príloha Rómske listy 1/2014 - určená rómskej kultúre

1. SME RÓMOVIA
Rómske listy 1/2014 5
AMEN O ROMA
Prekal dojekh nacija hin mangavno te
džanel jak lakero than. Tel kada pes
garuvel savoro: o phurikaňiben, e čhib,
akanutňi vrama, kultura… ňisavi nacija
nane frimeder vaj buter mangavňi preko
kulturakero phurikaňiben pre luma. Ča
jekh hin bareder, aver lačhe jileskero, va-reko
pre oda jak kamel te buchľarel pes-keri
kultura chasnaľinel avri e zor, vareko
o bašaviben.
O bilačhipen le Romengero andre
kada hin, kaj pal peskero phurikaňiben
džanen ča čepo. Buter informaciji save
pal amende džan hine sar paramisi, the
ajse informaciji, save naľidžen ko čači-pen.
Najbari bibacht la nacijakeri hin
akor, kana našavel peskeri čhib. Na ča
bijal oda, hoj kana sar pes prethoven
o lava le amaterenca, so nadžanen miš-te
e čhib, akor naščol e voďi le lavengeri,
the naščol lengeri zor. Kana nabajinaha
pal peskeri romaňi čhib, akor odčhivas
pestar o baro šeleberšengero barvaľipen,
so amenge mukle amare phure manuša.
The adaďive das duma pal oda, pal
soste imar duma nakampel te del. Hin
oda o phučiben ko sam, sar pes vičinas.
The kaj o nav Atzigonai džanas khatar
e literatura ko 12. Šel berša, the hin oda
imar historično, nane kada nav ajso so
geľa avri khatar amende, khatar e čhib la
komunitake. O nav Cigan/cigansko pes
avke zazoraľiľa andre savore čhiba, kaj
pes načudaľinas, kana e majorita naka-mel
kada nav te omukel, the zorales kada
ľumidel anglal. Dikhen pre oda, ko kada
nav chasnaľinel? O rasisti, ajse so naka-men
le Romen, o manuša save le Ro-men
naľidžen ňisoske…he, o nav Cigan
hin ajso, so amenge nasikavel paťiv, so
amenge sikavel, kaj sam teleder sar aver.
Bilošalo hin, kana kada nav chasnaľi-nen
the o Roma. Nekbuter ola, save
kamen te el anglune vaš e komunita.
O lava: me som barikano Ciganos/bari-kaňi
Ciganka… bo miri daj mange oda
avke phenelas… nane ňis aver čak oda,
hoj naprindžaren peskeri nacija, pes-keri
kultura. Kana odi daj dživelas čir-la,
našči avres oj phenelas, kana o nav
Cigan vakerelas dojekh manuš, našči oj
vaš oda, kaj imar nadžanelas e romaňi
čhib…
O Rom, savo del duma romanes, the
leskeri dajakeri čhib hin romaňi, peske
phenel kaj hino Rom. Me som Rom. Oda
hin fundamentos. The e paťiv ko manu-ša,
no najbuter ke peste korkoreste. Kada
but chibaľinel la komunitake. Odaris sa-voro
zachudel… (ova)
AMEN SAM O ROMA…
Ilustračná fotografia: kam

2. AMEN O ROMA
6 Rómske listy 1/2014
Keďže sú dejiny Rómov dodnes nedosta-točne
preskúmané, pokúsime sa vám po-stupne
priniesť informácie, ktoré, veríme,
budú pre vás užitočné:
◆ za najstaršiu správu o Rómoch na území
Slovenska je možné považovať údaj z roku
1328, podľa ktorého Michal, prezývaný
Cigán, ktorý bol sluhom u Filipa, syna
Petra z Krásnej nad Hornádom, lúpežne
prepadol mlynára zemanov zo šarišských
Bertotoviec. Ako uvádzajú kroniky, Filip
nútil Michala kradnúť pre svoje potreby,
◆ jedným z najvýznamnejších Rómov bo-jujúcich
na území Košíc počas stavovských
povstaní v 17. storočí bol Baláž Lipaj,
ktorý v roku 1604 ako veliteľ jazdeckého
oddielu Štefana Bočkaja bez boja obsadil
mesto Košice. Smutné je, že v roku 1605
ho zavraždili vlastní ľudia,
◆ v apríli 1423 cisár Žigmund Luxembur-ský
na Spišskom hrade vystavil skupine
kočujúcich Rómoch na čele s Ladislavom
listinu (glejt), podľa ktorej boli pod jeho
ochranou. Táto listina im počas ich puto-vania
zabezpečovala ochranu domácich
obyvateľov,
◆ podľa súpisu Cigánov z roku 1893 žilo
vtedy na území dnešného Slovenska
takmer 40 000 Cigánov, z toho na výcho-de
Slovenska Viac ako 16 000 a v Koši-ciach
474. V roku 1924 žilo v Košiciach
771 rómskych obyvateľov z nich 131 bolo
evidovaných hudobníkov,
◆ jedným z najvýznamnejších muzikan-tov
Rómov v Košiciach bol Pišta Bundzík.
Jeho busta sa nachádza v Múzeu Vojtecha
Lofflera v Košiciach. (r)
Na Slovensku už niet schopného rómske-ho
primáša. Aj taký by mohlo byť dojem
účastníka Súťaže predníkov o cenu Ri-nalda
Oláha, ktorú každoročne organi-zuje
obec Zvolenská Slatina v spolupráci
s miestnym odborom Matice Slovenskej
a tiež s Katedrou etnológie a folkloristi-ky
FF Univerzity Konštantína Filozofa
v Nitre. Tento rok sa totiž ani jeden rómsky
primáš do súťaže neprihlásil.
V začiatkoch súťaže to však bolo inak.
Anna Berkyová, jedna zo zakladate-liek
súťaže, hovorí, že cieľom je, aby sa
Kučerák medzi najlepšími na svete
Rómski autori sa združujú v klube
na Rinalda Oláha nezabudlo a súťa-že
sa Rómovia zúčastňovali v hojnom
počte. Neskôr ich počet klesal až nakoniec
neprišiel nikto.
Rinaldo Oláh bol primáš, ktorého uzná-vala
celá spoločnosť. Volali ho „Paganíny
zo Slatiny“. A zatiaľ čo majorita bojuje
o cenu, ktorá nesie meno rómskeho pri-máša,
Rómovia si idú svojou cestou. Mô-žeme
povedať, že súťaže a ceny neboli pre
Rómov nikdy dôležité. Ale nezáujem sa dá
vysvetliť aj tak, že keby v súťaži neobstá-li,
bola by to hanba pre všetkých Rómov.
Čo je teda skutočnou príčinou nezáujmu
byť ako Rinaldo Oláh?
Možno je to chudoba, ktorá ľudí úplne
demotivuje, možno je to nepriateľská at-mosféra
v spoločnosti… Dôvodov môže byť
nakoniec aj viac. Ale je to určite na škodu
celej rómskej kultúry. Je len ťažké si pred-staviť,
že by k takým menám rómskych
primášov (uznávaných nielen komunitou
ale celou spoločnosťou) ako bol František
Horváth, Pišta Bundzík, Rinaldo Oláh,
Ján Berky-Mrenica nemal už pribudnúť
žiadny ďalší. (kam)
BANSKÁ BYSTRICA – Viac ako dve de-siatky
rómskych autorov sa od roku 2009
združujú v rómskom literárnom klube
ROLIK. S myšlienkou založiť tento klub
prišla Krajská asociácia rómskych iniciatív
(KARI) so sídlom v Banskej Bystrici.
Zakladateľom klubu je zároveň jeden z jej
aktívne tvoriacich členov Maroš Balog.
Klub sa už môže dnes pochváliť, že roz-širuje
svoje rady aj o mladých autorov vo
veku 16 – 21 rokov. Cieľom klubu je pre-zentovať
literárnu tvorbu Rómov a o Ró-moch,
zachovávať, rozvíjať a dostávať do
života rómsky jazyk. Okrem vydávania
zbierok, ktorých doposiaľ vyšlo niekoľko,
sa v rámci projektových aktivít realizujú
tzv. Literárne večery.
Klub nadviazal v predchádzajúcom
období spoluprácu s rómskym múzeom
so sídlom v Brne, so združením Inštitút
pre rozvoj spoločnosti, v ktorom vystupuje
ako partner projektu Svet rómskej litera-túry.
V tomto roku vstúpilo do spolupráce
v rámci implementovaného medzinárod-ného
projektu Višegratskej 4. Pre užšiu
spoluprácu oslovilo aj ďalšie aktívne OZ
Romano kher – Rómsky dom v ČR.
Tvorba autorov klubu ma ambície
prekrývať sa s esteticky a umelecky ná-ročnou
literatúrou. Jej funkcia je prevaž-ne
„národná“ poznávacia, zábavná a vý-chovná.
(bal)
Kontakt: www.rolik.eu
PREŠOV – V prvej desiatke najlepších
silových trojbojárov v kategórii Masters 2
do 75 kg sa po júnových majstrovstvách
Európy ocitol aj Stanislav Kučerák. Poda-rilo
sa mu to vďaka zisku zlatej medaily na
tohtoročnej súťaži o titul Majstra Európy,
ktorá sa konala v polovici júna v Prešove.
Tento trojbojár (50) vlani získal titul
Majstra sveta. „Bolo to nesmierne ťažké,
mal som silných súperov, ale húževnatosť
a hlavne drina stála za to,“ povedal Kuče-rák.
Ako ďalej dodal, je smutné, že robí
dobré meno nielen Slovensku, ale predo-všetkým
Rómom, avšak nikoho to neza-ujíma
a nemá ho kto finančne podporiť.
„Na to, aby ste vyhrali, potrebujete nielen
pevnú vôľu a húževnatosť, ale aj finančnú
podporu. Všetko si hradím sám iba s pod-porou
mojej rodiny,“ zdôraznil Kučerák.
Prvý titul Majster kraja získal už ako
16-ročný v Stropkove vo váhovej kategó-rii
do 60 kg. Rodák z obce Gemerská
Poloma je nezamestnaný a spolu s man-želkou
podľa jeho informácií poberá dáv-ku
v hmotnej núdzi vo výške 108 eur, čo
nestačí pokryť ani základné životné po-treby
rodiny.
Najbližšie sa tento rómsky pretekár
chystá na súťaž o Karpatský pohár v silo-vom
trojboji, mŕtvom ťahu a tlaku na lavič-ke
EQ+RAW – GPC. Súťaž sa uskutoční
v októbri tohto roka v Bardejove. (sin)
KĽÚČE K DEJINÁM RÓMOV
KONIEC RÓMSKYCH PRIMÁŠOV?

3. Rómske listy 1/2014 23
PREDSTAVUJEME: NIKOLA KAROLOVÁ
Z detského domova na opernú scénu
Nikola Karolová študuje na konzervatóriu operný
spev. Za svoje výkony získala už veľa ocenení. Jej
život však nebol a nie je ľahký. Do svojich 11 rokov
vyrastala v rómskom prostredí v obci Huncovce.
Potom však musela odísť do detského domova, kde
žije doteraz. Nebolo to pre ňu ľahké, ale robí vo
svojom živote to, čo ju baví. Je to spev.
„Vždy sa človek lepšie cíti, keď je doma s ro-dinou.
Ale keď sa rodičia nestarajú takže netreba
trápiť deti. Keď som žila u rodičov, čo si ja pamä-tám,
mala som nejakých osem rokov, vždy som si
kládla otázku, že prečo nemám svoju posteľ, alebo
prečo nemáme sprchu… Vedela som, že by som
chcela inak žiť…,“ spomína Nikola na svoje detstvo.
A hoci vyrástla v detskom domove, na rodičov ne-nadáva.
„Mám veľmi dobrú mamu. Aj otca, kým
si nevypije. Obidvaja sú talentovaní, veľmi dobre
spievajú. To isté aj súrodenci, dúfam, že pôjdu za
svojim snom…“ hovorí.
Detstvo v detskom domove považuje istým
spôsobom za pomoc, pretože takto môže robiť to,
čo ju baví – spievať. Vie, že v osade by to nemohla.
A hoci od začiatku nebola nadšená operou, po-stupom
času sa to zmenilo. I keď si uvedomuje,
že Rómovia k opere vzťah nemajú. A prečo si teda
vybrala operu? „Na herectvo som ísť nechcela, lebo
herečka nie som, ale chcela som vyskúšať niečo
iné. Proste môžem aj viac štýlov zaspievať, nie len
rómske pesničky…“
Nikolina učitelka Františka Kováčová si svoju
žiačku chváli: „Nikolku som spoznala na talento-vých
skúškach, prišla ako muzikálová speváčka,
s tým, že chce sa venovať aj klasickému spevu.
Osud sa s ňou pohral, ale umenia sa nevzdala
Talent v sebe objavila odmalička. Kresli-la.
Aj preto vyštudovala v Košiciach aran-žérstvo
a propagačné výtvarníctvo. Mala
veľa plánov, ale život si s ňou zahral. Po
svadbe sa jej predčasne narodilo bábätko,
ktoré prekonalo detskú mozgovú obrnu.
A tak musela zostať doma. Svet sa pred
ňou akoby zavrel.
Ale Monika sa ukázala ako veľká bojov-níčka.
Aj pri výchove svojich štyroch detí
si hľadala čas na pestovanie svojich záľub.
Teraz, keď sú deti veľké, pocítila túžbu sa
vrátiť nielen ku kresleniu, ale aj k poézii.
„Kreslila som vždy. Život mi prinášal
do cesty ľudí, ktorí chceli, aby som tvori-la
niečo pre nich. Napríklad som kreslila
z dreva vyrezávané hračky alebo rôzne
visiace ozdoby. Lebo moja duša je vlastne
taká umelecká. Od malička. Ja vnímam
svet očami človeka, ktorý miluje život
a miluje ľudí,“ hovorí o sebe Monika.
Okrem kreslenia píše aj básne. „Moje
básne sú vlastne môj život. Píšem básne
pre ľudí, ktorých som milovala, milujem,
ale sú aj o spoločnosti. Dotýkajú sa života,
ktorý žijeme…“ opisuje svoju tvorbu. Sa-mozrejme
sa nevyhýba ani téme spoluna-žívania
Rómov s majoritou. „Moje róm-stvo
– to je vlastne moja duša. Moja duša
je otvorená všetkým ľuďom…“ zdôrazňuje.
Monika cíti podporu svojich blízkych,
hlavne rodiny ale aj širšieho okolia. Len
nedávno navrhovala pre obecné múzeum
výzdobu nábytku. Jej snom je vydať zbier-ku
básní s vlastnými ilustráciami.
„Väčšinou kreslím portréty, predovšet-kým
ženské. Vkladám do nich dušu. Kres-lím
to moje ja, čo je vo mne. Prejavujem
sa takto. Keď je človek v ulite a nemôže
z nej vyjsť, je to pre neho zlé. V básniach
a kresbách ktoré tvorím vydávam zo seba
svoje ja a mám z toho radosť…“ dodáva
Monika. (r)
Takže sme začali úplne od základu, ale ako sama
tvrdí, klasická technika klasická jej pomáha aj
v muzikálovom speve. Je veľmi cieľavedomá, vie
čo chce. Chcela by byť liečebným pedagógom,
a vlastne tým spevom, ako muzikoterapiou po-máhať
deťom v detskom domove. To je jej sen.“
Na to, že je Rómka, je hrdá. V škole diskrimi-náciu
necítili, ale občas na verejnosti, tam, kde
ju ľudia nepoznajú, cíti tie zvláštne opovrhujúce
pohľady. Ale snaží si to nevšímať.
Riaditeľ Konzervatória na Exnárovej ulici
v Košiciach Róbert Galovics na Nikole oceňuje
hlavne jej cieľavedomosť. „Chce pracovať na sebe
a má aj výdrž, čo zase nie je samozrejmé u všet-kých
študentov. Väčšinou sa vedia nadchnúť pre
vec, sú veľmi šťastní, ale keď sa im prestane dariť,
už nevydržia ďalej pracovať. U Nikolky si cením
to, že má obrovskú snahu niečo dosiahnuť
v živote a ja pevne verím, že sa jej to aj podarí…“
Nikolka povyhrávala veľké množstvo súťaží.
Okrem iného veľkú muzikálovú súťaž, ktorá od
minulého roka nesie meno po Jozefovi Bednári-kovi,
kde získala druhé miesto a na Novej scéne
vyhrala muzikálovú súťaž.
V novembri 2013 pri príležitosti Medzinárod-ného
dňa študentov dostala za dosiahnuté výsledky
Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja
Zdenka Trebuľu. (kla/kam)
PREDSTAVUJEME: MONIK A ONODYOVÁ
MONIKA ONODYOVÁ ŽIJE A TVORÍ V SLANCI.
SME RÓMOVIA
Foto: Marek Čecho

4. AMEN O ROMA
24 Rómske listy 1/2014
Bangovci kráčajú po Mostoch snov
V Košiciach sa v auguste predstavili na
koncerte manželia Bangovci – Alexandra
a Maroš – s novým projektom, ktorý nesie
názov Mosty snov. V projekte spolupracu-jú
Rómovia aj Nerómovia, handikepovaní
ľudia (v tomto prípade nevidiaci) v rámci
bývalého Československa. Projekt sa volá
Mosty snov.
Prečo Mosty snov?
Alexandra: Mosty preto, lebo niečo spá-jame,
a snov preto, lebo sa nám plní to,
o čom sme snívali. Prostredníctvom hudby
a spevu chceme rozdávať radosť a dobrú
náladu. Optimizmus a pozitívnu energiu.
Chceme ukázať, že hoci máme hendikep,
s ktorým je ťažké žiť, žijeme naplno.
Prečo ste sa rozhodli pre československý
projekt?
Alexandra: Dlhé roky sme žili spolu a ja
som vnímala ako veľkú škodu, že sa štát
rozdelil. Preto sa teším, že sme sa mohli
aspoň takto, v projekte, znova spojiť. Te-ším
sa z toho, že sa vraciame k spoločným
hodnotám. Pre nás nevidiacich malo Čes-koslovensko
aj iný nádych – ako nevidia-ci
sme chodili prevažne do českých škôl.
Väčšina tých škôl bola v Čechách. Nikdy
sme kvôli tomu nemali problém. A vždy
sme si rozumeli.
Ktorí sú hlavní protagonisti podujatia?
Alexandra: Zo Slovenska je to Maroš
Bango, ktorý tu reprezentuje symbolicky
Rómov, ktorý nikdy neštudoval hudbu,
ktorý nepozná ani noty. Ale má v sebe ta-lent
a charizmu oslovovať ľudí a cez hudbu
rozdávať radosť. Radek Žaľuď je Neróm,
zastupuje v projekte českú stranu. Je to
náš dobrý kamarát z Českých Budějovíc.
Obaja s Marošom si sadli vynikajúci ľud-ská
a umelecky aj hovorím, s takou nad-sázkou,
že nikdy v živote sme sa nevideli,
ale my, čo nevidíme, našmátrame, na to
máme šmátrací preukaz... jednoducho
chceme ukázať ľuďom, že nie je podstat-né,
či je niekto Róm alebo nie. Ide o to, aký
je človek, čo je v nás a čo môžeme tomu
svojmu okoliu dať.
Ste Nerómka, ale žijete s Rómom. Ako
vy vnímate rómsku kultúru?
Alexandra: Rómsku kultúru pestujeme
doma, hoci ja nie som Rómka. Ale Maroš
je Róm. U nás sa síce po rómsky nerozprá-va,
ale cez hudbu a tradície, ktoré rodina
môjho manžela udržiava, rómsku kultú-ru
poznám. Obdivujem hlavne súdržnosť
komunity.
Maroš: Som z rodiny, kde sa vraví: čo
Cigán, to muzikant. A to je podľa mňa
pravda. Z otcovej strany sme mali v rodine
vychýreného huslistu, rovnako aj z mam-kinej
strany – dedko – bol saxofonista.
Strýko je dobrý harmonikár, huslista.
Bratrancov mám, ktorí hrávajú…
Mysleli ste si niekedy, že sa tým budete
živiť?
Maroš: Prial som si to. Od malička som
hovoril, že budem masér a muzikant. Na
to prvé som sa nedal. Priznám sa na rovi-nu,
fyzicky sa mi robiť nechce. Ja budem
ľudí zabávať, spievať im, ale robiť? Čo je to
robota? Natiera sa to na chlieb?
Vidím, že máte zmysle pre humor, čo je
dobré… Ako ste sa vyrovnali so svojim
hendikepom? Dá sa to vôbec?
Maroš: Som do malička nevidiaci. Ja hovo-rím:
na jedno oko slepý, na druhé hluchý…
Neviem, čo je vidieť, takže som nad tým
nikdy nerozmýšľal. Hral som sa vždy tak,
ako mi to šlo. A keď si niekto myslí, že som
nebol beťár, je na omyle. Bol som, kde bolo
zbojstvo, tam som sa vždy objavil…
Keby ste mali vymenovať naj vý znam-nejšie
miesta, kde ste koncertovali, ktoré
vám utkveli v pamäti?
Maroš: ˆ”¤¬âÁ ˜¡ü‡’‰ņ g¬‡Œ‰”Œ‡ƒ
v Moskve, kde som spieval v kostole pre
2 000 ľudí, kde som spieval bez mikro-fónu,
a bola tam úžasná akustika! Ale
vystupoval som aj na Kréte, v Kanade,
v Amerike, to sú všetko zážitky, ktoré vo
mne dozrievajú… Napríklad teraz v marci
sme boli v Kanade a v USA, mali sme tam
5 koncertov…
Alexandra: Maroš spieval aj na otvorení
Plesu v opere v roku 2011, v Bruseli na-príklad
pre brata belgického kráľa, ale aj
s Andreom Bocellim v Bratislave. Bolo
toho veľa, a nedá mi nespomenúť vystúpe-nie
pre sv. Otca tohto roku v júni v Ríme.
Ak si uvedomíte, že začínal ako pouličný
spevák vo Viedni, lebo sme mali chorú
dcérku, ktorá je už dnes v nebi, a bolo
treba prežiť, a museli sme si pomôcť ako
sme vedeli. Pred piatimi rokmi sa začal
venovať hudbe profesionálnejšie a za tých
5 rokov sme prešli cestu, ktorou si plníme
svoje sny. Jarmila Vaňová
Foto: Archív rodiny Bangovcov