prepared in 2012

1. BLOK A
MHV
1. Vymedzenie kategórie medzinárodná deľba práce (MDP), medzinárodná alokácia výrobných
faktorov a podmienky zapojenia národnej ekonomiky do MDP, intenzita zapojenia a jej ukazovatele.
Medzinárodná deľba práce(MDP)
Deľba práce - ekonomickým obsahom je osamostatnenie rôznych druhov práce. Deje sa tak na určitom
stupni vývoja spoločnosti a v interakcii s jej potrebami (ak to umožnia výrobné prostriedky). Prejavom
deľby práce je špecializácia výrobcov a ich závislosť).
Výsledkom deľby práce je kooperácia a obchod.
Je špecificky rozvinutá forma spoločenskej deľby práce, pri ktorej sa vytvárajú kooperačné a výmenné
vzťahy medzi národnými ekonomikami.
Jej prejavom je:
• medzinárodná špecializácia výrobcov determinovaná vybavenosťou (alokáciou) VF
• produkcia sa realizuje v rámci svetového obchodu
Základným ekonomickým zmyslom medzinárodnej deľby práce je dosahovanie úspor národnej
práce, ktoré vznikajú v dôsledku využívania priaznivejšieho vybavenia národnej ekonomiky určitými
výrobnými faktormi.
 Medzinárodná alokácia výrobných faktorov a podmienky zapojenia národnej ekonomiky do
MDP
Medzinárodná alokácia faktorov výroby je základným predpokladom rozvoja MDP. Štruktúra výrobných
faktorov je rôzna.
Medzinárodná alokácia výrobných faktorov historicky sformovala diferencovanú štruktúru
využívania výrobných faktorov v jednotlivých národných ekonomikách:
Faktory determinujúce MDP:
1. Prírodné, geografické a demografické podmienky – sú dané predovšetkým:
• geografickou polohou
• klimatickými podmienkami
• zdrojmi nerastného bohatstva
• bonitou pôdy
2. Historické podmienky – vyplývajú z tradície výroby určitých druhoch tovaru, ktoré si
časom svoje postavenie na svetovom trhu získali kvalitou (goodwill). Často sú spojené
s priaznivými prírodnými podmienkami (napr. český krištáľ, čínsky hodváb, škótska
whisky) alebo naopak nepriaznivými prírodnými podmienkami (hodinky Swis Made).
3. Technické podmienky – odvíjajú sa od ekonomického a sociálneho vývoja, vybavenosti
kapitálom a kvalifikovanou pracovnou silou. V súčasnosti úzko spojené aj so vzdelávaním,
výskumom a vývojom.
4. Ekonomické podmienky – zahŕňajú celý komplex faktorov, predovšetkým:
• ekonomický rozmer krajiny (veľkosť trhu, dynamika rozvoja, pozeranie do budúcnosti)
• vybavenie kapitálom (je kľúčový parameter v súčasnosti, ide tu o schopnosť prilákať
kapitál)
• dosiahnutý stupeň ekonomickej úrovne
• štruktúra tvorby HDP (znamená pomer medzi jednotlivými 3 zložkami, ktorými sú:
poľnohospodárstvo, priemysel a služby)
5. Politické podmienky – dokážu ovplyvňovať teritoriálnu štruktúru kooperácie a výmeny
(napr. najmä na výmenu tovaru v rámci zoskupenia RVHP).
• zahranično – politická a zahranično – ekonomická orientácia krajiny
• hospodárska politika v podobe ZOP, PP (proexportná politika), investičné politiky
a pod.
 Intenzita zapojenia a jej ukazovatele
Miera zapojenia (miera otvorenosti) ekonomík v súčasnosti rastie. Vyplýva to z prebiehajúcich trendov
spojených s globalizáciou.

2. V závislosti od stupňa zapojenia do MDP národné ekonomiky možno teoreticky zaradiť do 2
extrémnych kategórií (polôh):
1. ÚPLNE UZATVORENÉ (AUTARKČNÉ) EKONOMIKY:
Autarkčné ekonomiky – sú to také ekonomiky ktorých rozvoj je určovaný výlučne
využitím vnútorných vývojových tendencií. Ekonomické vzťahy s vonkajším svetom sú
minimálne alebo absentujú úplne.
Autarkia – forma hospodárskej politiky, ktorá má zabezpečiť nezávislosť krajiny, alebo
iba niektorých výrobných odvetví, na dovoze. V zásade je to „ekonomická abstrakcia“.
Snaha o autarkiu v HP znamená snahu o sebestačnosť krajiny alebo niektorých odvetví.
Dôvody môžu byť politické alebo aj sociálne. (ochrana a rozvoj odvetví)
2. ÚPLNE OTVORENÉ EKONOMIKY:
Úplná otvorenosť – sú to také ekonomiky ktorých vývoj je determinovaný tendenciami
vývoja vo svetovom hospodárstve. ZO sa vysokou mierou podieľa na HDP. Zapojenie do
MDP ešte neznamená otvorenosť ekonomiky. Miera zapojenia sa meria podielom ZO
k HDP, prípadne podielom PZI (priame zahr. invest.) na celkových domácich investíciách.
Krajiny členíme:
a) Vysoko závislé (SR) – bez ZO by ekonomicky skolabovala. Zahŕňa tu 2 skupiny:
1. Skupina monokultúrnych štátov – sú podskupiny rozvinutých štátov, nemá
rozvinutú ekonomiku. Vykazujú vysoký podiel zahraničnoobchodného obratu
v porovnaní s vyprodukovaným HDP.
2. Malé otvorené ekonomiky vyspelých štátov (MOE) – vyznačujú sa výraznou
diverzifikáciou tvorby HDP, nedostatočným vybavením nerastnými surovinami alebo
značne obmedzeným vnútorným trhom. (napr. Holandsko, Luxembursko, Belgicko,
Japonsko, Švajčiarsko).
b) Priemerne závislé – je tu potreba importu. Vnútorný trh neposkytuje útočište z pohľadu
nezávislosti. Tvorí heterogénny balík štátov. Priemerne rozvinuté krajiny s priemernou
rozvinutou štruktúrou hospodárstva. Patria sem ekonomiky, ktoré majú relatívny
dostatok nerastných surovín, dostatočne široký odbytový vnútorný trh, rozvinutú
priemyselnú základňu a poľnohospodársku výrobu.
c) Nezávislé – majú nízky podiel obratu na HDP. Majú veľký vnútorný trh, ktorý im
umožňuje rásť (napr. USA, Čína, Brazília, Ruská federácia)
Mieru zapojenia ekonomiky do svetovej deľby práce je možné kvantifikovať minimálne 2
ukazovateľmi:
1. podielom exportu a importu na vytvorenom HDP
2. podielom zahraničných investícií na celkových domácich investíciách
2.Princíp komparatívnych výhod – kritérium pre formu zapojenia krajiny do MDP. Klasické
a neoklasické teórie medzinárodného obchodu a ich aplikácia pri zapájaní krajiny do MDP.
Využívanie dynamických komparatívnych výhod krajín, transnacionálnych korporácií
a integračných zoskupení v etape globalizácie.
KLASICKÁ TEÓRIA MO
Teória absolútnych nákladov (alebo sa používa aj - výhod ) - (A..Smith) sformuloval ju v knihe
Bohatstvo národov (1776) – zaoberal sa aj otázkami MO, chápal trhovú ekonomiku ako otvorenú trhovú
ekonomiku.
Prírodné, historické, technické, ekonomické a politické podmienky, ktoré determinujú účasť krajiny v
medzinárodnej deľbe práce, sú základom, z ktorého vychádzajú jednotlivé teoretické koncepcie. Na základe
využívania uvedených podmienok každá krajina vstupuje do medzinárodnej deľby práce s výrobkami, ktoré
vyrába lacnejšie než ostatní producenti.
Teória absolútnych výhod - prirodzené výhody prináša krajinám taká deľba práce, kde krajiny exportujú
tie tovary, ktoré vyrábajú s nižšími nákladmi (vo výrobe ktorých dosahujú absolútne výhody) a dovážajú tie
tovary, ktoré iné krajiny vyrábajú s nižšími nákladmi, t.j. dosahujú v ich výrobe absolútne výhody.
(Jednofaktorová teória – Práca). Bol za laissez-faire, t.j. politiku nezasahovania štátu do ekonomiky.
Výsledkom bolo že sa vyrobilo viac tovarov ako pred tým.

3. Teória komparatívnych výhod (D. Ricardo) ozrejmil ju v diele Zásady politickej ekonómie a
zdaňovania (1817) . Vychádzal z rovnakých predpokladov ako Smith, rozšíril teóriu absolútnych nákladov.
(Jednofaktorová teória).
Podstata Ricardovej teórie - spočíva na tvrdení, že účastníkom medzinárodnej deľby práce sa môže stať aj
tá krajina, ktorá nedosahuje absolútne výhody z hľadiska medzinárodnej výmeny pri žiadnom výrobku.
Dosahuje však výhodu relatívnu alebo komparatívnu.
Ricardo zavádza do teórií medzinárodného obchodu pojem absolútnej/alternatívnej ceny. Táto je
jednoduchým porovnaním jednotkových cien dvoch tovarov na vnútornom trhu. Jednotkové ceny sú
vyjadrené prostredníctvom množstva pracovného času vynaloženého na ich výrobu.
Komparatívna výhoda - krajina bude vyvážať produkt, pri ktorom má väčšiu komparatívnu výhodu, a
dovážať ten výrobok, pri ktorom má nižšiu komparatívnu výhodu alebo nevýhodu.(komparatívna výhoda
z hľadiska času vynaloženého na výrobu jedného výrobku) Komparatívna výhoda má aj nevýhodu:
zahraničný obchod zvyšuje ceny domácej výroby na vnútornom trhu. Druhý problém teória komparatívnych
výhod je založená na teórii pracovnej hodnoty. Proti nej ekonomická teória vyslovila námietky, že tovar nie
je vytváraný len prácou, ale rozličnými kombináciami výrobných faktorov – t.j. práce, pôdy a kapitálu.
NEOKLASICKÁ TEÓRIA
Začala v 30. rokoch minulého storočia a pokračovala do 70. rokov, hlavným predstaviteľom bol Keynes..
Heckscher-Ohlinova teoréma (H-O-T) (teória vybavenosti výrobnými faktormi), je to teória obchodnej
politiky, peňažná teória. Je založená na cenách výrobných faktorov. Ohlin tvrdí, že v krajine bude
expandovať ten produkt, ktorý sa vyrába s využitím hojnejšieho výrobného faktora. Na základe zákona
ponuky a dopytu je hojnejší výrobný faktor lacnejší ako faktor, ktorého je nedostatok. Preto sa krajina bude
špecializovať na ten statok, ktorý môže vyrobiť s využitím lacnejšieho výrobného faktora. (Bangladéš s
hojnosťou pracovnej sily vyváža textilné výrobky. Austrália, krajina s hojnosťou pôdnych zdrojov vyváža
poľnohospodárske výrobky. USA, krajina s hojnosťou kapitálu vyváža technologicky náročné výrobky.
Leontiefov paradox - ruský ekonom testoval H-O-T na USA ekonomike v 40-tych rokoch 20.stor. Podľa
predpokladu H-O-T by malo USA exportovať výrobky náročné na kapitál (USA malo veľa kapitálu)
a dovážať výrobky náročné na pracovnú silu. Leontiefova štúdia však preukázala, že americké dovozy sú
o 30 % náročnejšie na kapitál ako americké vývozy – výsledok v úplnom protiklade s H-O-T.
Vysvetlenie:
–USA pracovná sila(L) je produktívnejšia o niekoľko 10 %;
–USA prebytok kvalifikovanej L a relatívny nedostatok nekvalifikovanej L =>USA exportujú výrobky
náročné na kvalifikovanú L (vysoké náklady na vzdelanie =>K);
–USA Im -veľké množstvo surovín (kapitálovo náročná ťažba) =>Ex tiež kapitálovo náročný; Vylúčil
odvetvia silno závislé na kapitálovo náročných surovinách.
Paradox –odstránený, HOT potvrdená.
–Leontiefov test abstrahoval od výrobkov dovážaných do USA dovozné clá, pri výrobkoch, ktoré sú
náročné na L → odstránenie dovozných ciel znižuje efekt Leontiefovho paradoxu o 5 %.
Stolper-Samuelsonova teoréma - nadväzuje na Heckscher-Ohlinovu teorému a pridáva jej prvok
dynamiky. Tvrdí, že zníženie ceny statku (spôsobené jeho dovozom do krajiny) zníži aj cenu výrobného
faktoru používaného na jeho výrobu, a zároveň zvýši cenu druhého výrobného faktoru. Medzinárodný
obchod tak vedie k vyrovnávaniu cien výrobných faktorov.
Rybczynského teoréma: - rast ponuky jedného z VF za inak nezmenených okolností vedie k rastu objemu
výroby tovaru, ktorý sa vyrába s použitím tohto VF zníženiu objemu výroby iných tovarov.
Významným príspevkom pre oblasť medzinárodného obchodu je Vernonova Teória medzinárodného
životného cyklu produktu, ktorá prepája klasickú teóriu komparatívnych výhod s faktormi inovácií,
nedokonalej informovanosti a neistoty. Ukazuje, ako sa v rozvinutej krajine A prostredníctvom
technologického pokroku na trh dostane nový produkt, tento sa postupne začne vyvážať do menej
rozvinutých krajín B, ktoré začnú daný výrobok napodobňovať a vyrábať s nižšími nákladmi. Krajina A sa
následne stane čistým importérom svojho vlastného produktu.

4. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia začalo byť ekonómom zrejmé, že tradičné teórie vysvetľujúce
medzinárodné toky tovaru na báze komparatívnych výhod (Ricardo) a vybavenosti výrobnými faktormi
(Heckscher-Ohlin) nedokážu zdôvodniť neustále sa zvyšujúci objem vnútro- odvetvového medzinárodného
obchodu. Krugman preto prišiel s úplne novou teóriou spájajúcou tento obchod s úsporami z rozsahu a s
preferenciami spotrebiteľov. Prepája všeobecne známy fakt, že masová produkcia znižuje náklady na
vyrobenú jednotku, a vedie tak k úsporám z rozsahu, s novými trendmi v komoditnej štruktúre svetového
obchodu. Rovnako zavádza do teórií medzinárodného obchodu faktor spotrebiteľských preferencií, resp.
šírky sortimentu. Spotrebitelia sú neustále konfrontovaní s novými značkami. Preferujeme BMW či Dove aj
napriek tomu, že obyčajné auto alebo obyčajné mydlo by uspokojili naše potreby rovnako. Často
používaným príkladom pri vysvetľovaní Krugmanovej koncepcie je Nemecko: krajina, ktorá vyváža aj
dováža autá. Keby sa nemeckí automobiloví producenti obmedzili iba na vnútorný trh, ich produkcia by bola
nižšia a dosahovali by relatívne vysoké jednotkové náklady. Z tohto dôvodu sa orientujú na exportné trhy a
získavajú tak úspory z rozsahu.
Využívanie dynamických komparatívnych výhod štátov a integračných zoskupení – 4 základné bázy.
Prvá oblasť - predstavuje prevratné zmeny spojené s technologickou a inovačnou revolúciou, prekonávajú
sa obmedzenia času a priestoru a výrazného znižovania výrobných, dopravných a transakčných nákladov.
Druhá oblasť zasahuje do čoraz hlbšej a flexibilnejšej štruktúrovanej deľby práce, stierajú sa rozdiely
medzi formami deľby práce v rámci štátnych celkov a vytvárajú novú – globálnu deľbu práce.
Globalizačné procesy vo finančnej sfére sú treťou bázickou oblasťou (napr. SEPA). Štvrtá oblasť sa
vzťahuje na zásadné inštitucionálne zmeny, ku ktorým dochádza v procese globalizácie, mení sa ním
funkcia, postavenie a vzťah subjektov, najmä TNK a štátu.
Motiváciou transnacionálnych korporácií je – tak ako v minulosti - hľadanie nákladových výhod,
strategických výhod, alebo rozšírenie podielov na trhu, prípadne to všetko spolu. Rozdiel je v tom, že
nevyužívajú len vlastné komparatívne výhody, ale aj ich kombináciu s komparatívnymi výhodami všetkých
potenciálnych hostiteľských krajín. Navyše sa tieto komparatívne výhody časom menia. Sila pôsobenia
transnacionálnych korporácií v globálnej ekonomickej štruktúre je daná predovšetkým zdrojmi, ktorými
disponujú, a dĺžkou časového horizontu, v ktorom môžu sformulovať svoje rozhodnutí.
3.Svetové hospodárstvo. Vymedzenie pojmu svetové hospodárstvo. Hlavné trendy vývoja. Úloha
globalizácie pri jeho formovaní. Subjekty SH a ich členenie.
Vymedzenie pojmu SH
= súhrn národných ekonomík jednotlivých krajín v ich vzájomnej interdependencii, ktoré sú prepojené
medzinárodnými hospodárskymi vzťahmi
= najvyššia rozvojová etapa politického, sociálno-ekonomického a kultúrneho vývoja ľudskej spoločnosti
Vznik SH - na určitom stupni vývoja civilizácie a ekonomického rozvoja krajín
Predpoklady vzniku SH
1. Rozvinutá MDP
• vychádzala z prírodných podmienok,
• najvyšší stupeň rozvoja spoločenskej deľby prace
• medzinárodná špecializácia kooperácia výroby
• transfer techniky, technológie, know-how, leasing, výmena výsledkov výskumu a vývoja, poskytovanie
medzinárodných konzultačných služieb, VP pokrok
2. Svetový obchod a svetový trh
• stretáva sa svetová ponuka s dopytom
• Všetky kúpy a predaje za určíte obdobie medzi všetkými krajinami
• vytvára sa svetová cena
• Na začiatku vývoja bol miestny trh – v určitom teritóriu, majúci význam len pre konkrétne miesto.
Spojenie viacerých trhov sa vytvorili národné regionálne trhy a napokon vnútorný trh.
• Prepojenie vnútorných trhov = medzinárodný trh. Najrozvinutejšou podoba – MO
3. Svetové peniaze, menové a úverové vzťahy

5. - svetová cena - tvorí sa pri tovaroch obchodovateľných na svetovom trhu (na hlavných tovarových
trhoch, v medzinárodných obchodných centrách, na miestach, kde sa uzatvárajú veľké obchodne
transakcie
-cena za ktorú sa tovar predáva na svet. trhu
-modifikuje sa v závislosti od ponuky a dopytu
- svetové peniaze
• všeobecný platobný prostriedok, všeobecný kúpny prostriedok a slúžia na prenášanie bohatstva (zlato,
národné meny, alebo iné nástroje peňažného platobného styku)
4. Svetové, medzinárodné hospodárske inštitúcie a organizácie
• hlavný nástroj pomocou ktorého dochádza k rozvoju medzinárodnej ekonomickej a politickej
spolupráce
• mimovládne organizácie – organizované združenia, nemusia disponovať právnou subjektivitou,
• medzištátne organizácie – mnohostranná medzinárodná zmluva – realizácia spoločných cieľov (WTO,
MMF, IBRD- svetová banka)
5. Vzťahy medzi národnými ekonomikami
- presadzuje sa internacionalizácia hospodárskeho života (medzinár. deľba práce, výroba, výmena
a spotreba, rozdeľovanie)
Miera zapojenia sa hospodárstiev do svet. hospodárstva:
- ekonomiky s trhovým zriadením, centrálne riadene ekonomiky a ekonomiky
s predkapitalistickými výrobnými vzťahmi
- vyspelé ekonomiky, menej vyvinuté ekonomiky a zaostalé ekonomiky
- relatívne otvorene ekonomiky, relatívne uzavreté ekonomiky
- intenzívne a extenzívne sa rozvíjajúce ekonomiky s tradičnými hospodárstvami
- dominujúce ekonomiky, relatívne významné ekonomiky, bezvýznamné ekonomiky
Hlavné trendy vývoja - Megatrendy:
1. Internacionalizácia - zmedzinárodňovanie
2. Interdependencia
- vzájomná hospodárska závislosť medzi národnými ekonomikami a trhmi
- príčiny:
o redukcia obchodných bariér medzi štátmi
o internacionalizácia podnikania
o prehĺbenie závislosti medzi národnými finančnými trhmi
3. Integrácia
- zintenzívňovanie vzájomných a ekonomických vzťahov členských štátov a ich firiem
4. Liberalizácia
5. Informatizácia a technologický pokrok
- základný faktor svetového vývoja
- diverzifikácia výroby, vznik nových trhov, zmeny v kvalite a nákladoch tovarov,
stimulovanie investícií do výroby, výskumu a vývoja
6. Automatizácia
7. Globalizácia
- prepojenosť ekonomických prostredí, ekonomík a rozvinutosť medzinárodných
ekonomických vzťahov do celosvetového rámca, svetový hospodársky cyklus
Dôležité pojmy súvisiace s megatrendmi:
Transnacionalista - prináša kvalitatívne zmeny do medzinárodného ekonomického priestoru. Vznik TNK.
Kvalitatívne nové vplyvy a závislosti medzi štátmi, ekonomikami, firmami.
Potreba prispôsobovania sa súčinnosti - potreba prispôsobovania sa - predchádzanie a odstraňovanie
porúch, nerovnováhy a kríz v SH. Realizuje sa prostredníctvom bilaterálnych a multilaterálnych rokovaní.
Subjekty SH:

6. 1. Základné
- Národné ekonomiky (štáty)
2. Odvodené
- Integračné zoskupenia
- Medzinárodné ekonomické organizácie
- Transnacionálne korporácie - TNK
Členenie základných subjektov SH
− Súčasťou SH je cca. 200 štátov, z toho 189 je členom OSN
−
Z hľadiska hosp.rozvoja štáty členíme
1. Hospodársky vyspelé štáty (priemyselné)
2. Tranzitívne ekonomiky
3. Rozvojové štáty
a. NICs
b. S vysokým podielom ťažobného priemyslu
c. S vysokým podielom CR
d. Monokultúrne
e. Diverzifikované
f. LDCs
Základné typy pohybov v SH Medzinár. pohyb tovaru – svetový obchod, Medzinár. pohyb kapitálu,
Medzinár. pohyb pracovných síl
Štruktúra SH - SH má heterogénnu štruktúru, rôznorodosť z hľadiska rozlohy, zdrojov, počtu obyvateľov,
ekon.úrovne, štruktúry výroby a spotreby
Celky v SH možno členiť podľa:
– Ekon.úrovne (HDP p.c.)
– Veľkosti územia
– Prevládajúcej ekonomickej činnosti
– Otvorenosti ekonomiky
– Stavu obchodnej bilancie
– Stavu platobnej bilancie
Tendencie rozvoja SH
- Zosilňovanie otvoreného charakteru hodpodárstva jednotlivých
- Internacionalizácia vedecko-výskumnej činnosti
Úloha globalizácie pri formovaní SH
• Zmeny v spôsobe výroby – od masovej k pružným automatickým systémom
• Používanie informácií ako tovaru v informačnej spoločnosti
• Rastúci význam regionálnych združení, integračných celkov
• Zvyšovanie vzájomnej závislosti štátu, spoločnosti, trhu a priemyslu
• Hnacie sily globalizácie:
 Technologický pokrok
 Liberalizácia medzinárodných kapitálových tokov
 Liberalizácia tovarových tokov
Charakteristické črty globalizácie na začiatku 21.st.
- Znalostná ekonomika a ICT
- Inovačné podnikateľské aktivity a formy (outsourcing, siete, TNK)
- Nové trendy v manažmente
- Nová úloha štátu
- Nové hrozby

7. - Problémy rozvojového sveta
- Ekologické škody a zmena klímy
- Nedostatok pitnej vody a zužovanie energetických zdrojov
- Migrácia obyvateľstva
- Vzťahy medzi civilizáciami
Skupiny štátov podľa schopnosti využiť výhody z globalizácie
1. Hlavní nositelia
2. Ostatné priemyselne vyspelé štáty (EÚ a NICs)
3. Štáty strácajúce postavenie vystavené potrebe zmeny štruktúry ekonomiky
4. Štáty schopné kompenzovať technické zaostávanie vývozom prírodného bohatstva
5. Najzaostalejšie štáty
Účinky a subjekty globalizácie
- okrem národných štátov majú pri rozvoji glob. procesov kľúčovú úlohu medzinárodné menové
a fianančné inštitúcie (MMF ...)
- menové a fin. inštitúcie nie sú schopné eliminovať viaceré nepriaznivé skutočnosti (ozbrojené
konflikty, etnické a náboženské napätia, bieda a pod.)
- TNK – v procese globalizácie – veľké zmeny v národných produkčných systémoch a na trhu práce
Hrozba globálnych problémov
- problém bohatstva a biedy vo svete - sociálna a politická „rozbuška“
- pád medzinár. menového systému – prišlo by k svetovej hospodárskej kríze
- ostatné problémy: svetový ekologický problém, vzdelanostná degenerácia ľudstva, problém
nezamestnanosti, výživa a zdravotný stav obyvateľstva, zbrojenie vo svete, politické a vojenské
konflikty
4.Svetový obchod (SO)- vývoj jednotlivé etapy, zmeny v teritoriálnej a komodit. Štruktúre.
Charakteristika obchodu s tovarmi a so službami.
Medzinárodná výmena tovaru – bola prvou formou medz. hosp. vzťahov, prostredníctvom ktorej dochádzalo
k ekonomickým väzbám medzi jednotlivými národmi, neskôr národnými ekonomikami vo svete.
- s hospodárskym a vedecko-tech. rozvojom sa menila teritoriálna a komoditná štruktúra SO a menil sa aj
jeho objem.
• STAROVEK: v prvopočiatkoch sa medzi národmi vymieňali výrobky ktoré sa vyrábali na základe
prírodných daností.
Mnohí spájajú obchod s „objavením“ peňazí Féničanmi, ktorých história spadá do r. 2700 pred n.l. Ale už
dávno predtým prvotní ľudia obchodovali s potravinami, tkaninami a drahokamami, ktoré sa zaraďujú medzi
najstaršie obchodné komodity. Možno konštatovať, že obchod je taký starý ako ľudstvo samo.
• STREDOVEK - v stredoveku sa medzi národmi vymieňali suroviny a remeselnícke hotové výrobky. So
zvyšovaním poznatkov a praktických skúseností získavali stále väčší vplyv ekonomické podmienky.
• NOVOVEK: Prevrat vo vývoji SO spôsobili veľké zemepisné objavy (objavenie Ameriky 1492) a
významné technické objavy, ktoré umožnili zdokonalenia dopravných prostriedkov (lodná skrutka
a pod.)….čo umožnilo ter. a kom. rozsah SO.
• Pod vplyvom priemyselnej revolúcie v 19-stor. sa výrazne zvýšila spotreba surovín- textilné suroviny,
s rozvojom strojárskeho a hutníckeho priemyslu sa zvyšoval dopyt po železnej rude a uhlí,. Koncom
19 stor. a začiatkom 20.storočia k najviac obchodovateľnými surovinami boli ropa, kaučuk a farebné
kovy.
- zabezpečenie surovín pre priemyselné závody a dosiahnutie čo najnižších cien pri ich
nákupe viedlo k územným expanziám svetových veľmocí, t.j. ku kolonizácii.
- k rozširovaniu trhov viedla otázka zabezpečenia odbytu pre hotové výrobky.
Kolónie – predstavovali lacný zdroj surovín aj odbytový trh

8. • Prvá polovica 20 stor. – v znamení nárastu podielu svetových veľmocí na SO. Vedúce postavenie mala
VB. Jej najväčšími konkurentmi boli Nemecko a Francúzsko. Rovnako rástol význam USA na SO.
• V 20 stor. rozvoj vedy a výrobných síl vyústil v období po druhej svetovej vojne do ved.tech. revolúcie.
Pod jej vplyvom klesá na svetových trhoch význam dodávateľov surovín a stúpa význam
dodávateľov hotových výrobkov. Podstatnú časť komoditnej štruktúry predstavujú sofistikované
výrobky s vysokým obsahom zhmotnenej práce.
Dôležitým miľníkom vo vývoji SO je obdobie po 2 svetovej vojne. (4 povojnové obdobia)
1. ETAPA (1945-1953)
- etapa povojnovej obnovy európskych ekonomík a ekonomiky Japonska
Európa: Marshallov plán (1947-1952)
- európske krajiny nakupujú veľké množstvo tovarov v USA
- v r. 1947 vzniká akútny nedostatok dolárov –dollar gap
- európ. krajiny tak nemôžu pokračovať v nákupe tovarov a investičných zariadení v USA
- táto situácia by mohla spôsobiť v USA recesiu
- americký minister zahraničných vecí Marshall ponúka vo svojom prejave európskym krajinám program
hospodárskej pomoci a obnovy
- poskytnutie pomoci je podmienené kontrolou USA a vytvorením spoločnej organizácie na dozor nad
pomocou –v r. 1948 tak vzniká OEEC –Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu
- krajiny vznikajúceho sovietskeho bloku sa nezapájajú
- mechanizmus pomoci pozostával z darov amerických tovarov a zariadení, ktoré boli v jednotlivých
krajinách špecializovanými orgánmi odpredané konečným užívateľom
- pomoc dosiahla sumu 12,8 mld. USD
- Japonsko: Dodgeov plán (od r. 1949)-plán makroekonomickej stabilizácie japonskej ekonomiky-prísne
rozpočtové opatrenia, zlepšenie výberu daní-naviazanie japonského jenu na americký dolár (360
JPY/USD)
- oba plány uspeli v rýchlej rekonštrukcii postihnutých ekonomík a významnou mierou formovali svetový
obchod
- rovnako boli do budúcnosti významným faktorom americkej dominancie vo SO
- vysoké tempá hospodárskeho rastu-povojnový vedecko
- technický rozvoj –mnohé vojnové vynálezy sa úspešne uplatnili v civilnej sfére –napr. mikrovlnné rúry
- expanzia SO-svetový obchod od tohto obdobia rastie rýchlejšie ako svetové HDP
najvýznamnejšie udalosti formujúce svetový obchod v tomto období:
-rozdelenie Európy na dva politické bloky, Marshallov plán, Dodgeov plán, proces dekolonizácie v Ázii a
Afrike, 1947 –podpis GATT, 1947 –vynález polovodičového tranzistora, 1949 –založenie RVHP-Kórejská
vojna (1950-53), zvýšenie cien strategických surovín, vznik Európskej platobnej únie (1950), 1951 –
parížska zmluva –založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele
2. ETAPA (1954-1963)
- obdobie konsolidácie vojnou postihnutých ekonomík, prehlbovanie bipolarity
- 1957–podpísanie rímskych zmlúv–založenie Euroatomu a EHS
- 1960 –podpísanie Štokholmskej konvencie –vznik EZVO-integračné zoskupenia výrazne ovplyvnili
rozvoj medzinárodného obchodu
- veľký nárast podielu Japonska na svetovom obchode
3. ETAPA (1964-1973)
- posledné obdobie lacných surovín
- obrovský rast svetového HDP aj svetového obchodu
4. ETAPA (1974-1990)
-veľké spomalenie rastu svetového HDP aj svetového obchodu
-ropné šoky spôsobili rast cien strategických surovín

9. -začala sa ťažba ropy aj v regiónoch, kde dovtedy bola nerentabilná
-silný impulz pre rozvoj vedecko-technického pokroku –materiálovo a energeticky úsporné technológie,
biotechnológie, automatizácia výroby...
-to viedlo k zmene teritoriálnej aj komoditnej štruktúry svetového obchodu
-pokles podielu obchodu so surovinami na svetovom obchode
-postupné znižovanie podielu OPEC na svetovom obchode
-zároveň klesá význam rozvojových štátov na svetovom obchode
-do popredia sa dostáva vnútroodvetvový obchod
-nástup novoindustrializovaných krajín juhovýchodnej Ázii
5. ETAPA (1991-dodnes)
-rozpad bipolárneho usporiadania sveta,rozvoj infor. technológií, rozvoj obchodu so službami
-nástup globalizácie a transnacionálnych korporácií
-1994 –ukončenie Uruguajského kola GATT a vznik WTO (1995)
-prehlbovanie a rozširovanie európskej integrácie
-nová kvalitatívna úroveň hospodárskej integrácie aj v iných oblastiach sveta (NAFTA, Africká únia,
MERCOSUR, ASEAN, APEC...)
-rýchly rast obchodu medzi rozvojovými štátmi
-využívanie slobodných ekonomický zón (NIK, Čína, Mexiko, Tunis,...)
Teritoriálna a komoditná štruktúra
- Zmeny v štruktúre SO sú vyvolávané zmenou medzinárodnej deľby práce
- - s hospodárskym a vedecko-tech. rozvojom sa menila teritoriálna a komoditná štruktúra SO a menil
sa aj jeho objem.
Komoditná - odráža zmeny vo vývoji obsahu výrobných procesov i finálnej spotreby obyvateľstva.
Neustále rastie podiel sofistikovaných výrobkov a komerčných služieb, znižuje sa podiel prvovýrobkov na
SO
Suroviny:
- až do 50.rokov sa na svetovom trhu vymieňali predovšetkým prvovýrobky za spracované priemyselné
výrobky. Obe skupiny mali približne rovnaký podiel na SO
- s prehlbovaním medz.deľby práce dochádza k vnútroodvetvovej špecializácii, podstatnú časť tovaru
predstavujú tovary náročné na kapitál a kvalifikovanú pracovnú silu
- ďalší vývoj bol poznamenaný cenovým pohybom, najmä explóziou cien ropy a palív vôbec. ropné šoky
- prudký nárast cien ropy na svetových trhoch v 70. rokoch 20. storočia. Tento prudký nárast cien
čierneho zlata bol jednou z príčin veľkej inflácie v tomto období. Rastú aj ceny potravín, surovín
a spracovateľských výrobkov.
Hotové výrobky
- na SO sa neustále zvyšuje podiel hotových výrobkov. V súčasnosti sa podieľajú 60% na komoditnej
štruktúre SO.
- Zmena v komoditnej štruktúre priemyselne vyspelých štátov : Pôvodne sa vyznačovala prevahou
poľnohospodárskych výrobkov a produkciou ťažkého priemyslu v dovoze a dominantným
postavením strojárskej a elektrotechnickej produkcie vo vývoze. V súčasnej dobe hotové výrobky
a služby predstavujú najvyšší podiel v ich exporte a importe.
- Vnútroodvetvová deľba práce vyvolala štrukturálnu prestavbu exportu a importu priemyselne vyspelých
štátov (orientácia na automobilový, letecký, kozmický, zbrojársky, elektrotechnický a optický
priemysel)
- Významný podiel na obchode s hotovými výrobkami majú ázijské, latinské a NIC krajiny
Komerčné služby
- Predstavujú najdynamickejšie sa rozvíjajúcu časť SO. Ich podiel na komoditnej štruktúre SO je 20%
- priemyselne vyspelé štáty (USA, KAN, FR, TAL, VB, JAP, SRN) prešli z priemyselnej éry svojho
rozvoja do éry informačnej. Ich podiel na svetovom exporte služieb dosahuje 70%
- liberalizácia obchodu so službami však postupuje pomalšie ako obchod s priem. Výrobkami.
Teritoriálna

10. - Teritoriálna štruktúra je determinovaná komoditnou
- neustále sa zvyšuje podiel hospodársky vyspelých štátov na SO a zvyšuje sa aj význam tzv.
novoindustrializovaných krajín.
- Podiel hosp. vyspelých štátov na SO v súčasnosti predstavuje okolo 70%. Ich účasť na SO determinuje
predovšetkým štruktúra tvorby ich HDP a činnosť transnacionálnych spoločností. V ich komoditnej
štruktúre prevládajú výrobky s vysokou pridanou hodnotou a komerčné služby.
- Severná Amerika na čele s USA dosahujú podiel na SO až 20%. V 90 rokoch zaznamenáva pomerne
vysoké tempo rastu ZO – rastie intraregionálny obchod v rámci Severoamerického pásma voľného
obchodu (NAFTA), najmä medzi USA a Kanadou (Free Frade Act).
- Západná Európa(EÚ a EZVO) sa podieľajú na SO okolo 40%. Stimulujúco na rast obchodnej výmeny
krajín západnej Európy pôsobí dopyt v krajinách strednej a východnej Európy
- Japonsko a juhovýchodnáÁzia sa podiešajú na tvorbe SO 27%. Rastie predovšetkým podiel NIC. Jap,
Kórea, Tchajwan, Hongkong a Singapur – patria medzi 10 najväčších exportérov hotových výrobkov
na svete. Stále významné postavenie vo SO má Čína.
- Latinská Amerika patrí v 90. rokoch k najdynamickejšia sa rozvíjajúcim regiónom, Po krízových 80.
rokoch sa ekonomický rozmach týchto krajín prejavuje na prírastkoch exportu aj importu.. Ich podiel
na SO dosahuje 5% so stúpajúcou tendenciou.
- Stredná a východná Európa dosahovali koncom 80.rokov takmer 10% podiel na SO, dnes už je to len
necelých 5%. Ich ZO ovplyvnili najmä politické zmeny, ktorých výsledkom bola liberalizácia
obchodu, zvýšil sa dovoz z priemyselne vyspelých krajín a znížil sa dopyt po výrobkoch z tohto
regiónu...to vyvoláva pasívne saldo obchodnej bilancie týchto krajín.
- Rozvojové štáty – ich postavenie na SO zoslabuje. V 50.rokoch – 50%, v roku 1960 – 24%, koncom
70.rokov – necelých 20%, začiatkom 21.sot. len 15%.
Charakteristika obchodu s tovarmi a so službami
Obchod
- Vývoj obchodu je úzko spätý s vývojom ľudskej spoločnosti a odpradávna nerozlučne spojený s
deľbou práce. I keď formy deľby práce boli veľmi jednoduché, o to revolučnejšie boli jej dôsledky
najskôr tovarová výmena, potom výmena za všeobecne uznávanú hodnotu a nakoniec vznik peňazí.
Medzi subjektmi na strane výroby a subjektmi na strane spotreby začali narastať vzájomné
ekonomické väzby a vznikla potreba sprostredkovateľa ekonomických transakcií, ktorý by sa v
procese výmeny postavil medzi stranu výroby a stranu spotreby – vzniká obchod.
- Je to vlastne odvetvie národného hospodárstva, v ktorom sa uskutočňuje POHYB materiálnych
STATKOV a SLUŽIEB z VÝROBNEJ sféry do sféry
- KONEČNEJ SPOTREBY
- VÝROBNEJ SPOTREBY
Najdôležitejšia úloha obchodu je ZÁSOBOVAŤ spotrebiteľov tovarmi
Tovar:
- výrobok, služba i nehmotný statok, ktorý je určený na trh
 sprostredkujúci MEDZIČLÁNOK medzi VÝROBCOM a SPOTREBITEĽOM
- VÝROBA
- OBCHOD
- SPOTREBA
Funkcie obchodu predstavujú súhrn požiadaviek účastníkov obchodu na jeho úroveň.
Hlavné obchodné funkcie sú:
- Premena dodávateľského sortimentu na odberateľský sortiment – zodpovedajúci
potrebám odberateľa.
- Prekonanie fyzickej vzdialenosti medzi miestom výroby a miestom predaja – zaistenie predaja tovaru
na potrebnom mieste a jeho dodávku na toto miesto.

11. - Prekonanie rozdielu medzi časom výroby a časom nákupu tovaru. Ide o vyrovnanie
časového nesúladu medzi výrobou a spotrebou, z ktorého vyplýva nutnosť držať určitý
stav zásob.
- Zabezpečovanie množstva a kvality zásob – výber dodávateľov tak, aby bol spokojný
spotrebiteľ.
- Ovplyvňovanie sortimentu výroby na základe dopytu.
- Zabezpečovanie racionálnych zásobovacích ciest.
- Zabezpečenie včasnej úhrady dodávateľom.
5.Svetový obchodný systém. GATT/WTO – vznik, vývoj a význam. Aktuálny stav o rokovaní o
liberalizácií obchodu a služieb. Rozvojová agenda z Dohy.
Svetový obchodný systém, GATT a WTO – vznik, vývoj a význam.
Smer významných krajín k liberalizácii svetového obchodu po druhej svetovej vojne si žiadal vytvorenie
multilaterálnej inštitúcie, ktorá by poskytovala priestor pre negociácie. V roku 1946 bola vytvorená
Hospodárska a sociálna rada OSN. Tá zvolala konferenciu, ktorej úlohou bolo vytvorenie medzinárodnej
obchodnej inštitúcie ITO.
V novemberi 1947 sa 56 krajín sveta stretlo v Havane na Kube, aby zvážili návrh vzniku Medzinárodnej
obchodnej organizácie (ITO). Rozpory medzi USA a Veľkou Britániou spôsobili, že zmluva o vzniku ITO
nebola daná do Kongresu USA na ratifikáciu.
Všeobecná dohoda o clách a obchode, ktorú podpísalo v roku 1947 23 krajín, ostala až do roku 1995
jediným multilaterálnym nástrojom upravujúcim pravidlá svetového obchodu. Dohoda obsahovala
colné koncesie dohodnuté počas prvých multilaterálnych obchodných negociácií a súbor pravidiel, ktorých
cieľom bolo predchádzať zmareniu colných koncesií reštriktívnými obchodnými praktikami. Počas ôsmich
colných konferencií GATT zavádzali signatári GATT postupne negociovali znižovanie colných sadzieb
jednotlivých tovarových položiek. Boli dohodnuté dohody aj v iných oblastiach medzinárodného obchodu.
Napríklad: dotácie a vyrovnávacie opatrenia, technické prekážky obchodu, dovozné licenčné konanie,
zadávanie verejných zákaziek, colné ohodnotenie, revidovanie Anti-dumpingového kódexu a iné.
Myšlienka vzniku medzinárodnej obchodnej organizácie, ktorá by mala významnejší vplyv ako Všeobecná
dohoda o clách a obchode, neutíchla ani po 47 rokoch úspešného pôsobenia a fungovania sústavy pravidiel
GATT. Na ôsmej obchodno-colnej konferencii sa signatári GATT dohodli na vzniku Svetovej obchodnej
organizácie (WTO), ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 1995.
Svetová obchodná organizácia je medzinárodné fórum, kde členské krajiny môžu riešiť rôzne aspekty
vzájomného obchodu, prípadne aj vzájomné spory inštitucionalizovaným spôsobom tvoreným
pravidlami. V súčasnosti má 153 členov. (Československo zakladajúci signatár GATT, 1947 a potom
zakladajúci člen WTO, 1995)
2. Aktuálny stav o rokovaní o liberalizácii obchodu a služieb a Rozvojová agenda z Dohy
Kríza WTO sa začala už na tretej ministerskej konferencii, ktorá sa konala v roku 1999 v Seattli. Počas
tejto konferencie chceli zúčastnené krajiny otvoriť miléniové kolo, 9. kolo o liberalizácii svetového obchodu
(8. kolo bolo uruguajské ešte počas GATT), čo sa nepodarilo, pretože krajiny sa nedokázali dohodnúť
na obsahu rokovaní. Obmedzujúco pôsobili aj protesty antiglobalistov.
Štvrtá ministerská konferencia WTO sa konala v meste Doha, v Katari. Cieľom bolo spustenie deviateho
kola rokovaní o liberalizácii svetového obchodu. Problémy, ktoré nastali počas tretej ministerskej
konferencii v Seattli, sa nepodarilo vyriešiť ani počas tejto ministerskej konferencii. Napriek tomu sa
v závere ministerskej konferencie sa podarilo spustenie deviateho kola rokovaní o liberalizácii svetového
obchodu, ktoré dodnes trvá a ešte nie je uzatvorené. Zároveň bola prijatá Rozvojová agenda z Dohy.
Kolo rokovaní o Rozvojovej agende z Dohy (DDA) sa teda začalo na 4. Ministerskej konferencii WTO v
Dohe v roku 2001 prijatím ministerskej deklarácie o elementoch ďalšej liberalizácie medzinárodného
obchodu so špecifickým prihliadnutím na potreby rozvojových a najmenej rozvinutých krajín.

12. Rozvojová agenda z Doha vznikla vychádzajúc z presvedčenia, že mnohostranný systém založený na
spravodlivejších a objektívnejších pravidlách môže byť prínosom pre spravodlivý a slobodný obchod
slúžiaci rozvoju všetkých kontinentov.
Ministerská deklarácia vyjadruježiadúci vývoj organizácie ako celku, pričom je kladený dôraz na
rozvojový aspekt a predovšetkým na nutnosť väčšieho zapojenia rozvojových krajín do svetového
obchodu.
DDA zahŕňa viacero oblastí:
- obchod s nepoľnohospodárskymi výrobkami (NAMA)
- obchod s poľnohospodárskymi výrobkami (AGRI) (najkontroverznejšie)
- obchod so službami, obchodné aspekty práv duševného vlastníctva (TRIPS),
- zemepisné označenia (GIs)
- urovnávanie sporov
- uľahčovanie obchodu
- obchod a životné prostredie
- a ďalšie problematiky
DDA po ministerskej konferencii v Cancúne, 2003
Členské štáty sa v Dohe dohodli, že na ďalšej ministerskej konferencii, konanej v roku 2003 v Cancúne,
zvážia potrebné kroky a potrebné rozhodnutia tak, aby sa kolo podarilo úspešne ukončiť do januára 2005.
V poradí piata konferenica však nepriniesla žiaden pokrok. Problémom sa stalo hľadanie modalít (teda
metód a spôsobov akým sa rokovania o DDA ďalej prevedú). Vyvolalo to otázky, či je Svetová obchodná
organizácia schopná plniť ďalej svoje funkcie.
Hlavným problémom rozhovorov boli najmä poľnohospodárske subvencie.
Z neúspechu boli obviňované (90% členov WTO sú rozvojovky) rozvojové krajiny, ktoré sa spolu s Čínou,
Indiou a Brazíliou v Cancúne spojili proti poskytovaniu poľnohospodárskych subvencií v Európe a
Spojených štátoch. Kým vyspelé štáty neustúpia v poľnohospodárskej otázke, rozvojový svet odmieta
nastolenie akýchkoľvek iných tém rokovaní o liberalizácii svetového obchodu
DDA po ministerskej konferencii v Honkongu, 2005
Na ministerskej konferencii WTO v čínskom Hongkongu bolo dosiahnutých niekoľko čiastkových
úspechov, avšak celkový priebeh nepriniesol žiaden postup k uzatvoreniu kola.
DDA po zasadnutí Generálnej rady WTO, Ženeva leto 2006
Ďalšie kolo rokovaní o modalitách sa odohralo na zasadnutí Generálnej rady na prelome júna a júla 2006.
Kvôli komplikovanej situácii na doporučenia Pascala Lamyho sa rokovania 27. júla formálne
pozastavili, bez udania ďalšieho termínu na ich pokračovanie.
DDA po poslednej, siedmej ministerskej konferencii, Ženeva, 2009
Hlavnou témou diskusie počas poslednej ministerskej konferencie v Ženeve v roku 2009 bola potreba
uzavrieť Rozvojovú agendu z Dohy. Rokovania o DDA sa v roku 2009 sústredili na dosiahnutie dohody o
textoch modalít pre oblasti obchodu s priemyselnými a poľnohospodárskymi výrobkami, ktoré sú kľúčové
pre úspešné ukončenie liberalizačných rokovaní o celkovom balíku DDA. Napriek enormnému úsiliu,
mnohým ústupkom a dohode o väčšine kľúčových otázok sa doposiaľ nepodarilo dosiahnuť finálnu
dohodu o modalitách AGRI a NAMA.
Na konferencii sa určil cieľ ukončiť rokovania o DDA do konca roka 2010. V súčasnosti je zložité
odhadnúť, či tento cieľ je tentokrát v podmienkach globálnej hospodárskej krízy reálny (Kosír si myslí, že
nie je reálny).
V skratke o tejto téze

13. V súčasnosti stále prebieha to isté kolo – 9. kolo rokovaní o liberalizácii svetového obchodu a prebieha
a stále prebieha kolo rokovaní o DDA (stále sa ich nepodarilo ukončiť, čo znamená, že sa WTO členovia
stále nedohodli). Dôvod prečo sa nevedia členovia WTO dohodnúť je ten, že ak má prísť vo WTO ku
dohode, musí súhlasiť všetkých 153 členov!!! a to je problém, hlavne preto, že ide o heterogénnu skupinu
štátov (veľmi bohaté, veľmi chudobné atď.)
- ku konsenzom v nejakých otázkach dochádza hlavne vtedy, ak sa dohodnú hlavní konkurenti – USA
a EÚ a keď sa dohodne SEVER-JUH (rozvinuté a rozvojové). Keď sú splnené tieto podmienky, tak
je negociácia skoro dohodnutá. Avšak často sa stáva, že nejaká nepodstatná krajina do poslednej
chvíle vymýšľa, nechce odsúhlasiť novú negociáciu, lebo očakáva, že WTO jej poskytne nejaké
benefity, len aby súhlasila.
- A kvôli kríze WTO stále vzniká viac a viac preferenčných regionálnych dohôd (už vyše 400!), čo na
jednej strane pomáha WTO, pretože tieto štáty liberalizujú svoje ekonomiky, ale na druhej strane
liberalizujú ich medzi sebou (nie multilaterálne ako WTO) a tým pádom odsúvajú negociácie na
uzatvorenie 9. kola o liberalizácii.
6.Vymedzenie zahraničnoobchodnej a medzinárodnej obchodnej politiky, okolností vzniku ambícií
sformovať mnohostranný obchodný systém princípov a pravidiel medzinárodného obchodovania.
Zahraničnoobchodná a medzinárodná politika:
- Zahranično-obchodná politika patrí medzi čiastkové, ale často je významnejšia ako iné.
Považujeme ju za nástroj HP. Zahraničný obchod spája vnútorné hospodárstvo so svetovým.
- Charakterizujeme ju ako obeh tovarov a služieb, ktoré prekračuje štátne hranice krajiny. Zahraničný
obchod je relatívne samostatnou ale neoddeliteľnou súčasťou medzinárodných ekonomických
vzťahov. Skladá sa z exportu a importu. Ide o vývoz a dovoz tovarov a služieb rôzneho druhu a
charakteristík.
- Export je činnosť, ktorá sa viaže na činnosť operácií spojených s dodávkami tovarov a služieb do
zahraničia. Rozsah a štruktúru zahr. obchodu určuje množstvo faktorov: dosiahnutá ekonomická
úroveň krajiny, štruktúra jej ekonomiky, úloha krajiny v medzinárodnej deľbe práce a úloha v
medzinárodnom obchode.
- Medzinárodný obchod predstavuje súhrn vzťahov a činností spojených s výmenou tovarov a služieb
medzi národnými ekonomikami. Je jednou zo základných foriem prejavu internacionalizácie výroby.
MO je súčasťou svetového obchodu. Pod svetovým obchodom rozumieme obchod tovarov a služieb
na svetovom trhu, ktorý sa chápe ako súhrn národných trhov navzájom spojených medzinárodnými
výmennými vzťahmi založenými na medzinárodnej deľbe práce.
- Zahraničná obchodná politika reguluje množstvo a pohyb tovarov a služieb, ktoré prechádzajú cez
hranice do a zo zahraničia. Každá ekonomika je do určitej miery otvorená – podlieha vplyvu
vonkajšieho ekonomického prostredia. Ak rastie otvorenosť ekonomík zvyšuje sa aj ich vyspelosť.
Preto HP štátu musí prihliadať aj na pôsobenie vplyvu vonkajších vzťahov na vnútorné ekonomické
podmienky. V súvislosti s tým sú dôležité funkcie zahraničného obchodu.
ZO v HP plní nasledovné funkcie: dynamizuje ekonomiku, umožňuje za výhodnejších podmienok získať
technicky dokonalejšie výrobky. ZO je dôležitým zdrojom informácií ako vo výrobe tak aj v spotrebe.
Svetový trh je najobjektívnejší prostriedok na overenie užitočnosti a efektívnosti produktivity.
Typy zahranično-obchodnej politiky:
a) ochranárska
b) protekcionistická – využíva v obsiahlej miere rôzne nástroje na ochranu politiky a jej záujmov. K jej
presadeniu slúžia také nástroje ako subvencie, kvóty a rôzne opatrenia
c) liberálna – je taká, kde rôzne subjekty môžu priamo vstupovať do zahranično-obchodných vzťahov.
Umožňuje voľný pohyb tovarov a služieb, kapitálu, pracovných síl a faktorov

14. V zahraničnom obchode existujú nástroje:
1) kvóty – pre vyvážaný alebo dovážaný tovar. Kvóty ako limity predstavujú maximálny objem dovážaných
alebo vyvážaných tovarov a služieb, ktoré stanoví vláda
2) clo – predstavuje určitú formu dane, inkasuje sa za vyvážaný alebo dovezený tovar. Úlohou cla je zvýšiť
cenu, znížiť objem dovozu a podporiť domácu výrobu. Patrí sem aj dovozná prirážka
3) subvencie – poskytuje vláda za stratu zisku alebo na podporu podnikania
4) mimocolné bariéry – predstavujú rôzne druhy prekážok s cieľom chrániť spotrebiteľa
5) vývozné dotácie – vláda poskytuje na podporu vývozu
6) intervencie na devízových trhoch – napr. emisná banka nakupuje zahraničnú menu s cieľom ovplyvniť
kurz
7) neviditeľné prekážky dovozu – hygienické, zdravotné normy
Medzinárodná zložka:
Spoločná obchodná politika (SOP) je jednou z najvýznamnejších časti zahraničných vzťahov EÚ. Riadi
obchod medzi členskými štátmi a obchod EÚ s tretími krajinami.
SOP je jedná z supranacionálnych politických oblastí a patrí výlučne do kompetenčnej sféry EÚ. Jej cieľom
je rozvoj a liberalizácia svetového obchodu a tým podpora svetového blahobytu a zvlášť blahobytu štátov
EÚ.
Základom SOP je článok 133 zmluvy EHS, podľa ktorého SOP je vytvorená jednotnými zásadami.
Vývoj a okolnosti
V zmluve o EHS (jedna z Rímskych zmlúv), sa v r. 1958 dohodli signatárske štáty na vytvorení spoločného
trhu. Spoločný trh mal byť vytvorený ako colná únia, t.j. dôležité bolo zrušenie cla medzi členskými
krajinami a tvorenie spoločnej colnej tarify. Vytvorenie colnej únie bolo dokončené v roku 1968. Od vtedy
vystupuje EÚ, pokiaľ ide o obchodnú politiku, ako jeden aktér v medzinárodných organizáciách a
rokovaniach.
Rozšírenie medzinárodného obchodu viedlo k tomu, že sa zo SOP stala jedna z najdôležitejších oblastí
politiky EÚ. Rozšírením EÚ a prehĺbením vnútorného trhu sa z EÚ stál dôležitý aktér a partner v rámci
svetového obchodu. Pri rokovaniach GATT (všeobecná dohoda o clách a obchode) v Tokiu 1973-1979 bola
EÚ popri USA najdôležitejším partnerom pre rokovanie. Táto pozícia sa ešte posilnila, keď EÚ počas
Uruguajského kola rokovaní (1986-1993) dokončila tvorbu vnútorného trhu. Napriek tomu sa SOP stala aj
terčom kritiky. Dôvodom bola protekcionistická poľnohospodárska politika, ktorá protirečila cieľom
zrušenia obchodných bariér a liberalizácii svetového obchodu.
Uzavretím mnohých biregionálnych a bilaterálnych obchodných dohôd sa EÚ rozvíjala smerom k najväčšej
svetovej obchodnej veľmoci.
Nástroje a pravidlá
Na usporiadanie SOP vyvíjala EÚ časom rôzne nástroje:
• Spoločná colná tarifa - je jadrom colnej únie. EÚ postupuje spoločnú jednotnú colnú sadzbu pre
dovoz tovaru z tretích krajín. Colná sadzba je nezávislá od toho, ktorá krajina je príjemca tovaru.
SOP preto predstavuje spoločnú preferenciu pre európske tovary.
• Pôvodne bola spoločná colná sadzba aritmetickým priemerom z národných colných taríf, ktoré platili
v roku 1957. Odhliadnuc od mnohých zmien, na základnom princípe sa nič nezmenilo.
• Obrana obchodu: EÚ si vytvorila nástroje na obranu domácich trhov. Opatrenia sú v súlade s
pravidlami WTO (Svetová obchodná organizácia).
• Antidumpingové clo - v prípade dumpingu, ktorý dokázateľne škodí európskemu trhu, môže EÚ
uplatniť antidumpingové clo na tieto tovary.
• Trestné clo: EÚ môže uplatňovať trestné clá na tovary tretích krajín, ktoré subvencujú ich tovary,
aby ich mohli dovážať za umelo lacnejšie ceny. V roku 2004 uplatnila EÚ prvý raz trestné clá na
americký tovar.
• Obmedzenie dovozu: EÚ môže obmedziť dovoz jednotlivého tovaru. Musí však dokázať, že dovozy
daného tvaru sa v krátkej dobe tak zvýšili, že to spôsobilo domácim výrobcom škody. Prijaté

15. opatrenia nesmú byť diskriminačné, to znamená, že opatrenie musí platiť pre všetky dovozy tohto
tovaru bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzajú.
Preferenčné dohody a multilaterálne rokovania
EÚ udržiava s mnohými krajinami alebo so skupinami krajín „preferenčné vzťahy“. Preferenčnými
obchodnými dohodami poskytuje EÚ výhodné obchodné podmienky. K dôležitým dohodám patria:
• Dohody z Lomi s takzvanými AKP-štátmi (štáty africko-karibsko-pacifickej oblasti)
• Dohody so štátmi Stredomoria
• Európske dohody so stredo- a východoeurópskymi štátmi
• Dohoda o Európskom hospodárskom priestore, podpísaná s Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom;
Najväčšia časť zahraničných obchodných vzťahov EÚ zodpovedá dohodám dojednaným v rámci Svetovej
obchodnej organizácie (WTO)
7. Princíp protekcionizmu a freetradizmu. Vývoj princípov, metód, nástrojov a inštitúcií obchodnej
politiky. Metódy bilateralizmu, multilateralizmu, diskriminácie a preferencie.
Princíp protekcionizmu a freetradizmu
Protekcionizmus = ochranárstvo; hospodárska politika s cieľom znevýhodniť cudzí tovar prostredníctvom
systému diskriminačných opatrení (antiimportná politika).
3 druhy diskrim.opatrení:
- progresívne – ochrana rozvíjajúcich sa odvetví, infant industries
- degresívne – ochrana upadajúcich odvetví (soc.dôvody, bezpečnosť)
- agresívne – proexportná politika – napomáha domácej produkcii presadiť sa na zahraničných trhoch
Trendy v protekcionizme:
• spočiatku tarifné prekážky ( clá )
• v súčasnosti existuje široká škála netarifných prekážok ako dôsledok odstraňovania colných bariér
pod hlavičkou GATT/ WTO
• odvetvový protekcionizmus pod vplyvom lobistických skupín
• dochádza k deformácii skutočných komparatívnych výhod
Freetradizmus ( liberalizmus ) = zásada free trade; v súčasnosti sa jedná o odstraňovanie prekážok
obchodu; podpora tohto smeru hlavne ekonomicky silné krajiny.
Nástrojom liberalizmu resp. freetradizmu sú o.i. integračné zoskupenia.
Stupne integrácie:
• preferenčný režim
• pásmo voľného obchodu
• colná únia
• spoločný trh
• hospodárska únia
• politická únia
Dôsledky integrácie:
- Trade creation v. trade diversion
- Tendencie k liberalizmu v rámci zoskupenia
- Naopak protekcionizmus vo vzťahu k 3. krajinám
- Regionalizmus vo svetovom hospodárstve – súboj integračných blokov a obavy z budovania „pevností“
Vývoj princípov, metód, nástrojov a inštitúcií obchodnej politiky.
( predpokladám, že sa jedná o zahranično obchodnú politiku)
ZOP = súhrn zásad ( protekcionizmu a liberaizmu) a ich zodpovedajúcich opatrení (nástrojov) prostr.
ktorých štát zasahuje do zahr.obchodu s cieľom ovplyvniť jeho objem, teritoriálnu a komoditnú (tovarovú)
štruktúru
Ciele ZOP:
- Regulovať teritoriálnu a komoditnú štruktúru zahraničnoobchodnej výmeny.
- Použitie prostriedkov zahraničnoobchodnej politiky vedie v zásade k regulácii dovozu alebo k zvýšeniu
objemu vývozu.

16. - ZOP je súčasťou celkovej HP, ale aj ZP!!!
Historický náčrt uplatňovania ZOP: 2 koncepcie ZOP – liberalizmus a protekcionizmus
Spočiatku oba princípy uplatňované oddelene vo vzájomnom rozpore.
V súčasnosti sú v medzinárodnom prostredí paradoxne prítomné naraz.
Historicky 3 obdobia náporu protekcionizmu (koniec 19.st., 30.r.20.st., neoprotekcionizmus od 70.r.20.st.
GSP ( Generalized System of Preferences):
1919 – ICC ( Medzinárodná obchodná komora) sídlo v Paríži
1947 – ITO (International Trade Organization) neexistovalo nikdy => nahradilo GATT v Ženeve( 23 krajín
aj ČSR) – najvýznamnejšia multilaterálna zmluva = Všeobecná dohoda o clách a obchode (General
Agreement of tarifs and trade)
1964 – UNCTAD ( United Nations Conference on Trade and Development ) – integrácia rozvojových krajín
do svetového hospodárstva
1968 – ITC ( International Trade Center) – organizácia podporujúca exportné aktivity rozvojových krajín, je
spoločným útvarom (prepojovací útvar) UNCTAD a WTO
1995 – WTO Marakesh – pokračovanie GATTu
Medzinárodné inštitúcie obchodnej politiky
WTO – Svetová obchodná organizácia
OECD – Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj
UNCTAD – Konferencia OSN o obchode a rozvoji (United Nations Conference on Trade and Development)
UNIDO – Organizácia OSN pre priemyselný rozvoj (United Nations Indrustrila Development Organization)
EU – Európska únia
EZVO – Európske združenie voľného obchodu
CEFTA – Dohoda o stredoeurópskej zóne voľného obchodu (Central European Free Trade Agreement)
MMF – Medzinárodný menový fond
NAFTA – Severoamerické zoskupenie voľného obchodu (The North America Free Trade Area)
Zásady a metódy ZOP:
Diskriminácia = znevýhodnenie (nerovnaké, menej priaznivé zaobchádzanie, teritoriálne zameranie, rôzne
motívy)  zásada nediskriminácie
Preferencie = zvýhodnenie (výhody poskytované jednou krajinou inej, resp. skupine krajín, zvýhodnené
zaobchádzanie)
Bilateralita = dvojstrannosť( zmluvy ),
Multilateralita = mnohostrannosť (zmluvy ), používa sa medzi subjektmi svetového obchodu., v rámci
integračných zoskupení
Nástroje ZOP:
A.) Autonómne (jednostranné): - pasívne
- aktívne
B.) Zmluvné (vyplývajú z dvojstranných a mnohostranných vzťahov)
+ tradičné v. novodobé
+ prostriedky zahran.hospod.politiky
A.,a.) Autonómne prostriedky pasívne:
• Antiimportné prostriedky: -tarifné (clá)
- netarifné
• Paratarifné (finančné dávky)
• Ostatné netarifné
Tarifné prostriedky – clá = dávky vyberané pri prechode tovaru cez colné hranice. Klasický autonómny
prostriedok ZOP. V minulosti hlavne kvôli príjmu do št. rozpočtu (fiškálna funkcia). Neskôr používané ako
ochrana vnútorného trhu.
A.,b.) Autonómne aktívne prostriedky:

17. Zodpovedajú nástrojom proexportnej politiky. Prispievajú k zvyšovaniu vývozu.
Široká škála nástrojov rôzneho charakteru. Možno ich členiť z rôznych hľadísk.
Napr.: vývozné alebo výrobné subvencie, úverovanie vývozu, štátne záruky úveru, daňové zvýhodnenie,
propagácia, štátna podpora vedecko-technického rozvoja, podpora modernizácie progresívnych odvetví,
výchova pracovníkov pre zahraničný obchod, informačné služby, ....
B.) Zmluvné: bilaterálne a multilaterálne zmluvy
Metódy bilateralizmu, multilateralizmu, diskriminácie a preferencie.
Bilateralizmus – zmluvy medzi 2 štátmi
Multilateralizmus – zmluvy najmenej 3 štáty, dnes charakter integračných zoskupení
Diskriminácia – znevýhodnenie, prostredníctvom antiimportnej politiky
Preferencie - dnes poskytované najmä rozvojovým krajinám, EÚ je hlavným svetovým obchodným
subjektom uplatňujúcim preferenčné dohody
V zásade preferencia jedného obchodného partnera vždy znamená automatickú diskrimináciu druhého
partnera a opačne. V súčasnom období platí zásada , že krajiny zapojené do rôznym foriem integračným
zoskupení prejavujú tendencie k liberalizmu vo vnútri blokov a protekcionizmus vo vzťahu k tretím
krajinám.
8. Autonómne a zmluvné nástroje zahraničnoobchodnej politiky. Základné členenie nástrojov a ich
charakteristika.
Nástroje ZOP:
A.) Autonómne (jednostranné): sú tie, ktoré štát prijme bez spolupráce s partnermi, sleduje tým vlastné
ciele
- pasívne
- aktívne
B.) Zmluvné (vyplývajú z dvojstranných a mnohostranných vzťahov)
+ tradičné v. novodobé
+ prostriedky zahran.hospod.politiky
A.) Autonómne
a) pasívne:
• Antiimportné prostriedky: -tarifné (clá)
- netarifné
• Paratarifné (finančné dávky)
• Ostatné netarifné
Tarifné prostriedky – clá = dávky vyberané pri prechode tovaru cez colné hranice. Klasický autonómny
prostriedok ZOP. V minulosti hlavne kvôli príjmu do št. rozpočtu (fiškálna funkcia). Neskôr používané ako
ochrana vnútorného trhu.
Členenie ciel:
- Podľa smeru dopravy
- Podľa spôsobu výpočtu
- Podľa účelu
- Podľa rozsahu platnosti
1.Podľa smeru dopravy
- Dovozné
- Vývozné
- Tranzitné (do 1921)
2.Podľa spôsobu výpočtu:
- Valorické - hodnotové
- Špecifické – z mernej jednotky tovaru

18. Diferencované (pre rôzne ceny tovaru)
- Zmiešané (kombinované)
- Kĺzavé (naviazané na vývoj ceny na vnútornom trhu)
- Diferenčné (napr. rozdielne sadzby podľa druhu dopravy)
Podľa účelu:
- Fiškálne
- Ochranné
- Výchovné (ochrana rozvíjajúcich sa odvetví)
- Negociačné (zlepšuje rokovaciu pozíciu)
- Vyrovnávacie (vyrovnáva subvencie)
- Antidampingové
- Kompenzačné (dovozná daň, vyrovnáva daňové zaťaženie domácej produkcie)
- Preferenčné
- Odvetné (retorzné)
- Colno-kontingentné
- Prohibitívne
Podľa rozsahu platnosti:
- Autonómne (všeobecné) – uplatňuje sa v colnom sadzobníku na tovar z tých krajín, pre ktoré neplatí DNV
(Doložka najvyš. výhod)
- Zmluvné – vyplývajú zo záväzkov v rámci GATT/WTO, alebo bilaterálnych dohôd
Účinky cla:
- Protekcionistický
- Na spotrebu
- Na št.rozpočet
- Na prerozdelenie ND (zmena špecializácie)
- Na platobnú bilanciu
- Na výrobcov
- Na zamestnanosť
Argumenty proti clám:
- Spomalenie ekon.rastu
- Tendencia k obchodným vojnám
- Zvýšenie daňového zaťaženia spotreniteľov
- Ohrozujuú exportnú výkonnosť (výroba závisí od dovozov)
- Pokles zamestnanosti v exportných odvetviach
Netarifné prostriedky:
- Kvantitatívne reštrikcie (kvóty)
- Colné kontingenty (tarifné kvóty)
- Licencie na dovoz (automatické v. neautomatické)
- Autolimitácie
- Subvencie
- Embargo
- Obchodná vojna
- Devízové reštrikcie
Paratarifné prekážky:
- Dávky za colné prerokovanie
- Fiškálne dane
- Štatistické dávky
- Poplatky za pečiatkovanie
- Daň z dovozného obchodu

19. - Dopravné a prístavné dávky
- Daň na rozvoj ZO
Ostatné:
- Vyrovnávacie dovozné dávky (k minimálnej dovoznej cene)
- Minimálne dovozné ceny
- Maximálne dovozné ceny
- Daňové prekážky
- Admin.-tech. Prekážky
- Dovozná prirážka
- Dovozné depozitum
- Colná zábezpeka
- Hygienické a fytosanitárne normy
- Technické a ekologické normy
b) aktívne
Zodpovedajú nástrojom proexportnej politiky. Prispievajú k zvyšovaniu vývozu.
Široká škála nástrojov rôzneho charakteru.
Možno ich členiť z rôznych hľadísk:
Podľa pôvodu, resp. spôsobu uplatňovania:- autonómne
- zmluvné
Podľa prístupu k podpore exportu.- tradičné
- moderné
Podľa uplatneného inštrumentária:- finančné
- fiškálne/colné
- funkčné ( informačné, propagačné, výchovno-
vzdelávacie)
- opatrenia menového charakteru
Napr.: colné konanie, vývozné alebo výrobné subvencie, úverovanie vývozu, štátne záruky úveru, menový
a soc. dumping, daňové zvýhodnenie, štátne intervencie v oblasti prepravy, znižovanie poistných taríf,
informačná služba, propagácia, špeciálne ekonomické zóny (vedecko-výrobné parky, priemyslené parky,
slobodné colné zóny, exportno-výrobné zóny), štátna podpora vedecko-technického rozvoja a výskumu,
podpora modernizácie progresívnych odvetví, kontrola akosti exportných výrobkov, výchova pracovníkov
pre zahraničný obchod
B.) Zlmuvné
- bilaterálne zmluvy
- multilaterálne zmluvy
Doložky používané v MO
Recipročná doložka:
- Faktická
- Formálna
Doložka paritná (národného režimu)
DNV - Neuplatňuje sa na výhody poskytnuté:
- vo vzťahu metropoly a bývalej kolónie
- FTA
- CU
- v malom pohraničnom styku
- pri kabotážnej plavbe
- GSP
9. Medzinárodný pohyb výrobných faktorov. Medzinárodný pohyb kapitálu.Priame zahraničné
investície a portfóliové investície. Determinanty pohybu kapitálu.
Medzinárodný pohyb výrobných faktorov = ide o pohyb kapitálu a pracovnej sily.

20. Medzinárodný pohyb kapitálu: Najdynamickejšia zložka medzinárodných ekonomických vzťahov, kde je
kapitál najmobilnejší VF. Medzinárodný pohyb kapitálu však predpokladá určitú hospodársku vyspelosť
a existenciu základného medzinárodného menovo-finančného systému, ktorý umožní medzinárodný presun
kapitálu.
Def.: pohyb kapitálu, kt. prekračuje národné hranice s cieľom dosiahnuť zisk
Forma: hmotný kapitál al. finančný kapitál
Zisk: úrok, dividenda, podiel na zisku, renta
Delenie kapitálu – podľa motívu: PZI v. portfóliové investície (rozdiel v časovom horizonte a kontrole)
Portfóliové investície: krátkodobý kapitál, zriedkavo strednodobý
Ide o formu nákupu cenných papierov alebo iných operácií na zahraničných finančných trhoch (dlhopisy,
akcie, zmenky, ...)
Nákup sa realizuje na zahraničnom alebo aj na domácom finančnom trhu. Cieľom tohto typu zahraničných
investícií je dosiahnuť zisk z investície v krátkodobom horizonte, pričom tento zisk by mal byť vyšší než
zisk dosiahnuteľný na domácom finančnom trhu.
Portfóliové investície je možné podľa použitých cenných papierov a sprostredkovateľských kanálov rozdeliť
na dva základné typy – nákup zahraničných cenných papierov na zahraničných trhoch a nákup cenných
papierov na domácom trhu. Portfóliové investície sú pasívna forma investícií a ich výnosom je dividenda
alebo úrok.
Priame zahraničné investície:
Def.: nákup zahraničných aktív za účelom kontroly.
Rozdiel spočíva vo výkone kontroly a manažérskych úloh.
Hranica kontroly – v zásade 10 %
Sú jednou z foriem medzinárodných kapitálových pohybov, sú jedným z externých zdrojov ekonomického
rastu ekonomiky. Krajiny uprednostňujú PZI pred pôžičkovými zdrojmi, pretože neprispievajú k zvýšeniu
zahraničného zadĺženia. Sú zároveň výhodnejšie ako portfóliové investície, ktoré je možné z ekonomiky
rýchle stiahnuť. Náhly odlev portfóliových investícií prispieva k finančným krízam v krajine.
PZI rozumieme nákup zahraničných aktív za účelom kontroly. Pod kontrolou rozumieme kontrolu
hospodárenia firmy, ktorej aktíva sa nakúpili. Práve vykonávanie kontroly a manažérskych úloh je
kľúčovým faktorom, ktorý odlišuje PZI od portfóliových investícií. PZI sú aktívna forma investícií
a výnosom je zisk. Vlastnícky podiel je určený na hranici 10%, pod 10% sú to portfóliové investície.
3 formy PZI:
– Nákup existujúceho podniku alebo jeho časti v zahraničí
– Výstavba nových výrobných alebo obchodných kapacít v zahraničí
– Spoločný podnik s lokálnou firmou ( joint venture )
Motívy vývozu a dovozu kapitálu:
- dosahovanie vyšších ziskov
- nižšie mzdové náklady
- preferenčné postavenie cieľovej krajiny
- hľadanie odbytových trhov
- prekonávanie prekážok MO
- výhodnejšie ekonomické podmienky
- ekologický neokolonializmus
Príčiny realizácie PZI – export:
• Technologické vodcovstvo
• Výhody v kvalifikácii prac. sily
• Objem dodávok na vnútorný trh
• Veľkosť korporácie
• Stupeň koncentrácie výroby
• Dostupnosť prírodných zdrojov
• Zníženie dopravných nákladov

21. • Výhody v reklame
Príčiny realizácie PZI – dovoz:
• Technologické vodcovstvo
• Úroveň kvalifikácie prac. sily
• Veľkosť korporácie
• Stupeň koncentrácie výroby
• Potreba kapitálu
• Počet národných filiálok
• Náklady výroby
• Úroveň ochrany vnútorného trhu
• Rozsah vnútorného trhu
• Výhody v reklame a ostatné faktory...
Determinanty PZI:
Ekonomické vnútorné:
- Ekonomická úroveň
- Veľkosť trhu
- Perspektívnosť trhu
- Inflácia
- Mzdové náklady
- Dostupnosť pracovnej sily
- Kvalifikačná úroveň
- Infraštruktúra
- Fiškálna politika
- Možnosť transferu zisku
Ekonomické vonkajšie:
- Vyrovnanosť platobnú bilancie
- Zahraničná zadĺženosť
Politické:
– Stabilita
– Štátny intervencionizmus
– Postoj k investorom
– Aktivita odborov
– Rešpektovanie vlastníckych práv
Efekty PZI:
V počiatočnej fáze:
– Zrýchlenie štrukturálnych zmien vs. možné zhoršenie salda OB
– Možný rast nezamestnanosti
– Tlaky na zhodnotenie meny
– Nedochádza k okamžitému ekonomického rastu
Vo fáze dospelosti:
- Akcelerácia ekonomického rastu
- Rast exportu s zlepšenie salda OB vs. zvýšenie repatriácie zisku
- Výpadok daňových príjmov štátneho rozpočtu
10. Medzinárodný pohyb výrobných faktorov. Medzinárodná migrácia pracovných síl. Determinanty
a dôsledky pohybu ľudského kapitálu.
Medzinárodný pohyb pracovných síl:
• 3. forma realizácie MHV
• Vyvolaný relatívnym prebytkom v jednej krajine a relatívnym nedostatkom v druhej
• Má však aj politický rozmer
• Mnohostranný jav, migrácia je dôležitá súčasť globálnej ekonomiky
• Legálna v. nelegálna migrácia

22. • Zvyšovanie kvalifikácie migrujúcej pracovnej sily
Príčiny migrácie:
• Ekonomické vs. neekonomické
• Ekonomické:
– Vyššia cena prac.sily v zahraničí
– Historicky aj hľadanie poľnohosp. pôdy
– Cyklické ekonomické krízy, rozdiely v tempe rastu
– Nedostatok prac. sily
• Neekonomické:
– Politické
– Vojenské
– Rasové
– Náboženské
– Národnostné => východisko pred prenasledovaním
+ sociálne motívy
Efekty medzinárodnej migrácie:
• Pre vyhodnotenie efektov je najvýznamnejším faktorom kvalifikácia pracovnej sily a objem
remitencii
• Migrácia vysokokvalifikovanej PS – pohyb ľudského kapitálu
• Na rozdiel od vývozu kapitálu – málokedy nadbytočná  strata
• „Exportujúca“ krajina získava naspäť časť výnosov z jeho práce – remitencie
• Odchod nízkokvalifikovanej PS – malá strata pre ekonomiku
• Odchodom sa znižuje tlak na nezamestnanosť
• Remitencie – zdroj devízových prostriedkov
Význam pre vyspelé štáty:
• Horšie platené zamestnania vykonávajú cudzinci
• Imigranti zvyšujú dopyt po sociálnom kapitále (byty, zdrav./soc. zabezp., komunálne služby,
vzdelanie,...)
• V prípade vysokokvalifikovanej sily – riešenie problému nedostatku odborníkov (napr.
informatikov)
Význam pre rozvojové štáty:
• Nízkokvalifikovaná PS – nezamestnaní – nie je problém nahradiť ju
• Vysokokvalifikovaná PS – nenahraditeľná strata (únik mozgov)
• Remitencie – bezprostredný ekonomický prínos
• Remitencie prispievajú k znižovaniu regionálnych disparít
• Na druhej strane zvyšujú príjmovú nerovnosť
11. Základná charakteristika transnacionálnych korporácií. Vplyv TNK na hostiteľskú a domácu
krajinu. TNK ako nositelia medzinárodného pohybu kapitálu a obchodu. TNK a ich úloha v
globalizácii svetového hospodárstva po 2. svetovej vojne a najmä po ukončení Uruguajského kola
GATT.
Nadnárodná spoločnosť:
= (transnational company; TNK) označujeme veľké obchodné spoločnosti, ktoré prevádzkujú svoje
obchodné aktivity s tovarmi alebo službami na území viacerých štátov, kde sú výhodnejšie podmienky na
podnikanie. Je bežné, že transnacionálna korporácia sa zapojí do viacerých z týchto aktivít zároveň, a to buď
priamo alebo nepriamo. Často toto pomenovanie býva často synonimizované s termínom multinárodné
korporácie (multinational corporation; MNC). Skutočná multinárodná spoločnosť však operuje bez
akejkoľvek národnej podstaty alebo prívlastku.
- riadia sa z krajiny pôvodu, dôležité finančné rozhodnutia a rozhodnutia o strategickom plánovaní
vychádzajú práve z tohto centra.
- jednou z hlavných aktivít je realizácia priamych zahraničných investícicií.

23. Znaky transnacionálnych korporácií:
- dostavajú sa do vzťahu s množstvom rôznych subjektov: dodávateľmi, zákazníkmi, konkurentmi,
finančnými inštitúciami, vládami;
- ich organizačné zložky spoločne vyžívajú zdroje, ako aktíva, patenty, obchodné známky, informácie,
pracovnú silu a pod., ktoré sú outsiderom neprístupné;
- dcérske spoločnosti sú spojené spoločnou strategickou víziou. Každá korporácia má strategická plán, ktorý
dcérske spoločnosti zbližuje a pomáha harmonizovať ich aktivity.
Nadnárodné spoločnosti využívajú svoje postavenie (relatívny nedostatok priamych zahraničných investícií)
v rokovaniach s vládami na to, aby si vyjednali výhodnejšie podmienky – napr. daňové úľavy a rôzne druhy
subvencií; vlády im ich rady poskytnú, pretože od prílevu zahraničnej investície očakávajú viaceré výhody –
rast zamestnanosti, následne životnej úrovne, import moderných technológií a v neposlednom rade image
dôveryhodnej krajiny.
Výhody vstupu TNK na domáci trh:
- v snahe o zisk podporujú korporácie mierové vzťahy a napomáhajú liberalizácii medzinárodného obchodu,
- pomáhajú zhromažďovať investičný kapitál,
- financujú výskum a vývoj,
- masovou výrobou znižujú ceny tovarov alebo poskytovaných služieb,
- výberom lokálnych dodávateľov vytvárajú dodatočné pracovné príležitosti,
- rôznymi platbami a odvodmi prispievajú do rozpočtu krajiny, v ktorej pôsobia.
Nevýhody vstupu TNK na domáci trh:
- v záujme realizácie zisku podporovať aj represívne režimy, ktoré znamenajú stabilitu, ako napr. deformujú
miestnu kultúru, ničia životné prostredie,
- monopolom výroby, distribúcie a predaja ničia miestne podnikanie v predmetnej oblasti.
Medzi negatíva aj pozitíva sa môže zaradiť prenos kultúrnych a sociálnych hodnôt. Pre tranzitívnu krajinu je
jednoznačným prínosom prílev FDI = Foreign Direct Investment (priame zahraničné investície) a s tým
súvisiaca implementácia know-how (štandardy, postupy práce, metodika, software, technológie, dodávatelia
a iné) z už vyššie spomínaných dôvodov, ale aj z dôvodov sociálnych – obyvatelia transformujúcej sa
krajiny sa musia naučiť žiť v inom spoločenskom zriadení.
Usporiadanie menových a obchodných vzťahov po druhej svetovej vojne:
- spolu s vedecko-technickým pokrokom viedli k rozmachu transnacnacionálnych korporácií
- vojnou nedotknuté USA sa stali hlavným zdrojom investícií, ktoré boli pre obnovu Európy
nevyhnutnosťou. Zrušenie ciel (1.júla 1968) medzi Belgickom, Holandskom, Luxemburskom, Francúzskom,
Nemeckom a Talianskom a zavedenie spoločnej colnej tarify voči okolitým štátom umožnilo USA
obsluhovať európsky trh z jedného miesta.
- popri Európe bola hlavným cieľom americkým korporácií aj Kanada
- nastupujú 70. roky a s nimi nárast investovania európskych a japonských nadnárodných korporacii.
- v 80. rokoch dochádza k veľkým zmenám. USA sa stávajú čistým dovozcom PZI a ich hlavným
donátorom sa stáva Japonsko. Vzrástli toky japonských investícií do krajín východnej Ázie, kde našli lacnú
pracovnú silu, ktorá umožnila znížiť náklady výroby.
Uruguajské kolo a jeho výsledky:
- zlepšenie prístupu na trhy priemyselných a poľnohospodárskych výrobkov,
- spresnenie a sprísnenie pravidiel, ktoré upravujú ochranu trhu,
- zlepšenie existujúcich pravidiel GATT, ktoré sa týkajú najmä obchodu so službami a právami duševného
vlastníctva,
- založenie Svetovej obchodnej organizácie,
- vytvorenie podmienok pre účinné urovnávanie obchodných sporov.
MF

24. 12. Medzinárodné financie. Charakteristika inštitucionálneho rámca a štruktúra jednotlivých zložiek
medzinárodných financií. Postavenie medzinárodných financií vo svetovej ekonomike. Kapitálové a
finančné trhy a ich význam pre medzinárodné financie.
Medzinárodné financie
Medzinárodné financie možno vysvetliť ako súhrn vonkajších peňažných operácií jednotlivých štátov
a peňažných operácií , ktoré sa uskutočňujú medzi medzinárodnými a nadnárodnými peňažnými a inými
inštitúciami.
Medzinárodné financie ako odvetvie hospodárstva sa zaoberá:
Platobnou bilanciou – všetky peňažné operácie uskutočňujúce sa medzi devízovými tuzemcami
a cudzozemcami za určité zvolené obdobie (zvyčajne 1 rok), jednotlivé krajiny bilancujú v platobnej
bilancii, ktorá sa zostavuje podľa platnej metodiky Medzinárodného menového fondu
Určovaním a riadením menových kurzov – čiže cien zahraničných mien vyjadrených množstvom iných
mien
Medzinárodnými devízovými a kapitálovými trhmi – na ktorých sa vytvárajú menové kurzy a uskutočňuje
sa medzinárodný pohyb kapitálu
Medzinárodnou likviditou – ktorá utvára predpoklady na plynulý priebeh medzinárodného platobného styku
a primeranosť peňažných prostriedkov
Medzinárodným platobným stykom – ktorý slúži na realizáciu platieb v medzinárodnom meradle
Medzinárodnými menovými systémami – tvoriacich rámec fungovania medzinárodných peňažných vzťahov
a peňažných operácií
Medzinárodnými peňažnými inštitúciami – ktoré zabezpečujú činnosť istého platného menového systému
Najvýznamnejšie medzinárodné finančné inštitúcie sú MMF, Svetová banka a WTO:
- Medzinárodný menový fond vedie účty medzinárodnej platobnej bilancie členských štátov. Medzinárodný
menový fond sa chová ako veriteľa poslednej inštancie pre členov vo finančnej tiesni.
- Svetová banka sa zameriava na poskytovanie finančných prostriedkov, preberá úverové riziko alebo
ponúka priaznivé podmienky pre rozvojové projekty, najmä pre rozvojové krajiny, ktoré ich nemohli získať
zo súkromného sektora.
- Svetová obchodná organizácia (WTO) rieši obchodné spory a zaoberá sa pravidlami obchodu medzi jej
členskými krajinami .
Postavenie medzinárodných financií vo svetovej ekonomike
Finančné trhy zaisťujú, aby sa finančné prostriedky premiestňovali z prebytkových sektorov do
nedostatkových sektorov. V prípade medzinárodných financií sa tieto sektory nachádzajú v odlišných
štátoch alebo ekonomických zoskupeniach. To umožňuje, aby ekonomiky ktoré dosahujú prebytky bežného
účtu mohli podporiť ekonomický rast ekonomík vykazujúcich deficit. Tento jav môžeme vidieť na
ekonomike Číny, ktorá vykazuje obrovské prebytky a USA, ktorá vykazuje obrovskú spotrebu. Tento jav ale
spôsobuje globálnu nerovnováhu, ktorá môže viesť k novým finančným krízam. Tým že sú svetové
ekonomiky pospájané prostredníctvom medzinárodných finančných inštitúcii, je dosiahnutá rýchlejšia
a efektívnejšia medzinárodná spolupráca a medzinárodná deľba práce. Toto prepojenie ekonomík ale tiež
zapríčiňuje závislosti ekonomík a zlé rozhodnutie jednej krajiny môže mať negatívne následky pre mnohé
ďalšie krajiny.
Finančný trh
Finančný trh je neoddeliteľnou súčasťou tržného systému. Sústreďuje ponuku a dopyt po peniazoch
a kapitálu. V tomto smere môžeme finančný trh vymedziť ako systém inštitúcií a inštrumentov, ktoré na
základe ponuky a dopytu zabezpečujú pohyb peňazí a kapitálu vo všetkých formách medzi rôznymi
ekonomickými subjektmi tak, aby dochádzalo k čo najefektívnejšiemu využitiu voľných finančných
prostriedkov.
Medzinárodný finančný trh je reprezentovaný finančnými transakciami vo forme devízových obchodov,
pohybu krátkodobého a dlhodobého kapitálu a zahraničných platobných prostriedkov (devíz). Zahŕňa tiež
národné finančné trhy ako aj euromenový trh, ktorý vystupuje ako špecifický medzinárodný (nadnárodný)
článok menovej úverovej sústavy.

25. Hlavnými zložkami finančného trhu sú:
1. peňažný trh: je trhom krátkodobých úverov a krátkodobých cenných papierov s pôvodnou splatnosťou do
jedného roka. Vyznačuje sa vysokým stupňom likvidity, nižšou mierou rizika a vyššou stabilitou. Dohľad
a reguláciu peňažného trhu zabezpečuje centrálna banka.
2. kapitálový trh: rozpísaný nižšie
3. devízový trh: obchoduje s devízami, teda finančnými aktívami znejúcimi v cudzích menách.
Obchodovanie s hotovostnými formami cudzích mien prebieha na valutovom trhu.
4. trh drahých kovov: obchoduje predovšetkým so zlatom, platinou a striebrom. Ide v podstate o komoditný
trh, ktorého komodity sú limitované a tým aj vysoko cenené.
5. poistný trh: obchoduje zo zabezpečením a poistnými inštrumentmi na princípe podmienenej návratnosti
a neekvivalencie.
Kapitálový trh
Je trhom strednodobého a dlhodobého kapitálu na financovanie investícií (splatnosť dlhšia ako 1 rok). Na
kapitálovom trhu sa uskutočňujú transakcie spojené s mobilizovaním a rozdeľovaním strednodobých a
dlhodobých peňažných prostriedkov najmä na základe obchodovateľných cenných papierov. Vzhľadom
k dĺžke časového horizontu splatnosti sú spojené s vyšším rizikom
Prvý predaj sa uskutočňuje na primárnom trhu, kde dochádza k umiestneniu emitovaných cenných papierov
u rôznych hospodárskych subjektov - kupcov, ktorými môžu byť jednotlivci.
Cenné papiere sa môžu v období emisie do doby splatnosti ďalej predávať a kupovať na sekundárnom trhu -
označenom ako trh starých cenných papierov, čím získajú dôležitú črtu likvidity. Sekundárny trh umožňuje
subjektom pružne meniť štruktúru svojich aktív bez toho, že by sa museli viazať na nositeľa záväzku
(emitenta cenných papierov). Sekundárny trh najefektívnejšie funguje formou burzy (trh burzového
kapitálu).
Medzinárodný kapitálový trh sa od národného líši tým, že má vlastný regulačný systém, ktorý nie je
kontrolovaný národnými vládami, ale medzinárodným orgánom.
Globálny kapitálový trh sa stala rozhodujúci pre vývoj v otvorenej ekonomike. Rozvojové krajiny, ako aj
všetky krajiny, musia podporovať produktívne investície zamerané na podporu hospodárskeho rastu.
Domáce úspory by mali byť použité na výrobu produktívnych investícií. Rozvojové krajiny však trpeli
nízkou domácou miery úspor. Vďaka globálnemu kapitálu ale rozvojové krajiny doplnili nízke domáce
úspory pôžičkami úspor zo zahraničia.
Medzi nástroje kapitálového trhu patria:
- vládne cenné papiere (obligácie, bondy)
- cenné papiere miestnych správnych orgánov
- obligácie spoločností a podnikov
- akcie podnikateľského sektora
- hypotečné listy
13.Medzinárodné menové inštitúcie. Charakteristika súčasného medzinárodnému menového systému
a jeho význam pre medzinárodné financie. Postavenie Medzinárodného menového fondu pri
poskytovaní jednotlivých finančných zdrojov a ich členenie. Princíp podmienenosti čerpania. Zvláštne
práva čerpania (Special Drawing Rights – SDRs), výpočet hodnoty SDR a jeho využitie pri
poskytovaní jednotlivých pôžičiek MMF.Stanovenie úrokovej sadzby pri poskytovaných zdrojoch.
Vzájomné vzťahy medzi MMF a SR.
Medzinárodné menové inštitúcie.
Vznikli v dôsledku zahraničných peňažných vzťahov a rozvoja zahraničného obchodu. Počas 2. sv. vojny
vznikla potreba upraviť medzinárodné menové vzťahy. Udialo sa to v Bretton-Woode v roku 1944, kde bol
prijatý Bretton-Woodsky menový systém. Výsledkom bolo založenie 2 medzinárodných inštitúcií.
Dala podnet k založeniu dvoch v súčasnosti najvýznamnejších menových organizácií: Medzinárodnému
menovému fondu (MMF) a Svetovej banke
Medzinárodný menový systém upravuje peňažnú stránku medzinárodných ekonomických vzťahov.
Predstavuje súhrn pravidiel a opatrení spojených s pohybom peňazí medzi štátmi. Jeho základom je kurzový
systém.

26. Charakteristika súčasného medzinárodnému menového systému a jeho význam pre medzinárodné
financie.
Od založenia MMF v roku 1945 sa podstatne zmenili ekonomické a politické podmienky. Prijaté princípy
nezodpovedali reálnym podmienkam, čo viedlo k reforme brettonsko-woodských dohôd. Výsledkom rokovaní o
menových otázkach boli dohody o reforme medzinárodného menového systému prijaté v januári 1976 na porade
MMF v Kingstone na Jamajke.
Princípy reformy:
1. základným rezervným prostriedkom sa namiesto zlata a dolárov majú stať SDR (Special Drawing Rights
– zvláštne práva čerpania);
2. zavedenie pohyblivých kurzov, ktoré by pružne reagovali na cenový vývoj v jednotlivých krajinách, tzv.
mechanizmus „plávajúcich“ kurzov ; pohyblivé kurzy (floating) sa určujú na základe ponuky a dopytu
3. mimoriadna pozornosť sa venuje zlatu; požaduje sa demonetizácia zlata – proces znižovania úlohy zlata v
menovej oblasti
4. oficiálna cena zlata sa zrušila a utvára sa voľná trhová cena zlata; členské štáty MMF už nehradia 25%
členských podielov v zlate a nemajú povinnosť držať rezervy v zlate
Európske spoločenstvo (ES) riešilo problémy medzinárodných menových vzťahov v rámci
západoeurópskej integrácie. Snahy o zjednotenie menovej politiky viedli k vytvoreniu Európskeho
menového systému (EMS), ktorý začal fungovať od roku 1979.
Európska menová únia a Euro. V roku 1991 sa v Maastrichte (Holandsko) uzatvorila Zmluva o Európskej
únii - známa ako Maastrichtská zmluva, ktorá je základom Európskej menovej únie (EMÚ). Obsahom
zmluvy je súhlasné vyjadrenie členských krajín s dobudovaním hospodárskej a menovej únie.
Podstatou EMÚ je zavedenie jednotnej európskej meny - euro, záväzná spoločná menová politika, na
základe čoho sa má zabezpečiť cenová stabilita.
Dňa 16. marca 2009 v súvislosti so summitom G20 v apríli 2009, Kremeľ vyzval po vytvorení nadnárodnej
rezervnej meny v rámci reformy globálneho finančného systému. V dokumente, ktorý obsahuje návrhy na
zasadnutí G20 navrhol, že by mali byť MMF daný pokyn na vykonanie špecifických štúdií na preskúmanie
nasledujúcich možností:
- Rozšírenie (diverzifikácia) zoznamu mien používaných ako rezervné meny, na základe dohodnutých
opatrení na podporu rozvoja veľkých regionálnych finančných centrách. V tejto súvislosti by sa mali zvážiť
možnosť vytvorenia špecifických regionálnych mechanizmov, ktoré by prispeli k zníženiu nestálosti
výmenných kurzov mien týchto rezerv.
- Zavedenie nadnárodnej rezervnej meny, ktorá by bola vydávaná medzinárodnými finančnými inštitúciami.
Bolo by vhodné zvážiť úlohu MMF v tomto procese a preskúmať realizovateľnosť a potrebu opatrení, ktoré
zabezpečia uznanie zvláštnych práv čerpania SDR za "nad-rezervu" meny celého svetového spoločenstva.
Dňa 24. marca 2009, Čou Siao-čchuan, prezident Čínskej ľudovej banky, vyzýval k "tvorivej reforme
existujúceho medzinárodného menového systému smerom k medzinárodnej rezervnej mene,". Verí, že by to
výrazne znížilo riziko budúcich kríz a posilnilo stabilitu. Čou naznačil, že SDR špeciálne práva čerpania
tvorené z košu mien zahŕňajúce dolár, euro, jen a libru by mohlo slúžiť ako nadnárodná rezervná mena,
ktoré nie je ľahko ovplyvniteľná politikami jednotlivých krajín. Americký prezident Obama, však, odmietol
návrh. Uviedol, že dolár je mimoriadne silný práve teraz.
Dňa 30. marca 2009, na druhom summite Ligy arabských štátov v Katare, venezuelský prezident Hugo
Chávez navrhol vytvorenie Petro ako nadnárodné meny, aby bolo možné čeliť nestabilite. Petro by sa mala
opierať o obrovské zásoby ropy v krajinách produkujúcich ropu
Medzinárodný menový fond – MMF
Medzinárodný menový fond (MMF) je medzinárodnou finančnou inštitúciou so sídlom vo Washingtone
(USA). Bol založený 45 krajinami (vrátane bývalej Československej republiky) na medzinárodnej
konferencii v Bretton-Woods (USA) v júli 1944. Oficiálna činnosť MMF sa datuje od 27. decembra 1945,
keď 29 krajín podpísalo Dohodu o MMF. V súčasnosti MMF združuje 186 členov.
Ciele inštitúcie:

27. - podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu a uľahčovať vyrovnaný rast medzinárodného obchodu
- podporovať stabilitu výmenných kurzov, dohliadať na dodržiavanie devízových dohôd medzi členmi
a predchádzať konkurenčnému znehodnoteniu meny
- napomáhať vytváraniu mnohostranného platobného systému pri bežných transakciách medzi členmi
a odstraňovať devízové obmedzenia, ktoré bránia rozvoju svetového obchodu
- dočasne poskytovať členským krajinám s primeranými zárukami všeobecné zdroje MMF s cieľom
korigovať nerovnováhu ich platobnej bilancie
MMF (na rozdiel od Svetovej banky) poskytuje pôžičky len na prekonanie problémov spojených
s nerovnováhou platobnej bilancie, ktorá je často dôsledkom rôznych deformácií v ekonomickom systéme,
či už štruktúrneho charakteru alebo chybnej makroekonomickej politiky. Pomoc sa poskytuje vždy s cieľom
odstrániť príčiny ťažkostí, aby daná krajina potrebovala finančnú pomoc zo strany MMF iba dočasne.
MMF poskytuje fin. pomoc členským štátom prostredníctvom devízových úverov. Členské štáty majú
možnosť používať zdroje MMF na riešenie problémov svojej platobnej bilancie, nepriaznivého stavu a
vývoja devízových rezerv a na podporu ekonomického rastu. MMF poskytuje devízové úvery obyčajne
v podobe dohody (arrangements), obsahujúcej podmienky, ktoré čerpajúci člen musí dodržať, aby získal
úver. Dohody vychádzajú z ekonomických programov odsúhlasených s MMF, musia byť schválené
Výkonnou radou a prezentované v liste zámerov (letter of intent). Úvery sa potom uvoľňujú v postupných
dávkach tak, ako je to v programe dohodnuté.
Výkonná rada MMF každé tri mesiace určuje meny, ktoré sa budú používať na devízové úvery. Berie pri
tom do úvahy také kritériá, ako sú platobná bilancia, vývoj úrokových sadzieb, vonkajšie zadlženie štátu a
iné. Úverová politiky MMF sa prehodnocuje každý rok a preto aj podmienky poskytnutia jednotlivých
druhov úverov môžu byť rôzne.
Úvery, resp. úverové facility MMF možno rozdeliť do troch skupín:
1. Pravidelné (bežné) facility:
a.) rezervná tranža – slúži na krytie potrieb platobnej bilancie a Fond nemá žiadnu možnosť ovplyvniť
členské štáty pri jej čerpaní. Predstavuje 25% členskej kvóty a z hľadiska členského štátu je to devízová
rezerva, ktorú môže kedykoľvek využiť
b.) úverové tranže – úvery sú štátom k dispozícii v štyroch tranžiach, z ktorých každá predstavuje 25% ich
členskej kvóty (spolu s rezervnou tranžou môže získať 125% svojej kvóty). Pri prvej tranži úveru musia
členské štáty prejaviť iba vôľu znovu dosiahnuť vyrovnanú platobnú bilanciu, ale pri vyšších tranžiach
úveru sa vyžaduje dohoda o pohotovostných úveroch (Stand-By Arrangement)
c.) pohotovostné dohody (Stand-By Arrangement) – sú určené krajinám, ktoré majú krátkodobé problémy
s platobnou bilanciou. Zvyčajne sú rozvrhnuté na jeden alebo dva roky a monitorujú sa štvrťročne. Tieto
dohody obsahujú realizačné kritériá, aby bolo možné kontrolovať uplatňovanie stabilizačnej politiky.
d.) rozšírená úverová facilita – je určená členským štátom s takými štruktúrnymi problémami, ktoré
nemožno vyriešiť za krátke obdobie a vyžadujú si dlhodobú finančnú pomoc. Podmienkou je prijatie
trojročného programu so štruktúrnou agendou a s ročnou detailnou správou o plánovanej politike na ďalších
12 mesiacov.
2. Zvláštne facility MMF:
a.) kompenzačné facilita – cieľom je podporiť vývozcov surovín, ktorých ceny podliehajú cenovým
výkyvom alebo konjunktúrnym zmenám na svetovom trhu. Podmienkou jej poskytnutia je, že člen musí mať
dohodu o úverovej tranži alebo iné zabezpečenie platobnej bilancie.
b.) facilita kompenzačného a neočakávaného financovania – je určený na krytie prechodných strát príjmov
z vývozu a financovanie zvýšených nákladov na dovozy, ktoré boli spôsobené objektívnymi príčinami.
c.) facilita na financovanie výkyvov zásob surovín – jej účelom je poskytnúť úver na krytie potrieb platobnej
bilancie, spojených so sezónnym výkyvom cien pri zvyšovaní zásob primárnych produktov.
d.) facilita systémovej transformácie – jej cieľom je poskytnúť úver štátu, ktorý sa nachádza v procese
transformácie a má problémy spôsobené rozpadom tradičných obchodných vzťahov alebo zvýšením cien
dovážanej energie.
e.) doplnková rezervná facilita – bola zavedená pre potrebu krátkodobých zdrojov veľkého rozsahu. Je
dostupná len na základe bežnej dohody a asociovaným programom a politikou zameranou proti strate dôvery
štátu.

28. f.) rezervná úverová linka – líši sa od ostatných facilít tým, že pomáha členom predchádzať finančným
krízam. Je určená štátom, ktoré zavádzajú zdravú ekonomickú politiku a môžu byť ohrozené krízou vo
svetovej ekonomike
g.) finančná pomoc v naliehavom prípade – umožňuje poskytovať devízové úvery členským štátom, ktoré
zápasia s ťažkosťami platobnej bilancie spôsobenými prírodnou katastrofou, občianskymi nepokojmi alebo
vojnovým konfliktom.
3. Koncesívne facility na podporu najchudobnejších štátov sveta:
a.) facilita na zníženie chudoby a podpory rastu – v rámci tejto facility sa poskytujú úvery na základe listu
stratégie zníženia chudoby, ktorý sa vypracúva v spolupráci s rozvojovými partnermi a Svetovou bankou.
b.) iniciatíva pre vysoko zadlžené chudobné krajiny – poskytuje špeciálnu pomoc pri redukcii zahraničného
zadlženia na prijateľnú úroveň.
SDR
Na zvýšenie medzinárodnej likvidity MMF vytvoril v r. 1969 špeciálne práva čerpania SDR. Je to umelá
mena osobitného typu, ktorá existuje iba vo forme zápisov na osobitných účtoch v MMF.
Význam SDR je predovšetkým v jej účtovnej funkcii, ktorá sa používa pri vyjadrovaní všetkých finančných
vzťahov a operácií medzi členskými krajinami navzájom a medzi nimi a MMF. Všetky aktíva, pasíva,
finančné operácie, členské kvóty a ostatné peňažné pohyby MMF sa vyjadrujú v SDR. SDR slúžia ako
účtovná jednotka aj v iných medzinárodných organizáciách vrátane Svetovej banky. SDR plnia aj funkciu
miery hodnoty, ktorý by mal v podmienkach veľkých výkyvov devízových kurzov prispieť k stabilnejšiemu
vyjadrovaniu hodnotových veličín.
Hodnota, resp. kurz SDR sa určuje denne. Hodnota SDR je odvodená od štyroch národných mien, ktoré sa
najväčšou mierou zapájajú do medzinárodného systému. Sú to euro (váhou 29%), jen (váhou 15%), britská
libra (váhou 11%), americký dolár (váhou 45%).
SDR predstavuje potenciálnu možnosť členským štátom v prípade potreby čerpať devízové úvery. Je to
nepodmienená devízová facilita, ktorej použitie nie je podmienené dohodnutím a prijatím nejakého
ozdravného programu. V tejto súvislosti sú pridelené SDR zložkou devízových rezerv členských štátov,
a teda zabezpečujú medzinárodnú likviditu. SDR možno použiť dvoma spôsobmi, a to na základe
direktívneho určenia partnerskej krajiny pre swap zo strany MMF, alebo na základe dobrovoľnej dohody
členských štátov medzi sebou.
MMF pravidelne každý týždeň určuje (kótuje) úrokovú sadzbu SDR. Úroková sadzba sa určuje ako vážený
priemer reprezentatívnych úrokových sadzieb krátkodobých cenných papierov na peňažných trhoch krajín,
ktorých meny vchádzajú do menového koša SDR. Úrokové sadzby SDR sú základom pre odvodenie
periodických poplatkov, ktoré členské štáty platia za fin. zdroje získané od MMF, a tiež pre odvodenie
odmeny, ktorú členské štáty z MMF dostávajú.
Stanovenie úrokovej sadzby pri poskytovaných zdrojoch
MMF účtuje dlžníkom rozličné poplatky, aby mohol pokryť svoje operačné náklady a kompenzácie členom,
ktorých mena sa čerpá pri devízových úveroch. Úroková sadzba je vyjadrená ako vážený priemer trhových
úrokových sadzieb krátkodobých finančných nástrojov na finančných trhoch USA, Japonska V. Británie
a Európskej menovej únie. Mení sa každý týždeň. V súčasnosti MMF účtuje tieto poplatky: správny
poplatok, servisný poplatok, pohyblivú úrokovú sadzbu pre non-concessional facility, príplatok pri
krátkodobých facilitách a tzv. úrokovú mieru náhrady.
Vzájomné vzťahy medzi MMF a SR.
Československá republika (ČSR) bola zakladajúcim členom MMF, pričom v roku 1954 bolo členstvo ČSR
v MMF prerušené. Česká a Slovenská Federatívna republika (ČSFR) obnovila svoje členstvo v MMF dňa
20. septembra 1990 podpísaním Dohody o MMF (Zákon č. 500/1992 Zb.). V súvislosti s rozdelením ČSFR
na 2 samostatné republiky získali od 1. januára 1993 nástupníctvo v MMF obidve krajiny.
Delimitáciou pasív bývalej ČSFR Slovenská republika získala pôžičku Stand-By a pôžičku Contingency
a Compensatory Financing Facility (CCFF). Počas prvých dvoch rokoch existencie samostatnej SR sa jej
záväzky voči MMF rozšírili o ďalšie dve pôžičky - pôžičku Systemic Transformation Facility (STF)
a pôžičku Stand-by II. Na základe uznesenia vlády SR a rozhodnutia Bankovej rady NBS bolo koncom
októbra 2000 realizované predčasné splatenie pôžičky Systemic Transformation Facility, čím SR splatila
všetky finančné záväzky voči MMF.

29. Dňa 12. februára 2010 vstúpila do platnosti bilaterálna dohoda, na základe ktorej SR poskytne pôžičku
MMF až do výšky ekvivalentu 440 mil. EUR. Táto dohoda je súčasťou záväzku Európskej únie poskytnúť
MMF okamžitú pomoc vo výške 75 mld. EUR
V rámci všeobecnej alokácie boli v prospech SR v auguste 2009 pripísané prostriedky vo výške cca. 265
mil. SDR a v rámci špeciálnej alokácie v septembri 2009 prostriedky vo výške 75,5 mil. SDR.
MMF uskutočňuje s každou členskou krajinou pravidelne na ročnej báze konzultácie podľa čl. IV. Dohody o
MMF. Cieľom týchto konzultácií je posúdiť stav ekonomiky a predložiť odporúčania pre ďalší vývoj.
Vstupom SR do Eurozóny došlo k rozdeleniu týchto konzultácií na 2 samostatné časti - konzultácie
k otázkam menovej a devízovej politiky Eurozóny a k vývoju Eurozóny ako celku (táto časť je spoločná pre
všetky krajiny Eurozóny) a konzultácie k ostatným hospodárskym politikám v SR. Posledná misia v SR
v súvislosti s konzultáciami podľa čl. IV sa uskutočnila v júli 2010
Funkciu guvernéra za SR v MMF vykonáva guvernér NBS Jozef Makúch a za jeho alternáta bol
menovaný štátny tajomník MF SR.
Slovenská republika je súčasťou belgickej skupiny (belgickej konštituencie) v MMF spolu s Rakúskom,
Belgickom, Bieloruskom, Českou republikou, Kosovom, Luxemburskom, Maďarskom, Slovinskom
a Tureckom. Konštituenčná dohoda bola podpísaná dňa 8. októbra 2003 s platnosťou na 10 rokov.
Výkonným riaditeľom je Willy Kiekens (Belgicko).
Na základe dohody, podpísanej dňa 25. apríla 2009, Slovenská republika a Česká republika zdieľajú
spoločne od júla 2009 pozíciu senior poradcu výkonného riaditeľa v MMF na báze rotácie so 4-ročnými
intervalmi. Od 1. júla 2009 túto funkciu zastáva Marek Jakoby, ktorý od roku 2006 pôsobil v MMF ako
zástupca SR vo funkcii poradcu výkonného riaditeľa. V súčasnosti je členská kvóta SR určená vo výške
427,5 mil. SDR, na základe čoho má SR v MMF pridelených 4 968 hlasov (0,19 % celkového počtu hlasov).
14.Medzinárodné finančné inštitúcie. Charakteristika súčasného inštitucionálneho usporiadania
medzinárodných finančných inštitúcií a ich význam pre medzinárodné financie. Organizačná
štruktúra Svetovej banky a jej postavenie pri poskytovaní pôžičiek pre jednotlivé sektory ekonomiky.
Podmienky pre stanovenie úrokovej sadzby a meny pri poskytovaní jednotlivých druhov pôžičiek.
Vzájomné vzťahy medzi skupinou Svetovej banky a SR.
Charakteristika súčasného inštitucionálneho usporiadania medzinárodných finančných inštitúcií a ich
význam pre medzinárodné financie.
Označenie Medzinárodné finančné inštitúcie sa vzťahuje na finančné inštitúcie, ktoré boli vytvorené (alebo
prenajaté) vo viac než jednej krajiny, a teda sú subjekty medzinárodného práva. Ich majitelia alebo akcionári
sú vo všeobecnosti vlády členských štátov, hoci ďalšie medzinárodné inštitúcie a ďalšie organizácie občas
vystupujú ako ich akcionári. Tie najprominentnejšie medzinárodné finančné inštitúcie sú vytvorené
spoluprácou viacerých krajín, hoci existujú aj bilaterálne finančné inštitúcie (vytvoril dve krajiny), ktoré sú
technicky medzinárodnými finančnými inštitúciami. Mnohé z nich sú multilaterálne rozvojové banky.
Najznámejšími medzinárodnými finančnými inštitúciami sú Svetová banka, Medzinárodný menový fond,
Európska investičná banka a regionálne rozvojové banky.
Medzinárodné finančné inštitúcie boli vytvárané predovšetkým na zabezpečovanie činnosti medzinárodnej
menovej sústavy a mobilizácii materiálnych zdrojov svetového hospodárstva. To viedlo k vzniku Svetovej
banky a Medzinárodného menového fondu. V súčasnosti sa vytvárajú čoraz zložitejšie a členitejšie
integračné zoskupenia. Z tohto dôvodu vznikajú nové medzinárodné finančné inštitúcie, ktoré plnia úlohy
ako predchádzajúce inštitúcie, avšak v užšom rámci toho konkrétneho integračného zoskupenia. Ako príklad
možno uviesť Európsku investičnú banku, Medzinárodnú investičnú banku a ďalšie regionálne rozvojové
banky.
Organizačná štruktúra Svetovej banky a jej postavenie pri poskytovaní pôžičiek
pre jednotlivé sektory ekonomiky
Svetová banka bola založená 45 krajinami vrátane bývalého Československa na medzinárodnej konferencii,
ktorá sa konala v júli 1944 v Bretton-Woods (USA). Svoju oficiálnu činnosť začala 27. decembra 1945, keď
29 krajín podpísalo Články dohody. Členstvo v Svetovej banke je podmienené členstvom v Medzinárodnom
menovom fonde (MMF).
V čase založenia Svetovej banky patrili do nej dve inštitúcie, a to Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj
a Medzinárodné združenie pre rozvoj. Postupne s ďalšími aktivitami sa Svetová banka rozšírila o ďalšie tri
inštitúcie, čím vzniklo zoskupenie nazývané Skupina Svetovej banky (The World Bank Group).