1. Expozice nové hudby
Zahajovací koncert 12.6.2013
V stredu 12. júna 2013 o devätnástej hodine sa v Besednom dome v Brne uskutočnil úvodný
koncert v rámci festivalu Expozice nové hudby. Na programe bolo niekoľko skladieb, ktoré tvorili
veľmi zaujímavý prierez orchestrálnou tvorbou 20. storočia. Menovite išlo o skladby od popredných
tvorcov a novátorov hudby Krysztofa Pendreckého so skladbou Tren (Žalospev) obetiam Hirošimy pre
53 sláčikových nástrojov (1960), Iannisa Xenakisa Syrmos pre sláčikový orchester (1965), Giacinta
Scelsi Natura renovatur pre 11 slákov (1967), Mauricia Kagela Szenario pre sláčikový orchester
a magnetofónvý pás (1981 – 1982) a nakoniec Alberta Breiera Wald der Klänge des Gedenkens pre 18
slákov, zvony a zvonkohru (1999). Orchester dirigoval poľský dirigent a spolupracovník Krysztofa
Pendreckého Maciej Tworek. Zaujímavosťou koncertu bolo aj premietanie Buňuelovho a Dalího
surrealistického filmu Andaluský pes.
Pri hudobných dielach tohto typu sa ako hudobník (hudobníci), tak aj poslucháči stretávajú
hneď s niekoľkými problémami, na ktoré by v bežnej tvorbe narazili asi len veľmi ťažko. Na strane
hráčskej je to problém reprodukcie. Kompozície sú výrazovo a kompozične veľmi rozhádzané , môže
sa zdať až stochastické. Nie je to však tak. Kompozícia je pevne daná a zapísaná v partitúrach často
odlišných od partitúr bežne používaných. Bolo teda zaujímavé sledovať ako si orchester poradí
s jednotlivými skladbami. Treba konštatovať, že nezvyk brnenského hudobného telesa na kompozície
tohto typu bolo v niektorých pasážach výrazne cítiť. Na tomto mieste je vhodné zamyslieť sa aj nad
poslucháčskou stranou. Je potrebné si uvedomiť, že aj obecenstvo má svoje zvyky a tradície, čo sa
týka počúvania hudby. Reakcie na rovnakú skladbu sa teda môžu diametrálne líšiť. Zakiaľ v hudbe
tonálnej poslucháč počúva jednotlivé nápady skladateľa a ich variácie, v hudbe predstavenej v rámci
„novej hudby“ ide skôr o farbu a expresívnosť zvukov ako takých.
Napriek niekoľkým nedostatkom si však brnenská filharmónia poradila so skladbami celkom
obstojne. Za všetko treba vyzdvihnúť najmä interpretáciu skladby od GIacinta Scelsi, v ktorej dalo
hudobné teleso na pódiu vyniknúť vnesenému napätiu skoro až do jeho hmatateľnej podoby. Takisto
posledná skladba od Alberta Breiera bola zahratá veľmi precízne a citlivo, najmä v pianových
pasážach, cez ktoré až mrazivo prerážal ostrý zvuk zvonkohry. V hľadisku dokonca sedel samotný
autor skladby, ktorý sa na záver prišiel taktiež pokloniť publiku.
Zaujímavosťou večera bolo premietanie filmu Andaluský pes, ako inak so živým doprovodom
orchestra skladbou od Mauricia Kagela. Tento notorický známy film z dielne surrealistov Luisa
Buňuela a Salvadora Daliho slúžil, ako veľmi zaujímavé vizuálne doplnenie elektroakustického
experimentu. Tu by sa však dalo polemizovať o nedostatkoch interpretácie a synchronizácie zvuku
s obrazom, vďaka ktorým hudobná stopa upadala do pozadia a zhosťovala sa skôr úlohy „podmazu“.
Celkovo sa však koncert rozhodne vydaril a hlavne priniesol poslucháčom jedinečnú možnosť
vypočuť si experimentálne diela 20. storočia tak povediac „v priamom prenose“.
Autor: Marek Šatara (322852)