Konanie o porusenie zmluvy

1
TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
Katedra medzinárodného práva a európskeho práva
KONANIE O PORUŠENÍ ZMLUVY
BAKALÁRSKA PRÁCA
PETER RIZMAN
Vedúci bakalárskej práce:
JUDr. PETER VARGA
7. MARCA 2008

2
Abstrakt
Témou bakalárskej práce je konanie o porušení Zmluvy. Bakalárska
práca je z oblasti európskeho práva procesného. Obsahuje teoretický výklad
ku konaniu a niektoré prípady z právnej praxe. Téma umožňuje použitie
bohatej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.
Prvá časť práce obsahuje všeobecnú charakteristiku európskeho
súdnictva a hlavne postavenie Európskeho súdneho dvora v tomto systéme.
Ďalej opisuje predpoklady efektívneho fungovania komunitárneho právneho
systému a krátky opis aj iných prostriedkov vynútenia európskeho práva.
Druhá časť obsahuje podrobný popis článkov 226, 227 a 228 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva. Článok 226 opisuje konanie Európskej
Komisie, článok 227 obsahuje konanie štátu v prípade iniciovania konania
a článok 228 obsahuje samotný postup pred Európskym súdnym dvorom.
Tretia časť práce sa venuje samotnému procesnému postupu a opisuje
krok za krokom jednotlivé postupy v konaní. Pri niektorých krokoch práca
uvádza aj praktické príklady z rozsudkov Súdneho dvora. Ďalej v tejto časti je
uvedená aj častá argumentácie členských štátov v konaní pred Európskym
súdom. V poslednej časti sú uvedené aj prípadné sankcie voči štátom
v prípade nesplnenia rozsudku.

3
Predhovor
Bakalársku prácu som písal na tému konanie o porušení Zmluvy. Európske
spoločenstvo je aj právnym spoločenstvom, ktoré výrazne vplýva na právne
poriadky členských štátov. Moja téma je z európskeho práva procesného
a snažím sa v nej opísať jeden z postupov konania pred Súdnym dvorom
Európskych spoločenstiev.
V mojej práci definujem problematiku porušenia komunitárneho práva
a následného postupu orgánov spoločenstva. Venujem sa jednotlivým
krokom, ktoré je potrebné podniknúť pre úspešné konanie a vynútenie práva.
Pretože pre efektivitu právneho spoločenstva je nevyhnutná aj úspešná
aplikácia práva v praxi.
Mojím cieľom je popísať procesný postup nie len z teoretického hľadiska, ale
aj z praktického hľadiska. To znamená, pracoval aj s judikatúrou Súdneho
dvora popísal som aký následok majú jednotlivé procesné úkony v reálnej
praxi. Poukázal som ako argumentujú členské štáty a ako postupuje v tomto
konaní Európska komisia, ktorá je hlavnou súčasťou konania. Pretože
Komisia zo svojej pozície „strážkyne zmlúv“ iniciovala zatiaľ skoro všetky
konania.
Podstatou konania nie je vždy postihnúť štát čo najväčšou sankciou ale
podstatou je predísť sankcionovanie a aj Súdny dvor vždy zdôrazňuje, že
sankcionovanie je prípustné len v poslednom prípade.
Moja práca má za cieľ vymedziť články 226, 227 a 228 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva a opísať čo je ich podstatou. Mojím cieľom je
i jasne popísať procesné kroky, ktoré sa pri konaní o porušení Zmluvy
používajú a uviesť k nim v niektorých prípadoch aj príklady z praxe.

4
Obsah
Úvod.............................................................................................................................5
I. Právna ochrana poskytovaná v Európskom spoločenstve....................................8
I.1. Európsky súdny dvor .........................................................................................8
I.2. Jurisdikcia Európskeho súdneho dvora..............................................................9
II. Právna ochrana podľa článkov 226-228 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva...............................................................................................................10
II.1. Funkcia Konania o porušení Zmluvy .............................................................10
II.2. Konanie podľa článku 226 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.....11
II.2.1. Príklad – Komisia verzus Francúzsko.....................................................13
II.2.2. Skutková podstata....................................................................................14
II.2.3. Postup Komisie v prípade........................................................................15
II.3. Konanie podľa článku 227 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.....17
II.4. Článok 228 v konaní o porušení Zmluvy .......................................................19
III. Procesný postup v Konaní o porušení zmluvy...............................................20
III.1. Prípustnosť konania ......................................................................................20
III.1.1. Príslušnosť súdu.....................................................................................20
III.1.2. Spôsobilosť byť účastníkom konania.....................................................20
III.2. Predsúdna fáza konania.................................................................................22
III.2.1. Formálny list ..........................................................................................24
III.2.2. Odôvodnené stanovisko Komisie...........................................................25
III. 2.2.1. Prípad: Komisia/Spolková republika Nemecko (C – 431/92)........29
III.3. Súdna fáza konania .......................................................................................29
III.3.1. Podanie žaloby .......................................................................................29
III.3.2. Predbežné opatrenia ...............................................................................31
III.3.3. Obrana štátu v súdnej fáze konania........................................................32
III.3.4. Rozsudok................................................................................................36
III.4. Konanie o nesplnení rozsudku súdneho dvora..............................................37
III.5. Sankcie..........................................................................................................38
Záver ..........................................................................................................................41
Použitá literatúra ........................................................................................................43

5
Úvod
Bakalárskej práce je z oblasti európskeho práva procesného a popisuje
konanie o porušení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktoré je
dôležitým inštitútom pri aplikácii komunitárneho práva a pri snahe o jeho
vynútenie. Pre efektívne fungovanie Európskeho spoločenstva je základnou
podmienkou efektívne fungovanie právneho systému.
Práca opisuje tento často používaný inštitút podrobne ho vysvetľuje
a určuje jeho miesta v právnej praxi. Dôkladná analýza tohto inštitútu je
dôležitá v medzinárodnej oblasti v rámci Európskeho spoločenstva ale aj vo
vzťahu k Slovenskej republike, ktorá je súčasťou Spoločenstva.
Spoločenstvo je i právnym spoločenstvom a to znamená, že Európske
spoločenstvo sa dotýka vnútorných záležitostí členských štátov oveľa viac
ako akákoľvek iná medzinárodná organizácia, ktorá združuje štáty. Tento
právny systém sa výrazne dotýka aj práva a povinností fyzických alebo
právnických osôb. Právny systém Spoločenstva sa stále rozvíja a rozvíja sa
aj na základe judikatúry súdov. Táto práca podrobnejšie opisuje dopad
európskeho práva na členské štáty. Bakalárska má byť prínosom v oblasti
európskeho práva procesného a pomôcť pri orientovaní sa v jednom
z mnohých procesných konaní pred Európskym súdnym dvorom a to pri
konaní o porušení Zmluvy.
Konanie, ktoré som v tejto práci popisoval sa týka subjektov verejného
práva a ide vždy o zodpovednosť členských štátov, i v prípade ak bolo
porušenie spôsobené konaním súkromných osôb. Vždy sa protiprávny stav
pripočíta k zodpovednosti členskému štátu a dôvody prečo je to tak uvádzam
vo svojej práci.
Cieľom mojej práce je podrobne popísať inštitúty konania o porušení
Zmluvy európskeho procesného práva a to zo stránky teoretickej. To
znamená aj teoreticky opísať príslušné články Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. Jedná sa o články 226, 227 a 228 Zmluvy o založení

6
Európskeho spoločenstva, a teda v čom spočíva podstata týchto článkov
v európskom procesnom práve a konkrétne pri konaní o porušení Zmluvy.
Úvodná časť práce sa v krátkosti venuje popisu Európskeho súdnictva
a úlohy Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v tejto sústave. Práca
popisuje procesný postup európskych inštitúcii v konaní o porušení Zmluvy.
Postup popisuje z hľadiska predsúdnej fázy konania, súdnej fázy konania
a nakoniec záverečnú časť je venovaná aj prípadným sankciám pri porušení
komunitárneho práva.
Svoju prácu nepopisujem len z dogmatického hľadiska ale do práce som
zakomponoval aj prípady zo súdnej praxe. Výber práce mi umožňuje venovať
sa z veľkej časti aj judikatúre. Na príkladoch som ilustroval ako sa
konfrontuje teória s praxou a ako členské štáty spoločenstva postupujú
v jednotlivých krokoch konania a na druhej strane ako postupujú európske
inštitúcie vo fázach konania. Časť práce som preto venoval aj argumentácii
členských štátov a postoju Súdneho dvora na ponúknuté argumenty alebo
námietky štátov.
Bakalárska práca je rozdelená na tri časti.
Prvá časť sa venuje všeobecne právnej ochrane, ktorá je poskytovaná
v Európskom spoločenstve. Táto časť sa venuje všeobecne téme
európskeho súdnictva a hlavne Európskemu súdnemu dvoru.
Druhou časťou bakalárskej práce je vymedzenie článkov 226, 227 a 228
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, lebo tieto články tvoria nosnú
časť mojej práce a upravujú procesný postup v prípade konania o porušení
Zmluvy.
Tretia časť obsahuje jednotlivé procesné kroky v konaní o porušení
Zmluvy.
Pri mojom popise konania som zohľadnil aj iné relevantné časti Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva. Pretože konanie o porušení Zmluvy
pozná aj modifikované formy konania, ktoré sú upravené aj v iných častiach
Zmluvy. Tieto špecifické formy konania o porušení Zmluvy definujú určité

7
odchýlky od klasického konania a to aj čo sa týka sporových strán, ale vždy
vo všetkých prípadoch ide o subjekty verejného práva. Tieto modifikované
konania som vo svojej práci spomenul len okrajovo vzhľadom na to, že
podstatu svojej práce som venoval hlavnému konaniu o porušení Zmluvy. Vo
svojej práci používam slovenskú a zahraničnú literatúru a rozsudky súdneho
dvora, ktoré sú pri výbere mojej témy neopomenuteľné. Použitá literatúra
obsahuje aj vhodné komentáre k rozsudkom s ktorými som pracoval.
Niektoré časti rozsudkov som citoval aj v mojej práci.

8
I. Právna ochrana poskytovaná v Európskom
spoločenstve
I.1. Európsky súdny dvor
„Súdny dvor a Súd prvého stupňa v rámci svojich právomocí zabezpečia,
aby sa pri výklade a uplatňovaní tejto zmluvy dodržiavalo právo.“ (čl. 220
ZES).
Systém európskeho súdnictva zabezpečuje ochranu subjektívnych práv
občanov EÚ, orgánov ES a členských štátov. Tento systém je tvorený
Európskym súdnym dvorom, Súdom prvého stupňa, Súdom pre verejnú
službu a súdmi členských štátov, ktoré zabezpečujú jednotnú aplikáciu
komunitárneho práva1
.
Primárne predpisy o organizácia Európskeho súdnictva sa nachádzajú
v ZES v článkoch 220 až 245. Táto časť zmluvy upravuje organizáciu
Európskeho súdneho dvora a tieto časti sa vzťahujú aj na Súd prvého stupňa
(čl. 224, ods. 5: „Pokiaľ štatút Súdneho dvora neustanovuje inak,
ustanovenia tejto zmluvy týkajúce sa Súdneho dvora sa vzťahujú aj na Súd
prvého stupňa“). Článok 220 ZES spolu s článkom 7 ods. 1 („Úlohy zverené
spoločenstvu vykonávajú tieto orgány: EURÓPSKY PARLAMENT, RADA,
KOMISIA, SÚDNY DVOR, DVOR AUDÍTOROV. Každý orgán koná v
medziach právomocí, ktoré mu zveruje táto zmluva“) ZES určuje hranice
kompetencii ESD pri uplatňovaní Zmluvy. Dodržiavanie právneho poriadku
ES a jednotný výklad je základnou podmienkou existencie ES
a predpokladom úspešného priebehu integračných procesov ak aj účinnej
ochrany nositeľov subjektívnych práv2
.
1
Karas V., Králik A: Európske právo. Bratislava – Trnava, Iura Edition 2007. str. 182.
2
Karas V., Králik A, Európske právo. Bratislava – Trnava, Iura Edition 2007. str. 182.

9
I.2. Jurisdikcia Európskeho súdneho dvora
Čl. 220 zakladá jurisdikciu ESD všeobecne pre všetky právne spory, ktoré
sa týkajú spoločenstva. Pod pojem „zabezpečenie výkladu a uplatňovania
tejto zmluvy pre dodržiavanie práva“ spadá aj sekundárne komunitárne
právo, komunitárne zvykové právo a všeobecné právne zásady právnych
poriadkov jednotlivých členských štátov. Ochrana primárneho práva, ako
uvádza tento článok je výslovne v jurisdikcii Súdneho dvora. Súdny dvor
v princípe disponuje tými právomocami, ktoré sú konkretizované v čl. 220
ako aj právomocami výslovne uvedenými v ZES alebo na základe zmluvy
vydanými predpismi („compétence d’attribution“). Toto obmedzenie je
konkretizované v čl. 7. ods. 1 veta 2 a v čl. 5 ZES, ako princíp vymedzených
právomocí, kde „každý orgán koná v medziach právomocí, ktoré mu zveruje
táto zmluva“ (ZES čl. 7 ods. 1 veta 2)3
.
Súdny dvor plní aj iné funkcie, ktoré presahujú jeho justičnú funkciu. ESD
môže vystupovať ako: ústavný súd (vysvetľuje práva a povinnosti európskych
inštitúcií v ich vzájomných vzťahoch, ako aj právne vzťahy medzi členskými
štátmi a Európskou úniou), strážca zákonnosti (overuje zlučiteľnosť
sekundárnej legislatívy so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva
a všeobecnými právnymi princípmi), správny súd (rozhoduje o žalobách
predložených fyzickými alebo právnickými osobami proti opatreniam
Európskej únie a o sťažnostiach podaných pracovníkmi európskych inštitúcií
proti podmienkam, za ktorých sú zamestnávaní), občiansky súd (zisťuje
mimozmluvné záväzky a skúma nároky na náhradu škody, najmä pri
úradnom ručení), arbitrážny súd (na základe dohody medzi stranami môže
v určitých špecifických prípadoch pôsobiť ako arbitrážny orgán)4
.
Systém právnej ochrany Európskych spoločenstiev zo strany Súdneho
dvora a Súdu prvého stupňa tvorí: konanie o porušení Zmluvy o založení ES,
3
Pechstein M., EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 8.
4
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky: Informácia o zastupovaní pred Súdnym dvorom Európskych
spoločenstiev a Súdom prvej inštancie Európskych spoločenstiev.

10
konanie o neplatnosti, adhézna námietka protiprávnosti konanie o nečinnosti
konanie o predbežnej otázke konanie o náhrade škody konanie
o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch konanie o žalobách v bankovom
sektore rozhodcovské konanie – arbitráž medzinárodné rozhodcovské
konanie o preventívnej kontrole zlučiteľnosti medzinárodnej zmluvy
s komunitárnym právom dočasné opatrenia: prijímané na komunitárnej úrovni
alebo prijímané súdmi členských štátov.
II. Právna ochrana podľa článkov 226-228 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva
II.1. Funkcia Konania o porušení Zmluvy
Komunitárne právo nemôže efektívne pôsobiť a nemôže byť garantované
bez efektívneho donucovacieho mechanizmu. Jedným z týchto mechanizmov
je konanie o porušení zmluvy na základe ktorého je štát prinútený k určitému
konaniu alebo prinútený k odstráneniu protiprávneho stavu. Účelom konania
o porušení Zmluvy je objektívne určiť, či členský štát dodržal alebo nedodržal
svoje záväzky, ktoré mu vyplývajú zo ZES alebo z aktu sekundárneho
komunitárneho práva, prípadne medzinárodných zmlúv5
.
Konanie o porušení zmluvy sa riadi článkami 226 až 228 ZES. Žalobu
možno podať pri protiprávnom konaní a pri nesplnení povinnosti, ktorá pre
štát vyplýva z primárneho, sekundárneho práva, medzinárodných zmlúv
a všeobecných právnych zásad. Konaním o porušení zmluvy je Komisii, ako
aj členskému štátu pridelená možnosť žalovať členský štát, ktorý porušuje
Zmluvu a prinútiť ho zodpovedať sa pred nezávislým súdom a tým aj
možnosť prinútiť štát, na základe právoplatného rozsudku, odstrániť
protiprávny stav, ktorý vznikol konaním komisívnym alebo omisívnym.
5
Procházka R., Čorba J., Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 159

11
„Spravidla ide o situácie, kde členský štát neaplikuje vôbec alebo aplikuje
nesprávne alebo nedostatočne príslušné ustanovenia komunitárneho práva“6
.
Konanie o porušení zmluvy plní veľmi dôležitú funkciu pri dodržiavaní
a presadzovaní komunitárneho práva a to preventívnu, donucovaciu
a represívnu funkciu7
. Žalobu v konaní môže podať Komisia (čl. 226 ZES)
alebo členský štát únie (čl. 227 ZES). Podanie žaloby právnickou alebo
fyzickou osobou nie je v ZES uvedené. Skutková podstata konanie sa tak či
tak sotva dotýka súkromnej sféry, a i keď protiprávny stav je vyvolaný
činnosťou súkromných osôb vždy sa berie na zodpovednosť štát pretože sa
berie ohľad na konanie štátu vo vzťahu k dotknutej komunitárnej norme.
Judikatúra ale pozná i prípady, kedy boli potrestané aj skupiny osôb na
základe porušených záväzkov vyplývajúcich z komunitárneho práva na
základe článku 39 ZES ako v prípade belgického futbalistu Bosmana8
. Na
základe tohto rozhodnutia profesionálny futbaloví hráči môžu slobodne
prestúpiť do iného klubu po skončení ich zmluvy s ich predošlým týmom.
Aj súkromné osoby môžu byť považované za nositeľov za nositeľov
záväzkov vyplývajúcich zo základných slobôd ako v prípade Angonese9
,
tento prípad sa týka čl. 43 ZES a nariadenia Rady (EHS) č. 4055/86
z 22. decembra 1986, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovať
služby na námornú dopravu medzi členskými štátmi a medzi členskými
štátmi a tretími krajinami10
.
II.2. Konanie podľa článku 226 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva
Článok 226 ZES:
6
7
8
C-415/93 Union royale belge des sociétés de football association ASBL proti Jean-Marc Bosman, Royal club
liégeois SA proti Jean-Marc Bosman a iní a Union des associations européennes de football (UEFA) proti Jean-
Marc Bosman.
9
C-281/93 Roman Angenese proti Cassa di Risparmio di Bolzano SpA.
10
Pechstein M., EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 125.

12
„Ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre
neho vyplýva z tejto zmluvy, vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní
tomuto štátu predložiť pripomienky.
Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia
môže vec predložiť Súdnemu dvoru.“
Článok 226 určuje postup, ako je možné vynútiť komunitárne právo
orgánom Európskeho spoločenstva a to Európskou Komisiou, tá má
oprávnenosť iniciovania konania podľa čl. 226 ZES. Práve na základe tohto
článku môže Komisia donútiť členský štát k aplikácii komunitárneho práva.
Žaloba na základe čl. 226 je používaná pomerne často a nie je používaná len
ako právny nástroj na vynútenie práva ale aj ako nástroj na dosiahnutie
politických cieľov. Použitie žaloby ako právneho ale aj politického nástroja
súvisí s úlohou Komisie, ktorá má významné postavenie a vplyv na rozvoje
politiky a práva spoločenstva.11
Povinnosti Komisie, ktoré má pri
zabezpečovaní riadneho fungovania a rozvoja spoločného trhu sú
obsiahnuté v čl. 211 ZES. Jedna z úloh Komisie podľa tohto článku je:
- zabezpečuje uplatňovanie ustanovení tejto zmluvy a opatrení prijatých
orgánmi spoločenstva v súlade s ňou,
Pri zabezpečovaní Zmluvy je donucovací mechanizmus uvedený v článok
226 najúčinnejším inštitútom používaný pri vymáhaní a aplikácii
Komunitárneho práva. ZES priznáva Komisii aj špecifické procedúry
vynútenie práva a to v čl. 88 ods. 2 ZES, pri porušení pravidiel týkajúcich sa
pomoci poskytovanej štátom, ak Komisia zistí, že daná pomoc je nezlučiteľná
so spoločným trhom podľa čl. 87 alebo ak zistí, že podpora sa zneužíva. Pri
týchto skutočnostiach nie je potrebné aby Komisia v prípade porušenia práva
postupovala podľa článkov 226 a 227 ale vec môže predložiť priam Súdnemu
dvoru.
11
Horspool M., Humphreys M.: European Unino Law. Oxford, Oxford University press 2006. str. 222

13
„Cieľom konania podľa čl. 226 je zabezpečenie plnenia záväzkov
členských štátov v súlade s komunitárnym právom v takom súdnom procese,
ktorý poskytuje nesporné výsledky o jeho predmete. Konaním podľa čl. 226
sa bráni členskému štátu pokračovať v porušovaní komunitárneho práva
a rovnako sa predchádza takému porušovaniu povinností v budúcom konaní
a postupoch členského štátu. Zodpovednosť členských štátov sa posudzuje
podľa komunitárnych pravidiel. Pravidlá medzinárodného verejného práva sa
zásadne nepoužívajú“.12
Podanie žaloby Komisiou sa používa oveľa častejšie ako druhá možnosť,
podanie žaloby členským štátom (čl. 227). „Na vrub členského štátu je pritom
pripísateľné pochybenie potenciálne ktoréhokoľvek vnútroštátneho orgánu
verejnej moci alebo súkromných osôb, ktorým vnútroštátna legislatíva
zveruje výkon verejnej moci, resp. ktoré sú pod kontrolu štátu“13
. Žalobu je
možné podať proti členskému štátu alebo proti skupine štátov a štát je
reprezentovaný vládou.14
Protiprávne konanie štátu môže byť komisívne
alebo omisívne. Najčastejšie porušenie komunitárneho práva je
neimplementovanie alebo vadné implementovanie smernice.
Dôležitou črtou čl. 226 je, že sa začína komunikácia medzi Komisiou
a členským štátom a to počas predbežného konania. Vytvorenie
kooperačného a komunikačného dialógu so štátnymi autoritami a Komisiou je
veľmi dôležité, pretože týmto dialógom je možné sa vyhnúť celej procedúre
obsiahnutej v čl. 226. To znamená, že nemusí dôjsť k podaniu žaloby
Súdnemu dvoru.15
II.2.1. Príklad – Komisia verzus Francúzsko16
Príklad popisuje prípad, pri ktorom Komisia žaluje Francúzsku republiku.
Ako žalobca v tomto prípade vystupuje Komisia, ide o konanie na základe čl.
226 ZES. Ďalšie špecifikum prípadu je, že sa jedná o prípade pri ktorom
12
Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 176
13
Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 159
14
15
16
Rozsudok ESD, C-265/95 – Komisia/Francúzsko

14
došlo k porušeniu komunitárneho práva omisívnym konaním. Pretože
francúzske úrady nekonali, tak aby zabránili porušovaniu komunitárneho
práva a ak aj vo veci konali, tak ich konanie bolo nedostatočné. Francúzske
úrady aj po výzve Komisie nevykonali všetky potrebné opatrenie na
odstránenie protiprávneho stavu. Ďalší dôležitý prvok v tomto prípade je, že
k porušeniu komunitárneho práva došlo na základe konania súkromných
osôb.
II.2.2. Skutková podstata
Komisia v tomto prípade žaluje Francúzsku republiku, kde pre nečinnosť
Francúzskej vlády došlo k porušovaniu komunitárneho práva. Roľníci vo
Francúzsku blokovali prechody hraníc, aby zabránili importu
poľnohospodárskych výrobkov do Francúzska. Blokáda postupne
dosahovala väčšie rozmery a blokované potraviny sa pokazili, vzhľadom na
to, že sa nedostavili na čas na príslušné miesta. Blokády vo Francúzsku
naberali stále väčšie rozmery, dochádzalo k zadržiavaniu kamiónov
prevážajúcich takéto výrobky na francúzskom území a ničení ich nákladov,
násilnostiam proti vodičom kamiónov, hrozbám namierených proti
francúzskym veľkopredajniam predávajúcim poľnohospodárske výrobky
pochádzajúce z iných členských štátov, ako aj v poškodzovaní tohto tovaru
vystaveného v obchodoch vo Francúzsku.
. Komisia uviedla, že už viac ako desať rokov pravidelne dostávala
sťažnosti týkajúce sa pasivity francúzskych úradov voči násilným činom,
ktoré páchali jednotlivci a protestné hnutia francúzskych poľnohospodárov
proti poľnohospodárskym výrobkom pochádzajúcim z iných členských štátov.
Tieto činy spočívajú okrem iného v zadržiavaní kamiónov prevážajúcich
takéto výrobky na francúzskom území a ničení ich nákladov, násilnostiach
proti vodičom kamiónov, hrozbách namierených proti francúzskym
veľkopredajniam.

15
Komisia zistila, že od roku 1993 vedú niektoré hnutia francúzskych
poľnohospodárov, medzi nimi organizácia nazývaná „Coordination rurale“,
systematickú kampaň kontroly ponuky poľnohospodárskych výrobkov
pochádzajúcich z iných členských štátov, zameranú najmä na zastrašovanie
veľkoobchodníkov a maloobchodníkov, aby sa zásobovali výlučne
francúzskymi výrobkami, ďalej na stanovovanie minimálnych predajných cien
daných výrobkov, ako aj na organizáciu kontrol zameraných na preverovanie,
či títo obchodníci plnia dané príkazy.
II.2.3. Postup Komisie v prípade
Komisia vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom uviedla, že Francúzska
republika, neprijala potrebné opatrenia na zabránenie blokády a na
zabránenie násilnostiam a voľnému pohybu poľnohospodárskych výrobkov,
nesplnila povinnosti, ktoré vyplývajú zo spoločnej organizácie trhov
s poľnohospodárskymi výrobkami a z čl. 28 a 30 ZES v spojení s čl. 5 ZES.
Komisia a žalovaný štát sú spôsobilí konania podľa čl. 226 a Komisia môže
podať žalobu na ESD ako vecne príslušný súd. Odôvodnené stanovisko,
ešte počas predbežného konania, musí obsahovať popis skutkovej podstaty
a jasné právne hľadisko k prípadu. Komisia v svojom stanovisku uviedla, že
blokáda je zásah, ktorý obmedzuje import v rámci spoločenstva a to je dôvod
prečo začala predbežné konanie.17
Napadnuté konanie musí byť vždy právne zdôvodnené, v tomto prípade
je to chýbajúce opatrenie Francúzska proti konanie proti už uvedenému čl.
28 ZES, teda proti voľnému pohybu tovaru a táto zásada je jednou zo
základných zásad Zmluvy. Členské štáty spoločenstva sú zodpovedné voči
spoločenstvu za každé protiprávne konanie v oblasti komunitárneho práva.
Článok 28 ZES, ktorý bol v tomto prípade porušený hovorí:
Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným
účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.
17
Pechstein M.: EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 135

16
Subjekty v tomto článku sú uvedené štáty a nie súkromné osoby.
Blokáda, ktorá prebehla bola ale organizovaná francúzskymi roľníkmi, ktorý
blokovali hraničné prechody z iných členských štátov. Protiprávna činnosť
týchto roľníkov, ale tiež spadá pod čl. 28 ZES. V tomto prípade sa berie na
zreteľ zanedbanie povinností Francúzskom, ktoré mohlo týmto blokádam
predchádzať. Čl. 28 hovorí o opatreniach, ktorými sa môže obmedziť dovoz.
Otázne je či v tomto prípade opomenutie sa môže považovať za „opatrenie“.
Zo ZES ale vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť plnenie
záväzkov. Zo samého čl. 28 sa táto povinnosť vyvodiť nedá, ale je uvedená
v čl. 10 ZES:
Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo
osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto
zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi spoločenstva. Členské štáty
uľahčia dosiahnutie úloh spoločenstva.
Členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť
dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.
Preto sú členské štáty podľa čl. 28 v spojení s čl. 10 ZES podniknúť
všetky potrebné kroky, aby boli vždy zabezpečené základné slobody
v Spoločenstve. Teda existuje povinnosť členského štátu zasiahnuť.
Avšak Francúzsko sa odvolávalo na zachovávanie práva a poriadku a
zabezpečenie vnútornej bezpečnosti na základe čl. 64 ZES. Francúzska
vláda argumentovala, že situácia francúzskych poľnohospodárov je natoľko
ťažká, že existovali oprávnené obavy, že ráznejšie zásahy príslušných
orgánov by mohli vyvolať násilné reakcie dotknutých subjektov, ktoré by
viedli k ešte vážnejším porušeniam verejného poriadku alebo dokonca
k spoločenským nepokojom.
Dôvody verejnej bezpečnosti a poriadku sú zdôvodnené v čl. 30 ZES:
Ustanovenia článkov 28 a 29 nevylučujú zákazy alebo obmedzenia dovozu,
vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené princípmi verejnej morálky,
verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravia a života ľudí

17
a zvierat, ochranou rastlín, ochranou národného kultúrneho bohatstva, ktoré
má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranou
priemyselného a obchodného vlastníctva. Tieto zákazy a obmedzenia však
nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého
obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi.
Argument Francúzska týkajúci sa verejnej bezpečnosti a poriadku, bol
považovaný ako nedostatočný, pretože policajný zásah, ktorý by v tomto
prípade postačoval vôbec nebol nemožný a Francúzska vláda nepodnikala
ani minimálne kroky na to, aby odstránila protiprávny stav.
Podľa rozsudku v prípade Cassis de Dijon18
sú prekážky pre vnútorný
obchod prijateľné, pokiaľ sú na to závažné dôvody týkajúce sa požiadaviek
verejného blaha a teda tento prípad by sa mohol posudzovať podobne ako
prípade Cassis de Dijon. Francúzsko sa však nedovolávalo na žiaden dôvod
týkajúci sa všeobecných záujmov a preto zdôvodnenie nečinnosti
Francúzska v tomto prípade sa nemôže zakladať podľa prípade Cassis de
Dijon19
. Súdny dvor nakoniec 9. decembra 1997 vyhlásil:
Francúzska republika si tým, že neprijala všetky potrebné a primerané
opatrenia, aby konania jednotlivcov nebránili voľnému pohybu ovocia
a zeleniny, nesplnila povinnosti, ktoré vyplývajú z článku 30 Zmluvy o ES
v spojení s článkom 5 tejto Zmluvy a zo spoločnej organizácie trhov
s poľnohospodárskymi výrobkami.
II.3. Konanie podľa článku 227 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva
Článok 227 ZES:
Ak sa členský štát domnieva, že iný členský štát nesplnil povinnosť, ktorá
vyplýva z tejto zmluvy, môže predložiť vec Súdnemu dvoru.
18
Rozsudok ESD, C-120/78 Société Rewe-Zentral AG/Bundesmonopolverwaltung für Branntwein (spolkový
protimonopolný úrad)
19
Pechstein M.: EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 135

18
Skôr než členský štát podá žalobu proti inému členskému štátu pre
domnelé neplnenie povinnosti, ktorá vyplýva z tejto zmluvy, predloží vec
Komisii.
Komisia vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní príslušným
štátom, aby si vzájomne predložili ústne aj písomné pripomienky v rámci
kontradiktórneho konania.
Ak Komisia nevydá toto stanovisko do troch mesiacov odo dňa, keď jej
bola vec predložená, môže sa vec podať na Súdny dvor aj bez stanoviska
Komisie.
Iniciovať konanie o porušení zmluvy môže aj členský štát, ktorý sa domnieva,
že iný štát nesplnil záväzok vyplývajúci z komunitárneho práva. Môže tak
urobiť len po predošlej konzultácii s Komisiou. Postup podľa čl. 227 je viac
menej výnimočný a uplatňuje sa len zriedka. Žaloby, ktoré sú podané
členskými štátmi sú najčastejšie prerušené ešte pred tým ako sa k nim stihne
vyjadriť Súdny dvor. Známe sú len dva prípady, z ktorých sa len jeden
skončil rozsudkom a to prípad Francúzsko proti Veľkej Británii (C-141/78,
v ktorom bolo rozhodnuté v prospech Francúzska) a druhý prípad v tejto
kategórii je Belgicko proti Španielsku (C-388/95). Členské štáty viac
uprednostňujú neformálne metódy riešenia sporov, alebo uprednostňujú aby
vec vyriešila Komisia a aby sa oni nedostali do priamej konfrontácie pred
súdom.20
Vo všeobecnosti však platí, že členské štáty sa zaväzujú, že spory,
ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania tejto zmluvy vyriešia v súlade so
zmluvou (čl. 292 ZES).
Komisia v však v tomto prípade nie je úplne vylúčená. Pretože vec najprv
prešetrí Komisia a zistí, či došlo skutočne k porušeniu komunitárno-právnych
noriem. Komisia má lehotu troch mesiacov aby sa k veci vyjadrila. Komisia
umožní počas kontradiktórneho konania zúčastneným stranám vyjadriť sa
20

19
ústne alebo písomne. Ak Komisia nevydá odôvodnené stanovisko, štát smie
podať žalobu priamo súdnemu dvoru.21
II.4. Článok 228 v konaní o porušení Zmluvy
Článok 228 ZES:
1. Ak Súdny dvor zistí, že členský štát nesplnil povinnosť, ktorá vyplýva z
tejto zmluvy, tento štát je povinný urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovel
rozsudku Súdneho dvora.
2. Ak sa Komisia domnieva, že členský štát neprijal takéto opatrenia, umožní
tomuto štátu predložiť pripomienky a potom vydá stanovisko s odôvodnením
a uvedie tie časti, v ktorých daný členský štát nevyhovel rozsudku Súdneho
dvora.
Ak príslušný členský štát neprijme potrebné opatrenia podľa rozsudku
Súdneho dvora v lehote stanovej Komisiou, Komisia môže predložiť vec
Súdnemu dvoru. Pritom navrhne aj výšku paušálnej pokuty alebo penále,
ktorá sa má zaplatiť a ktorú pokladá v daných podmienkach za primeranú.
Ak Súdny dvor zistí, že členský štát nevyhovel rozsudku, môže mu uložiť
paušálnu pokutu alebo penále.
Tento postup nemá dopad na článok 227.
„Ak súdny dvor potvrdí rozsudok, že členský štát nesplnil svoju povinnosť,
je to tento povinný bez zbytočného odkladu prijať potrebné opatrenia
v súlade s rozsudkom Súdneho dvora (čl. 228 ods. 1 ZES)“22
. Je len na
členskom štáte, aby si zvolil spôsob akým odstráni porušovanie práva
Spoločenstva. Spôsob na odstránenie protiprávneho stavu môže byť
rozhodnutie, opatrenie alebo iný postup dotknutého orgánu verejnej moci
členského štátu. ZES neustanovuje lehotu na prijatie opatrenia. „Rozsudok
21
22
Procházka R., Čorba J., Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 162

20
platí ex tunc, a preto sa táto lehota spravidla chápe v rozsahu „bez
zbytočného odkladu“ alebo „v najkratšej možnej dobe“ po vydaní rozsudku.
Prax pozná lehoty, ktoré presahujú aj niekoľko rokov, čo spravidla súvisí
s politickou alebo ekonomickou motiváciou takého postupu členského štátu.
Osobitným spôsobom vynucovania rozsudku podľa čl. 226 Zmluvy o založení
ES je dodatočné ukladanie pokút, ktoré predpokladajú novú žalobu. Členský
štát sa môže vyhnúť takému dôsledku urýchlením splnením povinnosti podľa
rozsudku.“23
„Z pohľadu súkromných osôb je dôležité, že rozsudok Súdneho
dvora potvrdzujúci nesplnenie povinnosti členským štátom predstavuje
dôležitý argument v prípadných vnútroštátnych konaniach o náhrade škody
vzniknutej súkromným osobám v dôsledku porušenia práva spoločenstva“24
.
III. Procesný postup v Konaní o porušení
zmluvy
III.1. Prípustnosť konania
III.1.1. Príslušnosť súdu
Príslušnosť súdu je určená v čl. 225 ZES, kde je uvedené, ktoré
právomoci patria do pôsobnosti Súdu prvého stupňa a ktoré
priamo Európskemu súdnemu dvoru. Konanie o porušení zmluvy patrí do
výlučnej právomoci Európskeho súdneho dvora.
III.1.2. Spôsobilosť byť účastníkom konania
V konaní o porušení zmluvy vzniká spôsobilosť byť účastníkom v konaní
o porušení zmluvy sú Komisii a členskému štátu. Podľa čl. 226 sú má
Komisia aktívnu legitimáciu a členský štát pasívnu legitimáciu. Podľa článku
227 je sú pasívne a aktívne legitimované členské štáty Spoločenstva.
Existuje však aj „atypické“ konanie o porušení zmluvy a to v rámci menovej
23
24

21
únie, v ktorom Rada Európskej centrálnej banky má voči národným
centrálnym bankám tie isté oprávnenia ako má Komisia v čl. 226 voči
členským štátom. Žaloba Európskej centrálnej banky v tomto prípade nie je
voči členskému štátu ale voči žalovanej centrálnej banke.
Pasívne legitimovaný v konaní nemôžu byť štátne orgány a ani
samosprávne územné časti (resp. federálne krajiny) krajiny, vždy sa týka
pasívna legitimácia členskej krajiny a berie sa na zodpovednosť vláda
členského štátu, ktorá je zastupovaná pred súdom svojím zástupcom. Aj
konanie subjektov, ktoré nie sú subjektmi verejnej sféry a ak ich konanie
vyvolá protiprávny stav, tak sa zodpovednosť pripočíta členskému štátu.
Nesprávna aplikácia komunitárneho práva národnými súdmi sa tiež pripisuje
členskému štátu.
Súkromné osoby nemôžu podať žalobu v konaní o porušení zmluvy.
Súkromné osoby v prípade potreby môžu napadnúť konanie členského štátu
na národnom súde. Národný súd potom môže iniciovať na Európskom
súdnom dvore konanie o predbežnej otázke, aby podal jasný výklad pri
aplikácii komunitárneho práva. Osoba, ktorá sa domnieva, že členský štát
porušuje komunitárne právo môže podať sťažnosť Komisii. Komisia však nie
je povinná konať na základe žiadosti sťažovateľa. Pre súkromné osoby má
Komisia špeciálny formulár, ktorý môžu podať Komisii v prípade podozrenie,
že členský štát porušuje komunitárne právo. Na základe tohto formuláru
môže každá fyzická alebo právnická osoba podať sťažnosť Komisii. Pre
sťažnosti preto Komisia vedie register sťažností, ktorý je zriadený pri
generálnom sekretariáte a umožňuje štátnym príslušníkom členských štátov,
združeniam a záujmových skupinám podávať oznámenie o existencii
domnelého porušenia zmluvy. Sťažnosť má pre Komisiu len informatívny
charakter a v prípade, že Komisia nepodá žalobu si súkromná osoba nemôže
nárokovať žiadne subjektívne práva. Súkromná osoba v tomto prípade
nemôže podať žalobu o nečinnosti ani žalobu o neplatnosti voči Komisii.

22
III.2. Predsúdna fáza konania
Predsúdna fáza konania sa začína administratívnym štádiom konania
a začína sa oznámením členskému štátu o porušení záväzkov vyplývajúcich
z komunitárneho práva, za ktoré má členský štát zodpovedať.25
Opodstatnenosť tohto štádia je v tom, že členské štáty a Komisia si majú
vyjasniť svoje postoje. Štádium spočíva na vzájomnej komunikácii medzi
štátom a Komisiou a umožňuje vyhnúť riešeniu sporu mimo súdu.
Administratívne štádium je pokusom o dosiahnutie zmieru. Opodstatnenosť
a význam administratívnej časti tohto konania vyplýva z toho, že sa vychádza
zo všeobecného presvedčenia, že členský štát porušuje svoje povinnosti bez
úmyslu tak konať26
a preto Komisia zvolí na začiatok diplomatickejšie riešenie
sporu.
Táto časť konania prebieha bez zainteresovanosti súdu a jej cieľom je
jasne vymedziť predmet aj pre prípad pokračovanie sporu pre súdom.
Pretože na základe vymedzeného merita sporu, ktoré sa vymedzí
v predsúdnej etape sa pokračuje aj v konaní pred súdom. „Podľa ustálenej
judikatúry nemôže ísť návrhy obsiahnuté v žalobe nad rámec námietok
uvádzaných Komisiou vo formálnom oznámení a vo výroku odôvodneného
stanoviska“27
.
Konanie o porušení zmluvy sa týka pomerne citlivej veci, pretože ide
o suverenitu štátu a zásah do nej. Vzhľadom na citlivosť tejto oblasti by sa
mohli objaviť mnohé i politické prekážky pri aplikácii komunitárneho práva,
pretože pre každý štát je oblasť jeho suverenity veľmi citlivou témou.
Zbytočným politickým sporom v Spoločenstve sa môže predchádzať jasným
vysvetlením veci a komunikáciou medzi štátmi a orgánmi spoločenstva,
v tomto prípade Komisiou. V tomto predsúdnom konaní je umožnené štátu
aby sám odstránil protiprávny stav, bez porušenia jeho suverenity. Členské
25
26
27
Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina , Poradca Podnikateľa 2007. str. 160

23
štáty spravidla kooperujú s Komisiou vo svojom vlastnom záujme, ale je to aj
ich zákonná povinnosť, ktorá im tiež vyplýva zo Zmluvy.
Prípad, keď členský štát odoprel spoluprácu s Komisiou bolo napríklad
v prípade Komisia verzus Grécko (Rozsudok C - 240/86). Komisia
vyšetrovala možné porušenie komunitárneho práva Gréckom, porušenie sa
týkalo voľného pohybu tovarov. Komisia požadovala určité informácie, ktoré
Grécko odmietlo odovzdať. Komisia nemohla bez týchto informácii zistiť, či
skutočne došlo k porušeniu práva. Komisia iniciovala konania na základe čl.
226 proti Grécku, na základe toho, že Grécko porušilo povinnosti, ktoré sú
uvedené v čl. 10 (čl. 10 ZES: „Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia
všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov
vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi spoločenstva.
Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh spoločenstva. Členské štáty neprijmú
žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“).
Preto ak Komisia vyžaduje určité informácie členské štáty sú jej ich povinné
podať, inak Komisia môže iniciovať konanie o porušení čl. 10 ZES28
.
Po administratívnom respektíve neformálnom štádiu sa začína formálne
štádium konania a zmluva pozná dve časti formálneho štádia a to je zaslanie
formálneho oznámenia a doručenie odôvodneného stanoviska. Námietky
prezentuje Komisia najprv vo forme formálneho oznámenia adresovaného
členskému štátu, na ktoré má možnosť členský štát reagovať. Ak výhrady na
strane Komisie aj po vzájomnom vyjasnení postojov pretrvávajú, adresuje
členskému štátu odôvodnené stanovisko a stanoví v ňom lehotu (spravidla 2
mesiace), v ktorej členský štát musí splniť svoje povinnosti, inak sa vystavuje
riziku, že Komisia podá v danej veci žalobu na Súdny dvor29
. Pre podanie
žaloby na súdny dvor je potrebné aby predbežné konanie prebehlo
v náležitej forme, inak to môže spôsobiť vadu pre prípustnosť žaloby pred
Súdny dvor.
28
Fairhurst J.: Law of the European union. Harlow, Pearson Education Limited 2006. str. 191
29

24
Žaloba na Súdny dvor je v niektorých prípadoch prípustná aj
predsúdneho konania a to v niektorých odchýlkach od riadneho konania
o porušení Zmluvy. Jedná sa o ustanovenia uvedené v článkoch 95 ods. 9
ako aj článok 298 ods. 2 ZES. V uvedených prípadoch môže Komisia alebo
ktorýkoľvek členský štát podať priamo žalobu na Súdny dvor bez
akéhokoľvek predošlého predsúdneho konania.
Článok 298, odsek 2 ZES:
Odlišne od postupu podľa článkov 226 a 227 môže Komisia alebo
ktorýkoľvek členský štát predložiť vec priamo Súdnemu dvoru, ak sa
domnievajú, že iný členský štát zneužíva oprávnenie stanovené v článkoch
296 a 297. Súdny dvor rozhoduje na neverejnom zasadnutí.
Ďalším modifikovaným konaním o porušení Zmluvy je konanie týkajúce
sa pomoci poskytovanej členskými štátmi, konanie je upravené v čl. 88 ods.
2. Ide o prípad, ak Komisia zistí nevhodné poskytovanie pomoci, ktorá je
poskytnutá členským štátom, členský štát poskytuje túto pomoc v rozpore so
zásadami spoločného trhu a táto pomoc je v rozpore s článkom 87 ZES.
Komisia v tomto prípade vydá rozhodnutie a ak sa členský štát v stanovenej
lehote pomoc neupraví, Komisia alebo iný dotknutý štát môže podať priamo
žalobu Súdnemu dvoru.
III.2.1. Formálny list
Formálny list komisie je formálna žiadosť o vysvetlenie, ktorá obsahuje aj
pripomienky k tvrdenému porušovaniu povinností. „Členský štát musí byť
informovaný o všetkých porušovaniach povinností a o ich podstate tak, aby
mohol účinným spôsobom vzniesť pripomienky. List musí obsahovať všetky
predpokladané porušenia povinností, ktoré by mohli zakladať práva podať
žalobu na Súdny dvor“30
. List obsahuje aj lehotu na odpoveď členského štátu,
ktorá musí byť dostatočná na to aby sa členský štát mohol vyjadriť
a uskutočniť vyšetrenie v danom prípade. Lehota býva spravidla 2 mesiace
30
Klučka J., Mazák J.: a kolektív, Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 178

25
ale ak si to vyžaduje nutnosť situácie môže byť aj kratšia. V tejto časti
konania nasledujú aj formálne súhrnné schôdze medzi príslušnými zložkami
Komisie a správnych úradov členských štátov, v ich priebehu sa pre niektoré
prešetrované prípady nájde riešenie zmierom.
Členský štát má v tomto štádiu možnosť pripraviť všetky jeho zistenia,
potrebné informácie a argument potrebné na jeho obranu. Komisia musí
uviesť údajné porušenia komunitárneho práva a v ďalšej etape predsúdneho
konania, v odôvodnenom stanovisku, nemôže rozsah už uvedený
porušovaných práv meniť. Súdny dvor vyžaduje aby sa postup podľa 226
patrične dodržiaval, inak žalobu neakceptuje. Judikatúra pozná aj prípady,
keď Komisia zaslala členskému štátu odôvodnené stanovisko, ale predtým
nedoručila formálne upozornenie, v ktorom by požadovala jeho
pripomienky31
.
III.2.2. Odôvodnené stanovisko Komisie
Ak členský štát ani po predchádzajúcej procedúre neodstráni protiprávny
stav Komisia vydá odôvodnené stanovisko. „Zatiaľ čo účelom formálneho
listu je vymedziť predmet sporu a naznačiť členskému štátu prvky potrebné
na to, aby si mohol pripraviť obhajobu, odôvodnené stanovisko musí
obsahovať jasné vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli Komisiu k presvedčeniu,
že členský štát sa dopustil porušovania komunitárneho práva“32
. „Stanovisko
Komisie musí mať obsahovať tieto náležitosti: a) špecifikáciu právnych
noriem, ktoré členský štát porušil; b)opis konania, ktorým členský štát porušil
komunitárne právo; c) právnu argumentáciu, z ktorého vyplývajú dôvody
protiprávnosti správania členského štátu; d) opatrenia, ktoré by mal členský
štát prijať na odstránenie protiprávneho stavu“33
.
Stanovisko je tiež spojené s určitou lehotou, ktorá dáva členskému štátu
ešte jednu možnosť na odstránenie porušovaného stavu. Lehota musí byť
31
Klučka J., Mazák J. a kolektív, Základy Európskeho práva, Bratislava, Iura Edition 2004. str. 179
32
Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005. str. 662
33
Karas V., Králik A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition 2007. str. 184

26
dostatočná a zodpovedať danému stavu, inak Súdny dvor môže označiť
žalobu ako neprípustnú. Obyčajne býva lehota dva mesiace ale judikatúra
pozná i prípady, kedy bola lehota kratšia ako dva mesiace. „Napríklad
v prípade Francúzsko verzus Veľká Británia (C – 141/78), kde sa jednalo
o zákaz dovozu hovädzieho mäsa z Veľkej Británie do Francúzska, Komisia
dala Francúzsku lehotu len dva týždne na vysvetlenie tohto zákazu dovozu.
Následne po vypršaní lehoty bolo vydané odôvodnené stanovisko (s rovnako
krátkou lehotou na odstránenie zákazu) a následne bol sporo podaný
Súdnemu dvoru“34
.
Ak štát Komisii nevyhovie, tak v tom prípade môže Komisia otvoriť súdne
konanie pred Súdnym dvorom. Sťažnosti uvedené v odôvodnenom
stanovisku by mali byť definované oveľa podrobnejšie, ako boli uvedené
v upozorňujúcom liste Komisie. Komisia uvedie v odôvodnenom stanovisku
aj zistenia predložené štátom a odpovede štátu na upozorňujúci list. Ak
odôvodnené stanovisko obsahuje nové pripomienky, návrhy alebo námietky
Súdny dvor ich v zmysle článku nemôže brať do úvah. Pretože členský štát
sa k nim nemal možnosť pripomienkovať a nebola by tak zachovaná
spravodlivosť procesu. Komisia musí tiež navrhnúť aké kroky je potrebné
podniknúť na odstránenie protiprávneho stavu35
.
Judikatúra pozná prípad, kedy obe strany už počas súdneho konania
súhlasili, so zmenami a s tým aby meritum veci bolo pozmenené od toho,
ktoré bolo uvedené v odôvodnenom stanovisku. Konkrétne v prípade
Komisia verzus Taliansko (C – 7/69). Taliansko nesplnilo lehotu, ktorá bola
uvedená v odôvodnenom stanovisku a preto Komisia podala žalobu na
Súdny dvor. Po tom čo sa proces začal Taliansko upravilo svoje zákony, tak
aby vyhovelo požiadavkám uvedeným v odôvodnenom stanovisku, ale
Komisia stále trvala na tom, že Taliansko neodstránilo protiprávny stav.
Avšak obe strany sa pred Súdnym dvorom zhodli na tom, že Súdny dvor
bude posudzovať len to, či je novoprijatý zákon v rozpore s komunitárnym
34
Fairhrust J.: Law of the European Union. Harlow, Pearson Education Limited 2006. str. 194
35
Lenaerts K., Arts D., Bray R.: Procedural law of the European union. London, Sweet and Maxwell 1999. str. 231

27
právom. Súdny dvor však túto žiadosť zamietol. Pretože podstata povahy
konania sa už nemôže meniť, od toho, ktoré je uvedené v odôvodnenom
stanovisku a to čo vyplynie po začatí konania je irelevantné pre začatý
proces.
Ak členský štát vyhovie na čas odôvodnenému stanovisku, Komisia
stráca oprávnenie podať proti členskému štátu žalobu Súdnemu dvoru. Vždy,
keď Komisia podáva žalobu, musí dokázať, že k ukončeniu protiprávneho
stavu nedošlo pred uplynutím lehoty na to určenej. V prípade Komisia verzus
Taliansko (C – 7/61) Súdny dvor uviedol: „Je pravda, že druhý paragraf
článku 169 (v súčasnosti článku 226) dáva Komisii právo podať žalobu
Súdnemu dvoru, len ak štát, ktorého sa prípad týka nesplnil stanovisko
Komisie v lehote uloženej Komisiou, lehota musí byť taká aby štátu reálne
umožnila uviesť protiprávny stav do súladu so Zmluvou. Avšak, ak členský
štát nesplní povinnosť uvedenú v stanovisku v rámci predpísanej periódy,
Komisia má bez pochybností právo podať žalobu o porušení záväzkov
plynúcich zo Zmluvy Súdnemu dvoru“36
.
Tento postoj bol zdôraznený Súdnym dvorom v prípade Komisia verzus
Taliansko, kde časť konania bola vyhlásená Súdnym dvorom za neprípustnú,
pretože Taliansko čiastočne splnilo požiadavky uvedené v odôvodnenom
stanovisku na čas. Niekedy sa stáva, že členský štát neimplementuje
smernicu v stanovenom čase a ak členský štát neimplementuje smernicu ani
v čase uvedenom v odôvodnenom stanovisku, tak Komisia môže podniknúť
donucovacie kroky a to podaním žaloby na Súdny dvor. Avšak, ak štát na
druhý pokus a v čase uvedenom v odôvodnenom stavisku implementuje
smernicu, Komisia žalobu podať nemôže.
Je známy prípad, ktorý presne ilustruje danú situáciu. Bola prijatá
smernica týkajúca sa pracovného času (93/104), ktorá mala byť
implementovaná členskými štátmi do 23. novembra 1996. Veľká Británia túto
smernicu neimplementovala na čas. Smernica zaisťuje práva pracovníkom
36

28
(štyri týždne platenej dovolenky, minimálny denný a týždenný odpočinok
a štyridsaťosem hodinové pracovné maximum). Každý deň,
neimplementovania smernice má enormný vplyv na veľké množstvo
pracovníkov. Veľká Británia implementovala smernicu až v roku 1998,
predpis sa stal účinným až 1. októbra 1998 (dva roky po obligatórnom
implementovaní smernice). Komisia podnikla voči Veľkej Británii Kroky podľa
článku 226. Veľká Británia ale splnila lehotu, ktorá jej bola daná
v odôvodnenom stanovisku a preto konanie nemohlo ďalej pokračovať pred
súdom37
.
Ďalší dôležitý prípad je Komisia verzus Taliansko (C – 51/83), kde
Komisia podala žalobu proti Taliansku o porušení článku 28 ZES. Súd
v tomto prípade zdôraznil, že to aby sa členský štát vyjadril k obvineniu je
záruka požadovaná Zmluvou a nevyhnutná požiadavka požadovaná článkom
226. Členský štát avšak nemá povinnosť podať vyjadriť sa k obvineniu38
.
„Námietky proti odôvodnenému stanovisku môžu byť rozmanité. Prax
však ukazuje, že sa spravidla vzťahujú na formálne otázky. Obrana
najčastejšie spočíva v tom, že odôvodnené stanovisko nebolo vydané
kolegiálne, celou Komisiou, iba úradníkmi Komisie. Stanovisko však nie je
právnym aktom, ktorý by bol spôsobilým predmetom konania podľa článku
230 ZES (žaloba o neplatnosť aktu). Takéto stanovisko je úkonom v procese
uplatňovania žaloby podľa čl. 226 ZES. Komisia má právo vlastnej úvahy, či
podá, alebo nepodá stanovisko a či vec potom predloží Súdnemu dvoru.
Takýto postup Komisie nemožno vynucovať žiadnym procesným
prostriedkom vrátane žaloby na nečinnosť. Určitým limitom pre Komisiu je čl.
211 ZES, podľa ktorého musí prijímať vhodné opatrenia ne dodržiavanie
komunitárneho práva“39
37
38
Horspool M., Humphreys M.: European Unino Law. Oxford, Oxford University Press 2006. str. 231
39
Klučka J., Mazák J.: a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 180

29
III. 2.2.1. Prípad: Komisia/Spolková republika Nemecko (C – 431/92)
Prezídium mesta Darmstadt udelilo povolenie k výstavbe Tepelnej
elektrárne bez predošlej skúšky únosnosti pre životné prostredie, ako to
vyžadoval článok 2, 3, 8 smernice 85/337 pre podobné projekty. Smernica
o životnom prostredí bola vydaná roku 1985 a do 3. Júla 1988 mala byť
aplikovaná v národnom práve. Túto povinnosť si Spolková republika
nesplnila včas, smernica bola aplikovaná až 1. augusta 1990. Žiadosť na
schválenie projektu prišla medzi uplynutím doby na aplikáciu smernice a jej
skutočným aplikovaným do nemeckého práva.
Počas predsúdneho konania Komisia vyčítala Nemecku, že porušilo
povinnosti uvedené v čl. 10 a 249 ZES v spojení so smernicou 85/337
vydanej Radou tým, že 31. augusta 1989 schválilo projekt výstavby tepelnej
elektrárne bez predošlej skúšky únosnosti na životné prostredie. Predmetom
veci bola výčitka Komisie daná Nemecku, že schválilo projekt bez predošlej
skúšky. Komisia vo svojom žalobnom návrhu vyčítala aj neskoré
implementovanie smernice. Tým bol dôvod podania žaloby a predmet žaloby
podanej Súdnemu dvoru rozšírený
III.3. Súdna fáza konania
III.3.1. Podanie žaloby
Ak sa členský štát nepodriadil povinnostiam uloženým v odôvodnenom
stanovisku, tak Komisia môže podať žalobu Súdnemu dvoru. Komisia nemá
povinnosť podať žalobu Súdnemu dvoru, Komisia však vo všeobecnom
záujme dbá na dodržiavaní práva. „Je na Komisii, aby táto sama v rámci
svojej úvahy posúdila možnosti konania voči členskému štátu, identifikovala
ustanovenia komunitárneho práva, ktoré sú ním porušované, stanovila
moment, v ktorom voči členskému štátu začne konanie, a zvážila prípadné

30
späťvzatie žaloby“40
. Komisia nemá určenú ani lehotu v ktorej musí podať vec
Súdnemu dvoru, v jednom prípade (Komisia verzus Nemecko C – 422/92)
trvalo dokonca šesť rokov kým bola podaná Súdnemu dvoru žaloba. Komisia
má kompetenciu posúdiť vhodnosť prostriedkov a lehoty, ktoré sú
najprimeranejšie k ukončeniu prípadných porušení.
Články 226 a 227 ZES neurčujú presne, ktoré podmienky sú potrebné pre
prípustnosť žaloby. Podmienky prípustnosti žaloby vychádzajú z judikatúry,
kedy Súdny dvor uznal niektoré námietky neprípustnosti. Tento postup je
odôvodnený snahou zaistiť štátu účinnú ochranu práv na obhajobu, a to
vzhľadom k právnej a politickej závažnosti prípadu. Ako už bolo uvedené,
Súdny dvor často kritizuje benevolentný postup Komisie, kedy Komisia dala
štátu prikrátke lehoty, čím zabránila štátu plne sa k obvineniu vyjadriť alebo
krátka lehota v odôvodnenom stanovisku čím sa znemožňuje, aby bol
protiprávny stav odstránený ešte pred tým ako sa začne súdne konanie.
Ďalším častým predmetom kritiky Súdneho dvora je to, že dôvody sťažnosti
a vady, ktorých sa Komisia dovoláva v prejudiciálnej fáze v napomínacom
liste, v odôvodnenom stanovisku a v žalobe musia byť totožné. Súdny dvor
zdôraznil (Komisia verzus Taliansko C – 365/97): „pretože rozsudok
o porušení zmluvy môže tvoriť základ zodpovednosti, ktorú môže členský
štát niesť, a pretože predstavuje predbežnú podmienku k podaniu žaloby
opierajúci sa o článok 171 ZES (v súčasnosti čl. 228), je potrebné, aby mal
členský štát príležitosť behom pred sporovej fázy vyvrátiť všetky sťažnosti
a dôvody, ktoré sú proti nemu vznesené Komisiou“41
.
Súdny dvor pri posudzovaní žaloby v prihliada na situáciu v danom
členskom štáte, aká bola v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom
stanovisku. Na akékoľvek zmeny alebo opatrenia prijaté po uplynutí lehoty
Súdny dvor neprihliada, ak Komisia žalobu nevezme späť. Žaloba v konaní
o porušení povinnosti má charakter určovacej žaloby.
40
41
Citát bol uvedený v: Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005. str. 667

31
Dôkazné bremeno v konaní je na Komisii, pretože súdny dvor sa
nemôže uspokojiť len s tvrdeniami alebo domnienkami a preto musí dokázať
existenciu porušení Zmluvy. „Unesenie dôkazného bremena sa z pohľadu
Komisie môže ukázať ako obzvlášť náročné v prípadoch, ak sa Komisia
snaží preukázať, že k nesplneniu povinnosti členským štátom došlo
v dôsledku prekročenia voľnej úvahy vnútroštátnym správnym orgánom
alebo súdnym orgánom. Na druhej strane, členské štáty majú v zmysle
ustálenej judikatúry povinnosť napomáhať Komisii pri napĺňaní jej úloh
v oblasti dohľadu nad dodržiavaním práva Spoločenstva, a preto ak Komisia
poskytne dostatok dôkazov preukazujúcich určité skutočnosti vzťahujúce sa
na územie žalovaného členského štátu, je na tomto členskom štáte, aby
detailne vyvrátil takto predložené údaje a následky, ktoré z toho plynú“42
.
Článok 10 ZES vyžaduje od členských štátov spoluprácu pri vyšetrovaní
s Komisiou. Štáty sú povinné Komisii poskytnúť informácie o spôsobe
aplikácie Komunitárneho práva.
III.3.2. Predbežné opatrenia
Komisia môže na základe článku 243 ZES požiadať Súdny dvor, aby
nariadil predbežné opatrenia, ktoré majú zabrániť tomu, aby pokračujúcou
aplikáciou vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s komunitárnym
právom, nevyvolali škody. Predbežné opatrenia možno nariadiť ak sú
naplnené určité podmienky existencie závažnej pochybnosti o platnosti
sporných vnútroštátnych ustanovení a môžu hroziť nenapraviteľné škody.
Predbežné opatrenia môžu mať len dočasnú podobu, stáva sa, že Súdny
dvor formuluje vo vzťahu k dotknutému štátu skutočné príkazy, ktorými sú
napríklad bezodkladne alebo vo veľmi krátkej lehote ukončenie jednania
napadnutého žalobou Komisie a to až do vyhlásenia rozsudku. Súdny dvor
42

32
často v rámci predbežných opatrení uvádza nariaďuje opatrenia, ktoré by do
výroku konečného rozsudku nemohol uviesť.
III.3.3. Obrana štátu v súdnej fáze konania
Členské štáty používajú počas procesu rôzne druhy obrany. Ako
prostriedky obrany je často používaná námietka materiálneho rozsahu
porušovanej povinnosti. „Obrana sa týka aj toho, že konanie nevybočilo
z plnenia tejto povinnosti, resp. spĺňalo jeho základné požiadavky. V praxi sa
objavili aj námietky nezákonnosti sekundárneho právneho aktu, z ktorého
vyplývala porušovaná povinnosť. Takáto námietka bola odmietnutá vzhľadom
na to, že pochybnosti o legálnosti právneho aktu sa uplatňujú iným
spôsobom, než odmietaním jeho implementácie. Porušenie povinnosti sa
chápe na objektívnom základe a predpokladom na záver o zodpovednosti nie
je zavinenie členského štátu. Z toho vyplýva, že zodpovednosť členského
štátu má absolútnu povahu.“43
.
Členské štáty môžu počas súdneho konanie prekvapiť úplne novými
argumentmi voči obvineniam, aj takými, ktoré nepoužili počas predsúdneho
konania. Komisia však takúto možnosť nemá a musí sa držať len svojich
argumentov, ktoré uviedla v odôvodnenom stanovisku. Pri neimplementovaní
smernice členské štáty často argumentujú prikrátkou dobou na
implementovanie, alebo štáty argumentujú aj tým, že na smernicu nie je
potrebné implementovať, pretože obsah smernice je už obsiahnutý
v národnom práve a norma, ktorá je v konflikte s komunitárnym právom je
obsolentná.
Častým argumentom štátov býva aj to, že nedostatky v dodržiavaní
komunitárnych záväzkov na strane iných členských státov. Myšlienka, že
záväzky komunitárneho práva sú recipročné a že záležia od plnej akceptácie
aj inými členskými štátmi je myšlienka medzinárodného práva. Súdny dvor
v rozsudku Van Gend en Loos zdôraznil rozdiel medzi medzinárodným
43
Klučka J., Mazák J.: a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 181

33
a komunitárnym právom a jasne odlíšil komunitárne právo od tradičných
foriem a princípov medzinárodného práva. Napriek tomu ani toto neodradilo
členské štáty pomerne často používať túto žalobu, i keď neúspešne44
.
Tento argument súdny dvor komentoval v prípade Komisia verzus
Spojené kráľovstvo (C – 146/89): V tomto prípade musí byť najprv
poukázané na to, že podľa precedentného práva súdu členský štát nemôže
ospravedlniť jeho zlyhanie plnenia záväzkov zo Zmluvy poukazovaním na
fakt, že ostatné členský štáty zlyhali tiež a že protiprávny stav na ich strane
stále trvá. Podľa právneho poriadku Zmluvy, implementácia Komunitárneho
práva členským štátom nemôže byť podmienené reciprocitou. Články 169
a 170 (teraz 226 a 227) Zmluvy ustanovujú vhodné prostriedky pri
porušovaní komunitárneho práva členskými štátmi, ktoré sa dajú vhodne
použiť.
Iným častým argumentom je vyššia moc, ktorý bol použitý napríklad
v prípade Komisia verzus Belgicko (C – 77/69). Belgická vláda navrhla
a podala Parlamentu zákon, ktorý mal uvaliť diskriminačnú daň na drevo.
Zákon bol schválený a porušoval článok 95 ZES. Belgická vláda ale podala
návrh doplnku aby zosúladila zákon s právom Spoločenstva. Návrh zákona
ale stroskotal pre rozpustenie parlamentu. V súdnom konaní Belgicko
namietalo vyššou mocou a tvrdilo, že záležitosť bola mimo kontroly vlády
a argumentovalo tým, že na základe ústavnej doktríny Belgicka a to deľby
moci, bolo nemožné aby i napriek úsiliu vlády bol zákon schválený. Súdny
dvor však tento argument zamietol a vo svojom rozhodnutí uviedol: Záväzky
plynúce z článku 95 ZES (v súčasnosti článok 90) sa prenášajú priamo na
štáty a zodpovednosť členského štátu podľa článku 169 ZES (v súčasnosti
článok 226) sa týka akejkoľvek agendy štátu, ktorého konanie alebo
nekonanie je príčina zlyhania splnenia záväzkov a to i v prípade ústavne
nezávislej inštitúcie.
44
Graig P., de Burca G.: EU Law text, cases, and materials. Oxford, Oxford University Press 2003. str. 428

34
Podobné námietky používajú štáty často, podobne i v prípade konania
proti Taliansku za porušenie článku 228 ZES, že zlyhalo v plnení už
vyneseného predošlého rozsudku Súdneho dvora. Taliansko argumentovalo,
že ťažkosti vznikli v parlamentnej procedúre, ktorá bola nevyhnutná na
zrušenie problematickej normy a ktorá je mimo kontroly vlády. Súdny dvor
však tento argument zamietol, pretože na základe tohto tvrdenia
a precedensu by bola sťažená aplikácia komunitárneho práva aj v iných
právnych poriadkoch členských štátov. Súdny dvor viackrát zdôraznil, že:
členský štát nesmie obhajovať opatrenia, postupy a okolnosti, ktoré existujú
v integrálnom právnom systéme na to, aby obhájil zlyhanie splnenia
záväzkov a lehôt uložených smernicami Spoločenstva.
Všeobecná zodpovednosť každého štátu za každé zlyhanie aplikácie
komunitárneho práva, znemožňuje použitie námietky, že porušenie sa
uskutočnilo na základe konania iného orgánu alebo inštitúcie štátu, ktorá je
nezávislá od vlády. Situácia pri ktorej by Súdny dvor súhlasil s námietkou
vyššej moci bol, kde bombový útok spôsobil „neprekonateľné ťažkosti“, ktoré
činili splnenie záväzkov Zmluvy za nemožné.
Iným obranným argumentom členského štátu je aj argument, že členský
štát nevybočil z plnenia povinnosti. Komisia podala žalobu proti Belgicku
(Komisia verzus Belgicko, C – 301/81) pre zlyhanie implementácie smernice
77/780 týkajúcej sa bankových inštitúcií. Belgicko zdôraznilo technické
a politické ťažkosti, s ktorými sa stretlo pri prijímaní nevyhnutnej
implementačnej legislatívy a namietalo, že odôvodnené stanovisko Komisie
neobsahuje dôkazy o tom, že implementačné konanie Belgickom by
nespĺňalo základné požiadavky, v lehote určenej na implementáciu.
Súdny dvor v rozsudku uviedol: Vzhľadom na prípustnosť žaloby na
základe článku 169 (teraz článok 226) ZES záleží na objektívnom zistení
zlyhania plnenia záväzkov a nie na dokazovaní o vybočení z plnenia
povinností na strane členského štátu.

35
Napokon, smernica povoľovala členskému časové obdobie dvadsaťštyri
mesiacov na implementáciu opatrení. Obdobie dvoch mesiacov uložené
v odôvodnenom stanovisku len ustanovuje dodatočné obdobie v ktorom je
členský štát upovedomený aby ukončil porušovanie z ktorého je obvinený.
Ďalej Komisia čakala takmer dva roky po zaslaní odôvodneného stanoviska
predtým ako podala žalobu Súdnemu dvoru. Preto je zbytočné pre Belgické
kráľovstvo za týchto skutočností aby spochybňovalo obdobie dvoch
mesiacov uložené v odôvodnenom stanovisku.
Dôraz v rôznych rozhodnutiach ESD je, že postupy v článku 226 sú
objektívnej povahy. Súd sa pozerá len na to či sa údajné porušenie
uskutočnilo alebo nie a či porušenie nie je úmyselné porušenie alebo
morálne previnenie na strane členského štátu.
Prax pozná aj námietky nezákonnosti sekundárneho právneho aktu a to
napríklad v prípade Komisia verzus Grécko (C – 226/87). Rok po prijatí
rozhodnutia na základe článku 90 (teraz 86) ZES, ktoré deklarovalo Grécku
legislatívu v oblasti poisťovníctva verejného sektora za nekompatibilnú so
Zmluvou, keď Grécko nepodniklo žiadne kroky na zmenu legislatívy, Komisia
postúpila konanie až pred Súdny dvor. Grécka vláda protestovala zákonnosti
aktov prijatých Komisiou.
Súdny dvor v rozsudku uviedol: Systém opatrení podľa Zmluvy
rozlišuje medzi opatreniami, ktoré patria pod článok 169 a 170 (teraz 226
a 227), ktoré dovoľujú vyhlásenie, že členský štát porušil jeho záväzky
a články 173 a 175 (teraz 230 a 232), ktoré dovoľujú súdne preskúmanie
zákonnosti aktov prijatých Európskymi inštitúciami alebo ich protizákonnosti.
Tieto opatrenia majú rozdielne objektívne a rozdielne subjektívne pravidlá.
Ak chýba ustanovenie v Zmluve, členský štát nemôže preto namietať na
svoju obranu zákonnosťou právneho aktu, ktorý mu bol adresovaný, ak
nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva.
Z tohto vyplýva, že členský štát nemôže namietať protizákonnosť
právneho aktu, ktorý mu bol adresovaný. Racionalita tohto spočíva v tom, že

36
ak má členský štát skutočne výhrady k právnemu aktu, tak má príležitosť
včas priamo iniciovať konanie na neplatnosť na základe článku 230.
„Súhrnne, teda členský štát nemôže poukázať na vnútroštátne právne,
politické, ekonomické a iné okolnosti. Nemôže sa napríklad dovolávať
ustanovení, zvykov alebo stavu svojho vnútroštátneho právneho poriadku.
Absenciou skutočných negatívnych následkov porušenia povinnosti
nezabavuje členský štát zodpovednosti. Rovnako Súdny dvor odmieta
argumenty týkajúce sa zložitosti komunitárnej legislatívy a jej implementácie,
či nedostatkov v dodržiavaní komunitárnych záväzkov na strane iných
členských štátov. Argumenty týkajúce sa vyššej moci či potreby
zachovávania verejného poriadku v členskom štáte posudzuje Súdny dvor
veľmi striktne.
III.3.4. Rozsudok
Rozsudok Súdneho dvora v prípade porušenie komunitárneho páva má
len deklaratórny charakter. Rozsudok nemá moc požadovať špecifické
opatrenia na to aby ho bolo možné efektívne realizovať. Avšak rozsudok
môže naznačovať určité opatrenia, ktoré sú potrebné na odstránenie
protiprávneho stavu. Súd nemôže ani stanoviť lehotu na splnenie rozsudku.
Rozsudok platí ex tunc, a preto sa táto lehota spravidla chápe v rozsahu „bez
zbytočného odkladu“ prípadne „v najkratšej možnej dobe“ po vydaní
rozsudku.
Rozsudok vo veci teda znamená, že súd konštatuje porušenie
protiprávnosť a porušenie povinnosti členským štátom. Súdny dvor však
neukladá povinnosť odstrániť protiprávny stav. Odôvodnenie rozsudku však
môže obsahovať spôsoby akým má členský štát odstrániť protiprávny stav.
Vykonanie rozsudku je vecou členského štátu.
Komunitárny právny poriadok je síce integrovaným právnym poriadkom,
ale nie je to federálny právny poriadok a preto je nutné nájsť rovnováhu
medzi požiadavkami komunitárnej legality na jednej strane a zachovávaním

37
inštitucionálnej procesnej autonómie na druhej strane. Týmito hľadiskom sa
riadi aj komunitárny právny systém. Článok 228 ZES hovorí, že štát má
urobiť potrebné opatrenia. Takýmito opatreniami je rozhodnutie, opatrenie
alebo iný postup dotknutého orgánu verejnej moci členského štátu.
Pre porovnanie sudca Európskeho súdneho dvoru na rozdiel od
federálneho sudcu, ktorý má právomoc nulifikovať právo členského štátu,
nemá právomoc zrušiť vnútroštátne normy, ktoré sú v rozpore
s komunitárnym právom. Z toho vyplýva, že súdny dvor nemá vo vzťahu
k vnútroštátnemu orgánu ani akúkoľvek nariaďovaniu právomoc. Súdny dvor
preto odmieta ukladať povinnosť členskému štátu v podobe konkrétnych
opatrení na odstránenie protiprávneho stavu. Snaha zaistiť účinné vykonanie
rozsudku vedie súd k tomu aby popri deklaratórnom výroku uviedol podrobné
odôvodnenie a konkrétne účinky rozsudku.
III.4. Konanie o nesplnení rozsudku súdneho dvora
Ak členský štát po vydaní rozsudku neprijal potrebné opatrenia na
odstránenie protiprávneho stavu, tak porušil článok 228 ZES. Komisia na
základe svojej úlohy „strážkyne zmlúv“ podá novú žalobu na konštatované
porušenie Zmluvy, ktoré podané na základe toho, že primárne porušenie
pretrváva. „V prvých rokoch komunitárnej integrácie výnimočných žalôb
pribudlo, kvôli trestuhodnej nečinnosti členských štátov, tak dokonca kvôli
vedomému odporu voči autorite rei iudicate rozsudku Súdneho dvora, a to do
tej miery, že Komisia bola nútené upozorniť na tento nepokojný posun
členské štáty. Práve tento vývoj podnietil zmenu článku 228 ZES, ku ktorej
došlo na základe Zmluvy o Európskej únii“45
.
Etapy podľa článku 226 sa znova aplikujú, Komisia v tomto konaní môže
navrhnúť Súdnemu dvoru, aby za nevykonanie predchádzajúceho rozsudku
45
Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005. str. 677

38
členským štátom uložil dotknutému členskému štátu finančnú sankciu, toto je
však len odporúčanie. Súdny dvor môže dať pokutu podľa vlastného
uváženia a nie je uvedená ani žiadna horná hranica pokuty. V predošlom
znení ZES nebola zakomponovaná žiadna sankcia. Všetko na čo bol súd
oprávnený bolo deklarovanie, že členský štát porušil komunitárne právo.
Inkorporáciou finančnej sankcie do článku 228 ZES bolo posilnené
postavenie Komisie v procese. Avšak, Komisia stále uprednostňuje
neformálne vyriešenie konfliktu.
Rovnako ako konanie podľa článku 226 ZES aj konanie podľa článku 228
ZES sa zakladá na objektívnom určení, že členský štát nedodržal svoje
povinnosti. Žalobu v prípade nesplnenia rozsudku vydáva výslovne Komisia.
Konaniu predchádza takisto formálne oznámenia, možnosti členského štátu
vyjadriť sa, odôvodnené stanovisko Komisie a možnosť členského štátu
splniť si povinnosť v lehote stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Podľa
Súdneho dvoru je rozhodujúcim dňom na posúdenie namietaného porušenia
deň uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Aj tu znáša
dôkazné bremeno Komisia46
.
III.5. Sankcie
„Ak Súdny dvor dospeje k záveru, že členský štát konal v rozpore s jeho
predošlým rozsudkom, môže porušujúci členský štát zaviazať na zaplatenie
paušálnej pokuty alebo opakujúce sa penále“47
Pokuty alebo penále môžu
byť ja vyššie ako navrhuje Komisia. Limit výšky nie je určený. V roku 1997
bol publikovaný návod na kalkuláciu pokút: Súdny dvor síce uviedol, že sa
necíti byť viazaný takýmto návodom, ale považuje ho za užitočný materiál.
Príkladom takejto pokuty, ktorá sa ukladá za nesplnenie obsahu výroku
rozsudku, bol návrh na uloženie pokuty 105 000 EUR denne za porušovanie
rozsudku, ktorým sa rozhodlo o ochrane divoko žijúcich vtákov. Aj v prípade
46
47

39
Grécka (C – 387/97) bola Grécku uložená sankcia 20 000 EUR denne za
porušovanie rozsudku. Finálna suma v tomto prípade bola 5,4 milióna EUR,
kým bol rozsudok splnený.
V prípade Komisia verzus Francúzsko (C – 64/88) Komisia žalovala
Francúzsko za porušenie komunitárneho práva. Francúzsko však neplnilo to
čo bolo uložené v rozsudku. 27. augusta 2002 Komisia už po predošlých
nevyhnutných procedúrach podala žalobu Súdnemu dvoru o porušení článku
228 ZES. Komisia požadovala trest pokuty. Názor Generálneho prokurátora
bol publikovaný 29. apríla 2004 a uviedol v ňom, že Francúzsko si nesplnilo
povinnosti, ktoré mu vyplývali z rozsudku a to ani po vydaní odôvodneného
stanoviska Komisiou. Generálny advokáta žiadal o uvalenie pokuty vo výške
115 522 500 EUR, ďalej uvádzal, že Francúzsko stále nesplnilo povinnosti
rozsudku. G. Advokát požadoval aj pre zabezpečenie splnenia rozsudku aj
periodické penále vo výške 57 761 250 EUR za každý ďalší šiesty mesiac,
trvania protiprávneho stavu, začínajúc vynesením rozsudku v tejto veci. 16.
júla 2004 Súdny dvor uviedol, že návrh generálneho advokáta otvára nové
otázky týkajúce sa výkladu článku 228, ktoré neboli prediskutované medzi
stranami počas procesu a preto musí byť otvorené ústne pojednávanie. Súd
sa v tomto prípade zaoberal aj otázkou, že či je možné udeliť oba druhy
pokuty, paušálnu pokutu alebo aj na opakujúce sa penále. Súdny dvor
potvrdil, že oba typy finančnej sankcie sa môžu kumulovať.
Ustanovenia o finančných sankciách plnia dve základné funkcia a to: a)
donucovaciu funkciu ( donútenie porušujúceho členského štátu k včasnému
a riadnemu splneniu povinností vyplývajúcej z komunitárneho práva), b)
odstrašujúca funkcia (sankcia musí byť dostatočne vysoká, aby sa členský
štát rozhodol čo najskôr odstrániť protiprávny stav a aby sa porušenie
neopakovalo)48
.
Prax však ukazuje, že členské štáty majú tendenciu normalizovať svoje
postavenie skôr, než sa k veci vysloví Súdny dvor. Prvý rozsudok, ktorým
48

40
boli členskému štátu uložené peňažné sankcie, poskytol generálnemu
advokátovi Colomerovi a Súdnemu dvoru príležitosť spresniť niektoré
podstatné prvky tohto mechanizmu.
Zaplatenie penálov alebo paušálnej pokuty nesmeruje k nahradeniu
škody, ktorá mohla byť spôsobená porušením komunitárneho práva, ale
k ekonomickému nátlaku na tento členský štát, ktorý podnecuje ukončenie
zisteného protiprávneho stavu. Súdny dvor pri určovaní sankcií rozhoduje na
základe presvedčenia, že uložené sankcie prinútia štát zmeniť svoje
správanie. Súdny dvor musí zohľadňovať aj mnohé kritéria ako napríklad
trvanie porušenia alebo potrebu zabezpečiť odstrašujúci účinok samotnej
sankcie, aby sa predchádzalo ďalším porušeniam Komunitárneho práva.
Sankcia musí mať aj primeranú výšku vzhľadom na platobné schopnosti
dotknutého štátu a musí byť zohľadnený aj stupeň závažnosti a ako
porušenie zasiahlo súkromné a verejné záujmy.

41
Záver
Bakalárskou prácou som popísal konanie o porušení Zmluvy. Na začiatku
práce som v krátkosti popísal Európske súdnictvo a postavenie Európskeho
súdneho dvora, čo umožňuje lepší pohľad na celú problematiku konania
o porušení Zmluvy.
Konanie som popísal z teoretického hľadiska, to znamená, že som práca
sa venovala opisu článkov 226 – 228 ZES a čo znamenajú tieto články
v konaní a práca opisuje ich dôležitosť v konaní, pretože celé konanie
spočíva práve na týchto článkoch.
Procesného hľadisko, kde som konkretizoval som jednotlivé procesné
postupy v konaní o porušení Zmluvy. Jednotlivé kroky som podrobne
analyzoval a pri niektorých častiach som uviedol aj príklady z praxe. Čo
uľahčuje náhľad na celú problematiku, ktorá sa týka konania o porušení
Zmluvy. Posledná časť práce obsahuje aj prípadné sankcie.
Práca je prínosom právnej praxe a poskytuje komplexný pohľad na
konanie o porušení Zmluvy. Osobám, ktoré pracujú v oblasti európskeho
právo poskytne dôležité informácie o problematike konania o porušení
Zmluvy a informácie o tom ako celé konanie v postupných krokoch vyzerá.
Konanie o porušení Zmluvy je dôležitý prostriedok, ktorým je možné
prinútiť štát k odstráneniu protiprávneho stavu. Treba však konštatovať, že
konanie o porušení Zmluvy je často spojené so zdĺhavým procesom.
Dôvodom je , že otázka prinútenia štátu k určitému konanie je vždy veľmi
citlivá, pretože sa to dotýka jeho suverenity. Podstatou konania je preto veľmi
citlivý postup, ktorého cieľom nie je okamžitá penalizácia štátu ale podstatou
je korektné vyriešenie sporu. Preto aj väčšina prípadov porušenia
komunitárneho práva, ktorá sa začne a končí obyčajne v predsúdnej fáze
a práca ponúka podrobný popis možného urovnania sporu aj v predsúdnej
fáze.

42
Len v prípade ak členský štát skutočne dlhodobo odmieta plniť záväzky
komunitárneho práva je možné pristúpiť k represívnym opatreniam.
K penalizácii možno pristúpiť len v prípade ak členský štát nesplní rozsudok
súdneho dvora a súdny dvor musí vo veci druhý krát rozhodnúť (v tomto
prípade porušenie článku 228 ZES).
Je otázne či by procedúra vyžadovala aj určité reformy. Členské štáty by
pravdepodobne nesúhlasili so sprísnením vynútiteľnosti komunitárneho
práva. Pretože celá problematika konania je vždy na hrane boja
o zachovanie suverenity členských štátov, ale vzhľadom na ich vstup do
Spoločenstva prevzali aj záväzky, ktoré z tohto členstva vyplývajú a musia
zohľadniť aj to, že je po vstupe musia postúpiť časť suverenity na
Spoločenstvo.
Konaniu o porušení Zmluvy by výrazne pomohlo, ak by sa hlavne
komunikácia medzi členskými štátmi a Komisiou v predsúdnej ale i súdnej
fáze stala viac flexibilnejšou. Tiež potreba dvojitého rozhodnutia Súdneho
dvora nepridáva konaniu na zvýšení jeho efektívnosti.
Konanie sa vo veľkej miere týka ja Slovenskej republiky, ktorá je už
takmer štyri roky členom spoločenstva. Od októbra roku 2004, keď
Slovenská republika obdržala prvé formálne oznámenia, bolo voči našej
krajine otvorených viac ako 210 konaní o porušení Zmluvy podľa čl. 226
a vzhľadom na skutočnosť, že len časť týchto konaní sa týka absencie
modifikovania smerníc, stále zostáva otvorených asi 45 prípadov. Sedem
z týchto prípadov sa práve nachádza vo fáze odôvodneného stanoviska
a v dvoch prípadoch už dokonca došlo aj prvému podaniu na Súdny dvor.

43
Použitá literatúra
• De Búrca G., Weiler J.H.H.: The European Court of Justice. Oxford,
Oxford University Press 2001
• Faihurst J.: Law of the European Union. Harlow, Pearson Education
Limited 2006.
• Graig P., de Búrca G.: EU Law, text, caces and materials. Oxford, Oxford
University Press 2003.
• Horspool M.: European Union Law. Oxford, Oxford University Press 2006.
• Karas V., Králik A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition 2007.
• Klučka J., Mazák J.: Základy európskeho práva. Bratislava, Iura Edition
2004.
• Lenaerts K., Arts D., Bray R.: Procedural law of the European Union.
London, Sweet and Maxwell 1999.
• Pechstein M.: EU-/EG- Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007.
• Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina, Poradca
Podnikateľa 2007.
• Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005.
• Steiner J., Woods L., Twigg-Flesner Ch.: EU law. Oxford, Oxford
University Press 2006.
• Tichý L. a kolektív: Európske právo. Praha, C. H. Beck 2006.
• Weatherill S.: Cases and Materials on EU Law. Oxford, Oxford University
Press 2006
• Wetatherill S., Beaumont P.: EU law. London Penguin Books 1999
Použité rozsudky Súdneho dvora Európskych spoločenstiev:
C - 415/93
C - 281/93
C - 265/95
C - 388/95
C - 240/86

44
C – 141/78
C – 7/69
C – 7/61
C – 51/83
C – 431/92
C – 365/97
C – 146/89
C – 77/69
C – 301/81
C – 226/87
C – 387/97
C – 64/88

Konanie o porusenie zmluvy

Recommended

Recommended

More Related Content

Viewers also liked

Viewers also liked (6)

Konanie o porusenie zmluvy