1. 1

2. Masarykova univerzita v Brně
Filozofická fakulta
Psychologický ústav
Ľuboš Auda
Úroveň a vzťah depresie a kvality života u pacientov
hospitalizovaných na Anesteziologicko – resuscitačnej
klinike
Diplomová práca
PhDr. Pavel Humpolíček, PhD.
vedúci diplomovej práce
2

3. Prehlasujem, že som túto diplomovú prácu vypracoval samostatne a uviedol v nej
všetku literatúru a iné pramene, ktoré som použil.
V Brně 29. 11. 2010 podpis …………….................
3

4. Poďakovanie
Vo svojej diplomovej práci by som rád poďakoval Mgr. Tereze Hrušovskej za cenné
rady a pripomienky a podporu pri vypracovávaní tejto práce, ďalej personálu Fakultnej
nemocnice u sv. Anny, bez ktorého by moja diplomová práca nemohla byť realizovaná.
Menovite by som rád poďakoval Mgr. Hane Neudertovej, PhD. a MUDr. Marekovi
Haklovi, PhD. za umožnenie pracovať na tomto výskume, cenné rady a profesionálny
a ľudský prístup a vrchnej sestre Semotamovej za ochotu a spoluprácu pri oslovovaní
pacientov pre spoluprácu. Rád by som taktiež poďakoval vedúcemu mojej diplomovej
práce PhDr. Pavlovi Humpolíčkovi, PhD. za odborné vedenie a cenné pripomienky pri
jej vypracovávaní, Mgr. Helene Klimusovej, PhD., PhDr. Martinovi Jelínkovi, PhD.
a Mgr. Vladimírovi Marčekovi za ochotu a pomoc pri vypracovávaní empirickej časti
mojej diplomovej práce.
4

5. Obsah
I. TEORETICKÁ ČASŤ..............................................................................................................7
1 Úvod..........................................................................................................................................7
2 Depresia ...................................................................................................................................9
2.1 Depresia podľa MKN-10..................................................................................................13
2. 2 Modely depresie..............................................................................................................13
2. 2. 1 Kognitívne-behaviorálny model depresie................................................................13
2. 2. 2 Kognitívny model depresie.....................................................................................14
2. 2. 3 Behaviorálny model depresie.................................................................................16
2. 2. 4 Interpersonálny model depresie..............................................................................18
2. 2. 5 Psychoanalytická teória depresie............................................................................19
2.3 Depresia a fyzické ochorenie............................................................................................20
3 Kvalita života..........................................................................................................................21
3. 1 Kvalita života ovplyvnená zdravím (Health-related quality of life).................................26
3. 2 Ako merať kvalitu života ? ............................................................................................27
3. 3 Kvalita života a depresia..................................................................................................28
4 Kritická starostlivosť...............................................................................................................28
5 Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie................................................................................29
5.1 Popis oddelenia................................................................................................................29
5. 2 Personálne zloženie oddelenia.........................................................................................30
5. 3 Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie a vplyv na zdravie..........................................32
5. 4 Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie a jeho vplyv na depresiu a kvalitu života........33
6 Zmenený mentálny stav ..........................................................................................................34
6. 1 Poruchy vedomia.............................................................................................................35
6. 1. 1 Kvantitatívne poruchy vedomia...............................................................................35
6. 1. 2 Kvalitatívne poruchy vedomia.................................................................................36
II. PRAKTICKÁ ČASŤ.............................................................................................................38
7 Ciele výskumu a stanovenie hypotéz.......................................................................................38
7. 1 Úvod...............................................................................................................................38
7. 2 Cieľ výskumu.................................................................................................................38
5

6. 7. 3 Základné výskumné otázky.............................................................................................38
7. 4 Hypotézy.........................................................................................................................38
8 Výsledky popisnej štatistiky...................................................................................................39
8. 1 Popis a charakteristika výskumného súboru...................................................................38
8. 2 Demografické údaje respondentov.................................................................................38
8. 2. 1 Pohlavie respondentov.............................................................................................38
8. 2. 2 Vek respondentov....................................................................................................40
8. 2. 3 Rodinný stav respondentov.....................................................................................40
8. 2. 4 Zamestnanie respondentov......................................................................................41
8. 2. 5 Vzdelanie.................................................................................................................42
8. 2. 6 Zabezpečenie respondentov.....................................................................................42
8. 2. 7 Veľkosť miesta bydliska..........................................................................................43
9. Použité diagnostické metódy..................................................................................................44
9. 1 Beckov depresívny inventár (BDI-II)...............................................................................44
9. 2 Dotazník subjektívnej kvality života (SQUALA )............................................................45
9. 2. 1 Norma.......................................................................................................................46
10 Štatistické metódy.................................................................................................................47
11 Popis a interpretácia výsledkov.............................................................................................47
12 Doplňujúce charakteristiky a informácie o súbore.................................................................51
12. 1 Korelácia medzi položkami – BDI-II (celkový skór) proti jednotlivým položkám
dotazníku SQUALA...............................................................................................................51
12. 2 Porovnanie priemerných hodnôt jednotlivých dimenzií a položiek dotazníka SQUALA
s normami reprezentatívneho súboru vytvoreného na bežnej populácií..................................51
13 Diskusia.................................................................................................................................52
14 Súhrn.....................................................................................................................................55
15 Použitá literatúra...................................................................................................................57
16 Prílohy........................................................................................................................64
6

7. I. TEORETICKÁ ČASŤ
1 Úvod
Vo svojej diplomovej práci som sa zameriaval na zistenie vzťahu medzi
kvalitou života a depresívnou symptomatikou v sebahodnotení u pacientov
Anesteziologicko-resuscitačnej kliniky. Skúmanie kvality života patrí v súčastnosti
medzi vysoko aktuálne témy, na výskum ktorých sa zameriava zaslúžená pozornosť
veľkej časti vedeckej obce po celkom svete. Najmä v oblasti zdravotníctva a staros-
tlivosti o pacientov kritickom štádiu je výskum v danej oblasti veľmi dôležitým, avšak
vzhľadom na závažnosť problému stále ešte pomerne prehliadaným. Keďže primárnou
úlohou zdravotníctva v oblasti intenzívnej medicíny je v prvom rade zabezpečenie
životne dôležitých funkcií a tým záchrana ľudskej bytosti ako biologického organizmu,
sekundárna psychologická a psychiatrická starostlivosť býva často opomínaná a zaned-
bávaná. Rastúci trend celosvetového výskumu je preto významným príspevkom pre
zlepšenie tejto situácie a tým aj komplexnejšiemu uchopeniu danej problematiky a ľud-
skej bytosti v celej šírke jej bio-psycho-sociálnej roviny.
V prvom rade je preto dôležité zameranie pozornosti na dopad tejto skúsenosti
na psychický stav pacienta. A to nielen počas hospitalizácie, ale najmä po prepustení
do domácej liečby. Mnohé výskumy v tejto oblasti ako aj moja osobná empirická
skúsenosť počas získavania podkladov pre praktickú časť diplomovej práce len
dokazujú, že práve neadekvátna opätovná integrácia do bežného života v rámci
pooperačnej skúsenosti môže mať za následok zhoršenie psychického stavu jedinca
disponujúceho takouto skúsenosťou. Práve tu je potrebná sociálna podpora. Je
vyžadovaná nielen od kvalifikovaných odborníkov – psychológov, psychiatrov a zdra-
votníckeho personálu ako celku, ale najmä najbližšieho okolia – rodiny, priateľov a zná-
mych, ktorých pozitívna odozva môže mať signifikantný vplyv na integráciu takéhoto
druhu skúsenosti.
Nasledovné riadky by som venoval krátkemu popisu oblastí, ktorým sa venujem
v teoretickej časti svojej diplomovej práce a objasneniu prečo som tento priestor
venoval práve im.
Prvú, praktickú časť mojej diplomovej práce preto tvorí objasnenie, výklad a zá-
kladné teoretické vymedzenie pojmov, na ktorých vzťah sa zameriavam v nasledujúcej,
praktickej časti. Na začiatok preto uvádzam základné obecné vymedzenie depresie ako
psychického ochorenia a predostieram teoretické koncepty jej etiopatogenézi. Následne
zmieňujem aj jej psychopatologické a psychodiagnostické rozčlenie ako aj diferenciálnu
7

8. dignostiku zmieneného pojmu. V prílohe na konci mojej práce taktiež pripájam
základné členenie tak, ako je zakotvené v manuále MKN-10. Pomerne obsiahly priestor
som sa taktiež ďalej pokúsil venovať aj základným terapeutickým prístupom a mode-
lom, ktoré sa na základe dlhoročnej klinickej praxe preukázali ako najúčinnejšie pri jej
liečbe. V subkapitolách tak zmieňujem kognitívno-behaviorálny prístup, ktorý ako
historicky prvý dosiahol preukázateľných výsledkov pri liečbe tohoto rozšíreného
ochorenia (Možný, Praško, 1999) .
Medzi ďalšie teoretické terapeutické prístupy ktoré sa daným pojmom zaoberali
zmieňujem modely, z ktorých tento model vychádza – kognitívny a behaviorálny. Ďalej
model interpersonálny a v neposlednom rade psychoanalytický prístup.
Nasledujúcou kapitolou sa snažím plynule napojiť na predcházajúce a predostrieť
výskumy, ktoré sa vzťahom depresie na fyzické ochorenie zaoberajú.
Medzi ďaľšiu oblasť, ktorej venujem pomerne široký priestor tak patrí kvalita života.
Ide o pojem pomerne ťažko uchopiteľný a obsiahnuteľný. Je preto takmer nemožné
obsiahnuť ho na pomerne obmedzenom priestore mojej diplomovej práce v celej šírke
jeho komplexnosti. Po základnom rozčlenení a prístupoch nazerajúcich na danú
problematiku som sa preto rozhodol zamerať svoju pozornosť najmä na ten, ktorý
považujem vzhľadom na tému ktorou sa vo svojej práci zaoberám za najadekvátnejší.
Kvalita života ovplyvnená zdravím sa, ako už názov vypovedá, pomerne úzko vzťahuje
k fyzickému ochoreniu a dopadu na ňu. Napriek zaužívaniu najmä v medicínskej oblasti
ho považujem sa pomerne zásadný aj v oblasti psychológie v uchopení vzťahu medzi
fyziologickým ochorením a jeho vplyvu na kvalitu života. Pozornosť taktiež
zameriavam aj na spôsob akým sa pristupovalo k meraniu kvality života a vytváranie
adekvátnych diagnostických nástrojov v časovom horizonte. Pre lepšiu orientáciu čita-
teľa v uchopení tohoto pojmu tak venujem následný text rozčleneniu do kategórií a prí-
stupov ktoré sa pri merianí zmieneného pojmu používajú. Nasledujúcou kapitolou
Depresia a kvalita života - tak ukončujem dva zmienené vyčlenenia pojmov a venujem
tak priestor pre prezentáciu výskumov v tejto oblasti.
Poslednú veľkú oblasť, ktorej venujem v následovných kapitolách pomerne obsiahly
priestor zaberá intenzívna starostlivosť a oddelenia kde je tento druh ošetrenia
poskytovaný. V mojom prípade sa jedná o Anesteziologicko-resuscitačnú kliniku.
V tejto kapitole na začiatok zmieňujem krátky historický vývoj a pokračujem zložením
oddelenia. Záverom sa zameriavam na popis výskumov venujúcich sa vzájomnému
vzťahu medzi hospitalizáciou a jej vplyvu na psychický stav pacienta. Medzi posledné
oblasti, ktoré v teoretickej časti hlbšie rozoberám je základné rozčlenenie zmeného
8

9. mentálneho stavu, z ktorého výskytom sa pacienti hospitalizovaní na tomto oddelení
bežne stretajú.
2 Depresia
Pred viac ako dvetisíc rokmi pomenoval grécky lekár Hippokrates ochorenie
melanchólia. Vtedy pokladal za pôvodcu tohto ochorenia, dnes známeho ako depresia,
poruchu telesných tekutín, konkrétne jednej z nich – čiernej žlče. Mnoho historicky
známych osobností ňou trpelo a správy o nej možno nájsť v priebehu celých ľudských
dejín (Gilbert, 2002).
Depresia patrí medzi najčastejšie psychiatrické ochorenia. Jej výskyt je
dvojnásobne vyšší u u žien ako u mužov. Praško (2007) uvádza , že celoživotné riziko
pre jej rozvoj je 20-25 % u žien a 7-12 % u mužov. Pričom v prepubertálnom období je
pomer jej výskytu približne rovnaký, po puberte sa začína u žien objavovať takmer dvoj
až trojnásobne častejšie (Praško a kol., 2007). U veľkej depresie (major depression) je
pomer medzi mužmi a ženami v rôznych štúdiach kolíše medzi 3:1 až 4:1. U bipolárnej
poruchy je intergenderový pomer zväčša vyrovnaný (Culbertson, 1997). Začína zväčša
medzi 25. - 35. rokom života, prepuknúť však môže v každom veku (Praško a kol.,
2007).
Neliečená depresívna epizóda trvá 6-24 mesiacov, napriek tomu sa však takmer
12 % pacientov nezotaví ani po 5 rokoch od jej ukončenia (Keller, 1996 cit. podľa
Praško a kol, 2007). Diagnózu často komplikuje aj komorbidita s inými somatickými
ochoreniami (Praško a kol., 2007).
Napriek veľkému množstvu nazbieraných informácii o tomto ochorení o jej
samotnej etiopatogenézii toho vieme stále pomerne málo. Hypotézy ohľadom etiológie
tohto ochorenia sa nachádzajú najmä v oblasti biologickej. V popredí vedeckého
záujmu sa vyskytujú najmä faktory genetické, skúma sa dopad biologických účinkov
stresu, imunoneuroendokrinné zmeny a taktiež aj neurochemický vplyv (Praško a kol.,
2007). Čo sa rizika genetickej predispozície týka je v závislosti na pohlaví rovnaké
(Kendler, Prescott, 1999). Na základe animálneho modelu sa podarilo vytvoriť
aj nový koncept prístupu ku vzťahu medzi neurogenézou (proces tvorby nových
neurónov) a rozvojom depresie. Napriek významnej úlohe, ktorú zohráva pri vzniku
tohto ochorenia, jej znížená úroveň nevedie ku rozvoju depresívneho správania ani nie
je primárnym faktorom ktorý k nemu vedie (Henn, Vollmayr, 2004). Je nutné taktiež
uviesť, že všetky tieto významné etiologické faktory sa navzájom prepojujú
9

10. a ovplyvňujú. V súčastnosti sa najviac zameriavame na faktory genetické,
neurobiologické a psychosociálne. Taktiež aj výsledky niektorých štúdií dvojčiat
dôležitosť genetického faktoru podtrhujú (Praško a kol., 2007). Sjöholm a kol. (2009)
uvádzajú ako najriskantnejšie faktory nízku sebaúctu, neuroticizmus a úzkosť v ranej
adolescencii a traumu a históriu depresie v pozdnej adolescencii.
Medzi ďalšie príčiny sa napríklad uvádza funkcia neurotransmitérov,
alkoholizmus, depresiu v rodine, zvýšenú kritičnosť a nepriateľskosť partnera,
absenciu či nedostatok dôverných vzťahov, nedostatočná sociálna opora alebo nedos-
tatok sebadôvery (Praško a kol., 2007).
Podľa biologickej teórie má na vznik depresie vplyv porucha
neurotransmitérových systémov v mozgu. Ide najmä o zníženú dostupnosť serotonínu,
noradrenalínu a dopamínu. Farmakoterapia ochorenia sa preto zameriava na blokádu
enzymatického metabolizmu noradrenalínu, dopamínu a serotonínu (IMAO), spätné
vychytávanie noradrenalínu a serotonínu (tricyklické antidepresíva), selektívnu
inhibíciu serotonínu (SSRI) alebo aj serotonínu a noradrenalínu spolu (SNRI).
Elektroencefalografické nálezy uvádzajú skrátenú latenciu a zvýšenú denzitu REM
spánku, predĺženie zaspávania, predčasné zobúdzanie a skrátenie samotného spánku
celkovo. Opakovane bola taktiež zistená zvýšená hladina kortikotropin-releasing
faktoru (CRF) U takto postihnutých osôb bola nájdená taktiež zvýšená koncentrácia
CRF v mozgomiešnom moku (Praško a kol., 2007). West a Maes (1999) uvádzajú ako
neoddeliteľnú súčasť depresie aj aktiváciu a následu disreguláciu tzv. protizápalovej
systémovej odpovede. Tá podľa autorov zohráva kľúčovú rolu v akútnej fáze vzniku
ochorenia a poskytuje tak aj lepšie vysvetlenie a pochopenie jej psychosociálnej
a ekologickej etiológie.
Pri diagnostike depresie sa zameriavame na 3 základné oblasti. Patria medzi ne
oblasť psychologická, sociálna a biologická. V prvej kladieme formou otázok dôraz
na prežívanie svojho sebaobrazu vo vzťahu k okoliu a jeho porovnávanie so sebou
samým. Dôležitá je taktiež príčina, ktorú pokladá klient za spúšťač svojho súčasného
stavu. Ďalej sa zameriavame na aktuálnu situáciu a jej hodnotenie, na budúcnosť ako
aj dĺžku samotného ochorenia. Pri rozhovore sa upriamujeme na porovnanie z bežným
stavom. Či je podľa neho daný stav výrazne odlišný oproti normálu ako aj zmenu
vo vzťahu k činnostiam, ktoré pred nástupom ochorenia prinášali klientovi potešenie
(partnerský vzťah, sex, prechádzky ...). Spýtame sa taktiež, či pokladá depresiu
za vzťahový problém, alebo či je výraznejšou príčinou skôr telesné ochorenie. V
oblasti sociálnej je potrebné načrtnúť významné životné udalosti, ktoré mohli
10

11. k danému ochoreniu dopomôcť, alebo ho naštartovať. Ako vníma sociálne vzťahy
v širšom i už-šom okolí. Je toto okolie pre neho dostatočne stimulujúcim ? V oblasti
rodiny zameriavame svoju pozornosť na atmosféru, akou na neho pôsobí. Skúmame,
či klient nepovažuje toto prostredie za agresívne alebo ľahostajné. V oblasti prežívania
smerujeme otázky na pocity hnevu, frustrácie, nenávisti a zážitky sklamania
alebo straty. Medzi sociálnymi vzťahmi klienta hľadáme zdroje sociálnej podpory
a či ich klient má možnosť alebo príležitosť využiť. V neposlednom rade sa
upriamujeme aj na praktické problémy, ktoré býva často opomínanými. Predmetom
otázok tak môžu byť oblasti finančného zabezpečenia alebo bývania.
V poslednej - biologickej oblasti, skúmame dôležité ukazovatele ako poruchy
spánku, zmeny v stravovacích návykoch a poklesu energie oproti normálu.
V psychomotorickom tempe môžeme pozorovať agitovanosť ako aj výraznú
spomalenosť a problémy so sústredením. Opäť tieto pozorovania konfrontujeme
s bežným stavom klienta (Gilbert, 2002).
Pri zameraní sa na diferenciálnu diagnostiku a komorbiditu depresie je potrebné
odlíšiť najmä depresívnu poruchu ako klinický pojem od jej neadekvátnosti
v pojmosloví užívaného v bežnom hovorom jazyku. Zhoršená nálada, zármutok
nad stratou blízkej osoby alebo dôležitých hodnôt sú časté a patria medzi bežnú ľudskú
skúsenosť. Zámena s depresívnou poruchou je však často neadekvátna (Praško a kol.
2007).
Na rozdiel od depresie (v klinickom slova zmysle) v symptomatológii
chronického zármutku (v ang. literatúre uvádzaný ako chronic sorrow) alebo žiaľu
(grief) absentujú na seba zamerané kognitívne rysy, pocity trvalej a iracionálnej
beznádeje, samovražedné predstavy ako aj premorbidná zaujatosť bezcennosťou.
Naopak s depresiou ich spája disforická nálada, somatický vplyv a stiahnutie sa
zo sociálnych situácii (Hobdell, 2004).
Praško a kol. (2007) vyjadrujú názor, že zármutok často odoznieva po 2 až 3
mesiacoch a oblasť spoločenská a pracovná ním býva zväčša nepostihnutá. Liečba často
nebýva akútnou a pomocou podpornej terapie môže dôjsť k zmierneniu jej symptómov.
Nutnosť odlíšenia je potrebná najmä u :
1) Poruchy nálady u somatického ochorenia – sekundárna depresia
(nádorové ochorenia, poškodenie mozgu tumorom, roztrúsená skleróza,
neurologické ochorenia,, infekčné ochorenia, AIDS a i.).
2) Depresívny syndróm navodený psychoaktívnymi látkami (alkohol,
barbituráty, metamfetamin a i.) alebo inými liekmi. Samotný stav tak
11

12. môže byť navodený psychoaktívnymi látkami pri ich zneužívaní,
závislosti, aktuálnej intoxikácií či prežívaním odvykacieho stavu ako aj
liekmi požívanými v somatickej medicíne alebo psychiatrii. K odlíšeniu
slúži dôkaz syndrómu abúzu či závislosti. Pokiaľ je depresívna
symptomatika prítomná v klinickom obraze, vymizne zväčša po vysade-
ní liekov, alebo zvládnutí základného stavu
3) Demencia – problém nastáva najmä pri výskyte tzv. pseudodemencie.
Ide o príznaky ktoré môžu napodobniť demenciu. Pre diagnózu svedčia
najmä rozdiely v deficite medzi novo- a staropamäťou, jeho menlivosť
v kognitívneho oblasti, absencia zmätenosti, depresívnej poruchy
a patologických nálezov pomocou EEG a CT a rýchly počiatok
príznakov.
4) Schizofrénia – Psychotické príznaky sa na rozdiel od depresie objavujú
no vrchole symtomatiky, a nie na jej počiatku, ako tomu býva u schizo-
frénie. Absentuje taktiež inkoherencia myslenia, amputácia a imputácia
myšlienok.
5) Schizoafektívna porucha - Diagnóza sa užíva pri výskyte oboch
(schizofrénnej aj afektívnej) týchto porúch v klinickom obraze pacienta.
6) Dystýmia – Obraz je oproti depresívnej epizóde miernejší. Jej priebeh je
dlhý a nebýva ohraničený remisiami.
7) Poruchy prispôsobenia – Príznaky sa vyskytujú v jasnej náväznosti
na konkrétnu životnú udalosť. Depresia môže byť taktiež spustená
podobnými faktormi, avšak o diagnostickom závere rozhoduje až jej
samotný priebeh.
8) Bipolárne afektívne poruchy – Depresívnu poruchu vylučujú najmä
manické a hypomanické epizódy.
9) Zármutok – Vyskytuje sa často u starších ľudí. Príznaky zväčša
nepresiahnu dĺžku troch mesiacov. Myšlienky na smrť, suicidum,
psychomotorické spomalenie, halucinácie, autoakuzácia, patické
zaoberanie sa vlastnou bezcennosťou a narušenie životného fungovania
nie sú prítomné.
10) Zdvojená depresia – Samotnej depresívnej poruche predchádza
prítomnosť dystýmnej poruchy. Následná liečba ju zväčša len redukuje
na dystýmnu úroveň.
11) Poruchy osobnosti - Porucha neprebieha s jasne ohraničenými
12

13. remisiami, objavuje sa neustále opakujúci maladaptívny vzorec
chovania. Depresívne symptómy vyplývajú najmä z neho.
2. 1 Depresia podľa MKN-10
Pojem depresia zahŕňa podľa klasifikácie MKN-10 viacero jednotiek –
depresívnu fázu bipolárnej afektívnej psychózy (F31), depresívnu epizódu (F32),
periodickú (rekurent-nú) depresívnu poruchu (F33), trvalé poruchy nálady – dystýmiu
a cyklotýmiu (F34) a depresívnu reakciu (F43). Podľa závažnosti je depresia
rozdeľovaná na ľahkú, strednú, ťažkú. Ťažká ďalej na bez a so psychotickými
príznakmi (cit. podľa Praško, Možný 1999, str. 214).
Pre samotný stav sú charakteristické tieto príznaky – skleslá nálada, zníženie
energie a aktivity, zníženie schopnosti sa radovať, pokles záujmov, zhoršené
sústredenie, znížené sebavedomie, pocity viny a bezcennosti, pesimistický pohľad
do budúcnosti, myšlienky na samovraždu, predčasné prebúdzanie, zníženie záujmu
o sex. Nálada býva zväčša najhoršia ráno a počas dňa sa zlepšuje. Niekedy sa depresia
prejavuje aj telesnými príznakmi bolesťou v chrbte, brucha, hlavy. V ťažkej depresii sa
môžu vyskytovať aj bludy obsahujúce myšlienky, že postihnutý zapríčinil nejakú
katastrofu, alebo zavinil nejaký zločin. Môžu sa vyskytnúť aj sluchové a čuchové
halucinácie. Ťažký útlm psychomotoriky môže viesť až k úplnému stuporu (cit. podľa
Praško, Možný 1999, str. 214).
2. 2 Modely depresie
2. 2. 1 Kognitívne-behaviorálny model depresie
„Ľudí nevyvedú z miery veci samotné, ale názory na ne.“
Epiktetos
„Kognitívne-behaviorálny model vychádza z teórie učenia“ (cit. podľa Praško,
Prašková, Prašková 2003, str. 68). Podľa tohoto modelu sa depresívny človek naučil
takýmto spôsobom uvažovať a jednať, je však možné preučiť ho na spôsob
konštruktívny. K normalizácii nálady často dochádza po zmene maladaptívneho
spôsobu uvažovania na spôsob, ktorý je adaptívnejší (Praško, Prašková, Prašková,
2003).
Korene tohto teoretického modelu siahajú až do starovekého Grécka.
V kognitívnej teórii sa dodnes používa technika „sokratovského opytovania“. Ide
13

14. o spôsob , v ktorom sa pomocou umného kladenia otázok snaží pýtajúci priviesť svojho
partnera k poznaniu, ktoré si predtým neuvedomil (Možný, Praško, 1999).
Medzi zakladateľov tohto smeru radíme najmä A. Ellisa s jeho
racionálne-emočnou terapiou (RET) a A. T. Becka s kognitívnou terapiou depresie.
Zo psychoanalýzy, v ktorej boli oba títo terapeuti vycvičení, prevzali najmä
predpoklad, že príčiny psychických problémov sú intrapsychické, t.j. - mentálne
procesy (Možný, Praško, 1999). Oba tieto prístupy navádzajú klienta k introspektívne-
mu pozorovaniu. Poznatky nadobudnuté počas neho tak tvoria základ k pochopeniu
samotného problému (Beck, 2005). Na rozdiel od psychoanalýzy sa však zamerali Beck
a Ellis na procesy vedomé a predvedomé.
Autori skúmali aktuálny spôsob myslenia a hodnotenia svojich klientov
a súčasne ich nabádali, aby si platnosť svojich myšlienok a predpokladov overovali
sami konkrétnym chovaním. Popularitu tohoto terapeutického prístupu podporil aj fakt,
že sa opakovane preukázalo, že je na rozdiel od psychoanalýzy a behaviorálnej terapie
v liečbe depresie skutočne účinná. Beckova kognitívna teória vzniku a udržovania
depresie tak právom patrí medzi najcitovanejšie a najpopulárnejšie teórie depresie
(Možný, Praško, 1999).
Kognitívno-behaviorálna terapia sa preukázala aj ako adkvátnym ekvivalentom
pri liečbe rekurentnej depresie, o ktorej sa dlho predpokladalo, že jedinou účinným
prístupom pre jej liečbou je dlhodobá farmakoterapia. Aj napriek jej nevyhnutnosti
u niektorých pacientov, liečba zvyškových príznakov pomocou kognitívno-
behaviorálneho prístupu môže znížiť riziko relapsu (Fava a kol., 1998).
2. 2. 2 Kognitívny model depresie
Pre pochopenie kognitívneho prístupu v terapii je potrebné definovať základné
kognitívne postoje s ktorými tento prístup operuje (Praško, Kosová, 1998).
Ashmore (1993) uvádza tieto :
1. Jedinec nie je len pasívny prijímateľ, ale zároveň aj aktívne
interpretuje udalosti a stimuly.
2. Kognície modifikujú obraz o svete a sebe samom.
3. Nie vonkajšia realita, ale naša osobná interpretácia a prikladanie
význam určuje našu náladu.
4. Človek dokáže svoje maladaptívne konanie zmeniť.
5. Táto zmena vedie aj k celkovému zlepšeniu klinického obrazu
ochorenia a psychického stavu jedinca.
14

15. Beck (1979) tvrdí, že „depresia je naučenou reakciou jedinca na vplyvy
vonkajšieho prostredia.“ (cit. podľa Možný, Praško, 1999, str. 215). Jedinec náchylný
k depresii sa v detstve podľa neho stretáva s ocenením iba podmienene, tzn. iba pri
splňovaní určitých nárokov a kritérií. V dôsledku takéhoto systému ocenení sa tak naučí
mylne odvodzovať svoju hodnotu iba na základe očakávania okolia a podávaného
výkonu (Možný, Praško, 1999).
„Dochádza tak k vytvoreniu maladaptívneho kognitívneho schématu – rigidné pohľady
z detstva na svet, ktoré sa neprejavujú, pokiaľ sa neobjaví závažná stresujúca udalosť
alebo nadmerné množstvo stresujúcich podnetov.“ (cit. podľa Praško, Prašková,
Prašková 2003, str. 69).
V neskoršom živote vynakladá veľké úsilie, aby dosiahol ocenenia a prijatia
okolia. Agresívne tendencie – prejavy hnevu, zlosti a sklamania zväčša potlačuje a sme-
ruje dovnútra, aby osoby na ktorých mu záleží neodradil. Spúšťačom depresívnej
epizódy v živote takto stigmatizovaného jedinca býva často udalosť v oblasti
medziľudských vzťahov. Niekedy ide o udalosť objektívne významnú, často však o me-
nej výraznú, ktorú ako zlyhanie prežíva len jedinec samotný. V niektorých prípadoch
môže ísť o situáciu paradoxne pozitívneho charakteru, ktorá je však spojená s väčším
očakávaním a tak človek precitlivelý na zlyhanie sa ho začne ešte viac obávať ( Možný,
Praško, 1999). Klinická depresia prepuká v okamžiku, keď jedinec zlyháva. Jeho
sebaakceptácia sa rúti, je odmietaný okolím. Myseľ je pohltená automatickými
negatívnymi myšlienkami a nastupujú disfunkčné kognitívne schémy ( Možný, Praško,
1999). „Obsah mysle je zameraný na určitú významnú stratu“ (cit. podľa Beck, 2005,
str. 68). Pacient je presvedčený o strate nevyhnutnej pre jeho šťastie, predpokladá
zlyhanie pri akokoľvek úsilí, seba vidí ako postrádajúceho kvality k dosiahnutiu
vytýčených cieľov (Možný, Praško, 1999).
Podľa Becka (2005) sa na depresívnej symptomatike podieľajú najmä
3 kognitívne fenomény.
V prvom rade ide o tzv. kognitívnu triádu :
1) Negatívne sebapojatie – Videnie seba ako defektného a
nežiaduceho.
2) Negatívne hodnotenie zážitkov – Sú hodnotené ako zlyhania a
porážky.
3) Negatívny pohľad do budúcnosti – Je vnímaná len zúžene alebo
vôbec. Jedinec očakáva len ďalšie utrpenie a strádanie.
Ďalej ide o vplyv špecifických myšlienkových schém. Ide o stabilné kognitívne
15

16. vzorce, ktorými sa človek snaží interpretovať svoju skúsenosť. Tieto postoje
nachádzajúce sa v centre nášho kognitívneho systému vytvárajú základ pre interpretáciu
udalostí a chápaniu reality obecne. Pokiaľ však dôjde k maladaptívnemu posunu,
následná interpretácia povedie k prežívaniu stresu a maladaptívnemu chovaniu (Beck,
1979 cit podľa Možný, Praško, 1999).
V poslednom rade sú to najmä kognitívne omyly – systematické a opakované
chyby v myslení, vnímaní, úsudku a hodnotení ktoré vedú, aj napriek rozdielnej
skúsenosti, k pretrvávaniu týchto negatívnych schém. Vďaka týmto omylom sa
jedincovi darí negatívne schémy udržiavať, čo sa potvrdzuje najmä v stresových
situáciach. Napriek týmto omylom si ľudia chýb v logike zväčša nie sú vedomí.
K uvedomeniu dochádza spravidla až pri konečných záveroch, ktoré môžu viesť
k rozvoju depresie (Praško a kol., 2007).
Ako Beck (2005) uvádza, pre pochopenie kognitívneho prístupu k liečbe
depresie je nevyhnutá formulácia pacientových problémoch v kognitívnych pojmoch.
Jednou z hlavných charakteristík zmieňuje posun v organizácii kognitívnych procesov.
Príčinou negatívneho spôsobu uvažovania o svete je dominancia istých kognitívnych
schém na úkor iných. Jedinec je nevyhnutne presvedčený o svojej neúspešnosti,
bezcennosti, nešikovnosti, neschopnosti, neatraktívnosti pre druhých. Svoje zážitky
mnohokrát systematicky skresľuje. Je neschopný motivácie k akýmkoľvek
konštruktívnym aktivitám a od budúcnosti neočakáva žiadne úspechy. Tieto mylné
presvedčenia vedú k len k ďalších príznakom ako je smútok, pasivita, sebaobviňovanie,
strata radosti, samovražedné tendencie. Tým sa vytvára bludný kruh, v ktorom sa
myslenie, emócie a motivácia navzájom posilňujú a upevňujú.
V porovnaní s farmakoterapiou sa kognitívna terapia nelíši, čo sa týka
symptomatickej reakcie. Závažnosť v počiatočnej fázi možno však lepšie predvídať
pomocou farmakoterapie (Hollon a kol., 1992).
2. 2. 3 Behaviorálny model depresie
Behaviorálnych teórií osvetľujúcich vznik depresie bolo vytvorených hneď
niekoľko. Praško zmieňuje (Praško, Kosová, 1998) napríklad Seligmanovu teóriu
„naučenej bezmocnosti“ (Seligman, 1975 cit. podľa Praško, Kosová, 1998)
alebo Lewishonovu teóriu „redukovaného pozitívneho posilňovania“ (Lewinsohn, 1975
cit. podľa Praško, Kosová, 1998).
Lewinsohn (cit. podľa Calhoun, Adams, Mitchell, 1975; Lewinsohn cit. podľa
Calhoun a kol. 1974 a Lewisohn a kol., 1979) vyslovuje presvedčenie, že depresia sa
16

17. prejavuje ako výsledok zníženého pozitívneho posilňovania. To závisí jednak
na množstve udalostí, ktoré toto presvedčenie posilňujú, na ich počte ktorý sa skutočne
objaví a v poslednom rade na rozsahu schopností umožňujúcich toto posilňujúce
presvedčenie získať (Praško, Kosová, 1998).
Lewisohnova pôvodná teória bola neskôr revidovaná. Jej novšia verzia zmieňuje
fakt, že po objavení depresie dochádza dočasne k prerušeniu určitých automatických
vzorcov chovania a tým pádom aj k zníženiu samotného pozitívneho posilňovania.
Výsledkom tohto mechanizmu býva nástup negatívnych očakávaní, nástup dysfórie ako
aj viditeľná zmena chovania (Praško, Kosová, 1998).
Seligman (1975, podľa Praško, Kosová, 1998), ktorý prispel k behaviorálnej
teórii pojmom „naučená bezmocnosť“ vytvoril hypotézu, v ktorej vysvetľuje vznik
depresie situáciou, kedy osoba pociťuje nedostatočnú väzbu medzi chovaním a jej
dôsledkami. K príčinám, ktorými Seligman vysvetľuje túto jedincovu bezmocnosť radí
negatívnu anticipáciu udalostí, presvedčenie nemožnosti ich ovplyvniť, prisúdenie
negatívnych udalostí príčinám stabilným, obecným a vnútorným, pričom naopak
pozitívnym má tendenciu prisudzovať príčinu vonkajšiu, nestabilnú a špecifickú. Medzi
poslednú príčinu zmieňuje autor neadekvátnosť schopnosti kontroly situácie. Čím
väčšia je istota jej nepriaznivého vývoja, tým väčšia je aj schopnosť jej kontroly.
Prisúdenie dôležitosti, je tak často priamo úmerné narušeniu sebavedomia a afektivite.
Teória sociálneho učenia, ktorá predchádzajúce teórie zhrňuje predpokladá,
že psychologické fungovanie môžeme najlepšie pochopiť v rámci vzájomnej interakcie
medzi faktormi prostredia, osobnostnými a behaviorálnymi faktormi. Chovanie nie je
iba jednoduchou odpoveďou na vonkajšie podnety, ale je možné nad ním získať
vedomú kontrolu. Naučeným je nielen chovanie ale aj cítenie a myslenie. Depresiu je
možné odstrániť pomocou adaptívnejšieho vzorca chovania (Praško, Kosová, 1998).
Praško (2007) tvrdí, že liečba depresívnych stavov je v KBT podobná. Mierne
rozdiely v prístupe však môžeme nájsť v dôrazoch na rôzne aspekty liečby.
Pri depresívnej epizóde u unipolárnej depresie je nevyhnutná najmä práca
s automatickými negatívnymi myšlienkami a plánovaním aktivity. U dystýmie sa
zameriavame najmä na zmenu disfunkčných kognitívnych schém, zmenu životného
štýlu smerom k plnšiemu prežívaniu príjemných aktivít a nácvik sebaposilňovania.
U porúch bipolárnych ide v prvom rade najmä o prevenciu ďalších fáz, o schopnosť
včas zachytiť signály relapsu, dodržiavanie denných rytmov a harmonizáciu životného
štýlu.
Medzi prvé kroky pri liečbe je snaha rozčleniť symptóm na jednotlivé súčasti.
17

18. Terapeut môže začať od ktoréhokoľvek príznaku a zamerať svoje úsilie na jeho
ovplyvnenie. Pretože sa jednotlivé faktory vytvárajúce depresiu nachádzajú v interakcii,
môžeme predpokladať, že zlepšenie v jednej oblasti bude mať za následok vplyv
na ďalšie depresívne symptómy a tým aj syndróm ako celok (Beck, 2005).
2. 2. 4 Interpersonálny model depresie
Interpersonálny model terapie (ďalej len IPT) vznikol pôvodne v priebehu
obdobia približne dvadsiatich rokov a to najmä pre osoby trpiace veľkou depresiou
(major depression). Časovo si liečba týmto typom terapie vyžaduje obmedzený čas.
Bola vytvorená na základe zážitkov a skúseností odborníkov na duševné zdravie môže
bol používaná spolu s užívaním psychofarmák ako aj bez nich. Základná hypotéza
stojaca za touto teóriu vraví, že napriek tomu, že je príčin depresie mnoho, väčšina
z nich nastáva v interpersonálnom alebo sociálnom kontexte. Väčšinou tak vzniká
na základe nášho osobného života často kvôli ľuďom, ktorí sú pre nás dôležití a cítime
k nim blízkosť. Podľa tohto modelu je pre objasnenie jeho vzniku preto dôležité
identifikovať a učiť sa zachádzať s týmito problémami a pochopiť tak ich vzťah
k vzniku tohto ochorenia (Weissman, 1995).
Podľa IPT terapeutov je toto ochorenie zložené z troch základných častí.
V prvom rade sú to symptómy. Medzi ne sú zahrnuté napr. problémy so spánkom,
príjmom potravy, stratou záujmu, nadšenia v živote, vyčerpanosť a pesimistická
perspektíva. Medzi ďalšie patria zmeny v oblasti spoločenskej a medziľudskej. Tie
zahrňujú našu schopnosť vychádzať si s osobami ktoré sú pre nás dôležitými – rodinou,
deťmi, partnerom, súrodencami, blízkymi priateľmi alebo kolegami v práci. Medzi
poslednú z troch príčin radí IPT našu samotnú osobnosť. Weissmann (1995) tvrdí, že je
mnoho trvalých spôsobov, podľa ktorých vo svojom živote jednáme. To ako
vyjadrujeme hnev, sebaúctu, či sme plachí, agresívni alebo podozrievaví. Tieto
vlastnosti potom určujú naše reakcie a interakciu s druhými ľuďmi. Osobnostné vzorce
tak môžu následne rozvinúť depresiu (Weissmann, 1995).
IPT sa snaží zasiahnuť najmä do prvých dvoch aspektov vzniku depresie a to
samotných symptómov ako aj sociálnych a interpersonálnych vzťahov. Tým, že tento
model k depresii pristupuje ako ku klinickej poruche umožňuje „onálepkovať“ pacienta
touto diagnostickou nálepkou a tak legitimizovať jeho presvedčenie. Tento prístup sa
tak líši od väčšiny bežných terapeutických prístupov (Weissmann a kol., 2010).
Interpersonálny model si taktiež nenárokuje jediné správne riešenie pri liečbe
tohto ochorenia. Mnoho výskumov však potvrdilo úspechy pri liečbe týmto typom
18

19. terapie ako jej dôležitú náhradu namiesto farmakoterapie. Hlavnou snahou je
pochopenie vzniku príčin depresie a ich súvislosti so spoločenským a osobným
životom. Podľa IPT je dôležitejšie zameranie sa „tu a teraz“ ako problémov v detstve
a minulosti (Weissmann, 1995).
IPT sa preukázala ako veľmi úspešná aj pri liečbe unipolárnej depresie. Po
vysadení farmakoterapie sa u osôb ktoré pokračovali aj naďalej v IPT terapii
preukázateľne výrazne zvýšila doba remisie. Významným činiteľom bola aj vysoká
úroveň medziľudského zamerania, ktorá mala na pacientov značne profylaktický účinok
(Frank a kol., 1991)
2. 2. 5 Psychoanalytická teória depresie
Podľa psychoanalýzy je depresia výsledkom intrapsychického konfliktu, ktorý
pramení z ťažkostí, ktoré má ego pri integrácií agresívneho pudu, ktorý prežíva a poci-
ťuje ako príliš nebezpečný pre uchovanie libidne-katexných objektov. Tieto agresívne
pudy smerujú subjekt k superegu, ktoré sa stáva príliš prísnym a náročným. Depresívne
manifestácie sú časté aj v iných klinických oblastiach, u ktorých sú základom
intrapsychické konflikty (Mijolla, 2005).
Karl Abraham (1927) bol prvým psychoanalytikom, ktorý popísal u depresív-
nych pacientov zvýšenú ambivalenciu v ich pudoch. Zdôrazňuje u nich orálnu fixáciu
na ktorú poukazuje patologická symptomatika prejavujúca sa v ich fantáziách a snoch.
Orálno-sadistické tendencie, ktoré popisuje, sú podľa neho vedomé a potlačené. Sú
zdrojom trápenia najmä ak sú namierené proti egu v seba-trestajúcej podobe.
O depresii píše aj Freud v knihe Smútok a melanchólia. Užíva však pojem
„melanchólia“. Freud porovnával psychologický mechanizmus melanchólie a smútenia,
ktoré predstavuje depresívny stav u normálnych ľudí. Rozdiel v nich spočíva v narciz-
me melancholikov u ktorých neschopnosť zniesť zážitok straty vedie k orálnemu
začleneniu strateného objektu do ega, kde je napádané superegom. Naopak osoba
trpiaca smútkom, čeliaca bolestivému problému oddeleného libida, investuje svoju
energiu do strateného objektu, namiesto snahy o jej obrátenie do vonkajšieho sveta.
Napriek tomu, že hlavný problém je skutočne tvorený Freudovým popisom melanchólie
vo svojej teórii sa už ďalej nezaoberal jemnými variáciami v jej jednotlivých stupňoch
(Fonagy, Target, 2005).
Melanie Kleinová prichádza s pojmom depresívna úzkosť a depresívna pozícia
vyskytujúcich sa už u detí. Depresívnu úzkosť chápe ako následok uvedomenia si
vlastnej deštruktivity, ktorou dieťa ublížilo milovanému objektu (v tomto prípade
19

20. matka) a z toho plynúce intenzívne obavy úzkosti a viny. Usporiadanie tejto skúsenosti
nazýva depresívna pozícia. Dieťa sa následkom fantázijných predstáv plných deštrukcie
dostáva do ambivalentného stavu, kedy frustrujúci objekt, ktorý bol zničený je zároveň
objektom milovaným. V snahe odčiniť toto jednanie sa tak rodí kompenzačná fantázia.
Ak majú ostať milované objekty celistvými, musí dieťa uveriť v schopnosť reparácie,
ničivé následky odčiniť a tak depresívnu pozíciu prekonať. V ideálnom prípade
schopnosť obnovy dokáže vyrovnať alebo prekonať schopnosť deštrukcie. Avšak ani
za najpriaznivejších okolností nejde o nezvratné riešenie. Podľa Kleinovej všetci
podliehame deštruktívnym tendenciám voči objektom, ktoré vnímame ako zdroje
frustrácie, sklamania a bolesti. Na depresívnej pozícií je však najproblematickejšou
nenahraditeľnosť celkového objektu, ktorý uvrhuje do závislosti na ňom. Ako
alternatívne riešenie môže byť popretie jedinečnosti objektu a tým aj závislosti na ňom,
popretá vo forme manickej obrany (Fonagy, Target, 2005).
2. 3 Depresia a fyzické ochorenie
V priebehu posledných rokov bola zameraná veľká pozornosť na koexistenciu
depresie a fyzického ochorenia.
Mnohé výskumy uvádzajú výskyt tohto ochorenia až u 25 % pacientov (Katon,
Wells a kol., 1984 cit. podľa Stapoe, 2006 ). Možnou cestou ako redukovať depresiu
hospitalizovaných pacientov je prísne dodržovanie režimu stanoveného zdravotníckym
personálom (Stapoe, 2006). Adherencia medzi pacientom a personálom zdravotníckeho
zariadenia je preto často veľmi dôležitou, avšak jej úroveň nebýva práve optimálnou
(Kaplan, Simon, 1990 cit. podľa Stapoe, 2006). Pacienti často menej dodržiavajú rôzne
aspekty liečby a preto je aj úroveň ich fyzického zdravia horšou (Stapoe, 2006).
Pre hypotézu, že depresia znižuje ochotu ako aj samotnú schopnosť dodržiavať
liečebný režim existuje mnoho pádnych dôvodov. Uvádzanými sú napríklad zhoršená
motivácia, koncentrácia a energia k činnosti celkovo ako aj oslabenie sociálnej podpory
a pozitívneho očakávania (Stapoe, 2006).
Taktiež aj problematika diagnostiky môže byť u starších hospitalizovaných osôb
náročnou (Koenig a kol., 1993). Rodin, Voshart (1986) poukazujú aj na to,
že podhodnocovanie depresie u pacientov s telesným ochorením lekármi môže často
viesť k zhoršenej spolupráci pri liečbe, k nedodržiavaniu alebo zabúdaniu jej
podmienok ako aj k samovražedným tendenciám. Problematika sa vyskytuje aj opačne
– nadhodnocovaním.Autori Robin a Voshart (1986) uvádzajú prípady, kedy k nemu
dochádza.
20

21. U major depresívnej epizódy je toto nadhodnocovanie spôsobené nielen tým,
že toto ochorenie ovplyvňuje neurovegetatívne zmeny v organizme, ale aj to,
že očakávanú rolu chorého zneprehladňuje (Parson, 1965 cit podľa Perry, Cella, 1987).
Pri organickej afektívnej poruche nadhodnotenie zapríčiňuje hlavný predpoklad, podľa
ktorého výskyt fyzického ochorenia zaručuje diagnózu dokonca aj v prípade absencie
patopsychologického mechanizmu na CNS. Adjustment disorder s depresívnou náladou
sú nadhodnocované, pretože možnosť nezávislosti od major depresie alebo dystýmie sa
nezvažuje, keďže predpojatosť často vedie k označeniu určitých chorobných príznakov
ako maladaptívnych, v prípade ak sa odchyľujú od osobných alebo sociokultúrnych
štandardov, ale taktiež aj preto, že depresia sa často zamieňa s bežným smútkom, počas
ktorého však nie je poškodené sebahodnotenie napriek tomu, že úbytok telesných
funkcií býva badateľný (Viederman, M., Perry, S., 1980 podľa Perry, Cella, 1987).
Podhodnocovanie depresie môže u klinicky chorých pacientov viesť nielen k zlyhaniu
liečby ochorenia, ale aj zvýšeniu rizika samovražedných tendencií, alebo sťaženiu
kompliancie pri liečení, podstatnej pre vyliečenie, Taktiež aj nadhodnotenie je rizikom,
kvôli ktorému môže dôjsť k izolácii od ostatných pacientov, zhoršeniu liečby ako
aj zvýšenému predpisovaniu antidepresív (Robin, Voshart, 1986 podľa Perry, Cella,
1987).
Výskyt psychiatických porúch u fyzických ochorení je oveľa častejší ako u bež-
nej populácie. Výskyt depresívnej symptomatiky je bežný až u približne 50%
psychopatológie ľudí s fyzickým ochorením. Formy, v ktorých sa táto symptomatika
vyskytuje oscilujú medzi úzkostnými poruchami až po zmiešané subsyndrómy už
uvedenej anxiety a depresie. Najdôležitejším faktorom je najmä nepriaznivý dopad
ochorenia na zdraví založenej kvalite života v kombinácii s faktom, že len málokedy je
tento fakt zistený a adekvátne liečený (Staptoe, 2006).
Depresia sa vo zvýšenej hodnote vyskytuje v mnohých týchto stavoch a je
taktiež uvádzaná ako ovplyvňujúca uzdravujúci proces. Často pacientovi zabraňuje
v priebehu samotnej liečby ako aj lekárovi pri starostlivosti o pacienta. Spoluvýskyt
oboch týchto okolností je známy, avšak detaily ich fenomenológie a vzťahu ostávajú
naďalej špekulatívne (Clark, Treisman, 2004).
3 Kvalita života
Kvalita života je vyjadrenie pocitu „životného šťastia“. K jej najvšeobecnejším
znakom patrí sebestačnosť obsluhy vlastného indivídua a pohyblivosť (Hartl, Hartlová,
2000). K lepšiemu pochopeniu veľkého množstva teórii ktoré sa k tomuto pojmu viažu
21

22. nám môže napomôcť aj rozdelenie do troch základných oblastí tak ako ich rozdeľuje
autorka Hnilicová – a to do oblasti psychologickej, medicínskej a v neposlednom rade
psychologickej (Hnilicová podľa Payne, 2005).V psychológií je to najmä miera
sebarealizácie a duševnej harmónie, miera životnej spokojnosti alebo nespokojnosti.
(Hartl, Hartlová, 2000). Toto pojatie sa snaží postihnúť najmä subjektívne prežívanú
životnú pohodu a spokojnosť zo svojim životom celkovo. Predmetom záujmu pri
životnej spokojnosti je najmä skúmanie čo robí človeka spokojným ako aj vplyv
spoločenských inštitúcii na túto spokojnosť. Pri subjektívnej pohode sa pracuje
s kvalitou života ako celkom. Vo vzťahu ku kvalite života tak uvažujeme najmä
s dvoma základnými dimenziami – a to kognitívnou a emociálnou (Heretik, Švehlíková,
2008).
V sociologickej oblasti sú v popredí najmä pocity a životná úroveň špeciálnych
skupín ako sú starší ľudia, príslušníci minorít a etnických skupín. Hnilicová (podľa
Payne, 2005) taktiež vyzdvihuje aspekt životnej úrovne.
Lekárstvo sa zameriava najmä na to, na akej úrovni a s akými obmedzeniami žijú ľudia
s chronickými ochoreniami, na hľadisko obmedzenia slobody vplyvom chorôb, ktoré
ich postihli (Hartl, Hartlová, 2000).
Výskyt pojmu kvalita života má svoje dlhé korene a históriu. Tento pôvodne
ekonomický, potom sociálne-politický pojem sa neskôr integroval takmer do každého
vedeckého oboru, či už humanitného alebo technického. Snaha o jeho presné uchopenie
a vyčlenenie je však problematická hneď z niekoľkých hľadísk. Jedným z prvých
problémov je jeho odborová rôznorodosť. Samotná interdisciplinárna aplikácia tak
nedovoľuje komplexnejšie uchopenie, ktoré by dokázalo obsiahnuť plnú šírku jeho
uplatnenia. Druhým je pojem sám (Mareš, 2006).
Veenhovenová (2000) zmieňuje, že ide o ilúziu a poukazuje na problematiku
pojmu ako takého, na problematiku selektívneho zachytenia zložitej skúsenosti.
Posledný problém sa týka snahy o rozčlenenie na jednotlivé oblasti a celky. Ani
tu však nepanuje konsenzus medzi jednotlivými prístupmi, či už v označení týchto
jednotlivých skupín alebo ich počte. (podľa Mareš, 2006).
Veenhovenová (2000) nám predostiera otázky, ktoré pomôžu viac nahliadnuť
do tohto pojmu. Ako prvú zmieňuje potrebu otázky na typ života o ktorý nám ide.
Poukazuje, že napriek prvotne antropocentrickému zameraniu je potrebné taktiež
uvažovať o kvalite prostredia ako takého so všetkými živými zložkami ktoré tieto
životné podmienky utvárajú.
Ako druhú Veenhovenová (2000) zmieňuje otázku samotnej kvality.
22

23. Obecné delenie pozostáva z hodnotenia subjektívnej a objektívnej kvality života.
Druhým, prirodzeným kritériom je rozdelenie na objektívne dobré a zlé podmienky
života v ktorých ľudia žijú. Ich vzájomný vzťah nie je tak jednoznačný, ako sa môže
na prvý pohľad zdať a preto neplatí: dobré životné podmienky = dobrá kvalita života ani
zlé životné podmienky = zlá kvalita života (Mareš, 2006).
Veenhoenová (2000) preto navrhuje rozlišovať medzi príležitosťami a životom
samotným. Poukazuje tak na paralelu medzi potenciálom jedinca a jeho samotnou
realizáciou. Ďalej autorka navrhuje rozčlenenie na vonkajšie a vnútorné. Medzi tým, čo
je charakteristické pre prostredie, v ktorom žije a tým, čo pre človeka samotného.
Prienik týchto kategórii tak dáva vzniknúť 4 rôznym pohľadom, ktoré umožňujú
4 matice. Prvá, ktorá dáva do popredia životné podmienky sa nazýva príhodnosť
prostredia pre život (livability), je najmä predmetom zájmu ekológov, sociológov
a ekonómov.
Lechler (2003), citujúc tak viacerých autorov, zmieňuje pojmy enviromentálna
kvalita života (enviromental quality of life) alebo jej prepojenie so zdravotnou kvalitou
(health-related enviromental quality of life).
Druhým pojmom, ktorý sa zameriava na životné šance označuje Veenhoenová
životaschopnosťou jedinca (life-ability). Táto charakteristika, používaná zväčša vo sfére
psychologickej, či lekárskej označuje úroveň jedincových schopnosti vyrovnať sa
s nárokmi, ktoré život prináša. Pričom lekári hovoria skôr o viabilite alebo samotnom
zdraví človeka, psychológia sa zameriava skôr na kapacitu zvládnutia alebo adaptívny
potenciál (Veenhovenová, 2000).
Tretia matica akcentujúca vnútorné hľadisko tak predostiera pojem užitočnosť
života (utility of life). Tento pojem, priťahujúci skôr filozofov a teológov sa zameriava
na to, ako jedinec samotný prispieva k dobru a obohateniu ostatných a presahuje tak
často hranice jedinca samotného (Veenhoenová, 2000).
Posledný pojem, ktorý Veenhovenová vo svojom pojatí kvality života zmieňuje
nazýva porozumenie vlastnému životu (appreciation of life). Z tých vyplývajú
psychologické pojmy ako subjektívna duševná pohoda (subjective well-being), životná
spokojnosť alebo šťastie. Ide o schopnosť jedinca samotného hodnotiť život a jeho
aspekty (Mareš, 2006).
Křivohlavý (2002) sa pokúsili model diferencovať na 3 hierarchicky odlišné
sféry :
1) Makro-rovina je orientovaná na veľké spoločenské celky. Život v tomto
ponímaní je chápaný ako absolútny, morálna hodnota a kvalita života je
23

24. tak nútená tieto závery rešpektovať.
2) Mezo-rovina je orientovaná na malé sociálne skupiny. Do popredia sa
dostávajú otázky súvisiace so sociálnym kontextom, vzťahy medzi
jednotlivcami navzájom, uspokojovanie a neuspokojovanie potrieb
alebo existencia spoločenských hodnôt.
3) Personálna rovina je už orientovaná na jedinca samotného. Pri
stanovovaní kvality života ide o subjektívne hodnotenie určitej
skutočnosti ako je napr. zdravotný stav, spokojnosť, nádej alebo bolesť.
(Křivohlavý, 2002).
Na rovinu makro-, prípadne mezo-, môžeme taktiež nahliadať v celej jej
variabilite a úrovni v rámci spoločnosti. Tá sa nazýva blahobyt (welfare) (Možný,
2001 ; Křivohlavý, 2002; Vaďurová, 2005). V tejto súvislosti je nutné uviesť spätosť so
život-nou úrovňou. Tú možno definovať buď ako „merítko kvality a kvantity služieb,
ktoré sú človeku k dispozícii“ (Payne, 2005), alebo „merítko zisku v ekonomickom
uvažovaní“ (Matoušek, 2003).
Křivohlavý, citujúc oboch zmienených autorov definuje kvalitu života ako
subjektívny súd (úsudok).Ako hodnotu berie kvalitu samotnú. Tá je experienciálnym
vzťahom a reflexiou nad vlastnou existenciou a taktiež výsledok porovnávania a zvažo-
vania rôznych hodnôt (Křivohlavý, 2002).
Pri meraní a hodnotení kvality života musíme mať taktiež na pamäti,
že hodnotenie kvality života, ktoré hodnotí jedinec samotný je rozdielne od hodnotenia,
niekým iným.Tieto nepresnosti tak viedli odborníkov k hľadaniu nových prístupov k ich
meraniu. Badateľný je najmä dôraz na dimenziu spokojnosti. Podľa nej žije človek len
vtedy, pokiaľ sa ju u stanovených životných cieľov podarilo dosiahnuť (Doležalová,
2007).
Kojanová (2002) uvádza údaje, podľa ktorých projekt svetovej zdravotníckej
organizácie skúmajúci kvalita života ich rozdelil do 6 oblastí. Sú to : telesné zdravie,
psychická funkcia, úroveň nezávislosti, sociálne vzťahy, prostredie a náboženstvo.
Ako ste si mohli v predchádzajúcich odstavcoch povšimnúť, problém s ktorými
sa tieto teórie potýkajú je nízka rozlišovacia schopnosť v dôležitosti jednotlivých
prvkov. Absenciu určitej diferenciácie a hierarchizácie medzi jednotlivými si povšimli
viacerí autori a preto sa pokúsili navrhnúť modely, ktoré by tento prvok obsahovali
(Mareš, 2006).
Mareš zmieňuje napr. Spilkerov model troch úrovní kvality života. Ten sa snaží
jej porozumieť v plnej šírke jej multidimenzionálnosti. Má tvar pyramídy a tri úrovne,
24

25. ktoré podľa autora utvárajú „priestor“. Skladá sa jednak zo zložky predstavujúcej
jednotlivé parciálne zložky špecifikujúce každú oblasť, potom zo zložky široko
koncipovanej oblasti (napr. somatická, psychologická, ekonomická, sociálna, duchovná
a i.) a v poslednom rade celkové hodnotenie pohody, stojace na vrchole pyramídy.
Otázkou však je, či hierarchickosť tejto teórie má empirický podklad a či skutočne
v takto zjednodušenej podobe existuje (Mareš, 2006).
Kováč zašiel v pokuse o hierarchizáciu ešte ďalej. Vypracoval omnoho zložitejší
model, ktorý však stále funguje na všeobecnejšej báze. Skladá sa opäť z troch úrovní,
z ktorých každá zahŕňa 6 ďalších podoblastí. Prvá, najnižšia úroveň, predstavujúca
bazálnu, existenčnú a všeľudskú úroveň sa skladá z oblastí ktoré utvárajú kvalitu života
každého jedinca. Sú to : somatický stav, psychické fungovanie v norme, funkčná
rodina, materiálne-sociálne zabezpečenie, životodarné okolie a základná schopnosť pre
prežitie. Druhú, strednú úroveň nazýva autor individuálne-špecifickou, alebo
civilizačnou a rozdeľuje ju na tieto úrovne : pevné zdravie, priaznivé sociálne
začlenenie, úroveň civilizačného rozvoja, priateľské prostredie, kompetencie, zážitky
spokojnosti – pohody. Tretia, najvyššia dimenzia, nazývaná aj dimenziou
kultúrne-duchovnou predstavuje elitnú meta-úroveň a skladá sa z týchto častí :
neproblémové starnutie, požívanie zaslúženého uznania, diapazón prejavov dobra,
prispievanie k rozvoju života, prosociálne chovanie a intenzita sebakultivácie.
Komplikovanosť tohto modelu nastáva pri vzťahoch medzi jednotlivými dimenziami
a jej zložkami. Každá z nich má svoje odstupňovanie až po najvyššiu úroveň.
Z hierarchickosti tohto usporiadania plynie, že jednotlivé dielčie indikátory sa budú líšiť
svojou váhou. Podobne ako mnohé ďalšie hierarchické modely ani tento nedokáže
špecifikovať vzťahy medzi vertikálnymi a horizontálnymi prvkami kvality života
(Mareš, 2006).
Statickosti predchádzajúcich modelov sa snažili vyhnúť modely chápajúce
kvalitu života ako dynamický faktor. Tie sa zväčša objavujú napr. v zdravotníctve, kde
choroba a jej vývoj často mení samotný hodnotový rebríček pacienta.
Ako možno z predchádzajúcich riadkov postrehnúť, existuje množstvo definícií
a ktoré spôsobujú komplokovanosť jednotnej definície. Vychádzam preto z modelu,
ktorý sa podľa môjho názoru najviac vzťahuje ku skúmanej vzorke. V ďalšej kapitole
by som preto rád zameral na pojem kvalita života ovplyvnená zdravím, ktorý je najviac
spájaný práve v medicínskej oblasti
25

26. 3. 1 Kvalita života ovplyvnená zdravím (Health-related quality of life)
V anglickej literatúre uvádzaný pojem kvalita života ovplyvnená zdravím
(health-related quality of life – ďalej už len HRQoL) je, jako už bolo spomenuté,
spájaný najmä s jeho obrazom v klinickej medicíne (Fayers, Machin, 2007).
K vytvoreniu tohto pojmu viedla podľa autorov Kaplana a Busta (1982) najmä
potreba odlíšiť zdravotné aspekty od ostatných faktorov ovplyvňujúcich vnímanie
subjektu ako sú napr. pracovná spokojnosť, alebo faktory prostredia.
Popri viditeľnej snahe o odlíšenie oboch pojmov je taktiež ako
u predchádzajúceho badateľná problematika jeho samotného vymedzenia. Medzi
všeobecne príjmaný fakt patrí, že samotné faktory obsahujúce tento pojem variujú
každou štúdiou.
Fayers a Machin (2007) zahŕňajú pod túto definíciu najmä všeobecné zdravie,
fyzické funkcie, fyzické symptómy a toxicitu, emočné a kognitívne funkcie, funkcie
rolí, spoločenské well-being a funkcia, sexuálne funkcie a existenčné otázky.
Cella a Bonomi (1996) uvádzajú, že na zdraví založená kvalita života odkazuje
na mieru, ktorou naša fyzická, psychická a spoločenská well-being zasahuje zdravotný
stav a jeho liečbu samotnú. Patrick a Erickson (1993) navrhujú definíciu, ktorá v sebe
zahrňuje ako kvalitatívne tak aj kvantitatívne faktory. Že hodnota pripisovaná trvaniu
života je podla týchto autorov menená stavom telesných funkcií, mierou ich
poškodenia, vnímaním ako aj príležitosťami v sociálnej oblasti ktoré sú ovplyvňované
ochorením, úrazmi, liečbou a jej metódami.
Sláma (podľa Payne, 2005) uvádza u tohoto pojmu dve základné charakteristiky
- multidimenziálnosť a subjektivitu. Prvá poukazuje najmä na to, že samotná kvalita
života sa týka a zasahuje vždy do viacerých oblastí. Autor zmieňuje napríklad oblasť
emociálnu, sociálnu, telesnú, duchovnú iné. Subjektivita poukazuje na jedinečnosť jej
prežívania u každého jedinca. Tú ovplyvňuje samotná osobnosť pacienta, úroveň
sociálnej podpory jako aj schopnosť adaptácie.
Haasse a spol. (podľa Rapley, 2003) zmieňuje taktiež dva rôzne prístupy
s ktorými sa s týmto pojmom pracuje v medicíne. Prvý z nich, model založený
na funkcii dáva dopopredia najmä udržanie a zachovanie fyziologických funkcií
a biologický faktor. Model založený na význame uprednostňuje samotný subjektívny
zážitok pacienta a vníma daný pojem oveľa viac holisticky.
26

27. 3. 2 Ako merať kvalitu života ?
Časový vývoj spôsobu merania kvality života a vytvárania vhodných nástrov
na toto meranie rozdeľuje Dragomirecká (2006) do troch etáp. Prvý, sekvenčný model
nepočíta s odlišnosťou chápania pojmu a jeho vymedzeniach v rôznych kultúrach.
Po vytvorení jedného dotazníku sa vytvoria jeho rôzne preklady v iných jazykoch.
Príkladom takéhoto typu rozdelenia je napríklad dotazník SF-36. Paralelný vývoj,
poučený nedostatkami predchádzajúceho prístupu dáva dôraz na kultúrne odlišnosti.
Na vytváraní tohoto typu dotazníkov sa spolupodiela medzinárodný tým, ktorý vytvorí
jednu spoločnú verziu. Tá je neskôr prekladaná do ostatných jazykov. Posledný,
simultánny prístup, vychádza z presvedčenia, že kvalita života je špecifický koncept
ktorého kulturný vplyv je základný kontext v ktorom sa vytvára. Preto vývoj dotazníkov
ako aj samotných položiek prebieha paralelne a tie sú neskôr prekladané do jednotného
jazyka ktorý býva zväčša angličtina.
Prístupov k samotnému meraniu kvality života existuje taktiež množstvo.
Načrtnime si preto aspoň pár najhlavnejších. Medzi základné navrhuje Fairclough
(2002) rozdelenie na faktory subjektívne verzus objektívne. Pri takýchto meraniach sú
na jednej strane spektra pacienti dopytovaní na závažnosť, frekvenciu symptómov
alebo čohokoľvek, čo dokážu predviesť pomocou určitého zadania alebo úlohy.
Na opačnom konci tohto spektra sa nachádzajú úlohy, v ktorých subjekt vyjadruje
nakoľko dané symptómy obťažujú alebo prekážajú jeho bežným aktivitám. Cummins
(2000) zdôrazňuje, že takýto prístup v meraní je nevyhnutný (podľa Rapley, 2003).
Medzi ďalšie rozdelenie uvádza Fairclough (2002) tzv. generické vs. špecifické
dotazníky. Generické dotazníky sú vytvorené k zhodnoteniu HRQoL u jedincov
s alebo bez aktívneho ochorenia. Dotazník SF-36 patrí medzi typických predstaviteľov
generického typu dotazníku. Takto široký záber generického dotazníka je výhodou,
pokiaľ porovnávame veľmi rozdielnu skupinu subjektov pre dlhšie periódy po ukončení
liečby.Špecifické dotazníky zužujú rozsah svojho vyhodnocovania na oveľa detailnejší
spôsob vplyvu konkrétneho ochorenia. Vo výsledku sú tak omnoho citlivejšie
na menšie, avšak klinicky významnejšie zmeny,ktoré vplývajú na liečbu. Medzi
posledné zmieňuje Fairclough (2002) posudzovanie na základe globálneho indexu
a profilu špecifických domén. Mnohé z nástrojov merajúce HRQoL sú navrhnuté pre
meranie jedného globálneho indexu HRQoL. Iné poskytujú profil viacerých dimenzií,
ako sú napr. fyzická, emočná, funkčná alebo sociálna well-beign pacientov. Mnoho
z týchto nástrojov sa snažia o meranie oboch týchto dimenzií, ale často odlišným
27

28. spôsobom. Index a profil reprezentujú dva odlišné postoje k meraniu HRQoL.
Výsledkom jedného indexu je v umožnení priameho prístupu k vytvoreniu rozhodnutia.
Indexy, ktoré sa nachádzajú vo forme utilít, sú naopak veľmi užitočné vo vytváraní
cenovo efektívnych analýz prevádzaných napr. pri farmako-ekonomickom výskume.
Zdravotné profily sú užitočné v prípadoch, keď je potrebné zmeranie potenciálne
odlišných efektov na rozmanité dimenzie HRQoL. V prípade, že je konštrukt
jednoduchý, zabezpečí jeho spoľahlivé meranie jednoduchá otázka, avšak ak ide
o zložitejší konštrukt, pri ktorom je potrebné zahrnúť do merania viacero aspektov, je
potrebné vytvorenie viacerých položiek. Niekedy môže byť tak komplexný, že použitie
jednoduchej otázky umožní respondentovi začleniť komplexné aspekty konštruktu
do jednej odpovede. V takomto prípade však nie je možné identifikovať všetky
významné aspekty (Fairclough, 2002).
V súčastnej dobe, pod vplyvom mnohých štúdií, ktoré priniesli v hodotení
kvality života rôzne výsledky, smeruje vývoj výskumu k jej širšej štandardizácii
(Gunars a kol., 2001).
3. 3 Kvalita života a depresia
Vzťah kvality života a depresie spolu silne súvisí ako naznačujú aj mnohé
výskumy v tejto oblasti.
Z výskumu depresívneho syndrómu u seniorov (Holmerová a kol., 2006)
napríklad vyplýva, že prítomnosť depresie výrazne ovplyvňuje kvalitu života v
negatívnom ohľade. Štatisticky významný vzťah potvrdil aj výskum skúmajúci kvalitu
života u pa-cientov po transplantácii srdca. Z jeho výsledkov vyplýva, že lepšia kvalita
života ovplyvňuje nižšiu hladinu depresívnej symptomatiky (Nôtová a kol., 2003).
Negatívnu koreláciu taktiež preukázal výskum zameriavajúci sa na vzťah
depresie a kvality života u onkologických pacientov autorky D'Antonio a kol.
(D'Antonio, 2009).
Mnohokrát sú tieto symptómy ekvivalentné, alebo ešte väčšie, ako chronické
fyzické ťažkosti. Pochopenie vzťahov medzi telesným ochorením afektívneho
a úzkostného okruhu tak môže zlepšiť efektívnosť zásahov pri samotnej liečbe
(Rapaport, 2005).
4 Kritická starostlivosť
Pojem kritickej medicíny sa po prvý krát vyskytol koncom 50. rokov v spojitosti
28

29. s konceptom pacientov v život ohrozujúcich situáciach a poznaní, že väčšiu šancu
prežitia môže zabezpečiť profesionálne merania prevádzané z minúty na minútu. Pod
vplyvom anesteziológie na operačných sálach a laboratórneho post-anesteziologického
prístupu došlo odvtedy k výraznému pokroku či už v oblasti technológií – presnosti
merania a monitorovania aktuálneho stavu pacienta ako aj zásahu vďaka nim. Ručnú
prácu tak nahradila technika, ktorá sa veľmi rýchlo stala štandardom
na špecializovaných oddeleniach – tzv. JIS – Jednotiek intenzívnej starostlivosti (Gullo,
Besso, Lumb, Williams, 2009).
Vytvorenie centier intenzívnej starostlivosti vzniklo ako reakcia na liečbu
počiatočných fáz závažných ochorení. V prvom rade je potrebné identifikovať, či je
možnosť kritického ochorenia reálna a prispôsobiť tak tomu následne fyziologickú
starostlivosť (Cutler, Robson, 2006).
Medzi základné ciele ICU patrí prevencia a liečba pred sekundárnymi
poškodeniami mozgu vyvolanými hypertenziou, hypoxiou a hypertermiou (cit. podľa
Gullo, Besso, Lumb, Williams, 2009, str. 135).
Technologický a terapeutický pokrok v jednotkách intenzívnej starostlivosti
podstatne zvýšili výsledky pri život ohrozujúcich situáciách. Na jednej strane dochádza
k lepšiemu monitoringu, pochopeniu fyziológie ako zvýšenie efektivity liečby celkovo.
Spolu s tým je však spojené aj zvýšenie respiračných zlyhaní, kardiogénny šok,
a ďalších. Napriek primárnemu zameraniu na postoperačné sledovanie
neurochirurgických pacientov, v poslednom desaťročí je pozornosť upriamená na
resuscitáciu pacientov s masívnym poškodením mozgu (Ryncon, Mayer, 2007).
5 Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie
5. 1 Popis oddelenia
Systém invazívnej starostlivosti je vysoko kvalitný prístup starostlivosti, ktorý je
zložený zo širokého spektra zdravotných pracovníkov, ktorí potrebujú pracovať závisle
na sebe navzájom (Gerardi, 2004, Hall, 2005 podľa Gabrielli, Laylon, Yu, 2009).
V prípade lekárov môže byť preto podiel na tomto type spolupráce výzvou,
keďže očakávajú najmä vedúce postavenie v takomto týme (Shirley, 2006, Hall, 2005
podľa Gabrielli, Laylon, Yu, 2009). U sociálnych a zdravotných pracovníkoch je zase
možné očakávať väčší dôraz na pacientovo okolie. Je preto nutné dosiahnutie konsenzu
medzi týmito dvoma prístupmi vzhľadom na okolnosti situácie. Ďalším problémom ICU
zostáva aj fakt, že mnohé z prianí členov tohto týmu sú často nevyslovené, nastávajú
29

30. často ťažkosti z koordináciou. Najdôležitejším sa tak stáva schopnosť úspešnej
profesionálnej spolupráce a dohody, ktorá by mala byť čo najtrvalejšou (Curtis a kol.,
2006, Day, 2006, LaTourneau, 2004, Thomas a kol., 2003 podľa Gabrielli, Laylon, Yu,
2009).
5. 2 Personálne zloženie oddelenia
Riaditeľ intenzívnej starostlivosti
Riaditeľ ICU spravuje celé oddelenie a dohliada najmä na administratívnu
činnosť, medzi ktorú patrí realizácia a rozvoj procedúr a politiky oddelenia. Dozerá
na vhodné prerozdeľovanie zdrojov, vzdelávanie jej zamestnancov ako pravidelnú
komunikáciu medzi zdravotníckym personálom a blízkymi príbuznými pacienta.
Za zodpovednosť o bezpečnosť a vhodnosť poskytovaných služieb celého oddelenia
zodpovedá spolu s vrchnou sestrou. Dôležitú úlohu taktiež zohráva pri vedení pomerne
náročných a nestabilných situáciách, medzi ktoré patria napríklad multiorgánové
zlyhania a znovuobživovacie postupy.
Ošetrujúci lekári majú na starosti denný program oddelenia a obsluhu
pacientov. Majú široké znalosti fyziológie, farmakológie ako aj technického
zabezpečenia prístrojov zabezpečujúcich pacientom životné funkcie. Medzi nevyhnutné
súčasti patrí taktiež aj znalosť najnovších výskumov v už uvedených oblastiach ich
pôsobnosti.V prípade neprítomnosti riaditeľa majú na starosti taktiež príjem a prepúšťa-
nie pacientov. V neposlednom rade majú na starosti komunikáciu s rodinou v prípade
citlivých oblasti umierajúcich pacientov.
Critical Care Residents sú pomerne cirkulujúca časť personálu ktorá ma na
starosti naučiť sa základné princípy liečby kriticky chorých. Spolupracujú tak
so skúsenejšími kolegami na hodnotení dát a formulovaniu riadenia. Počas tohto
obdobia sa tak naučia základnej úrovni kompetencií ktoré neskôr využijú v rámci
komplexnej zdravotnej starostlivosti.
Konzultanti mimo ICU majú na starosti poskytovanie dôležitých informácií
ohľadom konkrétnych aspektoch pacientovho stavu. Medzi ich kompetencie patrí
odpovedanie konkrétnych otázok ohľadom jeho zdravotného stavu tak ako sú uvedené
v jeho zdravotnej karte personálom. Pri hľadaní adekvátneho adepta na túto pozíciu je
preto nutné zvážiť v týme formou argumentov výber najadekvátnejšieho konzultanta
na tento post s prihliadnutím na čo najefektívnejšie využitie času počas ktoré bude
participovať na stanovenej spolupráci. Toto doporučenie píše zväčša ošetrujúci lekár
avšak akékoľvek návrhy doporučené konzultantom je nutné prebrať aj s tímom, pred
30

31. tým než je vykonané rozhodnutie.
Úlohou chirurgic attending je snaha zabezpečiť čo možno najlepšie zotavenie
v čase pred, počas a po zákroku, pomocou interakcie z rodinou a pacientmi a zaistením
optimálnych krokov k tomuto zotaveniu. Mnoho krát sa však ich kompetencie kryjú
s critical care residents.
Lekárnici sú taktiež dôležitou súčasťou oddelenia. Ich úloha zahŕňa nielen
distribúciu nových liekov, ale aj vzdelávanie personálu oddelenia o predpisovaní,
administrácií , monitorovaní postupov a príprava liekov. Môžu tu tak aplikovať svoje
rozsiahle skúsenosti ohľadom farmakokinetiky a farmakodynamických princípov.
Jednou z hlavných úloh je zabezpečiť podávanie liekov čo možno
najbezpečnejšie – tzn. podávať ich spôsobom ktorý podporuje ich terapeutickú účinnosť
a minimalizuje negatívne následky. V ich náplni práce je taktiež účasť na poradách
tímu aby tak dostali spätnú väzbu od personálu a pacientov ako aplikované farmaká
účinkujú na liečbu.
Respiračný terapeuti.
Ako už z ich pomenovania vyplýva, sú zodpovední v spolupráci s personálom
oddelenia za monitorovanie dýchacích ciest a udržiavanie chodu ventilácie. Napriek
dobrej etablácií ich funkcie v personálnych štruktúrach v USA je ich existencia
vo zvyšku sveta skôr výnimkou a ich činnosť preberajú zväčša sestričky.
Úloha sociálnych pracovníkov je v komunikácií medzi oddelením a rodinou
pacienta. Svojimi znalosťami v oblasti zdravotnej politiky, systému sociálnej
starostlivosti a služieb a komunitných zdrojov pôsobia ako dôležitý obhajcovia
pacientov a ich rodín. Medzi ich pole pôsobnosti pratrí taktiež riešiť nezhody
komunikácie tíme ako aj pri vzťah medzi tímom, pacientom a jeho rodinou.
Occupational Therapists
Majú na starosti kompletné posúdenie vplyvu choroby na bežné denné činnosti,
či už pracovného alebo rekreačného charakteru. Spoluprácou s personálom sa tak
pokúšajú čo najviac znížiť dopad postihnutia pacienta. Posudzujú taktiež podmienky
a možnosť aklimatizácie pacienta návštevou jeho domáceho prostredia a návrhov na
jeho úpravu, tak aby čo najviac vyhovovalo jeho potrebám.
Fyzioterapeuti sa formou rehabilitačných liečebných postupov snažia
posudzovať a liečiť pacientov s trvalým alebo dočasným telesným postihnutím.
Odborníci na výživu majú vďaka dobrým znalostiam o interakcií liekov a pot-
ravín na starosti zostavenie čo najadekvátnejšieho jedálnička vzhľadom ku chorobe.
Keďže kriticky chorý pacienti majú často tendencie k podvýžive je preto nutné
31

32. v konzultácii so sestričkami a lekármi zostaviť presné požiadavky na energiu,
bielkoviny, vitamíny, minerály, esenciálne mastné kyseliny, elektrolyty a vodu
(Gabrielli, Laylon, Yu, 2009).
Invazívne postupy v modernej medicíne patria medzi základné prístupy pri
prežití v oblasti kritickej starostlivosti o pacientov. Námetom na neutíchajúcu polemiku
však zostáva, že mnohé tieto postupy sú žiaľ spojené s rizikom a následkami ktoré
môžu byť často smrtiace. K poklesu sekundárnych následkov sú preto potrebné
ochranné opatrenia ktoré dopomáhajú k úspechu prežitiu týchto pacientov. Podľa WHO
až 48 % pacientov trpí central venous catheters a až 28 000 ICU pacientov zomrie
ročne v USA na central line infections (Werenholtz, 2004). Je preto nutné zváženie
prínosu a rizík pri akejkoľvek voľbe invazívnych postupov ako aj zhodnotiť celkový
fyziologický stav, jeho stabilitu a pravdepodobnosť prežitia pacienta pokiaľ padne
rozhodnutie pre tento typ liečby. Medzi techniky ktoré zabraňujú rizikovosti (Wickoff,
Houghton, LePage, 2009).
Fraser (Fraser a kol., 2000 cit. podľa Abrams, 2005) tvrdí, že až 74 % ICU
pacientov trpí aspoň jednou epizódou zámeny, alebo encefalopatie. Keďže tieto epizódy
môžu byť pre pacienta desivé a mätúce a pre okolie a blízkych značne frustrujúce je
nevyhnutné definovanie kritérií a etiológie ako aj potrebné rozlíšiť akútnosť
a naliehavosť daného prípadu (Abrams, 2005).
Medzi základné pravidlá patrí zabezpečenie dýchania. Pokiaľ nie je schopný
chránenia svojej dýchacej cesty je nutné ako prvé jej zabezpečenie. Môže nastať
mierne zníženie vedomia po obnovení dýchacích funkcií avšak pri správnej správnom
postupe v tomto kroku sa vráti do pôvodného stavu. Po obnovení dýchania je potrebné
sa zamerať na krvný tlak, srdcovú frekvenciu, teplotu, dych a jeho frekvenciu, arteriálnu
saturáciu aj ich odchýlky od normálnej hodnoty. V prípade odchýlok k nevyhnutným
zabezpečiť pacientovi adekvátne prostredie, v ktorom je možné monitorovať jeho stav.
V neposlednom rade sú nevyhnutnosťou potrebné pri každej zmene duševného stavu
pacienta potrebné zabezpečenie špecifických laboratórnych testov zameraných zväčša
na konkrétnu komplikáciu, ktorá u pacienta nastala pravidlom však býva analýza stavu
glukózy v krvi, hemoglobínu, elektrolytov a tropínu (Abrams, 2005).
V rámci tohto prvotného zásahu je nevyhnutné identifikovať a liečiť život ohrozujúce
situácie medzi ktorými patria napr. napätie pneumothorax, hemothorax, alebo silné
vonkajšie krvácanie. Taktiež je nutné postupovať tak aby sa zabránilo trvalému
poškodeniu pacienta (Abrams, 2005).
U všetkých pacientov, ktorý spĺňajú kritéria ICU by malo byť nevyhnutnosťou .
32

33. ich liečby, tzv. „cievny prístup“. Keďže funkcie pacientov sú často nestabilné je
pre tento prístup potrebný neustály prístup tekutín, farmák, a hemodynamickú
diagnostiku. Napriek závažnosti je najmä kvôli nákladnosti tohto typu liečby nie je táto
potreba umožnená všetkým pacientom. Preto je potrebné vždy zvážiť pomer nákladov
a možných komplikácií s tým spätých. Starostlivosť o týchto pacientoch taktiež
predstavuje jasnú predstavu o rizikách a mož-nostiach liečby (Abrams, 2005).
5. 3 Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie a vplyv na zdravie
Napriek tomu, že pobyt na ICU znateľne ovplyvňuje duševný stav pacientov,
pozornosť a starostlivosť sa často venuje primárne najmä fyzickému ochoreniu. Preto je
nevyhnutné zamerať svoju pozornosť aj na psychické, duchovné a sociálne aspekty
liečby, ktoré sú tak často zanedbávané. Medzi najčastejšie problémy na ktoré si pacienti
sťažujú patrí najmä - úzkosť, depresia a tieseň spojené jednak s primárnym fyzickým
ochorením a prípadným komplikáciami ako aj špecifické aspekty tohto typu liečby.
Napriek tomu, že hore uvedené symptómy po čase často vymiznú,
k aklimatizácií prebehnutej zmeny môže často napomôcť medikácia antidepresív,
alebo analgosedácie. Negatívne faktory vplývajúce na liečbu by sa dali zaradiť
do základných kategórií fyzikálne vplyvy medzi ktoré patria napríklad príliš
nepríjemné, či bolestivé zákroky a postupy, prítomnosť zápachov, hlučnosť prístrojov
na oddelení, ako aj neustáleho osvetlenia na oddelení, ktoré značne narúša bežné
circadiálne rytmy. Medzi najčastejšie psychologické faktory patria izolácia, strata
súkromia, zhoršenie kvality spánku. Po prepustení do domáceho prostredia si pacienti
často len zriedka spomínajú na konkrétne udalosti ktoré sa udiali na oddelení.
Aj napriek tomu, že sa jedná o pomerne malú časť pacientov je táto skupina pomerne
významná. Výskumy tvrdia, že až u tretiny pacientov sa môže vytvoriť PTSD.
U pomerne veľkej skupiny však možno diagnostikovať už uvedenú úzkosť a poruchy
spánku, ďalej však aj únava, poruchy nálady, sexuálnej aktivity a pamäte.
U personálu sa zas naopak môže často vyskytnúť syndróm vyhorenia alebo
syndróm vyčerpania zo súcitu (Craft, Nolan, Parr, 2004).
5. 4 Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie a jeho vplyv na depresiu
a kvalitu života
Výskyt depresie, úzkosti a iných porúch z neurotického okruhu preukázalo už
mnoho štúdii.
33

34. Davydow a kol. (2009) vyjadruje názor, že depresia je prítomná veľmi často je
s pacientmi na ICU spätá pomerne často. Významný vplyv bol preukázaný
aj na „kvalitu života založenej na zdraví“. Medzi hlavné faktory, ktoré ku jej vzniku
autor uvádza najmä pravidelnosť ochorenia ako aj materiálny, mentálny a fyzický
deficit prejavujúci sa po prepustení z intenzívnej liečby.
Carr (2007) taktiež zmieňuje výskyt mnohých psychických ochorení u tejto
skupiny pacientov. Medzi najčastejšie uvádza autor najmä zhoršenie kognitívnych
funkcií, úzkosť, depresiu a PTSD.
Rettray a kol. (2008) vraví, že napriek tomu, že úzkosť po opustení ICU odpadá
u mnohých pacientov nie je to často pravidlom. Upozorňuje taktiež na to, že aj napriek
stále zlepšujúcemu pochopeniu sa vzťahu medzi intenzívnou starostlivosťou sú často
fyzické problémy uprednostňované pred psychickými.
Výskyt uvedených psychických ochorení je taktiež zvýšení u pacientov, ktorí si
prešli stavom delíria, predĺženej sedácie, mechanickej respirácia ako aj syndrómom
akútnej respiračnej tiesne (Volk, Grassi, 2009).
Ringdal a kol. (2009) taktiež uvádza vzťah medzi klamnými spomienkami,
zhoršením kvality života a ako aj výskytom depresie, úzkosti u týchto pacientov.
Výskyt tohto druhu traumy sa vyskytol až u štvrtiny pacientov. Taktiež bola u nich
zaznamenaná nižšia kvalita života. Bola u nich zaznamenaná vyšší výskyt depresie
a úzkosti oproti pacientom u ktorých sa klamné spomienky spojené s pobytom na ICU
nevyskytli.
Vplyv na kvalitu života a psychický stav pacientov intenzívnej starostivosti
uvádza aj Kamphammer a kol. (2004) pri štúdií zameranej na vplyv intenzívnej
starostlivosti v rámci syndrómu akútnej respiračnej tiesne na kvaitu života a PTSD.
Mnohé z výskumov (Rettray, Hull, 2007) sa taktiež zhoduje taktiež
na nevyhnutnosti potreby naďalej sa zaoberať touto oblasťou ako aj upravovať podľ nej
formu liečby a opatrenia po presunutí do domácej starostlivosti.
6 Zmenený mentálny stav
Napriek výskytu zmeneného stavu vedomia, ktorý býva jedným z najčastejšie
riešeným problémom v rámci liečby na ICU len máloktorí z pacientov dosiahnu stavu
kómy. Často však aj malé kvantitatívne či kvalitatívne zmeny môžu veľmi ovplyvniť
faktor úmrtnosti (Martini,Wheeler, 2006).
34

35. 6. 1 Poruchy vedomia
Poruchy vedomia rozdeľujeme na kvalitatívne a kvantitatívne. Pričom pri
poruchách kvantitatívnych je vedomie narušené pomerne rovnomerne v prípadoch
kvalitatívnych porúch je porušená zvyčajne iba jeho určitá časť.
6. 1. 1 Kvantitatívne poruchy vedomia
Svoboda a kol. (2006) delí kvantitatívne poruchy do stupňov od ľahkého
zníženého vedomia až po úplné bezvedomie, ktoré je charakteristické bdelosti, čulosti,
pozornosti a schopnosti adekvátne reagovať.
Podľa stupňa sú rozdelené na :
Somnolencia
Stav v ktorom sú narušené hlavne zložky bdelosti, čulosti, pohotovosti a
pozornosti. Pacient reaguje na vonkajšie podnety, avšak je zvýšene ospalý a pri ich
absencií upadá do spánku (Svoboda, 2006). Somnolencia sa vyskytuje pri zvýšených
dávkach uspávacích farmák, zápaloch a nádoroch mozgu alebo zápalu mozgových blán
(Vondráček, Holub, 2003).
Sopor
Pacient reaguje iba na bolestivé podnety, má spomalený dych a pulz a znížený
krvný tlak (Svoboda, 2006).
Kóma
Medzi prejavy patrí znížený krvný tlak, spomalený dych a pulz. Pacient
nereaguje ani na bolestivé podnety a jeho zorničky na svetlo. Fyziologické podnety
zanikajú a začínajú sa objavovať reflexy patické. Kóma môže nastať pri určitých
somatických ochoreniach, cievnych mozgových príhodách, elektrošku alebo narkóze.
Synkopa
Vzniká akútnym chvíľkovým nedokrvením mozgu vplyvom reflexívnych, alebo
somatických príčin, alebo silnej emócie. Jedná sa o krátkodobý stav bezvedomia
(Svoboda, 2006).
35

36. 6. 1. 2 Kvalitatívne poruchy vedomia
Pri kvalitatívnych poruchách vedomia je vigilita pomerne zachovaná (Svoboda,
2006). Do popredia sa dostávajú halucinácie, bludy alebo ilúzie. Častými bývajú taktiež
poruchy pamäti, príčinou ktorých býva na toto obdobie čiastočná, alebo úplná amnézia
(Dorner, Plog, 1999).
Svoboda a kol. (2006) delí tieto poruchy do dvoch základných skupín a to
oblúznené vedomie a mrákotné stavy. Oblúznené stavy ďalej delí na delírium a
amenciu.
a) Oblúznené vedomie
Delírium
Ide o poruchu funkcie centrálneho nervového systému vplývajúcu na vedomie,
pozornosť a vnímanie. Rozvýja sa v krátkom časovom období a má tendenciu v čase
kolísať. Povedomie pacienta o okolí ako aj schopnosť sústrediť, presunúť a udržať
pozornosť je narušená (Wyszinski, Wyszinski, 2005). Predstavuje vážne komplikácie
pri liečbe kriticky chorých. V priebehu rokov boli pre ňho použité termíny ako
napríklad - organický mozgový syndróm, akútne stavy zmätenosti, akútne mozgové
zlyhanie, akútna demencia, zmätenosť, metabolická encefalopatia, reverzibilná toxická
psychóza alebo JIS psychóza (Rabinowitz cit. podľa Wyszinski, 2005).
Keďže príznaky týchto stavov môžu obsahovať aj symptómy psychiatrických
ochorení, môže byť na pacient na počiatku liečený v psychiatrickej starostlivosti, pokiaľ
nie sú správne a včas rozpoznaná primárne fyziologická etiológia ochorenia
(Wyszinski, Wyszinski, 2005).
Príznaky taktiež nemusia byť viditeľne prítomné. Kognitívne problémy
predstavujú zhruba 30 % zo všetkých príznakov, 20 % depresie a úzkosti, 20 %
halucinácie a bludy a 20 % nevhodné správanie (Horvath et. Al., 1989, Nicholas,
Lindsey, 1995 podľa Wysczinski, Wyszinski, 2005).
Počas stavu delíria dochádza k narušeniu spánku, výskytu bludov a halucinácií v
rozumových schopnostiach ako aj zmene psychomotorického tempa. Prekvapivé môžu
byť taktiež obdobia jasnosti vedomia. Príčinou môžu byť difúzne poškodenia mozgu
alebo úrazy (cit. podľa Wyszinski, Wyszinski, 2005, str. 124).
36

37. Amencia
Je miernejšie ako delírium. Psychika býva dezintegrovaná a pacient
dezorientovaný, roztržitý, zmätený, so živou psychomotorikou, často neadekvátne
reagujúci vzhľadom k situácii. Objavujú sa taktiež patické poruchy vnímania (ilúzie,
halucinácie ..) a myslenia .
b) Mrákotné stavy (obnubilácie)
Začínajú pomerne náhle a počas celej doby trvania majú rovnakú intenzitu.
Dotyčný nekoná v súlade zo svojimi osobnostnými rysmi a na daný stav má zväčša
úplnú amnéziu. Vonkajšie prejavy ako aj chovanie však nemusí byť nápadné.
Delíme ich na tieto 4 skupiny :
Deliriózny mrákotný stav
Obavujú sa početné zmyslové preludy so silným emočným doprovodom a má
náhly začiatok a koniec. Vyskytnúť sa môže napr. Aj pri patickej abriete alebo jako
súčasť religióznej extázy.
Vigilambulantný mrákotný stav
Postihnutý sa chová nenápadne, napriek tomu je schopný náhlych, impulzívnych
a plánovaných činov, ktoré sú zväčša v rozpore z jeho bežnými osobnostnými rysmi.
Stuporózny mrákotný stav
Psychomotorika je vymiznutá, postihnutý často nekomunikuje z okolím,
nedodržiava základnú osobnú hygienu a musí byť kŕmený.
Ganserov syndróm
Býva pomerne vzácnym. Ide o psychogenný mrákotný stav ktorý sa vyskytuje
jako následok traumatizujúcej situácie. Môže byť podmienený osobnostne (Svoboda,
2006).
.
37

38. II. EMPIRICKÁ ČASŤ
7 Ciele výskumu a stanovenie hypotéz
7. 1 Úvod
Objektom výskumu boli pacienti, ktorí boli hospitalizovaní na
Anesteziologicko-resustitačnej klinike vo Fakultnej nemocnici u sv. Anny na Úseku
intenzívnej starostlivosti. Ide o lôžkovú časť Anesteziologicko-resuscitačného
oddelenia, na ktorom bývajú hospitalizovaní pacienti po zlyhaní základných životných
funkcií. Títo pacienti sa väčšinou nachádzajú v zmenenom mentálnom stave a je im
poskytnutá intenzívna starostlivosť, ktorej cieľom je zabezpečiť znovuobnovenie
základných funkcií.
7. 2 Cieľ výskumu
Výskumná časť mojej diplomovej práce bola realizovaná v rámci širšieho
výskumu, ktorý sa uskutočnil pod záštitou Fakultnej nemocnice u sv. Anny v Brně a bol
primárne zameraný na meranie úrovne kvality života pacientov na Anesteziologicko-
resuscitačnej klinike. Cieľom môjho výskumu je zistiť úroveň a vzťah depresie a kvality
života u týchto pacientov. Prepokladám, že sa táto úroveň na rozdiel od bežnej normy
preukáže ako štatisticky významná. Ďalej predpokladám, že medzi danými oblasťami
existuje vzťah ktorý sa taktiež preukáže ako štatisticky významný. Tento vzťah sa
prejaví vzájomnou koreláciou položiek a dimenzií dotazníka SQUALA a výsledným
skóre dotazníka BDI-II. Keďže ide v tejto oblasti o pomerne ojedinelý výskum, pôjde
v tomto prípade o pilotnú štúdiu.
7. 3 Základné výskumné otázky
Aká je úroveň depresie u pacientov na ARK?
Aká je úroveň kvality života u pacientov na ARK?
Aký je vzťah kvality života a depresie?
7. 4 Hypotézy
Na základe predchádzajúcich výskumov uvedených v teoretickej časti
vyslovujem nasledujúce hypotézy. Pre lepšiu prehľadnosť som sa ich rozhodol rozdeliť
do troch základných kategórií podľa výskumných otázok.
38

39. Úroveň depresívnej symptomatiky u pacientov na ARK
H 1 Pacienti ARK vykazujú depresívnu symptomatiku v sebahodnotení miernej až
strednej úrovne prejavov.
H 2 Depresívna symtomatika v sebahodnotení je vyššia u žien ako u mužov.
Úroveň kvality života u pacientov na ARK
H 3 Priemerná úroveň kvality života je u pacientov na ARK oproti bežnej populácií
nižšia.
H 4 Priemerná úroveň kvality života v oblasti zdravia (dimenzia zdravie, položky
zdravie, fyzická sebestačnosť, psychická pohoda, starostlivosť o seba) je u pacientov
na ARK oproti bežnej populácii nižšia.
H 5 Priemerná úroveň kvality života v oblasti základných potrieb (dimenzia základné
potreby, položky prostredie a bývanie, peniaze a jedlo) je u pacientov na ARK oproti
bežnej populácii nižšia.
Vzťah kvality života a depresívnej symptomatiky v sebahodnotení
H 6 Existuje vzťah medzi kvalitou života v dimenzii zdravie a depresívnou
symptomatikou v sebahodnotení.
H 7 Existuje vzťah medzi kvalitou života v dimenzii blízke vzťahy a depresívnou
symptomatikou v sebahodnotení.
H 8 Existuje vzťah medzi kvalitou života v dimenzii základné potreby a depresívnou
symptomatikou v sebahodnotení.
8 Výsledky popisnej štatistiky
8. 1 Popis a charakteristika výskumného súboru
Skúmaný súbor pozostával z 30 jedincov. Z toho 18 mužov a 12 žien.
Podmienky pre výber boli tri mesiace po prepustení z oddelenia, minimálne tri dni
pobytu na tomto oddelení, kvantitatívne zmenený stav vedomia počas tohto pobytu a
v neposlednom rade súhlas na účasti na tomto výskume.
8. 2 Demografické údaje respondentov
8. 2. 1 Pohlavie respondentov
V skúmanej vzorke sa nachádza 18 mužov a 12 žien. V danej vzorke tak bolo
39

40. viac mužov (60 %) ako žien (40%)
Graf č.1. : Pohlavie respondentov
P o h la v ie r e s p o n d e n to v
20
18
16
14
12
10
8
6
4
Počet osôb
2
0
m už že n a
p o h la v ie
8. 2. 2 Vek respondentov
Vek respondentov sa pohybuje medzi 23 a 88 rokom. Priemerný vek skúmanej
skupiny je 65,27 roku.
Graf č. 2 : Vek respondentov
V e k re sp o n d e n to v
12
10
8
Počet osôb
6
4
2
0
10 20 30 40 50 60 70 80 90 100
ve k
40

41. 8. 2. 3 Rodinný stav respondentov
V manželskom zväzku sa nachádza nadpolovičná väčšina respondentov - 20
ľudí (67% respondentov). 5 (17%) žien je vdov, 3 (10%) rozvedení a dvaja (7%)
slobodní.
Graf č. 3 : Rodinný stav respondentov
R o d in n ý s ta v r e s p o n d e n to v
slo b o d n ý ; 2
vd ova; 5
ro z v e d e n ý / ro z v e d e n á ; 3
ž e n a tý / v y d a tá ; 2 0
8. 2. 4 Zamestnanie respondentov
Z grafu možno vyčítať, že dôchodcov je v danej skupine nadpolovičná
väčšina – 18 (60%) osôb. V invalidnom dôchodku je 6 (20%) osôb, zamestnaných
je 5 (17%) osôb a jedna (3%) osoba je študent.
Graf č. 4 : Zamestnanie respondentov
41

42. Z a m e s tn a n ie r e s p o n d e n to v
š tu d e n t; 1
in v a lid n ý d ô c h o d c a ; 6
d ô cho d ca ; 18
z a m e stn a n ý /á ; 5
8. 2. 5 Vzdelanie
Stredoškolsky vzdelaných bez maturity je 13 (43%) osôb, s maturitou 10 (33%)
respondentov, základné vzdelanie majú štyri (13%) osoby, vysokoškolsky vzdelaní sú
traja (10%) ľudia.
Graf č. 5 : Vzdelanie respondentov
V z d e la n ie r e s p o n d e n t o v
S Š s m a t.; 1 0
S Š b e z m a t.; 1 3
ZŠ; 4
VŠ; 3
8. 2. 6 Hmotné zabezpečenie respondentov
Takmer trištvrte – 21 osôb (70%) uvádza priemerné hmotné zabezpečenie, 8
(27%) respondentov mierne podpriemerné a jeden respondent (3%) mierne
42