenskej republiky..........................................20
3.1 Postavenie prokuratúry ..........................................................................................20
3.2 Zásady organizácie prokuratúry.............................................................................22
3.3 Sústava prokuratúry...............................................................................................24
3.4 Pôsobnosť prokuratúry...........................................................................................25
4. Subjekty a strany trestného konania ............................................................................28
4.1 Policajt ako subjekt v trestnom konaní..................................................................29
4.2 Sudca pre prípravné konanie a jeho pôsobnosť v prípravnom konaní...................33
5. Postavenie prokurátora v predsúdnom konaní.............................................................36
5.1 Trestné konanie a trestné stíhanie..........................................................................36
5.2 Postavenie prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania .......................36
5.3 Dozor prokurátora pred začatím trestného stíhania ...............................................40
5.4 Funkcie prípravného konania.................................................................................43
5.5 Začatie trestného stíhania.......................................................................................44
5.6 Vznesenie obvinenia..............................................................................................46
5.7 Vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie....................................................................48
5.8 Činnosť prokurátora v prípravnom konaní ............................................................50
5.8.1 Trestné stíhanie osôb podozrivých zo spáchania trestných činov ..................51
5.8.2 Úkony prokurátora..........................................................................................54
5.8.3 Zabezpečenie práv poškodeného ....................................................................57
5.8.4 Dozor prokurátora...........................................................................................58
6. Meritórne rozhodnutia prokurátora v prípravnom konaní ...........................................61
6.1 Postúpenie veci ......................................................................................................61
6.2 Zastavenie trestného stíhania.................................................................................62
6.3 Podmienečné zastavenie trestného stíhania ...........................................................64
6.4 Podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného ..........65
6.5 Zmier......................................................................................................................66
6.6 Prerušenie trestného stíhania .................................................................................68
6.7 Konanie o dohode o vine a treste...........................................................................68
6.8 Podanie obžaloby...................................................................................................70
Záver ....................................................................................................................................71
Zoznam použitej literatúry...................................................................................................72

8
Úvod
Cieľom mojej diplomovej práce je vymedziť postavenie prokurátora v prípravnom
konaní prostredníctvom analýzy relevantných právnych inštitútov, ktoré sú upravené
naprieč celým Trestným poriadkom a množstvom iných právnych predpisov, ktoré
v predkladanej práci rozoberám. Väčšina problematických otázok už bola na veľmi
kvalitnej úrovni spracovaná v odborných článkoch a monografiách, na ktoré vo svojej
práci odkazujem.
Samotná práca sa okrem úvodu a záveru skladá zo šiestich kapitol. V prvej kapitole
sa budem venovať podstate a stručnému vývoju inštitútu verejnej obžaloby s dôrazom na
princíp verejného záujmu. V rámci stručného vývoja spomeniem jej korene, ktoré tradične
nachádzame v rímskom práve a postupne cez feudálne trestné právo prejdem na francúzsky
model kontinentálnej podoby prokuratúry a verejnej obžaloby. V súvislosti s tým ešte
v krátkosti poukazujem na hlavné rozdiely medzi inkvizičným a akuzačným procesom.
V druhej kapitole sa venujem histórii prokurátorského dozoru na území Slovenskej
republiky, ktorý sme zaznamenali v priebehu dvadsiateho storočia. V tretej kapitole, ktorá
je rozdelená na štyri podkapitoly, plynulo prejdem na súčasnú právnu úpravu prokuratúry
Slovenskej republiky. Taktiež v nej postupne vymedzím hlavné zásady organizácie
prokuratúry, jej sústavu a pôsobnosť (popri trestnej aj v tzv. netrestnej oblasti). V štvrtej
kapitole, ktorá sa skladá v dvoch podkapitol, vysvetlím zmenu v chápaní pojmov strana
a subjekt trestného konania, ktoré priniesla rekodifikácia trestného práva. Prvá podkapitola
štvrtej kapitoly sa zaoberá úlohou policajta v trestnom konaní a jeho spolupráci
s prokurátorom. V druhej podkapitole štvrtej kapitoly rozoberiem spoluprácu a vzťah
prokurátora a sudcu pre prípravné konanie.
V piatej kapitole, ktorá je hlavnou časťou predkladanej práce, sa budem postupne
v ôsmich podkapitolách komplexne venovať právnej analýze postavenia prokurátora
v predsúdnom konaní. Na úvod vymedzím rozdiel medzi pojmami trestné konanie a trestné
stíhanie. V ďalšej časti systematicky prejdem na rozbor počiatočného štádia trestného
konania – postupu pred začatím trestného stíhania a dozoru prokurátora v tomto štádiu.
K prípravnému konaniu nadviažem prostredníctvom opisu jeho jednotlivých funkcií
(vyhľadávacej, fixačnej, verifikačnej a odklonnej). V nasledujúcej časti sa zameriam

9
na jednotlivé fázy prípravného konania – na začatie trestného stíhania, vznesenie
obvinenia, vyšetrovanie (skrátené vyšetrovanie) a skončenie vyšetrovania, vždy
so zreteľom na postavenia prokurátora v konkrétnej spomínanej časti. V ôsmej podkapitole
piatej kapitoly analyzujem činnosť prokurátora zameranú na trestné stíhanie osôb
podozrivých zo spáchania trestných činov, uplatňovanie oprávnení zákonom zverených len
prokurátorovi, zabezpečenie práv poškodeného a najmä dozor prokurátora v prípravnom
konaní. V poslednej šiestej kapitole, ktorú som systematicky rozdelil do ôsmich
podkapitol, sú rozobraté jednotlivé meritórne rozhodnutia prokurátora v prípravnom
konaní.

10
1. Podstata a stručný vývoj inštitútu verejnej obžaloby
Moderná spoločnosť a štát majú obrovský záujem na dodržiavaní všetkých
právnych predpisov. V mnohých právnych odvetviach však štát osobitne veľkú námahu na
presadenie právnych noriem vyvíjať nemusí. Štát vo všeobecnosti ex offo nepátra po
prípadoch porušenia napríklad občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov
(neuhradenie faktúry, náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, nedodržanie
zmluvných podmienok atď.). Iniciatívu v takýchto prípadoch prenecháva účastníkom
narušených vzťahov, ktorí môžu využiť mimosúdne urovnanie sporu, podať žalobu na súd,
rozhodcovský súd alebo využiť mnohé ďalšie spôsoby riešenia sporov. V oblasti trestného
práva je ale situácia úplne iná. Trestnoprávne normy chránia najvýznamnejšie
individuálne a spoločenské záujmy (ľudský život, zdravie, dôstojnosť, majetok, štátne
zriadenie atď.). Obete trestných činov nie sú spôsobilé, aby súkromnými aktivitami
postupovali tak, aby boli trestné činy náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona
spravodlivo potrestaní a tým by presadili účel trestného konania. Štáty v priebehu svojej
histórie postupne obmedzovali a potláčali inštitúty ako krvná pomsta, odplata, súboj
a ďalšie prejavy súkromnej justície. Vo väčšine moderných spoločností má výlučne štát
primárny1
monopol trestného postihu2
a to prostredníctvom právneho inštitútu verejnej
obžaloby.3
Inštitút verejnej obžaloby má v systéme štátnych orgánov v súčasnosti
nezastupiteľné miesto. Absencia orgánu verejnej obžaloby v jeho akejkoľvek podobe či
forme je v súlade s vyššie uvedeným v dnešnom modernom právnom štáte nemysliteľná.4
V podmienkach Slovenskej republiky je v zmysle platných a účinných právnych predpisov
funkcia verejného žalobcu zverená prokurátorom. Medzi jednu z hlavných úloh každej
demokratickej spoločnosti môžeme nepochybne zaradiť snahu o vytvorenie takého
systému trestnej spravodlivosti, ktorý bude udržiavať rovnováhu medzi spoločenskou
požiadavkou dodržiavania práva a poriadku na jednej strane a medzi právom jednotlivca na
1
V niektorých štátoch nachádzame úpravu súkromnej (podpornej) obžaloby a súkromného žalobcu.
2
Max Weber [1864 - 1920] nemecký sociológ, ekonóm a politik definoval štát ako entitu, ktorá má monopol
nad legitímnym užitím sily, moci. Je to inštitucionálny mocenský zväz, ktorí si na určitom území
monopolizoval legitímne fyzické násilie ako prostriedok panstva.
3
IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2010, s. 17 - 18.
4
ŠRAMEL, B.: Význam zásad organizácie prokuratúry SR a niektoré problémy vyplývajúce z ich súčasného
zákonného zakotvenia. In: Justičná revue, 64, 2012, č. 6-7, s. 767 – 781.

11
zákonný a spravodlivý proces s dostatočnými zárukami na strane druhej.5
Ústavné zákony
takmer všetkých demokratických štátov sa vždy snažia určitým spôsobom regulovať aspoň
kľúčové inštitúty trestného procesu, a to najmä z toho dôvodu, že sa vzhľadom na svoju
povahu prirodzene dotýkajú základných občianskych práv a slobôd. Slovenský ústavný
systém patrí medzi tie, v ktorých zostalo zachované ústavné zakotvenie inštitútu
prokuratúry.6
Právny inštitút verejnej obžaloby a systém prokuratúry pôsobia v záujme ochrany
práva a verejného záujmu.7
V súčasnosti možno prokuratúru definovať spravidla ako
samostatný a hierarchicky usporiadaný systém orgánov, ktorý zabezpečuje ochranu
subjektov, verejného záujmu a pôsobí najmä v trestnoprávnej oblasti. Podľa charakteru
prostriedkov, ktoré v prevažnej miere prokuratúra využíva ju zaraďujeme ku kontrolným
orgánom ochrany práva.8
Forma verejného stíhania a trestania určitej vopred danej množiny nebezpečných
činov9
sa v priebehu ľudských dejín prirodzene rozvíja a mení v závislosti od vývoja
verejnej moci. V podmienkach kontinentálnej právnej kultúry mohol jednotlivec realizovať
určitú formu súkromnej odplaty proti iným, ktorí sa proti nemu previnili až do konca
15. storočia. S postupom času začala spoločnosť prirodzene vyžadovať vznik určitej
neutrálnej legitímnej autority, ktorá bude mať záujem stíhať nebezpečné činy a trestať ich
nezávisle od osobnej sféry, a to na základe princípu vyššieho záujmu. Trestný čin totiž
vždy poškodzuje nielen súkromné záujmy, ale je namierený aj proti verejnej sfére, ktorú
narúša a je násilím voči spoločnosti ako celku. Takýto útok proti spoločnosti, ktorý
prekračuje hranice súkromnej sféry, vyžaduje stíhanie a trestanie takéhoto činu verejnou
autoritou v mene štátu.10
5
Spravidla sa jedná o poskytnutie záruk pre uplatnenie obhajoby, záruky spravodlivého procesu a základné
ustanovenia o postavení a úlohe súdov.
6
TEKELI, J., CEHLÁROVÁ, Ľ.: Ústava Slovenskej republiky a jej uplatňovanie v legislatívnej a právno-
aplikačnej praxi. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2009, s. 128.
7
Verejný záujem nemožno nikdy stotožňovať ani so štátnym záujmom, no ani so súkromným záujmom.
Nie vždy sa totiž verejný záujem zhoduje aj so štátnym záujmom, ktorý presadzujú príslušné štátne orgány.
Prokuratúra musí vždy presadzovať výlučne verejný záujem ako všeobecný záujem spoločnosti.
K vymedzeniu verejného záujmu bližšie pozri - ŠRAMEL, B.: Základné zásady uplatňované pri činnosti
prokuratúry SR a niektoré problematické aspekty ich vymedzenia. In: Justičná revue, 66, 2014, č. 1,
s. 107 – 124.
8
SVÁK, J.: Organizácia a činnosť orgánov ochrany práva.1. vydanie. Bratislava: Právnická fakulta UK,
1995, s. 10 a nasl.
9
Postupné presadzovanie zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege.
10
FLETCHER, G. P.: Basic concepts of criminal law. New York: Oxford University Press, 1998, s. 35.

12
Vzniku novodobej prokuratúry a verejnej obžaloby predchádzal dlhodobý vývoj,
ktorého korene môžeme nájsť v rímskom trestnom práve. Rimania rozlišovali medzi
ťažkými porušeniami verejného záujmu, tzv. crimina publica, ktoré stíhal štát vo verejnom
trestnom procese (napr. vraždu, vlastizradu, sakrálne previnenie) a ľahkými protiprávnymi
činmi, tzv. delicta privata (napr. krádež, podvod, urážka), ktoré štát ponechával v oblasti
súkromného práva a jeho ochrane.11
Prvú zmienku o štátnom zástupcovi alebo
prokurátorovi taktiež nachádzame v rímskom práve, kde začiatkom 2. storočia pred Kr.
dochádza k postupnému zániku legisakčného procesu. Júliov zákon o súkromnom
súdnictve (lex Iulia iudiciorum privatorum) z roku 17 pred Kr. zrušil starý legisakčný
proces úplne a zaviedol formulový proces ako riadny spôsob civilného súdneho konania,
čo malo za následok vznik dvoch foriem nepriameho procesného zastúpenia, a to cognitor
a procurator (ak bol týmto spôsobom zastúpený žalovaný, nazýval sa procesný zástupca
defensor).12
Rímske dedičstvo si osvojila talianska škola trestného práva a objavuje sa taktiež
v obsahu systému ius commune. Feudálne trestné právo sa dlho vyvíjalo bez
podstatnejšieho záujmu verejnej moci a bolo založené na svojpomoci a súkromnej žalobe.
V rámci obdobia absolutizmu sa v krajinách kontinentálnej Európy už plne rozvinul typ
inkvizičného procesu (jeden z modelov trestného konania), v ktorom vyšetrujúci sudca
v sebe spojil funkcie vyšetrovateľa, žalobcu a aj sudcu.13
Presadenie inkvizičného typu
trestného konania znamenalo v kontinentálnom právnom systéme definitívne oddelenie
trestného konania od konania civilného.14
Inkvizícia znamená po latinsky vyšetrovanie a inkvizičný proces sa preto tiež
nazýva aj vyšetrovací. Jeho podstatou je skutočnosť, že sudca alebo poverený vyšetrovateľ
zisťujú skutkové okolnosti prípadu, aj keď strany sporu žiadne dôkazy sudcovi
nepredložia. Inkvizičný proces sa logicky využíva najmä v trestnom konaní, kde štát
páchateľa trestá ex offo z úradnej moci a nemusí čakať na prípadné oznámenie o spáchaní
trestného činu. Trestné konanie je v tomto systéme rozdelené na dve základné časti –
predsúdne konanie a konanie na súde. Druhým systémom trestného konania je systém
11
REBRO, K., BLAHO, P.: Rímske právo. Bratislava: Wolters Kluwer (Iura Edition), 2003, s. 396.
12
BLAHO, P., HARAMIA, I., ŽIDLICKÁ, M.: Základy rímskeho práva. Bratislava: Manz a VO Právnickej
fakulty UK, 1997, s. 457 - 462.
13
ADAMOVÁ, K.: Dějiny veřejného práva ve střední Evropě. Praha: C.H. Beck, 2000, s. 99 a nasl.
14
ŽILA, J.: Zásada vyhledávací v trestním řízení. Praha: Academia, 1983, s. 8 a nasl.

13
akuzačný (nazývaný aj adversárny, sporový), ktorý sa vyvíjal na britských ostrovoch.
Je preňho typické, že sa v ňom nekombinuje osoba sudcu a prokurátora (resp. štátneho
zástupcu), ale naopak tieto úlohy sú prísne oddelené. Je založený na spore, či súperení
dvoch strán. Akuzačný proces sa od inkvizičného odlišuje práve pasivitou sudcu
samotného, ktorý nevyhľadáva dôkazy a v princípe sa uspokojí iba s tými dôkazmi, ktoré
mu predložia obhajca a štátny zástupca.15
Ťažisko tohto procesu spočíva v súdnom konaní,
kde prebieha dokazovanie za plnej účasti procesných strán, v rukách ktorých je primárne
zisťovanie a vykonávanie dôkazov. Predsúdne konanie prakticky neexistuje, resp. ide
o konanie, ktoré nemá procesnú formu a jeho účelom nie je dôkazy vykonávať, ale len
zisťovať a zhromažďovať.16
Podoba verejnej obžaloby v kontinentálnom práve akú poznáme dnes pramení
pravdepodobne vo francúzskom práve. Spomínaný francúzsky model kontinentálnej
podoby prokuratúry je historicky najstarší a chápe ju ako kontrolný orgán štátu, ktorý
dozerá na správne fungovanie celého právneho poriadku. Má širokú pôsobnosť v trestnom
stíhaní, výkone trestu a súčasne je jej zverená aj kompetencia vstupovať do niektorých
oblastí občianskoprávnych vzťahov.17
Francúzsky trestný proces až do konca 13. storočia
fungoval bez možnosti zastúpenia ktorejkoľvek procesnej strany. Vznik inštitútu
prokuratúry sa datuje k roku 1355 vo Francúzsku, kde na základe nariadenia panovníka
„Ordonnance 28 décembre 1355“ bol novo zriadený inštitút kráľovských zmocnencov,
tzv. verejných žalobcov „procuratores“, ktorí ale ešte v tom čase nesmeli zastupovať
súkromné osoby.18
Zastupovali výlučne panovníka a tlmočili jeho stanoviská v súdnom
konaní. Neboli konštituovaní ako úrad, ktorý by mal oprávnenie verejne stíhať trestné činy
a vznášať obžalobu. Podobne ako na celom európskom kontinente, aj vo Francúzsku sa
postupne presadil typ inkvizičného procesu, ktorý tu pretrval od 15. do 19. storočia. Jeho
podstata spočívala v tom, že súdny orgán v sebe kumuloval výkon vyšetrovania, obžaloby,
rozhodovania v trestnej veci a taktiež vykonávanie rozhodnutia.19
15
VOJÁČEK, L., KOLÁRIK, J., GÁBRIŠ T.: Československé právne dejiny (1918 – 1992). Bratislava:
EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 186 - 187.
16
ESSER, A.: Zrýchlenie trestného konania a práva obvineného. In: Právnik, 1996, č. 5, s. 427.
17
1995, s 11.
18
ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012, s. 793.
19
CÍSAŘOVÁ, D., a kol.: Trestní právo procesní. Praha: Linde, 2004, s. 141 a nasl.

14
Tento typ procesu prestal vyhovovať potrebám a ideológiám novoveku. Tesne pred
vypuknutím veľkej francúzskej revolúcie bola vo Francúzsku zrušená tortúra (t.j. mučenie
za účelom získania priznania vypočúvaného).20
Do popredia sa dostali požiadavky
na spravodlivejší proces. V období buržoáznych revolúcii sa začal presadzovať nový typ
trestného procesu, rozčlenený na dve fázy, a to na proces prípravný, ktorý bol vedený
vyšetrujúcim sudcom a na fázu konania pred súdom. V predmetnej prvej fáze stále
prevládal charakter inkvizičného konania. Zásadná reforma trestného procesu bola
vykonaná trestným poriadkom Code d´instruction criminelle z r. 1808, ktorého základom
bola obžalovacia zásada. Inštitút prokuratúry sa taktiež stal súčasťou ústavného systému
revolučného Francúzska.21
Z novo presadenej obžalovacej zásady vyplynuli viaceré
dôležité črty trestného konania, najmä rozdelenie procesných funkcií obžaloby, obhajoby
a rozhodovania medzi samostatné procesné subjekty. Verejným orgánom vznášajúcim
obžalobu v mene štátu je v systéme zreformovaného trestného procesu prokuratúra. Ďalšia
významná reforma francúzskeho trestného procesu prišla v druhej polovici 19. storočia
a zabezpečila posilnenie zásady kontradiktórnosti konania a dokazovania.22
Súčasný
francúzsky model vníma prokuratúru ako kontrolný orgán štátu, ktorého úlohou je
dozeranie na správne fungovanie celého právneho poriadku. Je budovaná na hierarchickej
úrovni a formálne je podriadená ministrovi spravodlivosti. Jej základnú oblasť kompetencií
tvorí trestné konanie, v ktorom zastupuje verejný záujem. Okrem neho má aj niektoré
špecifické kompetencie v oblasti občianskeho a správneho práva.23
Ďalším modelom, ktorý na európskom kontinente výrazne ovplyvnil vývoj inštitútu
prokuratúry je model nemecký. Jeho základ tvorí zásada, že prokuratúra je orgánom, ktorý
sa uplatňuje výlučne v trestnom konaní. Je orgánom, ktorý vznáša obžalobu na súde a voči
súdu nemá žiadne dozorné oprávnenia. Dozorné oprávnenia jej právny poriadok
neposkytuje ani v oblasti výkonu trestu. Od francúzskeho modelu sa odlišuje snahou
o presadenie úplnej rovnosti procesných strán a posilnením kontradiktórnosti konania.24
20
EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 187.
21
BARLÍK, S.: Státní zřízení Francie v letech 1789 – 1814. Praha: Univerzita Karlova, 1977, s. 81 a nasl.
22
ŽILA, J.: Zásada vyhledávací v trestním řízení. Praha: Academia, 1983, s. 27.
23
IVOR, J.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 890 a nasl.
24
aplikačnej praxi. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2009, s. 134.

15
V systéme kontinentálneho trestného procesu prevláda názor, že vyšetrovanie
trestnej činnosti je výlučne vecou štátneho aparátu a súkromné aktivity v tejto oblasti by
len bránili riadnemu objasneniu prípadu, predovšetkým v procese získavania
a vykonávania dôkazov. Je vysoko nepravdepodobné aby v kontinentálnom trestnom práve
v budúcnosti došlo k upusteniu od princípov štátnej obžaloby a zásady legality.
V súčasnosti v demokratických krajinách prevláda tendencia organizovať prokuratúru ako
relatívne nezávislý orgán, úzko spojený so súdmi a z toho dôvodu podriadený ministrovi
spravodlivosti, ktorý nesie politickú zodpovednosť za výkon jej funkcií pred parlamentom.
Funkciou prokuratúry je predovšetkým dohľad nad legalitou postupu pri zhromažďovaní
dôkazov v prípravnom konaní, rozhodovanie o podaní obžaloby a zastupovanie obžaloby
pred súdom. Iné funkcie a úlohy by úrad prokuratúry len zbytočne zaťažovali a odvádzali
jeho pozornosť od základných úloh v trestnom konaní.25
2. História prokurátorského dozoru na území Slovenskej republiky
Na základe vyššie popísaného možno slovenské trestné konanie zaradiť do systému
európskeho kontinentálneho procesu (v súčasnosti kombinovaného s prvkami procesu
akuzačného), pre ktorý je charakteristické obligatórne predsúdne konanie, ktoré tvorí jeho
prvé štádium. V predsúdnom konaní má rozhodujúce postavenie prokurátor, ktorý je často
označovaný ako pán sporu alebo „dominus litis“. Postavenie a úlohy prokurátora
v predsúdnom konaní sú formálne vyjadrené v ustanoveniach trestných poriadkov, ktoré sa
zaoberajú dozorom prokurátora nad dodržiavaním zákonnosti.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 v českých krajinách26
platil
recipovaný bývalý rakúsky trestný poriadok č. 119/1873 r. z. a na území Slovenska až do
roku 1950 platil uhorský trestný poriadok zák. čl. XXXIII z roku 1896.27
Tento zákon
poznal dve formy prípravného konania a to vyšetrovanie a stopovanie.28
V rámci
25
aplikačnej praxi. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2009, s. 136 - 137.
26
Prijatím tzv. „recepčnej normy“ zákona č. 11/1918 Zb. z a n. vznikla situácia, že v rôznych častiach
republiky platilo odlišné právo (obdobie právneho dualizmu). – pozri VADOVIČ, M.: Zákon o vzniku ČSR
č. 11/1918 Zb. z. a n. : bakalárska práca. Bratislava: UK v Bratislave, Právnická fakulta, 2014.
27
V prvej hlave zakotvil zásadu, že súdne konanie v trestnej veci sa môže začať len na základe zákona,
obžalobou, a len proti tomu, voči komu existuje dôvodné podozrenie, že spáchal trestný čin. taktiež v ňom
bola vyjadrená zásada nulum crimen sine lege, nulla poena sine lege. Ďalšími vyjadrenými základnými
zásadami trestného konania boli oficialita konania, bezprostrednosť, ústnosť, verejnosť, rovnosť účastníkov
a voľné hodnotenie dôkazov.

16
vyšetrovania boli riešené závažnejšie trestné veci a v rámci stopovania sa riešili menej
závažne veci. Štátne zastupiteľstvo bolo povinné dať vystopovať trestné činy, o ktorých sa
dozvedelo a ktoré sa nestíhali na súkromný návrh a bolo povinné vykonať opatrenia,
aby boli neznámi páchatelia vypátraní. Štátne zastupiteľstvo mohlo v rámci fázy
stopovania požadovať od každého verejného úradu vysvetlenie, mohlo dožiadať
o vykonanie celého stopovania alebo len jednotlivých úkonov súdne orgány a policajné
úrady, pričom im dávalo príkazy a určovalo smer, ktorým sa má stopovanie ďalej uberať.
Policajné úrady boli povinné pokynom vyhovieť a vždy postupovať tak, aby bol zistený
skutkový stav veci bez dôvodných pochybností. Vzhľadom na to, že väčšina vecí bola
riešená formou stopovania, postavenie štátneho zástupcu v prípravnom konaní bolo silné
o to viac, že len on mohol podať na súd obžalobu. Tieto oprávnenia však nemali charakter
klasického dozoru, pretože štátny zástupca stopovanie priamo riadil.29
Na území Slovenskej republiky počas celého trvania rakúsko-uhorskej monarchie
až do roku 1949 ako orgán verejnej obžaloby pôsobilo Štátne zastupiteľstvo.30
Situácia sa
zmenila dňa 01.02.1949 nadobudnutím účinnosti zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení
súdnictva, na základe ktorého v rámci súdnej organizácie vznikli okresné súdy31
, krajské
súdy32
a najvyšší súd.33
Ako úrady verejnej obžaloby prvej stolice sa v sídlach okresných
súdov zriadili okresné prokuratúry a v sídlach krajských súdov sa zriadili krajské
prokuratúry ako úrady verejnej obžaloby druhej stolice. Okresné prokuratúry boli
podriadené krajským prokuratúram a spolu s nimi ministrovi spravodlivosti.34
Vyšetrovanie aj naďalej vykonávali vyšetrujúci sudcovia.
Dňa 01.08.1950 nadobudol účinnosť zákon č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní
súdnom (trestný poriadok), ktorý bol inšpirovaný sovietskym vzorom. Bola to veľmi
jednoduchá právna úprava, ktorá prakticky neobsahovala žiadne garancie základných práv
28
29
ZÁHORA, J. (ed.): Aktuálne problémy prípravného konania trestného. Praha: Leges, 2014, s. 108.
30
31
Ust. § 1 a nasl. zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva.
32
Ust. § 4 zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva.
33
Ust. § 7 a nasl. zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva.
34
Ust. § 20 zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva.

17
a slobôd občanov.35
V priebehu celého trestného konania bola výrazne posilnená pozícia
prokurátora. V rámci priebehu trestného konania sa rozlišovalo prípravné konanie, ktoré
bolo rozdelené na dve štádiá – vyhľadávanie a vyšetrovanie36
. Etapu vyhľadávania
trestných činov vykonávali orgány národnej bezpečnosti. Za tým účelom mohli predvolať
a vypočúvať každého, od koho mohli očakávať objasnenie skutočností závažných pre
zistenie trestného činu. Prípravné konanie končilo podaním obžaloby prokurátorom.
Súkromné podanie obžaloby sa nepripúšťalo.37
Inštitút vyšetrujúcich sudcov bol zrušený
a vyšetrovanie v zmysle platných a účinných právnych predpisov vykonával prokurátor.
V súlade s ust. § 84 ods. 1 zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom mal
vyšetrovanie spravidla vykonávať prokurátor osobne, avšak prokurátori v praxi vo veľkej
miere využívali ust. § 84 ods. 2, v zmysle ktorého bol prokurátor oprávnený pri
vyšetrovaní nariadiť orgánom povolaným na vyhľadávanie, aby vykonali jednotlivé
úkony.38
Dozor prokurátora v prípravnom konaní nebol v zákone č. 87/1950 Zb. o trestnom
konaní súdnom priamo upravený a vychádzal zo všeobecného ust. § 3 zákona
č. 65/1952 Zb. o prokuratúre, podľa ktorého generálny prokurátor podáva protest proti
rozhodnutiam a opatreniam, ktoré sú v rozpore s právnym poriadkom.
Na celoštátnej konferencii KSČ, ktorá sa konala v júni roku 1956 bolo po odhalení
kultu osobnosti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda rozhodnuté o zmenách v trestnom
zákone aj trestnom poriadku, aby sa zamedzilo zneužívanie trestného práva
v monsterprocesoch, aké sa organizovali na konci 40. a začiatku 50. rokov. Výsledkom bol
nový zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), ktorý
nadobudol účinnosť dňa 01.01.1957.39
V rámci základných zásad trestného konania
predmetný zákon stanovil prokurátorovi povinnosť aby stíhal všetky trestné činy, o ktorých
35
Predmetné zjednodušenie bolo odôvodnené tým, že Trestný poriadok musí byť jednoduchý, aby ho
pochopila aj robotnícka trieda.
36
Ust. § 76 a nasl. zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok).
37
38
O tom, že využívanie ust. § 84 ods. 2 zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom bolo nielenže
bežné, ale aj vyžadované praxou svedčí aj vystúpenie generálneho prokurátora na porade krajských a vyšších
vojenských prokurátorov konanej dňa 23.02.1955, na ktorej uviedol: „Prokurátor sa nebude uchyľovať
k tomu, aby sám veci vyšetroval a bude (...) uplatňovať zásadu, že dodržiavanie socialistickej zákonnosti pri
vyšetrovaní bude zo strany prokurátora zaisťované dozorom nad vyšetrovaním, ktoré vykonávajú orgány
k tomu povolané.“ – podľa ŠVACH, E.: K dozoru prokurátora nad vyšetrovaním. In: Socialistická
zákonnost, ročník III/5, 1955, s. 265 – 274.
39

18
sa akoukoľvek formou dozvedel (zásada legality)40
a orgánom činným v trestnom konaní
povinnosť postupovať z úradnej povinnosti (zásada oficiality)41
. Trestné stíhanie pred
súdmi bolo možné začať len na základe obžaloby podanej prokurátorom (obžalovacia
zásada).42
Zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom novo upravil predovšetkým
prípravné konanie, predbežné prejednanie obžaloby a odvolacie konanie. Výkon
rozhodnutia preniesol z prokuratúry na súdy. Oproti predchádzajúcej právnej úprave išlo
nepochybne o veľký pokrok. Doslova prelomový bol tento zákon vo forme úpravy
prípravného konania. Ponechal už len jeho jednu formu – vyšetrovanie43
a zároveň vytvoril
nové vyšetrovacie orgány, a to vyšetrovateľov prokuratúry a vyšetrovateľov ministerstva
vnútra. Zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom v ust. § 172 ods. 3 zakotvil
inštitút dozoru prokurátora nad vyšetrovaním. V zmysle predmetného ustanovenia bol
prokurátor oprávnený:
 dávať vyšetrovacím orgánom záväzné pokyny na vyšetrovanie trestných činov,
ako aj na pátranie po páchateľoch, ktorí sú neznámeho pobytu;
 vyžadovať od vyšetrovacích orgánov za účelom previerky trestné spisy,
dokumenty, materiály a správy o spáchaných trestných činoch;
 zúčastniť sa vykonávania vyšetrovacích úkonov a osobne vykonať vyšetrovanie
hociktorej veci; pritom postupuje podľa ustanovení druhého oddielu deviatej
hlavy a proti jeho rozhodnutiam je prípustná sťažnosť ako proti rozhodnutiam
vyšetrovacích orgánov;
 vracať vec vyšetrovacím orgánom so svojimi pokynmi na doplnenie vyšetrovania;
 zrušovať nezákonné a neodôvodnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovacích
orgánov;
 odňať hociktorú vec určitému vyšetrovaciemu orgánu a odovzdať ju inému
vyšetrovaciemu orgánu, ak je to potrebné na zabezpečenie čo najúplnejšieho
a najobjektívnejšieho vyšetrenia veci;
 odvolať vyšetrovateľa prokuratúry z ďalšieho vedenia vyšetrovania a urobiť
opatrenie na odvolanie iného vyšetrovacieho orgánu z ďalšieho vedenia
vyšetrovania, ak sa pri vyšetrovaní dopustili porušenia zákona.
40
Ust. § 2 ods. 1 zákona č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok).
41
42
43
Druhá časť (Prípravné konanie), deviata hlava (Vyšetrovanie) zákona č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní
súdnom (trestný poriadok).

19
Postavenie prokurátora v prípravnom konaní bolo ďalej posilnené aj tým,
že v zmysle ust. § 173 bol oprávnený vykonávať určité úkony vždy jedine prokurátor
(napr. zastaviť trestné stíhanie, prerušiť trestné stíhanie, vec postúpiť alebo odložiť)44
a na vybrané úkony potrebovali vyšetrovacie orgány v zmysle ust. § 174 predchádzajúci
súhlas prokurátora.45
Na tieto ustanovenia priamo nadväzovali ustanovenia nového zákona
č. 65/1956 Zb. o prokuratúre, ktorý nadobudol účinnosť taktiež dňa 01.01.1957. Podľa
ust. § 14 písm. b) prokurátori dozerali podľa ustanovení trestného poriadku na správne
používanie a zachovávanie zákonov a iných právnych predpisov orgánmi prípravného
trestného konania. Z dobových dokumentov vyplýva, že v praxi sa dozor nad vyšetrovaním
vykonával najmä prostredníctvom osobných previerok vyšetrovacích spisov a osobnou
účasťou pri vykonávaní dôležitých vyšetrovacích úkonov.46
Dňa 01.01.1962 nadobudol účinnosť (v poradí už tretí) zákon č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok). V porovnaní s predchádzajúcou úpravou
bol ďalšou podstatnou zmenou k lepšiemu. Dozor prokurátora bol upravený v ust. § 159
ods. 3, ust. § 160 a ust. § 161 predmetného zákona takmer rovnako, ako
v predchádzajúcom trestnom poriadku. V ust. § 159 ods. 3 písm. e) ale prokurátorom
pribudlo oprávnenie nahrádzať zrušené rozhodnutia a opatrenia vyšetrujúcich orgánov
svojimi vlastnými rozhodnutiami.
Dňa 01.08.1965 nadobudol účinnosť zákon č. 60/1965 Zb. o prokuratúre, ktorý
v ust. § 18 konkretizoval oprávnenia prokurátora nasledovne:
 prokurátori dozerajú, aby sa všetky trestné činy zistili, dôsledne objasnili
a ich páchateľov stíhajú podľa ustanovení trestného poriadku;
44
Okrem toho taktiež podať obžalobu, navrhnúť vydanie rozkazu na zatknutie, vziať do väzby a prepustiť
z väzby, nariadiť, aby duševný stav obvineného bol skúmaný vo verejnom zdravotníckom ústave alebo
v osobitnom pozorovacom oddelení väzenského ústavu, ustanoviť obhajcu, povoliť navrátenie lehoty,
nariadiť zaistenie majetku obvineného, určiť, na ktoré prostriedky a veci sa nevzťahuje zaistenie majetku
obvineného, zrušiť zaistenie majetku obvineného, vykonať zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu
škody a obmedziť alebo zrušiť také zabezpečenie, rozhodnúť o vrátení alebo predaji veci vzatej do úschovy,
dať súhlas na pochovanie mŕtvoly v prípadoch, kde bola nariadená pitva, a nariadiť exhumáciu mŕtvoly,
navrhnúť vyžiadanie obvineného z cudziny a vykonať predbežné vyšetrenie v konaní o vydaní do cudziny.
45
Konkrétne na vykonanie prehľadania osoby a domu, na odňatie veci a zadržanie zásielok; bez
predchádzajúceho súhlasu prokurátora môžu tieto úkony vykonať len vtedy, ak súhlas nemožno vopred
dostať a vec nepripúšťa odklad, v ktorom prípade sú potom povinné vyžiadať si najneskoršie do 48 hodín
dodatočný súhlas a na otvorenie zásielok.
46

20
 prokurátori podľa ustanovení trestného poriadku vykonávajú dozor nad
zachovávaním zákonnosti v prípravnom trestnom konaní;
 pri plnení týchto úloh zabezpečujú, aby nikto nebol bezdôvodne trestne stíhaný,
nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode alebo inak nezákonne obmedzovaný
vo svojich právach.
Pre úplnosť z hľadiska historického exkurzu ešte možno spomenúť aj zákon
č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre, ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.03.1998 a ktorý
v ust. § 7 ods. 1 v rámci pôsobnosti prokuratúry konštatoval, že „prokurátor vykonáva
svoju pôsobnosť v trestnom konaní trestným stíhaním osôb, ktoré sa dopustili trestných
činov a dozorom nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom trestnom konaní.“ Z pohľadu
postavenia prokurátora v predsúdnom konaní mala zásadný dopad novela zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) realizovaná zákonom
č. 422/2002 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.10.2002. Prvý odsek ust. § 174 zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) bol ňou doplnený o slová
„pred začatím trestného stíhania podľa § 157 až 159 a“. Táto na prvý pohľad nenápadná
zmena však mala zásadný dopad, pretože posunula dozor prokurátora okrem prípravného
konania aj do štádia trestného konania - postup pred začatím trestného stíhania.47
3. Súčasná právna úprava prokuratúry Slovenskej republiky
3.1 Postavenie prokuratúry
Súčasná právna úprava prokuratúry Slovenskej republiky je obsiahnutá vo
viacerých právnych predpisoch, ktoré upravujú organizáciu, pôsobnosť a postavenie
jednotlivých orgánov prokuratúry. Právne predpisy upravujúce postavenie prokuratúry a jej
orgánov sú systematicky prepojené a hierarchicky na seba nadväzujú, a tak predstavujú
jeden kompaktný celok.48
Tak ako už bolo konštatované v úvodnej kapitole, prokuratúra
má v podmienkach Slovenskej republiky ústavný základ. Jej postavenie a pôsobnosť
upravuje ôsma hlava Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
47
48
ŠRAMEL, B.: Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti.
In: Justičná revue, 64, 2012, č. 1, s. 11 – 25.

21
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“ alebo „Ústava
SR“) vo svojom prvom oddiele, v čl. 149 až 151, podľa ktorých49
:
 prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy
fyzických osôb, právnických osôb a štátu;
 na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva
prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
len „NR SR“);
 podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov
a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.
Zo súčasného začlenenia prokuratúry v Ústave SR50
možno usúdiť, že z pohľadu
klasického Montesquieu-ho trojdelenia štátnej moci nemožno prokuratúru zaradiť do
žiadnej z troch základných zložiek štátnej moci. Prokuratúra nemá zákonodarnú právomoc
(nevydáva právne normy), nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene štátu)
a nemá ani výkonnú právomoc. Napriek tomu treba uviesť, že prokuratúra je orgánom,
ktorý nesie do istej miery znaky orgánov moci výkonnej (najmä v netrestnej oblasti) a tiež
moci súdnej (najmä meritórne rozhodnutia prokurátora v prípravnom konaní, ktoré budú
bližšie analyzované v nasledujúcich kapitolách).51
Na základe uvedených argumentov sa
prokuratúra spolu s verejným ochrancom práv a najvyšším kontrolným úradom SR,
v odbornej literatúre zaraďuje medzi tzv. orgány sui generis.52
Niektoré odborné publikácie
radia tieto orgány aj medzi tzv. kontrolné orgány ochrany práva.53
Prokuratúra je univerzálnym ochrancom zákonnosti, ktorý nekoná len v záujme
štátu, ale ktorý koná predovšetkým vo verejnom záujme. Samotná Ústava Slovenskej
republiky teda neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry iba na zastupovanie štátu v trestnom
konaní a na presadzovanie jeho záujmov (ako je tomu napríklad v prípade štátnych
zastupiteľstiev iných štátov), a to z toho dôvodu, že úlohou prokuratúry je aj ochrana práv
49
POSLUCH, M., CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín: Heuréka, 2003, s. 301.
50
Každá sústava orgánov štátnej moci (zákonodarná, výkonná a súdna) má svoju vlastnú úpravu, uvedenú
v samostatnej hlave, pričom úprava prokuratúry sa nachádza tiež oddelene v samostatnej hlave.
51
ŠRAMEL, B.: Ako ďalej, prokuratúra SR?. In: Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1328 – 1346.
52
Napr. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity
Komenského, 1999, s. 87. alebo OTTOVÁ, E.: Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2010, s. 126.
53
napr. SVÁK, J., CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. Bratislava:
EUROKÓDEX, 2009, s. 790 – 791. alebo ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná a osobitná
časť. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 121.

22
a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V Slovenskej
republike teda prokuratúra plní nezastupiteľné funkcie v trestnoprávnej a občianskoprávnej
oblasti a popri tom tiež v tzv. netrestnej oblasti mimosúdnej, ktorá predstavuje najmä
všeobecný dozor prokuratúry nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy.54
Ústava Slovenskej republiky a ani iný platný a účinný právny predpis v Slovenskej
republike nevymedzuje prokuratúru ako nezávislý orgán.55
Podľa judikatúry Ústavného
súdu SR ústavodarca nezávislosť prisúdil len určitým orgánom a výslovne to ustanovil
v Ústave SR. Orgánom, ktorým nezávislosť v Ústave SR priznať nechce, ju ani nepriznáva.
Ústava Slovenskej republiky priamo zakotvuje nezávislosť niektorých orgánov (súdy,
Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky alebo verejný ochranca práv). Prokuratúra
ale výslovne zakotvený atribút nezávislosti nemá. 56
Citované články Ústavy Slovenskej republiky definujú kompetencie a postavenie
prokuratúry len veľmi stručne. Blanketové ustanovenia ôsmej hlavy nás odkazujú na
zákon. Zákonná úprava prokuratúry bola realizovaná zákonom č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o prokuratúre“), ktorý
v ust. § 2 jej postavenie vymedzil nasledovne: „Prokuratúra je samostatná hierarchicky
usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom,
v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.“ Spolu so Zákon
o prokuratúre bol prijatý aj zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o prokurátoroch“).
3.2 Zásady organizácie prokuratúry
Samotné zásady organizácie prokuratúry nie sú v Zákone o prokuratúre ani
v žiadnom inom zákone nijakým spôsobom výslovne definované. Napriek tomu sú však
tieto zásady premietnuté v obsahu jednotlivých ustanovení Zákona o prokuratúre. Zásady
54
ŠRAMEL, B.: Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti.
55
ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná a osobitná časť. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka,
2012, s. 121.
56
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.03.1998, sp. zn.: PL. ÚS 17/96.

23
organizácie prokuratúry sú určité vedúce právne idey, na ktorých je celá prokuratúra
vybudovaná. Tieto zásady determinujú súčasnú podobu prokuratúry a vymedzujú spôsob
jej fungovania. Prokuratúra je organizovaná najmä na nasledovných zásadách:57
 zásada jednotnosti – všetky orgány prokuratúry vystupujú navonok ako jeden
celok a každú činnosť patriacu do pôsobnosti prokuratúry môže vykonať
ktorýkoľvek prokurátor.58
Zo zásady jednotnosti vyplýva, že zmena v osobe
prokurátora v priebehu súdneho konania je možná a prípustná, a nemá
žiaden dopad na platnosť vykonaných úkonov. Z tohto dôvodu nie je
potrebný v trestnom konaní inštitút náhradného prokurátora.59
 zásada centralizmu – celá sústava orgánov prokuratúry podlieha výlučne
generálnemu prokurátorovi ako jej najvyššiemu orgánu. Generálny
prokurátor je orgán, ktorý riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr.
Ako ústavný činiteľ stojaci na čele celej prokuratúry je oprávnený na
plnenie úloh prokuratúry vydávať služobné predpisy, príkazy a pokyny
záväzné pre všetkých prokurátorov.60
 zásada hierarchickej podriadenosti – v súlade s touto zásadou je nadriadený
prokurátor jednotlivé úkony oprávnený vykonať sám a taktiež je oprávnený
dať podriadenému prokurátorovi záväzné pokyny k tomu, ako má v konaní
a pri plnení úloh postupovať. V súčasnosti už ale nadriadený prokurátor nie
je oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi tzv. negatívny pokyn.
Cieľom tejto novely bolo oslabiť práve zásadu centralizmu a monokracie.
 zásada jednoosobového riadenia (monokracie) – rozhodovanie a riadenie je zverené
konkrétnym jednotlivcom a nie kolektívnym orgánom. Všetky
prokurátorské kompetencie sú vykonávané výlučne jednou osobou, nie
kolektívom osôb. Rozhodnutia sú výsledkom činnosti jednotlivca (na
rozdiel od súdnej moci, kde platí zásada senátneho rozhodovania). 61
57
58
Existujú však určité výnimky z tohto pravidla, keď niektoré činnosti môže vykonať iba generálny
prokurátor, napr. každoročné podávanie správ o činnosti prokuratúry NR SR.
59
Zmena v osobe sudcu v trestnom konaní má však pre ďalší priebeh konania významné dôsledky a z toho
dôvodu bol zavedený inštitút náhradného sudcu.
60
1995, s. 13.
61

24
 zásada samosprávy – snaha o posilnenie vnútornej nezávislosti prokuratúry.
Zriaďujú sa orgány samosprávy (konkrétne zhromaždenia prokurátorov
a prokurátorské rady, ktoré sa vytvárajú na Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky [ďalej len „generálna prokuratúra“] a krajských
prokuratúrach, okrem toho aj Rada prokurátorov, ktorá je koordinačným
orgánom prokurátorských rád).62
3.3 Sústava prokuratúry
Sústavu prokuratúry v zmysle ust. § 38 ods. 1 Zákona o prokuratúre tvoria nasledovné
štátne orgány:
1) generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé
územie Slovenskej republiky je Úrad špeciálnej prokuratúry;
2) krajské prokuratúry;
3) okresné prokuratúry.
ad 1): Podľa ust. § 40 ods. 1 Zákona o prokuratúre je „generálna prokuratúra
ústredný štátny orgán a najvyšší orgán prokuratúry nadriadený ostatným orgánom
prokuratúry.“ Na jej čele je generálny prokurátor63
, ktorý riadi činnosť generálnej
prokuratúry a taktiež činnosť ostatných prokuratúr. Generálna prokuratúra sa člení na
sekcie, odbory a oddelenia.64
Osobitnou súčasťou generálnej prokuratúry je Úrad
špeciálnej prokuratúry, ktorý uplatňuje svoje oprávnenia vo veciach, ktoré patria do
právomoci Špecializovaného trestného súdu.65
Na čele Úradu špeciálnej prokuratúry je
špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor riadi činnosť Úradu
špeciálnej prokuratúry. Špeciálny prokurátor je námestníkom generálneho prokurátora.
62
SVÁK, J., CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. Bratislava: EUROKÓDEX,
s.r.o., 2009, s. 810.
63
Generálneho prokurátora vymenúva prezident na návrh NR SR. Funkčné obdobie generálneho prokurátora
je sedem rokov. Generálny prokurátor vymenúva ostatných prokurátorov (s výnimkou špeciálneho
prokurátora) bez časového obmedzenia.
64
2012, s. 122.
65
ust. § 14 Trestného poriadku.

25
Do funkcie ho volí NR SR na návrh generálneho prokurátora (funkčné obdobie je sedem
rokov). Úrad špeciálnej prokuratúry sa člení na odbory a oddelenia.66
ad 2): Krajské prokuratúry sú nadriadené okresným prokuratúram, ktoré patria do
ich územnej pôsobnosti. Na čele krajskej prokuratúry je krajský prokurátor. Krajské
prokuratúry sa členia na oddelenia, na čele ktorých sú vedúci oddelení.67
ad 3): Okresné prokuratúry predstavujú základný stupeň prokuratúry. Svoju
zákonom zverenú pôsobnosť vykonávajú v obvodoch, ktoré sa zhodujú s územnými
obvodmi príslušných súdov. Na čele okresnej prokuratúry je okresný prokurátor.
Hierarchické usporiadanie prokuratúry je predpokladom jednotného uplatňovania trestnej
politiky (prostredníctvom hierarchického odovzdávania príkazov).68
3.4 Pôsobnosť prokuratúry
Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori v zmysle ust. § 4 ods. 1 Zákona
o prokuratúre v nasledovných oblastiach:
a) Trestné stíhanie osôb podozrivých zo spáchania trestných činov a dozor nad
zachovávaním zákonnosti v predsúdnom konaní. Povinnosť prokurátora stíhať všetky
trestné činy, o ktorých sa dozvedel vyjadruje zásada legality [ust. § 2 ods. 5 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“ alebo „TP“)]. Okrem trestného stíhania má prokurátor v trestnom konaní aj
mnohé ďalšie kompetencie. Patrí sem napríklad vykonávanie dozoru, vydávanie
rozhodnutí (opatrení, uznesení), rozhodovanie o sťažnostiach, vydávanie príkazov na určité
úkony, podávanie návrhov na vydanie príkazu k takýmto úkonom sudcovi pre prípravné
konanie. Výlučne prokurátor podáva obžalobu na súd alebo návrh na schválenie dohody
o vine a treste. Predmetným inštitútom sa ale budem bližšie venovať v nasledujúcich
kapitolách tejto práce. Treba tiež dodať, že v súvislosti s pôsobením prokuratúry v oblasti
66
ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012,
s. 802 - 803.
67
2012, s. 123.
68
ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012,
s. 802 - 803.

26
trestného stíhania plní prokuratúra aj úlohu orgánu vedúceho evidenciu odsúdených osôb –
generálna prokuratúra totiž vedie register trestov.69
b) Dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené
osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe
rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu. Patria sem miesta, kde sa
vykonáva väzba,70
trest odňatia slobody,71
ochranné liečenie,72
ochranná výchova,73
ústavné liečenie alebo ústavná starostlivosť na základe rozhodnutia súdu,74
ako aj cely
policajného zaistenia (resp. predbežného zadržania).75
Prokurátor dozerá na to, aby na
vyššie uvedených miestach boli držané osoby len na základe rozhodnutia príslušného
orgánu a taktiež aby sa na týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy76
.
c) Uplatňovanie svojich oprávnení v konaní pred súdmi. Jednotlivé oprávnenia sú
vymedzené najmä v Trestnom poriadku a v Občianskom súdnom poriadku. Ide o funkciu
žalobcu v trestnom konaní (ust. § 2 ods. 15 TP obžalovacia zásada). Prokuratúra ako
univerzálny orgán ochrany práva pri presadzovaní záujmov fyzických osôb, právnických
osôb a štátu nepôsobí iba v trestnej oblasti, ale má mnohé oprávnenia aj v civilnom konaní
(tzv. netrestná oblasť). V občianskom súdnom konaní je prokurátor vo viacerých prípadoch
oprávnený dať návrh na začatie konania (ust. § 35 ods. 1 OSP). Sú to konania pri ktorých
to verejný záujem vyžaduje. Ďalej je prokurátor v taxatívne stanovených prípadoch
uvedených v ust. § 35 ods. 2 OSP oprávnený vstúpiť do už začatého konania.77
Špecifickým prípadom, kedy môže prokurátor iniciovať súdne konanie, je konanie
o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov podľa ust. § 8 zákona
č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku v znení neskorších predpisov.78
69
Na základe zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
70
Ust. § 59 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.
71
Ust. § 96 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody.
72
Ust. § 73 Trestného poriadku.
73
74
Napríklad ust. § 9 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, ust. § 54 zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine.
75
Ust. § 46 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore.
76
77
2012, s. 125.
78
V zmysle uvedeného ustanovenia prokurátor podá súdu návrh na začatie konania o vyslovenie
nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov, ak zo zistených skutočností odôvodnene usudzuje, že hodnota
majetku osoby označenej v podnete presahuje najmenej o 1 500-násobok minimálnej mzdy preukázateľné
príjmy, ktoré táto osoba mohla dosiahnuť, a osoba označená v podnete nepodá relevantné vysvetlenie, alebo
jej vysvetlenie prokurátor nepovažuje za dostatočné.

27
d) Zastupovanie štátu v konaní pred súdmi, ak tak ustanovuje osobitný zákon.
Takýmto zákonom môže byť napríklad zákon č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na
iné osoby v znení neskorších predpisov alebo tiež zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku
štátu v znení neskorších predpisov.
e) Dozor nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy je ďalšia
významná forma ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb a štátu. Ide o dozor v rámci tzv. netrestnej pôsobnosti prokuratúry.
V rámci neho prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy (preskúmavaním
zákonnosti ich rozhodnutí a vykonávaním previerok zachovávania zákonnosti). Slúžia mu
na to právne prostriedky protest prokurátora,79
upozornenie prokurátora80
a návrh na
začatie konania pred súdom podľa OSP.81
Právnym prostriedkom dozoru je aj návrh
generálneho prokurátora na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych
predpisov.82
Dozor v netrestnej oblasti sa odlišuje od dozoru v trestnej oblasti tým,
že neobsahuje prvok nadradenosti. Prokurátor nemôže dávať orgánom verejnej správy
záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov, ukladať im sankcie za porušenie
zákona ani priamo zrušiť ich rozhodnutia. Napravenie zistených nedostatkov môže
prokurátor dosiahnuť jedine prostredníctvom súdu.83
f) Podieľanie sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných
na predchádzanie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov a podieľanie sa na odstraňovaní príčin a podmienok trestnej činnosti,
na prevencii a na potláčaní kriminality (prevencia pred represiou).
h) Podieľanie sa na tvorbe právnych predpisov. Prokuratúra nemá právo
zákonodarnej iniciatívy. Generálny prokurátor má ale oprávnenie predkladať Vláde SR
a NR SR podnety na prijatie, zmenu alebo zrušenie zákonov.84
79
Ust. § 21 ods. 2 písm a) Zákona o prokuratúre.
80
Ust. § 21 ods. 2 písm b) Zákona o prokuratúre.
81
Ust. § 21 ods. 2 písm c) Zákona o prokuratúre v spojení s ust. § 244 až § 250 zg OSP.
82
Čl. 130 ods. písm. e) Ústavy SR v spojení s ust. § 37 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.
83
84
ŠRAMEL, B.: Základné zásady uplatňované pri činnosti prokuratúry SR a niektoré problematické aspekty
ich vymedzenia. In: Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 114 – 115.

28
Prokurátor vykonáva vyššie popísané úlohy v zmysle ust. § 5 Zákona o prokuratúre
na základe zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom. Pri plnení týchto úloh je
prokurátor povinný:
 podľa najlepšieho vedomia a svedomia uplatňovať Ústavu SR, ústavné zákony,
zákony, medzinárodné zmluvy vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy;
 rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody
a vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie;
 chrániť verejný záujem;
 postupovať iniciatívne, spravodlivo, nestranne a bez prieťahov.
4. Subjekty a strany trestného konania
Rekodifikácia Trestného poriadku priniesla zmenu v chápaní pojmov strana
a subjekt trestného konania. Nová právna úprava hovorí o stranách až v súvislosti so
súdnym konaním. V predsúdnom konaní možno hovoriť len o subjektoch trestného
konania. Subjekt trestného konania je pojem širší ako pojem strana trestného konania.85
Podľa ust. § 10 ods. 11 prvej vety Trestného poriadku „subjekt trestného konania je každý,
kto má a vykonáva vplyv na priebeh konania a komu tento zákon na uskutočnenie tohto
vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti.“
Subjektmi trestného konania sa podľa slovenského právneho poriadku rozumejú
najmä orgány činné v trestnom konaní (prokurátor a policajt86
), súdy (sudca pre prípravné
konanie, samosudca, predseda senátu87
), pomocné osoby (probačný a mediačný úradník,
vyšší súdny úradník, súdny tajomník), osoba proti ktorej sa vedie trestné stíhanie (podľa
konkrétneho štádia trestného konania ju označujeme ako obvinený88
, obžalovaný89
85
ČENTÉŠ, J., a kol.: Trestný poriadok – Veľký komentár. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2014,
s. 35 - 36.
86
Ust. § 10 ods. 1 Trestného poriadku.
87
88
89

29
a odsúdený90
; patrí sem ale aj osoba, proti ktorej sa už vlastné trestné konanie skončilo,
napr. uznesením o zastavení trestného stíhania a vykonáva sa konanie o uložení
ochranného opatrenia), osoby s obhajovacími právami (obhajca, zákonný zástupca
obvineného a opatrovník obvineného, ďalej osoby s tzv. samostatnými obhajovacími
právami – príbuzní obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,
manžel, druh a orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately – len v prípade
konania proti mladistvému) a iné osoby (poškodený, zúčastnená osoba, dôveryhodná
osoba, záujmové združenie občanov a splnomocnenec poškodeného a zúčastnenej
osoby).91
Z uvedených subjektov trestného konania sa v ďalšom výklade budem venovať
policajtovi a sudcovi pre prípravné konanie.
Podľa ust. § 10 ods. 11 druhej vety TP „v konaní pred súdom je stranou ten, proti
komu sa vedie trestné konanie, poškodený, zúčastnená osoba a prokurátor; rovnaké
postavenie ako strana má aj zástupca občianskeho združenia, dôveryhodná osoba, ako aj
iná osoba, na ktorej návrh alebo žiadosť sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný
prostriedok a v konaní proti mladistvému aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately.“ Z predmetného vymedzenia strany vyplýva, že stranou v procesnom
slova zmysle sa rozumejú subjekty v konaní pred súdom.
4.1 Policajt ako subjekt v trestnom konaní
Polícia predstavuje v každom modernom štáte významnú inštitúciu, ktorá okrem
iného realizuje právo občanov na ochranu pred trestnými činmi, páchanými inými
osobami.92
Hlavnou úlohou polície v trestnom konaní je aktívne pomáhať prokurátorom
pri vedení trestného stíhania. Ich aktivita v tomto procese je pre prokurátorov veľmi
významná, nakoľko orgány polície disponujú špeciálnymi kvalifikačnými a technickými
predpokladmi, potrebnými pre vyhľadávanie a zabezpečovanie dôkazov v trestnom konaní.
Úspech prokurátorov, ktorí musia uniesť dôkazné bremeno je preto determinovaný práve
90
91
2012, s. 83 - 84.
92
ŠRAMEL, B.: K organizácii a postaveniu polície v trestnom konaní vo vybraných krajinách sveta;

30
činnosťou polície, pretože výsledky ich práce umožňujú prokurátorom vytvoriť si závery
o dôvodnosti trestného stíhania a podania obžaloby.93
Policajt je jeden zo subjektov trestného konania. Jeho úlohou je postupovať tak, aby
bol naplnený účel trestného konania. Účelom trestného konania je náležite zistiť či boli
spáchané trestné činy a ich páchateľov podľa zákona spravodlivo potrestať, pričom treba
rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.94
Nie každý
policajt je ale orgánom činným v trestnom konaní, čo zároveň znamená, že ani subjektom
v trestnom konaní nemôže byť automaticky každý policajt. Za subjekt trestného konania
sa považuje policajt uvedený v ustanoveniach § 10 ods. 8 až 10 Trestného poriadku.95
Činnosť Policajného zboru je upravená v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom
zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o policajnom zbore“) a kontroluje
ju Národná rada SR a Vláda SR. Policajný zbor na člení na viaceré služby.96
Jednou z nich
je služba kriminálnej polície. Pôsobí najmä v rámci krajských riaditeľstiev Policajného
zboru a okresných riaditeľstiev Policajného zboru. Okrem toho ale pôsobí aj v osobitných
štruktúrach s celosvetovou pôsobnosťou. Ide najmä o úrad kriminálnej polície Prezídia
Policajného zboru, národnú kriminálnu agentúru Prezídia Policajného zboru, ako aj sekciu
kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.97
Úlohy
Policajného zboru na úseku trestného konania v súlade s ust. § 2 ods. 1 Zákona
o policajnom zbore spočívajú najmä, nie však výlučne v:
 odhaľovaní trestných činov a zisťovaní ich páchateľov;
 vykonávaní vyšetrovania o trestných činoch a skráteného vyšetrovania o trestných
činoch;
 spolupôsobení pri odhaľovaní daňových únikov, nezákonných finančných operácií,
legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovaní terorizmu;
 vedení boja proti terorizmu a organizovanému zločinu;
93
MUSIL, J., KRATOCHVÍL, V., ŠÁMAL, P. a kol.: Kurs trestního práva; Trestní právo procesní;
2. přeprac. vyd. Praha: C. H. Beck, 2003, s. 257.
94
95
96
Podľa ust. § 4 ods. 1 Zákona o policajnom zbore službu kriminálnej polície, službu finančnej polície,
službu poriadkovej polície, službu dopravnej polície, službu železničnej polície, službu ochrany objektov,
službu hraničnej a cudzineckej polície, službu osobitného určenia, službu ochrany určených osôb a inšpekčnú
službu; organizačnou súčasťou Policajného zboru je aj útvar kriminalisticko-expertíznych činností.
97
ZÁHORA, J. (ed.): Aktuálne problémy prípravného konania trestného. Praha: Leges, 2014, s. 158 - 159.

31
 poskytovaní ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi;
 vykonávaní kriminalisticko-expertíznych a znaleckých činností.
I.
Policajtom sa v najširšej rovine rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom
pomere a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade.98
Podľa ust. § 10 ods. 8 TP sa na
účely Trestného poriadku za policajta pokladá:
a) vyšetrovateľ Policajného zboru;
b) vyšetrovateľ finančnej správy, ak ide o trestné činy spáchané v súvislosti
s porušením colných predpisov alebo daňových predpisov v oblasti dane z pridanej
hodnoty pri dovoze a spotrebných daní;
c) poverený príslušník Policajného zboru;
d) poverený príslušník vojenskej polície v konaní o trestných činoch príslušníkov
ozbrojených síl;
e) poverený príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže v konaní o trestných činoch
príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže a v objektoch Zboru väzenskej
a justičnej stráže aj jeho zamestnancov a o trestných činoch osôb vo výkone trestu
odňatia slobody alebo vo väzbe;
f) poverený pracovník finančnej správy, ak ide o trestné činy spáchané v súvislosti
s porušením colných predpisov alebo daňových predpisov v oblasti dane z pridanej
hodnoty pri dovoze a spotrebných daní;
g) veliteľ námornej lode v konaní o trestných činoch spáchaných na tejto lodi.
Spory o príslušnosť medzi nimi (za predpokladu že sú v pôsobnostiach rôznych
ministerstiev) rozhoduje príkazom s primeraným odôvodnením prokurátor vykonávajúci
dozor podľa ust. § 230 TP.99
Policajti podľa ust. § 10 ods. 8 písm. a) a b) TP vykonávajú
vyšetrovanie o zločinoch100
(aj o prečinoch ak nastane situácia uvedená v ust. § 200
ods. 2 TP) a skrátené vyšetrovanie o prečinoch, pre ktoré Trestný poriadok ustanovuje trest
odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje tri roky. Policajt uvedený v ust. § 10
98
Ust. § 2 ods. 1 zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície.
99
100

32
ods. 8 písm. c) až g) TP vykonáva iba skrátené vyšetrovanie o prečinoch, pre ktoré Trestný
poriadok ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky.101
Príslušníka Policajného zboru, príslušníka Slovenskej informačnej služby, príslušníka
Národného bezpečnostného úradu a príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky102
za vyšetrovateľa určuje minister vnútra Slovenskej republiky.
Za vyšetrovateľa možno určiť príslušníka Policajného zboru, príslušníka Slovenskej
informačnej služby, príslušníka Národného bezpečnostného úradu a príslušníka Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, ktorý má vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa v odbore právo, bezpečnostné služby alebo v študijnom programe
bezpečnostnoprávna ochrana osôb a majetku a ako vyšetrovateľ čakateľ v prípravnej
štátnej službe alebo v stálej štátnej službe úspešne vykonal záverečnú vyšetrovateľskú
skúšku.103
Povereným príslušníkom je príslušník Policajného zboru, ktorý má v popise
služobnej činnosti určenú náplň činnosti skrátené vyšetrovanie alebo príslušník
Policajného zboru, ktorý je písomným rozkazom nadriadeného s ustanovovacou
pôsobnosťou poverený vykonávaním služobných činností v skrátenom vyšetrovaní.104
Policajt vykonáva úkony vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní samostatne,
okrem prípadov, na ktoré je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné
konanie alebo prokurátora.
II.
Za policajta sa na účely Trestného poriadku podľa ust. § 10 ods. 9 TP „rozumie
v rozsahu poverenia úkonov vyšetrovania aj zástupca príslušného orgánu iného štátu,
orgánu Európskej únie alebo orgánu vytvoreného spoločne členskými štátmi Európskej
únie, ktorý je zaradený do spoločného vyšetrovacieho tímu vytvoreného na základe
dohody.“105
Vedúcim spoločného vyšetrovacieho tímu je obligatórne zástupca orgánu
činného v trestnom konaní Slovenskej republiky. Spoločný vyšetrovací tím sa môže zriadiť
najmä, ak :
101
102
T.j. policajt na účely zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície.
103
Ust. § 34 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície.
104
Čl. 4 ods. 4 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175/2010 o vymedzení príslušnosti útvarov
Policajného zboru a útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri odhaľovaní trestných činov,
pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní v znení neskorších predpisov.
105
Orgánom oprávneným uzavrieť dohodu o vytvorení spoločného vyšetrovacieho tímu je generálna
prokuratúra po predchádzajúcom prerokovaní s ministrom spravodlivosti SR.

33
 vyšetrovanie trestného činu vyžaduje vykonať zložité úkony aj v inom štáte; alebo
 vyšetrovanie trestného činu uskutočňuje niekoľko štátov, pričom okolnosti prípadu
vyžadujú ich koordinovaný a spoločný postup.
Hlavným účelom zriaďovania spoločných vyšetrovacích tímov je predovšetkým
zjednodušenie zhromažďovania dôkazov, ktoré sú právne pokryté národnými
jurisdikciami, aby mohli byť využité v trestnom konaní zúčastnených štátov.106
Jedným
z dôvodov vytvorenia spoločných vyšetrovacích tímov je aj zabezpečenie vysokej úrovne
ochrany v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pre občanov Európskej únie.107
III.
Ďalej sa za policajta na účely Trestného poriadku podľa ust. § 10 ods. 10 TP
rozumie aj príslušník Policajného zboru, ktorý nie je vyšetrovateľom Policajného zboru
[ust. § 10 ods. 8 písm. a) TP] alebo povereným príslušníkom Policajného zboru [ust. § 10
ods. 8 písm. c) TP]. Za policajta na účely TP sa ale takýto vyššie uvedený príslušník
Policajného zboru považuje len v rozsahu určenom vyhláškou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. 648/2008 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení
a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní v znení
neskorších predpisov. Tento príslušník Policajného zboru nie je oprávnený vykonávať
samostatne vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie.
4.2 Sudca pre prípravné konanie a jeho pôsobnosť v prípravnom konaní
Úprava inštitútu sudcu pre prípravné konanie sa nachádza až v rekodifikovanom
Trestnom poriadku. Predošlá zákonná úprava trestného konania tento pojem nepoznala.
Zásada sudcu pre prípravné konanie je vyjadrená v ust. § 2 ods. 3 TP nasledovne:
„Ak tento zákon neustanovuje inak, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom
konaní o zásahoch do základných práv a slobôd podľa tohto zákona rozhoduje sudca pre
106
POLÁK, P.: Medzinárodná policajná spolupráca v boji proti kriminalite v podmienkach EÚ. Právne
aspekty činnosti polície v boji proti kriminalite v európskej dimenzii. Zborník príspevkov z celoštátneho
seminára s medzinárodnou účasťou. 16. 5. 2005. Bratislava: Akadémia PZ SR, Tlačiareň MV SR, s. 157.
107
KLÁTIK, J.: Spoločné vyšetrovacie tímy v zmysle ustanovenia § 10 ods. 9 Trestného poriadku.
In: Justičná revue, 58, 2006, č. 8 – 9, s. 1121 – 1126.

34
prípravné konanie; sudca pre prípravné konanie rozhoduje aj v iných prípadoch
ustanovených týmto zákonom.“ Ľudské práva a základné slobody môžu byť obmedzené
v zásade len rozhodnutím súdu. Obzvlášť pozorne treba posudzovať prípady, keď na
dosiahnutie účelu trestného konania treba zasiahnuť do základných ľudských práv a slobôd
už v predsúdnom konaní, teda ešte pred tým ako je vo veci rozhodnuté o vine a treste.108
V súlade so zásadou prezumpcie neviny109
sa tak obmedzujú základné ľudské práva
a slobody de iure nevinných osôb. Zákonné vymedzenie sudcu pre prípravné konanie sa
nachádza v ust. § 10 ods. 3 TP, podľa ktorého „sudca pre prípravné konanie je sudca súdu
prvého stupňa, ktorý je rozvrhom práce súdu poverený rozhodovať:“
a) o zásahoch do základných práv a slobôd pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní;
Prvá oblasť pôsobnosti sudcu pre prípravné konanie súvisí s návrhovou činnosťou
prokurátora v predsúdnom konaní. Má základ v Ústave SR a v Listine základných práv
a slobôd, v zmysle ktorých možno rozsah základných práv a slobôd obmedziť jedine
zákonom. V zmysle vyššie citovanej zásady sudcu pre prípravné konanie pokiaľ TP
neustanovuje inak má pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní
o zásahoch do základných práv a slobôd rozhodovať práve sudca pre prípravné konanie.110
TP ustanovuje inak vo viacerých prípadoch. Výnimky sú odôvodnené buď tým, že ide
o úkon v prospech osoby do ktorej základného práva alebo slobody sa zasahuje111
, alebo
nevyhnutnosťou úkonu, pričom by nebolo možné rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie
včas zadovážiť.112
Treťou skupinou výnimiek je úprava niektorých inštitútov v štvrtej
108
2012, s. 53.
109
Podľa ust. § 2 ods. 4 Trestného poriadku „každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.
110
Sudca pre prípravné konanie rozhoduje o zásahoch do základných práv a slobôd pred začatím trestného
stíhania a v prípravnom konaní napríklad v prípade rozhodovania o väzbe podľa ust. § 72 TP, nariadení
domovej prehliadky podľa ust. § 100 ods. 1 TP, zadržaní zásielky podľa ust. § 108 ods. 2 TP, sledovaní osôb
alebo vecí podľa ust. § 113 ods. 4 TP, vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových
záznamov podľa ust. § 114 ods. 2 a 3 TP, odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky podľa
ust. § 115 ods. 2 a 3 TP, použití agenta podľa ust. § 117 ods. 5, 6 a 7 TP.
111
Napr. prepustenie obvineného z väzby na základe príkazu prokurátora podľa ust. § 79 ods. 1 druhá veta
TP, prepustenie podozrivého resp. obvineného zo zadržania na slobodu podľa ust. § 85 ods. 4 TP
resp. ust. § 86 ods. 2 TP.
112
Napr. zadržanie podozrivej osoby podľa ust. § 85 ods. 1 a 2 TP, resp. zadržanie obvineného podľa
ust. § 86 ods. 1 TP, vstup do obydlia, iných priestorov a na pozemok podľa ust. § 103 ods. 1 a 2 TP, príkaz na
zaistenie peňažných prostriedkov podľa ust. § 95 ods. 2 TP, príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky podľa ust. § 115 ods. 2 druhá veta TP, príkaz na použitie agenta podľa
ust. § 117 ods. 6 TP.

35
(zaistenie osôb a vecí) a piatej hlave (zabezpečenie informácii) prvej časti Trestného
poriadku, pri ktorých na zásah do základných práv a slobôd postačuje rozhodnutie
prokurátora prípadne policajta, hoci to v zásade nie je odôvodnené ani jednou z predošlých
skutočností a prevážila tu účelnosť.113
b) o sťažnostiach proti rozhodnutiam prokurátora, ak tak ustanovuje Trestný poriadok;
Sťažnosť je opravným prostriedkom proti uzneseniu. Prokurátor v prípravnom
konaní popri činnosti návrhovej a inštančnej vydáva aj mnohé rozhodnutia (príkazy,
opatrenia, uznesenia). O sťažnostiach proti uzneseniam prokurátora rozhoduje vo
všeobecnosti nadriadený prokurátor. Trestný poriadok ustanovuje inak v ust. § 191 kedy
o sťažnosti proti rozhodnutiam prokurátora o zaistení majetku rozhoduje sudca pre
prípravné konanie. Ten rozhoduje ako druhostupňový orgán, teda s konečnou platnosťou
a proti jeho uzneseniu nie je sťažnosť prípustná. Sudca pre prípravné konanie rozhoduje aj
o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým prokurátor uznal príkaz na zaistenie majetku alebo
dôkazov podľa ust. § 8 ods. 6 zákona č. 650/2005 Z. z. o vykonaní príkazu na zaistenie
majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.114
c) v iných prípadoch ustanovených Trestným poriadkom;
Do tretej oblasti pôsobnosti sudcu pre prípravné konanie patrí napríklad
rozhodovanie o ustanovení obhajcu, náhradného obhajcu, ich zrušenie a rozhodovanie
o oslobodení od povinnosti obhajovania podľa ust. § 40 až § 43 TP. Osobitnú právomoc
sudcovi pre prípravné konanie zveril (v ust. § 348 ods. 1 TP) zákonodarca v prípadoch
postupu policajta a prokurátora podľa ust. § 204 Trestného poriadku, ktorý teória a prax
označuje ako tzv. osobitne skrátené vyšetrovanie, prípadne super rýchle konanie. V tomto
prípade už ale ide o pôsobnosť sudcu pre prípravné konanie nie v prípravnom konaní,
ale v konaní pred súdom.115
113
Napr. príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa ust. § 90 ods. 1 až 3 TP, príkaz na
osobnú prehliadku podľa ust. § 102 ods. 1 a 4 TP, príkaz na kontrolovanú dodávku podľa ust. § 111 ods. 2
a 4 TP, príkaz na sledovanie osôb a vecí podľa ust. § 113 ods. 2 a 7 TP.
114
ZÁHORA, J. (ed.): Aktuálne problémy prípravného konania trestného. Praha: Leges, 2014, s. 171 - 175.
115
2012, s. 97.

36
5. Postavenie prokurátora v predsúdnom konaní
5.1 Trestné konanie a trestné stíhanie
Trestné konanie sa systematicky rozdeľuje na dve základné časti, pričom ale nie
každé štádium musí prebehnúť nasledovným spôsobom:
 predsúdne konanie (postup pred začatím trestného stíhania a prípravné konanie);
 súdne konanie (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby, hlavné
pojednávanie, konanie o opravných prostriedkoch, mimoriadne opravné prostriedky
a vykonávacie konanie).
Podľa ust. § 10 ods. 15 TP: „Trestné konanie je konanie podľa tohto zákona.“
Pod pojmom trestné konanie teda môžeme chápať zákonom upravený postup orgánov
činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb zúčastnených na trestnom konaní, úlohou
ktorého je bez dôvodných pochybností zistiť, či bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal,
určiť páchateľovi spravodlivý trest alebo ochranné opatrenie, rozhodnutie vykonať alebo
jeho výkon zabezpečiť, prípadne rozhodnúť o nároku poškodeného na náhradu škody.
Úlohou trestného konania je aj pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie
a zamedzovanie trestnej činnosti a na výchovu občanov.116
Od širšieho pojmu trestné
konanie treba odlišovať užší pojem trestné stíhanie. Podľa ust. § 10 ods. 15 TP je to „úsek
od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia
orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej.“
5.2 Postavenie prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania
Postup pred začatím trestného stíhania je súčasťou predsúdneho konania. Toto
počiatočné štádium trestného konania spočíva v:
i. prijímaní trestných oznámení a iných podnetov o skutočnostiach nasvedčujúcich
spáchaniu trestného činu;
116
IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2010, s. 18.

37
ii. v preskúmaní ich obsahu; a
iii. v rozhodnutí o spôsobe ďalšieho postupu a vybavení veci.117
Prokurátor je v zmysle zásady legality a oficiality povinný z úradnej povinnosti
stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel, a to bez ohľadu na to akým spôsobom to
zistil (z trestného oznámenia, iniciatívne z vlastných poznatkov alebo súčinnosťou tretích
osôb podľa ust. § 3 ods. 2 TP118
). Trestný čin môže oznámiť aj samotný páchateľ.
Oznámenie trestného činu je podľa ust. § 36 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“ alebo „TZ“) jedna
z poľahčujúcich okolností a zároveň fakultatívny dôvod na mimoriadne zníženie trestu
podľa ust. § 39 TZ.
Trestné oznámenie sa podáva prokurátorovi alebo policajtovi.119
Prokurátor prijaté
trestné oznámenie spravidla odovzdá na vybavenie policajtovi a upovedomí o tom
oznamovateľa a poškodeného.120
Ak orgány činné v trestnom konaní po prijatí trestného
oznámenia zistia, že na rozhodnutie vo veci treba predmetné oznámenie doplniť, súčasná
právna úprava im na to poskytuje niekoľko prostriedkov. Na doplnenie môžu využiť
predovšetkým výsluch oznamovateľa, poškodeného, podozrivého (t.j. osoby pri ktorej na
základe trestného oznámenia alebo iného podnetu okolnosti nasvedčujú, že mala spáchať
trestný čin) alebo vyžiadanie písomných podkladov prokurátorom alebo policajtom121
a to v takom rozsahu aby mohli v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia
(ide o poriadkovú lehotu) rozhodnúť o začatí trestného stíhania podľa ust. § 199 ods. 1 TP
alebo o vybavení veci niektorým zo spôsobov uvedených v ust. § 197 TP.122
Doplnenie
trestného oznámenia súvisí so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu. Orgán činný
117
Postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania je upravený
v ust. § 196 až § 198 Trestného poriadku.
118
Odhaľovaniu trestnej činnosti napomáha ust. § 3 ods. 2 TP podľa ktorého sú štátne orgány, vyššie územné
celky, obce a iné právnické osoby povinné oznamovať orgánom činným v trestnom konaní každý trestný čin,
o ktorom sa dozvedia. Zo štatistických údajov vyplýva, že podkladom na začatie konania pre orgány činné
v trestnom konaní bývajú v praxi trestné oznámenia podané práve týmito subjektmi; napr. oznámenia
o daňových trestných činoch podané daňovými úradmi a oznámenia poisťovní o podozrení zo spáchania
trestného činu poisťovacieho podvodu – podľa Správa o činnosti prokuratúry Slovenskej republiky za rok
2014, uverejnená na www.genpro.gov.sk.
119
Ust. § 196 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku.
120
121
Ustanovenie § 196 ods. 2 TP. umožňuje doplniť prijaté oznámenie, v prípade potreby, aj vyžiadaním
písomných podkladov od inej (tretej) osoby alebo orgánu. V praxi pôjde najmä o rôzne správy, potvrdenia,
vyjadrenia orgánov a inštitúcií, či výpisy z verejných registrov (obchodný register, živnostenský register,
kataster nehnuteľností).
122
2012, s. 461.

38
v trestnom konaní sa musí presvedčiť o opodstatnenosti podaného trestného oznámenia,
a to dôkladným preskúmaním všetkých okolností uvedených v oznámení (predovšetkým
okolností za ktorých bol skutok spáchaný, miesto a čas konania, jeho príčiny, následky
a osoby páchateľov, prípadne aspoň vymedziť okruh podozrivých, pokiaľ bolo trestné
oznámenie podané na neznámeho páchateľa).123
Prokurátor alebo policajt v postupe pred
začatím trestného stíhania v zmysle ust. § 197 ods. 1 TP (obligatórne rozhodnutia)
rozhoduje o spôsobe ďalšieho postupu a vybavenia veci uznesením. Ak nie je dôvod na
začatie trestného stíhania alebo na postup podľa ust. § 197 ods. 2 TP (fakultatívne
odloženie veci, výnimka zo zásady legality) tak vec:
a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku124
alebo iného správneho
deliktu;125
b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie;
c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné126
alebo ak zanikla trestnosť činu127
; alebo
d) odmietne.
Vydanie vyššie uvedených rozhodnutí nevytvára prekážku rei iudicate. Je teda
možné, aby orgány činné v trestnom konaní po zistení nových skutočností začali trestné
stíhanie pre ten istý skutok, pričom pôvodne vydané uznesenie nie je potrebné zrušiť.
K predmetnej veci sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 20.05.1997,
sp. zn.: 6 Tz 3/1997 (R 32/1998) nasledovne: „Rozhodnutie o odložení veci nie je
rozhodnutím urobeným v rámci trestného stíhania, ale pred jeho začatím. Existencia
takého rozhodnutia nie je prekážkou trestného stíhania páchateľa a preto trestné stíhanie
možno začať bez zrušenia uvedeného rozhodnutia v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku.“
123
MANDALÍK, R.: Trestné oznámenie a oznamovateľ. In: Justičná revue, 65, 2013, č. 8‐9, s. 1121 – 1130.
124
Podľa ust. § 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch: „Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje
alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak
nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“
125
Zákonná definícia pojmu správny delikt neexistuje. Do skupiny iných správnych deliktov odborná
literatúra zaraďuje správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia, správne delikty
fyzických osôb a právnických osôb postihované bez ohľadu na zavinenie, správne disciplinárne delikty
a správne poriadkové delikty. – podľa ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť.
1 vyd. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2006, s. 151 – 152.
126
127
Ust. § 13 ods. 3, § 14 ods. 3, § 21 ods. 2, § 84 až 87 Trestného zákona.

39
Vydanie uznesenia o odmietnutí veci je v praxi najčastejšie. Prichádza do úvahy
vtedy, ak z trestného oznámenia ani po jeho prípadnom doplnení nevyplýva, že bola
naplnená skutková podstata nejakého trestného činu uvedeného v osobitnej časti TZ.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť význam zásady subsidiarity trestnej represie, podľa
ktorej na protiprávne konanie by trestné právo malo reagovať až v tých najzávažnejších
prípadoch.128
Preceňovaním roly trestného práva v riešení celospoločenských problémov
nedospejeme k ich riešeniu. Právny štát by mal aplikovať prostriedky trestného práva len
tam, kde iné právne odvetvia (prostriedky správneho, občianskeho alebo obchodného
práva) zlyhávajú alebo nie sú dostatočne účinné, pretože trestné právo a trestnoprávnu
kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio
(prostriedok poslednej inštancie).129
Uznesenie o odmietnutí veci býva často predmetom kritiky oznamovateľov, ktorí
v trestnom oznámení vidia prostriedok na riešenie obchodnoprávnych, občianskoprávnych
a iných sporov. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR podanie trestného
oznámenia nezaväzuje orgány činné v trestnom konaní, aby začali trestné stíhanie.130
Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2009,
sp. zn.: IV. ÚS 180/09 „oznamovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na
podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a
vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania,
alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci
orgánov činných v trestnom konaní.“ Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 19. februára 2009, sp. zn.: IV. ÚS 55/09 „vymedzenie trestného činu,
stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom
trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného
konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je
prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych
hmotných práv oznamovateľa trestného činu.“
128
MENCEROVÁ, I., TOBIÁŠOVÁ, L., TURAYOVÁ, Y. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť.
Šamorín: Heuréka, 2013, s. 21.
129
ŠÁMAL, P.: Subsidiarita trestní represe ve vztahu k jednotlivým skutkovým podstatám trestných činů
v trestním zákonníku. In: Trestněprávní revue, 9, 2010, č. 5, s. 133 – 140.
130
napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03.

40
5.3 Dozor prokurátora pred začatím trestného stíhania
Dozor prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania patrí k významným
atribútom predsúdneho konania. Podľa ust. § 230 ods. 1 TP „dozor nad dodržiavaním
zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.“
Prokurátor postupuje tak, aby boli všetky trestné činy náležite zistené, ich páchatelia podľa
zákona spravodlivo potrestaní a aby policajt rešpektoval ľudské práva a slobody zaručené
ústavou. 131
Pri výkone dozoru je oprávnený využívať všetky prostriedky uvedené v ust.
§ 230 TP. V zmysle ust. § 3 ods. 5 TP je prokurátor pred začatím trestného stíhania
(rovnako aj v prípravnom konaní) oprávnený požadovať alebo dať súhlas policajtovi na
požadovanie údajov, ktoré sú predmetom obchodného, bankového alebo daňového
tajomstva, alebo údajov z evidencie zaknihovaných cenných papierov. Okrem toho vydáva
prokurátor pred začatím trestného stíhania príkaz alebo dáva súhlas policajtovi na
vykonanie niektorých úkonov na zaistenie vecí a zabezpečovanie informácii podľa štvrtej
a piatej hlavy prvej časti TP.
Prokurátor preskúmava zákonnosť a opodstatnenosť uznesení policajta
vydaných podľa ust. § 197 TP. Policajt doručuje takéto uznesenia prokurátorovi najneskôr
do 48 hodín. Prokurátor predovšetkým zisťuje, či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú
tomu, že bol spáchaný trestný čin, či bolo konanie, ktoré je predmetom trestného
oznámenia alebo iného podnetu správne právne kvalifikované alebo či nedošlo
k premlčaniu trestného stíhania a podobne. Nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia
prokurátor zruší. Trestný poriadok mu na to neustanovuje žiadnu lehotu, no v záujme
právnej istoty by tak mal urobiť najneskôr v rámci lehoty do 30 dní, ktorú TP
v ust. § 230 ods. 2 písm. e) ustanovuje pre zrušenie uznesení vydaných podľa ust. § 214,
§ 215 a § 228 TP.132
Prokurátor ako dominus litis má v postupe pred začatím trestného stíhania
a rovnako aj v prípravnom konaní funkciu inštančného orgánu, pretože rozhoduje
o sťažnostiach podaných voči uzneseniam. O sťažnostiach voči uzneseniam policajta
131
2012, s. 127 - 128.
132
MANDALÍK, R.: Základné zásady trestného konania v predprípravnom konaní. In: Justičná revue, 64,
2012, č. 11, s. 1315 – 1323.

diploma thesis_vadovic_20160114

diploma thesis_vadovic_20160114

Recommended

Recommended

More Related Content

Featured

Featured (20)

diploma thesis_vadovic_20160114