Konanie o dedičstve

UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI
PRÁVNICKÁ FAKULTA
KONANIE O DEDIČSTVE
Diplomová práca
2cebac24-337d-4436-919a-cf1bd90363e3
Študijný program : Právo
Študijný odbor : 3.4.1 Právo
Pracovisko : Katedra súkromného práva
Oddelenie občianskeho práva
Vedúci diplomovej práce : doc. JUDr. Ján CIRÁK, CSc.
Banská Bystrica 2013 Bc. Eva Truszková

2
ABSTRAKT
TRUSZKOVÁ, Eva, Bc.: Konanie o dedičstve (Diplomová práca). Univerzita Mateja
Bela v Banskej Bystrici. Právnická fakulta. Katedra súkromného práva / Oddelenie
občianskeho práva. Vedúci diplomovej práce: doc. JUDr. Ján CIRÁK, CSc.. Stupeň
odbornej kvalifikácie: magister ( v skratke „Mgr.“).Banská Bystrica, 2013. Rozsah
práce: 60 strán.
Témou predloženej diplomovej práce je „Konanie o dedičstve“. Práca poukazuje na
teoretické a praktické poznatky dedenia ako takého a predovšetkým je zameraná na
procesnoprávnu časť tohto inštitútu. Práca je systematicky usporiadaná do piatich
kapitol. Systematicky od prvej kapitoly sa podrobne venuje historickému vývoju
dedenia, všeobecnej charakteristike dedenia a samotnému dedičskému konaniu, ktoré
predstavuje najrozsiahlejšiu časť práce. Hlavným zdrojom práce je odborná literatúra
a najnovšia zákonná úprava.
Kľúčové slová:
Dedičské právo. Dedenie. Právna úprava dedičského práva. Konanie o dedičstve. Dedič.
Poručiteľ. Predpoklady dedenia. Vydedenie. Odmietnutie dedenia. Dedenie zo zákona.
Dedenie zo závetu. Dedičstvo.

3
ABSTRACT
TRUSZKOVÁ, Eva, Bc.: The inheritance proceedings (Diploma work). University of
Matej Bel in Banská Bystrica. Faculty of Law. Department of private law / Department
of civil law. Supervisor of the diploma work: JUDr. Ján CIRÁK, CSc.. Level of
Professional qualification: master (abbr „Mgr“). Banská Bystrica, 2013. Size of work:
60 pages.
The theme of the present thesis is „ The inheritance proceedings“. The work refers to
the theoretical and practical knowledge of inheritance and work is mainly focused on
the procedural part of this institute. The work is systematically organized into five
chapters. Systematically from the first chapter deals in detail the historical development
of inheritance, general characteristics of inheritance and the single inheritance
proceeding, which is the most extensive part of the work. The main source of work is
the literature and the most recent legal rights.
Key words:
Inheritance law. Succession. Inheritance rights legislation. Proceedings of inheritance.
Heir. Testator. Assumptions of inheritance. Desinheritance. Refusal of succession. Law
of Succession. Succession of wills. Heritage.

4
PREDHOVOR
Pod pojmom „dedenie“ rozumieme prechod majetkových práv a povinností
zomrelej osoby na dediča. Impulzom na prechod týchto majetkových práv a povinností
je smrť fyzickej osoby, s ktorou zaniká spôsobilosť tejto osoby mať práva a povinnosti.
Tieto práva a povinnosti prechádzajú na dedičov, ktorými sú väčšinou rodinní
príslušníci.
Smrť fyzickej osoby je z právneho hľadiska dôležitou právnou skutočnosťou.
Jedná sa o právnu skutočnosť, ktorá je nezávislá od vôle človeka a s ktorou právo spája
vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, ktoré sa týkajú zomretého. Právna
subjektivita fyzickej osoby jej smrťou zaniká. To znamená, že zaniká jej spôsobilosť
mať práva a povinnosti a takáto osoba prestáva byť právnym subjektom, a preto je
dôležité riešiť otázku osudu týchto zanechaných práv a povinností.
Dedičom sa však môže stať len ten, kto v dobe uvedenej udalosti je sám spôsobilý
mať práva a povinnosti a patrí mu pritom dedičský titul, ktorým je buď zákon alebo
závet.
Celý tento proces, v ktorom sa účastníci môžu domáhať uspokojenia
subjektívnych nárokov, ktoré vyplývajú z dedičského práva hmotného, sa uskutočňuje
len prostredníctvom predpísaného formálneho postupu. To znamená, že prechod práv
a povinností zomretého dediča nemožno realizovať bez konania o dedičstve. Preto sa
táto práca zaoberá otázkami dedičského práva hmotného ako aj dedičského práva
procesného, aby sa čitateľovi poskytol ucelený pohľad na danú problematiku.
Na záver sa autorka chce poďakovať vedúcemu práce doc. JUDr. Jánovi
Cirákovi, CSc. za jeho cenné rady, pripomienky a usmernenia pri tvorbe predkladanej
práce, a zároveň poďakovať svojim najbližším za podporu počas celého štúdia.

5
OBSAH
ÚVOD ......................................................................................................... 7
1 HISTORICKÝ VÝVOJ DEDIČSKÉHO PRÁVA ........................ 9
1.1 Dedičské právo v Česko-Slovensku do roku 1950 ........................................ 9
1.2 Vývoj dedičského práva v Česko-Slovensku v rokoch 1950 až 1964 ........ 10
1.3 Vývoj dedičského práva v Česko-Slovensku v rokoch 1964 až 1992 ........ 12
2 VŠEOBECNE O DEDIČSKOM PRÁVE ...................................... 14
2.1 Dedenie a dedičské právo .............................................................................. 14
2.2 Predpoklady dedenia ..................................................................................... 16
2.2.1 Smrť fyzickej osoby ............................................................................... 16
2.2.2 Existencia dedičstva ............................................................................... 17
2.2.3 Dedičský titul ......................................................................................... 18
2.2.4 Spôsobilý dedič ...................................................................................... 20
2.3 Inštitút vydedenia .......................................................................................... 23
2.4 Odmietnutie dedičstva ................................................................................... 24
2.5 Nadobudnutie dedičstva ................................................................................ 26
2.6 Ochrana oprávneného dediča ....................................................................... 28
3 KONANIE O DEDIČSTVE ............................................................. 31
3.1 Všeobecný výklad konania o dedičstve ........................................................ 31
3.2 Právomoc a príslušnosť súdov v konaní o dedičstve .................................. 32
3.3 Notár ako súdny komisár .............................................................................. 34
3.4 Účastníci konania o dedičstve ....................................................................... 35
4 PRIEBEH KONANIA O DEDIČSTVE .......................................... 38
4.1 Začatie dedičského konania ........................................................................... 38
4.2 Príprava prejednania dedičstva .................................................................... 39
4.2.1 Predbežné vyšetrenie............................................................................... 40
4.2.2 Neodkladné a zabezpečovacie opatrenia a postavenie správcu dedičstva
................................................................................................................. 41
4.2.3 Zastavenie konania.................................................................................. 43
4.3 Prejednanie dedičstva .................................................................................... 44

6
4.3.1 Upovedomenie dedičov o ich dedičskom práve a možnosť odmietnuť
dedičstvo ................................................................................................ 44
4.3.2 Vyporiadanie BSM ............................................................................... 45
4.3.3 Súpis aktív a pasív dedičstva a určenie všeobecnej ceny majetku ....... 46
4.4 Skončenie konania o dedičstve ..................................................................... 48
4.4.1 Dohoda o prenechaní dedičstva veriteľom na úhradu dlhov ................ 49
4.4.2 Likvidácia dedičstva ............................................................................. 50
4.4.3 Rozhodnutie o potvrdení nadobudnutia dedičstva jednému dedičovi .. 51
4.4.4 Dohoda o vyporiadaní dedičstva .......................................................... 52
4.4.5 Vyporiadanie dedičstva autoritatívnym rozhodnutím súdu .................. 53
5 DODATOČNÉ PREJEDNANIE DEDIČSTVA ............................. 54
ZÁVER ..................................................................................................... 56
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY A PRAMEŇOV .................... 58

7
ÚVOD
Celý život človeka, a to od jeho narodenia až po smrť, sa spája s právnym
poriadkom. Narodením mu vzniká spôsobilosť na práva a povinnosti a jeho smrťou mu
táto spôsobilosť zaniká, čiže človek už prestáva byť subjektom práva. Práva
a majetkové pomery, ktoré po ňom zostali, prechádzajú na jeho právnych nástupcov.
K prechodu týchto práv dochádza prostredníctvom právne upraveného konania, ktorým
je konanie o dedičstve.
Inštitút dedičského práva je zložitý proces, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Pri
dedení dochádza k prechodu majetku poručiteľa na jeho dedičov. Týchto dedičov určujú
hmotnoprávne predpisy a tie by neboli účinné, ak by na základe Občianskeho súdneho
poriadku nedochádzalo k ich aplikácií.
Cieľom mojej práce je preto poskytnúť komplexný a zrozumiteľný pohľad na
inštitút dedenia, a to tak z hmotnoprávneho ako aj procesnoprávneho hľadiska. Práca je
venovaná najmä procesnej časti dedičského konania. Tú je potrebné objasniť hlavne
z dôvodu, aby si aj laik vedel predstaviť ako prebieha konanie o dedičstve a aké
dôsledky možno od takého konania očakávať.
Práca sa systematicky člení do piatich kapitol. Prvá kapitola je venovaná
historickému vývoju právnej úpravy dedičského konania na území Slovenskej
republiky, aby bolo možné si predstaviť ako sa tento inštitút postupne vyvíjal až do
súčasnej platnej podoby.
Druhú kapitolu tvorí všeobecná charakteristika dedenia a dedičského práva ako
takého. Kapitola sa sústreďuje na význam dedičského práva, jeho účel, funkcie
a pramene dedičského práva. Taktiež v tejto kapitole práca analyzuje predpoklady
dedenia, inštitút vydedenia, nadobudnutie dedičstva a ochranu oprávneného dediča.
V tretej kapitole sa práca venuje všeobecnej a základnej charakteristike konania
o dedičstve. Opisuje v nej právomoc a príslušnosť súdu, notára ako súdneho komisára
a osoby, ktoré sú oprávnené zúčastniť sa na tomto konaní.

8
Samotný priebeh dedičského konania je podrobne upravený v štvrtej kapitole.
Podrobne je tu rozobratý začiatok konania, príprava na prejednanie dedičstva a samotné
prejednanie dedičstva, ktoré predstavuje najdôležitejšiu časť samotného konania. Ako
každé konanie, tak aj dedičské konanie sa musí právoplatne ukončiť, a preto je táto
kapitola venovaná aj problematike ukončenia konania o dedičstve. V rámci skončenia
dedičského konania, práca opisuje jednotlivé možnosti ukončenia konania o dedičstve,
a to vzhľadom na to, či je dedičstvo predlžené alebo, či nie je predlžené.
Záverečná piata kapitola sa venuje dodatočnému prejednaniu dedičstva v prípade
novoobjaveného majetku poručiteľa.
Vzhľadom k absencií mojich praktických skúseností z tejto oblasti, som pri
spracovaní danej témy čerpala z ustanovení Občianskeho zákonníka a Občianskeho
súdneho poriadku, a taktiež hlavne z dostupnej odbornej literatúry, ktorej bol dostatok
aj napriek jej obsahovej príbuznosti.

9
1 HISTORICKÝ VÝVOJ DEDIČSKÉHO PRÁVA
Aktuálna právna úprava dedenia ako ju poznáme dnes stojí na základoch
a princípoch, ktoré vznikali už v tých najstarších dobách. Dedenie poznalo staroveké
rímske právo, staroveký Egypt, kde dedili rovnako synovia ako aj dcéry, vo východných
krajinách po väčšine dedili len synovia, v Aténach sa zaviedlo dedenie zo závetu a to od
čias Solóna. V stredoveku sa dedičské právo odlišne upravovalo pre poddaných,
duchovenstvo, mešťanov či pre šľachtu. Až v roku 1848 nastali reformy, ktorými sa
podstatne odstránili rozdiely a dedenie začalo napredovať iným smerom. „Odstránili
rozdiely najmä medzi aviticitným a nadobudnutým majetkom, aj medzi majetkom
vyhradeným mužom a ženám, rovnako odstránili aj základy pre rozoznávanie majetku
šľachtického, meštianskeho a urbárskeho. Tým bolo umožnené vytvorenie jednotného
dedičského práva, bez ohľadu na pohlavie a rodové výsady.“ 1
Na našom území pre
dedičské právo má význam najmä vývoj po roku 1950, a to z dôvodu existencie
Občianskeho zákonníka z roku 1950 a Občianskeho zákonníka z roku 1964. „Oba
spomenuté kódexy sa v nových pomeroch značne odchýlili od pôvodnej úpravy
dedičského práva pred rokom 1950. Históriu nášho dedičského práva môžeme rozdeliť
na niekoľko periód, ktorých hraničiacimi kameňmi sú dôležité obraty v jeho evolúcií.“ 2
1.1 Dedičské právo v Česko-Slovensku do roku 1950
Pred vznikom Česko-Slovenska, hlavným základom slovenského práva bolo
obyčajové právo ako aj judikatúra Kúrie alebo Najvyššieho súdu a hlavným prameňom
dedičského práva boli Dočasné súdne pravidlá judexkuriálnej konferencie (1861)
a zákonný článok XVI/1894 O pozostalostnom pokračovaní.
„Vydanie takzvaného recepčného zákona (zákona č. 11/1918 Sb.) pri vzniku
Česko-Slovenska v rokoch 1918 znamenalo v oblasti práva prevzatie (recepciu)
predchádzajúceho rakúskeho a uhorského práva. Tento stav trval až do vydania
1
LUBY, Š. 2002. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava : Iura Edition, 2002, s. 533. ISBN 80-
89047-48-3
2
CIRÁK, J. a kol. 2009. Dedičské právo. Šamorín : Heuréka, 2009, s. 25.

10
Občianskeho zákonníka z roku 1950, t.j. na území bývalej republiky sa v oblasti
občianskeho (súkromného) práva uplatňoval právny dualizmus.“3
Právny dualizmus v tomto prípade znamenal, že dedičské právo nebolo v Česko-
Slovensku jednotne upravené. V českých krajinách bolo upravené Všeobecným
rakúskym zákonníkom občianskym z roku 1811 a taktiež tu platil aj zákon o dedení
dedičstva pri roľníckych usadlostiach strednej veľkosti z roku 1908. „Na Slovensku
nebolo občianske právo, a teda ani dedičské právo kodifikované. Hlavným prameňom
uhorského dedičského práva boli Planum tabulare, Verböczyho Tripartitum z r. 1514
ako aj pravidlá prijaté na judexkuriálnej konferencii r. 1861.“ 4
Platili taktiež aj
čiastkové zákony, ktorými boli najmä zák. čl. VIII/1840 o dedení poddaných, zák. čl.
XVI/1876 o náležitostiach závetu, dedičských zmlúv a darovania pre prípad smrti a zák.
čl. XVI/1894 o pozostalostnom konaní. Napriek existencií týchto zákonov, právna
úprava dedičstva sa opierala najmä o Verböczyho Tripartitum ako aj o pravidlá ktoré
prijala judexkuriálna konferencia, a to až do roku 1950.
1.2 Vývoj dedičského práva v Česko-Slovensku v rokoch 1950 až 1964
V roku 1950 bol prijatý Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., ktorý platil od
1.januára 1951 do 31.marca 1964. Jeho prijatie spôsobilo zásadné zjednodušenie
právnej úpravy dedičského práva. Zjednodušenie spočívalo najmä v tom, že do popredia
sa dostalo dedenie zo zákona a testamentárne dedenie sa dostalo do úzadia. Nové zmeny
sa týkali aj zjednodušenia zákonného dedenia, obmedzenia okruhu zákonných dedičov
na osoby blízke poručiteľovi, pri nadobudnutí dedenia už neplatil tzv. inštitút ležiacej
pozostalosti, ktorý bol vtedy platný na území dnešnej Českej republiky.
Prijatie Občianskeho zákonníka znamenalo aj zjednotenie právnej úpravy
dedičského práva, ktoré bolo dovtedy nejednotné a uplatňoval sa právny dualizmus.
„Dedičské právo tvorilo piatu časť Občianskeho zákonníka a jeho právna úprava tu
bola rozdelená do štyroch hláv (XXXIV.-XXXVII., § 509-561). Prejednanie dedičstva
a vysporiadanie záväzkov poručiteľa bolo upravené v zákone o občianskom súdnom
poriadku (ZOSP č. 142/1950 Zb.), ktorý bol ďalším dôležitým prameňom dedičského
3
GANDŽALOVÁ, D. 2012. Dedičské právo včera, dnes a zajtra. In Právna Revue. ISSN 1338-5593, 2012,
roč. 1, č. 2, s. 86
4

11
práva. Prejednanie dedičstva bolo upravené v VI. Hlave druhej časti tohto zákona (§
310-342).“ 5
Dedičské právo upravovalo aj mnoho iných predpisov, ktorými boli najmä zákon
č. 116/1951 Zb. o štátnom notárstve, zákon č. 139/1947 Zb. o rozdelení pozostalosti
s poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej pôdy,
zákon č. 115/1953 Zb. o autorskom práve, zákon č. 6/1952 Zb. o vynálezoch
a zlepšovacích návrhoch a zákon č. 265/1949 Zb. o práve rodinnom.
Prijatím Občianskeho zákonníka, ako už bolo spomínané, došlo k zjednodušeniu
právnej úpravy dedičského práva a tým pádom došlo k mnohým zmenám, ktorými boli
najmä:
 zrušil sa inštitút ležiacej pozostalosti, ktorý sa uplatňoval na území dnešnej
Českej republiky,
 došlo k obmedzeniu odkazov, čo znamenalo, že nebolo možné odkázať právo,
pohľadávku ani nehnuteľnosť,
 bol zrušený inštitút dedičskej zmluvy medzi manželmi,
 dedenie zo zákona sa dostalo do popredia oproti dedeniu zo závetu,
 bol zrušený inštitút darovania pre prípad smrti,
 bol zrušený inštitút zvereneckého náhradníctva,
 bola zrušená možnosť zriadiť spoločný závet manželov,
 boli zrušené tzv. privilegované testamenty,
 došlo k zrovnoprávneniu manželských a nemanželských detí,
 „obmedzil testovaciu voľnosť poručiteľa v tom smere, že poručiteľ nemohol pod
hrozbou sankcie neplatnosti uviesť v závete podmienky obmedzujúce dedičov,
ustanovenie o tom, že dedič zo závetu má dedičstvo nadobudnúť na určitú dobu
alebo, naopak, až po určitej dobe od úmrtia poručiteľa, ustanovenie o tom, na
koho má dedičstvo prejsť po smrti dediča, ani príkaz uložený dedičovi, aby
dedičstvo alebo jeho časť použil určitým spôsobom, alebo aby niečo vykonal (§
550)“,6
 bolo zrušené rozlišovanie medzi závetom a jeho dodatkom,
5
roč. 1, č. 2, s. 88
6

12
 došlo k obmedzeniu počtu dedičských skupín.
1.3 Vývoj dedičského práva v Česko-Slovensku v rokoch 1964 až 1992
V roku 1964 bol Občiansky zákonník z roku 1950 nahradený Občianskym
zákonníkom z roku 1964, ktorý bol výsledkom rozsiahlych kodifikačných prác
v bývalom Česko-Slovensku, a to v prvej polovici 60. rokov a predstavoval tzv.
socialistickú kodifikáciu občianskeho práva. Občiansky zákonník z roku 1964, ktorý
nadobudol účinnosť 1.apríla 1964, predstavuje základ dnešného občianskeho práva, a to
z toho dôvodu, že platí s viac ako 40 novelami dodnes.
Právna úprava dedičského práva bola obsiahnutá v siedmej časti Občianskeho
zákonníka (§ 460 a nasl.). Táto úprava prevzala základné princípy dedenia
z predchádzajúcej úpravy zákona č. 141/ 1950 Zb., ale nový zákonník priniesol aj
zmeny v čiastkových otázkach, ktorými sú najmä:
 zrušenie inštitútu zmluvného zrieknutia sa dedičstva,
 zrušenie alografnej formy závetu,
 zrušenie inštitútu vydedenia
 používanie rozdielnej koncepcie 2. a 3. dedičskej skupiny pri dedení zo zákona,
 používanie odlišnej koncepcie potvrdenia dedičstva a vyporiadania dedičstva.
Významnou novelou Občianskeho zákonníka bola novela z roku 1982,a to
zákonom č. 131/ 1982 Zb.. „Novela Občianskeho zákonníka opätovne zaviedla inštitút
vydedenia upravený v § 469a. Podľa tohto ustanovenia mohol poručiteľ vydediť
potomka, ak v rozpore s pravidlami socialistického spolužitia neposkytol poručiteľovi
potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch.“7
„Politické a najmä ekonomické zmeny, ku ktorým u nás došlo od novembrovej
revolúcie v roku 1989 si vynútili rozsiahly posun v oblasti úpravy súkromnoprávnych
pomerov.“ 8
Z tohto dôvodu bola prijatá tzv. veľká novela Občianskeho zákonníka, a to
v roku 1991. Touto novelou bol zákon č. 509/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1,
7
CIRÁK, J. a kol. 2009. Dedičské právo. Šamorín : Heuréka, 2009, s. 49
8
roč. 1, č. 2, s. 90

13
januára 1992. Jednalo sa o skutočne rozsiahlu novelu, ktorá sa dotkla a zmenila až 80%
matérie Občianskeho zákonníka a taktiež odstránila hlavné prekážky použiteľnosti
socialistického kódexu. Novela sa taktiež dotkla aj dedičského práva a priniesla viaceré
zmeny, ktorými boli:
 zavedenie štvrtej zákonnej dedičskej skupiny,
 znovu došlo k zavedeniu alografného závetu,
 došlo k rozšíreniu tretej zákonnej dedičskej skupiny,
 bola spresnená úprava dedenia,
 bol zmenšený zákonný podiel plnoletých neopomenuteľných dedičov, a to
z troch štvrtín na jednu polovicu ich zákonného dedičského podielu,
 zaviedlo sa umožnenie zriadiť závetom nadáciu.

14
2 VŠEOBECNE O DEDIČSKOM PRÁVE
2.1 Dedenie a dedičské právo
„Prechod práv a povinností zomrelého občana na jeho dediča nazývame dedením.
Dedením prechádza majetok zomrelého (označujeme ho ako „poručiteľ) na jeho
právneho nástupcu.“9
Právnym nástupcom, čiže dedičom, je alebo sú spravidla jeho
najbližší príbuzní ako deti, manžel / manželka, rodičia, súrodenci, starí rodičia atď..
Dedičom však môže byť aj iná osoba než osoba blízka, resp. príbuzní. Takouto osobou
za určitých okolností môže byť napríklad veriteľ poručiteľa, štát, ak napríklad niet
dedičov alebo dediči dedičstvo odmietli a poručiteľ nezanechal závet alebo taktiež aj
osoba, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa. „Platná právna úprava, podľa ktorej sa
dedičstvo nadobúda už smrťou poručiteľa, považuje za dediča tú osobu, ktorej svedčí
určitý právny dôvod dedenia a ktorá sa stala subjektom dedičského práva už na základe
uvedenej objektívnej skutočnosti. Dedičom v pravom zmysle slova je teda len ten, kto
prijme dedičstvo a na koho prejde dedičstvo alebo jeho časť po zomretej osobe podľa
ustanovení OZ o dedičskom nástupníctve.“ 10
Rozoznávame dedičov, ktorí dedia na
základe závetu (závetní resp. testamentárni dedičia) a dedičov, ktorí dedia na základe
zákona (zákonní dedičia). Závetným dedičom rozumieme osobu, ktorú poručiteľ za
dediča povolá a môže ňou byť fyzická osoba, právnická osoba alebo aj štát. Zákonným
dedičom je fyzická osoba, ktorá je osobou blízkou poručiteľovi a ktorú Občiansky
zákonník výslovne označuje za dediča v jednotlivých skupinách.
„Predmetom dedenia je majetok poručiteľa, ktorý sa označuje ako dedičstvo, resp.
pozostalosť. Majetkom sa v tomto zmysle rozumie súbor majetkových práv a povinností
absolútnej i relatívnej povahy.“ 11
Dedičstvom, čiže predmetom dedenia, môžu byť
vlastnícke práva, ostatné vecné práva, práva duševného vlastníctva a záväzkové práva,
ktorými sú buď dlhy alebo pohľadávky poručiteľa.
Dedičské právo je veľmi dôležitým subsystémom všeobecného súkromného
práva, ktoré od nepamäti tvorí osobitnú časť kódexovej úpravy občianskeho práva.
9
SCHULTZ, I. a kol. 2006. Právny systém v Slovenskej republike I.. Bratislava : Súvaha, spol. s.r.o., 2006.
s.24
10
CIRÁK, J. a kol. 2010. Dedičské právo. Ostrava : KEY Publishing s.r.o., 2010, s. 14 a s. 15
11
LAZAR, J. a kol. 2006. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : IURA EDITION, 2006. s.551

15
V laickom chápaní môžeme dedičské právo vnímať ako právo, ktoré „upravuje kto (kto
je dedičom), po kom (po poručiteľovi), čo (dedičstvo) a za akých podmienok môže
zdediť“. 12
Podľa právnej teórie „výrazom dedičské právo rozumieme tú časť
súkromnoprávnej teórie, ktorá sa zaoberá otázkami dedenia, najmä tým, aké sú
predpoklady dedenia, kto je právoplatný dedič, v akej miere môže poručiteľ ovplyvniť
výber dediča (testovacia sloboda), resp. v akej miere ustanovuje zákon kto je dedičom,
aká je spoločenská ingerencia do testovacej slobody poručiteľa a aké právne dôsledky
má odmietnutie dedičstva a nadobudnutie dedičstva.“13
Dedičské právo vnímame v dvojakom slova zmysle, a to v objektívnom
a subjektívnom zmysle slova. V objektívnom zmysle slova je dedičským právom súhrn
právnych noriem, ktoré upravujú prechod práv a povinností po zomretej fyzickej osobe
na iné subjekty na základe dedičskej postupnosti (dedičskej sukcesie). „Naproti tomu
dedičským právom v subjektívnom zmysle rozumieme oprávnenie určitej osoby byť
dedičom, to znamená oprávnenie dediča na dedičstvo alebo jeho časť, ak sú splnené
zákonom predpísané predpoklady dedenia. Toto subjektívne právo dediča je majetkové,
má absolútnu povahu a pôsobí voči všetkým (erga omnes).“14
Dedičské právo plní základné funkcie, ktorými sú najmä:
 napomáha k zachovaniu majetkových hodnôt zomretého pre jeho nástupcov,
 prispieva k posilneniu rodiny prostredníctvom generačného prepojenia,
 prispieva k upevňovaniu právnej istoty osôb, ktoré boli v právnych vzťahoch
s poručiteľom, či už fyzických osôb, právnických osôb prípadne štátu,
 smeruje k posilňovaniu vzájomných vzťahov vo vnútri rodiny, k účelnému
využitiu zanechaných majetkových hodnôt, predchádzaniu sporom a k ochrane
tretích osôb, voči ktorým mala zomretá osoba postavenie dlžníka.
Základným prameňom dedičského práva je predovšetkým Občiansky zákonník č.
40/1964 Zb., ktorý upravuje dedenie vo svojej siedmej časti, a to v ustanoveniach § 460
až 487. Ustanovenia, ktoré sa týkajú dedičských vzťahov sa však vyskytnú aj
v ostatných častiach Občianskeho zákonníka, ako je to napr. v § 7 a § 132, ďalej sú to
ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pri právnej úprave vecných
12
VOJČÍK, P. a kol. 2007. Základy práva. Nitra : Enigma, 2007. s.73
13
CIRÁK, J. a kol. 2010. Dedičské právo. Ostrava : KEY Publishing s.r.o., 2010, s.13
14

16
bremien, nájmu, poistných zmlúv, ale aj v iných ustanoveniach, ktoré obsahovo súvisia
so siedmou časťou Občianskeho zákonníka. Procesnú úpravu dedičského práva
obsahuje najmä zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, a to najmä
v ustanoveniach § 175 až 175zd. „Podrobnejšiu úpravu obsahuje vyhláška č. 543/2005
Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špeciálny súd a vojenské súdy.“ 15
Ďalšími dôležitými prameňmi sú zákon č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
a zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení
neskorších predpisov. Dedičského práva sa dotýkajú aj úpravy, ktoré sú obsiahnuté
v niektorých ďalších právnych predpisoch, ako je napríklad Obchodný zákonník č.
513/1991 Zb., Zákonník práce č. 311,2011, zákon č. 618/2003 o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), zákon č. 36/2005 Zb.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení a pod.
2.2 Predpoklady dedenia
Dedenie predstavuje prechod dedičstva (práv a povinností) fyzickej osoby
z dôvodu jej smrti na dedičov. Aby mohlo dôjsť k realizácií procesu dedenia, tak musia
byť splnené 4 základné predpoklady dedenia, ktorými sú:
1) smrť fyzickej osoby,
2) existencia dedičstva,
3) dedičský titul,
4) spôsobilý dedič.
2.2.1 Smrť fyzickej osoby
Smrť fyzickej osoby (poručiteľa) je základným predpokladom dedenia. Dediť je
totiž možné len po fyzickej osobe (nie právnickej), ktorá zomrela. Fakt, že smrť fyzickej
osoby je nevyhnutnou podmienkou dedenia potvrdzuje Občiansky zákonník v § 460,
podľa ktorého sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa.
15

17
Smrť fyzickej osoby musí byť preukázaná ustanoveným spôsobom. Smrť, čas
smrti ako aj príčina sa preukazuje úradným zistením smrti – lekárskou obhliadkou
mŕtveho, ktorá musí byť v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy. Po
obhliadke lekár vystaví list o prehliadke mŕtveho, na základe ktorého sa vykoná zápis
do knihy úmrtí, ktorú vedie príslušnú matričný úrad. Matričný úrad po vykonaní zápisu
oznámi úmrtie fyzickej osoby súdu, ktorý je príslušný na prejednanie dedičstva. „Ak
nemožno smrť preukázať ustanoveným spôsobom, vyhlási súd fyzickú osobu za mŕtvu.
Urobí tak, ak bezpečne zistí smrť fyzickej osoby na základe iných dostupných dôkazných
prostriedkov než obhliadkou mŕtvoly a vydaním úmrtného listu (§ 7 ods. 2 OZ, § 200
OSP). Vyhlásenie za mŕtveho má rovnaké právne následky ako smrť.“ 16
Za mŕtvu
možno vyhlásiť aj nezvestnú fyzickú osobu, ak možno vzhľadom na všetky okolnosti
usúdiť, že už nežije. Ak sa dodatočne zistí, že osoba, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu žije,
tak súd aj bez návrhu svoje rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho zruší. Takáto osoba sa
môže domáhať vydania svojho majetku reivindikačnou žalobou (§ 126 ods. 1 OZ).
„Presné určenie okamihu smrti fyzickej osoby je dôležité pre zistenie okruhu
dedičov.“ 17
Okamih je potrebné starostlivo skúmať, pretože jeho zistenie môže byť
v niektorých situáciach problematické. Napríklad v prípadoch, ak v jeden deň zomrie
viac osôb, ktoré by mali po sebe dediť. Ak však nie je možné zistiť presný okamih
smrti, tak sa vychádza zo skutkovej podstaty, že všetky osoby zomreli súčasne.
2.2.2 Existencia dedičstva
Druhým predpokladom dedenia je existencia dedičstva. Bez jeho existencie by
len smrť fyzickej osoby nepostačovala na začatie dedičského konania.
V súvislosti s existenciou dedičstva procesné predpisy dedičského práva
rozoznávajú dva pojmy, a to majetok a dlh. „Pod majetkom fyzickej osoby sa v teórii
rozumejú veci hmotné, nehmotné statky (najmä predmety duševného vlastníctva),
záväzky a pohľadávky majetkovej povahy a iné peniazmi oceniteľné hodnoty (najmä
obchodné podiely, dematerializované cenné papiere, prírodné sily, ovládateľné
a slúžiace ľudským potrebám), ktoré majú majetkovú hodnotu a ktorými je možné na
základe právnych skutočností disponovať.“ 18
Majetkom je všetko čo má majetkovú
16
17
18

18
hodnotu a možno ju vyjadriť v peniazoch a nie je ním niečo čo má napríklad iba
morálnu hodnotu. Do majetku, ktorý je predmetom dedičstva patrí majetok, ktorý je za
života ovládaný poručiteľom a po jeho smrti sa stáva dedičstvom.
„Osobitnú skupinu predstavujú majetkové práva, ktoré smrťou oprávneného
nezanikajú, ale prechádzajú na iné osoby na základe právnej úpravy obsiahnutej
v iných právnych predpisoch než v ustanoveniach o dedičskom práve.“19
Sú nimi najmä
práva z nájmu bytu, mzdové nároky zamestnanca z pracovného pomeru do výšky
zodpovedajúcej štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, peňažné nároky
z nemocenského, dôchodkového, úrazového, garančného poistenia a poistenia
v nezamestnanosti a pod.
Predmetom dedičstva sú najmä veci, ktorými sú veci hnuteľné a nehnuteľné,
ostatné vecné práva, osobnomajetkové práva a záväzkové práva. Predmetom dedičstva
sú aj poručiteľove pohľadávky, okrem pohľadávok, ktoré smrťou poručiteľa zanikajú,
prípadne prechádzajú na iné subjekty iným spôsobom než dedením. Taktiež do
predmetu dedenia zaraďujeme aj majetok, ktorý súvisí s podnikaním. Čiže predmetom
dedičstva môže byť aj podnik alebo jeho časť, ale len v tom prípade ak bola jeho
majiteľom fyzická osoba. Taktiež ním môže byť aj obchodný podiel okrem akciovej
spoločnosti, prípadne vyrovnací podiel podľa ustanovenia §61 ods. 2 OBZ.
Pri dedení sa nejedná len o dedičské aktíva, ale zaraďujeme sem aj dedičské
pasíva. Jedná sa najmä o dlhy poručiteľa, pokiaľ jeho smrťou nezaniknú. Taktiež sem
zaraďujeme aj primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a zodpovednostné
záväzky, ktoré vyplývajú z náhrady škody a bezdôvodného obohatenia.
2.2.3 Dedičský titul
Ďalší dôležitý predpoklad, na základe ktorého dochádza k dedeniu je dedičský
titul. Občiansky zákonník rozlišuje v § 461 dva právne tituly, a to dediť možno zo
závetu, zo zákona alebo z oboch týchto dôvodov. Iné dôvody dedenia ako napríklad
z dedičských zmlúv, náš právny poriadok nepripúšťa. Dedičia pri dedení na základe
závetu sa označujú ako závetní (testamentárni) dedičia a tí, ktorí dedia zo zákona sa
označujú ako zákonní dedičia. Pri dedení na základe závetu, poručiteľ slobodne určí
dediča, kým pri dedení zo zákona, právneho nástupcu (dediča) ustanovuje zákon.
19

19
Oba právne tituly sa navzájom nevylučujú, ale v konkrétnom prípade je dokonca
možné, aby došlo k súbehu (kumulácií) dedičských titulov. O kumulácií možno hovoriť
v dvoch prípadoch. Prvý sa týka predmetu dedičstva, a to keď tento predmet môžu dediť
súčasne dedičia zo zákona ako aj dedičia zo závetu. V druhom prípade sa vzťahuje na
konkrétneho dediča, ktorý môže zároveň dediť zo zákona ako aj na základe závetu.
V takomto prípade sa však na dedičstvo hľadí ako na celok a dedič nemôže z jedného
titulu dedičstvo odmietnuť a z druhého prijať.
„Dedením zo zákona sa rozumie prechod práv a povinností z poručiteľa na osoby
určené zákonom, ktoré nazývame zákonnými dedičmi. Rozhodným hľadiskom na
určovanie týchto osôb ako dedičov je stupeň ich príbuzenstva (prípadne ich iný blízky
vzťah k poručiteľovi, k jeho domácnosti alebo závislosti ich výživy od poručiteľa).“20
Pričom Občiansky zákonník rozdeľuje zákonných dedičov do štyroch skupín.
Rozdeľuje ich podľa stupňa blízkosti ich vzťahu k poručiteľovi a taktiež aj vzhľadom na
ich vzťah k zákonným dedičom. Do prvej skupiny dedičov zaraďujeme poručiteľove
deti a manžela (manželku), pričom dedia každým rovnakým dielom. „Ak by niektoré
z detí poručiteľa nededilo (napr. by už nežilo), tak jeho podiel dedia jeho deti (vnuci)
a ak ich niet, tak ich potomci (teda pravnuci).“ 21
Pričom Občiansky zákonník
nerozlišuje, či ide o deti, ktoré sú narodené v manželstve alebo mimo neho, alebo či ide
o osvojenca. Ak žiaden z týchto potomkov nededí, tak potom prichádza k dedeniu
v druhej skupine. Medzi dedičov v druhej skupine zaraďujeme pozostalého manžela
(manželku), poručiteľových rodičov, ako aj osoby, ktoré žili s poručiteľom v spoločnej
domácnosti, starali sa o spoločnú domácnosť alebo boli výživou odkázané na
poručiteľa, a to po dobu najmenej jedného roka. Dedičia dedia rovnakým dielom okrem
manžela (manželky), ktorý dedí najmenej polovicu dedičstva a ak je v celej skupine ako
jediný dedič, tak dedí celý majetok poručiteľa. Ak niet manžela a ani poručiteľových
rodičov, tak dedia v tretej skupine poručiteľovi súrodenci a tí ktorí žili s poručiteľom
v spoločnej domácnosti (ako je uvedené vyššie), a to rovnakým dielom. Ak niektorí zo
súrodencov poručiteľa nededí ( napr. v prípade, že už nežije), tak dedia jeho deti.
V prípade, že nededí ani žiaden dedič v tretej skupine, tak dedia v štvrtej skupine
rovnakým dielom prarodičia poručiteľa, a ak žiaden z nich nededí, tak dedia ich deti.
20
SCHULTZ, I.- SCHULTZOVÁ, A. a kol. 2003. Právny systém v Slovenskej republike I. Bratislava : Súvaha,
spol. s.r.o., 2003, s.32
21
VOJČÍK, P. a kol. 2007. Základy práva. Nitra : Enigma, 2007, s.74

20
„Dedenie zo závetu prichádza do úvahy najmä vtedy ak poručiteľ nemá deti ani
iných zákonných dedičov. Závet je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým tento
osobne a v predpísanej forme rozhoduje o svojom majetku pre prípad smrti.“ 22
Určujúcou skutočnosťou pre dedenie na základe závetu je predovšetkým vôľa
poručiteľa, ktorá je prejavená v závete alebo v listine o vydedení. Závet môže poručiteľ
napísať buď vlastnou rukou alebo ho môže zriadiť za účasti svedkov v inej písomnej
forme alebo ho môže zriadiť aj vo forme notárskej zápisnice. Musí v ňom byť uvedený
deň, mesiac a rok podpísania, v inom prípade by bol taký závet neplatný. „Platnosť
vlastnoručne napísaného závetu vyžaduje, aby bol celý jeho text napísaný rukou
poručiteľa a aby bol ním aj podpísaný. Závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou,
musí vlastnou rukou podpísať a pred dvoma súčasne prítomnými svedkami musí
výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia musia závet
podpísať.“ 23
Taktiež spoločný závet viacerých poručiteľov nepripadá do úvahy. Ak je
poručiteľom maloletá osoba, ktorá dovŕšila 15 rok, nevidomá osoba, osoba ktorá nevie
čítať alebo písať alebo je ním osoba nepočujúca, tak sa vyžadujú osobitné náležitosti
závetu (§ 476c až 476f OZ). Ako je už uvedené vyššie, tak pri dedení na základe závetu
môže poručiteľ za dediča ustanoviť aj inú osobu, ktorá by inak podľa zákona nededila.
Taktiež môže určiť aj osoby, ktoré dedia zo zákona, a to s vyznačením presných
podielov, konkrétnych vecí a konkrétnych práv, ktoré majú byť predmetom dedičstva.
Táto možnosť je však do istej miery obmedzená. Obmedzenie sa týka tzv.
neopomenuteľných dedičov, t.j. potomkov poručiteľa, ktorých poručiteľ nesmie vo
svojom závete opomenúť. Ak poručiteľ zomrie bez zanechania platného závetu, ak
poručiteľ v závete nerozhodne o celom svojom majetku alebo ak závetní dedič majetok
nenadobudne, tak v takom prípade prichádza do úvahy dedenie zo zákona. Pri dedení zo
závetu, môže poručiteľ svoj závet kedykoľvek zrušiť. Môže tak urobiť zriadením
nového závetu, odvolaním závetu alebo jeho zničením.
2.2.4 Spôsobilý dedič
Ďalším nevyhnutým predpokladom dedenia popri smrti fyzickej osoby
a existencie majetku je existencia spôsobilého dediča. Rozlišujeme dva druhy dedičskej
spôsobilosti, a to absolútnu a relatívnu dedičskú spôsobilosť. Absolútna dedičská
22
SCHULTZ, I. a kol. 2006. Právny systém v Slovenskej republike I. Bratislava : Súvaha, spol. s.r.o., 2006,
s.25
23
SCHULTZ, I.- SCHULTZOVÁ, A. a kol. 2003. Právny systém v Slovenskej republike I. Bratislava : Súvaha,
spol. s.r.o., 2003, s. 34

21
spôsobilosť spočíva na objektívnom základe, kým pri relatívnej spôsobilosti sa
uplatňujú subjektívne aspekty. Absolútna dedičská spôsobilosť spočíva v spôsobilosti
dediča na práva a povinnosti, ktorá vzniká narodením a končí smrťou. „Osoba, ktorá
v čase smrti poručiteľa nežije (ešte sa nenarodila) alebo už nežije (neprežila
poručiteľa), nemôže dediť. To znamená, že dedičom zo zákona alebo zo závetu sa môže
stať len ten, kto sa dožil smrti poručiteľa.“24
Môže ním byť aj nasciturus – už počaté
dieťa, pri ktorom však vyžaduje, aby sa narodilo živé.
Aby mohla osoba dediť, tak sa okrem spôsobilosti mať práva a povinnosti
vyžadujú aj iné predpoklady. Pri osobách ktoré dedia zo zákona na základe
príbuzenského pomeru, sa vyžaduje, aby príbuzenský pomer trval aj v čase smrti
poručiteľa. Taktiež pri osobách, ktorá dedia zo zákona na základe manželského pomeru,
sa vyžaduje, aby manželstvo ( aj keď nežijú v spoločnej domácnosti) trvalo v čase smrti
poručiteľa. U iných zákonných dedičov sa vyžadujú aj iné predpoklady, ktorými sú
napríklad členstvo v rodine, starostlivosť, odkázanosť na vyživovaciu povinnosť a pod.
Dedičstvo môže nadobudnúť aj právnická osoba, je však nevyhnutné, aby v čase
smrti poručiteľa existovala. „Pri obchodných spoločnostiach súvisí ich dedičská
spôsobilosť s momentom vzniku ich právnej subjektivity. Dochádza k nemu dňom, ku
ktorému bola obchodná spoločnosť zapísaná do obchodného registra (§ 62 ods. 1 OBZ).
Počas zakladateľskej fázy neprichádza do úvahy, aby obchodná spoločnosť bola
spôsobilým dedičom (§57 OBZ).“ 25
Právnická osoba môže dediť len na základe závetu,
možnosť dedenia zo zákona sa pri nej nepripúšťa. Taktiež dedičom môže byť aj štát,
keďže ten má vždy právnu subjektu, ale ako aj právnická osoba, tak aj štát môže dediť
len na základe závetu.
V prípade ak dedič nemá dedičskú spôsobilosť, tak nemôže dediť. Skutočnosti,
ktoré vylučujú dedičskú spôsobilosť ustanovuje Občiansky zákonník a tieto skutočnosti
majú za následok dedičskú nespôsobilosť. Nespôsobilým dedičom môže byť len fyzická
osoba, nikdy nie právnická osoba, a to z toho dôvodu, že len fyzická osoba sa môže
dopustiť konania, ktoré taxatívne vymedzuje Občiansky zákonník v § 469. „Dôvody
dedičskej nespôsobilosti možno po skutkovej stránke zaradiť do dvoch skupín.
Nespôsobilým dedičom je ten, kto sa dopustil:
24
25

22
a) úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo
rodičom,
b) zavrhnutiahodné konanie proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle.“26
V prvom prípade sa musí jednať o úmyselný trestný čin. Nedbanlivostný delikt
nemá vplyv na dedičskú spôsobilosť. Taktiež nezáleží na tom či páchateľ bol za taký
trestný čin odsúdený, alebo či sa proti nemu začalo trestné stíhanie a nezáleží ani na
tom, či zanikla možnosť trestného stíhania z dôvodu premlčania, amnestie, prípadne ak
sa trestné stíhanie nemohlo začať z dôvodu smrti páchateľa. Výpočet osôb, proti ktorým
musí taký čin smerovať je taxatívne vymedzený v Občianskom zákonníku. To znamená,
že ak došlo k spáchaniu úmyselného trestného činu voči iným osobám, tak to nemá
vplyv na dedičskú spôsobilosť dediča.
V druhom prípade zákon vychádza z predpokladu, že by bolo nezlučiteľné zo
zásadami dedičského práva, ak by dedičstvo nadobudla osoba, ktorá sa snaží navodiť
stav, ktorí nezodpovedá vôli poručiteľa. Takéhoto konania sa možno dopustiť za života
poručiteľa ako aj po poručiteľovej smrti. Ak sa taký čin stane za života poručiteľa, a ten
taký čin dedičovi odpustí, tak môže byť tento dôvod dedičskej nespôsobilosti
konvalidovaný. „V tomto prípade sa nevyžaduje konanie, ktoré by napĺňalo skutkovú
podstatu trestného činu alebo prečinu, stačí konanie, ktoré je zavrhnutiahodné
z hľadiska dobrých mravov.“ 27
Súd na dedičskú nespôsobilosť prihliada z úradnej povinnosti, pretože pri
naplnení uvedených dôvodov dedičská nespôsobilosť nastáva ex lege, čiže priamo zo
zákona. Ak sa na dediča vzťahuje niektorý z dôvodov dedičskej nespôsobilosti, tak sa
na neho hľadí akoby ani neexistoval. V prípade ak sa jedná o dediča zo závetu, jeho
dedičský podiel môže pripadnúť náhradnému dedičovi a to v tom prípade, ak ho
poručiteľ ustanovil v závete. Ak náhradného dediča poručiteľa neustanoví, tak tento
dedičský podiel pripadne dedičom zo zákona. V prípade dediča zo zákona, jeho
dedičský podiel pripadne ostatným zákonným dedičom, ak sa neuplatní tzv.
reprezentačné právo (ak je zákonný dedič nespôsobilý dediť, dedia namiesto neho
dedičia, ktorých dedičské právo závisí od toho, či táto osoba dedí, alebo nie). „Keď je
26
MIKEŠ, J.- MUZIKÁŘ, L. 2011. Dědické právo v teorii a praxi. Praha 2: Leges, s.r.o., 2011, s.26
27

23
nespôsobilý dediť poručiteľov potomok, jeho dedičský podiel nadobúdajú jeho deti, a ak
ich niet, dedia ďalší dedičia nespôsobilého dediča.“ 28
2.3 Inštitút vydedenia
Inštitút vydedenia upravuje Občiansky zákonník vo svojej siedmej časti Dedenie
v ustanovení § 469a ako aj v nasledujúcich ustanoveniach. Inštitút vydedenia znamená,
že poručiteľ môže z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone, svojho potomka vydediť a tak
ho zbaviť subjektívneho občianskeho práva.
„Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým výslovne prejaví
svoju vôľu o vylúčení neopomenuteľného dediča (dedičov) z dedenia.“29
Jedná sa
o osobný úkon poručiteľa, čiže rovnako ako závet ho musí urobiť osobne sám
poručiteľa. Vydedenie musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti, ktoré sú
ustanovené zákonom.
Materiálnu náležitosť dedenia (okrem všeobecných náležitostí právnych úkonov)
predstavujú dôvody, ktoré sú taxatívne vymedzené v zákone. „Tento dôvod musí
poručiteľ pri vydedení výslovne tvrdiť, nestačí, aby dôvod len existoval. Poručiteľ
nemusí síce priamo použiť slová zákona, ale musí byť jasné, že ide o zákonný dôvod
vydedenia a jeho vyjadrenie musí byť také, aby bol v prípadnom spore o platnosť
dôvodu preskúmateľný.“ 30
Taktiež ak sa vydedenie vzťahuje aj na potomkov
vydedeného dediča, tak to musí poručiteľ výslovne uviesť v listine o vydedení.
Dôvodmi, na základe ktorých môže poručiteľ vydediť svojho potomka sú:
a) ak potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú
pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch (hoci
o poručiteľovej odkázanosti vedel a vzhľadom na svoje objektívne možnosti
a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť),
b) ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok
mal prejavovať,
28
29
KIKLICOVÁ,M. 2011. Vydedenie a dôvody vydedenia. [online] . [cit. 2013.02.11] Dostupné na internete:
http://www.najpravo.sk/rady-a-vzory/rady-pre-kazdeho/v/vydedenie-a-dovody-vydedenia.html
30

24
c) ak bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní
najmenej jedného roka a
d) ak trvalo vedie neusporiadaný život.
Formálnou náležitosťou vydedenia je spôsob, forma vyhotovenia listiny
o vydedení, ktorá obsahuje rovnaké náležitosti ako závet. Listina musí obsahovať aj
dôvod, pre ktorý je potomok vydedený, inak by nemala žiadne právne následky. Forma
listiny musí byť vždy písomná a prejav vôle poručiteľa o vydedení potomka musí byť
urobený výslovne. Z listiny taktiež musí byť zrejmé, ktorý potom má byť vydedený, t.j.
potom musí byť presne identifikovaný (napr. vydeďujem svojho najmladšieho syna).
„Právnym následkom platného vydedenia potomka je vylúčenie tohto potomka
z dedenia.“ 31
To znamená, že vydedení potomkovia sa nestávajú dedičmi a vôbec
nevstupujú do dedičskoprávneho vzťahu. Aby mohol nastať uvedený právny následok
sa jednak vyžaduje správanie potomka, pre ktoré sa tento potom vydeďuje a jednak
prejav vôle poručiteľa, ktorým potomka vydeďuje. Na uvoľnené dedičstvo vydedeného
dediča nastupujú jeho potomkovia, ktorých Občiansky zákonník ustanovuje v § 473
ods. 2. Poručiteľ však môže uplatniť účinky vydedenia aj na tieto osoby. V takom
prípade môže poručiteľ s uvoľneným dedičským podielom voľne disponovať v závete.
V prípade, ak tento podiel nenadobudne žiaden z dedičov, tak pripadne štátu.
Rozhodnutie o vydedení môže poručiteľ počas svojho života zmeniť, a to v listine, ktorá
musí spĺňať rovnaké náležitosti ako listina o vydedení alebo zničením listiny
o vydedení.
2.4 Odmietnutie dedičstva
„Dedič má právo na dedenie, nie je však povinný dedičstvo prijať. Nikomu
nemožno nanútiť majetok, ktorý nechce.“32
A preto je možné uplatniť inštitút
odmietnutia dedičstva, ktorý upravuje Občiansky zákonník vo svojej siedmej časti
Dedenie v ustanoveniach § 463 až 468. Dedičstvo môže dedič odmietnuť len po smrti
poručiteľa, za jeho života nie je možné odmietnuť dedičstvo. Môže ho odmietnuť tak
zákonný dedič, ako aj závetný dedič.
31
32
Odmietnutie dedičstva. [online]. [cit. 2013.02.12]. Dostupné na internete:
http://paragraf.sk/page.php?str=9

25
„Odmietnutie dedičstva je jednostranný, osobný adresný právny úkon, ktorým
dedič vyhlasuje, že sa nechce stať dedičom.“33
Tento právny úkon musí spĺňať
všeobecné náležitosti právnych úkonov, ako aj osobitné, zákonom predpísané formálne
a obsahové náležitosti. Jedná sa o jednostranný právny úkon, ktorý musí byť určený len
súdu alebo notárovi, ktorý vedie konanie o dedičstve po poručiteľovi. Môže byť
urobený ústnym ako aj písomným vyhlásením (§ 463 ods. 1 OZ). Po obsahovej stránke
musí byť vyhlásenie bezpodmienečné a bezvýhradné. Dedič nemôže odmietnuť
dedičstvo len sčasti, ale musí ho odmietnuť ako celok.
Odmietnuť dedičstvo môže len dedič, ktorý je spôsobilý. Môže tak urobiť buď
sám osobne alebo prostredníctvom svojho zástupcu. Ak je dedič zastupovaný
zástupcom, tak zákon vyžaduje aby splnomocnenie výslovne oprávňovalo na
odmietnutie dedičstva (§ 463 ods. 2 OZ). „Ak ide o dediča, ktorý je maloletý alebo
ktorému bol ustanovený opatrovník, jeho zákonný zástupca alebo opatrovník môže za
neho dedičstvo odmietnuť len so súhlasom súdu. Opatrovník, ktorý bol ustanovený
súdom neznámemu dedičovi alebo dedičovi neznámeho pobytu, nemôže urobiť takéto
vyhlásenie o odmietnutí dedičstva. Takýto opatrovník nemôže urobiť vyhlásenie ani
o odmietnutí dedičstva ani o prijatí dedičstva, pretože na neznámeho dediča alebo na
dediča, ktorého pobyt je neznámy, ktorý bol o svojom dedičskom práve upovedomený
vyhláškou súdu a ktorý v určenej lehote nedal o sebe vedieť, sa pri prejednaní dedičstva
neprihliada.“34
Občiansky zákonník pri odmietnutí dedičstva ustanovuje v § 464 aj lehotu, podľa
ktorej k odmietnutiu dedičstva musí dôjsť najneskôr v jednomesačnej lehote. Táto
lehota začína plynúť odo dňa, kedy bol dedič upovedomený súdom o práve odmietnuť
dedičstvo a o jeho následkoch. Súd môže lehotu z dôležitých dôvodov predĺžiť
(napríklad ak sa dedič dlhodobo nachádza v cudzine). Môže ju však predĺžiť len vtedy,
ak uvedená jednomesačná lehota ešte neuplynula.
„Dedičstvo nemôže odmietnuť dedič, ktorý dal svojím počínaním najavo ( či už
úmyselne, alebo neúmyselne), že dedičstvo nechce odmietnuť (§ 465 OZ).“ 35
Jedná sa
33
34
Odmietnutie dedičstva. [online]. [cit. 2013.02.12]. Dostupné na internete:
http://paragraf.sk/page.php?str=9
35

26
o počínanie, pri ktorom dedič nakladá s dedičstvom alebo s jednotlivou vecou ako jej
vlastník alebo ak je z jeho správania jasné, že mieni vstúpiť do dedičstva.
Vyhlásenie o odmietnutí (resp. prijatí) dedičstva, ktoré dedič už raz vykonal, je
neodvolateľné a taktiež nemožno od neho ani odstúpiť. A to ani v tom prípade, ak sa
dodatočne objaví majetok, o ktorom sa doteraz nevedelo. Dedič, ktorý odmietne
dedičstvo je považovaný za osobu, ktorá sa nedožila smrti poručiteľa. Tým pádom na
uvoľnené dedičstvo majú nárok ďalšie subjekty. Pri závetnom dedičovi na uvoľnené
miesto nastupuje náhradný dedič, ak ho poručiteľ uviedol v závete. Ak ho poručiteľ
neuviedol, tak v tom prípade nastupujú zákonní dediči. Pri zákonných dedičoch sa ďalej
dedí na základe zákonom ustanovenej dedičskej postupnosti. V prípade, že dedičstvo
odmietnu všetci dedičia, tak platí fikcia, ako keby poručiteľ nezanechal žiadnych
dedičov a dedičstvo potom pripadne štátu.
2.5 Nadobudnutie dedičstva
„Aj keď platná právna úprava dedičského práva vychádza zo základnej zásady, že
dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, napriek tomu zachováva princíp úradnej
ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Účasť štátneho orgánu (konkrétneho súdu) pri
nadobúdaní dedičstva spočíva v tom, že súd, len čo zistí, že niekto zomrel, alebo bol
vyhlásený za mŕtveho, začne konanie o dedičstve z úradnej povinnosti ( o priebehu
a význame dedičského konania pozri § 3 tejto hlavy).“36
Výsledkom takéhoto konania je
vydanie rozhodnutia, v ktorom sa rozhodne na ktorého dediča (dedičov) prechádza
poručiteľov majetok, a ktorý dedič (dedičia) a v ako rozsahu zodpovedajú za dlhy
poručiteľa.
V prípade ak je len jeden dedič, tak súd potvrdí dedičovi nadobudnutie dedičstva
uznesením podľa ustanovenia § 175q ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (
ďalej len OSP). V takomto prípade, okrem súdneho rozhodnutia, môže notár, ktorý je
poverený súdom ako súdny komisár, vydať osvedčenie o tom, že dedičstvo nadobudol
jediný dedič. Takéto osvedčenie, ak proti nemu nebola podaná žiadosť o pokračovanie
v konaní, nadobúda účinky právoplatného uznesenia o dedičstve. Súd môže potvrdiť
nadobudnutie len takému dedičovi, ktorý dedičstvo neodmietol. Ak je však dedičov
36

27
viac, tak sa podľa zákona uprednostňuje, aby sa o vyporiadaní dedičstva sami medzi
sebou dohodli. Aby takáto dohoda bola účinná, tak sa vyžaduje jej schválenie súdom.
Súd ju schváli len v tom prípade, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom. Ak súd
takúto dohodu schváli, tak toto rozhodnutie má deklaratórny charakter. Jedná sa o
deklaratórne rozhodnutie z toho dôvodu, že potvrdzuje nové vlastnícke a iné majetkové
vzťahy, ktoré boli založené touto dohodou. Dohoda sa musí týkať celého dedičstva
(dedičské aktíva ako aj pasíva), v inom prípade by ju súd neschválil. „Účastníkmi
dohody musia byť všetci dedičia (za dedičov treba považovať dedičov, ktorí dedičstvo
neodmietli, ktorí nie sú platne vydedení alebo vylúčení z dedenia pre dedičskú
nespôsobilosť, a dedičov, ktorí sú na známom mieste). V mene maloletých a iných osôb
nespôsobilých na právne úkony dohodu uzavierajú ich zákonní zástupcovia so súhlasom
súdu (§ 28 OZ).“37
Dohodu je možné uzavrieť len o majetku, ktorý je v čase jej
uzavretia známy. Nie je ju možné uzavrieť o majetku, ktorý by sa mohol v budúcnosti
objaviť. Ak by sa objavil nový majetok, tak v takom prípade súd vykoná nové konanie
o dedičstve. Dedičia musia dohodu uzavrieť pred súdom alebo u notára ako súdneho
komisára.
„Ak sa dedičia o vyporiadaní dedičstva nedohodnú (§ 482 ods. 1 OZ), alebo ak
súd dohodu dedičov o vyporiadaní neschválil, vyporiadanie vykoná z úradnej povinnosti
súd. Rozhodnutie súdu o potvrdení dedičstva má v tomto prípade konštitutívny
charakter, pretože medzi spoludedičmi zakladá nové vlastnícke, prípadne iné majetkové
vzťahy.“38
Toto vyporiadanie súdom sa riadi zásadami pre vyporiadanie, ktoré
Občiansky zákonník ustanovuje v § 483 a 484. Jedná sa o tieto zásady:
 súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo
preukázané,
 súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov (súd sa pri
vyporiadaní dedičstva musí pridržiavať veľkosti dedičských podielov),
 pri dedení zo zákona sa dedičovi započíta do jeho podielu to, čo za života
poručiteľa od neho dostal, pokiaľ sa nejedná o obvyklé darovania, ak však
ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods.2 (Ak nededí niektoré dieťa,
nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia
ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.),
37
38

28
tak sa okrem toho započíta aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov
predok. Pri dedení zo závetu treba toto započítanie urobiť, ak na to dal
poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol oproti dedičovi
uvedenému v ustanovení § 479 neodôvodnene zvýhodnený.
Započítanie slúži k tomu, aby sa po smrti poručiteľa jeho majetok, ktorý sa stal
predmetom dedenia, rozdelil tak, aby sa vyrovnali rozdiely medzi dedičmi, vzhľadom
na prospech, ktorý ešte za života poručiteľa dostal niektorý z nich. Započítateľné však
nie je to, čo mal poručiteľ za svojho života ako povinnosť voči dedičovi. Pod touto
povinnosťou rozumieme napríklad prispievanie na jeho výživu, na jeho osobných
potrieb a podobne.
„Ak je dedičstvo predĺžené, čo bude zrejmé z uznesenia súdu o určení všeobecnej
ceny majetku, výšky dlhov a čistej hodnoty dedičstva, prípadne výšky jeho predlženia
v čase smrti poručiteľa (§ 175o OSP), zákon dáva na úhradu dlhov (iure crediti).“ 39
Aby takáto dohoda bola účinná, tak sa vyžaduje schválenie súdu. Ak nedôjde k dohode
medzi dedičmi a veriteľmi alebo ak súd neschváli dohodu o prenechaní dedičstva
veriteľom na úhradu dlhov pre rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi, tak v takom
prípade prichádza do úvahy likvidácia dedičstva. Tú môže na návrh účastníkov, ktorými
v tomto štádiu môžu byť aj veritelia, nariadiť súd. Môže tak urobiť na návrh ale aj bez
neho a to z úradnej povinnosti. Ak ju súd nariadi z úradnej povinnosti, tak vyzve
veriteľov, aby mu v lehote, ktorú určí, oznámili svoje pohľadávky. S tým, že súd ich je
povinný oboznámiť s upozornením, že ich pohľadávky, ktoré nebudú pri likvidácii
dedičstva uspokojené, tak zaniknú. Likvidáciu vykoná súd predajom všetkých vecí
poručiteľa, a to podľa ustanovení o predaji vecí pri výkone rozhodnutia, pričom
postupuje podľa ustanovení § 175t až 175 OSP.
2.6 Ochrana oprávneného dediča
Právnu úpravu oprávneného dediča ustanovuje Občiansky zákonník v §485 až
487. „Pričom kľúčový význam má medzi nimi ustanovenie § 485: „Ak sa po prejednaní
dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo
nadobudol (označuje sa ako nepravý dedič), vydať oprávnenému dedičovi majetok,
39

29
ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový
prospech na ujmu pravého dediča.““40
K takémuto prípadu môže dôjsť vtedy, ak sa po
skončení dedičského konania potvrdí dedičstvo niekomu, kto nie je dedičom
a oprávnený dedič sa zistí až neskôr. Stáva sa to najmä vtedy, ak sa súd do skončenia
dedičského konania nedozvie o existencii iného dediča alebo dedičov (ak sa napr. po
skončení dedičského konania nájde nový závet, objaví sa listina o vydedení a pod.).
Nevyhnutným predpokladom na uplatnenie tohto práva je existencia
právoplatného uznesenia o dedičstve alebo osvedčenie o dedičskom práve v prospech
nepravého dediča. Kým nie je dedičské konanie právoplatne skončené, tak si „nepravý
dedič“ môže uplatniť svoje právo v dedičskom konaní. Ak sa však po skončení
dedičského konania zistí, že oprávneným dedičom je iná osoba, tak medzi oprávneným
a neoprávneným dedičom vznikajú vzájomné práva a povinnosti, ktoré sú upravené
v ustanovení § 485 ods. 1 a 2 OZ.
Oprávneným dedičom rozumieme dediča, v prospech ktorého svedčí niektorí
z dôvodov dedenia (závet alebo zákon) a napriek tomu, že je spôsobilý dediť, nebol
vydedený a ani dedičstvo neodmietol, tak nebol účastníkom dedičského konania.
Naproti tomu nepravým dedičom rozumieme dediča, ktorý skutočne nadobudol
dedičstvo na základe rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní. „Oprávnený dedič má
voči nepravému dedičovi právo na vydanie majetku, ktorý nepravý dedič z dedičstva
nadobudol, a tomu zodpovedá povinnosť nepravého dediča tento majetok oprávnenému
dedičovi vydať.“41
Povinnosť nepravého dediča sa v tomto prípade spravuje zásadami
o bezdôvodnom obohatení, z ktorých vyplýva, že majetok nadobudnutý nepravým
dedičom, má byť oprávnenému dedičovi vydaný in natura, čo znamená, že
oprávnenému dedičovi majú byť vydané tie veci a práva, ktoré nepravý dedič skutočne
nadobudol. V prípade ak by to nebolo možné (napr. z dôvodu zničenia vecí, alebo ich
prevodu na inú osobu), tak mu musí nepravý dedič poskytnúť peňažnú náhradu (§ 458
ods. 1 OZ).
„Práva a povinnosti nepravého dediča, ktorý je povinný vydať dedičstvo
oprávnenému dedičovi, závisia od toho, či vedel alebo mohol vedieť o tom, že
40
41

30
oprávneným dedičom je niekto iný.“42
V tom prípade, ak nevedel a ani nemohol vedieť,
že oprávneným dedičom je niekto iný, tak je nepravý dedič povinný oprávnenému
dedičovi vydať len dedičstvo. Vtedy vzniká nepravému dedičovi nárok na náhradu
nákladov, ktoré boli vynaložené na udržiavanie majetku z dedičstva, a to v celom
rozsahu a taktiež má právo ponechať si úžitky z dedičstva. Ak však nepravý dedič vedel
alebo mohol vedieť, že dedičom je niekto iný, tak v tom prípade mu je povinný vydať
nielen dedičstvo ale aj všetky úžitky, ktoré mal z dedičstva. V takomto prípade, má
nepravý dedič len nárok na náhradu nevyhnutných nákladov, ktoré boli vynaložené na
udržiavanie dedičského majetku.
V prípade ak nepravý dedič nevydá oprávnenému dedičovi dedičstvo dobrovoľne,
tak sa môže oprávnený dedič obrátiť na sú a domáhať sa svojho práva prostredníctvom
žaloby o vydanie dedičstva. Tejto žaloby sa môže domáhať aj dedič, ktorý má zdediť
len časť dedičstva. Žaloba o vydanie dedičstva (dedičská žaloba) je osobitným
prostriedkom na ochranu subjektívneho dedičského práva, ktorá sa týka celého
dedičstva alebo jeho časti, a nie len určitej veci. Právo oprávneného dediča na vydanie
dedičstva sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dedičské konanie skončené. Žalobu
môže podať len ten, kto nebol účastníkom dedičského konania (oprávnený dedič).
V inom prípade, ak sa chce domáhať nápravy účastník konania (nepravý dedič), môže
tak urobiť len prostredníctvom obnovy konania.
Právnu ochranu poskytuje Občiansky zákonník v ustanovení § 486 aj tretím
osobám, ktoré dobromyseľne nadobudli vec od nepravého dediča. Tretím osobám sa
poskytuje ochrana, ako keby vec nadobudli od pravého (oprávneného) dediča. Tieto
osoby, však musia vec nadobudnúť dobromyseľne, v inom prípade, by im nemohla byť
ochrana poskytnutá.
„Oprávnenému dedičovi prislúchajú práva aj voči štátu, ktorému pripadlo
dedičstvo ako odúmrť, rovnako ako voči nepravému dedičovi. To znamená, že štát,
ktorému pripadlo dedičstvo ako odúmrť, napriek tomu, že je tu oprávnený dedič, ktorý
sa objavil po právoplatnom skončení dedičského konania, má povinnosť vydať mu
dedičstvo rovnako ako každý iný nepravý dedič.“43
42
43

31
3 KONANIE O DEDIČSTVE
„Platná právna úprava konania o dedičstve vychádza z ustanovení Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 OZ).
Prostredníctvom dedičského konania sa tak uvádzajú do života hmotnoprávne
ustanovenia dedičského práva.“44
Pri dedení teda rozlišujeme jeho procesnoprávnu ako
aj hmotnoprávnu stránku a možno tak rozlíšiť dedičské právo hmotné a dedičské právo
procesné. „Dedičské právo procesné upravuje postup súdu, notára ako súdneho
komisára, ako aj účastníkov v dedičskom konaní, tak aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov dedičov a rešpektovaná posledná vôľa
poručiteľa.“45
Konanie o dedičstve ako nevyhnutnú súčasť dedičského práva
procesného, upravuje najmä Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, a to v jeho piatej hlave tretej časti (§ 175a až 175zd.) a zák. č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti.
3.1 Všeobecný výklad konania o dedičstve
„V súčasnosti platná právna úprava občianskeho súdneho konania obsiahnutá
v Občianskom súdnom poriadku (OSP) nerozdeľuje výslovne konanie na sporové
a nesporové. Systematika OSP však odbúrava akékoľvek pochybnosti tým, že konanie
o dedičstve radí k takzvaným osobitným konaniam nesporového charakteru, upraveným
v piatej hlave tretej časti Občianskeho súdneho poriadku nazvanej Osobitné
ustanovenia, ktorý sa vyznačuje určitými špecifikami, oproti štandardnej sporovej
agende.“46
Jedná sa o nesporové konanie, pretože účelom konania o dedičstve nie je
vyriešenie sporu, ale ide o úpravu vzájomných pomerov medzi účastníkmi konania
o prejednanie dedičstva a vydanie rozhodnutia o dedičstve. Pričom konanie o dedičstve
sa musí konať v duchu zásad hmotnoprávnej úpravy, a to tak aby boli rešpektované
a chránené práva a oprávnené záujmy účastníkov dedičského konania a aby bola
rešpektovaná posledná vôľa poručiteľa. Rozdiel medzi sporovým a nesporovým
44
CIRÁK, J. a kol. 2010. Dedičské právo. Ostrava : KEY Publishing s.r.o., 2010, s. 179
45
VOJČÍK, P. Občianske právo hmotné. II. diel. Košice: Univerzita P. J. Šafárika, 2006, s. 259
46
KUPKA, L. 2012. Sporné otázky v konaní o dedičstve. In Balletin slovenskej advokácie. ISSN 1335-1079,
2012, roč. XVIII, č. 10, s. 10

32
konaním spočíva aj v tom, že sporové konanie možno začať výhradne z iniciatívy, a to
na základe žaloby (na návrh) budúceho účastníka konania a súd v ňom rozhoduje
zásadne len o sporových otázkach. Naproti tomu v nesporovom konaní súd koná
a rozhoduje bez ohľadu na návrhy účastníkov (aj keď v niektorých prípadoch k začatiu
konania môže dôjsť len na návrh), čiže môže začať konať aj bez návrhu.
„Konanie o dedičstve je od účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku
(zákona č. 519/ 1991 Zb.) znovu zverené do právomoci súdov.“47
Dovtedy patrilo
konanie o dedičstve do právomoci štátnych notárstiev. Vzhľadom na stály vývoj právnej
úpravy sa však konanie o dedičstve, novelou OSP (zákona č. 263/1992), ktorá je účinná
od 1.1.1993, rozdelilo do pôsobnosti civilných súdov ako aj notárov, ktorí sa podieľajú
na dedičskom konaní ako tzv. súdni komisári.
Dôležitý význam pri konaní o dedičstve majú prechodné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ustanovila novela č. 232/1995 Z.z. Novela
ustanovila, že konania o dedičstve, ktoré nie sú skončené a boli začatá na základe
doterajších právnych predpisov, tak sa považujú za konania podľa OSP. Ak je však
predmetom konania majetok, ktorý bol objavený po právoplatnosti pôvodného (prvého)
rozhodnutia, tak sa považujú za konania podľa § 175x ods.1 OSP.
„Konanie o dedičstve má dve základné štádiá.“48
V prvom štádiu sa zisťuje
majetok poručiteľa a v druhom štádiu sa jedná o vlastné prejednanie a rozhodnutie
o dedičstve. Rozhodovať vo veci samej môže buď súd na základe podkladov, ktoré
pripraví súdny komisár (notár) alebo notár ako súdny komisár, a to vtedy ak vydá
osvedčenie o dedičstve.
3.2 Právomoc a príslušnosť súdov v konaní o dedičstve
„Pod pojmom právomoc súdov rozumieme súhrn opatrení a povinností, ktoré
zákon priznáva súdom pri výkone súdnej moci. Právomoc slovenských súdov
v občianskom súdnom konaní, a teda aj v konaní o dedičstve, je daná ustanovením § 7
OSP.“49
Otázku právomoci slovenských súdov vo vzťahu k cudzine upravuje osobitný
47
MAZÁK, J. a kol. 2009. Základy Občianskeho procesného práva. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 238
48
49

33
zákon č. 97/ 1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (v znení
neskorších predpisov). Na základe tohto zákona, je právomoc slovenského súdu na
prejednanie dedičstva daná medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná. V inom prípade vždy, ak je poručiteľ v čase jeho smrti, štátnym občanom
Slovenskej republiky. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom pozná
však aj výnimku, a to vtedy, ak ide o majetok slovenského občana a tento majetok sa
nachádza v cudzine, a ak má byť vydaný slovenským orgánom alebo ak cudzí štát
priznáva právne následky takýmto rozhodnutiam slovenských justičných orgánov.
V tom prípade, ak prejednanie dedičstva nepatrí do právomoci slovenských súdov, tak
sa postupuje podľa § 175z OSP.
V dedičskom konaní je vecne príslušným súdom vždy okresný súd, a to podľa § 9
ods.1 OSP. Podľa funkčnej príslušnosti je v prvom stupni vždy príslušný okresný súd
a ako druhostupňový súd rozhoduje o riadnom opravnom prostriedku a o odvolaní proti
uzneseniu okresného súdu krajský súd.
„Miestnu príslušnosť klasifikujeme v týchto konaniach ako osobitnú výlučnú
miestnu príslušnosť. Kritériá pre jej určenie sú stanovené zákonom a nie je možné ich
meniť.“50
Kritériá pre konanie o dedičstve ustanovuje OSP v § 88 ods. 1 písm. l a na ich
základe je miestne príslušným súdom súd:
- v ktorého obvode mal poručiteľ naposledy bydlisko, a ak nemal bydlisko alebo
ak bydlisko nemožno zistiť,
- v ktorého obvode mal naposledy pobyt (poručiteľ), a ak nie je príslušný ani taký
súd,
- v ktorého obvode je poručiteľov majetok (ak je v takomto prípade viacero
súdov, tak bude rozhodovať ten, ktorý začal konať ako prvý, čiže vykonal prvý
úkon).
V prípade novoobjaveného majetku je miestne príslušným súdom súd, ktorý bol miestne
príslušný v pôvodnom konaní.
Miestnu príslušnosť skúma súd ešte predtým, než začne konať vo veci samej.
Neskôr ju súd skúma len v prípade námietky účastníka, ktorá bola uplatnená pri jeho
50
FICOVÁ, S. a kol. 2008. Občianske právo procesné: základné konanie. Bratislava: Univerzita
Komenského, 2008, s.305

34
prvom úkone. „Ak súd dôjde k záveru, že nie je príslušný, vysloví uznesením, že nie je
príslušný a z právnej moci tohto uznesenia postúpi vec súdu príslušnému alebo ju za
podmienok § 11 ods. 3 OSP predloží Najvyššiemu súdu.“ 51
3.3 Notár ako súdny komisár
„Súd v každej veci, ktorá sa u neho začala, poverí notára, aby ako súdny komisár
prejednal dedičstvo, a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca,
vydal osvedčenie o dedičstve.“ 52
Notár vykonáva svoju činnosť v súlade so zákonom č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov. Špeciálne §
3 ods. 2 vymedzuje, že ak tak ustanoví osobitný zákon, notár vykonáva aj ďalšie
činnosti, do ktorých spadá aj jeho pôsobenie v dedičskom konaní.
Notár môže vykonávať úkony v dedičskom konaní len na základe poverenia súdu
( § 38 ods. 1 OSP). Ak nebol poverený súdom, tak nie je oprávnený vykonávať takéto
úkony. Na základe poverenia je notár ako súdny komisár oprávnený vykonávať všetky
úkony potrebné na postup v konaní o dedičstve, okrem žiadosti o poskytnutie právnej
pomoci v cudzine. Poverením rozumieme neformálny úkon súdu a z toho dôvodu nie je
proti nemu prípustný opravný prostriedok. Voči notárovi je účinné od momentu jeho
oznámenia notárovi súdom a od toho momentu sa považujú úkony notára (súdneho
komisára) za úkony súdu. Súd môže za určitých okolností poverenie zmeniť a taktiež
môže poverenému notárovi vec odňať. Podľa § 175 zb OSP môže súd pristúpiť
k odňatiu veci, ak po zistení, že notár ako súdny komisár postupuje spôsobom, ktorý
vyvoláva zbytočné prieťahy v súdnom konaní alebo po predchádzajúcom upozornení
notára na závadnosť postupu. „Súd v takomto prípade poverí úkonmi v konaní
o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce.“ 53
Keďže poverenie nie je súdne
rozhodnutie, tak sa môže notár voči odňatiu odvolať.
Podľa § 38 ods. 1 OSP je notár ako súdny komisár, na základe poverenia,
oprávnený samostatne viesť konanie o dedičstve, ktoré smeruje najmä k vydaniu
osvedčenia o dedičstve alebo k predloženiu veci súdu na vydanie uznesenia podľa §
175zd OSP. Taktiež je notár oprávnený predložiť súdu návrhy realizačných opatrení,
51
MIKEŠ, J. – MUZIKÁŘ, L. 2007. Dedičské právo. Praha: LINDE PRAHA, a.s., 2007, s.138
52
53
BAJCURA, A. a kol. 1995. Občianske procesné právo. Bratislava: Univerzita Komenského, 1995, s. 124

35
ktoré je potrebné vykonať po skončení dedičského konania. Súdny komisár (notár)
môže skončiť dedičské konanie vydaním osvedčenia len v tom prípade, ak sú splnené
zákonom stanovené podmienky. Takéto osvedčenie má účinky právoplatného uznesenia
o dedičstve.
„Proti rozhodnutiam notára vydaným v konaní o dedičstve je prípustné
odvolanie. Včas podaným odvolaním osobou, ktorej bolo rozhodnutie doručené, sa toto
rozhodnutie zrušuje a nové rozhodnutie vydá sudca; v ostatných prípadoch o odvolaní
rozhodne odvolací súd.“54
Účastník konania sa však podľa § 38 ods. 3 OSP nemôže
vzdať odvolania proti rozhodnutiu notára.
Notár ako súdny komisár je taktiež oprávnený písomne poveriť vykonávaním
jednotlivých úkonov v konaní o dedičstve notárskeho koncipienta, notárskeho kandidáta
alebo iného jeho pracovníka, ktorí sú u neho zamestnaný na základe pracovného
pomeru. Jedná sa najmä o úkony pri predbežnom vyšetrovaní a pri zisťovaní stavu
a obsahu závetu. Za všetky tieto úkony, nesie vždy zodpovednosť notár ako súdny
komisár.
3.4 Účastníci konania o dedičstve
Jednou zo základných procesných podmienok dedičského konania je vymedzenie
okruhu účastníkov konania. Ich nesprávne alebo neúplné vymedzenie, by mohlo mať za
následok vadu konania, ktorá by umožňovala na základe opravných prostriedkov
privodiť zmenu alebo zrušenie rozhodnutia.
Na dedičskom konaní sa zúčastňuje viacero osôb. Týmito osobami sú jednak
osoby, ktoré vedú samostatné konanie (priamo sa podieľajú na prejednaní
a rozhodovaní veci a sú nimi súd a ním poverený notár, aby ako súdny komisár vykonal
úkony v dedičskom konaní a vydal rozhodnutie) a jednak osoby, o ktorých právach
a povinnostiach sa v konaní o dedičstve rozhoduje (účastníci konania).
Okrem účastníkov konania sa na dedičskom konaní môžu zúčastniť aj ďalšie
osoby. Tieto osoby majú v konaní samostatné postavenie, pretože tieto osoby nie sú
oprávnené vo vlastnom mene vplývať na priebeh konania. V takomto prípade sa teda
54
MAZÁK, J. a kol. 2009. Základy Občianskeho procesného práva. Bratislava: Iura Edition, 2009, s.240

36
jedná o zúčastnenú osobu, ktorá sa svojím postavením odlišuje od účastníka konania.
„Za osobu zúčastnenú na konaní sa považuje každý, kto sa akýmkoľvek spôsobom na
konaní zúčastňuje. Účastník konania je jednou z osôb zúčastnených na konaní, ale
pritom takou, bez ktorej by bolo samostatné konanie nemysliteľné, a teda účastníci
tvoria jednu z najvýznamnejších skupín osôb zúčastnených na konaní a majú v ňom
samostatné procesné postavenie.“ 55
Zúčastnenou osobou je napríklad svedok, znalec,
tlmočník, správca dedičstva, uchovávateľ a pod.
Občiansky súdny poriadok, v rámci konania o dedičstve, priznáva účastníkom
konania určité procesné práva a povinnosti. Tieto procesné práva a povinnosti priznáva
len účastníkom konania a iným osobám (zúčastneným osobám) ich nepriznáva. Medzi
tieto práva a povinnosti zaraďujeme napríklad: právo účastníkov byť predvolávaní na
pojednávanie, právo vyjadrovať sa k priebehu konania, právo robiť procesné návrhy,
ako aj návrhy vo veci samej, právo na to, aby im boli doručované všetky písomné
vyhotovenia uznesení (okrem tých, ktoré netreba doručovať) a pod.
Účastníkov konania o dedičstve vymedzuje Občiansky súdny poriadok v § 175b.
Podľa tohto ustanovenia sú účastníkmi konania o dedičstve:
- tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak
niet takých osôb,
- štát,
- veriteľ poručiteľa podľa § 175p v prípade, ak sa vyporiadava jeho pohľadávka,
a pri likvidácií dedičstva,
- ten kto sa postaral o pohreb, v konaní podľa § 175h ods.2.
Hoci to z § 175b nevyplýva, tak podľa § 175l OSP je účastníkom konania aj pozostalý
bývalý manžel, ktorý nie je dedičom, ale mal spolu s poručiteľom majetok
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Účastníkom konania je len v tej časti
konania, v ktorej sa rozhoduje o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov.
Osoba sa stáva účastníkom konania od momentu, kedy si uplatnila svoje právo
dediť a jej postavenie účastníka zaniká, ak sa zistí, že v skutočnosti nemá právo dediť
alebo nemôže dediť z iných dôvodov. Pri ponechaní závetu poručiteľom, treba okrem
55

37
dedičov zo závetu považovať za účastníkov konania aj neopomenuteľných dedičov
a taktiež ďalších dedičov, ktorí dedia zo zákona a nie sú v závete uvedení. Účastníctvo
takýchto osôb trvá do momentu, kým sa nepreukáže, že k dedeniu zo zákona nedôjde.
Ak dôjde k dedeniu zo závetu, neopomenuteľní dedičia prestávajú byť účastníkmi
konania vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu (§ 40a a § 479 druhá veta OZ),
keďže v tomto prípade ide o neplatnosť relatívnu.“56
Aby sa osoba mohla stať účastníkom konania, musí byť spôsobilým účastníkom
konania ( aj nasciturus) a taktiež musí mať procesnú spôsobilosť. „Odstránenie
nedostatku procesnej spôsobilosti realizuje súd ustanovením opatrovníka, resp.
kolízneho opatrovníka (§ 31 ods.2 ZR). Účastník dedičského konania sa môže dať
zastúpiť zástupcom, ktorého si zvolí, pričom platia primerane ustanovenia o zastúpení
na základe plnej moci.“57
56
57

38
4 PRIEBEH KONANIA O DEDIČSTVE
4.1 Začatie dedičského konanie
Občiansky súdny poriadok v § 175a ods. 2 ustanovuje, že súd začne konanie aj
bez návrhu, len čo sa dozvie, že niekto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho.
Dedičské konanie je možné začať na návrh alebo aj bez návrhu. Z toho vyplýva, že sa tu
uplatňuje zásada oficiality ako aj dispozičná zásada.
„Základným predpokladom toho, aby súd začal konanie, je jeho vedomosť o tom,
že niekto zomrel alebo že bol vyhlásený za mŕtveho.“58
Tieto informácie však nie je súd
povinný získavať z vlastnej iniciatívy, ale ich získava zvonka. Jedným
z najspoľahlivejším zdrojom týchto informácií je orgán štátnej správy, ktorý je
poverený vedením matrík. Tento orgán je povinný oznamovať úmrtia príslušným súdom
vo svojom obvode a jeho oznámenia sú podnetom na začatie dedičského konania. Aby
sa takéto oznámenie mohlo stať podnetom na začatie konania, tak musí ísť o úplný
alebo čiastočný výpis z knihy úmrtí.
Ďalším podnetom na začatie konanie môže byť aj rozhodnutie súdu o vyhlásení
osoby za mŕtveho. V takomto prípade o začatí dedičského konania vydá súd uznesenie,
ktoré nie je potrebné doručovať, a proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 175a ods.
3 OSP). Je postačujúce, aby v uznesení bol uvedený výrok a deň vydania uznesenia.
Dedičské konanie je možné začať aj na návrh vecne legitimovanou osobou,
ktorou je najmä ten, kto o sebe tvrdí, že je dedičom, potom ten kto sa postaral
o poručiteľov pohreb ( ak tvrdí, že mu má pripadnúť poručiteľov majetok nepatrnej
hodnoty) a taktiež štát, ak tvrdí, že mu má pripadnúť dedičstvo podľa § 462 OZ. Okrem
vecne legitimovanej osoby môže návrh podať aj osoba, ktorá nie je vecne legitimovaná.
Ako náhle súd alebo súdny komisár zistí, že takáto osoba nie je k návrhu vecne
legitimovaná, tak s ňou prestane konať.
„Aby bol procesný úkon považovaný za návrh, musí mať náležitosti uvedené v §
42 ods. 3 a v § 79 ods. 1 druhá veta OSP.“ 59
Čiže procesný úkon musí obsahovať
58
BAJCURA, A. a kol. 1995. Občianske procesné právo. Bratislava: Univerzita Komenského, 1995, s. 124
59

39
všeobecné náležitosti, medzi ktoré zaraďujeme najmä určenie súdu, ktorému smeruje,
kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis a dátum, a taktiež osobitné
náležitosti, ktorými sú najmä meno, zamestnanie, bydlisko účastníka, prípadne jeho
zástupcu, pravdivé opísanie skutočností, ktoré sú rozhodujúce, prípadne označenie
dôkazov a musí byť z neho jasné čoho sa navrhovateľ domáha. Aby bolo možné návrh
považovať za perfektný procesný úkon, tak musí obsahovať všetky uvedené náležitosti.
V opačnom prípade je potrebné jeho neúplnosť alebo nesprávnosť odstrániť podľa
postupu ustanoveného v § 43 OSP. „Z dôvodu neúplnosti alebo nesprávnosti návrhu je
možné dedičské konanie zastaviť len vtedy, ak nemožno pre takýto nedostatok v konaní
pokračovať.“ 60
Konanie, ktoré bolo začaté na návrh, sa začína momentom (dňom) jeho podania
na súde, a to len vtedy, ak už nebolo začaté bez návrhu. V prípade, ak by však bol návrh
podaný až po začatí dedičského konania, tak to nemá vplyv na začiatok konania, ale
s osobou, ktorá návrh podala, sa jedná ako s navrhovateľom. V rámci konania, ktoré je
začaté bez návrhu, považujeme za začiatok konania uskutočnenie prvého úkonu
príslušného súdu. Takým úkonom môže byť doručenie predvolania na predbežné
vyšetrenie predpokladanému dedičovi alebo vykonanie neodkladného opatrenia.
4.2 Príprava prejednania dedičstva
V rámci priebehu konania o dedičstve môžeme rozlíšiť jeho dve základné fázy,
ktorými sú: príprava na prejednanie dedičstva a vlastné prejednanie dedičstva, ktorého
následkom je vydanie rozhodnutia o dedičstve. Aj keď je možné konanie o dedičstve
členiť na jednotlivé fázy konania, tak navonok predstavuje jednoliaty celok.
„Prípravná fáza konania o dedičstve je zameraná na skúmanie základných
procesných podmienok (tak na strane účastníkov, ako aj na strane súdu), na
zadováženie rozhodujúcich skutočností predchádzajúcich prejednaniu a následne
rozhodnutia dedičstva.“ 61
Vykonanie jednotlivých úkonov, ktoré spadajú do prípravnej
fázy, sa musí uskutočňovať dôsledne, aby bola dodržiavaná zásada rýchlosti
a hospodárnosti konania. V opačnom prípade, by ich nedôkladnosť mohla spôsobiť
60
61

40
nesprávnosti alebo nepresnosti rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho, by mohlo
dôjsť aj k nesprávnosti konečného rozhodnutia.
4.2.1 Predbežné vyšetrenie
Jedným z účinných prostriedkov dôslednej prípravy dedičského konania je inštitút
predbežného vyšetrenia, ktorý je jeden z najdôležitejších úkonov v dedičskom konaní.
Za týmto účelom súd poverí notára ako súdneho komisára, aby vykonal úkony v konaní
o dedičstve a v taxatívne stanovených prípadoch podľa § 175c OSP vydal osvedčenie
o dedičstve.
„Predbežné vyšetrenie je začiatkom prvého štádia konania o dedičstve, ktorého
účelom je zistiť poručiteľov majetok a dedičov. Súd vykoná predbežné úkony, v ktorých
má prioritu zistenie, či poručiteľ zanechal závet, listinu o vydedení alebo odvolanie
týchto úkonov.“62
Z toho dôvodu je dôležitou súčasťou predbežného vyšetrenia zistenie
týchto skutočností v evidencii závetov uložených u notára v notárskej úschove, ktorá je
vedená v Notárskom centrálnom registri. Vyšetrenie, či je v evidencii závetov
evidovaný závet poručiteľa, listina o vydedení alebo odvolanie týchto úkonov, vykoná
bez meškania súd. V rámci vyšetrenia zistí, že u ktorého notára je závet uložený
a pokiaľ nie je závet spísaný formou notárskej zápisnice, tak založí originál závetu do
registra závetov.
„Ak sa zistí, že poručiteľ zanechal závet, ktorý nebol uložený u notára ani na
súde, súdny komisár zistí jeho stav a obsah, o čom spíše zápisnicu, pripojí k nej
osvedčený odpis závetu, v zápisnici tiež uvedie, kto závet odovzdal, prípadne okolnosti,
za ktorých sa našiel.“63
V prípade ak poručiteľ zanechal niekoľko závetov, ktoré sa
svojím obsahom odlišujú, tak súdny komisár zistí stav a obsah všetkých závetov. Ak sú
tieto závety totožné, tak spíše o ich stave a obsahu len jednu zápisnicu, v ktorej sa
uvedie počet závetov.
V rámci predbežného vyšetrenia je potrebné zistiť aj ďalšie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú potrebné pre ďalší postup dedičského konania. Sú nimi najmä
získanie dostatočných informácií pre skúmanie procesných podmienok pri začatí
konania (na strane účastníka ako aj súdu), vymedzenie účastníkov konania, vymedzenie
62
MAZÁK, J. a kol. 2009. Základy Občianskeho procesného práva. Bratislava: Iura Edition, 2009, s.241
63

41
skutočností dôležitých pre určenie rozsahu zanechaného majetku, ako aj prípadných
dlhov poručiteľa.
V praxi sa spravidla zisťovanie údajov o týchto skutočnostiach vykonáva
vypočutím príbuzných alebo známych osôb poručiteľa alebo iných osôb, ktoré poznali
osobné, rodinné a majetkové pomery poručiteľa. Tieto údaje môžu byť ešte
preverované, a to výsluchom ďalších osôb, svedkov, dopytom na príslušnom orgáne
štátnej správy alebo samosprávy a pod.
,,Ak pri predbežnom vyšetrení vyjde najavo, že ten, o ktorom možno dôvodne
predpokladať, že je poručiteľovým dedičom, nie je spôsobilý pred súdom samostatne
konať, súdny komisár zistí jeho zákonného zástupcu a ak takého zástupcu niet, alebo ak
účastníka nemôže zákonný zástupca z dôležitých dôvodov zastupovať, postará sa, aby
mu súd ustanovil opatrovníka.“64
V prípade, ak by súdny komisár konal bez zastúpenia
takéhoto nespôsobilého dediča, tak by sa jednalo o hrubú procesnú vadu dedičského
konania.
Po skončení predbežného vyšetrenia sa o jeho výsledku spisuje zápisnica.
Zápisnica spravidla obsahuje osobné údaje mŕtveho (poručiteľa), jeho pozostalého
manžela, detí a ostatných osôb, ktoré by mohli dediť, údaje o majetku a ostatných
okolnostiach, ktoré sú významné pre vlastné prejednanie a rozhodnutie o dedičstve.
Predbežné vyšetrenie nie je potrebné vykonať len v jednom prípade. A to vtedy,
ak zomrel maloletý, ktorý v čase jeho úmrtia bol v spoločnej domácnosti s rodičmi
alebo s jedným z rodičov a nezanechal žiaden majetok.
4.2.2 Neodkladné a zabezpečovacie opatrenia a postavenie správcu
dedičstva
Zmyslom neodkladných opatrení je zabezpečiť dedičstvo pred jeho prípadným
poškodením, odcudzením, stratou a pod. V prípade ak si to vyžaduje všeobecný záujem
alebo iný dôležitý záujem, tak ich súd urobí aj bez návrhu. Môže ich vykonať
ktorýkoľvek súd alebo poverený notár. Neodkladné opatrenia majú dočasný charakter a
trvajú len dovtedy, kým si to vyžaduje daná situácia. Výpočet týchto opatrení
ustanovuje OSP v § 175e ods.1 a sú nimi najmä zabezpečenie dedičstva, zverenie vecí
64
KRAJČO, J. a kol. 2010. Občiansky súdny poriadok – I. diel – Komentár. Bratislava : EUROUNION, 2010.
s. 693.

42
osobnej potreby manželovi poručiteľa alebo členovi domácnosti (iba vtedy, ak s tým
súhlasí osoba, ktorej majú byť veci zverené), predaj vecí, ktoré nie sú vhodné na
úschovu z dôvodu nebezpečenstva ujmy alebo nepomerných nákladov, prípadne aj
ustanovenie správcu celého dedičstva alebo časti dedičstva.
Zabezpečenie dedičstva je možné vykonať buď jeho uložením na súde, uložením
u uschovávateľa, zapečatím v byte poručiteľa alebo na inom vhodnom mieste, zákazom
výplaty u dlžníka poručiteľa alebo súpisom na mieste samom. „Zabezpečenie dedičstva
sa môže týkať aj predmetov, ktoré sú v držbe iných osôb ako dedičov. Predmetom
takéhoto zabezpečenia môže byť aj vec, ktorej vlastníctvo je pochybné alebo sporné (R
37/1955).“ 65
Správcu dedičstva ustanovuje súd a môže ním byť fyzická osoba, ktorá má
právnu spôsobilosť. Môže ním byť najmä niektorý z dedičov, osoba blízka poručiteľovi
(aj keď nie je dedičom), notár (ak v tomto prípade nie je ako súdny komisár) a ak je
predmetom dedenia podnik, tak osoba, ktorá má skúsenosti s vedením podnikom.
S ustanovením do tejto funkcie, však musí správca súhlasiť a nemôže byť do tejto
funkcie ustanovený proti jeho vôli. Súd ho ustanovuje len na obdobie dedičského
konania, aby sa mohol naplniť účel konania (zistenie a prejednanie dedičstva).
„Po skončení konania predloží správca dedičom prostredníctvom súdu konečnú
správu o svojej činnosti.“66
Po predložení správy, súd rozhodne o jeho odmene
a náhrade hotových výdavkov. Tie zaplatí dedič, ktorý nadobúda dedičstvo, ktoré nie je
predĺžené. V prípade ak je dedičov viac, tak ich zaplatia podľa vzájomného pomeru
podľa čistej hodnoty svojich dedičských podielov. V ostatných prípadoch, odmenu
a hotové výdavky platí štát.
Po vykonaní predbežných vyšetrení a neodkladných opatrení spravidla dochádza
k vlastnému prejednaniu dedičstva. Iba vo výnimočných prípadoch k prejednaniu
dedičstva nedôjde. 67
65
66
67
PLANK, K. 1954. Dedičské právo. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1954. s. 163.

43
4.2.3 Zastavenie konania
V priebehu dedičského konania sa môžu vyskytnúť prekážky, ktoré ak nie je
možné odstrániť, tak súd dedičské konanie zastaví. Ak by sa jednalo len o prechodné
prekážky, tak v tom prípade by došlo len k prerušeniu konania. ,,Zastavenie konania je
procesným úkonom súdu, ktorým sa konanie končí a zároveň vyjadruje, že vo veci
nemožno meritórne rozhodnúť.“68
Jedným z hlavných dôvodov na zastavanie konania je zistenie, že poručiteľ žije
alebo jeho vyhlásenie za mŕtveho bolo zrušené. Aby mohlo dôjsť k zastaveniu konania
na základe tejto skutočnosti, tak vec nemôže byť už právoplatne skončená. Následkom
zastavenia bude aj zrušenie dovtedy všetkých vydaných rozhodnutí v konaní.
Ďalším dôvodom na zastavenie dedičského konania je nezanechanie majetku
poručiteľom alebo ak zanechal majetok, ktorý nemá žiadnu hodnotu (na taký majetok sa
hľadí ako keby ho nezanechal). V takomto prípade súdny komisár zastaví dedičské
konanie uznesením, ktoré nie je potrebné doručovať, a proti ktorému sa nemožno
odvolať.
Ak poručiteľ majetok zanechal, ale je nepatrný a ak súd tento majetok vydal
tomu, kto sa postaral o poručiteľov pohreb, tak v takom prípade súd konanie taktiež
zastaví. V takomto prípade sa nevyžaduje, aby osoba, ktorá sa postarala o poručiteľov
pohreb, bola aj poručiteľovým dedičom. „Vlastníctvo k veciam tvoriacim nepatrný
majetok poručiteľa nenadobúda ten, kto sa postaral o pohreb, dedením, ale ide
o nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu. K vydaniu dochádza
rozhodnutím, ktorým súd tento majetok vydáva a súčasne konanie zastavuje, preto ide
o spôsob nadobudnutia vlastníctva na základe rozhodnutia štátneho orgánu (§ 123
OZ).“69
Osoba, ktorá sa postarala o poručiteľov pohreb musí súhlasiť s prevzatím
celého majetku. Nie je možné, aby prevzala len niektoré časti majetku alebo aby ho
prevzala proti svojej vôli.
Ak v rámci prvej fázy dedičského konania nedôjde k zastaveniu konania, a teda
konanie o dedičstve sa neskončí rozhodnutím o zastavení, tak nasleduje druhá fáza
dedičského konania, ktorou je vlastné prejednanie dedičstva.
68
GANDŽALOVÁ, D. 2006. Dedičské právo. Banská Bystrica : Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v
Banskej Bystrici, 2006. s. 242.
69

44
4.3 Prejednanie dedičstva
Druhú základnú fázu dedičského konania predstavuje vlastné prejednanie
dedičského konania, po ktorom nasleduje vydanie rozhodnutia. „Súčasťou tejto fázy sú
úkony upovedomenia dedičov o ich dedičskom práve, možnosti odmietnuť dedičstvo,
podľa okolností vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, súpis aktív
a pasív dedičstva a určenie všeobecnej ceny majetku.“
70
V prípade ak je dedičstvo
predĺžené, tak do úvahy prichádza aj dohoda dedičov a veriteľov o prenechaní
predĺženého dedičstva na úhradu dlhov.
Prejednanie dedičského konania prebieha spravidla s pojednávaním, avšak
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 175j pripúšťa výnimku. Podľa tohto
ustanovenia je možné dedičstvo prejednať bez pojednávania v tom prípade, ak súd
potvrdí jeho nadobudnutie jedinému dedičovi alebo ak dedičstvo pripadne štátu podľa §
462 OZ.
4.3.1 Upovedomenie dedičov o ich dedičskom práve a možnosť
odmietnuť dedičstvo
Úplne prvým úkonom, aby mohlo dôjsť k vlastnému prejednaniu dedičstva, je
upovedomenie dedičov o tom, že sú dedičmi, o ich dedičskom práve ako aj o možnosti
odmietnuť dedičstvo. Súd je zároveň povinný ich upovedomiť o náležitostiach
a účinkoch odmietnutia dedičstva. „Uvedené upovedomenie a poučenie sa spravidla
robí na prvom pojednávaní vo veci.“71
„Upovedomenie o dedičskom práve je procesný úkon súdu, ktorý možno
realizovať ústne do zápisnice, písomne doručením do vlastných rúk, pri neznámom
dedičovi, resp. ak pobyt dediča nie je známy, formou vyhlášky.“72
Dedič môže odmietnuť dedičstvo v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď bol
o tejto možnosti upovedomený. Túto lehotu môže súd z dôležitých dôvodov predĺžiť.
Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva musí dôjsť súdu najneskôr v posledný deň lehoty a
jej prípadné zmeškanie, či už zákonom stanovenej alebo predĺženej lehoty, nie je možné
70
71
72

Konanie o dedičstve

Recommended

Recommended

More Related Content

More from Právny Dom

More from Právny Dom (20)

Konanie o dedičstve