2. ZOŠIT PRVÝ- VIANOCE
Kapitola nultá : Havinko v Mestečku
Za tromi moriami, za siedmimi krajinami, za dvomi horami, za piatimi dolinami, za
šiestimi jazerami, štvoro psími búdami a dvanástimi potôčikmi, ale nie ďaleko od Vás
i od nás , sa čupilo Mestečko.
Nebolo veľké, skôr také malé, učupené v doline pod neveľkými zelenkastými
horami . Mestečko nemalo rieku, ba ani jazierko. Pred kostolom svätého Michala
Archanjela sa rozprestieralo útulné námestie s kamennou dlažbou , so sochou
svätého Floriána uprostred a drobnou kamennou fontánkou. Útulné malé námestie
lemovali rôzne drobné obchody .
Starožitnosti pútali už od Sväteho Mikuláša pohyblivým vyrezávaným betlehemom.
Pred výkladom sa hádam aj v nočnú hodinu našiel niekto, kto v tichosti obdivoval
tento výtvor z lipového dreva s maličkými figúrkami klaňajúcich sa pastierov ,
kľačiacich troch kráľov Gašpara, Melichara a Baltazára . Deti milovali figúrky
zvieratiek, hlavne slona, ťavy a koňa, ktoré patrili Trom kráľom . Tešili sa aj
z ovečky, kravičky, prasiatka, ale aj zajaca, srny, jeleňa, ježa , ba aj veveričky, ktorá
visela, ako inak, na jednej z paliem. Vzadu sa pohybovali figúrky hudobníkov
s rôznymi hudobnými nástrojmi - píšťalami, trúbami, gajdami, či husľami.
Pozornosť všetkých pútala vysvietená maštaľka so svätou Rodinou, Jozefom, Máriou
a malým Ježiškom. Nad celou jasličkovou scénou svietila veľká hviezda. Na všetko
dozeral anjel so stuhou stuhu s nápisom Gloria in exelsis Deo a dvaja muži so
svietiacimi lampášmi v ruke ako ochrancovia Mestečka.
Obchod Bicykle a šijacie stroje najviac lákal deti, ale až po cukrárni, samozrejme.
Hlavne jeho úžasná červená kovová trojkolka s dvomi kolesami vpredu , volantom, a
vyklápacím priestorom pre hračky, často vyvolávala obdivné vzdychnutia, a to nielen
detí.
Kto sa obrátil, tomu udrel do očí výklad obchodu Odevy a obuv . Veľkú postavu
Mikuláša v červeno-zlatom plášti s červenou čapicou, bielymi fúzami a bradou , so
zlatou palicou zakrútenou na vrchole do špiraly. A ten tajomný batoh s tajomnými
darčekmi ! Každé dieťa si vzdychlo túžbou. Keby len dieťa...
Nuž a Cukráreň Tety Nelly ? Veru, nikto , nikdy a nikde inde nevedel pripraviť
také božské šľahačkové rezy, utešené škoricové hviezdičky a trojuholníky, ohurujúce
krémeše, lahodné piškótový záviny, jemné medvedie labky, či nezabudnuteľný koláč
s čučoriedkami alebo dobošky, marlenky, medovníčky, krehučké orechové rožteky
a na jazyku sa rozplývajúce ľadové šuhajdy .
2
3. Pravda, Pekáreň sa tiež nenechala zahanbiť. Vo výklade trónila veľká v okolím
preslávená Mestečkovská bábovka a dnu ste mohli nájsť všakovaké dobroty . Slinky
sa zbiehali už len pri pohľade na škoricovú podkovu, ale aj na šišku lekvárovú, či
makový závin alebo orechový závin . A taká tvarohová taška a makovka ! Ráno však
celé námestie, celé mestečko omamne rozvoniavalo čerstvým chlebíkom, rožkami,
žemľami a pletenkami
Zasnežené útulné lavičky s ozdobnými kovovými operadlami pod gaštanmi
obťažkaným snehom pôsobili osamelo. Stromy v mihotavom svetle plynových lámp
vrhali pohyblivé tiene na celé námestie a domy vôkol neho. Dolný koniec námestia
lemovalo drobné trhovisko s tromi stánkami a dvomi pultmi.
A v strede Mestečka, priamo na osamelom a stmavnutom trhovisku, ktoré
osvetľovalo žlté svetlo z pouličnej plynovej lampy , stál malý, trochu vystrašený
Havinko . Sniežik mu padal na drobné uška až ho šteklil na nevydržanie. Jedna
neposlušná vločka mu poletovala popred očká a napokon mu sadla na mokrý, čierny
čumáčik. Ľavé uško mal smutno zvesené. Nesmelo sa pozrel nad seba. Zbadal tam
mierne namosúrenú tvár chlapca, ktorá mu na nálade nepridala. Sniežiku sa netešil,
nevnímal, ako krásne sa trblieta navôkol.
Bol Štedrý deň. Vlastne už večer.
Ale to Havinko nevedel. Nie preto, že by bol malý, ani preto, že by bol hlúpy.
Pretože bol Havinko.
Veľmi smutný Havinko, ktorý vedel, že niečo nie je v poriadku. Svoju Mamičku
hľadal už tri dni všade. Hľadal Mamičku na námestí , na cintoríne , ba aj v
kostolíku , dokonca aj v cukrárni, ale odtiaľ ho vyhnali. Vraj chcel škoricové
hviezdičky a trojuholníky. Chcel iba mamičku. Nič iné. Okrem toho škoricové
hviezdičky a trojuholníky nemal rád.
Ešte tak šľahačkové rezy.
Vilko sa na tieto Vianoce tešil ako malý chlapec. Odkedy sa pamätal, vždy mu to
tak hovorieval jeho starý otec.
„ Si môj malý chlapec.“
Nevedel prečo, pretože on vlastne malý chlapec bol. Nie až tak malý, to veru nie,
veď budúce Vianoce bude už štvrtákom.
A to mu ešte zle vychádzajú roky !
Ale už dva roky starý otec tak nehovorí. Už tu nie je. Išiel za starou mamou, ako
povedal.
To však Vilka teraz netrápilo, aj keď starý otec mu chýbal. Nezaujímal ho ani
pestrofarebný svet, ktorý ho obklopoval . Mestečko sa na Vianoce odelo nielen do
biela , ale do ulíc prebleskovali odrazy vianočných gulí , v oknách sa skveli priehrštia
ozdobných mašlí slamených hviezdičiek, pozlátených orechov, kláskov z jačmeňa,
oplátok a jabĺčok a spoza rohov blikali vianočné svetielka. Vilko sa úkosom pozrel na
očarujúco veľký vianočný strom na námestí, ba nezaujali ho ani škoricové perníkové
prasiatka vo výklade Tety Nelly .
3
4. Jedným očkom nazrel do kostola svätého Michala Archanjela, kde trónil úžasný
betlehem s množstvom drevených figúrok, temer kópia toho na námestí v obchode
so starožitnosťami. Taká väčšia. Tri razy väčšia.
Lenže, Vilka čosi trápilo.
Kráčalo to vedľa neho a sem tam sa na Vilka pozrelo malými, trochu smutnými
očkami.
Bol to Havinko .
Malý, strapatý psík s bystrými hnedými očkami a hustou , huňatou bielou srstou.
Jednoducho, Havinko .
Na oblohe sa pretrhli mraky a vyšla prvá hviezda. Sused vyšiel pred dom a zapálil
sviečku . Usmial sa na Vilka a vošiel dnu. Celou ulicou sa však ozýval jeho
majestátny hlas .
"Vinšujem vám, Krista Pána narodenie, aby vám dal Pán Boh šťastia, zdravia,
požehnania, po smrti kráľovstvo obsiahnuť nebeské."
„ A za všetko môže Dominika „ , zašomral si pod fúzy Vilko a mal pocit, že
Havinko sa na neho múdro pozrel.
Havinko však bol iba smutný.
4
5. Kapitolka prvá : Dievčatko Dominika
Všetko sa to začalo hneď zrána na Štedrý deň.
Na obed sa už Mestečkom rinuli vône pečených dobrôt .
Malá desaťročná Dominika sa nevdojak oblizla, ale potom zosmutnela. Zlatisté vlasy
jej lemovali bledú tvár s malými jemnými pehami a výraznými mandľovými očami.
Spoza dlhého nie veľmi teplého , z lacnej, tenkej látky ušitého kabátika , vytŕčal
hustý červený pletený sveter.
„ Čo len s tebou bude ? “, hútala malá Dominika, stojac na Trhovisku. Pod nohami sa
jej prepletal malý Havinko.
„ Keby tu boli ocko s mamou...“ , vzdychla si a pozrela sa na nebo. „ Ale nie sú.
A ani nebudú „ , tíško si dodal sama pre seba zastaviac sa pre vchodom do malého
cintorína.
Dominika mala pocit, že spravodlivosť na zemi už nie je. A ako by mohla byť ?
Mamička s ockom jej veľmi chýbali a ešte k tomu aj tento nešťastník malý. Malý
Havinko. Ten o svoju mamičku Astu prišiel pred tromi dňami . Celé tie dni ju
Dominika oplákavala, bola to jej najlepšia priateľka. Okrem Vilka, jej suseda.
A plakal aj Havinko, len to vidno nebolo. Občas to však bolo počuť.
A teraz má Dominika prísť aj o Havinka ? Toľká nespravodlivosť a skrivodlivosť. To
sa musí zmeniť.
Tak smutné Vianoce nemôžu byť !
Havinka jej ráno zveril starší brat so slovami :
„ Zbav sa ho ! Asty mi je ľúto, ale aspoň ju nemusíme živiť. A ďalšieho psa už
nepotrebujeme, nemáme na to, sestrička.. Mám problém živiť teba, nieto ešte
nejakého bastarda ! „
Dominika bola užasnutá z bratových necitlivých rečí.
„ Braček môj, čo sa to s tebou stalo ? Veď mu mamička pomrela a on ostal. Veď
je chutný, pozri aké má očká ! „ , pokúšala oblomiť brata Dominika.
„ Nie sme sirotinec. Tu miesta nemá ! „ odsekol a hodil jej vrece. „ Radšej ho
utop v rieke „ , odsekol a oboch vystrčil predo dvere.
Dominike sa začali kotúľať po lícach slzy . Netušila, čo sa s jej bratom udialo, veď
taký nebýval. Nervózny, to áno, ale surový nikdy.
„ Keby tu boli ocko s mamou... A ešte aj babka je v kostole ! , „ vzdychla si
bezmocne Dominika a smutne kráčala po ceste. Havinko cupital nemotorne v jej
stopách v snehu.
„ Chceš tu tráviť celý Štedrý deň ? , “ zaznel za Dominikiným chrbtom veselý
chlapčenský hlas.
Dominika sa prudko obrátila.
5
6. Na druhej strane cesty kráčal Vilko, vlečúci s otcom veľký, čerstvo zoťatý vianočný
stromček . Obaja mali na rukách súkenné rukavice a Vilkov otec mal oblečenú
kabanicu , na hlave mal baranicu a v jednej ruke malú sekerku. Vilko mal čiapku
narazenú až na uši a temer nevidel pred seba. Dominika si však všimol ihneď.
Nebolo možné si ju pred cintorínom nevšimnúť.
Dominika sa potešila.
„Vilko ! Šťastné a veselé ! „ , zakričala Dominika a rukou mu naznačila, aby
prišiel.
Vilko pokľakol a začal si naoko čistiť čižmy od snehu . Fľochol na otca,
vchádzajúceho do dvora a veselo pribehol ku Dominike.
Ulicou znel z pootvoreného okna vinš Vilkovho otca :
" Vinšujem vám tieto hody, svatky,
aby vám dal pánboh šťastia zdravia,
hojnosť a Božského požehnania
na poli úrodu,
a v dome mier.
aby ste boli takí zdraví ako ja,
Daj Pán Boh dobrí rok,
pochválen pán Ježiš Kristus. "
„Šťastné a veselé „ , pousmial sa na Dominika, ktorá mu však úsmev nevrátila, iba
si povzdychla :
„ Ako pre koho „ , a ukázala na malého Havinka. „ Máme malý problém... „
Vilko si kvokol ku Havinkovi a oči mu zažiarili. Rukou pohladil maličkú hlávku
Havinka a pošriabal ho pomedzi uši.
„ Ten je krásny ! „
Havinko sa na neho premúdro pozrel, šťastne zavrtel chvostom a olízal Vilkovi celú
tvár.
Vilko sa smejúc prekopŕcol na chrbát do snehu a smial sa a vločky mu padali do
úst.
Havinko ho dostal. Už bol celý jeho.
Dominika nesmelo pozrela na Vilka a tíško sa spýtala :
„ Nezoberieš si ho ? Nikoho nemá. Ani mamičku„
Vilko sa v mihu oka postavil na rovné nohy, pozrel sa vážne na Dominiku a potom
zišiel pohľadom na Havinka.
„ A ako sa volá ? „
Dominika uprela na Vilka svoje veľké mandľové oči, ktorý sa nedalo uhnúť.
„ Nuž, len tak, Havinko . Je to Astin Havinko. Mojej Asty . „
6
7. Kapitolka druhá: Chlapček Vilko
Vilko si naslinil prst a prešiel si prstami po blonďatej štici , aby si ju začesal. Jeho
bledomodré oči sa smiali, keď pootvoril dvere s ospravedlňujúco odzbrojujúcim
výrazom v tvári..
Otec sa prísne pozrel na svojho syna, ktorý sa napriek tomu, že sa všetky pohľady
zabodli do neho, tíško snažil prekĺznuť pomedzi dvere a posadil sa so sklonenou
hlavou na stoličku.
Nenápadne sa však usmieval. Tak primerane.
Svoj vianočný darček muž mal.
Pri slávnostne prestretom stole už sedela celá rodina, otec, mama i jeho trojročná
sestrička Janka. Vianočný smrečok v rohu bol ozdobený červenými jabĺčkami , v
staniole zabalenými orechmi, sušenými slivkami, krížikmi rôznych veľkostí
hviezdičkami a retiazkami z farebných papierikov Na stromčeku prskali malé tenké
farebné sviečky z parafínu. Jedna stolička bola neobsadená, pred ňou na stole
prestreté . Vilko na nej videl starého otca, ako sa pod veľké šedivé fúziská usmieva
a žmurkne na neho. Iba vzdialene počul záver modlitby otca .
...“aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu. Skrze Krista,
nášho Pána. Amen. „
Všetci pri stole sa prežehnali, len Vilko to takmer nestihol. Všetko urobil naopak.
Najskôr sa dotkol pravého ramena, potom čela, zišiel rukou na hruď a v letku , stihol
ešte pravé rameno.
Otec iba pokrútil hlavou, ale pousmial sa nad Vilkovou netrebnosťou.
Vilko bol však veľmi nervózny. Vôbec netušil, ako otec zareaguje na niečo, čo mu
vopred nepovedal. Vždy mu musel všetko oznámiť vopred. Bolo to pravidlo
a dodržiavalo sa. Rozmýšľal, či Havinka dobre ukryl v predsieni, ale bolo už neskoro,
pretože večera bola v plnom prúde.
Po otcovom krátkom prípitku mama Vilkovi a potom všetkým okolo stola prstom
do medu urobila krížik na čelo so slovami „
„...aby si bol zdravý a dobrý ako tento med. ...“
Vilko ako sne zjedol kapustnicu s hubami, údenou rybou a so zaprážaným maslom
a ani si nevšimol, že dvere na izbe sú pootvorené. Už, už sa chcel vrhnúť aj na
druhé jedlo, jeho milovaný zemiakový šalát s vyprážaným kaprom, ale mama
priniesla na stôl v miske uvarený hrach a rozhodila ho po izbe :
,,Všetkému stvoreniu iba jednému nie !,,
Vilkovi klesli ruky s nožom a vidličkou a vzápätí zdúpnel, ba priam skamenel,
sledujúc jeden jediný kotúľajúci sa hrášok. Ako inak, zelená guľôčka sa zastavila
rovno pred väčšou čiernou guľôčkou . Malým psím ňufákom.
„ Aby nás zlo obchádzalo, „ dodala mama a zarazila sa .
7
8. „ Iba jednému nie „ tak bolo na svete. Bol to nik iný ako Vilkov Havinko , krútiaci
malým bielym chvostíkom ostošesť. Ňufákom si kotúľal pred sebou hrášok a do
ticha, ktoré v izbe nastalo , pišťavo zahavkal. S chuťou zeleninku zjedol , posadil sa
a múdro sa pozrel na meravú rodinu za stolom.
Aj mama položila misku s hrachom a prekvapene si sadla na stoličku. Spýtavo sa
pozrela na otca.
Otec sa pomaly postavil, hrmot stoličky preťal ticho, v ktorom bolo počuť sviečky
prskať a tichým, ale dôrazným hlasom prehovoril.
„ Máme kocúra. A psa nepotrebujeme.
„ Keby tu tak bol starký, bolo by to inak ,“ Vilko sa pozrel najskôr na otca a potom
na neobsadenú stoličku.
„ Ale nie je tu, Vilko. Musíš poslúchať ocka, „ miernila situáciu mama.
„Synček, zbytočne rušíš túto svätú chvíľu. Povedal som to jasne, psa
nepotrebujeme. A vyrieš to rýchlo, keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškať
s robotou. „
Vilko pohľadom hľadal oporu u mamy , ale tá iba pokrútila hlavou a sklopila zrak.
„ Aspoň jednu noc, „ Vilko zopäl rúčky.
Mama sa spýtavo pozrela na otca, ten však rozhodne pokrútil hlavou.
„ Nie, Vianoce si neskazíme neposlušnosťou. Dobre vieš, že pravidlá sú pravidlá
a sú na to, aby sa dodržiavali. Aj na Vianoce, „ vyhlásil otec a s rachotom si sadol na
stoličku.
Vilko náhle vstal od stola, zraziac pohár a v slzách vybehol von z izby.
„ Prečo ste všetci takí zlí ?! „
„ Vilko , poď ku stolu „ , dobiehali ho otcove slová, ktoré však nevnímal .
Narýchlo si obliekol biely kožuch z opracovanej ovčej kože, v behu zdrapol ušanku
a prudko si ju narazil na hlavu.
Havinko nemotorne vyskackal za ním a podarilo sa mu prešuchnúť , keď Vilko
s rachotom zabuchol za sebou dvere na dome.
8
9. Kapitolka tretia : Havinko Ťapkom
Večerným Mestečkom sa ozývala zmes tichých kolied, ktoré slabý vetrík roznášal zo
všetkých domov na rôzne strany.
Dominika stála pod sliepňajúcou plynovou lampou na konci Mestečka, prskajúcou
pod náporom snehových vločiek. Dúchala si do dlaní bez rukavíc a podupkávala
nohami po snehu.
Do primrznutých uší Dominiky vchádzali časti pesničiek, ktoré vyvolávali na jej tvári
úsmev.
„ Búvaj Dieťa krásne,
uložené v jasle.
Umbadadi jé, umbadadi johoho.
Umbadadi jé to sú krásne Vianoce
Kristus pán narodil sa
na tom našom salaši .
Počkajte nás, milí bratkovia,
nebeskí lietajú poslovia.
Spev škovránka, slávika,
K tomu pekná muzika
Čujte ich pilne, sú neomylné, rozjímajte.
Umbadadi jé, umbadadi johoho.
Z života čistého, z rodu kráľovského.
Umbadadi jé, umbadadi johoho. „
Dominika sa pozrela na všetky strany a začala dupať starými čižmami ostošesť.
„ Taká zima ! “, čertila sa malá Dominika.
Mandľové oči sa jej zrazu rozjasnili. Šťastne zamávala, keď zbadala známu postavu
a zachichotala sa nad nemotorne poskakujúcim Havinkom. Keď však zbadala Vilkovu
tvár, zvážnela.
„ Boli ste takí chutní, keď ste sa priťapkali „ , pousmiala sa Dominika.
„ Ako kto „ , zašomral Vilko.
Dominika si vzdychla.
„ A je to tu ! Ani vaši ho nechcú, však ? „
Vilko neodpovedal iba pokrútil hlavou.
Potom si vzdychol, z hlavy si sňal baranicu a poškrabal sa po zlepených vlasoch.
„ Mama by aj pristala, možno. Ale ten ocko...Urobil som chybu. Mal som to
povedať. „
9
10. Dominika si kvokla ku Havinkovi, zobrala mu malú hlavičku do dlaní a pozrela mu
do hnedých očí.
„ To nič , môj maličký, odteraz sa voláš Ťapko. „
„ Smiešne meno. Také ťapkavé. „
„ Veď ste sa aj tak priťapkali. „
„ Obaja sme sa priťapkali , „ zamumlal Vilko.
„ Ty si ešte stále Vilko , ale môžeš byť aj ty Ťapko, „ zasmiala sa Dominika, ale
potom zvážnela.
„ Čo budeme robiť ?“
„ Čo budeme robiť ? “, zadumane zopakoval po Veronike Vilko.
Dominika sa pozrela na stemnelú oblohu posiatu hviezdami. Na okamih akoby sa
jej zúžili oči a náhle vyhŕkla.
„ Direktustium . „
„ Čo si hovorila ? Zopakuj to ! „
„ Ja neviem, „ mykla zarazene plecom Dominika.
„ Ach, niečo sa musí stať „ krútil hlavou Vilko.
„ Myslíš toto ? „, vykríkla Dominika a rukou si prikryla ústa a druhou ukazovala
pred seba.
Vilko sa pozrel smerom, kam ukazovala Dominika a vytreštil oči. Zdalo sa, že aj
Havinko by takisto treštil oči, keby to vedel.
„ Keď sa zotmí uvidia na nebi jasnú hviezdu „ , mumlal si popod nos Vilko .
Pred nimi sa znenazdajky z nebies zniesla modrastá žiara, ktorá pomaly klesala ku
zemi , pokrytej snehobielym snehom. Modrasté odlesky sa trblietali na koncoch
vločiek.
Žiara sa premenila na jemne svetielkujúcu priesvitnú modrú stenu a prehradila
cestu.
Havinko Ťapko sa neomylne ťarbavo rozbehol po ceste priamo ku svetielkujúcej
modrej stene. Prudko pred ňou zabrzdil a na okamih sa smiešne kĺzal po
zľadovateľom lesklom snehu. Zvedavo si obzeral modrastú stenu a zaboril svoj
mokrý čierny ňufáčik priamo do nej. Prekvapene odskočil , zavrtel chvostíkom ,
pišťavo zabrechal a skočil.
„Nie ! “, zakričal Vilkoa spolu s Dominikou sa rozbehli.
Bežali za Havinkom, vlastne už Ťapkom , ale márne . Prudko narazili na modravú
žiarivú stenu a odrazili sa od nej. Obaja dopadli do mäkučkého snehu na zadočky až
s im čapice posunuli na oči.
S úžasom pozorovali, ako za im za stenou mizne Ťapko.
A Vilko by odprisahal, že im labkou zamával.
Vilko s Dominikou sa na seba neveriacky pozreli, stále sediac na studenom snehu.
10
11. Ticho prerušoval len vzdialený detský spev :
„O Ježišku ty si náš, pôjdeš s nami na salaš.
Kúpime ti krpčatá, na tie tvoje lapčatá.
Budeme ti pískať ti, po valašsky hvízdať ti.
Na píšťalke pi-pi-pi a na gajdách di-di-di."
11
12. ZOŠIT DRUHÝ
Kapitola prvá : Kráľovstvo
Za sedemdesiatimi siedmimi štítmi ,za sedemdesiatimi ôsmimi mrakmi , za
sedemdesiatimi deviatimi planétami , za osemdesiatimi hviezdami , za osemdesiatim
a jednou kométou, za troma križovatkami, dvomi odbočkami a jednou zákrutou je
kráľovstvo, kam živá noha málokedy zavíta.
Ťažko sa tam niekto dostane a ťažšie sa dostane odtiaľ.
Slnkom zaliate Havinkovo sa topilo v údolí zelene. Na jednom vrchu sa týčil
kamenný Búdohrad , pripomínajúci niekoľko psích búd rôznych veľkostí, postavených
cez seba a na druhom strážna Búdoveža. Spájala ich kľukatá cesta, ohraničená
podivuhodnými obrovskými platanmi obrastenými brečtamni.
Mamička stála na kopci v Búdoveži s nízkou ihlancovitou strieškou a cez cimburie
sa smutnými očami pozerala na slnko zapadajúce do hmly pod kopcom.
Hustá a mliečna hmla sa prevaľovala v údolí a ani len útržky vrcholcov stromov
nenaznačovali, že sa pod ňou niečo nachádza. Iba veľké nič. Hmla tam bola
odnepamäti. Hmla bola aj za Búdohradom a nikdy nikto nevedel, čo sa za Hmlou
nachádza. Azda len Kráľ.
Vzdychla si a po líci sa jej skotúľala drobná slzička.
„ Havinko môj krásny, aspoň raz by som ťa chcela ešte vyobjímala, „ vzdychla si
Mamička
Pod Búdohradom, na námestí okolo kamennej fontány s vytesanými mačkami ,
ktoré chŕlili vodu , bolo rušno. Krik a smiech sa ozýval celým priestorom. Nebolo
divu, trhovisko a všakovaké atrakcie ho úplne zaplnili.
V stánkoch sa piekli klobásky a klobásky a, samozrejme – klobásky. A občas
trochu rozvoniavajúcej cigánskej. K tomu kyslé kosti a kvasené červíky s lesnými
plodmi. A špecialita Havinkova „V párku rožok “ .
Malé psíky sa predierali uličkami, ktoré boli plné zhonu a tlačenice a dožadovačne
vyskakovali na stánky s cukrovinkami . Kto by odolal lízanke v tvare mačky,
kostičkovej zmrzline, či nebodaj podivuhodnej rúrke z lístkového cestíčka naplnenej
sladkým bielkovým snehom- šamrole .
Dve šteniatka kokršpaniela s otvorenými papuľkami nemo obdivovali stánok
s príznačným menom PSOHRAČKY . Desiatky mačiek, jazvecov a líšiok zo šúpolia
drevené divé králiky rôznych farieb i hrozivo vyzerajúce plyšové diviaky im poriadne
zakrútili hlavičkami.
12
13. Zopár čínskych chocholatých psov sa snažilo predávať oblečenie, ale bezúspešne.
Ich stánky boli opustené, niet divu, jediný kto sa tu ako tak obliekal bola Tinkerbel,
ale aj tá si ošatenie nechala dovážať. Ako a odkiaľ, to bola záhada Havinkova.
A aj Tinkerbel.
„Nejaké oblečenie, mladá pani ? „ , zaznelo Tinkerbel takmer pri uchu.
„Aká som vám ja mladá pani, vy kofa ! “ , Tinkerbel sa rozčúlila takmer do biela .
„ Ty frnďa jedna „, mávla trhovníčka rukou.
Tinkerbel sa otočila na opätku svojich vysokých červených ihličiek a červenou
kabelkou skoro zrazila trhovníčku. Napravila si čiernobielu károvanú čapicu a hrdo
odkráčala.
Pri klobásovom stánku bolo veru tesno. Vrava vrela medzi kupujúcimi a predavačmi
a sem- tam sa vyskytla ja menšia strkanica. Biely psík sa víťazoslávne otočil od pultu
s klobásou na tácke, ktorú mu temer vyrazil obrovský bernardín s desiatimi táckami
a malým súdkom pod krkom. Bravúrne sa mu však vyhol a pristál pri menšom
hlúčiku.
„ Kde sme to prestali ?, „ začal s ústami plnými klobásy . Už viem. Film, film, a ešte
raz, páni moji film. To je budúcnosť. Som si istý, že psy raz budú hrať vo filme,
„ zasnil sa bielosrstý Danny , Jack Russel s čiernymi fľakmi a skráteným vztýčeným
chvostom a prehltol posledné sústo klobásy.
„ Ha, ha , ha. To by nás dalmatíncov muselo byť tak sto a jeden. Nezmysly, stále
len kecáš. Psy a film , počul si ho ? „ schuti sa smial Atos, čiernobodkovaný
dalmatínec s tmavými očami.
„ Psy vo filme ? , úplná hlúposť, „ precedil cez zúbky Boldy, ktorý vyzeral akoby
v okamihu zmiešali kokeršpaniela, foxteriéra, pudla a bradáča.
Čistokrvná pouličná zmeska , načo bol však Boldy patrične hrdý.
„ Mladý pánko, ponúknite sa , krásne psie sucháre.! „ , zaznel mu hlas predavačky
priam do ucha.
Boldyho striaslo.
„ Kto by to žral , pani moja ?!
„ A granule , mladý pánko ?“
Boldy sa našuchoril.
„ Vy nedáte pokoj ! Aké sucháre, aké granule ?! Čo som chorý ? Nie je nad flaksňu
mäsa. Boli časy, boli, ale sa minuli. „
„ Doba pokročila...“, snažil sa upokojiť trhovkyňu Atos.
„ Ale môj žalúdok nepokročil, „ odsekol mu Boldy . „ Ideme na kvasáky ! „
K Boldymu sa prekvapivo pridala Tinkerbel a obaja zamierili ku stánku.
13
14. Pod jemne spratou červenou vlajkou s bielou kosťou, ktorá plápolal na žrdi
v strede námestia sa rojili davy, sem tam sa ktosi pristavil na kus reči s veľkým
bielym čuvačom, ktorý rozčúlene rozhadzoval hrubými packami.
„ Neznášam neporiadok ! Kto, preboha, pral tú vlajku ?! Toto nie je žiadne
Kráľovstvo krištáľovej lebky , ale Havinkovo. Rozumiete, Havinkovo ! Ustúp kólia ! „,
žartom oslovil čuvač Ištván pyšne okoloprechádzajúcu šeltiu.
Šeltia sa zarazene zastavila .
Ištván žmurkol na foxteriéra Foxyho , ktorý si vytrvalo zahrabával malú kosť .
Foxy sa otrávene pozrel na čuvača a kosť odhodil.
„ Ty si len samé žarty a žiadna práca pre vlasť. Všetko vieme ! „
„ Ja viem, že všetko vieš a že všetci všetko vedia...“, vzdychol si Ištván.
Foxy sa podlízavo usmial a dodal :
„Uvedom si, že magistrátom, dokonca paefectus urbisom nemusíš byť stále ! „
„Ako to myslíš ? Veď náš kráľ je kráľom iba zopár dní ! „ , vystrašil sa Ištván.
„Veď práve. A ty máš určite naviac „ , chlácholil ho Foxy.
„Ako to myslíš ? „ , zmraštil tvár Ištván.
„Rozmýšľaj, Ištván , rozmýšľaj, práca pre vlasť ! „ , Foxy významne zodvihol
packu.
Ištván zamyslene odkráčal od Foxyho , ale rovno narazil na šeltiu, ktorá mu
prehradila cestu. Elegantná sýto bledozlatá až mahagónová šeltia zabodla pohľad
do čuvačových očí.
„ No dovoľte, ja nie som žiadna kólia, pché. Som šeltia a pochádzam zo
Shetlandských ostrovoch, „ ohradila sa šeltia. „ Mali ste ma vidieť na chýrnej
Cruftovej výstave . Ten úspech, tá krása...“
Šeltia zvážnela a ľadovým pohľadom sa pozrie na čuvača Ištvána. Mrazivou
iróniou dodala :
„ A kto Vám dal to meno , Štefan ? „
„ Dobre viete, že nie som Štefan, ale Ištván. A moje meno, madam ? Mám ho
podobne ako vy, madam Esmeralda ... A mimochodom, madam, som magistrát,
dokonca paefectus urbis a , ako viete mám na starosti poriadok v meste v
neprítomnosti kráľa . „
„ Smola, Ištván, tvoje poverenie je fuč, kráľ sa vracia. „ , uštipačne poznamenal
Foxy a Esmeralda sa pobavene zachichúňala
Za zvukov brechajúcich fanfár si pyšne až spupne vykračovala čivava Tinkerbel.
Veľké uši veľké oči , krátky rovný, zužujúci sa ňucháč a zúfalo malé telíčko .dlhú,
jemnú, hodvábnu, splývajúcu srsť, so zástavou na chvoste.
Na okamih sa zdalo, že prichádza kráľovná, ale z cesty ju zrazu , za veľkého
jačania trúb a brechania , zmietli dvaja bulteriéri - centurióni na drevených
korčuliach.
„ Dávajte pozor, sú tu lepšie psi, „ postavila sa Tinkerbel na všetky štyri , vytiahla
zrkadielko a úpenlivo si prezeralo tvár.
Mohutní centurióni sa postavili na koniec cesty a založili si hrubé a svalnaté packy
v bok . Vyzerali úplne rovnako a nebezpečne. Nie nadarmo ich nazývali gladiátormi
medzi psami.
14
15. Trúby dotrúbili a dobrechali a spoza horizontu vykročil majestátnym krokom veľký,
elegantný pes.
Kráľ Šarik.
Kráľ Havinkova.
Postavil sa pred samotný vchod do búdohradu a okamžite, i keď trochu nemotorne,
ho obstúpili centurióni.
Kráľ Šarik sa pozrel nadol, pokýval hlavou. Jeho dlhá, sýto zlatogaštanová
hodvábna srsť sa leskla v lúčoch zapadajúceho slnka. Šarik si odkašlal a jasným
zvonivým hlasom oznámil:
„ Dnes k nám príde hosť. Hosť zďaleka. „
Dav pod kráľom zašumel. Šarik jemne zodvihol packu a všetci stíchli.
„ Pamätajte si – hosť do domu - Boh do domu. „
Jeho pohľad sa mimovoľne stretol s pohľadom Mamičky, ktorá pomaly prichádzala
ku Búdohradu.
Šarik sa jemne pousmial a prikývol.
Oči Mamičky sa rozžiarili šťastím.
Šarik si odkašľal a dodal :
„ Ehm a zajtra prídu aj kolotoče. „
Nad ich hlavami začali do výšky skákať od nadšenia všetky šteniatka Havinkova.
Na hradbách Búdohradu stáli dvaja hrdí a mocní čierni psi s úzkymi hlavami
klinovitého tvaru, s ušami takmer priliehajúcimi k tvári . Dvaja dobermani si vymenili
zlovestné pohľady a rýchlo zmizli v útrobách kamenného hradu, vystuženého
drevom.
Boli to Strážcovia Hmly.
15
16. Kapitola druhá : Tmavá kniha
Slnko vychádzalo spoza kopca a zo snehovej prikrývky robilo perlové náhrdelníky.
Snehové vločky sa trblietali na konároch stromov, na ktorých sedeli uzimené vrabce.
Za domom Vilkových rodičov , za starými jabloňami a slivkami stála stará, trochu
ošarpaná stodola, pred ktorou stál malý smiešny, trošku zhrbený snehuliačik.
V humne stodoly sa Vilko s Dominikou po rebríku vyštverali na pôjd a pohodlne sa
usadili na slame, vedľa veľkého lodného kufra a starého zrkadla.
Dominika vybrala spoza šiat starú, trochu ošúchanú a zažltnutú fotografiu. Uprene
sa na ňu pozerala a potom si ju jemne pritisla na prsia . Bradou sa oprela o kolená.
Vilko jej opatrne vytiahol fotografiu zo zovretia prstov a začal si prezerať krásnu
mladú, usmievavú tvár, olemovanú svetlými kučeravými vlasmi. Uhrančivé tmavé, ale
láskavé oči pozerali priamo na Vilka
„ Je krásna, naozaj „, povedal takmer nežne Vilko.
„ Zomrela. Zomrela potom, ako som ochorela, “ Dominike sa pri spomienke na
mamu v očiach zaleskli slzy.
„ To je mi ľúto. A ocko ?“
„Ocko. Ocko vraj povedal, že som tomu ja na vine. Ale potom zmizol. Už sme ho
nikdy nevideli, vraj ho kdesi v hore privalilo. „
Vilko sa zarazil, nevedel, čo má robiť, tak Dominiku nemotorne objal. Obaja ticho
sedeli, až si Dominika vzdychla , vymanila sa z objatia a utrela si slzy a nos do
Vilkovho kabátu. Vilko sa kyslo pousmial, ale trápilo ho čosi iné.
„ A čo teraz, Nika ? Čo budeme robiť ? „
„Viliam, veď to je jasné....“, spľasla Dominika rukami
„Nehovor mi Viliam, vieš, že to nemám rád , „ našuchoril sa Vilko.
Dominika sa zachichúňala.
„ Dobre, prepáč. Ideme ho predsa hľadať. „
„ Koho ?, „ Vilko sa nechápavo pozrel na svoju kamarátku a vrátil jej fotografiu.
„ Bože, Viliam, ty si nechápavý. Predsa Ťapka ! „
Dominika sa postavila, zasunula si maminu fotografiu do záhrenia .
„ Ideme, „ zavelila.
Vilko sa na ňu zdola pobavene usmial.
„ Len si ty pekne sadni. A rozmýšľaj. „
„Načo, veď všetko je jasné. Ideme .“
„Nika, ukľudni sa, veď nevieme, kam a ako tam máme ísť. Veď si videla, čo sa
stalo, nepamätáš ? „
Dominika si vzdychla a odovzdane si sadla do sena.
„ Čo budeme robiť ? „
„Rozmýšľať. „
„To nám ozaj pomôže. „
„ Nika, prestaň a skús si spomenúť, čo všetko sa včera stalo.
Dominika sa zamyslí.
„ No, stavali sme stromček. „
16
17. „To som nemyslel .„
„Potom sme ho zdobili.“
„Tiež nie. Ďalej.“
„Miesili sme cesto.“
„Nika, prestaň, to mi robíš naschvál ?
Dominika sa na neho pozrela podobne uhrančivými tmavými očami, ako jej mama
na fotografii. Vilka úplne odzbrojila.
„ Tesne pred tým, než zmizol Ťapko. Tam je celé tajomstvo, Nika.
Dominika si nervózne začala šúchať nos. Tíško zanôtila.
„Na píšťalke pi-pi-pi a na gajdách di-di-di."
„Nie, nie, to bola až potom. „
Dominika privrela oči.
„No, bola tam modrastá žiara, snežilo, lietali vločky.
„ Si blízko . Ešte predtým. No tak Nika, spomeň si.
„ Keď sa zotmí uvidia na nebi jasnú hviezdu ! „
Vilko nespokojne pokrútil hlavou.
„Ani to nie, trochu skôr. Malo by to byť niečo, niečo, iné.
„ Čo také ? „
„Ešte raz zavri oči. Skús si to predstaviť. Spomeň si na Ťapka. Spomeň si na...
Jednoducho na niečo, čo si povedala ty, Nika. Niečo tuším, ale si neviem
spomenúť.
Dominika na okamih akoby znehybnela, zrazu však naplno roztvorila mandľové oči
a vyhŕkla :
„Direktostium „
Dvere na stodole sa s buchotom prudko otvorili.
Dominika sa vztýčila a Vilko prestrašene ustúpil.
„ Bosorka. “
Vilko zrazu prudko vstal, akoby ho blesk zasiahol.
„ Tá kniha. Tá kniha. My sme ale hlúpi ! Tá tmavá kniha. Mám to !
„ Čo za kniha ? O čom to hovoríš ?“
„ Nepamätáš sa , keď si bola maličká tak si mi ju doniesla. Vraj sa jej bojíš.“
„ Maličká. A ty si snáď veľký ?! , „ durdila sa Dominika.
„To nechajme teraz bokom... Tá kniha, tá kniha, kde som ju len dal.
Jeho pohľad skončil na veľkom lodnom kufri. Vilko ho bleskovo otvoril a vnoril sa
do jeho útrob. Z kufra vyletovalo všakovaké staré šatstvo , pestrofarebné šatky a
hadry. Na okamih Vilko vyliezol von a v ruke držal podprsenku .
Dominika znechutene odfrkla a Vilko sa vrhol, späť do kufra. Po chvíli nastalo úplné
ticho, prerušované iba občasným zabučaní kráv. Dominika sa prestrašila.
„ Vilko, stalo sa ti niečo ? „
Mierne zafúľaný Vilko sa vynoril s kufra. V ruke posvätne držal tmavú, zaprášenú
knihu . Rezko vyskočil s kufra a sfúkol prach rovno Veronike do tváre.
17
18. Dominika prudko kýchla.
„ Tak ti pekne ďakujem. „
Pred prestrašenými deťmi ležala tmavá kniha so strieborným pentagramom vliatym
do kože.
Obaja si sadli a bez slova a pohybu na ňu hľadeli.
Možno sa im to iba zdalo, ale obaja sa báli jeden druhému povedať, že tá čierna
kniha jemne svetielkuje.
A to modré svetlo už niekde videli.
18
19. Kapitola tretia : Ťapko na cestách
Pred drobným Ťapkom sa roztvoril tajomný, tmavý veľký les, plný snehu
a tajomstiev.
„ Musí to tak byť. Musí, veď všetci hovorili, že to tak je “ , mrmlal si popod čumáčik
Ťapko , „ Aj Mamička, predtým, než odišla ...“
Ťapko sa obzrel a cez modrú svetielkujúcu stenu už len matne videl Vilka
a Dominiku. Labkou im zamával, zavrtel chvostom a pomaly sa odťapkával do tmy.
Čakala ho dlhá a únavná cesta. Cesta do Havinkova.
Pohltili ho stromy a kríčie pochmúrneho a temného lesa. Úzka cesta sa vinula
popod stromy , ktoré sa kývali a mesiac kreslil dlhé tiene na snehu . Kde- tu čosi
zašuchotalo a občas sa zatrepotali krídla nočných vtákov.
Ťapko si spočiatku rezko vykračoval, ale čím viac sa ponáral do tmy lesa, tým
pomalšie išiel. Pochytil ho strach. Pre ním tma, za ním tma. Tíško si začal
pospevovať, aby sa posmelil. Ale aj tiene vetví proti oblohe vytvárali obrazce, ktoré
Ťapka desili.
„Zelená lúka tmavý les
pod oknom šteká veľký pes
Vyšteká dieru do dverí
radšej mu rýchlo otvorím .“
„Zelená lúka tmavý les
po izbe behá biely pes
Skôr než mi začne nohu hrýzť
obujem čižmy môžme ísť „
Jemnučký vánok sa oprel do Ťapkovej tváre , a ňufáčiku sa dotkli ľadové cencúle,
visiace zo skaly. Kdesi počul aj veľmi vzdialený žblnkot vody, ale nevidel ju.
V diaľke, medzi stromami sa začal prevaľovať hustá nepreniknuteľná hmla.
Ťapko radšej pridal na intenzite svojho spevu.
„V prázdnej hlave suchá slama
miesto vrecka veľká jama
Prázdniny na smotane.“
19
20. Nastalo úplné ticho, koruny stromov a mraky úplne zakryli hviezdy a mesiac . Ťapko
sa započúval do ticha, ale pesnička pokračovala.
„Zelená lúka tmavý les
vedľa mňa beží biely pes
V potoku slnko uvarím
do bielych mrakov zabalím“
Ťapko sa vydesene pozeral okolo seba.
Pesnička bola síce jeho, ale on ju veru nespieval. Zrazu pred ním zapraskala
halúzka . Mierne začal ustupovať dozadu, ale zadnými pacinkami zavadil o korene
mohutných stromov a prekopŕcol sa na chrbát.
„V potoku slnko uvarím
do bielych mrakov zabalím“
Nad vystrašeným Ťapkom , ktorý zostal ležaťpod osamelým stromom stál veľký a
mocný pes. Jeho hlava na dlhom klenutom krku nehybne spočinula predŤapkovými
naširoko roztvorenými očami. Bol to Doberman Prvý. Čierny a mlčanlivý . A nebol
sám. Spoza stromu sa vynorila aj jeho dvojička Doberman Druhý.
„ Sme Strážcovia Hmly, „ vyceril zuby Doberman Prvý a Doberman Druhý si
v hrozivej tichosti prisadol.
Nebolo kam ustúpiť, ale Ťapko nad tým ani neuvažoval, nedokázal zo seba vydať
ani hlások, nie to ešte kráčať.
„ Hovoril som, že dnes k nám príde hosť. Hosť zďaleka , „ spoza pokrúteného
stromu sa objavili najskôr uši v tvare písmena V a potom vyšiel so vztýčeným
chvostom foxteriér Foxy,
Foxy sa obrátil na Ťapka a posmešne zanôtil :
„V potoku slnko uvarím, do bielych mrakov zabalím. Vidíš, aj ja som ju poznal.
Foxy podišiel ku Strážcom hmly.
„ Hovoril som vám, že príde. Nuž, pamätajte hosť do domu - Boh do domu. Tak sa
k nemu zachovajte. „
Doberman Prvý sa pozrel na Foxyho s miernym opovrhnutím.
„ My vieme, čo máme robiť. „
„ A sme ti vďační za tvoje informácie., „doplnil ho Doberman Druhý
„ Kráľovstvo ťa patrične ocení, „ zaceril sa Doberman Prvý
„ Môžeme ti dať potvrdenie, „ dodal s miernym nádychom pohŕdania Doberman
Druhý.
20
21. „ To je vrchol, tak ja oddane slúžim vlasti, odhaľujem nepriateľov a žiadna vďaka.
Kde to žijeme ?! , „ prskal naježený Foxy.
Ťapko sa pozeral raz na jedného, potom na druhého, znovu na prvého a potom na
tretieho. Ničomu nerozumel a otriasol si malú hlávku.
„ Šťastné a Veselé Vianoce ,“ osmelil sa Ťapko
Traja diskutéri sa strhli, úplne zabudli, že tu ten malý chlpáč vôbec je.
Foxy dostal okamžite skvelú náladu a v kŕčoch smiechu sa zvalil na zem.
„ No , povedzte, nie je dobrý. Kuknite sa na neho. Ten vôbec nič netuší. Ničomu
nerozumie. „
„ A prečo by mal ? , „ spýtal sa Doberman Prvý
„ Je malý , „ dodal Doberman Druhý
„ A hlúpy, „ zazubil sa Foxy.
„ Nie, iba malý, „ zlovestne zavrčal na Foxyho Doberman Prvý
Foxy sa otriasol , v mihu oka vstal na rovné nohy a zvážnel.
„ Veď ja nič, „ zazubil sa
„ Niekto iný je tu ten hlúpy. A nielen hlúpy ! , „ zaznel z tmy ženský hlas.
Cez svit mesiaca sa zamihotali vetvičky stromov a malý tieň sa premenil na drobnú
čivavu Tinkerbel, ktorá sa vynorila z húštiny lesa sa vynorila.
Doberman Prvý a Doberman Druhý z výšky pozorne, ale mierne pohŕdavo sledovali
psíka so zástavou chlpov na chvoste, Veľkými ušami a veľkými očami . Bolo sa však
na čo pozerať .
Čiernobiely kostým Tinkerbel z tvídovej látky s pozlátenými gombíkmi s dvojitým
písmenom C dopĺňal perlový náhrdelník a cez rameno a krk čierna kabelka
s retiazkou.
Všetkým, okrem Ťapka, vyrazila dych. Ťapkovi sa zapáčila ihneď potom, ako na
neho sprisahanecky žmurkla.
Doberman Prvý si odkašľal.
„ Tinkerbel, uznávam, že kostým je úžasný, ale ... „
„...my sme Strážcovia hmly, „ doplnil ho Doberman Druhý
„A tu nemáš čo robiť, “ snažil sa uzavrieť debatu Doberman Prvý
„ A on ?, koketne zatočila kabelkou Tinkerbel a packou ukázala ma Foxyho
„Nezahováraj, tu kladieme otázky my, „ nervózne odvrkol Doberman Prvý.
Tinkerbel si vybrala z kabelky zrkadlo a začala si prezerať tvár, potom vytiahla rúž
a jemne si pretrela pysk.
„ Pozrite sa chlapci, život je raz taký, že niekto sa zabáva a niekto robí somariny
ako je stráženie nejakej pary.“
21
22. „To nie je para,“ oboril sa na Tinkerbel Doberman Prvý.
„ Tak, mráčik, mračno, mrak, oblak, chmára alebo opar .“
„ Je to hmla , žiaden mráčik, mračno, mrak, oblak, chmára a ani opar . Hmla a
hmla nie je zlá.“ Doberman Prvý
„Hmla nie je nepriateľ.“ Doberman Druhý
„Hmla ťa chráni.“ Foxy
„Tak a dosť, Vy ste jej na to normálne skočili., Ako si sa sem vlastne dostala ?,
„ zasyčal Doberman Prvý
„ No, poznám skratku, “ zaškerila sa Tinkerbel.
„Nemáš tu čo robiť. A ani on ! „ prísne vyštekol Doberman Prvý
„A vieš aké sú pravidlá,“ dodal Doberman Druhý
Na malú čistinku nad húštinou zrazu dopadlo mesačné svetlo.
„Ja snáď zle vidím, „ pretrel si oči Foxy a zvalil sa na chrbát.
Doberman Prvý a Doberman Druhý sa obrátili a od prekvapenia si takisto packami
pretreli oči.
Na čistinke vrtel skráteným vztýčeným chvostom Danny , bielosrstý Jack Russel
s čiernymi fľakmi na tele.
„ Ozaj, chlapci neviete ako najkratšie by som sa dostal na najbližšiu železničnú
stanicu ?, „ spýtal sa smrteľne vážne Danny.
„To je sprisahanie proti bezpečnosti ! , zajačal Foxy.
„ Skôr niečo iné. „ pokrútil hlavou Doberman Prvý
„Čo ? , „ nechápavo sa na neho obrátil Doberman Druhý.
Na odpoveď však už bolo neskoro.
„Bež za mnou !, “ strčila Tinkerbel do Ťapka, ktorý na chvíľočku zaváhal, ale keď
videl čivavu, tak sa za ňou prudko rozbehol.
Tinkerbel skočila do húštiny a Ťapko ju nasledoval. Za nimi prifujazdil aj Danny.
„ Pasca, „ sucho skonštatoval Doberman Prvý
„ Za nimi, „ skríkol na Strážcov hmly rozčúlený Foxy.
„ Už je neskoro, „ odfrkol si Doberman Prvý
„ Sú fuč, „ , dodal sucho Doberman Druhý
„Nikdy nie je neskoro. Pre vlasť, nikdy ! , „ o dušu zakričal Foxy a skočil do tmy
tmúcej.
Doberman Prvý sa pozrel na Dobermana Druhého a obaja pokrútili hlavou.
Doberman Prvý si vzdychol a pomalým neochotným krokom sa vydal ku húštine.
Doberman druhý ho poslušne nasledoval a oboch pohltila tma.
Ťapko mal pocit, že je v tuneli. Takom malom, stiesnenom.
Spomenul si, ako raz neposlúchol Mamičku a vkročil do tunela pri Mestečku, hoci to
mal zakázané. Opäť pocítil tú zmes strachu, ale aj radosti z neznámeho.
22
23. Teraz ho šľahali vetvičky kríkov a pred sebou videl iba zástavu chlpov na chvoste
čivavy, ktorú nasledoval.
Poháňalo ho aj silné dychčanie , ktoré počul za sebou, ale nevedel, že je to
Danny. Premkýnala ho hrôza, že je to Doberman Prvý a Doberman Druhý, Strážcovia
hmly.
A mal pravdu.
Doberman Prvý a Doberman Druhý túto cestu nepoznali a o to divšie bežali. Foxyho
ani nepredbehli, ale preleteli priamo cez neho.
Foxy ostal ležať na snehu, z ktorého občas vystupoval mach, s vyplazeným
jazykom a vytreštenými očami.
Ťapko uháňal, čo mu dych stačil, ba aj čo nestačil. V behu sa obzrel a s hrôzou
zistil, že vidí oči dvoch dobermanov. Oči sa mu rozšírili hrôzou. Tmavý tunel sa
znenazdajky oslepujúco zosvetlil.
Zaliala ho nekonečná beloba. Beloba snehu a lúčov slnka. S úžasom sledoval
miesto pod sebou. Bol si istý, že je tam, kde chcel byť.
Usmievala sa na neho podivuhodná zmes kokeršpaniela, foxteriéra, pudla
a bradáča .
„ Vzduch je čistý, „ privítal všetkých Boldy
Ťapko stál na Búdoveži a pozeral sa spolu s Tinkerbel, Dannym a Boldym na
Havinkovo .
Až teraz si uvedomil, že bežal celú noc.
Oči sa mu zatvárali.
Chcelo sa mu spinkať.
23
24. Kapitola štvrtá : Havinkovo
Pod kamennou búdovežou pri kamennom stole sedeli pohodlne na stoličkách
z prútia čivava Tinkerbel , bielosrstý Jack Russel s čiernymi fľakmi Danny ,
čiernobodkovaný dalmatínec Atos , milá zmes kokeršpaniela, foxteriéra, pudla
a bradáča Boldy a elegantná šeltia Esmeralda .
Iba čuvač Ištván stál nesmelo nad nimi a hľadel na Havinkovo.
Slnkom zaliate Havinkovo sa , ako vždy, topilo v údolí zelene. Oproti nim sa týčil
majestátny kamenný Búdohrad .Slnko však stálo už dosť nízko a Ištván sa pozrel na
svojich sediacich priateľov s obavou v očiach i hlase.
„Nemám z toho dobrý pocit.“
Šeltia Esmeralda položila na stôl kamennú šálku a slastne si vzdychla.
„Len pokoj, Ištván, Nebo má svoje čaro. „
Dalmatínec Atos súhlasne prikývol.
„ Veď si sadni, Ištván, niet nad skvelú kosťokávu.
Ištván iba nervózne mávol rukou a svoj znepokojený pohľad upieral kamsi do
diaľavy.
Elegantná sýto bledozlatá až mahagónová Esmeralda privrela oči.
„Žiadna obyčajná kosťtokáva, môj milý Atos , ale KosťoCafé frappé de Paris Naučil
ma ju piť Beauceron s nádherným menom- Eros du Lys d´ Ophelie. Samozrejme na
chýrnej Cruftovej výstave .“
Boldy varovne nespokojne zavrčal.
„Máš recept ?, „ zaujalo Atosa Esmeraldino rozprávanie
„Iste. Uvaríš asi dvakrát silnejšiu kávu než zvyčajne. Naleješ do džbánu a pridáš
škoricu a klinčeky. Nesmieš zabudnúť na podrvené kosti a potom...“ Džbán s
obsahom postavte aspoň na hodinu do chladničky. Po ochladení obsah džbánu
nalejte cez sitko do mixéru. Pridajte smotanu, kocky ľadu a cukor. Mixujte, dokedy sa
prísady nespoja a nespenia. Nalejte do vychladnutých pohárov a posypte hoblinkami
nastrúhanej čokolády.
Boldymu sa tieto reči nepáčili, celý čas mal namosúrený výraz v tvári a napokon sa
striasol.
„ Už s tou kosťoukávou neotravujte. Je to obyčajný zradca. Krysa.“
„ A mali sme to servírovať so slamkou skôr, ako opadne pena ! „ urazene si odfrkla
Esmeralda .
„ Foxy je uvedomelý občan Havinkova, „ dodal Ištván.
„Občan ? V kráľovstve? Snáď žartuješ ? „ , zasmial sa Danny.
„Máme pomerne liberálne kráľovstvo. A osvieteného vládcu, „ obrátil sa ku
Dannymu Ištván.
„No, prehovoril magistrát hlavného mesta...“
24
25. „Magistrát, paefectus urbis..., dôrazne sa ohradil Ištván.
„Iste, a aj tak je to podlý zradca., vyfrkol Boldy.
„A dobre vieš , že mám na starosti poriadok v meste v neprítomnosti kráľa ,
„ ohradil sa čuvač.
„ Prestaňte a nerušte ich.“
Na balkóne nad nimi sedel majestátne Kráľ Šarik.
Všetci rýchlo dopili kávu a prudko sa postavili. Aj Ištván by dopil kávu, keby nejakú
mal a aj by sa postavil, keby už nestál.
Ťapko ležal na chrbte a jeho pacinky smerovali k nebu. Nehybný nevyzeral veľmi
živo, ale tiché skučanie zo sna a jemné trhanie koncov paciek naznačovali, že je živý
až- až.
Otvoril oči a olizol sa. Nad sebou videl jasné belasé nebo bez obláčkov, ktoré mu
znenazdajky zatienila niečia tvár. Tvár, ktorú už videl. Tvár, ktorú poznal. Tvár, ktorú
mával pred sebou, keď zaspával, tvár, ktorú mával pred sebou, keď spal a tvár,
ktorú mával pre sebou, keď sa zobúdzal.
Bola to jeho milovaná Mamička.
Ťapkova tvár sa rozjasnila. Vyskočil na rovné nohy, celý sa otriasol a skočil. Pristál
rovno Mamičke v náručí. Mamička si ho nežne privinula a jazykom mu olízala malé
ušká. Ťapko sa šťastne rozosmial.
„ Maminka moja. „ !
„ Synček môj jediný.“, s láskou sa na Ťapka zahľadela Mamička.
Ťapko zoskočil na zem ,zvážnel a vyčítavo sa pozrel na Mamičku. Začal neposedne
obiehať okolo nej a dobiedzať.
„ Kde si len bola ? Tak dlho som ťa hľadal ! Na námestí , na cintoríne , ale aj v
kostolíku a nenašiel som ťa ani v cukrárni, ale odtiaľ ma vyhnali. „
Mamička smutne pozrela na malú, kučeravú a mierne rozčúlenú hlávku pod sebou.
„ Nemohla som, synček, ale bola som stále s tebou . „
„Ja som ťa nevidel !, „ naoko odfrkol Ťapko.
„Ver mi, videla som každý tvoj krok, každý tvoj dych a každú tvoju slzičku. „
„ Schválne. Čo som robil včera ?
Mamička pokrútila hlavou a pousmiala sa.
„ Si ty tvrdohlavec. Ako tvoj otec.
Ťapko spozornel.
„ Ocko ? „
„Inokedy synček, inokedy.
„Kde je ocko ? „, nástojčivo opakoval Ťapko.
„ Isto príde. Neskôr ,“ upokojovala Mamička Ťapka a rozhodným hlasom
pokračovala :
„Tak dobre. Takže včerajšok. A skrátená verzia. Tmavé trhovisko ,žlté svetlo
z pouličnej plynovej lampy, sniežik, ktorý padá na uška , vločky a potom tvoje ľavé
zvesené uško. „
25
26. Ťapko pozeral na mamičku s otvorenými ústami, potom sa spamätal a mávol
pacinkou.
„ To by mohol povedať každý.“
Mamičke začalo trhať kútikmi, ale ovládla sa.
„ Mladému pánovi to nestačí. A čo tak zelená guľôčka hrášku, ktorá sa zastavila
pred tvojim ňufáčikom ? A svetielkujúca priesvitná modrá stena . A stromy a kríčie
pochmúrneho , temného lesa. Úzka cesta , mesiac a dlhé tiene na snehu ?
Ťapko mierne ustupoval pred Mamičkou, akoby mal strach.
Mamička začala tíško spievať.
„Zelená lúka tmavý les
pod oknom šteká veľký pes
Vyšteká dieru do dverí
radšej mu rýchlo otvorím .“
„Zelená lúka tmavý les
po izbe behá biely pes
Skôr než mi začne nohu hrýzť
obujem čižmy môžme ísť
Ťapko zvesil obidve ušká.
„ To nemôže povedať každý.“
Mamička sa šťastne rozosmiala a ňufákom drgla do drobnej bielej hlávky.
„ Nemôže. Iba Mamička, ktorá...“, pozrela sa na Ťapka a zarazila sa.
Ťapkove ušká sa vztýčili ako malé anténky.
„Mamička, ktorá čo ? „
„Mamička, ktorá sa na teba, chrobáčik, stále pozerá a je stále s tebou. „
Obaja stáli pod ihlancovitou strieškou na druhej strane kamennej strážnej
Búdoveže .
Ťapko hľadel na prudký zráz, ktorý sa končil v slnkom zaliatej cesta so stromami,
ktoré ešte nikdy neocikal a podivuhodnými zelenými hadmi okolo nich. Fascinovane
pozeral na niekoľko psích búd rôznych veľkostí, postavených cez seba.
Na kamenný Búdohrad.
Zmätene vyvrátil hlávku smerom nahor.
„Kde sme to, vlastne, mamička moja ? Prečo som tu ? A ako som sa sem dostal ? „
spýtal sa priškrteným hlasom.
Mamička si vzdychla. Vedela, že bude musieť odpovedať, len nevedela ako začať.
„ Prišiel si sem preto, lebo si na mňa myslel práve vtedy, keď som myslela ja na
teba. Vieš, chrobáčik môj, toto, čo okolo seba vidíš je Havinkovo.
„Aj ja som havinko, „ zasmial sa Ťapko.
„Hej, „ prikývla Mamička, „ a Havinkovo je psie nebíčko. A tvoja Mamička je
v nebíčku. Nemohla som vtedy prísť ani na námestie , ani do kostolíka a ani do
cukrárne. Nemohla som prísť za tebou nikam, synček môj . A ani nikdy nebudem
môcť. Ale vždy budem len s tebou “
26
27. Ťapko sa spýtavo pozrel na Mamičku a potom opäť uprel zrak na prudký zráz pod
sebou a stromy, do ktorých sa začal opierať jemný vánok.
Zvesil ušká a po líci sa mu začal kotúľať malá slzička.
Mamička mu pacinkou zotrela slzu.
„ Ale vždy budem len s tebou, chrobáčik, “ pohladila ho po strapatej hlave ,„ Nič
však nie je dokonalé, ani Havinkovo . Iba láska. Taká, aká je moja, chrobáčik môj.
K tebe, „ pritúlila si Mamička Ťapka labkou k sebe.
„ Ale ja nie som chrobáčik, „ naoko sa durdil Ťapko, s radosťou, zmiešanou
s obavami, ktorým nerozumel , sa privinul ku svojej Mamičke.
Pod Búdovežou takmer v pozore stáli čivava Tinkerbel , bielosrstý Jack Russel
s čiernymi fľakmi Danny , čiernobodkovaný dalmatínec Atos , milá zmes
kokeršpaniela, foxteriéra, pudla a bradáča Boldy a elegantná šeltia Esmeralda .
Magistrát, paefectus urbis Ištván, samozrejme, stál vo vzornom pozore.
Kamenný stôl bol uprataný a leskol sa, čo neušlo pozornému zraku Kráľa Šarika.
Uškrnul sa, nozdrami zhlboka vtiahol vzduch a zvážnel.
„O chvíľu dorazia strážcovia. Cítim to. Atos je čas , “ ticho poznamenal Kráľ Šarik.
Atos prikývol a podišiel k Mamičke a Ťapkovi. Pacinkou im naznačil, aby ho
nasledovali.
„Veď si Kráľ. Unavuje ma to. Toto je naše nebo. Psie nebo. Načo tie boje ?,
vzdychol si Danny.
„Práve preto. Pre poriadok a pre kľud , „ odpovedal kráľ Šarik, „ Každý tu má svoje
miesto. Aj paefectus urbis .“
„ Ďakujem, Vaša Výsosť, „ uklonil sa Ištván.
„ Aj Strážcovia hmly, „ dodal kráľ Šarik.
„Tých síce nechápem ,Vaša výsosť, ale ako celok to chápem, Vaša výsosť, len
nechápem, Vaša výsosť ,načo sú nám tie rozbroje a boje, „ mierne posmešne dodal
Danny
„ Tri krát Vaša výsosť v jednej vete. Buď si robíš žarty, alebo... No nič, všetko sa
ukáže, keď prídu hostia, „ zvážnel kráľ Šarik.
„Ale, veď hosť už dorazil, ,Vaša výsosť, „ namietol Danny, ktorý by si však radšej
tú Vašu výsosť odpustil.
„Nemyslel som malého Ťapka ,“ fľochol Šarik zlovestne na Dannyho, ktorý
stiahol chvost medzi nohy.
Tinkerbel , Danny , Atos , Boldy , elegantná šeltia Esmeralda, ba aj Magistrát,
paefectus urbis Ištván ostali stáť s otvorenými ústami.
„ Preboha, ďalší ?. „ zvolali naraz.
„Neberte jeho meno nadarmo, „ pokáral ich Kráľ Šarik
„ A...Kto teda ?, s údivom sa spýtali naraz všetci.
Isto by sa spýtal aj Atos, ale ten už tu nebol.
„ Hostia, „ tajomne sa usmial kráľ Šarik a bez vysvetlenia zišiel na kľukatú cestu
pod obrovskými platanmi obrastenými brečtamni.
27
28. Ištván spýtavo hľadel na oblohu a krútil hlavou.
„ Búrka ? A z čoho ? Veď je čisté nebo. „
Obloha jemne svetielkovala jemnou modrostriebristou farbou .
Slnko pomaly zapadalo za hory a jeho sýta červeň sa rozlievala po krajine
a odrážala sa od číreho jazierka , skrytého v húštine žihľavy a malinčia.
Atos zametal stopy v hline až sa napokon zastavil a odkryl kríky. Stál pred úzkym
vchodom vedúcim do zeme.
„ Sme na mieste. Tu ho nikto hľadať nebude., „ usmial sa Atos na Mamičku
s Ťapkom.
Mamička vďačne prikývla a s láskou sa pozrela na Ťapka, ktorý šťastne cupital za
ňou do skrýše.
Atos za nimi zavrel dvere, upravil kríky do pôvodnej podoby a zamietol posledné
stopy. Vydýchol si, utrel si znoj z čela pacinkou a ľahol si na chrbát.
„ Na nebo to začína byť mimoriadne napínavé. Vitajte v Havinkove. „
28
29. Kapitola piata : Pátracia akcia
Vilko bežal za Veronikou hore kopcom na zasneženú lúku nad Mestečkom.
Dominika niesla v oboch rukách Tmavú knihu , jej zlatisté vlasy osvetlené slnečnými
lúčmi viali mrazivom vetre a z úst jej vychádzali teplé obláčiky pary.
Zastavila sa na rúbanisku , odstránila záľahu snehu z veľkého pňa a knihu položila
do stredu.
Namáhavo dychčiaci Vilko sa brodil cez snehové záveje a napokon sa horeznačky
zvalil do snehu.
Dominika pokrútila hlavou.
„ Vy chalani nič nevydržíte.“
Vilko sa vydýchal a postavil sa. Sneh mu zaprašťal pod topánkami. Vážnym
pohľadom si zmeral Veroniku.
„ Vieš , môj otec mi hovorieval, že ste akýsi divní. „, začal Vilko opatrne.
„ Ako to myslíš , divní ? Vyzeráme inak, ako vy ?„
„ To nie, ale...“
„ Jeme niečo iné ako ty ? Mačky, psov alebo myši ?“
„ Nie, ale...“
„ Mám snáď tri nohy, štyri uši a dve hlavy ? „
„ Nie, ale...“
„ Som bosorka na metle ?“
Vilko sa Veronikiných slova normálne zľakol , zarazil sa a na okamih akoby onemel.
Potom vyhŕkol.
„Čarodejnica odlieta komínom na sabat .Ste vraj Bosoráci. „
Dominika sa neveriaco pozrela na Vilka a zasmiala sa. Keď však z jeho výrazu
zistila, že to myslí vážne, tvár sa jej začal kriviť do plaču.
Vilko si slzy nevšímal a detsky kruto pokračoval ďalej.
„ Vieš, v našom meste strigy upaľovali ešte nedávno. Dávali totiž piť ľuďom vo
vode živé striebro, umývali vo vode živé žaby a ľudia potom na smrť vyschli.
Premieňali sa na mačky a privolávali búrku z vreca remenného. „
Dominika si utrela tvár do rukáva šiat a vstala. Pomalým krokom podišla ku knihe,
ktorá bola stále položená na pni.
Vilko sa oprel o peň a dôrazne sa spýtal Veroniky.
„ A teba kto učil stridžiť, striga jedna ? “
Dominika si ho nevšímala.
Jej pozornosť patrila Tmavej knihe. Oči sa jej zúžili. Tichým hlasom začala
rozprávať a na Vilka sa ani neobzrela.
„ Moja mama nebola žiadna bosorka. Ani jej mama. Nikto z našej rodiny. „
29
30. Dominika zobrala do ruky Tmavú knihu a pomaly sa obrátila.
Zlovestným pohľadom fľochľa na Vilka.
„ Ale mama hovorievala, že videla čerta mnohokrát v podobe čierneho capa,
„ zodvihla ruku a prstom ukázala za Vilka.
Stál za ním čierny cap a jeho brada, rohy a oči neveštili nič dobré.
Vilko s rozšírenými očami od strachu pomaly ustupoval, až zakopol o peň a spadol na
zadok.
„ Čert ! Čert ! ,“ jačal Vilko.
Vilko sa prežehnal a cez zuby zadrmolil krátku modlitbu.
„Odpusť mi moje hriechy, Pane, odpusť mi moje hriechy Ježišu, zabudni a odpusť,
aký som bol. Amen. „
Cap sa strhol, odfrkol si , zamečal a zmizol dole zasneženou stráňou.
„Komínom som sem priletela, ty truľko, „ smiala sa bezstarostne Dominika, až sa
prehýbala.
„ Ja som ja a cap je cap, „ položila Dominika Tmavú knihu na peň a ponúkla Vilkovi
ruku, aby mu pomohla vstať. Vilko sa ešte prestrašene pozrel na miesto, kde stál pred
chvíľou cap a po krátkom zaváhaní prijal ruku a vstal. Začal sa oprašovať až sa okolo
neho vírili striebristé priezračné snehové vločky.
Dominika mu nežne zotrela zvyšok snehu z čela. Vilko sa na ňu pozrel a sklopil zrak.
„ Prepáč mi to, „ hlesol.
„ V poriadku, ale možno máš pravdu. „
Vilko sa preľakol, ale Dominika ho tíšila pohybom rúk.
„ Iba tak trošku, trolilinku. „
Vilko sa poškrabal na hlave, ničomu nerozumel.
„Moja mama naozaj nebola bosorka. Ale predtým, než umrela mi čosi povedala.
Vtedy som tomu nerozumela. Vlastne tomu nerozumiem ani dnes. „
„ Čo ti povedala ? Niečo ako - je dokonané“,. „ nesmelo hlesol Vilko, aby vzápätí
oľutoval svoje slová.
Dominike sa zúžil zrenice, potom sa nadýchla, že mu niečo povie, ale rozmyslela si
to. Viac myslela na to, čo ich čaká a asi ani neminie.
„ Už to neviem zopakovať, ale znelo to ako : Vždy sa pozeraj tam, kam sa nepozeráš
a nepozeraj sa tam, kam sa pozeráš.
„ Vôbec ničomu nerozumiem, „ rozhodil rukami Vilko.
„Nevadí, „ kývla rukou Dominika a pokračovala : „ Spomínam si iba na niektoré slová
a jednu vetu. „
„ Bolo tam aj direktustium ?, „ opatrne sa spýtal z čertovskej príhody ešte stále
mierne preľaknutý Vilko .
Dominika prikývla.
„ Dievčatko moje, vždy nasleduj len seba. Svoj cit, svoju lásku. To ťa dovedie
všade. Direktusim. „
Dominika akoby počula mamin hlas a jej tvár pred sebou.
„ Tomu už rozumiem. Aspoň myslím...,“ dodal Vilko.
30
31. Dominika sa opäť sústredila na Tmavú knihu, ktorá bola stále položená na pni.
Zobrala ju do ruky a otvorila.
Na líci knihy bola silueta menšej dlane. Dominika si prezrela svoju dlaň a potom ju
opatrne položila na siluetu v knihe. Sadli ako uliate. Okolo dlaní sa zadymilo a jemne
zablyslo. Dominika vystrašene odskočila a pozerala si na dlane. Vôbec neboli
spálené.
Vilko sa prežehnal.
Kniha sa sama roztvorila a začala sa jemne vznášať nad pňom. Pomaly sa
nakláňala k Veronike a strany sa samé listovali. Listovanie zrazu ustalo a kniha
zažiarila.
Dominika privrela oči . Tichým hlasom prehovorila, ale nebolo jej dobre rozumieť.
Prudko otvorila oči a pomaly sa obrátila ku Vilkovi.
Vilko pokrútil v obave hlavou a začal ustupovať.
„Čerta už nie.“
Dominika cítila v celom tele silu, rozlievala sa jej všade a ruka jej priam brnela
energiou .
„ Abdus, „ povedala Dominika a dlaňou ukázala na knihu.
Tá sa so zreteľným sykotom zavrela a jej žiara pohasla.
Vilko zavrel doteraz od úžasu naplno rozovreté ústa.
„Vždy sa pozeraj tam, kam sa nepozeráš a nepozeraj sa tam, kam sa pozeráš. Je
to také jednoduché, „ zasmiala sa Dominika.
„ Teraz už ničomu nerozumiem. A bojím sa. Trochu,“ ticho dodal Vilko.
„ Vilko, vždy sa pozeraj tam, kam sa nepozeráš a nepozeraj sa tam, kam sa
pozeráš. Bolo to zaklínadlo ku knihe. Neviem, čo to znamená, ale zistíme to. Ale teraz
to nie je dôležité. „
„Ja neviem , čo je dôležité. Vlastne viem, idem domov.“
„Teraz nemôžeš, veď ideme za Ťapkom. A ja si musím spomenúť na tie slová.
„Aké ? “, povedal s obavou v hlase Vilko.
„Slová ako, ako... Flammigerus ! , „ vykríkla Dominika.
Vilko mávol rukou a v zúfalstve si sadol do snehu a rukou ukázal za Veronikin
chrbát. Dominika sa prudko obrátila.
Oblohu ožarovali vysoké plamene, ktoré šľahali z korún stromov a osvetľovali sneh
na oranžovo.
„ Imber, „ zakričala vydesená Dominika s dlaňou namierenou na horiaci les. Nad
korunami stromov začal puchnúť veľký mrak, z ktorého šľahali blesky a liala sa voda.
Oheň zmizol.
„ Malá chybička,, „ zazubila sa ospravedlňujúco Dominika na Vilka.
„ Idem domov, „ rezolútne vyhlásil Vilko a pomaly sa vybral dole zasneženou
stráňou.
„ Ťažko. Máme povinnosti. Hiemso Direktosium Mobilitas ! , „
Obloha nad Mestečkom sa zatiahla a temné mraky sa začali približovať. V strede
tmavých mrakov sa objavil snehový vír, ktorý sa rýchlo a ešte rýchlejšie približoval.
Vo vnútri svetielkoval jemnou modrou farbou.
31
32. Vilko si to však nevšímal a so zvesenou hlavou si kráčal dole svahom.
Snehový víchor sa približoval. Dominika chcela vykríknuť, ale z hrdla jej nevyšiel
ani hlások. Zakryla si ústa rukou.
Vír zahalil Vilka, schytil ho a vyniesol do výšky. Dominika videla Vilkovu približujúcu
sa vydesenú tvár. Dominika nemala možnosť uniknúť, siahla po knihe a dala si ju za
kabátik v poslednej chvíli.
Zahalila ju namodralá žiara a snehová triešť.
32
33. Kapitola šiesta: Panika
Tichý sneh padal na nočné Mestečko a prikrýval ho čoraz väčšou snehovou
perinou. Útulné námestie so sochou svätého Floriána uprostred pred kostolom
svätého Michala Archanjela bolo celé pod snehom a veru ani kúsok kamennej dlažby
nebolo vidno. Stíchnuté a stmavnuté obchody Starožitností, Cukrárne Tety Nelly ,
Pekárne , či Bicyklov a šijacích strojov vrhali na belobu mihotavé svetlo so sporo
osvetlených výkladov. Stromy v svetle plynových lámp vrhali pohyblivé tiene na
osamelé zasnežené lavičky .
Za tmavým koncom Mestečka , v ústrety tmavého veľkého lesa , kráčala mĺkva
skupina mužov s fakľami , lampášmi a svietidlami .Mihotajúce sa svetlo sa odrážalo
od snehových vločiek, lámalo sa vo farebných odleskoch.
Dominikin brat si očistil baranicu od snehu a vzdychol si.
„Neviem, prečo som bol na Dominiku taký... Akosi to nezvládam. “
Vilkov otec zodvihol fakľu nad hlavu a osvetlil tvár okolostojacim.
„To už nie je podstatné. Teraz si tu, a to je podstatné. Urobil si správnu vec. A
musíme ich nájsť. Ja syna nestratím, „ povedal tvrdým hlasom.
Dominikin brat odhodlane prikývol.
Skupina mužov sa ocitla pred lesom. Tma plná snehu a tajomstiev ich desila
rovnako ako všetkých pred nimi . Ťapka nevynímajúc.
Vilkov otec sa opäť zastavil, jeho fakľa osvetlila mužov okolo neho .
„ Dnes je deň Božieho narodenia. Všetci sme mali byť s rodinami doma. Ale, môj
syn Vilko a malá Dominika neprišli domov celú noc. Máme so sebou oheň a v tento
deň má oheň veľkú moc. Našich maličkých ochráni. Budeme hľadať, až pokým ich
nenájdeme, „ oslovil ich rozhodným hlasom.
Polovica mužov súhlasne zamrmlala.
„ Les je hlboký a zradný, „ zaznelo nesmelo z húfu.
„ Musíme ísť k rodinám, „ vykríkol malý muž so striebornými okuliarmi a sfúkol
sviečku v lampáši.
„ V tej zime to nemohli vydržať. Nemá to zmysel, „ mávol rukou vysoký bradatý
muž v koženej šiltovke , narazenej na oči.
Aj pod svetlom fakle bolo vidieť, ako Vilkov otec zbledol a rysy jeho tváre stvrdli.
Zopár mužov sa od skupiny odpojilo a vracalo sa pomalým krokom späť do
Mestečka. Zo dvaja, zo traja sa obrátili, ale nevrátili sa.
Vilkov otec zaťal zuby a vykročil.
„ Ideme. Strácame čas. „
Veronikin brat prikývol a obaja spoločne vkročili do tajomného tmavého a temného
lesa.
„ Aj ja som mal byť iný. Veď o nič nešlo. A akú náladu má človek na Štedrý večer
taký bude po celý rok. Nakoniec, bol to chutný havinko., „ tíško poznamenal Vilkov
otec a zodvihol vysoko nad hlavu fakľu.
33
34. Dominikin brat sa striasol. Desili ho podivuhodné obrazce, ktoré vytváralo svetlo
z ohňa fakiel a lampášov . Desilo ho, že jeho malá Dominika je kdesi tam, vo vnútri
hlbokého tmavého húštia v surovej zime. Desilo ho, že aj jeho zásluhou. Pokrútil
hlavou a rázne vykročil.
Sneh im vŕzgal pod nohami a nad hlavami zahúkla sova. Sneh sa sypal a sypal.
34
35. Kapitola siedma : Hmla
Studený vietor fičal okolo Búdoveže na kopci nad Havinkovom. Pod nízkou
ihlancovitou strieškou stáli Doberman Prvý a Doberman Druhý a cez cimburie
sledovali každý pohyb.
Zúbožený Foxy, s chlpami trčiacimi všetkým smermi a jedným, mierne zvesený
uchom, sa doplížil pod búdovežu.
„ Boli tu , „ zlostne zasyčal Doberman Prvý.
„ Dostaneme ich, Všetkých, „ dodal Doberman Druhý a čumákom zlostne rozhádzal
seno na zemi.
„ Sme Strážcovia Hmly, „ vyceril zuby Doberman Prvý a Doberman Druhý len
prikývol.
„ Že vraj psie nebíčko . Havinkovo a psie nebíčko ? Nezmysly, hlúposti a taľafatky
, „ odpľul si Foxy a pohŕdavo pokračoval : „ Nebo je len eschatologická realita,
vyjadrujúca blažený stav človeka po smrti, nič viac. „
Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na neho s údivom obzreli a obaja pokrútili
hlavami.
Foxy pozorne ovoniaval kamenný stôl a potom si vzdychol.
„Zase to prekliate KosťoCafé frappé de Paris . A veru nikdy mi nič neostane.
Nebíčko ! Pché, aké nebíčko, veď to majú len ľudia, nie nejaké psiská. Pán Boh na
nás jednoducho zabudol., tak je to ! „
Z jasného neba zahrmelo a v belejúcej sa stope zasvišťal blesk a udrel tesne
vedľa Foxyho chvosta .
Foxy zjajkol a začal si fúkať postihnuté miesto.
Doberman Prvý sa pozrel ne nebesá .
„ Neprovokuj ho , „ sucho poznamenal
„Jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím! “ vzdychol si Foxy, spýtavo sa pozrel
na Strážcov hmly a odkašlal si.
„ Mám jednu otázku. „
„Iba jednu ? „, otrávene a pozrel na Foxyho Doberman Prvý
„Iba, „ prikývol Foxy.
Foxy sa pozeral pred seba , ale nepokračoval. Ticho by sa dalo priam krájať
a porcovať
Foxy si opäť silene odkašlal.
„ To fakt nikto nie je zvedavý ? „
„Nie.“, sucho mu odsekol Doberman Druhý.
„ Aha. „ , urazene mykol hlavou Foxy.
Doberman Prvý a Doberman Druhý mĺkvo pozerali pred seba a Foxy opatrne
fľochol z jedného na druhého.
Po chvíli dusivého ticha to Foxy nevydržal a spustil.
35
36. „ Prečo nemáme sneh ? Prečo je stále pekne ? Prečo ? Prečo je všetko zelené ?
Prečo máme stále klobásky ? Prečo ? Prečo máme stále cigánsku ? Prečo ? Prečo
máme stále kyslé kosti , kvasené červíky s lesnými plodmi ,v párku rožok . Prečo?
Prečo máme stále lízanky , kostičkovú zmrzlinu a šamrole . Prečo ? Prečo máme ,
dočerta, tú KosťoCafé frappé de Paris ? Prečo ? Prečo raz nemáme nič . Zhola
ničovaté nič ?! , „ sypali sa z neho nezadržateľne slová .
Doberman Prvý a Doberman Druhý pomaly obrátili hrozivé úzke
hlavy klinovitého tvaru, s vysoko nasadenými zvesenými ušami ku Foxymu.
„A načo je nám hmla ? „ , dodal Foxy priškrteným hlasom.
Ticho by sa dalo priam krájať a porcovať , ale tentoraz by sa nedalo veru jesť .
Ani hlt.
Doberman Prvý a Doberman Druhý stuhli, stali sa takmer nehybnými sochami.
Po, pre Foxyho nevydržateľnej pauze , Doberman Prvý sa pozrel do jeho
prestrašených očí.
„ Niečo si sa pýtal ? „ , zavrčal.
„ Ako si to myslel ? „, hrozivo dodal Doberman Druhý.
„ Som dobrý občan. Bohabojný a rád informujem kompetentných. Len, akosi, mám
málo informácií. Chcem vedieť načo je nám hmla ?
„ Nič si už raz mal. Ale inde a inokedy. Ale keď to tak veľmi chceš , odpoviem ti.
Bolo všetko zelené, keď si bol nažive ? Mal si klobásky, cigánsku kyslé kosti , kvasené
červíky,v párku rožok ,lízanky , kostičkovú zmrzlinu a šamrole , keď si bol nažive ?
A mal si vôbec niekedy v tom svojom živote KosťoCafé frappé de Paris, kým Ťa
neprešlo auto ? „
Foxy zvesil hlavu.
„ Neprešlo ma auto, „ tíško dodal, „ prešiel ma vozík so zmrzlinou.
Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na seba pozreli, ale vážne tváre im dlho
nevydržali . Schuti sa rozosmiali.
Foxy mykol plecami a urazene si odfrkol.
Všetci traja boli tak zaujatí rozhovorom, že si nevšimli, že zeleň už nie je taká
zaliata slnkom a slnko už nežiari tak, ako žiarilo. Bolo zakryté jemným sivým
prísvitom. Drobné, modrasté zablysnutie ich nevyrušilo a rozprávali sa ďalej.
„Ale čo tá hmla ? „, nedal sa odbiť Foxy.
„ Hmla ? „ , zlovestne sa nad Foxyho naklonil Doberman Prvý, „ Tak ty chceš
vedieť niečo o hmle ? „
„A načo to chceš vedieť ,“ zasyčal Doberman Druhý.
„ Nepotrebuješ to „ , vyceril zuby Doberman Prvý.
Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na seba opäť pozreli a prikývli.
„Ale my ti to povieme. „ , prehovorili jeden cez druhého Doberman Prvý
a Doberman Druhý .
„Povieme mu to ?, uistil sa Doberman Druhý pohľadom u Dobermana Prvého.
„Povedzme mu to „ , prikývol Doberman Prvý.
36
37. „ Je to hmla , žiaden mráčik, mračno, mrak, oblak, chmára a ani opar . Hmla a
hmla nie je zlá ,“ priam zarecitoval Doberman Druhý
„Hmla nie je nepriateľ,“ Doberman Prvý
„Hmla ťa chráni.“ Foxy sa zvali bezmocne na chrbát, „ Prestaňte mi rozprávať tie
sprostosti.
Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na Foxyho usmiali.
„ Lenže tak to je , „ prikývol Doberman Prvý
„ Neklameme ti, „ pridal sa Doberman Druhý
„ Prisahám na Karla Friedricha Luisa Dobermanna, „ zodvihol mohutnú packu
Doberman Prvý.
„ Ja prisahám na všetkých vyberačov daní a exekútorov, „ opakoval gesto
Doberman Druhý.
Foxy neveriaco pozeral raz na jedného , raz na druhého. Zodvihol sa na všetky
štyri a krútil hlavou.
„ Je síce len jeden stvoriteľ, ale toho vášho šéfka z durynskej Apoldy beriem
takisto. Bez neho by ste boli iba hladkosrsté pinče.“
„Pinče ? , „ zlovestne sa naklonili k Foxymu vrčiaci Doberman Prvý a Doberman
Druhý.
„Nič som nepovedal vaše dobermanvýsosti. Nič. Len mi stále nejde do hlavy tá
hmla, „ zazubil sa Foxy.
Doberman Prvý a Doberman Druhý zavreli oči . Z ich nozdier začala vychádzať
hustá hmla, ktorá zahalila cimburie Búdoveže a aj nízku ihlancovitú striešku .Hmla
sa začala plaziť nadol, akoby hrozila temnom a zlom. Jej chuchvalce sa začali ovíjať
okolo Foxyho.
Foxy riadne zjačal .
Doberman Prvý a Doberman Druhý otvorili oči a naraz začali zívať. Chuchvalce
hmly im začali miznúť v papuliach. Ako hmla prišla, tak odišla.
Doberman Prvý a Doberman Druhý si schuti odgrgli.
„ Asi tak, „ usmial sa Doberman Prvý.
„ Hmla je len taký vtip, „ dodal Doberman Druhý
„Dosť zlý , „ opatrne pípol Foxy.
„ Ale každého vystraší, však ? „ naklonil sa Doberman Prvý.
„Na smrť, „ prikývol Foxy.
„Na smrť už ťažko, „ zasmiali sa spoločne úprimným hrdelným smiechom
Doberman Prvý a Doberman Druhý.
„Ale každého odradí. Ide len o to, byť spokojný a o nič sa nepokúšať. Tam, za
mestom nič nie je, „ dôrazným hlasom povedal Doberman Prvý.
„Pre nás tam nie je nič, „ prikývol Doberman Druhý.
„A preto tá hmla ? , „ pokrútil stále neveriaci Foxy.
„Aj preto. A pre votrelcov, „ ticho dodal Doberman Prvý.
„Ako sa môžu do neba dostať votrelci ? „ , pokrútil hlavou Foxy.
Slnko nad Havinkovom zrazu zmizlo, obloha stemnela. Cez miznúce slnko sa
v strede tmavých mrakov sa objavil vír, ktorý sa rýchlo a ešte rýchlejšie približoval.
Vo vnútri svetielkoval jemnou modrou farbou .
37
38. Foxy vydesene začal pobehovať do kruhu.
„Nič som nepovedal. Otče náš, ktorý si na nebesiach , nič som nepovedal. Bože,
neberiem tvoje meno nadarmo. A bol som rád , že je všetko zelené . A neber nám
ani klobásky, cigánsku kyslé kosti a... „
„Mlč už. ,“ , vybrechol, Doberman Prvý
„Sú tu., sucho poznamenal Doberman Druhý
„ Bože, aspoň tú KosťoCafé frappé de Paris nám nechaj a odpusť nám naše viny“ ,
tichúčko hlesol Foxy.
„ Skôr zbav nás zlého, „ zavrčal Doberman Prvý.
Doberman Prvý aj s Druhým sa rozbehli od Búdoveže dole kopcom smerom do
Havinkova.
Foxy sa opatrne pozrel na nebo, akoby ešte očakával čosi zlé, striasol sa a pohľad
uprel pod seba na postavu idúcu po kľukatej ceste .
Odhodlane dodal :
„Niečo treba urobiť Aj magistrát, dokonca paefectus urbis by mohol byť už
konečne čímsi iným a čosi dokázať. Byť na našej strane . Teda , na mojej ! „
38
39. Kapitola ôsma : Votrelci
Bielosrstý Jack Russel s menom Danny a s čiernymi fľakmi na tele upaľoval čo mu
sily stačili cez podjazd s výklenkami so sedadlami pred Búdohradom .
Pred spusteným dreveným padacím mostom sa zastavil, aby sa nadýchol.
„ No, teraz je to ako vo filme. Len kamery chýbajú. „
Rozbehol sa cez most ponad hlbokú priepasť s vodnou priekopou . Z okna
hornej veže ho sledoval Kráľ Šarik a iba krútil hlavou. Danny priam preletel cez most
a vnoril sa do tmavého , do skaly vytesaného tmavého tunela , ktorého vlhké steny
osvetľovali blčiace fakle.
Danny sa ocitol na hornom hrade pod mohutnou baštou. Vybehol po drevených
točitých vyrezávaných schodoch s držadlami v tvare mačacích hláv a zrazu bol vo
veľkej sále hradu.
Kráľ Šarik sa obrátil, aby privítal zadychčaného Dannyho.
„ Nemusel si ísť tak zložito. Je tu priama a krátka cesta. Volá sa hlavná brána. Ech,
ty herec, „ zasmial sa Kráľ Šarik.
„ Nedalo sa inak, pane. Všade sú nepriatelia. „
Kráľ Šarik sa zachmúril a vykročil ku Dannymu po dlážke zo štvorcových kameňov.
Prešiel okolo kamenného trónu zdobeného psou mozaikou a odhodil do veľkého
kozuba kosť až to zasyčalo . Vyvrátil oči ku kazetovému stropu , zdobenému výjavmi
z psích pretekov.
„ Akí nepriatelia ? V Havinkove ? Čo to táraš, milý Danny ? „
„ Je to tak. Doberman Prvý a aj to jeho spomalené dvojča Doberman Druhý. Chcú
ich dostať . A je s nimi aj Foxy. Tá krysa.
„ Foxy nie je krysa je to iba foxteriér. A Doberman Prvý a , ako hovoríš ty, to jeho
spomalené dvojča Doberman Druhý si iba plnia svoje úlohy. Nič viac, „ mykol
ramenami kráľ Šarik a vyšiel na balkón.
„ To nie je len tak . Čosi nie je s kosťovým poriadkom,“ krútil Danny hlavou
a dodal :
„ Foxy je krysa. A nielen on. Mám na to čuch. „
Danny sa otočil okolo ornamentami zdobenej kamennej tyče , ktorá slúžila ako
kráľovský osobný záchod a vyšiel ku Šarikovi na balkón. Nadýchol sa, zrazu sa však
strhol a vyvrátil hlavu smerom k oblohe.
Nad kamenným Búdohradom , ktorý pripomínal niekoľko psích búd rôznych
veľkostí, postavených cez seba, sa zablyslo. Nebol to však obyčajný blesk, ale
kľukatil sa cez celú oblohu, vrátil sa späť a na okamih sa zastavil, aby sa priam
odrazil od nebies. Na nádvorie , vedľa cisterny s vodou sa zniesol vír, ktorý sa prudko
krútil a a vo vnútri svetielkoval jemnou modrou farbou .
Na prázdnom nádvorí s veľkým farebným erbom Havinkova z kostí stáli
s otvorenými papuľkmi a vyvrátenými hlavami čivava Tinkerbel, čiernobodkovaný
dalmatínec Atos , milá zmes kokeršpaniela, foxteriéra, pudla a bradáča Boldy
a elegantná šeltia Esmeralda.
Chýbal iba Foxy.
39
40. A vlastne chýbal ešte niekto.
Magistrát paefectus urbis Ištván .
Čivava Tinkerbel sa užasnuto pozerala na snehovú triešť, ktorá sa vznášala nad
namodralou svetielkujúcou guľou, ktorá pristála priamo na erb.
„Čo... čo to je ? ,“ zajachtala.
„Sneh, biely sneh. Sneh je forma zamrznutej vody, vyskytujúca sa vo forme
šesťramenných hviezdičiek ľadu, spojených do snehových vločiek, „ zamyslene
pokyvoval hlavou Atos , pričom ostatní ho vydesene počúvali.
„V januári sneh a blato, vo februári mnoho mrazov zato, „ dodal Boldy a sám nad
sebou pokrútil hlavou
„Na nový rok blato, na veľkú noc sneh, „ dodal kráľ Šarik.
Šeltia Esmeralda si iba vzdychla, ale vzápätí sama pokračovala :
„Veselá myseľ môže sneh v oheň premeniť. „
Pacinkou si prikryla papuľku.
„Kde na to chodíme ?, „ krútila hlavou i chvostom Esmeralda.
„Pamäť je večná, Esmeralda, „ usmial sa Kráľ Šarik.
Esmeralda sa však vydesila a hlavou pohodila smerom ku guli.
„Lenže niekto mal veľmi veselú myseľ. Sneh sa premenil na....
„Votrelcov...“ , tíško dodal Boldy.
Guľa zasyčala a modra žiara zmizla.
„ Sme stratení, „ sklonila hlavu Esmeralda.
Zrazu zmizla nielen modrá žiara, ale aj guľa. Na nádvorí, uprostred skupiny
havinkov stáli Dominika s Vilkom. Obaja sa prekvapene a ostýchavo obzerali okolo
seba.
„ Kde to sme ? „ , užasnuto vydýchol Vilko.
„ A kto je toto ? „ , zašepkala Dominika, hľadiac neveriaco na Tinkerbel.
„Tiež majú štyri nohy“, zašepkala Esmeralda Boldymu do ucha
„ A koľko nôh by mali mať ľudia , milá moja ? Veď si ich v minulom živote videla
neúrekom, „ , pokrútil hlavou sa Boldy.
„Ja len tak...“, zahanbene sklopila oči Esmeralda.
„ Tak, tak, aby reč nestála. A vy, odkiaľ ste sa tu vzali ? ,“ zakričal Boldy .
„ Ja sa asi zbláznim, psy, a hovoria, „ zašepkal Vilko.
„ To isté by som mohla povedať aj ja. Nepsy a hovoria. Hrozné. ! “ , uštipačne
poznamenala Esmeralda.
Z kruhu havinkov vystúpil Kráľ Šarik a podišiel k vystrašeným deťom. Usmial sa.
„ Ničomu sa nečudujte. Nemáme čas. Čakali sme Vás. „
Ostatní havinkovia sa prekvapene pozreli na seba. Esmeralda sa zamyslel a potom
mierne prikývla hlavou :
„No , veď hej. To, že k nám prišiel hosť zďaleka už vieme . Hosť do domu - Boh do
domu, tak ako povedal Kráľ. Pokiaľ si dobre pamätám išlo o toho malého strapatého
psíka, alebo sa mýlim ? “
„ Ťapka,“ sucho dodal Boldy.
40
41. Dominika priam ožila :
„Ťapko ? ! Je tu ? „
„Kde je ?, pridal sa Vilko.
Tinkerbel, krútiac hlavou, pristúpila ku Dominike a opatrne ju začala oňuchávať.
„Tak toto sú tí ďalší hostia ? Mohli sa aspoň umyť. Smrdia „
Dominika si neveriaco premeriavala malú čivavu. Hlavne jej vysoké červené
ihličiky, červenú kabelku a neprehliadnuteľnú čiernobielu károvanú čapicu.
„ Neuveriteľné, „ zašepkala Dominika Vilkovi.
„ Ale celkom slušivé, „ prikývol Vilko.
Obaja sa na seba pozreli a zvonivo sa rozosmiali.
Zo všetkých havinkov razom opadla nervozita, iba Tinkerbel dávala najavo svoju
nevôľu nad nemiestnym smiechom.
„ Neviem, čo je také zábavné na chic oufite ? , „ pohodila hlavou Tinkerbel.
„Nemáme čas, už na Vás čaká niekto iný , “ Šarik
„ A niekto úplne iný čaká tiež ! Krysy hnusné, „ odpľul si Boldy.
„ Utekajte ! , „ vykríkol dalmatínec Atos.
Z tmavej kamennej brány, kam sa rozbehli Dominika s Vilkom, zlovestne zasvietilo
dvojo očí.
Oči Dobermana Prvého a Dobermana Druhého.
„Na opačnú stranu, k mostu, rýchlo, „ gestom zastavila šeltia Esmeralda Vilka
s Dominikou.
Tinkerbel sa rozbehla a ukazovala im cestu. V červenom outfite a v čiernobielej
károvanej čapici bola vskutku neprehliadnuteľná.
Dominika s Vilkom sa ozlomkrky pustili za čivavou .
Foxy, stojac na cimburí hradu, nahlas zajačal :
„ Ištván, nastala tvoja veľká chvíľa. Vieš , čím môžeš byť ! , „
Magistrát paefectus urbis Ištván stál na druhej strane pri padacom moste, za
ktorým bolo tmavé schodisko . Pozrel sa na Foxyho a prikývol. Pacinku mal na
retiazke, ktorá spúšťala padacie dvere. Vilko bežal pred Dominikou priamo do náručia
Ištvána. Dominika fľochla na Ištvána, siahla do záhrenia a chcela mu čosi povedať,
ale Ištvánova ruka zrazu poklesla.
Ištván sa usmial na obe deti.
Dominika s Vilkom sa s prekvapenými výrazmi okolo neho prešmykli, preleteli cez
most a vnorili sa do tmavého , do skaly vytesaného tmavého tunela .
Dominike však čosi spoza kabáta vypadlo. Bola to kniha.
„Ty si Magistrát paefectus urbis ? ! Ty si Magistrát hlupus vidiekus ! „ kričal po
cimburí poskakujúci Foxy. Napokon hrozivo zodvihol pacinku a za jeho chrbtom sa
zjavili dvaja mohutní a hrôzu vzbudzujúci centurióni, bulteriéri , ako inak, stále na
drevených korčuliach.
41
42. Ištván pustil reťaz a padací most sa zodvihol a prehradil cestu. Foxy s centuriónmi
ostali bezmocne stáť pred prekážkou. Ištván iba bezmocne rozhodil pacinkami.
„Vyšmykla sa... A mohol som byť aj kráľom, “ smutne dodal .
Na zemi pred tunelom ležala kniha a začala namodralo žiariť. Foxy sa na ňu
zahľadel, uprel pohľad na tmavý tunel a víťazoslávne sa usmial a zohol sa.
V pacinkách zvieral tmavú svetielkujúcu kniha so strieborným pentagramom vliatym
do kože.
Tinkerbel , ktorá ostal stáť na padacom moste , sa tvárila nezainteresovane, akoby
bola na náhodnej prechádzke. Nevinne sa pozrela na Foxyho , centuriónov
i dobermanov a , sklopila dlhé mihalnice a vzdychla si.
„ Nejaký problém ? „
„ Nie milá Tinkerbel, už nie je žiaden problém . Nikto už nebude problém. A ty,
Ištván, ty určite nebudeš kráľom. „
Foxymu sa zúžili oči :
„ Všetko bude odteraz inak. „
42
43. Kapitola deviata: Boj
Kamenné steny tunela, po ktorých stekala voda , osvetľovali blčiace fakle.
Dominika sa zastavila na schodoch vytesaných v skale a prudko dychčala.
„Ten psisko mizerný má knihu !, „ Dominika ledva zo seba dostávala slová.
Vilko , ktorý ju dobehol , sa jednou rukou držal za bok a iba ľahostajne mávol
druhou rukou.
„A čo už len zmôže ? Veď je tvoja a iba ty ju ovládaš ! „
„Nuž..., „ Dominika sa ospravedlňujúco pozrela na Vilka.
Vilko si od prekvapenia sadol na schody.
„Nežartuj. „
Dominika si k nemu prisadla.
„Ak zvolí istú kombináciu slov a vydrží bolesť pálením, tak...
„Úplne si ma upokojila. Veď sme hotoví ! Načo sme sem vôbec išli. „
„Za Ťapkom . Ver mi. Máš mňa ! , „ nastavila dlaň Dominika .
Vilko jej ťapol po dlani.
„A ty mňa. „
Dominika sa obzrela a vstala.
„ A my Ťapka ! „
Po schodoch sa k nim priam rútil malý, strapatý psík s bystrými hnedými očkami a
hustou a huňatou bielou srstou ,Havinko, ktorého Dominika s Vilkom nazvali Ťapkom.
„ Konečne ! “, zajasal Vilko.
Dominika si kvokla ku psíkovi a pohladkala po hlavičke.
„ Tak si sa nám priťapkal. Kam sa nám to zmizol. Už ťa nikdy nikam s nikým
nepustíme. „
„ Musím Vám niekoho predstaviť „ , pousmial sa Ťapko, keď sa vymanil z objatí
Dominiky a Vilka.
„ Ja sa vlastne vôbec nedivím, že ten psík hovorí, však, Dominika, vôbec, ale vôbec
sa nečudujem, „ neveriaco si pretieral oči Vilko.
Dominika sa zvonivo zasmiala.
„ Nie, tu sa nemôžme čudovať ničomu a nikomu. „
Z tmy do svetla blčiacich faklí vystúpila Mamička a prisadla si ku Ťapkovi.
„ Dominika, „ tíško prehovorila Mamička.
Dominika prikývla, potom sa zahľadela mamičku a od úžasu si prikryla ústa rukou.
Mamička uprela pohľad na Vilka.
„ Vilko ?
Vilko preglgol a nesmelo sa spýtal :
„Že som taký smelý, vy ste kto ? “
„To je Asta , Ťapkova mama, ale ty si predsa....„ vyhŕkla Dominika.
„Áno , si v psom nebi,“ prikývala Mamička
43
44. „ To je moja mama, „ pyšne prikývol Ťapko Mamičku.
„Kristepane, „ vzdychla si neveriacky Dominika
„Tak, a sme kompletní., sucho poznamenal Vilko
„Ani nie. Chýba Ťapkov otec, “ pokrútila hlavou Mamička.
Ťapko priam vyvalil oči na svoju mamu. Z prítmia vykročil majestátny Kráľ Šarik
a podišiel k malému strapatému psíkovi s bystrými hnedými očkami a hustou a
huňatou bielou srstou .
Ku svojmu synčekovi.
Kráľ Šarik sa na okamih zahanbil, pohľad mu však zvlhol a nesmelo sa pousmial na
Ťapka, schúleného pod jeho nohami.
„ Áno, synček môj, som tvoj ocko.“
„Bingo, až teraz sme kompletní, „ dodal Vilko.
Dominika úkosom hľadela na Šarika, potom sa jej rozjasnili oči .
„ Teba som odháňala od nášho domu ! Ty si z vedľajšej dediny, „ krútila hlavou
Dominika.
„ Bol som, bol som, „ Kráľ Šarik by sa začervenal, ak by vedel.
„Ocko ? Veď ty si Kráľ ! Môj otec je kráľ ! , „ víťazne začal poskakovať natešený
Ťapko.
Mamička zosmutnela a pritúlila sa ku Kráľovi Šarikovi. Ten si odkašľal.
„Hej, synček môj, ale princom si iba tu. A tu zostať nemôžeš. „
„Prečo ? Ale ja chcem ! Tak dlho som vás hľadal., Nemám už nikoho, „ rozľútostil
sa Ťapko a slzy mal na krajíčku.
Mamička pacinkou nežne utrela svojmu synčekovi Ťapkovi kotúľajúcu sa slzičku po
ňufáčiku .
„ Ľúbime ťa, , chrobáčik môj , ani nevieš ako. A chýbaš nám. Ale toto je nebíčko.
Psie nebíčko.
„ Nie si sám, veď sa pozri. Prišli si po teba a ľúbia ťa, „ ukázal Šarik mohutnou
labkou na deti.
Vilko a Dominika nadšene prikývli.
Ťapko si vzdychol a fikol. Opatrne sa pozrel na deti, ktoré sa na neho usmievali.
Zodvihol jednou uško a cez slzy sa usmial. Vilko s Dominikou sa k nemu rýchlo zohli
a vyobjímali ho.
„ Si náš, teraz ťa nikto neopustí, „ dušoval sa Vilko.
„ Ty aspoň vieš, že máš mamičku, ktorá sa stále na teba pozerá. Ja aspoň verím,
že niekde tam hore je a ľúbi ma , „ smutno dodala Dominika.
„ Tvoja mamička je určite v nebi a stále je s tebou, Dominika. Si dobré dievčatko
a tvoja mama by ti povedala to isté, čo ja. Dievčatko moje, vždy nasleduj len seba.
Svoj cit, svoju lásku. Tá ťa dovedie všade. Ale ty to dobre vieš, „ pohladila Mamička
Dominiku pacinkou.
Spoza Kráľa Šarika vybehli celá zadýchana parta na čele s Tinkerbel .
„ Dosť bolo gýču ! Nemáme čas, „ zavelila Tinkerbel.
„Veru, podlí zradcovia začali vojnu., „ dodal nasrdene Boldy.
„Vraj chcú prebrať kráľovstvo ! , „ dodala Esmeralda.
44
45. „To im prekazíme, „ oduševnelo sa zastrájal sa Atos.
„Hej, len majú knihu, „ opatrne sa ozval Vilko.
Všetci stíchli a spýtavo sa pozreli na Vilka.
„Akú knihu ? , „ zvolali všetci naraz.
„Takú malú tmavú knihu so strieborným pentagramom vliatym do kože, „ precedil
cez zuby Vilko a sklopil oči.
„Čarovnú, „ ticho dodala Dominika.
„Čarovnú ? „ , s obavami v hlase sa opýtala Mamička
„Všemocne čarovnú, „ prikývla Dominika.
„Sme v riti, „ odpľul si Boldy
„Sú tu deti, „ zasyčala na neho Esmeralda..
„Deti, nedeti , aj tak sme tam, „ zavrčal Boldy.
Šarik sa na okamih zarazil.
„ Komu patrila tá kniha ?“
„Nám ,no vlastne jej . „ , ukázal Vilko na Dominiku.
„A kto čaroval ? „ spýtal sa ticho Šarik.
„Ja ?., smelo odpovedala Dominika.
„A potrebuješ tú knihu vôbec ?, „ usmial sa Šarik.
Dominika sa na okamih zamyslela, potom sa pozrela na svoje ruky a tvár sa jej
rozjasnila.
Foxy pochodoval po cimburí hradu s tmavou knihou so strieborným pentagramom
vliatym do kože v pacinkách. Na papuľke mu pohrával čudesný úsmev a nádvorím sa
ozýval jeho hlučný spev.
Šablička brúsená, to je moja žena,
ona ma vyseká, až bude potrebná.
Hojaja, hojaja, hojaja, hojaja,
ona ma vyseká, až bude potrebná.
Šablička brúsená na obidve strany
ona ma vyseká z Odtiaľ do Potiaľ
Hojaja, hojaja, hojaja, hojaja
ona ma vyseká z z Odtiaľ do Potiaľ
Doberman Prvý a Doberman Druhý ho pozorovali z nádvoria s vyvrátenými hlavami
nahor. Obaja sa na seba pozreli a znechutene pokrútili hlavami.
„ Mám knihu a mám moc. Nič ma nemôže zastaviť, “ žiaril Foxy.
Foxy položil Tmavú knihu pred seba a otvoril ju . Na jej líci bola silueta menšej
dlane. Foxy zmätene pozrel najskôr na knihu a potom na svoju pacinku. Chvíľu
rozmýšľal, potom však mávol pacinkou a položil ju na siluetu v knihe.
45
46. Nesedeli.
Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa to začalo.
Najskôr sa zablyslo. Potom sa Foxymu začalo okolo pacinky dymiť. Foxy hrdinsky
držal pacinku na knihe a pozeral sa na znaky na prvej strane. Snažil sa čítať, čo
vládal.
„ Direktustium ,vaporisa, vastitas ,tuitios, terreos, hiemso ,madidusa, mobilitas,
obscuritaso, imberusos... „
„ Pes a vie po latinsky, „ uznanlivo prikyvoval Doberman Druhý.
„V nebi je všetko možné , „ sucho dodal Doberman Prvý .
Tmavá kniha sa sama roztvorila a začala sa jemne vznášať cimburím hradu. Pomaly
sa nakláňala k Foxymu a strany sa samé listovali.
Listovanie zrazu ustalo a kniha zažiarila.
Foxy začal postupne svetielkovať, rozlievala sa to postupne po celom tele.
Pacinka mu brnela energiou .
„ Abdus, „ povedal Foxy a pripálenou pacinkou , s ktorej sa mierne dymilo ,ukázal na
knihu.
Kniha sa so sykotom zavrela a jej žiara pohasla.
Foxy sa celý prešťastný dal do spevu.
Neumriem na slame, umriem ja na koni
a keď z koňa spadnem, šablička zazvoní
Hojaja, hojaja, hojaja, hojaja,
a keď z koňa spadnem, šablička zazvoní
„ Si normálny ? a čo ti asi tak zazvoní, keď ani nemáš z čoho padnúť ? , zakričal
na Foxyho Doberman Prvý.
Foxy ho však nepočúval a pokračoval.
„Keď zahrmia delá, orol zaveje,
za slobodu milú kto krv vyleje,
pred ohnivým drakom kto vlasť zacloní
tomu môj brechot slávou zazvoní „
„Z čoho by sme mali mať strach ? Príde drak, či čo ?!, „ vzdychol si Doberman
Druhý.
Foxy dospieval a zabodol pohľad do oboch Dobermanov. Aj do Prvého aj do
Druhého. A ten pohľad neveštil nič dobré.
„Vastitas, „ zareval Foxy, až sa celé nádvorie len tak otriasalo.
Doberman Druhý zastrihal ušami a Doberman Prvý znechutene pokrútil úzkou
klinovitou hlavou.
„ Nie si celkom v poriadku „ , precedil cez zubiská.
46
47. Foxy sa postavil na schodisko a nekompromisne vyštekol.
„ Budete bojovať ! Musíme ich zničiť. „
Doberman prvý si sadol a pokrútil hlavou.
„ Sme Strážcovia hmly. Nie sme blázni.“
„ Sme súčasť Havinkova. Psieho neba. Chránime ho. , „ dodal Doberman Druhý.
„Foxy, povedz, ako môže bojovať dobro s dobrom ? Čo potom s nami urobí zlo ,
keď naozaj príde a zistí, že akí sme ? , „ nevľúdne zavrčal na Foxyho Doberman
Prvý.
Foxy nahnevane zbehol po kamenných schodoch na nádvorie a postavil sa zoči
voči Dobermanovi Prvému. Skôr mu zdola hľadel nahor, ako zoči voči, ale pocit moci
mu vlial odvahu.
„Tak a dosť ! Tu už nikto oddane neslúži vlasti ? Ja tu teraz odhaľujem
nepriateľov ! Kráľ sem pustil niekoho, kto tu nemá čo robiť. Živých ! a ľudí. To je
neprípustné. A ja tu mám teraz moc. ! A vy ? ! Ste nepotrební , „ vyštekol Foxy.
Nádvorím sa začalo ozývať desivé znásobené vrčanie a zavýjanie. Doberman Prvý
a aj ten Druhý sa pomaly obrátili.
Za vydesenými dobermanmi stáli stovky Dobermanov Prvých a Dobermanov
druhých a stovky centuriónov, bulteriérov na, ako inak, drevených korčuliach.
Dve šteniatka kokršpaniela , vidiac tú záľahu hrôzy sa uprostred nádvoria roztriasli
a pocikali .
Šíky stoviek Dobermanov Prvých a stoviek Dobermanov Druhých a stoviek
centuriónov a stoviek bulteriérov sa dali do pohybu. Dupotanie ich láb, škrípanie
zubov, zavýjanie a vŕzganie drevených korčulí sa ozývali nielen nádvorím Búdohradu,
ale desili celé Havinkovo. Havinkovo sa začalo haliť do znepokojivého prísvitu
a Búdohrad takmer zneviditeľnel a Búdoveža zmizla v tmavomodrom oblaku.
47
