EMU a fiskalna politika

Vstup Slovenska do eurozóny. Možné dopady, riziká, výhody a nevýhody delegovania menovej politiky na ECB. Radovan Kavický Národohospodárska fakulta Ekonomickej univerzity v Bratislave 10. november 2008 (Bratislava)

Existuje Európska menová únia?

Nie.

Nezrovnalosti (aj v odborných publikáciách). Čo vlastne skratka EMÚ znamená?

V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa používa nasledovné označovanie:

Economic and Monetary Union (EMU) , čo v preklade znamená Ekonomická a menová únia (EMÚ) alebo tiež Hospodárska a menová únia (HMÚ).

K 1.1. 2009 sa neočakáva vstup do menovej únie, v menovej únii už Slovensko je (vstup do EÚ - Európska únia samotná je úniou menovou), ide o vstup do eurozóny (zóna, kde jediným zákonným platidlom v hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku je euro; monopolné postavenie ECB).

Od 28. novembra 2005 sme členmi EMS (Európsky menový systém), tým, že sme vstúpili do systému výmenných kurzov ERM II (je súčasťou EMS)

Plánujeme vstúpiť do eurozóny, EMU, EMÚ, EMS alebo kam vlastne?

Môžeme vôbec nevstúpiť?

Opäť nie.

V texte schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ sa Slovenská republika zaväzuje euro prijať.

Bola nám však udelená tzv. derogácia (dočasná výnimka).

Rozhodnutiu o vstupe musí predchádzať zrušenie tejto výnimky (na toto rozhodnutie však nemáme vplyv).

Musíme euro prijať, nie však hneď a vlastne ani nikde nie je presne stanovený dátum prijatia. Dátum 1. 1. 2009 je len očakávaným dňom vstupu do eurozóny.

Väzba na plnenie Maastrichtských kritérii, otázka udržatelnosti.

Hoci v súčasnosti Maastrichtské kritériá plníme, a ide o otázku menovej politiky, konečné rozhodnutie o eure bude politické a aj to nie naše (Európska komisia, Rada EÚ na úrovni ECOFIN).

Prečo tzv. tretia etapa ekonomickej a menovej únie?

„ Chceme politickú unifikáciu Európy. Bez menovej únie nemôže vzniknúť ani politická únia.“ (Helmut Kohl)

Eurozóna je neudržateľná (v dlhodobom horizonte) bez pokračovania (prehlbovania) integrácie smerom k fiškálnej únii a únii politickej.

Integrácia ako nástroj centralizácie.

Euro ako mena bez štátu.

ECB ako centrálna banka bez štátu.

Spojené štáty Európske?

„ Nie je známy prípad trvalo udržateľnej menovej únie, ktorá by nebola spojená so štátnou identitou.“

(prof. Otmar Issing)

Konvergenčné kritériá a ich neexaktnosť

Menové kritériá ( Maastrichtská zmluva , článok 109j a Protokol o kritériách konvergencie ):

1. kritérium - členský štát musí dosiahnuť vysoký stupeň cenovej stability (tzv. inflačné kritérium) . Znamená to dosiahnuť mieru inflácie, ktorá sa približuje priemernej miere inflácie najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou.

V Protokole o kritériách konvergencie sa potom upresňuje, že pod pojmom „miera inflácie, ktorá sa približuje“ sa myslí priemerná miera inflácie vykazovaná v priebehu roka pred skúmaním, ktorá neprekračuje viac ako o 1,5 % miery inflácie maximálne troch členských štátov – tzv. dlhodobá cenová stabilita).

23. 10 1995 bol pre zlepšenie vypovedacej schopnosti indexu spotrebiteľských cien (CPI) vypracovaný harmonizovaný index spotrebiteľských cien (HICP).

Kritika: Pri interpretácii tohto kritéria je problém s nepresným vymedzením počtu štátov s najnižšou mierou inflácie. Konkrétne je problematický výraz „najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou“. Znamená to, že kritickú hodnotu na posudzovanie je možné vypočítať z priemernej miery inflácie jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou. A taktiež problematické je, že o miere referenčnej hodnoty rozhoduje výsledok v krajinách, ktoré nie sú členmi eurozóny.

2. kritérium - skúma sa stálosť konvergencie dosiahnutej členským štátom a jeho účasti v mechanizme výmenných kurzov Európskeho menového systému, ktorá sa odráža v dlhodobých úrovniach úrokovej miery (tzv. kritérium dlhodobej úrokovej miery).

V Protokole o kritériách konvergencie sa opäť upresňuje, že v priebehu jedného roka pred preskúmaním nesmie priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba členského štátu prekročiť o viac ako 2 % priemernú nominálnu úrokovú sadzbu tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky.

Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov, alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliadne na rozdielne definície v jednotlivých členských štátoch. V smerniciach, ktoré vydal Európsky menový inštitút (EMI) sa tiež uvádza, že štátne dlhopisy musia mať dobrú likviditu a dobu splatnosti minimálne desať rokov.

Kritika: Opäť je problematické určiť, či sa na výpočet kritickej hodnoty pre posudzovanie má použiť hodnota jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou. A čo znamená formulácia „najlepšie výsledky“. (Je to hodnota blízka nule? Prečo má potom ECB nastavený inflačný cieľ na 2%? Čo ak je krajina v deflácii?, atď)

3. kritérium - členský štát musí dosiahnuť normálne fluktuačné rozpätie stanoveného mechanizmom výmenných kurzov (ERM 2) Európskeho menového systému (EMS) bez výrazného napätia, minimálne počas dvoch rokov pred skúmaním, bez devalvácie voči mene iného členského štátu (kritérium stability devízového kurzu).

Kritika: Interpretácia „normálneho fluktuačného rozpätia“ je problematická, pretože v čase podpísania (7. 2. 1992) Maastrichtskej zmluvy boli dohodnuté hranice fluktuačného pásma na +/- 2,25 % a už v auguste 1993 boli tieto hranice rozšírené na +/- 15 %. V čase rozšírenia týchto hraníc sa to považovalo za dočasné opatrenie, ale trvá to tak až dodnes. „Normálne fluktuačné pásmo“ nie je doteraz definované.

Slovensko: 28. novembra 2005 vstúpila Slovenská republika do Európskeho menového systému (EMS, založený už v marci 1979), ktorého súčasťou je aj Mechanizmus výmenných kurzov ERM II a tým sa SKK stala aj členom tohto mechanizmu s fluktuačným pásmom +/- 15 % od centrálnej parity na úrovni 38,4550 SKK/EUR (32,6868; 44,2233).

Od 19. 3. 2007 došlo k posunu tejto parity (jednorazové posilnenie o 7,83 %) na úroveň 35,4424 SKK/EUR (30,1260; 40,7688).

Kritériá pre verejné financie ( Maastrichtská zmluva , článok 104c a Protokol o postupe pri nadmernom deficite ):

4. kritérium - skúma sa či pomer plánovaného alebo skutočného štátneho deficitu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v Protokole o postupe pri nadmernom deficite sa definuje ako 3 % a HDP je v trhových cenách).

Hneď sú tu však dve výnimky, kedy táto podmienka nemusí byť splnená. Prvou je prípad ak tento pomer podstatne klesol , alebo ak sa neustále znižuje a dosahuje úroveň, ktorá sa približuje referenčnej hodnote a druhou výnimkou je ak toto prekročenie referenčnej hodnoty je výnimočné alebo dočasné a tento pomer sa pohybuje tesne pri referenčnej hodnote .

Kritika: Je tu umožnený vznik rôznych interpretácií. Nie je jasné, čo sa myslí pod „podstatným poklesom“ a ani to akým tempom by mal klesať deficit, aby bol považovaný za „neustále sa znižujúci“.

Kritériá pre verejné financie ( Maastrichtská zmluva , článok 104c a Protokol o postupe pri nadmernom deficite ):

5. kritérium - skúma sa, či pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v už spomenutom Protokole o postupe pri nadmernom deficite je určená ako 60 % a HDP je v trhových cenách).

Opäť je tu výnimka, že to neplatí pre prípady, keď sa tento pomer dostatočne znižuje a vyhovujúcim tempom sa približuje referenčnej hodnote.

Pod pojmom „štátny“ sa rozumie taký, ktorý sa vzťahuje všeobecne na štátnu správu, t.j. na ústredné, regionálne a miestne orgány a fondy sociálneho zabezpečenia s výnimkou obchodný operácií, ako sú vymedzené v Európskom systéme integrovaných účtov (neskôr ESA 95) a pod pojmom „dlh“ sa myslí hrubá celková suma dlhov v nominálnych hodnotách na konci roka konsolidovaná v jednotlivých odvetviach štátneho sektora a medzi nimi.

Členské štáty majú tiež povinnosť podávať Európskej komisii pravidelné a bezodkladné správy o plánovaných a skutočných deficitoch.

Kritika: Na interpretácii kritérií, týkajúcich verejných financií a fiškálnej politiky neboli vypracované žiadne podrobnejšie smernice.

Pakt stability a rastu a jeho reforma

Politici si samozrejme boli vedomí tejto nepresnosti.

Výsledok: v júni 1997 v Amsterdame bol prijatý Pakt stability a rastu

Vytvorením Paktu stability a rastu došlo k vytvoreniu formy sekundárnej legislatívy, ktorá spresňuje a vysvetľuje ustanovenia v Maastrichtskej zmluve týkajúca sa rozpočtovej disciplíny, pričom základný strednodobý cieľ v oblasti fiškálnej disciplíny v EÚ je vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet.

Maastrichtská hodnota deficitu (3 % HDP v trhových cenách) sa začala chápať ako maximálna prípustná horná hranica pre deficit za normálnych podmienok hospodárskeho cyklu.

Ak sa štát s nadmerným deficitom chcel vyhnúť sankciám, musel po novom, znížiť rozpočtový deficit aspoň na úroveň 3 % HDP už v nasledujúcom roku.

Sankciou v prípade neplnenia je bezúročný vklad vypočítaný ako % z HDP a skladá sa z dvoch komponentov. Prvý komponent, ktorý sa rovná 0,2 % HDP je fixný a druhý je variabilný a rovná sa 10 % hodnoty o ktorú deficit prekračuje 3 %-nú hranicu.

Pakt stability a rastu a jeho reforma

Od roku 2002 Francúzsko a Nemecko, teda najväčšie krajiny a tzv. „motory integrácie“, nepretržite porušovali Pakt stability a rastu vysokým deficitom.

Výsledok: Reforma Paktu stability a rastu. Zo začiatku sa uvažovalo o tom, že sa budú meniť referenčné hodnoty pre fiškálnu politiku (3 % k HDP pre deficit verejného rozpočtu a 60 % HDP pre verejný dlh), nakoniec však na nátlak menších krajín (Rakúsko, Fínsko, Holandsko a Slovensko) boli tieto hodnoty nezmenené.

23. marca 2005 došlo k dohode v tom, že ak bude prekročenie deficitu „dočasné a blízke“ referenčnej hodnote, krajina sa môže vyhnúť sankciám (návrat k nepresnej formulácii z Maastrichtskej zmluvy).

Nebezpečný precedens, ktorý môže do budúcnosti viesť k benevolencií voči podmienkam, ktoré boli dohodnuté už v Maastrichtskej zmluve, čo môže vyvolať aj ohrozenie samotného projektu Ekonomickej a menovej únie . Takéto kroky môžu v budúcnosti vyvolať problémy s dodržiavaním akýchkoľvek dohôd.

A teraz už konečne k samotným dopadom, výhodám a nevýhodám

Doteraz vás to zrejme veľmi nezaujalo, ale považoval som za potrebné spomenúť aj tieto súvislosti. Pri diskusiách sú mnohokrát nezrovnalosti týkajúce sa základných definícií, alebo sa napr. hovorí o plnení Maastrichtských kritériách bez toho, aby sa hovorilo o ich presnom znení. (každý o nich vie, ale s výnimkou pár ľudí nikto presne nepozná...)

Zhodnotenie dopadov vstupu do eurozóny

Výhody:

Stabilita kurzu (odstránenie kurzového rizika voči euru)

Odstránenie transakčných nákladov (obchodné transakcie, účtovníctvo, administratíva

Očakávaný vyšší hospodársky rast (v dôsledku dodatočných PZI, NBS vyčíslila očakávaný príspevok zavedenia eura v nasledujúcich 20 rokoch dôjsť k zvýšeniu úrovne HDP o 7 až 20 %. Teda každoročne by spoločná mena mala zvýšiť výkonnosť domácej ekonomiky o približne 0,7 % ± 0,3 %)

Vyššia transparentnosť cien (možnosť porovnať ceny vrámci eurozóny)

Nižšie úrokové sadzby (zníženie nákladov kapitálu, lacnejšie hypotéky, úvery)

Rast zahraničného obchodu (do štátov EÚ 27 už teraz smeruje približne 86 % exportu)

Nevýhody:

Strata nezávislosti menovej politiky (hoci aj v súčasnosti je účinnosť menovej politiky NBS značne neúčinná kvôli vplyvu regiónu)

Samotné odstránenie transakčných nákladov na úrovni 0,36% HDP znamená stratu výnosov pre bankový a nebankový sektor na úrovni 0,24% HDP (čistý zisk z eura 0,12% HDP - zanedbateľné)

Znehodnotenie úspor (konverzný kurz, SKK sa dlhodobo zhodnocuje voči euru a možno teda očakávať takýto vývoj aj naďalej, revalvácia centrálnej parity, free floating)

Zafixovanie kurzu (dôjde k zafixovaniu kurzu voči euru a premene všetkých hodnôt, majetkových podielov,... na euro, pri očakávanej apreciácii mien okolitých krajín voči euru /okolo 34 % zahraničného obchodu je vrámci regiónu V4/ - tým, že my budeme mať euro reálne stratíme na hodnote, alebo prejdeme na uzatváranie zmlúv v EUR)

Nevýhody:

Dva základné nástroje hospodárskej politky budú obmedzené ( menová politka úplne delegovaná a fiškálna politika obmedzená Paktom stability a rastu a Maastrichtskými kritériami)

Pri nižšej úrokovej sadzbe (určenej ECB) a vyššom tempe rastu inflácie (dobiehanie cenovej úrovne eurozóny) to pre nás znamená záporné reálne úrokové sadzby (minimálne prvé roky po vstupe do eurozóny)

Presun bohatstva od veriteľov (vkladatelia, nižšie úroky na vklady, záporné reálne úrokové sadzby) k dlžníkom (podniky budú mať lacnejšie úvery, tendencia k zadlžovaniu)

Slabá pozícia v eurozóne a tendencia k nerovnováham ( SR 0,4% HDP eurozóny a tri najviac zadĺžené a nereformované ekonomiky - Nem., Franc. Tal. dokopy až 66% HDP eurozóny, riziko pre eurozónu ako takú, nepružnosť)

Nezamestnanosť (v SR dlhodobý problém a ani jedno s kritérií sa netýka miery nezamestnanosti) a nezosúladené cykly s eurozónou, následná asymetria šokov

Nevýhody a riziká:

Nepružnosť trhov, regulácie o obmedzenia: obmedzená mobilita pracovných síl (prechodné obdobia), voľný pohyb tovarov, slobodné poskytovanie služieb (rok a pol dozadu), voľný pohyb osôb (až odnedávna vstupom do Schengenu) a voľný pohyb kapitálu

Synchronizácia cyklov s eurozónou a zníženie tempa hospodárskeho rastu

Strata menového kanála na dobiehanie cenovej úrovne v eurozóne – tendencia z vyššej inflácii (dôchodkové systémy vo Fran., Nem.)

Reálne dobiehanie životnej úrovne a úrovne miezd v eurozóne - flexibilita pracovného trhu, a zvyšovanie produktivity práce (pracujeme v súčasnosti menej a neefektívnejšie ako napr. v Nemecku?, VW ako príklad)

Kam mieri Európska únia?

Nechcem strašiť, ale preregulovanosť a nepružnosť trhov EÚ (s výnimkou trhu kapitálu) je evidentná.

Zaorávanie poľnohospodárskych prebytkov pri súčasných dotáciách poľnohospodárom, dotácie na vyklčovanie viníc, regulácia zakrivenia banánov, veľkosti paradajok, oranžovosti pomarančov,...

No a to všetko pri menovej únii s výhľadom k fiškálnej a politickej únii ... už len päťročnice chýbajú ... aha, vlastne ani nie, veď my tu máme „lisabonské stratégie“ a iné vtipné projekty s primárnym cieľom dobehnúť a predbehnúť USA...

Finálna verzia diplomovky bude dostupná na: