1. V lžiach až po uši
Učiteľka informatiky sa nervózne prechádza po počítačovni. Znervózňuje ma to. Cítim sa,
akoby na mňa hľadelo sto očí. Snažím sa ju nevnímať a sústredím sa na spolusediacu.
Nemáme síce voľnú hodinu, ale ona sa aj tak prihlasuje na facebook. Nenápadko
skontrolujem, či si nezmenila heslo. Hm, nezmenila. Stále je to: Jurkoloveforeveeer. Aj s
toľkými é. To dievča to nemá v hlave v poriadku.
Ale vďaka jej neopatrnosti viem, kto je ten Jurko. Viem heslo takmer každého nášho
spolužiaka. Aj na facebook, aj na e-mail. Oni sú tak naivní, že si všade dajú to isté.
Zisťovanie hesiel je moja špecialitka. Keďže nemám veľa kamarátov, teda respektíve
žiadnych, mám veľa voľného času. Prirodzene, nepoužívam to na nič zlé, len tak zo srandy si
čítam chaty mojich spolužiakov. Páni, keby vedeli, čo viem ja, v našej triede by sa nenašli ani
traja kamaráti. Je to dosť smutné. Odhrniem si uhľovo čierne vlasy dozadu a začnem
pracovať na projekte, čo nám zadala učiteľka.
Deň plynie pomaly. Každá sekunda akoby čakala na povolenie, či sa môže pohnúť ďalej. Keď
sa konečne ozve koniec šiestej hodiny, kráčam domov. Učebnice si nesiem v náručí, keď v
tom do mňa nejaký debil vrazí.
,,Prepáčte." poviem automaticky, hoci ja som nič nespravila. Začnem zbierať učebnice z tej
špinavej bratislavskej zemi. Niekto mi začne pomáhať. Dvihnem zrak, aby som si prezrela
toho dobráka. Je to chalan, s tmavými vlasmi a zelenými očami, s milým, možno trochu
hlúpym úsmevom. Hneď začnem premýšľať (už je to akosi automatické), aké môže mať
heslo. Je to typ chalana, ktorý tam môže mať aj totálnu hlúposť. Teoreticky aj meno frajerky,
ak teda nejakú má. Asi vycíti, ako ho skenujem, tak trochu odstúpi, prehrabne si vlasy a
zrozpačitie.
Úprimne, ešte nikdy som takto s chalanom nestála.
,,Ďakujem." poviem, aby som prerušila to trápne ticho, ktoré nás zahalilo ako do periny.
,,Nemáš zač." odvetí jednoduchou zdvorilou frázou. Hlas má mierne melodický.
Vyzerá to tak, že sa chystá odísť. A tak zo mňa vyhŕkne: ,,Mám ti zavolať?"
HLUPAŇA.
KRAVA.
ČO TO DOPEKLA ROBÍŠ.
Chalan na mňa pozrie a zatvári sa nechápavo. Preto pokračujem: ,,Tuším, že si mi ho vložil
do učebnice."
2. Nadvihne sa mu kútik úst. ,,A do ktorej?"
Preglgnem. ,,Podľa mňa do chémie."
,,Chémia je môj obľúbený predmet." teraz sa už usmieva na celé ústa. ,,Mimochodom, som
Oliver Brenget."
Takto sa začalo moje kamarátstvo s Oliverom.
V podstate, chodili sme spolu von, rozprávali sa, blbli ako malé deti, rozprávali sa, pozorovali
okolitých ľudí a rozprávali sa. Pomaly som prestávala sledovať životy mojich spolužiakov (ani
neviem, či sa nakoniec Olívia rozišla s Tomášom) a začala žiť ten svoj. S Oliverom sme zistili,
že máme toho veľa spoločného, dokonca on pozná pár mojich spolužiakov.
Jedného dňa, keď som sedela za počítačom a opäť bola na Olíviinom facebooku, mi vošla
mama do izby a povedala, že mám návštevu. Stavím sa, že je to len Klaudia, zase si prišla
pre úlohy. Býva len o dom vedľa, je tiež outsiderka a veľmi chce, aby sme sa kamarátili.
Smola.
,,Okej, povedz jej, nech ma počká." poviem odkaz mame. Tá potichu vykĺzne z izby.
Rýchlo si rozkliknem internetovú žiacku knižku a nahádžem si tam pár jednotiek. Mama mi
nekontroluje normálnu žiacku, na to väčšinou nemá čas.
,,To čo robíš." pri týchto slovách zalapám po dychu a okamžite sa otočím.
Za mnou stojí Oliver, tváriac sa, že mu to tu patrí. Vyzerá sebavedome ako vždy, len teraz mu
akosi došiel dych. V očiach mu vidím, že pochopil.
,,Nie, nie je to tak, ako to vyzerá..." spustím ale on sa už ženie z izby.
,,Oliver!"
Nezastaví sa ani na minútu. Nemám šancu ho dobehnúť, už vôbec nie, keď som oblečená v
červenom tričku, zelených teplákoch a žltých ponožkách.
Oliver si ma blokne na facebooku. Prihlásim sa za Maťa, jedného z jeho kamošov v mojej
triede. Rozpíše sa mu tam o tom, aká som zradkyňa podvádzacká, a tak ďalej. Pri tých
správach sa rozplačem.
Asi po dvoch týždňoch straty môjho jediného kamaráta zistím, že sa mi stratil notes s menami
a heslami ľudí. Naposledy som ho videla.... v ten deň keď ku mne prišiel Oliver.
Ježiši. Celý ten čas čakal len na vhodnú príležitosť, ako ho dostať. Musel to vedieť asi od
spolužiakov, že s tým notesom niečo nie je v poriadku.
Ľuďom sa nedá veriť. Zradia vás, keď to najmenej čakáte.
