Rétorika

              1. Všeobecný úvod o rétorike
Rétorika (rečníctvo ako špecifická oblasť rečovej
komunikácie je znám...
2.   jazykový štýl: je spôsob narábania s jazykovými
       prostriedkami, ich cieľavedomý výber
       usporiadanie, využ...
Rétorikou sa prakticky i teoreticky zaoberali i veľkí
starovekí učenci za jedného zo zakladateľov i tvorcov
teórie rečníct...
rímsky rečník Quintilián (prvý štátom platený učiteľ
rečníctva, ktorý zastával prioritu rečníckeho prejavu).
Nečestné rečn...
V 20. stor: rétorika ako veda a teória prakticky zanikla.
Vysoký štandard si zachovalo najmä cirkevné rečníctvo
(kazateľst...
rečníckom prejave rozhodujúce postavenie. Je to
     najpresvedčivejší jazykový prostriedok.
  2. paralingvistické (mimoja...
d. špecifická, príležitostná – na základe
           konkrétnej udalosti
  3. jazykové prostriedky rečníckeho prejavu: exi...
1.   neutrálna lexika: je to vrstva slov jazyka, ktoré
       vyjadrujú vecný logický obsah, typické pre tieto
       slov...
c. nápadnosť použitého jazykového prostriedku
v konkrétnom kontextovom prípade
d. vyššia miera uplatnenia a subjektívnosť ...
-   Expresívne a emotívne slová patria predovšetkým
      do zvláštnych tzv. príležitostných a slovesných
      prejavov, ...
(rovnoznačnosť), napr. spať – driemať – drichmať, ísť –
kráčať – chodiť
- antonymá, teda opozitá označujú protikladné pojm...
anglina), recesia (napr. zhovadiť niekoho), zmysel pre
skratku (napr. dovi, štipko)
     c. žargón – používajú príslušníci...
(modernejší) ekvivalent napr. kasňa – skriňa, kasa –
pokladňa
d. neologizmy – slová ktoré sa používajú preto, lebo
vznikli...
- vyplývajú z vedomia človeka
1. spôsob myslenia rečníka – skúma to psychológia,
v oblasti praktickej rétoriky zohráva poz...
uvedomil o aký druh rečníckeho prejavu v konkrétnom
prípade ide.
Na základe funkcie prejavy možno rozdeliť na:
1. zvláštne...
3. gradácia
4. pauza
5. zjemňovanie, ozdobnosť
1.) opakovaním a hromadením slov sa vyznačuje veľa
rečníckych prejavov resp...
2.) a. metafora – nepriame obrazné pomenovanie
založené na prenášaní významu na základe podobnosti
     b. metonymia – od ...
b. antiklimax – stupňovanie zoslabovaním
c.             – súčet argumentov, napr. kto veľa číta je
múdry, kto je múdry je ...
a. epiteton ornans (ozdobný prívlastok) – napr. pekné
počasie, milé dievča
b. epiteton constans (stály prívlastok) – napr....
Times new roman, 12, ½ riadkovanie, minimálne A4,
prvá strana – 14 –        UKF, FSŠ
         Seminárna práca z disciplíny...
Upcoming SlideShare
Loading in …5
×

Retorika

16,080 views

Published on

Published in: Technology
0 Comments
2 Likes
Statistics
Notes
  • Be the first to comment

No Downloads
Views
Total views
16,080
On SlideShare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
4
Actions
Shares
0
Downloads
0
Comments
0
Likes
2
Embeds 0
No embeds

No notes for slide

Retorika

  1. 1. Rétorika 1. Všeobecný úvod o rétorike Rétorika (rečníctvo ako špecifická oblasť rečovej komunikácie je známa už vyše 200 rokov. U starovekých i stredovekých typoch škôl bola nevyhnutnou súčasťou ďalšieho vzdelávania, dnes treba klásť dôraz na rozvíjanie takej komunikácie, kde dominuje schopnosť človeka hovoriť voľne, isto, presvedčivo, kultúrne a kultivovane s väčším počtom ľudí, čiže rečniť. Súčasná rétorika tvorí špecifickú oblasť štúdia reči, rečového správania, výrazových prostriedkov, stavby a prednesu rečových prejavov. Jej cieľom i obsahom je rozvíjať umenie „dobre hovoriť“. Dôležitá v tomto zmysle je osobnosť rečníka, najmä to, akú autoritu a vierohodnosť si získa, ako manifestuje svoje subjektívne kvality správnym používaním jazykových i mimojazykových prostriedkov. 2. Čo musí rečník vedieť PRED prípravou rečníckeho prejavu V systéme jazyka patrí rétorika do štylistickej jazykovej roviny. Poznáme 5 základných pojmov rétoriky = štylistiky: 1. štýl: vo všeobecnosti je charakteristický spôsob správania, konania, myslenia a vyjadrovania, príznačný pre indivíduum alebo spoločenskú skupinu (štýl obliekania, architektúry a pod.)
  2. 2. 2. jazykový štýl: je spôsob narábania s jazykovými prostriedkami, ich cieľavedomý výber usporiadanie, využívanie a použitie, podľa Jozefa Mistríka existuje 7 funkčných jazykových štýlov: hovorový, náučný, publicistický, administratívny, esejistický, umelecký, rečnícky. V súčasnosti môžeme k nim pridať aj náboženský štýl. 3. rečnícky štýl – sa vyznačuje cieľavedomým výberom, usporiadaním a využitím jazykových a mimojazykových prostriedkov so zreteľom na realizáciu rečníckeho prejavu. 4. rečnícky prejav: ako základný žáner rečníckeho štýlu je komunikačný akt, ktorý sa realizuje v ústnej podobe, za prítomnosti adresáta. Jeho dôležitým atribútom je verejnosť a oficiálnosť. 5. rétorika: je náuka o rečníctve, slovo rétorika pochádza z gréckeho slova rhétoriké techné – rečnícke umenie 3. Vznik rétoriky ako vednej disciplíny Rečníctvo ako veda sa zrodila v starovekom Grécku. V 5. stor. prnl. Sa začala vyvíjať teória rečníctva. Najskôr to boli tzv. logografi (koncipienti súdnych rečí), ktorí učili svojich klientov predniesť čo najpôsobivejšie svoju súdnu reč. Tvorcami všeobecnej rečovej náuky sa stali sofisti (učitelia múdrosti), ktorí zhromažďovali mládež do škôl a popri iných predmetoch vyučovali aj rétoriku. Antická rétorika:
  3. 3. Rétorikou sa prakticky i teoreticky zaoberali i veľkí starovekí učenci za jedného zo zakladateľov i tvorcov teórie rečníctva sa pokladá Aristoteles. Známa je jeho „Teória protirečenia“ na začiatok rečníckeho prejavu kladie negovanie tvrdení (lebo všetko je protirečivé). Inšpiráciou pre súčasnú rétoriku môže byť i Sokratova metóda založená na zdravom sebapoznaní. Rečníckou osobnosťou starovekého Grécka bol aj Demostenes. Rečníckemu umeniu od Grékov sa učili počas neskoršieho obdobia aj Rimania. Ovládanie rečníckeho umenia bolo základnou podmienkou politického účinkovania v starovekom Ríme. Vrchol rímskeho rečníctva predstavuje Cicero ( „kvetnatá reč“ – majstrovské narábanie s dialógom) - jazykové roviny: fonetika fonológia, morfológia, syntax, štylistika Čestné a nečestné rečníctvo: Ideový odkaz antickej rétoriky tkvie hlavne v jej filozofii rečníctva s dôrazom na etický aspekt rétoriky. Vo svojich vystúpeniach (praktických) i teoretických prácach položili základy ďalšieho typu rečníctva. Čestné rečníctvo: jeho východiskom je zásada, že dobrý čestný rečník by sa mal snažiť hlavne o to, aby prostredníctvom rečníckeho prejavu prispel k optimálnemu riešeniu problémov. Uvedenej zásade zodpovedalo celkové členenie ich prejavov na 4 časti – úvod, vysvetľovanie, dokazovanie a záver. K predstaviteľom čestného rečníctva patril i ďalší
  4. 4. rímsky rečník Quintilián (prvý štátom platený učiteľ rečníctva, ktorý zastával prioritu rečníckeho prejavu). Nečestné rečníctvo: jeho cieľom je prostredníctvom rečníckeho prejavu odzbrojiť protivníka a zvíťaziť za každú cenu pomocou nečestných rečníckych trikov a bezohľadností, zodpovedalo tomu i členenie prejavu na 6 častí: úvod, prednesenie zlej mienky o protivníkovi, vlastná úvaha, dokazovanie a odôvodnenie, konkluzívna otázka a zosmiešnenie protivníka a záver. Učiteľmi, šíriteľmi a predstaviteľmi tohto druhu rečníctva boli najmä sofisti. Uvedené rozdelenie rétoriky existuje dodnes. Slovenská rétorika: V dejinách slovenskej rétoriky popri sebe existovali 2 základné prúdy: 1. klasická, občianska rétorika: v období národného obrodenia (zač.19. stor.) vystúpila výraznejšie do popredia regenerácia prvkov antickej občianskej rétoriky obohatenej o aktuálne obrodenecké prvky. V porovnaní s dnešnou praktickou rétorikou by pôsobila možno čiastočne archaicky (pr. reč Štúra slovenským dobrovoľníkom v r. 1848-49 a iné) 2. náboženská kazateľská rétorika: medzí kľúčové postavy slovenskej rétoriky týchto typov patria: Vavrinec Benedikt Nedožerský, Daniel Krman, Bernolák, Fándly, Štúr, Hurban, Štefan Mojezs, Štefan Krčméry, Andrej Hlinka, Martin Rázus.... Nová rétorika:
  5. 5. V 20. stor: rétorika ako veda a teória prakticky zanikla. Vysoký štandard si zachovalo najmä cirkevné rečníctvo (kazateľstvo). Popri názoroch po úpadku kvality hovoreného slova dávajú o sebe vedieť i názory, že vedomie a konanie ľudu možno pokladať a efektívne ovplyvňovať dobre predneseným hovoreným slovom. Objavuje sa termín nová rétorika, kde sa rečníctvo už nechápe ako „umenie hovoriť“ (pateticky a nadnesene), ale ako druh konverzácie s väčším počtom ľudí. Rečnícky prejav sa chápe ako priama a cieľavedomá reč, ktorá má zmysel, pri ktorej má poslucháč pocit, že sa s ním rečník rozpráva. Rečníctvo sa pokladá za zručnosť, ktorú môže dosiahnuť každý priemerne inteligentný človek s vlastným pričinením ho môže rozvinúť. Nová rétorika je založená na filozofii pragmatizmu, kde hlavnú úlohu zohráva výsledok dosiahnutý v praxi, pričom veľkú úlohu plní sebadôvera človeka. Za popredných teoretikov tzv. novej rétoriky môžeme pokladať Švajčiara Neckermana a Američana Carnegieho. Spoločným menovateľom ich názorov je úzka spojitosť s praktickým rečnením. 4. Čo má rečník vedieť počas prípravy rečníckeho prejavu (objektívne činitele) Rečnícky prejav vzniká súhrou mnohých činiteľov, sú 3: 1. lingvistické (jazykové) činitele resp. jazykové prostriedky – sú to slová, ktoré použije rečník vo svojom rečníckom prejave, veď slovo má v každom
  6. 6. rečníckom prejave rozhodujúce postavenie. Je to najpresvedčivejší jazykový prostriedok. 2. paralingvistické (mimojazykové – nonverbálne) činitele – sú tie, ktoré sa vnímajú zmyslami (mimika, gestikulácia, kinezika, proxemika, posturika, haptika, reč očí) V rečníckom prejave majú popri jazykových prostriedkoch druhú najdôležitejšiu úlohu. 3. iné činitele: súvisia s rečovým prejavom, sú to napr. vplyv počasia, spoločenské normy, časový faktor a pod. Možno hovoriť o dvoch základných skupinách činiteľov v rámci iných: a. objektívne b. subjektívne Objektívne činitele: Pôsobia nezávisle od vedomia človeka a existujú mimo tohto vedomia: sú to: 1. predmet rečníckeho prejavu: predstavuje „vec“, o ktorej chce rečník hovoriť, čiže „čo“ chce poslucháčom sprostredkovať. Môže to byť vec reálna, málokedy imaginárna. 2. funkcia rečníckeho prejavu: predstavuje cieľ, pre ktorý sa prejav realizuje. Ide vždy o jednu zo 4 funkcií rečníckych prejavov: a. informačná (oznamovacia, všeobecná) b. náučná (odborná) c. výchovná (agitačná, presvedčovacia)
  7. 7. d. špecifická, príležitostná – na základe konkrétnej udalosti 3. jazykové prostriedky rečníckeho prejavu: existujú predovšetkým v podobe slovnej zásoby daného jazyka, ktoré sú k dispozícii pri tvorbe i prednese rečníckeho prejavu a musia korešpondovať s predmetom i funkciou (i cieľom) rečníckeho prejavu. Dôležitým faktorom je individuálna slovná zásoba každého konkrétneho rečníka a jeho schopnosť využívať ju tak, aby rečnícky prejav bol primeraný danej situácii a aby bol zrozumiteľný a efektívny. 4. adresát 5. prostredie 5. a 6. diferenciácia slovnej zásoby zo štylistického hľadiska a z hľadiska expresivity a emocionálnosti a z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti a z historického hľadiska Objektívne činitele, hľadiská sú najdôležitejšie pre rečnícke prejavy. a. zo štylistického hľadiska b. z hľadiska expresivity a emocionálnosti c. zo sémantického hľadiska d. z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti e. z historického hľadiska A. Slovnú zásobu možno zo štylistického hľadiska rozdeliť na 4 základné vrstvy:
  8. 8. 1. neutrálna lexika: je to vrstva slov jazyka, ktoré vyjadrujú vecný logický obsah, typické pre tieto slová sú neutrálnosť a bezpríznakovosť. Nazývajú sa buď nacionálne slová resp. štylisticky bezpríznakové slová – kniha, okolo a pod. 2. hovorová lexika: vrstva slov, ktorá sa vyznačuje štylistickou príznakov osťou a ohraničenosťou. Používa sa v spontánnej nepripravenej komunikácii medzi priateľmi, známymi, v rodinnom kruhu, v ústnej reči. Používanie hovorových slov je v rečníckom prejave nevhodné, napr. káblovka, diplomovka, nočná, trvalá, pán hlavný a pod. 3. knižná lexika – používa sa v písomnej podobe, v bežnej reči približne slová vyznievali neprirodzene, napr. studnica. Patria sem hlavne: a. kancelarizmy: lehota, položka, faktúra a pod. b. žurnalizmy: kampaň, opozícia, veľmoc... c. exotizmy: šerif, lady, minister... d. poetizmy: luna, tieseň e. biblizmy: svätyňa, oltár, spasenie... 4. terminologická lexika: obsahuje odborné názvy, teda termíny. Je to jednoznačnosť vo vedeckom dorozumievaní. V oblasti rétoriky sa používa iba vo všeobecných (náučných, odborných) rečníckych prejavoch. B. Z hľadiska expresivity a emocionálnosti a. formálna a významová nápadnosť b. nezvyčajnosť a osobitosť
  9. 9. c. nápadnosť použitého jazykového prostriedku v konkrétnom kontextovom prípade d. vyššia miera uplatnenia a subjektívnosť vo vyjadrovaní Emocionálnosť: emocionálne sú slová, pri ktorých predmetový význam sa dopĺňa citovým resp. vôľovým zafarbením – srdce Typy expresívnych slov: 1. kladné (eufemizmy)- delia sa na a. familiarizmy- starký, stará, moje zlato b. hypokoristiká (rodinné alebo zdrobňujúce slová – strýčko, dedko, Janko c. laudatíva – lichotivé slová, Janíčko, miláčik.. d. detské – maznavé slová – havo, búvať.. e. melioratíva_ synonymá, ktoré zjemňujú drsnosť okolností pr. mať náladu – byť opitý, usnúť – zomrieť 2. záporné slová – disfemizmy a. pejoratíva – hanlivé – darebák, zdochnúť, byť ožratý b. ironicky zafarbené slová – „ty si ale múdry“ c. žartovné slová – mokrá štvrť – hostinec d. posmešné slová – kikiríkať – hovoriť vysokým tónom - Do expresívnej vrstvy slov patria aj tzv. deminutíva (zdrobňujúce slová – nožík, guľka...)a augmentatíva (zveličujúce slová – domisko, chlapisko)
  10. 10. - Expresívne a emotívne slová patria predovšetkým do zvláštnych tzv. príležitostných a slovesných prejavov, pretože vo všeobecných (náučných a odborných) prejavoch by pôsobili nenáležito a rušivo. C. zo sémantického hľadiska: - sémantika – teória znaku rôznych pomenovaní (obrazné nepriame pomenovanie), obraz, význam - slová môžu byť tzv.: a. monosémantické (jednovýznamové) – sú to najmä termíny z rozličných vedných odborov a vlastné mená b. polysémantické (viacvýznamové, ktoré sú však v kontexte jednovýznamových) – vznikajú prenášaním, pomenovaním na základe podobnosti, vecnosti, protikladnosti resp. na základe zosobňovania, oživovania - ak sa význam prenáša na základe zhody, podobnosti ide o metaforu alebo metonymiu - metafora – nepriame prenesené obrazné pomenovanie napr. husle plačú, slnko sa smeje, číta ako prvák - metonymia – nepriame prenesené obrazné pomenovanie na základe „súvzťažnosti“, resp. asociatívnej súvislosti napr. čítam Smreka, mať strechu nad hlavou - pri zhode zvukovej podoby výslovnosti a gramatickej stránky (teda nie významovej) ide o homonymum (rovnozvučnosť), napr., známa, čelo - pri synonyme máme rozdielnu zvukovú podobu, ale rovnaký, resp. približne rovnaký význam
  11. 11. (rovnoznačnosť), napr. spať – driemať – drichmať, ísť – kráčať – chodiť - antonymá, teda opozitá označujú protikladné pojmy a predstavy, napr. svetlo – tma, biely – čierny - používanie sémantických, tzn. významovo diferencovaných slov slovnej zásoby je pre rečnícky prejav užitočné, pretože súvisí s kreatívnym zázemím, t.j. zo stránkou rečníka a jeho prejavu D. z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti 1. spisovná lexika – patria sem slová všeobecne, celonárodne používané, sú to názvy predmetov a javov bez ktorých by bol život spoločnosti nemysliteľný, tieto slová teda majú celonárodnú kodifikáciu, napr. zem, voda, tkať, matka 2. nespisovná lexika a. dialektizmy – územne a funkčne vymedzený, štruktúrny jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje obyvateľstvo istej oblasti, majú vlastný znakový, gramatický, slovotvorný a lexikálny systém napr. západoslovenské, stredoslovenské, východoslovenské nárečie b. slang – jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje obmedzený okruh ľudí zaoberajúci sa tou istou činnosťou (študenti, vojaci, športovci, poľovníci) v súkromnom (neoficiálnom) prostredí - znaky slangu: dynamickosť vzniku a zániku, okruh používateľov je nestály a pohyblivý, metaforizácia (napr. nahodiť sa), deformácia formy slova (napr. telka,
  12. 12. anglina), recesia (napr. zhovadiť niekoho), zmysel pre skratku (napr. dovi, štipko) c. žargón – používajú príslušníci tzv. vyšších vrstiev spoločnosti (napr. aristokracia) v snahe deklarovať i pomocou jazyka istú spoločenskú nadradenosť (napr. vaša magnificencia – oslovenie rektora) d. argot – používajú ho nižšie vrstvy spoločnosti, ktoré používaním významu slov chcú zmysel komunikácie utajiť pred inými (napr. dať včelu – zastreliť) - v oblasti rétoriky používanie nespisovnej lexiky je nevhodné, keďže ide spravidla o verejné a oficiálne vystúpenia E. z historického hľadiska - v slovnej zásobe slovenčiny existuje skupina slov, ktorá má nadčasovú platnosť (neutrálna lexika). Je tu však i skupina slov, ktorú možno klasifikovať na časovej osi - je to tzv. historicky príznaková lexika, ku ktorej patria: a. archaizmy – slová, ktoré sa prestávajú aktívne používať preto, že miesto nich existuje novšie pomenovanie, napr. bund – odboj, biednik – úbožiak b. historizmy – slová, ktoré sa prestávajú aktívne používať preto, že zanikla realita, ktorú označovali, napr. toliar, najdúch c. zastarané a zastarávajúce slová – slová, ktoré sa prestávajú aktívne používať preto, lebo majú nový
  13. 13. (modernejší) ekvivalent napr. kasňa – skriňa, kasa – pokladňa d. neologizmy – slová ktoré sa používajú preto, lebo vznikli z potreby pomenovať nové predmety, veci, javy napr. aspirín, TV, anténa, rádio 7. . Používanie cudzích slov Rečník by mal poznať a rešpektovať intelektuálnu úroveň poslucháčov a mal by sa prispôsobiť konkrétnej situácii. Povinnosťou rečníka je i udržiavanie správnej kodifikácie, výslovnosť cudzích slov v slovenskom jazyku. Adresát – činiteľ ku ktorému smeruje rečníkov prejav, pôsobí tu veľa okolností, ktoré by rečník vo vlastnom záujme mal brať čo najviac do úvahy: druh sociálnej skupiny, vek, intelektuálna úroveň. Rečník musí počítať s existenciou spätnej väzby zo strany adresáta. Prostredie – činiteľ, ktorý môže menej skúseného rečníka prekvapiť neočakávanými okolnosťami, napr. osvetlením, hlučnosťou. Z hľadiska typológie predstavuje konštantnú látku iba verejnosť prostredia. Ďalšie stránky sú (napr.) variabilné, vojenské, školské prostredie Pre rečníka je najdôležitejšie, aby dané prostredie bolo primerané a vhodné a nie zo slabou akustikou, slabým osvetlením, ruchom z ulice. Subjektívne činitele:
  14. 14. - vyplývajú z vedomia človeka 1. spôsob myslenia rečníka – skúma to psychológia, v oblasti praktickej rétoriky zohráva pozitívne myslenie dôležitú úlohu, dôležitým prvkom v spôsobe myslenia rečníka je empatia. 2. intelektuálna vyspelosť – intelekt a inteligencia rečníka, najvýraznejšie sa prejaví v správnom pochopení, pružnom reagovaní na konkrétnu situáciu 3. temperament a citové založenie rečníka – pôsobenie tohto činiteľa sa prejavuje v pokojnejšom alebo dynamickejšom pôsobení jazykových alebo mimojazykových prostriedkov, tiež v správnosti v syntaxe, vo výbere lexiky a pod. Na rečnícky prejav vplývajú aj osobné sklony rečníka napr. zodpovednosť či nezodpovednosť 4. psychosomatický stav rečníka – momentálny psychický a fyzický stav rečníka, má významný vplyv na vznik a realizáciu rečníckeho prejavu Uvedené činitele môžu potlačiť a zastrieť všetky ostatné objektívne a subjektívne činitele v mimoriadne zlom psychickom stave, napr. pri depresii treba realizáciu prejavu odložiť. 5. sociálne postavenie rečníka 6. profesia rečníka - zohrávajú v súčasnej spoločnosti čoraz väčšiu úlohu 8.. druhy rečníckych prejavov Počas prípravy rečníckeho prejavu okrem už spomínaných okolností je nevyhnutné, aby si rečník
  15. 15. uvedomil o aký druh rečníckeho prejavu v konkrétnom prípade ide. Na základe funkcie prejavy možno rozdeliť na: 1. zvláštne (príležitostné, slávnostné) 2. všeobecné (vecné, informačné a pracovné) Výber jazykových prostriedkov vo všeobecných rečníckych prejavoch Vo všeobecných prejavoch v súvislosti s výbermi jazykových prostriedkov treba rešpektovať funkčno- situačné okolnosti prejavu. Je to taký výber jazykových prostriedkov, aby podporovali objektívnosť, logickosť a vecnosť jazykového prejavu. Medzi prvoradé požiadavky patrí správne používanie jazykových prostriedkov v rovine nacionálnosť – expresívnosť. Rečník by sa mal dobre orientovať aj v rovine jazykových prostriedkov konkrétnych a abstraktných prejavov. Výber jazykových prostriedkov vo zvláštnych rečových prejavoch Pri výbere jazykových prostriedkov vo zvláštnych prejavoch sa hlavným kritériom stáva pôsobivosť, presvedčivosť, pútavosť, čiže sugestívnosť a istý stupeň citového pohnutia a vnútorného vzrušenia zo strany poslucháčov – empatickosť. Vysokou mierou sugestívnosti a empatickosti v rečovom prejave disponujú najmä: 1. opakovanie jazykových prvkov 2. prirovnávanie, porovnávanie a obraznosť
  16. 16. 3. gradácia 4. pauza 5. zjemňovanie, ozdobnosť 1.) opakovaním a hromadením slov sa vyznačuje veľa rečníckych prejavov resp. prostriedkov: a. anafora – opakovanie toho istého výrazu na začiatku niekoľkých viet za sebou napr. viem, že si tu nebol, viem, že si bol v BA b. epifora – opakovanie toho istého výrazu na konci niekoľkých viet za sebou napr. všetci sme svedkami tohto demokratického procesu, teda vnímame tento proces. c. tautológia – opakovanie toho istého významu i výrazu s úmyslom sugestívnejšie poukázať na niečo napr. nie a nie prísť na dobrý výsledok d. dilógia – druh tautológie, v ktorom sa opakuje to isté slovo v rovnakom gramatickom tvare napr. osud je osud, múdry aj múdry ostane e. – je spojenie viacerých slov s rovnakým alebo podobným významom kvôli zobrazeniu istej skutočnosti, napr. cesta k úspechu vedie jedine cez premyslenú a zodpovednú prácu f. epizeuxa – opakovanie toho istého slova v tom istom tvare za sebou napr. čas, čas, čas – každému chýba čas g. epanadosť- opakovanie vety alebo je časti v obrátenom poriadku, prvým slovom druhej vety je posledné slovo vety predchádzajúcej napr. ďakujem vám všetkým, všetkým vám ďakujem
  17. 17. 2.) a. metafora – nepriame obrazné pomenovanie založené na prenášaní významu na základe podobnosti b. metonymia – od metafory sa líši tým, že s pôvodným významom ju spája predovšetkým vnútorná súvislosť – súvzťažnosť napr. čítať Hviezdoslava c. synekdocha – kvantitatívna zámena viacerých foriem napr. celé Slovensko bolo zahalené smútkom d. antitéza – prirovnanie protikladom na základe popretia, napr. treba mať chladný rozum ale horúce srdce e. perifráza – opisný názov s vysokou mierou pôsobivosti napr. Medzi najstaršie slovenské mestá patrí i naše mesto pod Zoborom. f. oxymoron – sčítanie protichodných významov, spojenie dvoch pomenovaní, ktoré sa navzájom popierajú. napr. živý a mŕtvy, živá mŕtvola g. frazeologizmy – zohrávajú dôležitú úlohu v rečníckom prejave, veď reč je výrečný, stručný a napriek obraznosti dobre zrozumiteľný prostriedok komunikácie napr. vštepiť si niečo do pamäti 3.) = stupňovanie Vo svojej knihe Rétorika (1987) J. Mistrík zaraďuje gradáciu medzi dramatické rečnícke prostriedky, vychádza zo skutočnosti, že rečnícky prejav je v istom zmysle aj dramatickým výkonom a funkciu gradácie plnia aj nonverbálne jazykové prostriedky. a. klimax – stupňovanie zosilňovaním, napr. situácia si vyžaduje spoločnú myseľ, spoločný boj
  18. 18. b. antiklimax – stupňovanie zoslabovaním c. – súčet argumentov, napr. kto veľa číta je múdry, kto je múdry je bohatý d. paralipsa – veta, v ktorej rečník naoko predstiera, že z vety niečo vypúšťa ako takmer niečo bezvýznamné, pričom však zámerne sleduje opak, napr. nechcem o tom ani hovoriť, ale nedá mi nespomenúť 4.) - patrí medzi dramatické rečnícke prostriedky – ide najmä o pauzu umeleckú (psychologickú) - v jazykovej oblasti napomáha sugestívnemu a empatickému využívaniu pauzy: a. sustencia – prerušenie výpovede s cieľom dosiahnuť prerušením opačný význam, napr. ja by som vás tiež rád odmenil, ale palicou b. návestie – zámerne konštruovaná replika na vzbudenie zvýšenej pozornosti poslucháčov, napr. tomu by ste neverili, čo bude nasledovať c. duvitácia – dramatizujúca otázka a funkčná hra predstierajúca protivnosť a akoby nerozhodnosť rečníka, cieľom je zvýšiť pozornosť poslucháčov a vzbudiť ich záujem o danú vec, napr. čo na to povedať? d. rečnícka otázka – predstieraná otázka skrývajúca v sebe i odpoveď, napr. nie sme snáď v tom všetci za jedno? 5.) – pre rečníka nie je najdôležitejšie to, ktorý spôsob rečnenia použije, ale to, aby jej predovšetkým on sám dobre rozumel a použil ju na tom správnom mieste - pri tejto kategórii poznáme prívlastky a to:
  19. 19. a. epiteton ornans (ozdobný prívlastok) – napr. pekné počasie, milé dievča b. epiteton constans (stály prívlastok) – napr. švárny šuhaj, čestné slovo - patria sem aj: a. litotes – zjemňovanie významu prostredníctvom popretia jeho záporu, napr. nemožno nesúhlasiť s vami b. antifráza – protichodné pomenovanie vecí, javov, vlastností, napr. to je dobre, tie vaše názory 9. Emfatické prostriedky - v rečníctve zohráva dôležitú úlohu i prvok vnútorného prežívania – teda citové pohnutie a vzrušenie - účastníci rečového prejavu by sa mali i na základe fungovania jazykových prostriedkov aspoň do iste miery ocitnúť v stave emfázy - emfáza – citové pohnutie, či vnútorné vzrušenie, môže ísť o emfázu rečníka i emfázu poslucháčov - schopnosť emfatického pôsobenia na poslucháčov rečníckeho prejavu má v sebe najmä exklamácia (zvolanie), ktoré je zo strany rečníka úmyselný prejav radosti, šťastia, smútku, odporu, napr. preč s planými rečami, doba si žiada skutky! - Penekácia – zvolanie v podobe prosby a apelu (najmä etického charakteru), napr. ozývame sa spoločným hlasom Rétorický prejav:
  20. 20. Times new roman, 12, ½ riadkovanie, minimálne A4, prvá strana – 14 – UKF, FSŠ Seminárna práca z disciplíny z Rétoriky(12) Ľavá strana 2009/2010 Letný semester vypracovala: meno a priezvisko Číslovanie od druhej strany (v strede dole) - nejaký rýchoviazač, 12. spríl, - Ja ako mŕtvy človek stojím pred absolútnom a musím ho na základe svojho prejavu presvedčiť či chcem ísť do neba alebo do pekla

×