Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta       UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE             PRÍRODOVEDECKÁ FAKUL...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta            PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UNIVERZITY                   KOMENSKÉHO...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaČestne prehlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracoval samostatn...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                                                            OBSAHOBSAH ......
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                                           ÚVODProces vyčleňovania regióno...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta   4) pokúsiť sa o akúsi syntézu porovnateľných členení a znázorniť územný...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                              ZHODNOTENIE LITERATÚRYNeoceniteľnými zdrojmi...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta       Vynikajúcou a aktuálnou publikáciou je Politická geografia a geopol...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                                   METODIKA PRÁCEAko hlavné metódy výskumu...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaRobinsonovo zobrazenie, v ktorom sme skonštruovali všetky mapy uvedenév pr...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                 1. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ                ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetahistorického vývoja a pod.). Medzi Afrikou a Áziou osciluje iba polostrov ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta– Häufler, Baar, Wokoun, Bičík, Bašovský – Lauko, Matoušek, Hampl a iní),s...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                  1. 2 VYMEDZENIE VEĽKÝCH REGIONÁLNYCH POJMOVIde o stanove...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaOddelenie Strednej Ameriky (od kontinentu Severnej Ameriky) je opodstatnen...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                                      1.3   HRANICEZa najdôležitejšie hran...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                       1.4    SÚČASNÝ VÝZNAM REGIONALIZÁCIE„Delimitácia sv...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                            1. 5 REGIONALIZAČNÉ KRITÉRIÁ                  ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaArabi a moslimovia v stredoveku ovládali v najväčšom rozmachu rozsiahle úz...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaznačnú   diferenciáciu   v každej   sústave     aj    ekonomické      krit...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaSkupiny kritérií:       -   fyzickogeografické kritériá       -   kultúra ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta(Huntington 2001). „Civilizácia je najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí. Je...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetao produktivita na pracujúcu osobu, čo je suma ročnej produkcie            ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaČlenstvo v rôznych medzinárodných organizáciách taktiež vyjadruje ekonomic...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                            1.6 REGIONÁLNE TYPIZÁCIE SVETASamotná regional...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaV rámci tretieho sveta, príp. chudobného Juhu sa často vyčleňuje tzv. štvr...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaZaujímavé je členenie štátov podľa indexu sociálno-ekonomického rozvoja (T...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetapoliticky nezávislé ekonomiky (vrátane domínií) a koloniálne dŕžavy. Jadro...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetavýroby (PV) a priemyselnej výroby (PrV), a to na vysoko rozvinuté, stredne...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta                    2. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETAIndividuálna regio...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetacentrálne partie Ázie bez prístupu k nezamŕzajúcim prístavom (Rusko), 2) V...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaregionálne usporiadaný model (sveta) s dvoma typmi regiónov, geostrategick...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaPo páde bipolárneho sveta, resp. v súčasnosti sú pre geopolitiku príznačné...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta    štruktúra základných tovarov a smery ich prepráv, vyčlenil 4 individuá...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetarozdiely spoločensko-ekonomických formácií, úroveň ekonomického rozvojaa n...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetakritérií ako Häuflerova typizácia „s rešpektovaním spoločensko-ekonomickej...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaZároveň uvádza, že regióny sú dynamické a ich hranice sa môžu meniť analog...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta  4. Chudobné rozvojové regióny s relatívne slabými prírodnými zdrojmi a  ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaTurecká, Indická a Malajská. O Africkej civilizácii sa vyjadruje ako o ešt...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta(5 kresťanských     , 5 islamských       , 4 buddhistické          a 1 hin...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta               2.4   ŠIROKO CHÁPANÁ KULTÚRA A KOMPLEXNÉ ČLENENIAR. J. Russ...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta10) Austrálskonovozélandský. Pri členení použil syntézu viacerých analytic...
Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta           historické súvislosti vo vývoji ekonomického a sociálneho systé...
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Makroregionalizácia sveta
Upcoming SlideShare
Loading in …5
×

Makroregionalizácia sveta

4,416 views

Published on

Filip Polonský: Makroregionalizácia sveta (diplomová práca)
vedúci: RNDr. Karol Kasala, PhD.
škola: Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta, Katedra regionálnej geografie, ochrany a plánovania krajiny
rok: 2005

Published in: News & Politics
1 Comment
1 Like
Statistics
Notes
No Downloads
Views
Total views
4,416
On SlideShare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
162
Actions
Shares
0
Downloads
0
Comments
1
Likes
1
Embeds 0
No embeds

No notes for slide

Makroregionalizácia sveta

  1. 1. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA DIPLOMOVÁ PRÁCA2005 Filip POLONSKÝ 1
  2. 2. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UNIVERZITY KOMENSKÉHO V BRATISLAVE KATEDRA REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE, OCHRANY A PLÁNOVANIA KRAJINY MAKROREGIONALIZÁCIA SVETA DIPLOMOVÁ PRÁCAAutor: Bc. Filip PolonskýŠkoliteľ: RNDr. Karol Kasala, PhD.Bratislava, 2005 2
  3. 3. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaČestne prehlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracoval samostatne, s využitíminformácií získaných z literatúry a prameňov uvedených v zozname a konzultáciami soškoliteľom. 3
  4. 4. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta OBSAHOBSAH ............................................................................................................................ 1Úvod ............................................................................................................................... 5Zhodnotenie literatúry ................................................................................................... 7Metodika práce .............................................................................................................. 91. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ ...................................................... 111.1. Svet a jeho diely ................................................................................................ 11 1. 2 Vymedzenie veľkých regionálnych pojmov ................................................... 14 1.3 Hranice .......................................................................................................... 16 1.4 Súčasný význam regionalizácie ..................................................................... 17 1. 5 Regionalizačné kritériá .................................................................................... 18 1.5.1 Vývoj kritérií ........................................................................................... 18 1.5.2 Regionalizačné kritériá v modernom ponímaní .......................................... 20 1.6 Regionálne typizácie sveta ................................................................................. 252. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETA ............................................................ 30 2.1. Geopolitické členenia sveta ......................................................................... 30 2.2 Ekonomicko-geografické členenia sveta ....................................................... 33 2.3 Kultúrne členenia sveta – úzko chápaná kultúra ........................................ 38 2.4 Široko chápaná kultúra a komplexné členenia............................................ 41 2.5 Špeciálne členenia ........................................................................................ 453. VLASTNÁ REGIONALIZÁCIA SVETA ....................................................................... 51 3.1 Stabilita (sila) hraníc makroregiónov ............................................................ 51 3.2 Teoreticko-metodologické východiská regionalizácie .................................. 52 Princípy komplexnej geografickej makroregionalizácie ...................................... 52 3.3 Popis komplexného členenia......................................................................... 54ZÁVER ........................................................................................................................... 56SUMMARY .................................................................................................................... 57Zoznam literatúry ......................................................................................................... 61ZOZNAM PRÍLOH .......................................................................................................... 67PRÍLOHY........................................................................................................................ 69 4
  5. 5. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta ÚVODProces vyčleňovania regiónov, jedna z hlavných metód regionálnej ako aj celejgeografie, je predmetom prác mnohých autorov. V globálnej, resp. subglobálnejmierke sa najčastejšie operuje so svetadielmi, či kontinentmi bez ohľadu narozmiestnenie obyvateľstva, politicko-správne usporiadanie, odlišný vývoj, špecificképrírodné prostredie, ekonomickú vyspelosť. Fyzická geografia disponuje viacerýmikvalitnými regionalizáciami obsadením každej geografickej subdisciplíny. PočínajúcKöppenovou klasifikáciou podnebí končiac Bucharovymi (individuálnymi)zoogeografickými regiónmi majú ujednotenú terminológiu s metodikou a kritériamivyčleňovania. Všetko sú to však parciálne vymedzovania zemského povrchu bezzohľadnenia človeka a jeho aktivít (azda okrem členení využitia zeme). Odpoveď byteda mala priniesť humánna geografia, ktorá sa priamo zaoberá problematikouekonomickej, príp. aj kultúrnej geografie. Ako humánno-geografické by sme snáďmohli označiť niektoré typizácie týkajúce sa ekonomickej vyspelosti krajín, väčšinatýchto prác však vznikla na podnet politicko-geografických procesov, ktorým savenuje politická geografia. A keďže najkvalitnejšie práce pochádzajú z rúkregionálnych geografov, ktorí do problematiky výrazne zapájajú aj fyzicko-geografickú zložku, možno právom túto problematiku preniesť na pôdu regionálnej apolitickej geografie. V tomto duchu je aj napísaná celá práca.Našim cieľom bude: 1) posúdenie, príp. kritické zhodnotenie regionalizácií sveta, ktoré vychádzajú zo štátu ako základnej jednotky členenia, v minulosti a súčasnosti, s dôrazom na oddelenie typologických od individuálnych regionalizácií 2) systematizácia a klasifikácia (individuálnych) regionalizácií sveta na základe kritérií ich vyčlenenia 3) vysvetliť niektoré pojmy a význam vyčleňovania súčasného sveta na veľké geografické regióny (makroregióny) 5
  6. 6. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 4) pokúsiť sa o akúsi syntézu porovnateľných členení a znázorniť územný rozsah najčastejšie vyčleňovaných (makro)regiónov resp. ich hraníc 5) vytvoriť vlastnú koncepciu regionalizácie sveta na základe čo najkomplexnejších kritérií a jeho rozčlenenia na makroregióny s rešpektovaním relatívne platných modelov rozdelenia sveta založených na podobných kritériách.V konečnom dôsledku môže naše členenie poslúžiť ako návrh regionalizácie sveta naedukačné účely najmä pre vysoké, ale i stredné školy. 6
  7. 7. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta ZHODNOTENIE LITERATÚRYNeoceniteľnými zdrojmi boli všetky dostupné diela súčasnej regionálnej geografiesveta amerických autorov: J. Cole, H. de Blij - P. O. Muller, M. Bradshaw, J. W. Morriset al. Najviac oceňujeme rozsiahlu učebnicu Geography: Regions and Concepts od H.J. de Blija – P. O. Mullera (1988 a 2004), kde autori charakterizujú jednotlivé realms,resp. oblasti, alebo ríše sveta, pričom dávajú dôraz aj na historické súvislosti aproblematiku rozoberajú do hĺbky. Vynikajúcim prvkom sú farebné fotografie,obrázky, mapky a grafy, ktoré umožňujú reálnu predstavu o každej ríši. Text eštedopĺňajú pravidelnými dvoj-, či trojstranovými vsuvkami o parciálnych disciplínáchgeografie (kultúrna, politická, medicínska a i.) a jej metódach (modelovanie, tvorbamáp). Nedostatky vidíme v nedostatočnom popise postupu regionalizácie, chýbajúnajmä konkrétne indikátory a detailnejšie rozpracované princípy vyčleňovania. J. Cole (1996) síce taktiež nepodáva presný postup regionalizácie, stanovilvšak niekoľko princípov a kritérií na vedeckej úrovni. Jeho dielo Geography of MajorWorld Regions neoplýva farbou ani fotografiami, je však vyzbrojené množstvomčiernobielych mapiek, tabuliek a grafov, ktoré často obsahujú prehľady rôznychukazovateľov o hlavných svetových regiónoch a umožňujú ich komparáciu, na čom jeaj celé dielo založené. Cole nevyznáva pravidlo „čo kapitola, to (makro)región“ -zaujímavé je porovnanie Kanady a Austrálie v jednej a krajín strednej Európyso štátmi vtedajšej Európskej únie v druhej kapitole. Autor sa sám nezhodujev otázke pobaltských krajín, a teda rozsahu regiónu strednej Európy. M. Bradshaw (1997) vytvoril podobne ako De Blij – Muller farebnéa prehľadné dielo A World Regional Geography. Jeho popis regionalizácie je ale veľminedostatočný. Jedinú informáciu, ktorú podáva je, že bola vytvorená na základeštyroch znakov v stanovenom poradí. W. J. Morris spolu s autorským kolektívom zostavili dielo World Geography(1975), kde každý autor zodpovedal za svoju kapitolu zameranú na jeden z 15svetových regiónov. Z tohto dôvodu je dielo bohaté aj na subregionálne členenia, novýrazným nedostatkom je ich subjektívne posudzovanie a vymedzenie na základeodlišných kritérií. 7
  8. 8. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta Vynikajúcou a aktuálnou publikáciou je Politická geografia a geopolitika odIštoka (2003), z ktorej sme čerpali množstvo cenných informácií o členeniach rôznychautorov politickej geografie a geopolitiky od začiatku 20. storočia po súčasnosť. Nastranách 245 – 249 sa venuje priamo individuálnej regionalizácii sveta, čo dopĺňaniekoľko mapiek s vyčlenenými (makro)regiónmi. Okrem toho sa zaoberá ajproblematikou hraníc a rozličnými typológiami štátov. Střet civilizací od Huntingtona (2001) bol vynikajúcim sprievodcom prekultúrne – civilizačné členenie sveta zo širokého geopolitického (a geostrategického)hľadiska. Nedostatky vidíme len pri samotnom členení. Podrobnejšie rozoberámejednotlivých autorov v 2. kapitole. 8
  9. 9. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta METODIKA PRÁCEAko hlavné metódy výskumu sme v prvom rade použili analýzu textov prácvyčleňovania sveta neskôr uvedených autorov. Dôležité bolo zozbierať čo najväčšiemnožstvo publikácií a článkov venujúcich sa členeniu sveta. Pravdepodobne ani nieje možné zozbierať v relatívne krátkom časovom úseku všetky, napriek tomu by našadatabáza mala byť na zhodnotenie dostatočná. Pri vlastnom výskume vymedzovaniana (makro)regióny bol dôležitý zber, optimálny výber, spracovanie a analýzaštatistických dát za jednotlivé štáty, príp. oblasti sveta. Údaje sa najskôr týkalikvalitatívnych charakteristík religióznej, jazykovej, etnickej, príp. aj rasovej štruktúryobyvateľstva (absolútne aj relatívne hodnoty), ale aj ekonomických či inýchkvantitatívnych znakov ako HDP PPP (hrubý domáci produkt podľa parity kúpnej silyna 1 obyv.), HDI (index ľudského rozvoja, pozri 1. kapitolu), hlavní ekonomickípartneri (zahraničné styky, export, import), členstvo v integračných zoskupeniacha podobne. Po vytvorení viacerých typizačných máp a schém nasledovala ich syntéza,a to hlavne prostredníctvom spojenia metódy superpozície s metódou vedúcehofaktora a práve tu začal prebiehať už proces regionalizácie. K tomu neskôr pristúpilakonfrontácia s inými aktuálnymi členeniami s čo najkomplexnejšími kritériami, predktorou bolo dôležité vypracovať štúdiu problematiky „sily hraníc“ (makro)regiónov.Pri „stabilite hraníc“ a rozsahu regiónov sveta sme využili kartografickú metódu„nabaľovania hraníc“ vymedzených rôznymi autormi s hrúbkovým odstupňovaním(hranice na súši sú vyjadrené plnou, morské prerušovanou líniou). Nasledovalovymedzenie, resp. identifikácia problémových jednotiek, teda štátov s nejasnoupríslušnosťou spravidla na pomedzí dvoch alebo viacerých tradične vyčleňovaných(makro)regiónov, kde ako riešenie poslúžilo detailnejšie subjektívne hodnotenie.Podrobnejšie informácie o metodike vlastnej regionalizácie sveta sú uvedené v 3.kapitole.Pri kartografickej interpretácii bola nutná vhodná voľba kartografickej projekcie,ktorá by čo najvernejšie zobrazovala územnú veľkosť vymedzovaných jednotieka zároveň nepôsobila výrazné skreslenia v uhloch. Za najideálnejšie sme zvolili 9
  10. 10. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaRobinsonovo zobrazenie, v ktorom sme skonštruovali všetky mapy uvedenév prílohách. Pre zjednodušenú orientáciu sme názvy členení, ktoré boli vytvorené nazáklade podobných kritérií označili jednotnou farbou, čo korešponduje s rozčlenenímdruhej kapitoly; geopolitické členenia majú oranžový nápis, ekonomické modrý,kultúrne civilizačné svetlozelený, ostatné kultúrne zelený a špeciálne a iné členeniamodrofialový nápis. Makroregióny sú v mapách farebne odlíšené, ich hranice tvoriaadministratívne hranice štátov na súši označené čiernou neprerušovanou líniourovnakej hrúbky (v prípade hierarchického členenia je pre lepšiu prehľadnosťznázornená hrubšia a tenšia línia). Ak hranica prebiehala po súši inak, napr. pofyzickogeografickej bariére (špeciálne členenia), znázornili sme ju sivou farbou.Vzhľadom k mierke nebolo dôležité vyznačovať morské hranice (prerušovaná línia)s výnimkou mapy 1 (kontinenty a svetadiely). V mapách 38 a 39 (sila, resp. stabilitahraníc) sme pre lepšiu prehľadnosť označili aj morské aj terestrické hranice zhodneneprerušovanou líniou, ktorej hrúbka predstavuje silu hranice, resp, počet autorov,ktorí ju tadiaľ viedli.Dôležité je vyjadriť sa aj k používaniu termínov. Pri uvádzaní kultúrnych členení nacivilizácie bolo dôležité uprieť pozornosť na religiozitu a s tým spojené správnepojmy, v slovenčine nesprávne zakorenené. Práve preto pre budhizmus používametermín „buddhizmus“, resp. adjektívum „buddhistické“ namiesto „budhistické“. Čo sa týka ostatných členení a názvov jednotlivých svetových(makro)regiónov, všeobecne (napr. médiami) označované pojmy rôznych oblastísveta, ak sa začínajú adjektívom, označujeme malým písmenom, na rozdiel odrovnomenných vyčlenených konkrétnym autorom prostredníctvom nímdefinovaných kritérií a rozsahom. Tie označujeme veľkým písmenom a kurzívou, teda„juhovýchodná Ázia“ verzus „Juhovýchodná Ázia“. Veľkosť začiatočného písmenaneplatí pri názvoch uvedených v slovníkoch slovenského jazyka, napr. Blízky, Stredný,či Ďaleký východ, Stredná Ázia, Oceánia a podobne (pozri napr. Pravidlá slovenskéhopravopisu). 10
  11. 11. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 1. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ 1.1. SVET A JEHO DIELYProblematika členenia sveta na súvislé (makro)regióny či veľké svetové regiónyv modernom ponímaní začína byť aktuálna približne v polovici20. storočia, keď vo svete prebiehali viaceré veľké zmeny. Jednak to bol vznik dvochideologicky a ekonomicky odlišných blokov - kapitalistického a socialistického, jednakmnohé kolónie bývalých západných mocností sa osamostatňovali a zbavovali sazáväzkov voči nim. Mapa sveta sa rapídne zmenila. Dovtedy boli uvádzané a presadzované ako najvyššie taxonomické jednotkykontinenty, resp. svetadiely a oceány. Známe je jednoduché členenie na šesť fyzicko-geografických kontinentov, t. j. Severná Amerika, Južná Amerika, Austrália,Antarktída, Eurázia, Afrika, definovaných ako najväčšie časti súše, ktoré tvoria veľkézemské kryhy (Tolmáči et al. 1996) a šesť svetadielov, definovaných ako „pevniny svlastným historicko-geografickým vývojom“ (Činčura et al. 1983): Amerika, Európa,Ázia, Afrika, Austrália, príp. aj Antarktída (Tolmáči 1996). Takéto členenie nie je vždypresne a rovnako stanovené, môže ísť aj o kombináciu svetadielov s kontinentmi podhlavičkou jedného z nich. Kontinenty sú vymedzené striktne fyzickogeograficky,Severnú Ameriku od Južnej zvyčajne oddeľuje Panamská šija (Panamský prieplav) aprieliv medzi ostrovmi Trinidad a Granada. Afriku od Eurázie oddeľuje Suezská šija(Suezský prieplav), Euráziu od Austrálie „Wallaceova línia“ (prebiehajúca medziostrovmi Moluky v Moluckom a Bandskom mori na západ od ostrova Sulawesi vIndonézii), príp. medzi Novou Guineou a Molukami (mapa 1). Hranice medzi svetadielmi a ich stanovenie je komplikovanejšie: Ameriku, akbýva rozdelená na Severnú a Južnú, oddeľujú hranice medzi Kolumbiou a Panamou,príp. Panamský prieplav. Ostrovy Trinidad a Tobago bývajú častejšie pričleňované kSevernej Amerike. Inak sú súčasťou Strednej Ameriky, ktorá je pre malý rozsah acelkovej disproporčnosť oproti ostatným svetadielom pričleňovaná k LatinskejAmerike, ktorá v tomto prípade, so skresanou Severnou Amerikou (USA, Kanadaa Grónsko) a Austráliou (a Oceániou), predstavuje jediný makroregión vymedzený nazáklade aj iných ako fyzickogeografických kritérií (spoločnej kultúry, vyspelosti, 11
  12. 12. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetahistorického vývoja a pod.). Medzi Afrikou a Áziou osciluje iba polostrov Sinaja ostrov Sokotra (administratívna súčasť Jemenu ležiaca pri afrických brehoch).Hraníc medzi Európou a Áziou je viacero a môžu sa kombinovať (pozri mapa 1).Najčastejšie prebieha zo severu pohorím Ural a riekou Ural ústiacou do Kaspickéhomora, pokračuje pozdĺž jeho pobrežia a cez pohorie Kaukaz (Geografía y atlasH.M.E.), príp. južnými svahmi Kaukazu až po Apšeronský (Apšeronskij) polostrov priBaku (Bakü) v Azerbajdžane (World Almanac and Book of Facts 2002). V iných prácach,najmä sovietskych geografov, euro-ázijskú hranicu tvorí horstvo Uralu, kazašsképohorie Mugodžary, rieka Emba, nasleduje pobrežie Kaspického mora a Kumo –Manyčská (resp. Kumsko-Manyčská) zníženina, čo je zníženina riek Kuma a Manyčmedzi Kaspickým a Azovským morom – Malý atlas sveta 1960, Farkaš 1997). Otáznepritom ostáva, či by mala hranica viesť hrebeňom, alebo po východných úpätiachpohoria Ural. Kombinovaná hranica vznikne, ak vedie pohorím a riekou Ural a Kumo-Manyčskou zníženinou (Bičík 1983 podľa Zaťková 1994). Juhovýchodná riečnahranica (Ural, Emba) býva v atlasoch aj učebniciach často nahradzovaná politickými(administratívnymi) hranicami Kazachstanu, južnú hranicu potom tvoria severnéhranice Gruzínska a Azerbajdžanu (v podstate totožné s hrebeňmi Kaukazu). Takto rozdelený svet s vyčlenenou Latinskou Amerikou je prezentovanýnajčastejšie v učebniciach geografie, atlasoch a je podkladom pre rôzne štatistickéčlenenia (OSN a pod.), podrobnejšie pozri podkapitolu 2.5.1. Je postačujúce navyučovanie žiakov nižších ročníkov v základných školách, na základnú orientáciu apercepciu. Frekvencia používania pri výučbe vo vyšších ročníkoch a v inej bežnej praxije až zarážajúca. Dôvody sú však veľmi jednoduché – na mape sveta sú kontinenty naprvý pohľad jednoducho identifikovateľné a spája ich osobitný geologický vývoj aprírodné podmienky, čiastočne aj vývoj osídlenia Európanmi (Amerika, Austrália).V skutočnosti sú však kontinenty (svetadiely) vnútorne značne diferencované, a toako z hľadiska prírodných, tak z historických, ekonomických, sociálnych a politicko-geografických pomerov. Navyše členenie na svetadiely nerešpektuje administratívnehranice, najvýraznejšie to je v prípade Ruska. Práve preto sa mnohí autori snažia svetrozdeliť na o niečo menšie, exaktnejšie vymedzené celky. Tie bývajú najčastejšieoznačované ako veľké, či hlavné regióny sveta - Major World Regions (Cole,Bradshaw) v anglosaskej literatúre, príp. makroregióny (v česko-slovenskej literatúre 12
  13. 13. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta– Häufler, Baar, Wokoun, Bičík, Bašovský – Lauko, Matoušek, Hampl a iní),supraregióny (pozri Baar 2002), veľké sociálne regióny (pozri Bašovský – Lauko 1990),príp. panregióny (Haushofer, Coudenhove-Calergi), megaregióny (pozri Baar 2002),ríše (De Blij – Muller 1988, 2004) alebo jednoducho regióny (v širšom zmysle slova)samostatne alebo s predponou kultúrne (Kulturerdteile, culture regions), socio-geografické, socio-ekonomické (Leszczycki) a podobne. Mnohí autori sa zhodujú na tom, že regionalizácia sveta má byť jednoduchá(Bašovský - Lauko 1990). Realita je o niečo zložitejšia. Členenie sveta do súvislýchareálov vyžaduje skúmanie mnohých spoločných atribútov jednotlivýchtaxonomických jednotiek, ktoré spájame do vyšších jednotiek (metóda indukcie),alebo delíme z väčších celkov na menšie (metóda dedukcie). Základnou jednotkounami rozoberanej regionalizácie sú štáty, nazývané aj základné regióny, alebomezoregióny. Štáty možno na medzistupni grupovať do subregiónov a tie potom domakroregiónov. Pojem subregión sa teda vzťahuje na menšiu jednotku, ako jemakroregión (hlavný svetový región), resp. región, to vyjadruje predpona sub - (napr.kontinent – subkontinent). Ak je ako región definované menšie územie, napr.Slovensko, subregiónom možno označiť jednu jeho časť, napr. východné Slovensko.Pre rozsiahlosť problematiky a veľkú mierku však subregióny a ich vymedzovanie niesú záujmom tejto práce. Keďže niektoré štáty svojou rozlohou a (alebo) počtom obyvateľov prevyšujúrámec základných regiónov, či subregiónov, samy bývajú považované za veľkésvetové regióny (makroregióny). V týchto krajinách bývajú niekedy za základnéjednotky považované ich ekonomické časti a celky (De Blij – Muller 1988)označované ako (ekonomické) regióny (v užšom slova zmysle), oblasti či rajóny (vsovietskej literatúre), príp. ekonomické pásy (ang. „belt“, napr. kukuričné pásmoCorn Belt v USA). Takými štátmi môžu byť napr. USA, Kanada, Ruská federácia, Čína,India, Austrália. Ak nie sú zaradené do makroregiónov, často sa stretávame s ichsubregionálnym statusom. V takom prípade sa rajóny či ekonomické regiónydostávajú do pozície mezoregiónov (predtým boli považované za subregióny). Nasubregionálnej úrovni sa stretávame aj s inými štátnymi útvarmi, ako sú Brazília,Mexiko, Kazachstan, Argentína, Kuba, Nový Zéland a podobne. 13
  14. 14. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 1. 2 VYMEDZENIE VEĽKÝCH REGIONÁLNYCH POJMOVIde o stanovenie základných pojmov používaných na označenie súvislýchindividuálnych regiónov ako vo vedeckej, tak aj v bežnej praxi. Pojem Blízky východ pôvodne označoval kraje juhovýchodnej Európya východného Stredomoria, Levantu, teda priľahlú časť Tureckej (Osmanskej) ríše. Tánajčastejšie zahŕňala Sýriu, Palestínu, Egypt a dnešné Turecko. Neskôr bolv anglosaskej literatúre pre oblasť takto vymedzeného Blízkeho východu (okremjuhovýchodnej Európy), arabského polostrova, Iránu a Afganistanu zavedený pojemStredný východ (Middle East, Moyen Orient). Od Palestíny po Sýriu a Turecko, sempatrí aj Cyprus, Egypt, či Libanon. Americká literatúra rozšírila pojem Blízky východ odMaroka a Somálska až po Afganistan (Webster 1969 podľa Lidé a země 1979), resp.Stredný východ od Mauretánie a Sudánu po Afganistan (Morris 1972). Nemeckýautor A. Kolb roku 1962 územie rovnakého rozsahu pomenoval ako Orient, Newig hoešte upravil a rozšíril o Strednú Áziu (2001). V niektorých dielach sa možno stretnúť slogickým rozdelením Ázie na Blízky (najčastejšie vyčleňovaný Stredný východ),Stredný (Indický subkontinent) a Ďaleký východ s kontinuálnym prechodom odTurecka až po Japonsko (Janka – Mištera 1967). Najoptimálnejším variantomStredného východu sa nám javí ten najpoužívanejší, a to od Egypta po Irán a odTurecka po juh Arabského polostrova. Takéto vymedzenie je vhodné na účelyspravodajstva (najmä západného), nie však na štúdium regionálnej geografie. Monzúnová Ázia zahŕňa štáty bežne vyčleňovanej južnej, juhovýchodneja východnej Ázie – uvádza Murphey et al. (1971), Fisher (1989), Hudman a Jackson(1990). Pojem Angloamerika zahŕňa anglicky hovoriacu časť svetadielu Ameriky.Často sa argumentuje tým, že je nepresný vzhľadom na rozličné menšiny odfrankofónnych Kanaďanov (Quebečanov) a Inuitov (Eskimákov) po španielskyhovoriacich obyvateľov na juhu USA. Preto vhodnejší sa javí termín Severná Amerika,chápaný bez svojho južného kontinentálneho výbežku. Alternatívne možno použiťjednoduchý termín „USA a Kanada“, vtedy však nemôže byť pričlenené Grónsko,pretože by nastala väčšia disproporcia v kontinentálnom členení a aj názov by bolpríliš dlhý. 14
  15. 15. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaOddelenie Strednej Ameriky (od kontinentu Severnej Ameriky) je opodstatnenévzhľadom na odlišnú ekonomickú úroveň, etnickú, čiastočne aj religióznu štruktúruobyvateľstva, ktoré sú blízke Južnej Amerike. Z tohto dôvodu s ňou býva tento regiónčasto spájaný do tzv. Latinskej Ameriky. Tento pojem je o niečo vhodnejší nežspomínaná Angloamerika, keďže jazykovo (v zmysle úradných jazykov) nie jehomogénny región, o čom svedčia anglicky, francúzsky a holandsky hovoriace štáty aostrovy v (pri) Karibskom mori, no najmä indiánske kmene a ich početné jazyky.Riešenie často poskytuje širší názov Latinská Amerika a Karibská oblasť (aleboKaribik). Sahel zahŕňa štáty v tranzitnej zóne medzi prevažne arabským moslimským aafrickým bantuským moslimským, animisticko-kresťanským obyvateľstvom nahraniciach Sahary (resp. aj Núbijskej púšte) a tropickými dažďovými lesmi a savanamitropickej Afriky. Toto územie je charakteristické častými hladomormia dezertifikáciou. Pod pojmom tropická či subsaharská Afrika sa najčastejšie rozumienearabská Afrika na juh od Sahary, v niektorých prípadoch bez Juhoafrickej republiky(únie).Pacifický región, Pacifik či Oceánia býva často oddeľovaná od Austrálie ako ostrovnýregión (v protiklade s austrálskym kontinentom), do ktorého býva často zaradený ajNový Zéland. Veľmi známe je fyzickogeografické rozdelenie na Mikronéziu,Melanéziu a Polynéziu známe už zo školských lavíc, proti ktorému azda nie súvýrazné námietky, samozrejme, v subregionálnej mierke. Iné pojmy, s ktorými sastretneme neskôr v individuálnych regionalizáciách v 2. kapitole, napríklad severná,východná, západná Afrika, juhozápadná, západná, južná Ázia, východná či západnáEurópa sa vzťahujú ku geografickej polohe v rámci alebo na rozhraní kontinentov, súteda presne určené, vedeckejšie a vymedzované rôzne s makroregionálnym, príp.len subregionálnym postavením. 15
  16. 16. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 1.3 HRANICEZa najdôležitejšie hranice pri regionalizácii sveta sú považované administratívnehranice suverénnych štátov, ktoré sú právne fixované a v teréne označené azabezpečené. Ak nespĺňajú všetky tieto požiadavky, slúžia aspoň na vymedzenieúzemia na štatistické účely. Napriek tomu sa v určitých prípadoch stretávame ajs inými ako štátnymi, príp. inými právne fixovanými hranicami. Tieto hranice buďrozdeľujú ekumenu a anekumenu (Häufler 1987, Phillbrick 1967), alebo ohraničujúvýrazné fyzickogeografické štruktúry (Phillbrick 1967). (Makro)regióny taktovyčlenené však nemajú reálnu štatistickú bázu. Obaja autori uvažujú aj o morskýchhraniciach (Häufler, Phillbrick). Tie však v týchto mierkach nie sú dôležité, pretonavrhujeme zaoberať sa touto problematikou na subregionálnej úrovni, kde aj rôznespory medzi štátmi pramenia z vytýčenia morských hraníc. Pravdepodobne zpodobných dôvodov (mierka) sme sa nestretli s priestorovým vymedzením, t. z.hornou (vzdušnou) a dolnou hranicou štátu (regiónu). Špecifickým typom hranice súprechodné pásy znázorňujúce tranzitnú (prechodnú) zónu, územie s nejednoznačnoupríslušnosťou k jednému alebo druhému regiónu, vymedzenie ktorého nerešpektujehranice suverénnych štátov. Tranzitné zóny (regióny) vo svojich prácach použili DeBlij – Muller (hoci pri analýze vychádzali z členenia podľa administratívnych hraníctýchto štátov), M. Puchovský (v podobe zón tlaku a napätia), Benhart – Scull použiliprechodný región ohraničený administratívnymi hranicami štátov Sahelu.Podrobnejšie sa problematikou hraníc a ich klasifikáciou zaoberá viacero autorovpolitickej geografie, z najvýznamnejších spomeňme Hartshorna (podľa De Blij –Mullera 1988, 2004), Ištoka (2003). 16
  17. 17. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 1.4 SÚČASNÝ VÝZNAM REGIONALIZÁCIE„Delimitácia sveta na sociálno-ekonomické makroregióny je dôležitou súčasťoupoznania a štúdia globálnych procesov“ (Ivanička 1983). Význam regionalizácie svetaz pohľadu geopolitiky podáva aj E. O. Czempiel (1992). Podľa neho „rozdelenie svetaje jednou z troch dominantných vývojových tendencií súčasného svetovéhopolitického systému, popri demokratizácii a ekonomizácii“ (súčasť globalizácie?,pozn. autora). Zároveň poukazuje na to, že v každom z týchto regiónov budúdominovať regionálne mocnosti, ktorých úlohou bude ich stabilizácia (podobné tézyvyslovili aj Cohen a Huntington).O potrebe regionalizácie sveta poukazujú aj regionálne pôsobenia rôznych inštitúcií,ide najmä o OSN – WTO, ECOSOC a podobne, ako aj špecifické DVD regióny a iné(podrobnejšie o týchto členeniach pojednávame v kapitole 2.5). „Štúdium regiónovsveta prináša možnosti hodnotenia potenciálnych vplyvov na miesta na štátezaloženého politického poriadku, expandujúceho svetového ekonomického systému,zrážku kultúr a tlak na životné prostredie“ (Bradshaw 2002, s. 13). 17
  18. 18. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 1. 5 REGIONALIZAČNÉ KRITÉRIÁ 1.5.1 Vývoj kritériíS problematikou členenia regiónov či veľkých (hlavných) regiónov Zeme sa namnohých miestach stretávame už v histórii. Starí Gréci na svojich obchodnýchcestách objavili mnohé miesta Európy, Ázie a Afriky a poznali aj existenciu Indie,ktorej časť (Pandžáb) podrobnejšie preskúmal Alexander Veľký. Na mapáchznázorňovali rozsiahle územia, ktoré nereprezentovali politické útvary, ale oblasti sošpecifickými prírodnými a kultúrnymi charakteristikami a zložkami. Z tohto pohľadumožno uvažovať o prvých (makro)regiónoch: Europa (Európa), Ázia (Malá Ázia sEgyptom, Arábiou a Perziou), Transoxiana (územia medzi riekami Amu Darja a SyrDarja), Sarmatia (Skýtia), Libya (územie severnej, príp. celej Afriky), príp. aj Etiópia(vnútrozemie Afriky), India a v niektorých prípadoch Čína. Zaujímavosťou boli„Eratosthénove sfragidy“, celky nezávislé od politicky premenlivých útvarov, ktoréznázornil vo svojej mape sveta: I. India, II. Ariané, III. Mezo-potámia a IV. Arábia soSýriou. Keďže iné oblasti sveta Gréci ani Rimania nepoznali, začali sa intuitívnezaoberať myšlienkami existencie iných kontinentov. Takou prácou je členenie Kratéta(zhotoviteľa prvého glóbusu). Rozdeľuje svet, aj keď čisto hypoteticky, na našuOikumené (ekumenu) a oikumeny Perioikov, Antipodov a Antioikov. Zároveň mnohíautori zaznávali myšlienku, že miesta okolo severného a južného pólu sú trvalozamrznuté a naopak regióny v okolí rovníka tvoria tzv. Spálené pásmo. Dôležité jeupozorniť na to, že antickí učenci sa nezaoberali regionalizáciou sveta ako takou.V ich prácach však vystupujú oblasti, ktoré boli vo všeobecnom ponímaní ľudí známea pre ich veľkosť ich môžeme považovať za prvé (percepčné) makroregióny. Užv tomto období sa však sformovalo členenie na 3 kontinenty (Európa, Ázia a Afrika). V kresťanskom stredoveku sa všetci učenci podriaďovali mylnémupovažovaniu sveta za plochu a znázorňovali ho často v podobe disku s centrom vJeruzaleme (Palestíne), ktorý obklopujú 3 kontinenty Európa, Afrika a Ázia. Keďže inékontinenty nepoznali a vnútorným členením spomínaných troch sa nezaoberali,považovali takéto členenie sveta za dostačujúce. 18
  19. 19. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaArabi a moslimovia v stredoveku ovládali v najväčšom rozmachu rozsiahle územia odMaroka po Indonéziu a od Churásánu (Stredná Ázia) po Mozambik. Cestovateliaprinášali správy aj o svojich cestách po Európe, vnútrozemskej Afrike, Indii(pravdepodobne prenikli aj do Číny - Ibn Battúta) a v neskorších obdobiach začaliobchodovať s indonézskymi národmi. Svoj územný rozmach chápali taktiež akoúzemie troch kontinentov, no dôležitejšie bolo chápanie jednej časti sveta ako Dáral-Islám (Svet, doslovne Dom islamu), obklopenej druhou barbarskou časťou Dár al-Harb (Svet vojny). Podobne ako kresťania považovali za stred sveta svoje sväté mestoMekku.Väčšie zmeny priniesla éra veľkých geografických objavov, keď boli postupneobjavované a dobývané oblasti ako Amerika, ostrovy východnej a juhovýchodnejÁzie, Austrália, Oceánia, Antarktída, Grónsko a Arktické oblasti. Jednu z prvýchregionalizácií sveta modernej geografie podáva B. Varenius vo svojom dieleGeographia generalis, kde vyčleňuje 4 fyzickogeografické celky: I. Starý svet –Európa, Ázia a Afrika, II. Nový svet, teda Amerika, III. Severné polárne kraje a IV.Južná zem, alebo Magellanica – Austrália a Antarktída (Horák et al. 1968, s. 104).Schenckova mapa z roku 1706 (Allen 1994) znázorňuje rozdelenie sveta na svetadielyEurópu, Afriku (zelenou farbou), Ameriku (žltou), Áziu a Nové Holandsko (Austrália,obe červenou farbou). V tomto období teda jasne dominovali fyzickogeografickékritériá bez zreteľu na odlišné kultúrne a politické systémy v rámci nich. Počas nasledujúcej doby, éry kolonializmu sa ruka v ruke so vznikomgeopolitiky (Ratzel, Kjellén, pozri napr. Ištok 2003, Krejčí 1997) dostávajú do poprediageopolitické členenia, reagujúce na nové usporiadanie sveta ovládaného niekoľkýmimocnosťami. Okrem toho sa mnohí zaoberajú myšlienkami geostratégie a možnostiovládnutia sveta (Mackinder, Spykman, Cohen). Tieto členenia nabrali na významepočas bipolárneho usporiadania sveta a mocenského boja dvoch superveľmocío nadvládu, resp. držanie pozícií (americkú „politika zadržiavania“). Ešte v čase kolonializmu za najväčšieho rozmachu kapitalistickej ekonomikyv dejinách (20. roky 20. storočia) vznikajú prvé klasifikácie štátov podľa veľkostikapitálu a podielu na trhu (napr. Dix, Štůla). Pri polarizácii na kapitalistickú asocialistickú sústavu a „neutrálne štáty“ sa do popredia dostávajú politické, pre 19
  20. 20. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaznačnú diferenciáciu v každej sústave aj ekonomické kritériá vyspelosti.Z jednotlivých klasifikácií (Baranskij) sa postupne stávajú zložité dynamickéregionalizácie (Boesch) vedúce k regionalizáciám pod hlavičkou ekonomických kritériív zmysle rozvoja (development) s výrazným kultúrnym podtextom. Kultúrne kritériása prejavujú ako mimoriadne vhodné na pochopenie diferenciácií najmärozvojového, príp. socialistického sveta. Kultúra bola najskôr, paradoxne, chápanáveľmi široko aj s politickým usporiadaním (prípad Nemecka, Kórey a pod.), až popáde socialistického bloku a bipolarity nadobúda význam úzko chápaná kultúra nazáklade náboženstva, jazyka a pod. v podobe niekoľkých civilizácií (Huntington,Galtung). Zmena pohľadov na svet je najviac citeľná na pôde geopolitiky, odkiaľpráve pochádzajú civilizačné členenia, ale aj mnohé iné prúdy mono-, alebounipolaristov, multipolaristov a realistov, ale aj „anarchistov“. V oblasti ostatných,najmä regionálno-geografických členení (založených najmä na široko chápanejkultúre) nenastávajú také výrazné zmeny, no nastáva regionálny posun (Nemecko,stredná Európa, Kórea, Japonsko, príp. Stredná Ázia a Kaukaz), keď sa upúšťa odpolitických a dáva sa väčší akcent na kultúrne kritériá. V nasledujúcej kapitolezhodnotíme čo najväčšie množstvo použitých regionalizačných kritérií spolu s ichklasifikáciou a systematickým zaradením. 1.5.2 Regionalizačné kritériá v modernom ponímaní„Rozdeliť svet na relatívne homogénne regióny skĺbením všetkých prírodných,ekonomických, politických, demografických, historických a iných faktorov srešpektovaním súčasných administratívnych pomerov, ktoré vytvárajú z každéhoštátu samostatný ekonomický systém, je vždy zložitá a diskutabilná úloha“ (Baar –Šindler 1988, s. 202). Ako sme už spomenuli, politické a hospodárske zmenydeterminovali použitie rôznych regionalizačných kritérií, resp. ich špecifických skupíncharakteristických pre jednotlivé obdobia. 20
  21. 21. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaSkupiny kritérií: - fyzickogeografické kritériá - kultúra a s tým súvisiace religiózne, národnostné či jazykové zloženie - ekonomická vyspelosť a jej ukazovatele - ekonomické vzťahy a väzby so susednými krajinami (rôzne, od výroby a HDP po dopravnú infraštruktúru a od sociálnej zadlženosti po rast ekonomiky) - pozícia v integračných zoskupeniach - sociálne a demografické ukazovatele - politické zriadenie - historicko-geografické kritériá - geopolitické a geokultúrne kritériá - iné, špeciálne kritériáFyzickogeografická zložka je, ako sme už uviedli reprezentovaná rozmiestnenímpevninskej a oceánickej masy so základným členením na kontinenty a ostrovy.V mnohých prípadoch fyzická geografia, najmä reliéf, príp. aj vegetačná pokrývkapodmienili rozmiestnenie obyvateľstva a vytvorili takto prírodne ohraničené regiónys ostrejším (Indický subkontinent) alebo pozvoľným prechodom (Sahara asubsaharská Afrika). Výrazne podmienené fyzickogeografickou zložkou je členenie odR. Murpheyho (1971).Kultúrny aspekt začína byť významný už v polovici 20. st., hoci pohľady na kultúru, jejpojem a definíciu sa výrazne líšili. Tento problém je síce záujmom antropológiea iných vedných odborov, no z priestorového aspektu musí byť záujmom kultúrnejgeografie, ktorá je najmä v anglosaskej literatúre súčasťou regionálnej geografie(Haggett 1972). Pojem kultúra možno chápať rôzne. Kultúrne členenia môžemepodľa použitých kritérií rozdeliť na úzko a široko chápané. Úzko chápaná kultúra súvisí bezprostredne s religióznou, prípadne etnickoua jazykovou štruktúrou štátov, príp. skupín národov. Na tejto báze boli vyčlenenékultúrno-civilizačné regióny, civilizačné sféry a civilizácie sveta (napr. Huntington2001, Baar 2002). „Kultúra je spoločnou témou prakticky každej definície civilizácie“ 21
  22. 22. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta(Huntington 2001). „Civilizácia je najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí. Je to tánajvšeobecnejšie rovina ľuďmi zdieľanej kultúrnej identity, pokiaľ pominieme rovinu,ktorá ľudí odlišuje od iných živočíšnych druhov. Civilizácie sa definujú spoločnýmiprvkami, jazykom, dejinami, náboženstvom, zvykmi, inštitúciami a subjektívnymstotožnením jednotlivých indivíduí“ (s. 34 – 35). Druhý typ zahŕňa napr. „Kultúrne elementy späté so sociálnou organizáciouspoločnosti, s technológiou, jazykom a biologickými osobitosťami danej populácie“(Haggett 1975, s. 242). De Blij a Muller (1988) pod kultúrou chápu „prevládajúci štýlobliekania, architektúru budov, vzhľad polí a fariem a systémy vzdelávania, vlády apráva. Kultúra je vše zahrňujúci termín (pojem), ktorý obsahuje nielen mozaikuživotných štýlov, ale aj prevládajúcich hodnôt a viery“. Každý autor si pod širšímchápaním kultúry predstavuje niečo iné, kultúrne členenia uvádzame v kapitole 2.4. V prípade hodnotenia ekonomických kritérií a rozvinutosti krajín sa zvyknepoužívať veľmi široká škála ukazovateľov a ich kombinácie. V súčasnostinajznámejším a pravdepodobne aj najvýznamnejším indikátorom je HDP (hrubýdomáci produkt), resp. HDP PPP (HDP podľa parity kúpnej sily), príp. HNP (hrubýnárodný produkt), ktorý by mal vyjadrovať kvalitu života v danej krajine. Z tohtodôvodu sa uvádza s prepočítaním na jedného obyvateľa v absolútnych hodnotách.Human Development Report sa snaží o objektívnejší ukazovateľ, než je HDP. Je nímIndex ľudského rozvoja (Human Development Index), HDI (na 1 obyv.), ktorý určujú 3komponenty: hodnota reálneho HDP PPP, pravdepodobnej dĺžky života pri narodení(stredná dĺžka života) a úrovne vzdelanosti (podiel gramotnosti a priemernej dĺžkyškolskej dochádzky). Ďalším možným ukazovateľom kvality života aj s perspektívou do budúcnostije index ľudského rozvoja (HDI, Human Development Index), ktorý predstavuje súborznakov HDP PPP, edukačného indexu (stanovený podľa gramotnosti) a indexu veku(podľa strednej dĺžky života). Býva uvádzaný v hodnotách 0 – 1 000. Indikátory akodisponibilita čistou nezávadnou vodou, nerastné bohatstvo spomína Cole (1996).De Blij – Muller (1988, s. 37) okrem HDP uvádzajú nasledujúce ukazovatele:o spotreba energie na osobu – s vyššou spotrebou energie sa očakávajú aj lepšie možnosti jej finančného krytia, a teda aj vyspelosti; 22
  23. 23. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetao produktivita na pracujúcu osobu, čo je suma ročnej produkcie k celkovému počtu pracujúcich (ekonomicky aktívnych) vyjadrená v percentách;o zamestnanecká štruktúra pracovnej sily štátu ako percento osôb pracujúcich v rozličných sektoroch hospodárstva, na vyspelosť v tomto prípade poukazuje prevaha terciérneho sektora – služieb, príp. kvartéru;o dopravné a iné komunikačné možnosti na obyvateľa – počet železničných, cestných, leteckých spojení, telefónnych liniek, rozhlasových a televíznych prijímačov a pod. na 1 obyvateľa;o podľa autorov významný ukazovateľ je spotreba vyrobených kovov, napr. železa, ocele, medi, hliníka a iných za rok taktiež na osobu;o ako posledné uvádzajú rôzne miery ako zamestnanosť, gramotnosť, počet spotrebovaných kalórií na 1 obyvateľa, percento príjmov, ktoré domácnosti spotrebujú na potraviny a hodnota úspor na 1 obyvateľa.K spomínaným treba ešte v súčasnosti doplniť počet internetových prípojok, početzákazníkov sietí mobilných operátorov na 1 obyvateľa (pozn. autora). Ďalšoumožnosťou by mohla byť intenzita dopravných spojení a koridorov medzi štátmi, čovšak môže byť zavádzajúce (India). Index areálovej koncentrácie, chápaný ako hodnota trvalých zariadení na km2a index materiálneho vybavenia ako hodnota materiálnych zariadení na 1 obyvateľanavrhuje použiť Ivanička (1971). Zároveň uvádza, že takéto údaje sa pre celý svetešte nespracovali.Dôležité sú sociálne a demografické ukazovatele ako dojčenská úmrtnosť (dojčenskámortalita), pôrodnosť (natalita), plodnosť (fertilita), počet obyvateľov na 1 lekára.Zaujímavým indikátorom môže byť aj počet zamestnaných detí, takéto údaje všakprakticky nejestvujú.Pri ekonomických, sociálnych, ale aj kultúrnych ukazovateľoch je problematickýmzískavanie spoľahlivých dát, ktoré sú najmä v zaostalých častiach sveta ťažkodostupné a opierajú sa o rôzne odhady, preto odporúčame vzájomné porovnávanieštatistických materiálov a vylúčenie extrémnych hodnôt. Vzhľadom na subglobálnu(makroregionálnu) mierku to považujeme za dostačujúce. 23
  24. 24. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaČlenstvo v rôznych medzinárodných organizáciách taktiež vyjadruje ekonomické,politické či kultúrne postavenie štátu v určitom regióne. Aktuálnou otázkou dneška jepreto proces integrácie, ktorá najmä v Európe výrazne mení štruktúru krajín.V súčasnosti jestvuje mnoho medzinárodných, nadštátnych či nadregionálnych, ale ajlokálnych organizácií a spoločenstiev pre spoluprácu v oblastiach ekonomiky ahospodárstva, armády a bezpečnosti, politiky, sociálnej pomoci, príp. komplexnejspolupráce a kooperácie. Na takejto báze Baar – Šindler (1988 a 1989) vypracovaliregionalizáciu sveta (okrem Európy a ZSSR).Geopolitické kritériá sú veľmi špecifické, ako príklad postačí typizácia S. B. Cohena,kritériá: 1. kvantita ľudských a materiálnych zdrojov, kvalita a kvantita, typ a úroveňtechnológie a kultúry, 2. disponovanie nukleárnou technológiou, 3. stupeň náročnejkompaktnosti, 4. zdroje politicko-vojenskej energie, 5. poloha vo svete vo vzťahu k inýmštátom, 6. typ a hustota siete medzinárodných vzťahov, 7. stupeň jednoznačnosti národnéhosystému, 8. ekonomické, politické a vojenské alternatívy v pomere k sile susedov, 9. ciele astratégia rozšírenia vplyvu za vlastnými hranicami, 10. počet a diferenciácia medzinárodnýchotázok, ktorých riešenia sa môže štát zúčastniť, miera jeho politickej zrelosti a dosahu, 11.percepcia o svojom mieste v hierarchii (Ištok 2003). V najbližšej budúcnosti bude veľmidôležitým kritériom poloha a prístup k nerastným surovinám, najmä rope, čopotvrdzujú aj udalosti na Strednom východe!Pri procese vymedzovania (makro)regiónov majú významnú úlohu historicko-geografické väzby, aj keď nebývajú uvádzané ako samostatné kritérium. „Vzťahmedzi geografiou a históriou je vitálna časť na pochopenie nášho sveta. Existujemozaika regiónov, ktorá demonštruje rozličné cesty, v ktorých ľudské bytostiinterpretovali a využívali prostredie“ (Bradshaw 1997, s. 68). 24
  25. 25. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 1.6 REGIONÁLNE TYPIZÁCIE SVETASamotná regionalizácia, resp. jej individuálna forma často nadväzuje na typizáciu(typologickú formu regionalizácie), ktorá môže byť uskutočnená prostredníctvomuvedených kritérií a indikátorov. Typizácie ako také síce nie sú v strede nášhovýskumu, no úzka spätosť a prepojenosť s vybranými regionalizáciami sveta násprinútili niektoré typizácie uviesť a zaoberať sa nimi. Typickými dualistickými pohľadmi sa vyznačujú členenia, kde základnýmientitami sú „my“ a „oni“. V stredoveku bolo najtypickejším príkladom už spomínanéislamské rozdelenie na Dár al-Islám (Svet islamu) a Dár al-Harb (Svet vojny), ktoré vosvojej religióznej, hoci umiernenejšej podobe zotrvalo až dosiaľ.Veľmi známe je mocenské rozdelenie sveta medzi Španielsko a Portugalsko zmluvouz Tordesillas (7. jún 1494) a zmluvou zo Zaragozy (1529), kde išlo o presnéastronomické hranice tvorené poludníkmi 46°30´, resp. 226°30´. Ako vieme,k porušeniu došlo v Brazílii zo strany Portugalcov a na Filipínach zo strany Španielov. Od 50. rokov 20. storočia so vznikom bipolárneho svetového usporiadania sa vosvete začalo preferovať rozdelenie štátov do troch veľkých zoskupení na základeideologicko-politických a ekonomických faktorov: prvý svet (Západ) - vyspelé kapitalistické štáty s trhovou ekonomikou, druhý svet (Východ) - socialistické štáty s centrálne plánovanou ekonomikou a tretí svet (Juh), ktorý tvoria vysoko diferencované rozvojové krajiny (mapa 2).Po páde bipolárneho sveta sa relácia primárnej dôležitosti v rámci svetovejekonomiky presúva zo vzťahu Západ – Východ na vzťah Sever – Juh v zmysle bohatýSever a chudobný Juh. Prechádzalo mu členenie, na základe hodnôt HDI, na štátys vysokým, stredným a nízkym HDI. Hranicu medzi Severom a Juhom tvorí tzv.Brandtova línia, podľa autora Human Development Report (HDR), prvýkrátuskutočneného v roku 1979. Toto členenie je predmetom rôznych sporov, keďže dochudobného Juhu patrí niekoľko krajín s hospodárskou úrovňou bohatého Severu(najmä novoindustrializované krajiny Ázie a Stredného východu – NIC) a naopak. 25
  26. 26. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaV rámci tretieho sveta, príp. chudobného Juhu sa často vyčleňuje tzv. štvrtý svet,ktorý tvoria najchudobnejšie a najmenej rozvinuté krajiny sveta (preto sa pre nepoužíva označenie LDC, Least Developed Countries, resp. PMA, Les pays les moinsavancés). O zaradení do zoznamu LDC rozhodujú kritériá: HDP na jedného obyv., spravidla nižší ako 400 USD , podiel priemyselnej výroby na HDP nedosahujúci 10 % , podiel gramotných v dospelej populácii (vek od 15 rokov) menej ako 40 %.Na zaradenie do LCD však v mnohých prípadoch stačí splnenie len dvoch z uvedenýchkritérií. V súčasnosti do tejto skupiny patrí 49 štátov (mapa 2).Mnohí geografi sa zaoberajú otázkou jadrových a periférnych regiónov.I. Wallerstein v roku 1984 podľa postavenia vo svetovej ekonomike rozdelil svet na: Štáty jadra, pre ktoré je typické vysoká ekonomická výkonnosť, vysoké príjmy, vyspelé technológie, kapitálovo náročná produkcia ; Štáty periférie, pre ne sú charakteristické nízke príjmy, jednoduché technológie, produkcia náročná na pracovnú silu ; Štáty semiperiférie ako prechodná oblasť medzi jadrom a perifériou.R. Szul roku 1990 na základe úrovne spotreby, technickej úrovne, schopnostivytvárať a prijímať inovácie a podobných ukazovateľov rozdelil vo svojom návrhusyntézy hospodárskej štruktúry sveta štáty do 4 skupín: centrum alebo pásmo hojnosti , prvá periféria alebo pásmo rozvoja , druhá periféria alebo pásmo inflácie , tretia periféria alebo pásmo hladu.Mimo tohto členenia stojí pásmo izolácie, ktoré tvoria socialistické krajiny.Na päť skupín podľa úrovne ekonomického rozvoja na základe ôsmich sociálnych atroch ekonomických znakov vytvorila typológiu v roku 1999M. Kozanecka. 26
  27. 27. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaZaujímavé je členenie štátov podľa indexu sociálno-ekonomického rozvoja (Tomeš etal. 1993 podľa Ištok 2003) určeného na základe 16 ukazovateľov do 5 skupín: 1)najvyspelejšie, 2) menej vyspelé, 3) stredne rozvinuté, 4) málo rozvinuté a 5)najzaostalejšie štáty.Prvé ekonomické typizácie sa objavujú už začiatkom 20. storočia. A. Dix (1925, s. 5)rozdelil štáty podľa hospodárskych výsledkov a sebestačnosti do siedmich skupín. F.Štůla (1932) uvádza členenie podľa priemerného zahraničného obchodu na 4 skupiny(pre roky 1909 – 1913): 1) obchodné veľmoci s podielom na svetovom obchode viac ako 7 % , 2) stredné obchodné štáty s podielom 1 – 7 % , 3) malé (0,1 - 1%) a 4) drobné obchodné štáty s podielom menším ako 0,1 % svetového obchodu.Mnohí, najmä česko-slovenskí autori neskorších regionalizácií (Häufler, Wokoun) saodvolávajú na N. N. Baranského (1953). Ten sa však zaoberal len typizácioukapitalistických štátov a podľa ekonomickej vyspelosti s použitím stroja a jeho výrobyako základného ukazovateľa (s. 62) ich rozdelil na: 1) krajiny, ktoré vyrábajú stroje a vyvážajú ich, pričom export strojov prevyšuje import (USA, Veľká Británia) ; 2) krajiny, ktoré vyrábajú stroje, vyvážajú ich, ale súčasne aj dovážajú, pričom 3) import je väčší než export ; 4) krajiny, ktoré vyrábajú stroje, ale táto výroba je nedostatočne rozvinutá, musia dovážať stroje z iných krajín a samy ich nevyvážajú ; 5) krajiny, ktoré dovážajú stroje, ale samostatnú výrobu strojov nemajú ; 6) krajiny, ktoré samy ani nevyrábajú stroje, ani ich nedovážajú zo zahraničia.Typológiou kapitalistických štátov sa zaoberal aj V. V. Voľskij et al. (1986), ktorý ichpodľa stupňa rozvoja trhovej ekonomiky a celkového ekonomického potenciálua jeho špecifických čŕt vyčlenil do 3 skupín: 1) ekonomicky vysokorozvinuté, 2)stredne rozvinuté a 3) oslobodené alebo rozvojové štáty; v rámci ktorých eštevyčlenil spolu 9 subregiónov. Okrem toho uvádza tabuľku s obyvateľstvoma rozlohou regiónov sveta pre porovnanie za roky 1919 a 1984 (s. 11), kde podľakoloniálnych vzťahov rozdelil kapitalistické štáty na hlavné imperiálne mocnosti, 27
  28. 28. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetapoliticky nezávislé ekonomiky (vrátane domínií) a koloniálne dŕžavy. Jadrom práce jehospodárska charakteristika jednotlivých makroregiónov, v tomto prípadesvetadielov (Severná a Latinská Amerika, Západná Európa, Austrália a Oceánia,Afrika a Ázia), kde v rámci Ázie presne vymedzuje (sub)regióny Juhozápadná, Južná,Juhovýchodná a Východná (Ázia).Parciálna typológia rozvojových, kapitalistických či socialistických štátov síce nie jepriamo záujmom našej práce, no pre úplnosť sa nám javí jej uvedenie vhodné.Viacero autorov sa zaoberalo konkrétnou otázkou typológie rozvojových krajín. Prikombinácii kritérií (Holub, Foltýn, Ordnung 1993) na krajiny s 1) nízkou (do 300 USD),2) strednou (300 – 1 650 USD) a 3) vyššou úrovňou (nad 1 650 USD) ťažko zadlžené,4) krajiny so strednou úrovňou a 5) krajiny s vyššou úrovňou dôchodku únosnezadlžené.Pre úplnosť uvedieme príklady rozdelenia socialistických krajín a krajín tretiehosveta. V. Baar vo svojej dizertačnej práci z roku 1992 (Ištok 2003) na základe 12ukazovateľov vytvoril typológiu rozvojových krajín, a to na: krajiny s prevahou poľnohospodárskeho sektora ; krajiny s vyrovnávajúcim sa podielom poľnohospodárstva a priemyslu ; krajiny s prevahou priemyselného sektora ; málo ľudnaté krajiny s výrazným podielom sektora služieb.Nasledujúce členenia značne prispeli k problematike individuálnej regionalizácie,hoci sa prezentujú viac ako typizácie, možno preto hovoriť o akýchsi hybridoch.Vlastislav Häufler (1985) pred samotnou (individuálnou) regionalizáciou (pozripodkapitola 2.2) vytvoril typizáciu štátov s 10 regiónmi sveta. Ako kritériá zvolil HNPna 1 obyvateľa, výšku obratu zahraničného obchodu na 1 obyvateľa, potravinovúspotrebu v jouloch na 1 obyvateľa a ročný prírastok obyvateľstva. Ďalej ich ešterozdelil na 3 súbory, jednak podľa HNP a osobitne podľa podielu poľnohospodárskej 28
  29. 29. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetavýroby (PV) a priemyselnej výroby (PrV), a to na vysoko rozvinuté, stredne rozvinutéa nerozvinuté:1. Socialistické vysoko rozvinuté s nadpriemernými výsledkami HNP (na 1 obyv.) a PV a PrV.2. Kapitalistické vysoko rozvinuté s vysokou, nadpriemernou (v zmysle sveta) intenzitou medziregionálnych ekonomických väzieb.3. Štáty s nadpriemerným HNP vplyvom priemyselnej výroby (ťažby ropy a pod.), ale podpriemernými ostatnými ukazovateľmi. Medzištátne a medziregionálne väzby sú priemerné až nadpriemerné, prirodzený prírastok je nadpriemerný.4. Štáty a) kapitalistické, b) socialistické so stredne vysokým HNP vplyvom PV a PrV. Výška ostatných ukazovateľov veľmi kolíše.5. Štáty s podpriemernou (menej ako 2/5 svetového priemeru) PV. Intraregionálne ekonomickéväzby a výživa sú podpriemerné, prírastok populácie je nadpriemerný.6. Štáty so stredne vysokým HNP výsledkom vyspelej PV.7. Štáty so stredne vysokým HNP, ale s podpriemernou PV a PrV.8. Ekonomicky nerozvinuté štáty s nadpriemernou PV a prirodzeným prírastkom (PP), ale podpriemerným HNP a ostatnými ukazovateľmi.9. Ekonomicky nerozvinuté štáty s podpriemernými ukazovateľmi okrem PP.10. Podobné nerozvinuté štáty so socialistickou orientáciou, a teda s odlišnou perspektívou.L. D. Stamp (1960, podľa Ivanička 1971) vychádzal z existencie valutových systémov.Ich rozhrania zároveň tvoria hranice ekonomických oblastí. Štáty v rámci jednéhovalutového systému majú silné vzájomné obchodné, kultúrne, dopravné a iné vzťahya väzby. Najčastejšie sa podľa neho vyčleňujú tieto makroregióny: 1) Makroregióndolára, 2) Šterlingový makroregión, 3) Štáty EHS (perspektíva jednotnej meny), 4)Makroregión rubľa a peňažných jednotiek socialistických štátov a 5) Voľné zoskupenieEFTA.Ako uvádza Ivanička (1971), iný spôsob vyjadrenie zoskupenia je na základeobchodných zmlúv. Roku 1962 existovali podľa neho nasledujúce zoskupenia: 1)Centrálna americká oblasť, 2) štáty LAFTA, 3) EHS, 4) EFTA, 5) Britské spoločenstvonárodov (Commonwealth) a 6) Socialistické štáty.Celkovo môžeme konštatovať, že „neexistuje univerzálny ukazovateľ, ktorý byumožnil realizovať jednoznačné rozdelenie štátov z hľadiska ich ekonomickéhorozvoja a ktorý by bol plne porovnateľný vo svetovej mierke a zároveň odzrkadľovalcivilizačnú úroveň a sociálno-ekonomické špecifiká jednotlivých štátov“ (Ištok 2003,s. 210). Možným východiskom by mohli byť v tejto oblasti ekonomicko-geografickéregionalizácie uvedené v nasledujúcej kapitole. 29
  30. 30. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 2. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETAIndividuálna regionalizácia sveta priamo alebo nepriamo nadväzuje na typizáciu(typológiu) štátov. Na rozdiel od typizácií sa dôraz kladie najmä na teritoriálnukompaktnosť vymedzených (makro)regiónov a čo najväčšiu vnútornú homogenitu, t.z. aj s možnými cudzorodými prvkami. Z chronologického hľadiska a v priamejnadväznosti na podkapitolu 1.5.1 uvádzame najskôr geopolitické členenia, nasledujúekonomické, kultúrne a špeciálne regionalizácie. 2.1. GEOPOLITICKÉ ČLENENIA SVETAPredstaviteľ nemeckej geopolitickej školy K. Haushofer roku 1931 (Ištok 2003)rozdelil svet do štyroch panregiónov, ktorým dominovali jadrové krajiny (vzátvorkách): Pan-Amerika (USA), Euro-Afrika (Nemecko), Pan-Rusko s Perzioua Britskou Indiou (Rusko) a Ďalekovýchodná sféra s Australáziou (Japonsko). Keďžeseverné časti panregiónov označil ako jadrové, južné tvorili ich perifériu. Autor všaknadhodnotil pozíciu Nemecka, ktoré bolo iba lokálnou európskou mocnosťou,s obmedzeným vplyvom aj na starom kontinente, a ktoré ani nedisponovalokolóniami ako V. Británia či Francúzsko. Išlo skôr o plány mocenských ambícií, ktorésa naplno prevalili v druhej svetovej vojne. Prehnaný je aj vplyv Ruska na Britskú!Indiu (pozri mapa 3). Inšpiráciou pre toto členenie bola regionalizácia z roku 1924,ktorú vytvoril rakúsky politik R. Coudenhove-Kalergi, ten ako jeden z prvých vystúpils myšlienkou Pan-Európy (Schmidt 2003, Haushofer 1934). Ten rozdelil svet do sférvplyvu USA, t. j. Pan-Ameriky, Britskej ríše (koloniálneho impéria), ostatnej Európy,resp. Pan-Európy, Východnej Ázie a Ruskej ríše. Územia so sporným začlenením tvoriaEtiópia, Thajsko, Turecko, Irán a Afganistan (mapa 4). Britská ríša a Pan-Európazahŕňajú aj všetky britské, resp. ostatné európske kolónie, čím dostáva členeniečiastočne typizačný ráz.H. J. Mackinder roku 1904 (The Geographical Pivot of History podľa Ištok 2003)vychádzal z geopolitickej koncepcie Mahana a na základe pomeru pozemneja námornej sily vymedzuje svet na tri regióny: 1) Pivotná oblasť (os), ktorú tvoria 30
  31. 31. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetacentrálne partie Ázie bez prístupu k nezamŕzajúcim prístavom (Rusko), 2) Vnútornýokruh alebo Vnútorný, Marginálny polmesiac tvorený ostatnou Euráziou bez VeľkejBritánie a Japonska (patrili sem Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Perzia, India aČína) a 3) Vonkajší okruh (polmesiac), do ktorého patrí ostatný svet. Roku 1919(Democratic Ideals and reality – Demokratické ideály a skutočnosť) premenovalPivotnú oblasť na Heartland (srdce zeme, alebo zem srdca) a rozšíril jej hranice ažk Baltskému a Čiernemu moru. Heartland pritom predstavoval jadro Svetovéhoostrova, ktorý pozostával z Európy, Afriky a Ázie (Eurázia – Afrika). Podľa neho „ten,kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov a ten, kto ovláda Svetový ostrov, ovládasvet“ (Ištok 2003, Baar – Rumpel – Šindler 1996).Na Mackindera nadviazal N. J. Spykman, keď roku 1944 (The Geography of Peace, cit.Ištok 2003) zrevidoval geopolitickú tézu Heartlandu a vytvoril koncepciu Rimlandu.Tak nazval pásmo obklopujúce Heartland (zhoduje sa s Mackinderovým Vnútornýmpolmesiacom). Podľa neho „ten, kto ovláda Rimland, vládne nad Euráziou a ktovládne Eurázii, vládne nad svetom“. Podobné myšlienky o význame Eurázie zastávaneskôr, až v 90. rokoch aj Z. Brzezinski (1999). Na tézu Mackinderovho –Spykmanovho Rimlandu nadväzujú aj práce významných regionálnych geografov,napríklad Cole (1965). Z týchto koncepcií vychádzala aj geostrategicky nevyhnutnáamerická „politika zadržiavania“ v zmysle zastavenia územného rozmachu ZSSRv pásme Rimlandu, čo aj potvrdil kórejský a vietnamský konflikt.D. W. Meining (Ištok 2003) reagoval na uvedené koncepcie po svojom a podľavlastných kritérií, zahŕňajúcich okrem geografických aj kultúrne aspekty, rozdelil svetna 5 častí: Heartland, Kontinentálny Rimland (napr. Čína, Vietnam, Pobaltie), MorskýRimland (západná Európa, Turecko, Thajsko), Vonkajšie ostrovy (prevláda inklináciak moru) a Vnútorné ostrovy (inklinácia k súši). Indiu, Mjanmarsko a Južnú Kóreupovažoval za neutrálne krajiny.S. B. Cohen vychádzal z predstavy, že „priestor netvorí geopolitickú jednotu, ale jerozdelený svetom, ktorý sa skladá z navzájom rozdielnych makroregiónov“, nazáklade ktorej rozvinul Spykmanovu teóriu a vytvoril „hierarchický a zároveň 31
  32. 32. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaregionálne usporiadaný model (sveta) s dvoma typmi regiónov, geostrategickým ageopolitickým“ (Baar et al. 1996). Uvedené dva geostrategické regióny zodpovedajúoblastiam vplyvu dvoch veľmocí bipolárneho sveta, v rámci ktorých vyčlenil sedemgeopolitických regiónov (päť pod sférou vplyvu Západu, teda USA, a dva pod vplyvomZSSR). Medzi geostrategickými regiónmi sa nachádzajú dve „zóny potenciálnejnestability“, Juhovýchodná a Juhozápadná Ázia, tzv. stretové regióny (regióny stretu– „shatterbelts“), a novo formujúci sa geostrategický región Južná Ázia (Ištok 2003 zGeography and Politics in a World Divided 1963 - pozri mapa 5). Zaujímavý je fakt, žespojením troch naposledy menovaných Cohenovych regiónov vzniknú ¾ rozlohyMackinderovho Vnútorného polmesiaca, resp. Spykmanovho Rimlandu (zvlášťvystupuje len oblasť Strednej Európy, ktorá je už včlenená do tzv. Východného blokupod patronátom ZSSR), čo len potvrdzuje geostrategický význam tohto pásu. Po páde železnej opony Cohen preorientoval svoj postoj a v roku 1994vymedzil päť svetových veľmocí (USA, Rusko, Čína, Japonsko a Západná Európa) aniekoľko regionálnych centier, čím sa zaradil k multipolárnej koncepcii vnímaniasveta. Pri tomto členení využil funkčnú typizáciu, keď hodnotil štáty na základejedenástich kritérií (z metodických dôvodov sme ich spomenuli už v kapitole 1.5.2),podľa ktorých dospel k ich päťstupňovej hierarchizácii. Zároveň zavádza pojembránové štáty (bránové regióny), ktoré sú spojovateľmi, majúcimi vplyv na stabilitusveta (napr. stredná Európa, Pobaltie, Karibská oblasť, Aljaška, ruský Ďaleký východ –Geopolitics in the New World Era: A New Perspective on an Old Disciplin podľa Ištok2003). Autor sa usiloval aj o hodnotenie stupňa rozvoja geopolitických regiónovs použitím ukazovateľa úrovne entropie. Takto mu vyšli dve geopolitické úrovnes nízkou úrovňou entropie (Angloamerika a Karibik, Prímorská Európa a Maghreb,Ostrovná Ázia a Oceánia) a s veľmi vysokou úrovňou entropie (Subsaharská Afrika aJužná Amerika). Geopolitické regióny, v ktorých sa nachádzajú superveľmoci av ktorých úroveň entropie dosahuje nízke a stredné hodnoty, budú podľa autoraurčovať ďalší vývoj svetovej geopolitickej štruktúry. Tieto typizačné elementyzakomponoval k svojmu členeniu, preto sme ich nemohli uviesť samostatnev podkapitole 1.5.2. 32
  33. 33. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaPo páde bipolárneho sveta, resp. v súčasnosti sú pre geopolitiku príznačné štyrihlavné prúdy, ktoré súvisia aj s globálnou regionalizáciou. Prvý prúd predstavujepolaristické vnímanie sveta, v ktorom vystupujú dve skupiny, monopolaristi amultipolaristi. Tí prví sú zástancami existencie jedinej svetovej superveľmoci (USA),ktorá bude určovať vývoj svetových udalostí, tí druhí pridávajú na význame viacerýmglobálnym svetovým mocnostiam, menovite USA, (Zjednotená) Európa, Japonsko,Čína, Ruská federácia, príp. Brazília a India. K multipolaristom zo známych osobnostípatria napr. B. Butrus Ghálí, H. Kissinger, J. Delors (2002) a S. B. Cohen (Ištok 2003). Druhým prúdom je neorealistické vnímanie sveta, ktorého autori vychádzajúz presvedčenia, že pri určovaní vzťahov medzi štátmi je dôležitejšia štruktúramedzinárodného systému než charakter jednotlivých štátov a budúci vývoj vnímajús častými regionálnymi konfliktmi. Tretí prúd reprezentuje konfrontačné vnímaniesveta s preferenciou kultúrnych a sociálnych faktorov. Takéto vnímanie prezentujeS. P. Huntington (2001, prvý článok vydal roku 1993 v časopise Foreign Affairs),podľa ktorého vývoj budú určovať konflikty medzi civilizáciami. Tie vymedzil hlavnena religióznom základe, preto jeho členenie rozoberáme v kapitole 2.3 venujúcej sakultúrnym regionalizáciám. Posledným prúdom sú anarchisti, ktorí predpokladajúoslabenie štátov a rozpad niektorých z nich, čo povedie k úplnému chaosu. Sú niminapríklad Z. Brzezinski (1999) a D. P. Moynihan (Huntington 2001). 2.2 EKONOMICKO-GEOGRAFICKÉ ČLENENIA SVETAK problematike výrazne prispel americký geograf H. Boesch (1966, Ivanička 1971),ktorý vychádzal najmä zo štatistík svetového obchodu. Najskôr svet delí naanekumenu, neobývanú časť Zeme, a ekumenu, trvalo obývanú a využívanú časťZeme. Pri členení využíva viacero regionalizačných kritérií naraz:1. podľa ekonomických vzťahov grupuje napr. štáty EHS, protipólom je RVHP ;2. podľa stupňa ekonomického rozvoja člení svet na hospodársky rozvinuté kapitalistické krajiny (štáty prvého sveta), slabo rozvinuté krajiny (krajiny Tretieho sveta) a socialistické krajiny (štáty druhého sveta), ktoré tvoria osobitnú kapitolu ;3. podľa Štatistickej ročenky svetového obchodu OSN použil viac etapový postup – najskôr na základe podielu štátov na svetovom exporte a importe, pričom sa sledovala aj 33
  34. 34. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta štruktúra základných tovarov a smery ich prepráv, vyčlenil 4 individuálne makroregióny s rozvinutými vzájomnými interakciami: Severná Amerika, Západná Európa, Juhovýchodná Ázia a Štáty socialistického tábora. V druhej etape sa analyzovali štatistické materiály z hľadiska prevládajúcich tovarov v štruktúre exportu ;4. podľa nich rozdelil svet na iné 4 regióny : a) vyspelé priemyselné štáty s obratom zahraničného obchodu prevyšujúcim svetový priemer (USA, Západná Európa, NDR, ČSSR) b) vyspelé priemyselné štáty s obratom zahraničného obchodu nižším než je svetový priemer (Japonsko, ZSSR) c) štáty vyvážajúce suroviny s obratom zahraničného obchodu prevyšujúcim svetový priemer (Kanada, Argentína, JAR, Stredný východ, Venezuela) d) štáty vyvážajúce suroviny s obratom zahraničného obchodu nižším než je svetový priemer (Španielsko, Poľsko, Čína, Mexiko, Brazília).5. V tretej fáze prepočítal hodnotu zahraničného obchodu na počet obyvateľov a všetky štáty rozdelil na 2 skupiny: štáty s podielom na 1 obyvateľa vyšším akoje svetový priemer a štáty pod svetovým priemerom. Táto etapa umožnila ďalšiuvnútornú diferenciáciu krajín v rámci hlavných makroregiónov.N. Ginsburg uviedol vo svojom Atlas of Economic Development of the World z roku1961 mapy viacerých syntetických ukazovateľov: globálna produkcia štátov, HDP,spotreba potravinových kalórií na 1 obyvateľa, príp. aj platný technologický modelv jednotlivých štátoch. Na záver práce zaradil vlastné členenie sveta na 10 veľkýchoblastí (Major World Areas), na základe ekonomických a kultúrnych kritérií (Barbag1974): 1) Angloamerika, 2) Latinská Amerika, 3) Západná Európa, 4) Blízky východ, 5)Subsaharská Afrika, 6) Južná Ázia, 7) Východná Ázia, 8) Juhovýchodná Ázia, 9)Australázia, 10) Neázijský blok komunistických štátov (ZSSR a Európske socialistickéštáty). Charakteristické pre toto členenie je vtedy zriedkavé pričlenenie Južnej Afrikyk ostatnej Subsaharskej Afrike a Japonska a Číny do jedného regiónu. Atlas jezaložený na mimoriadne prepracovanej štatistickej báze, ktorú pripravil spoluautorB. J. L. Berry (Ivanička 1971).S. Leszczycki – J. Barbag (Leszczycki 1965) vytvorili 13 svetových ekonomických asociálnych regiónov s ťažiskom analýzy v politickej štruktúre. Do úvahy pritom brali 34
  35. 35. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetarozdiely spoločensko-ekonomických formácií, úroveň ekonomického rozvojaa niekoľko indexov vztiahnutých na produkciu, materiálne a kultúrne službyprepočítané na svetový priemer. Kým ich zaradenie Kuby, Mongolska, KĽDR aVietnamu ako samostatných subregiónov vyplývajú z bipolárneho usporiadaniasveta, regionálne postavenie Štátov so silnými európskymi komunitami (Juhoafrickárepublika, Botswana a Namíbia) vyplýva z prvého definovaného kritéria – politickýchrozdielov. Takýto ukazovateľ sa nám však v tomto prípade zdá zavádzajúcia skresľujúci (členenie - mapa 6).Členenie V. Baara – P. Šindlera (1988 a 1989) sa týka rozdelenia Afriky,„nesovietskej“ Ázie, Ameriky a Austrálie (Oceánie) na základe fyzicko-, socio-ekonomicko- a politicko-geografických a demografických aspektov na sedemsocioekonomickogeografických makroregiónov, ale hlavne s ohľadom na stupeňhospodárskeho rozvoja a integračných tendencií (v prípade Afriky), čiastočne ajreligióznej a jazykovej štruktúry, historických aj súčasných politických vzťahova podobne (v prípade Ázie). Na subregionálnej úrovni je regionalizácia spájanávýlučne s integračnými zoskupeniami rôzneho, najmä však ekonomického zamerania.Najprepracovanejšiu regionálno-geografickú prácu socialistického tábora v tomtoobdobí vytvoril V. Häufler (1988). Podobne ako Boesch alebo Phillbrick rozlišovalekumenu a anekumenu a v rámci ekumeny svet rozdelil na 13 makroregiónov, z tohosú 3 socialistické, 5 kapitalistických a5 rozvojových, ktoré sú podľa toho aj rozdelené (pozri mapa 7), skladajú sa zo 40regiónov a 170 subregiónov (tie predstavujú jednotlivé štáty, resp. ekonomickérajóny, či regióny). Regionalizácia vychádza z typizácie uvedenej v kapitole 1.6, kdevyužil viacero ekonomických, príp. demografických kritérií. Samotné vymedzenievychádza najmä z politického usporiadania sveta a jeho bipolarity, o čom svedčínapríklad zaradenie socialistických štátov Indočíny do makroregiónu Socialistickéštáty Ázie.René Wokoun (1988) sa taktiež opiera o politické usporiadanie bipolárneho sveta ajeho makroekonomická regionalizácia sveta vychádza z podobných princípov a 35
  36. 36. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetakritérií ako Häuflerova typizácia „s rešpektovaním spoločensko-ekonomickej sústavy,hraníc štátov, prípadne aj kontinentov“ (s. 165). V rámci svojich 15 socio-ekonomických makroregiónov ešte rozlišuje štyri subregióny (Kuba, Juhoafrickárepublika, Izrael a Malé štáty Perzského zálivu - od Kuvajtu po Spojené arabskéemiráty), na odčlenenie ktorých použil odlišné kritériá, v prvom prípade išlo opolitické, v druhom a poslednom o ekonomické av treťom okrem ekonomických aj o kultúrne (mapa 8).James S. Fisher roku 1989 vnímal ekonomické prepojenie medzi Japonskom aAustráliou (s Novým Zélandom), preto v jeho členení tvoria samostatný región,tvoriaci južný výbežok bohatého Severu, v čom sa takmer zhoduje s De Blij –Mullerom z roku 1994 (Ištok 2003). Z hľadiska populácie až veľmi rozsiahly celok tvoríregión Monzúnová Ázia, do ktorého zarátal štáty bežne vyčleňovanej južnej,východnej a juhovýchodnej Ázie (Fisher 1989, pozri mapa 9).L. E. Hudman – R. H. Jackson (1990) na báze podobných kritérií na rozdiel od Fisherazaradili Oceániu k Juhovýchodnej Ázii (mapa 10).Britský geograf J. (P.) Cole (1965 a 1996) člení svet na 12 „hlavných svetovýchregiónov“ (Major World Regions) na základe politických, ekonomických a čiastočne ajsociálnych kritérií. Základnou bázou bolo známe trialistické členenie na Západné,Socialistické a Neutrálne štáty, napriek tomu, že štáty grupuje viac na základegeopolitických kritérií analogicky k Mackinderovej koncepcii Heartlandu, Vnútornéhoa vonkajšieho polmesiaca (mapa 11). Ako jeden z mála uvádza všeobecné princípysvojej regionalizácie: o regióny musia pokiaľ možno rešpektovať hranice kontinentov a rešpektovať de facto politické hranice (najmä zo štatistických dôvodov), o regióny musia tvoriť kompaktné skupiny štátov nezohľadňujúc oddelené územia jedného (napr. britský Commonwealth nemôže tvoriť región – Cole 1965, s. 60). 36
  37. 37. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaZároveň uvádza, že regióny sú dynamické a ich hranice sa môžu meniť analogickyk politickým zmenám. K metodike ešte dopĺňa, že regionalizácia sveta ako taká bymala byť vytvorená pred napísaním každej publikácie o regionálnej geografii sveta. Pri členení z roku 1996 sa riadi nasledujúcimi princípmi: „regióny by mali byť kontinuálne, nie fragmentované, mali by byť dostatočne veľké v zmysle rozlohy alebo populácie, aby boli navzájom porovnateľné, žiadny suverénny štát nesmie byť rozdelený medzi 2 regióny, kde je možné, more, riedko zaľudnené územie (Sahara) a, alebo kultúrny zlom (napr. medzi Severnou a Latinskou Amerikou) by mali byť vzaté do úvahy, krajiny každého regiónu by mali zdieľať podobné kultúrne a / alebo ekonomické prvky.“ (Cole 1996, s. 47)A uvádza 2 hlavné kritériá (používa pritom viacero indikátorov a indexov ako HDP,HDI, dojčenská úmrtnosť a pod.) úroveň bohatstva (kapitál, technológia a kvalita ľudských zdrojov) stupeň rozvoja a vybavenosti prírodnými zdrojmi,na základe ktorých štáty zaraďuje do 4 skupín: 1. Bohaté hospodársky vyspelé regióny vybavené prírodnými zdrojmi a priaznivými bioklimatickými predpokladmi rozvoja. Pod bohatstvom sa špeciálne v prípade SNŠ a Pobaltia uvažuje aj o vybavení sociálnych ukazovateľov(vzdelanie, počet lekárov na osobu). Túto skupinu regiónov charakterizuje kresťanstvo(odnož katolícka, protestantská a ortodoxná) a s ním spojené tradície: 1. SevernáAmerika, 2. býv. ZSSR a 3. Oceánia. 2. Bohaté hospodársky a sociálne rozvinuté regióny s obmedzenými alebo jednostrannevybavenými prírodnými zdrojmi, pričom značne využívajú dovoz surovín, ktorýpresahuje vývoz. Exportné výrobky sú však omnoho hodnotnejšie ako dovážané suroviny:4. Západná Európa, 5. Stredná (stredná a juhovýchodná) Európa a 6. Japonskoa Južná Kórea.Týchto 6 regiónov spolu tvorí bohatý Sever. Nasledujúce regióny tvoria chudobnýJuh: 3. Chudobné rozvojové regióny s relatívne dobrými prírodnými zdrojmi a prudkýmpopulačným rastom: 7. Latinská Amerika, 8. Subsaharská Afrika, 9. Juhozápadná Áziaa severná Afrika. 37
  38. 38. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 4. Chudobné rozvojové regióny s relatívne slabými prírodnými zdrojmi a prudkýmpopulačným rastom. Žije v nich asi polovica svetovej populácie a ani nie pätina prírodnýchzdrojov Zeme: 10. Južná Ázia, 11. Juhovýchodná Ázia a 12. Čína.Autor dokumentuje aj stav v makroregiónoch podľa jednotlivých ukazovateľov,„z ktorých vyplýva vysoký stupeň nerovnomernosti vo vybavení, v produkcii a vovyužívaní zdrojov“ a dáva dôraz na ich vzájomné porovnávanie z hľadiska politických,ekonomických a sociálnych podmienok.Charakteristickou črtou jeho členenia je stredoeurópsky pás integračného prechodu,ktorý sa tiahne súvisle od Estónska po Maltu a od Českej republiky po Rumunsko.Jeho zaradenie pobaltských krajín je veľmi kontroverzné. Autor ako keby sa nevedelrozhodnúť, či ich zaradiť do regiónu Strednej Európy alebo k bývalému ZSSR (v mapkeuvádza prvý, v texte druhý variant). Pravdepodobne je len otázkou času, kedyprehodnotí postavenie týchto krajín, ako aj ostatných krajín strednej Európy a zaradíich k vyspelým štátom Západnej Európy (mapa 12). 2.3 KULTÚRNE ČLENENIA SVETA – ÚZKO CHÁPANÁ KULTÚRAHuntingtonova téza „konfliktu kultúr“ podnietila mnohých autorov k dominantnémuzaoberaniu sa práve kultúrnou zložkou. Sám autor vytvoril jednoduchúregionalizáciu sveta v podobe deviatich civilizácií, ktoré tvoria „najširší možný rámec,v ktorom sa ľudia identifikujú ako spoločenstvo a priznávajú sa k sebe na základepríbuznosti či totožnosti kultúr, hodnôt, správania a činností“. „Civilizácia je najširšiakultúrna entita... najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí... je to tá najvšeobecnejšiarovina ľuďmi zdieľanej kultúrnej identity“ a definuje sa „tak spoločnými objektívnymiprvkami, ako aj jazykom, dejinami, náboženstvom, zvykmi, inštitúciami asubjektívnym stotožnením jednotlivcov.“ (Huntington 2001, s. 34 – 35) Na základetýchto kritérií vymedzil nasledujúce civilizácie (v zátvorke sú uvedené regionálnecentrá moci, tzv. ústredné štáty civilizácie): 1) Západná (USA), 2) Latinskoamerická(Mexiko, Argentína, Brazília), 3) Islamská (Saudská Arábia, Pakistan, Turecko, Irán,Indonézia), 4) Čínska (ČĽR), 5) Hinduistická (India), 6) Pravoslávna (Rusko), 7)Japonská (Japonsko), 8) Africká (Juhoafrická republika) a 9) Buddhistická civilizácia(pozri mapa 13). V rámci Islamskej vystupujú „subcivilizácie“: Arabská, Perzská, 38
  39. 39. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia svetaTurecká, Indická a Malajská. O Africkej civilizácii sa vyjadruje ako o ešte úplnenesformovanej a pri Buddhistickej civilizácii vyslovuje pochybnosti o jej kohézii.Zaujímavé je vyčlenenie „rozpoltených štátov“, teda Turecka, Mexika a Austrálie,ktoré akoby nevedeli či sa majú politicky, ekonomicky a kultúrne stotožniť s jednoualebo druhou civilizáciou (v prípade Turecka a Mexika je to k západnej, v prípadeAustrálii k „ázijskej“ civilizácii). Ukrajinu uvádza ako špecifický príklad „rozštiepenejkrajiny“, ktorej územná polovica sa hlási k Západnej, druhá k Ortodoxnej civilizácii(podľa volieb). Keď sa tak dopodrobna zaoberal rozštiepenosťou krajín, je zarážajúceže k nim nezaradil Kazachstan a Nigériu, na polovici území ktorých žijú podľareligióznej aj jazykovej štruktúry príslušníci odlišných civilizácií.Johan Galtung (Ištok 2003) nezávisle od Huntingtona vo svete identifikuje sedemregionálno-kultúrnych zoskupení, v ktorých má vždy hegemóniu jedna veľmoc: 1)USA, 2) Európske spoločenstvo, 3) Japonsko, 4) Čína, 5) Rusko, 6) India a 7) islamskéjadro.Podobné členenie vytvoril aj slovenský žurnalista a politológ M. Puchovský (2001),jeho civilizácií je sedem (mapa 14). Výrazné, hoci v súčasnosti minimálne polemickéje postavenie a rozsah vplyvu Slovanskej civilizácie v stredovýchodnej Európe a vStrednej Ázii. Na rozdiel od Huntingtona považuje subsaharskú africkú civilizáciu zaplnohodnotnú a buddhistickú a japonskú civilizáciu spojil pod Čínsku civilizáciu, kamna základe čínskej ekonomickej prevahy zaradil aj štáty juhovýchodnej Ázie.Vynikajúcim prvkom je grafické znázornenie zón tlaku a napätia, tzv. kontaktovcivilizačných blokov analogických k litosférickým doskám, ktoré v Afrike a Áziipripomínajú De Blij – Mullerove tranzitné zóny (1988, 2004). Sú to oblasti, kdejednotlivé sféry hraničia a kde vzniká najviac konfliktov a rozporov. Menšienedostatky sme našli v oblasti Strednej Ázie, kde je pásmo tlaku posunuté príliš najuh, čo súvisí s rozsahom Slovanskej civilizácie.V. Baar (2002) upravil členenie Huntingtona, pričom upevnil postaveniepankresťanskej, panislamskej, panbuddhistickej a panhinduistickej geokultúrnejcivilizačnej sféry. V rámci nich vystupuje 15 civilizácií 39
  40. 40. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta(5 kresťanských , 5 islamských , 4 buddhistické a 1 hinduistická )„s vedomím, že rozdiely medzi takto vymedzenými civilizáciami nemusia byť úplnerovnocenné“ (s. 26). Pri ich vymedzovaní hrala okrem náboženstva významnú úlohuaj jazyková štruktúra obyvateľstva (najmä v prípade rozčlenenia Islamskej civilizačnejsféry, pozri mapa 15). Toto členenie je však príliš zjednodušené a v niektorýchprípadoch aj nepresné. Najväčší nedostatok vidíme pri vymedzení civilizácies názvom Arabská sunnitská (ozn. II A). Autor nerešpektoval religióznu heterogenituv Etiópii a v niektorých štátoch Sahelu, kde podiel moslimov na obyvateľstvenedosahuje ani nadpolovičné hodnoty a ani národnostné zloženie obyvateľovnesúhlasí s jej názvom. Na druhej strane Tibetsko – mongolská lamaistická civilizácia(III D) prechádza aj územím Sin-ťiangu s prevahou moslimov a čínskych relígií, nievšak lamaizmu. Autor tak chcel iba vytvoriť súvislý areál, pričom nerešpektovalreligióznu štruktúru, čo odporuje s hlavnými kritériami jeho regionalizácie. OznačeniePerzskej civilizácie (Irán, Afganistan, Tadžikistan) ako šiítskej je tiež nesprávne,pretože v Afganistane a Tadžikistane je výrazná prevaha sunnitov (5:1). Inak je tozaujímavý pohľad jasne znázorňujúci územnú prevahu civilizácií pankresťanskejgeokultúrnej civilizačnej sféry, ktorá ostatné sféry obklopuje.Keďže pri kultúrnych členeniach dominuje religiózna zložka, je vhodné uviesť ajčlenenie sveta na religiózno-geografické regióny. Takúto štúdiu vypracoval R.Matlovič (2001), ktorý ich vymedzuje 23, hoci metodiku neuvádza. V koncepcii hrajúvýznamnú úlohu fyzickogeografické faktory, čo potvrdzuje odlíšenie troch regiónovv Austrálii a Oceánii, kde, ako uvádza, prevládajúcimi a významne zastúpenýmireligióznymi systémami sú zhodne protestantizmus, katolicizmus a primárne relígie,alebo nezaradenie do jedného regiónu štáty severnej Afriky a Arabského polostrova.Nepriaznivo typizačne pôsobí región Ostrovnej Afriky, ktorý zahŕňa všetky ostrovnéštáty a závislé územia pozdĺž afrického pobrežia. 40
  41. 41. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta 2.4 ŠIROKO CHÁPANÁ KULTÚRA A KOMPLEXNÉ ČLENENIAR. J. Russell – F. B. Kniffen v publikácii Culture Worlds z roku 1951 (J. P. Cole 1965)rozdelili svet na kultúrne ríše: Polárnu, Európsku, Suchú (prevažne moslimský svet),Africkú, Orientálnu (v zmysle monzúnovej Ázie), Pacifickú a Americkú.Ako príklad uvádza členenie na hlavné kultúrne regióny z roku 1968 J. O. M. Broeka aJ. E. Webba, ktorí rozdelili svet na štyri hlavné kultúrne oblasti, alebo ríše – majorculture realms: 1) Západnú, 2) Prevažne islamskú, 3) Indickú, a 4) Východoázijskú adve menšie (vedľajšie – minor culture realms) oblasti5) Juhovýchodná Ázia a 6) Mezoafrika. Západná oblasť sa v podstate zhoduje s veľmiširokým vymedzením západného civilizačného okruhu, ktorý je ďalej rozčlenený nadeväť subregiónov pomenovaných podľa geografickej polohy v rámci kontinentus výnimkou Ruského (pozri mapa 16). Týmto zároveň poopravujeme čiastočnechybnú interpretáciu tohto členenia, ktoré uvádzajú Bašovský – Lauko (1990).Zvláštne je však zaradenie Fínska k stredoeurópskemu subregiónu, ktoré tam čo dokultúry ani geografickej polohy vôbec nepatrí. Spencer (1965) na báze vlastnýchkomplexných kultúrnych kritérií vymedzil 12 kultúrnych svetov (mapa 17).V druhej správe Rímskeho klubu M. Mesarovic – E. Pestel rozdelili svet podľatradície, hospodárskeho rozvoja a kultúry na systém navzájom odlišných regiónov(Domański 1983): 1) Severná Amerika, 2) Západná Európa, 3) Japonsko, 4) Austrália,Južná Afrika a ostatné rozvinuté štáty (?), 5) Východná Európa so ZSSR, 6) LatinskáAmerika, 7) Severná Afrika a Stredný východ, 8) Tropická Afrika, 9) Južnáa Juhovýchodná Ázia, 10) Čínska ľudová republika. Štvrtý región tu vystupuje akotypizácia, čo z pohľadu individuálnej regionalizácie, samozrejme, nie je správne.K. Ivanička (1983) uvádza tieto kultúrne svetové systémy, makroregióny:1) Sovietsky, 2) Angloamerický, 3) Latinskoamerický, 4) Islamsko-arabský, 5) Indický,6) Východoázijský, 7) Juhovýchodoázijský, 8) Mezoafrický, 9) Juhoafrický a 41
  42. 42. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta10) Austrálskonovozélandský. Pri členení použil syntézu viacerých analytickýchkritérií ako spôsob využívania prirodzeného prostredia, typ a úroveň technológie,spoločenská organizácia, jazyk, vplyvy náboženstva, kultúrne vplyvy a pod. (s. 393).J. E. Benhart – C. R. Scull (1985) chápu kultúru taktiež veľmi široko. Kultúrnu, najmäreligióznu nejednoznačnosť v oblasti Sahelu vyriešili zaradením tejto časti sveta akoprechodnej oblasti vymedzenej administratívnymi hranicami štátov (od Mauretániepo Somálsko vrátane Sudánu (mapa 18).Desať kultúrno-geografických regiónov vyčlenili J. L. Swanson – R. G. Boehm (1989),kritériami boli: prírodné prostredie (fyzickogeografická zložka), história, jazyková areligiózna štruktúra, politické zriadenie, sociálne štruktúry (nešpecifikované),inštitúcie a na poslednom mieste aj ekonomika (členenie – pozri mapa 19).Za otca kultúrnych oblastí sveta, resp. Kulturerdteile v nemeckej geografii sapovažuje A. Kolb. Na základe jeho členenia z roku 1962 J. Newig (2004) vytvorilmodifikované a pre súčasný svet platné kultúrne oblasti, o čom svedčí aj zaradeniepostsovietskych štátov strednej Ázie k Orientu (mapa 20, o nevhodnosti pojmuOrient pozri kapitolu 1). Podobne rozpracovala kultúrne oblasti Ch. Reinke (2004)pod pracovným označením vydavateľstva Klett – Perthes, ktorá ich definuje ako „podkultúrnou oblasťou sa rozumiem územie subkontinentálnych rozmerov s jednotnýmpôvodom kultúry (Kolb 1962 podľa Reinke 2004). Ovplyvnený Newigom, A.Hofmayer rozlišuje 11 kultúrnych oblastí sveta (mapa 21).Komplexné kultúrno-geografické regióny sveta v gymnaziálnej Geografii 2 (Mládek etal. 1997) predstavujú rozsiahlejšie územia, na ktorých sa prejavuje určitá jednota(zjednotenie) všetkých priestorových prvkov tak prírodného, ako aj humánnehocharakteru. Kultúra sa chápe veľmi široko a zahŕňa všetko, čo človek svojimiintelektuálnymi schopnosťami vytvoril z prírody a čím ju zároveň ovplyvnil. Regiónyvznikli syntézou viacerých prvkov: spoločný vývoj kultúry (jazyk, náboženstvo, tradície), osobitosti spojenia prírodných a humánnych krajinných prvkov, 42
  43. 43. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta historické súvislosti vo vývoji ekonomického a sociálneho systému, súčasná politická a ekonomická pozícia vo svete, význam ako partnera obchodu (výmeny).Regióny majú však nejasné hranice a viacero prechodných zón. Veľmi podobnú anejednoznačnú regionalizáciu na báze podobných kritérií vypracoval I. Bičík (2001). Špecifické sú Kultúrno-geografické regióny uvedené v Školskom zemepisnomatlase VKÚ (2004), kde Sudán je rozdelený medzi dva regióny (Severná a SubsaharskáAfrika). M. Bradshaw vo svojej A World Regional Geography vyčlenil deväť hlavnýchsvetových regiónov, „najmä na kultúrnej báze“. Z ostatných kritérií uvádzaekonomické, politické a fyzické (v zmysle fyzickej geografie), a to práve v tomtoporadí, bližšie ich bohužiaľ nešpecifikuje. V prvom vydaní (1997) štáty strednejEurópy zaradil do regiónu Východná Európa, Balkán a bývalý ZSSR, čím vysokopodhodnotil väzby a integračné snahy medzi týmito krajinami a štátmi ZápadnejEurópy (mapa 22), čo upravil v nasledujúcom vydaní (2002), k čomu pravdepodobneprispeli vstupné rozhovory týchto štátov s EÚ. (Makro)región Bývalý ZSSR nahradiloSNŠ (bez Moldavska), ostatné štáty tvoria Európu. Do Východnej Ázie zahrnul aj štátyjuhovýchodnej Ázie, čím vytvoril kultúrne, nábožensky, politicky a ekonomickyznačne heterogénnu oblasť s veľkou koncentráciou svetovej populácie. Do Oceánieráta aj Austráliu s Antarktídou, keďže oblasť sa vyznačuje nízkym osídlením (pozrimapa 23). V jeho najnovšej publikácii Contemporary World Regional Geography:Global Connections, Local Voices (2004) však uvádza pozmenené členenie, kdejuhovýchodnú Áziu nelogicky (pravdepodobne pre rozlohu a ostrovný charakter)odlúčil od Východnej Ázie a včlenil do regiónu Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik(spolu s Austráliou, Oceániou a Antarktídou) a región SNŠ zmenil názov na Ruskoa susediace krajiny (pre začlenenie Moldavska do Európy je to správnejšie, pozrimapa 24).Najprepracovanejšiu a najkomplexnejšiu regionálno-geografickú prácu vytvoriladvojica H. J. de Blij - P. O. Muller (1988) vypracovaním vlastnej koncepcie na báze„kultúrno-geografických javov s použitím hlavne ekonomických, urbánnych,politických, fyzickogeografických a historicko-geografických kritérií“. Podľa autorov 43

×