Zborník Š(umenie) I.

Úvod Milí mladí kamaráti, vážené pani učiteľky! Prvé moje slová by som rada ozdobila červenou mašľou veľkého ĎAKUJEM. Vrúcne poďakovanie patrí všetkým vám, ktorí ste našli odvahu a chuť popustiť uzdu fantázie a s perom v ruke ste nám takto poodhalili kúsok zo svojho srdca, zo svojich myšlienok. Osobne si myslím, že svet literatúry nemôže veľa povedať ľuďom ľahostajným a spokojným so svojím životom. Umelecká literatúra od nás ticho, bez zbytočného huriavku, žiada isté odpútanie sa, odvahu a je pokrmom pre ľudí slobodného, nepoddajného ducha. Mnohokrát je útočiskom pre tých, ktorým niečo chýba, ktorí niečo hľadajú, poskytuje strechu nad hlavou tým, ktorí sa možno cítia nešťastní z nesplnených snov, pretože každé písané dielko, v každej próze a poézii sa tieto sny uskutočniť dajú... Mnohé práce, ktoré ste zaslali do tejto súťaže, žiarili čistotou a úprimnosťou detského pohľadu. Nie raz prinútili zamyslieť sa nad tým, či sme my, už trošku väčší do výšky a možno aj do šírky, na niečo nezabudli. Napríklad aj na to, že malý raj môžeme nájsť i tu, pri Hornáde, že každý z nás môže nosiť dvojaký diamant v srdci, že cukrík túži byť zjedený, že sny nemusia byť len o veľkom dome a stálej práci a že i veľkí sa môžu veľa naučiť od menších. V každom prípade, mnoho literárnych výtvorov sa pri čítaní premenilo na upokojujúci balzam pre dušu i pre srdce. Verím, že v budúcom ročníku súťaže odvážnych literárnych tvorcov nepoddajného ducha len a len pribudne, verím, že tajuplný svet literatúry pohltí svojou krásou a hĺbkou viacerých z vás....veď aj to je jedna z ciest k nesmrteľnosti... Rada by som poďakovala i pani učiteľkám, ktoré svojich žiakov povzbudili k ich tvorivosti a venovali svoj čas či už pri usmerňovaní myšlienok, alebo opravovaní samotných literárnych dielok. Tretie a zároveň posledné poďakovanie patrí porote, ktorá pozorne a so záujmom prečítala každý jeden výtvor, každú jednu výpoveď detského srdca. Ich čas, pozornosť a záujem boli pre túto súťaž veľmi dôležitou súčasťou, bez ktorej by 1. ročník literárnej súťaže Občianskeho združenia ÚLET ani nemohol jestvovať. Prajem vám veľa príjemných potuliek literárnym svetom, ešte viac tvorivých nápadov a - dopísania v budúcom školskom roku. Alena Štrompová predseda OZ ÚLET 2

Výsledková listina I. KATEGÓRIA – POÉZIA 1. Simona Gašincová (8 rokov) Cesta cez mestá ZŠ Laca Novomeského 2. Lenka Štefanková (8 rokov) Sen, ktorý sa mi sníval ZŠ Laca Novomeského 3. Barbora Karoľová (10 rokov) Diamant v srdci ZŠ Mládežnícka, Šaca Dušan Saxa (3.A) Môj naj sen ZŠ Juhoslovanská I. KATEGÓRIA – PRÓZA 1. Tomáš Durbák (8 rokov) Diamant v srdci ZŠ Mládežnícka, Šaca 2. Alexandra Guothová (7 rokov) Cesta úspechu ZŠ Laca Novomeského 3. Karin Ghafarová (3.A) Môj naj sen ZŠ Juhoslovanská II. KATEGÓRIA – POÉZIA 1. Petra Haringová (11 rokov) Škola v budúcnosti ZŠ Polianska 2. Veronika Janovičová (13 rokov) Cesta... ZŠ Mládežnícka, Šaca 3. Klaudia Sedláková Zlou cestou – necestou SZŠ Slobody II. KATEGÓRIA – PRÓZA 1. Ľudmila Kecerová (14 rokov) Odchod Lit. kl. Vánok, CVČ Domino 2. Dominika Sýkorová (15 rokov) Diamant v srdci Cesta Lit. kl. Vánok, CVČ Domino 3. Andrea Hužvárová (13 rokov) Denník budúcnosti ZŠ Polianska Zvláštna cena za nápaditosť udelená : Beáta Hanispalová (11 rokov) Cesta cukríka ZŠ Mládežnícka, Šaca Čestné uznanie udelené : Slavo Kačala (VII.A) Môj súkromný raj ZŠ Gemerská 3

Informácie o zborníku Zborník literárnych prác 1. ročníka literárnej súťaže Občianskeho združenia ÚLET Vydáva: Občianske združenie ÚLET Regionálne stredisko mládeže Kukučínova 23, Košice Ilustrácie : Jozef Palaščák Literárne diela neprešli jazykovou korektúrou, nebol urobený žiaden štylistický zásah, aby sa zachovala autenticita detských prác. 4

Poézia – 1. kategória Cesta cez mestá Naša milá cesta, vedie len cez mestá. Keď sa v meste zastavíme, u deda sa posadíme. Deda máme veľmi radi, keď sme s ním, tak nie sme sami. Keď sa dedo usmeje, slnko cestu zaleje. A keď sa mračí, búrka cestičku nám značí. Každý z nás je veľmi rád, že dedo je náš kamarát. U deda sme týždeň boli, pochodili hory doly. V aute sa vždy radi hráme, na prázdniny spomíname. Keď už auto zastaví, mamička nás pobaví. Simona Gašincová (8 rokov) ZŠ - Nám. L. Novomeského 2 6

Poézia – 1. kategória Sen, ktorý sa mi sníval Môj „naj“ sen bol, keď predo mnou stál trol. Ozrutný trolisko a na hlave mal mravenisko. Mravenisko, v ktorom boli mravce a počas trolovho boja ich jedli dravce. Trol mal kyjak a to veľkým odháňa ním všetky tetky. Tetky bežia ostošesť, trol odháňať tetky mal tú česť. A potom sa môj sen skončill, lebo mamka ma zobudila, že musím ísť do školy. Lenka Štefániková (8 rokov) ZŠ - Nám. L. Novomeského 2 Diamant v srdci Každý dobrý človek má, krásne čisté srdce. V ňom má malý diamant, čo sa krásne ligoce. Každého má stále rád, s každým chce byť kamratát. Na každého spomína s láskou, úctou a plným srdcom porozumenia. Keď raz srdce zastane, diamant v ňom zostane. Bude krásny priezračný, čarovný a zázračný. Barbora Karoľová ( IV. B) ZŠ Košice – Šaca 7

Poézia – 1. kategória Môj naj sen Mám ja jeden veľký sen, cestovať ja veľmi chcem. Precestovať celý svet, chcem ísť stále na výlet. Nie však v aute, ani v lietadle, ale v mojej hlave. Zo Slovenska do Nemecka, z Egypta do Grécka. Pozrieť sa chcem na tučniaka, aj tam kde stojí pyramída. A tam kde skáče veľký klokan, to je naozaj môj veľký sen. Ešte šťastie, že mám hlavu veľkú, že zažiť môžem všetko veru. Mám ja jeden veľký sen, cestovať ja veľmi chcem. Dušan Saxa ( 3.A) ZŠ Juhoslovanská Diamant v srdci Diamant v srdiečku mám ako svoju mamičku. Mamička je diamantík, v srdci ju stále nosím Aj keď moje srdce malé je, pre dobrých ľudí tam miesto stále je. 8

Poézia – 1. kategória Za diamant si kúpiš všetko. No nie dobrú mamičku, ktorú nosíš vo svojom srdiečku. Mamičku mám rád, ako diamant. Richard Rak (3.A) , ZŠ Juhoslovanská Môj naj sen – Havko V postieľke ja zaspávam a sníček začínam. Sníček bol o psíčkovi, ktorý tam mal krásne nohy. Psíček tam bol sám, utekal sem-tam. Smutno, tíško zavíjal, plačúco tam zažmurkal. Celý tam bol ufúľaný, od blata mal celé nohy. Tíško som sa priblížila, psovi som sa zapáčila. Odvtedy sa oňho starám a psíčkovi granulky dávam. Zo sníčka sa zobúdzam a nad sníčkom rozmýšľam. Petra Balesyová ZŠ Juhoslovanská Môj naj sen Snívajú sa mi sny šťastné, ba i nešťastné. Kto ich nájde, nech ich nájde 9

V jednom sníčku sníva sa mi o šteniatku, Poézia – 1. kategória o šteniatku a psíčkovi. Šteniatko aj psíka, vidím ich tam oboch. Ale čo to uch och, šteniatko sa prevalí. Čo to stváraš šteniatko? Budeš špinavé ako prasiatko! Viera Žihlavníková ( 3.A) ZŠ – Juhoslovanská 2 10

Poézia – 2. kategória Škola v budúcnosti V týždni tri dni školy stačí, všetko máme v počítačí, aktovky už zahodíme, notebookmi ich nahradíme. Úlohu si rýchlo spravím, e-mailom ju odošlem. Pán učiteľ ma pochváli, že tak dobre všetko viem. Computer je priateľ náš, školu nám uľahčí, internetom spojí nás, s kamarátmi v Aši. Nebyť v škole, všetko vedieť, to je naša značka a učenie cez počítač, to je pre nás hračka. Petra Haringová (11 rokov) ZŠ Podolianska, Košice 12

Poézia – 2. kategória Cesta... Každá cesta niekam vedie, každá smer má celkom iný. Každá vie, kto po nej prejde, a to z akej je hliny. Môže cesta utiecť z miesta? Iba keby nohy mala, s nimi by hneď utekala. Nazad by sa nevracala. Prečo by tam mala zostať? Nik sa o ňu nestará. Nechce zase výprask dostať, na to je už pristará. A čo s cestou života? Tú nehodnotí žiadna porota. Sám človek strojcom svojho šťastia je, podľa toho ktorou cestou sa vyberie. Existuje aj cesta do neba? Možno áno, možno nie. Zatiaľ nám ju tu netreba, veď si žijeme spokojne. Veronika Janičová (13 rokov) ZŠ Košice - Šaca, Mládežnícka 3 13

Poézia – 2. kategória Na ceste nezastav! Kráčaj dňom aj nocou, nenechaj tu batoh s mocou! Choď, kde ťa nohy zavedú, nech tvoje sny nikdy nevädnú. Nezabudni zdravie, šťastie, nech tvoja túžba stále rastie. Všetku odvahu pozbieraj, dokráčaj rýchlo do cieľa. Keď už budeš tam, nezabudni sa raz vrátiť k nám. Klaudia Sedláková SZŠ Slobody, Košice 14

Poézia – 2. kategória Cestička k domovu Cestička k domovu vedie k nám cez horu, k domčeku malému s oblokmi do dvoru. Pri dverách stojí malá lavička, k nej vedie tá moja cestička. Dlho som cestičkou domov nekráčal, dávno si v potôčku nôžky nezmáčal. Potôčik s lúčkou navôkol i hájik maličký, no to čo ma najviac láka, je objatie mojej mamičky. Pre toto objatie kus sveta by som kráčal, cestičkou k domovu v nejdenom potôčku nôžky by som zmáčal. Na nebi mi tú cestičku ukážu hviezdičky, lebo i ony vedia, že väčšia než celý vesmír, je láska mojej mamičky. René Herber (11 rokov) ZŠ Košice - Šaca, Mládežnícka 3 15

Poézia – 2. kategória Môj najlepší sen Večer, keď sa zotmelo, slniečko sa schovalo. Na oblohu mesiac vplával a na celý svet sa usmial. Moje očká unavené privreli sa samé a ja som sa ocitla pri rozprávkovej bráne. Pýtate sa, kto tam býval? Vy to neviete? No skúste hádať, snáď to uhádnete. Býval v krásnom paláci, samých sluhov mal, nikdy nič nerobil, iba sa zabával. Tancovala som celú noc, páčilo sa mi to moc a moc. Tento nádherný bál mi pripravil krásny kráľ. Núkal mi všelijaké dobroty, maškrty, cukríky i torty, no nestihla som povedať, čo chcem, lebo zrazu bol preč môj najlepší sen. Veronika Eperješiová (11 rokov) ZŠ Železiarska 4, Košice 16

Poézia – 2. kategória Zlou cestou – necestou Lákal farebný ho svet, myslel, že lepšieho niet. Nevedel kam ide, a že z cesty zíde. Nemal ani cieľ, ale to on nevedel. Mal by späť ísť, ale nechce, myseľ, srdce sa mu moce. Všetko dávno stratil, aj keď by sa vrátil, telo mu však káže, aby spolu prekonali cesty tiaže. Zabudol, že cesta zlá je, že čo má v krvi sa s ním hraje, že s ním to pekne zamávalo a životu odkývalo. Klaudia Sedláková SZŠ Slobody 1, Košice 17

Poézia – 2. kategória Sen Sníval sa mi taký sen, o škole kdesi v budúcnosti. Školy tam slúžia ako múzeum, nemusia do nich chodiť žiaci. Chceš múdrym z dejepisu byť? Stačí zhltnúť cukrík žltý. Zemepis, prírodopis, sloh? Modrý cukrík maj na pamäti. Matika už viac nie je postrachom, vedia ju malí, ba i veľkí, cukríky zelené si dať a vieš už všetky násobilky. Ach, to by boli životy, celý deň lietať na bicykli a večer kvôli poriadku – - cudziu reč mať na tanieri. No, zvoní budík. Sen sa dosníval a ja zas ťahám školskú tašku, učiť sa muí každý sám a cukríky mám iba v sáčku. Evka Vágašiová (11 rokov) ZŠ Polianska, Košice 18

Poézia – 2. kategória Ópiová cesta Bol si v tej ópiovej krajine, óch, a vôbec netrpel si, keď si sníval s drogou a tento svet skazený nevnímal si! Ako ti dobre bolo, keď nič vedieť a vidieť nemusel si. Dnes skončili tie časy, tie časy, v ktorých nič nevidel si. Už nebude, už bolo. Už dosníval si. Tam hore v ópiovom nebi si bol kráľ, kto by to povedal, že si sa len hral. Aké ťažké je spadnúť. Časom stále v samote chradnúť a droga ti je pán! Droga ti je bratom. Ako ti je teraz? Komu lásku dáš? Už nikoho nemáš. Už nikoho nepoznáš. Konečne vieš, že máš na výber. Je te výber správny? Máš inú cestu? Máš iný smer? Je ti ľúto za tým hladom? Tak ostaň žiť! Za drogou svetlo zhasni a opäť začni žiť! Opäť začni triezvo snívať, bez drogy si život užívať. Dominika Kovácsová (13 rokov) SZŠ Dneperská 1, Košice 19

Poézia – 2. kategória Diamant v srdci Vy ste tí ľudia, ktorí pomáhajú, zlých ľudí súdia a svet ochraňujú. Svet len ničíte, vám jedno to je, vy nič nerobíte, kým leto nepríde. Skúste len rozmýšľať, čím svetu pomôžete, hneď začnite konať, kým neuspejete. Poznáte tú radu, ktorá znamená, pomôžte svetu a bude veľká premena. Diamant v srdci človek má, keď život ľúbi, keď prírode pomáha. Diamant v srdci človek má, čo nielen v lete po prírode sa túla, lež každú chvíľu skúma, niečo nové vymýšľa. Michal Zvara (12 rokov) SZŠ Dneperská 1, Košice 20

Poézia – 2. kategória Cesta snom Svetlo v izbe zhasínam, teplou perinou sa prikrývam. Oči sklápajú sa, sen za snom na viečka mi prichádza. Obrázok za obrázkom vymieňa sa, vždy však v školskej lavici zastaví sa... Strnulo sedím na stoličke a očkom bojazlivým pokukujem po učke. Keď svoje meno započujem, váhavým krokom k tabuli vykračujem. Pred tabuľou sa už zatrasiem, sám neviem, či to zvládnem... Ja ale odvahu naberám a pevným hlasom odpovedám. Jednotku v žiackej očami pohládzam a s úsmevom sa prebúdzam... Na stolíku budík zvoní... Bóže, zasa do tej školy! Tomáš Georgiev (12 rokov) SZŠ Dneperská 1, Košice 21

Poézia – 2. kategória Cesta... Aká je to cesta? Dlhá ako z mesta. Cesta krátkym životom, aká bude? O tom, potom. Cesta nie je až tak dlhá, každému z nás ináč trvá. Niekomu sa ťahá, vlečie, inému sťa voda tečie. Od čoho to zaleží? Nie, kto ako rýchlo beží. Lež kto, ako život žije, tak mu cesta ubehuje. Komu slnko stále svieti, tomu cesta rýchlo letí. Kto sa mračí, bedáka, tou cestou sa iba fláka. Snaž sa stále usmievať, cesta zbehne nevieš jak. Na konci, tej našej cesty, zrátajú sa naše resty. Silvia Čurošová ZŠ Železiarska 4 22

Poézia – 2. kategória Cesta Od obchodu smerom hore, tiahne sa pás cesty novej. Je to cesta celkom čierna, zdá sa mi byť celkom dobrá. Keď sa po nej bicyklujem, ani si len nespomeniem, že v nej bolo zopár dierok ešte minulý pondelok. Teraz je už cesta celá, a na mňa sa len usmieva, keď ja idem po nej dole a brzdím len pri obchode. Matúš Kundrát ZŠ Železiarska 4 23

Poézia – 2. kategória Cesta...životom Aká len môže byť? Ako dlhá niť sladkých myšlienok, alebo rieky divoký tok? Na ceste životom každý je najprv dieťaťom. Sú to prvé kroky, slová, čo skúšame zas a znova. A ďalší krok životom: „Hurá, ja som prvákom!“ Idem cestou ďalej: „Som šiestak, som frajer!“ Cesta životom má aj zastávky ako sú v škole prestávky. A vtedy treba premýšľať: „Čo na tú „cestu“ si len vziať?“ Môj dedko nám dobre radí: „Majte sa vy stále radi, na tvári, keď úsmev máš, prekážky ľahšie zdolávaš.“ „Život sú nielen starosti. On je naberač skúseností. Poctivo ži a pracuj, raduj sa, spievaj, tancuj!“ Keď tak myslíš na Spasiteľa, cítiš v sebe sily veľa, ako cestu života v sebe spoznávať a za to mu chceš ďakovať. Adriána Kramarčíková (12 rokov) ZŠ Staničná 13 24

Poézia – 2. kategória Ona a On Ja v detstve som spoznala Títo dvaja mladí ľudia jedno výnimočné dievča. sú si veľmi podobní. Z toho dievčaťa je ale dnes No on je zlý, ona je dobrá jedna výnimočná slečna. a tým sú zasa odlišní. Je výnimočná svojou štedrosťou, Snáď ich najväčší znak spoločný dobrotou a svojím smiechom, je, že obaja majú diamant v srdci skrytý. každodennou múdrosťou No ona čistý, lesklý, nevinný. a občasným malým hriechom. A on pichľavými hranami do srdca vrytý. Jej srdce je čisté nevinné, Ľudmila Velikaničová ( 14 rokov ) dokáže veľmi milovať. ZŠ Tomášikova 31 A pre jej rozkošný pohľad ju musí mať každý rád. Ona na prvý pohľad vyzerá ako dievča úplne obyčajné, lež ten, čo smie sa do jeho srdca pozerať, uvidí dievča jedinečné. Tiež spoznala som dávnejšie jedného chlapca zvláštneho. A hoci nebol ideál, mala som ho za najlepšieho. Z jeho očí vyžaroval pohľad plný jasu. No slová, čo z úst vypovedal, kazili mu krásu. Bol k cudzím ľuďom odmeraný, vždy nakrátko zaľúbený. Kamarátmi bol skazený a v učení nedôsledný. Však je to chlapec mojich snov. Aj napriek jeho mladým chybám a aj s tou zlou povahou stále ho ešte rada mám. 25

Próza – 1. kategória Diamant v srdci Bol krásny, slnečný deň a v diaľke som počul vtáčí spev. Po skorom, ale veselom prebudení sa moje očká upierali na dvere a s radosťou som čakal, kedy sa otvoria a ja uvidím moju mamičku. A už to tu bolo! Vošla s krásnym batôžkom, ktorý sa volal Jakubko. Bolo to najkrajšie bábätko na svete. Bol to môj malý braček. A to vám poviem, že bol naozaj malý. Jeho nôžka sa zmestila do mojej dlane. Očká mal ako dve trnky, ktoré akoby stále niečo hľadali. Bol to naozajstný malý chlapček. Stále iba spinkal a papal. Na môj hlas už reagoval. Veľmi som sa tešil z toho, že doma je prevaha chlapov. A takto dni ubiehali. Môj malý batôžtek rástol a my sme sa tešili. Mamka sa vrtela iba okolo neho. Zo začiatku som to vôbec nechápal. No po čase som si to uvedomil a začal som pomáhať. No naše šťastie sa skoro vytratilo. Znovu bol krásny a slnečný deň a v diaľke bolo počuť vtáčí spev. No nezdal sa mi taký veselý. Zrazu sme boli smutní. Nevedel som, ako rozosmiať tvár mojej mamičky. Ona sa však snažila usmiať na mňa aj cez slzy. Myslím si, že diamant v srdci je naša dušička. Aj keď doma už nemáme ten krásny a voňavý batôžtek, diamant po ňom nám ostal. Dlho som nemal krásny a slnečný deň, ale verím, že keď sa jedného dňa zobudím, tak tu bude. To je koniec skutočného príbehu. Tomáš Durbák (8 rokov) ZŠ Mládežnícka 3 Cesta úspechu Ja som straka. Straka ako taká. Všetci o mne vravia, že som všetečná. Do všetkého stále strkám nos. Veď ja nemám nos, ale zobák. Stále poletujem a všetko sledujem. Musím byť informovaná. Aj keď v tomto meste to naozaj nie je problémom. Tu sa totiž nič nedeje. Milujem mesto. Lietam tam aspoň raz do týždňa. V meste je stále na čo pozerať. Všetko sa hýbe, všetko sa stále mení: autá, ľudia, obchody. Sú tu samé stromy. Všetci sú tu akísi spomalení. Ako vlk Tĺk. Ten je taký nemožný a ťarbavý, že nechytí ani spiaceho zajaca. Myslí si, že ten zajac je rovnaký tĺk ako on. Keď beží, fučí ako stará lokomotíva. Čo to je? Ja o vlkovi a vlk za dverami, teda pod stromom. Nikomu v lese takto hlasno muzika v bruchu nevyhráva. „Ahoj, vlčko. Tak čo, si hladný?“ „To si ty straka? 4o zas táraš?“ „Len som chcela vedieť, či ideš zase žobrať k medveďovi o zvyšky z obeda.“ „Keď chceš vedieť, idem si pýtať radu.“ Kto sa chce dnes dobre mať, musí začať podnikať. Robiť taxikára alebo si otvoriť obchod. Tak budeme mať obchod. Ešte si musíš na podnikanie niekoho nájsť. Pomôže mi s tým líška Šibalka. Tak za ňou už bežím. „Ahoj líška, budeme spolu podnikať ako ľudia v meste.“ „V meste som nebola, iba tu v dedine a v dedine ľudia gazdujú, niečo pestujú alebo chovajú sliepky.“ 27

Próza – 1. kategória „My budeme pestovať pšenicu.“ „Ktorú polovicu si vyberieš hornú alebo dolnú?“ „Chcem dolnú polovicu.“ „Dobre, ja budem mať hornú polovicu a môžeme začať sadiť.“ Keď obilie dozrelo, prišla som sa pozrieť. Vlk si zobral dolnú polovicu stonky a líška horný klas. Keď prišiel vlk domov a začal ochutnávať dolnú časť, zhnusil sa. Veď to by nikto nejedol. Takže bolo jasné, že vlk má to zlé a líška dobré. Tak to končí. Vlk Tĺk je hlúpy a líška Šibalka každého stále prekabáti. Alexandra Guothová (7 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 Cesta „Bývame v Poprade. O týždeň pocestujeme do Talianska. Ideme tam prvý krát. A pôjdeme tam autobusom. Mamka mi povedala, že tam budú bazény, more a šmýkačky. Ale už je večer tak idem spať “ povedala Zuzka a ľahla si do postele. Na druhý deň Zuzka vyskočila z postele o 06.30 a skríkla: „Mami, ocko, už len 6 dní, ja sa tak teším!“ Zuzka sa nevedela dočkať, a tak rozmýšľala ako si skráti ten dlhý čas. Poprosila ocka, aby ju ešte v ten deň zobral do parku. Tam mu rozprávala ako bude plávať, opaľovať sa, šmýkať sa a hádam si nájde aj kamarátky. Keď prišli z prechádzky večera už bola na stole. A tak sa to opakovalo až do dňa, kedy jej mamka dovolila pobaliť všetky potrebné veci. Samozrejme, nabalila si aj také, ktoré vôbec nebude potrebovať. „Zuzanka, kam to chceš všetko zobrať a načo ti to bude? Však tam budeme iba týždeň“, poznamenala mamka. Konečne sa Zuzka pobalila a rýchlo si ľahla do postele, lebo sa nevedela dočkať, kedy už bude sedieť v autobuse. Na druhý deň vstala prvá a išla rýchlo zobudiť rodičov. „Mami, oci, vstávajte, cestujeme.“ Mamka nabalila veci do ruksaka, aby mali v autobuse čo jesť a pomaly vyrazili k nástupišťu. Zuzka sa už nevedela dočkať kedy si sadne a bude sledovať dlhú cestu. Tešila sa na pozorovanie prírody. Počas cesty mali prestávky, kde sa mohli občerstviť. Dlhá cesta ju tak unavila, až zaspala. Ráno, keď otvorila oči, skríkla: „Mami už sme pri mori?“ Keď zazrela z okna more bola veľmi šťastná. „To je krása, to je nádherná cesta!“ A naozaj. Videla cez okno presne to, čo jej mamka povedala. Ubytovali sa v hoteli. Stále chodili plávať. Týždeň jej ubehol a už sa tešila domov. Bol to pre ňu pekný zážitok. Diana Hlaváčová ( 8 rokov ) ZŠ Mládežnícka 3 28

Próza – 1. kategória Môj naj sen Bol prekrásny večer a vonku žiarili hviezdy na nebi. Pri pohľade na ne som pomaly zaspávala. Keď som úplne zaspala, prisnil sa mi zaujímavý sen. Zrazu som sa ocitla pri krištáľovo čistom mori. Vedľa mňa stáli moji rodičia s bratom. Všetci sme pozorovali prírodu a zvieratá. Naraz okolo mňa prebehol malý krab so svojou krabiou rodinkou. Na pláži boli palmy a veľa piesku. Ja s mamkou sme zbierali mušle. Ocko s bratom chytali rybky. Poobede priplávala k brehu veľká loď. Všetci sme sa na ňu pozerali a obdivovali sme ju. Potom sme na ňu nastúpili a vybrali sa na ostrov. Tam sme ochutnávali rôzne jedlá a nápoje. Zabávali sme sa na tancoch domorodcov. Napokon sme si aj my zatancovali. Mamka tancovala s ockom a ja s bratom. Naučili sme sa ich tance a spoznali ich zvyky. Pomaly sa začalo stmievať. Pobrali sme sa spať. Mali sme krásne zážitky. Všetci sme zaspávali pri šume mora. Rodičia na nás dávali veľký pozor. Odrazu som pred sebou videla nejakú postavu. Bola to moja mamka. Zobúdzala ma, bol čas ísť do školy. Tak sa môj najkrajší sen skončil. Viktória Červená ( 8 rokov) ZŠ Mládežnícka 3 Môj naj sen Môj najkrajší sen je taký, aby som bola fotografom. Tak by som mohol ísť do všetkých kútov sveta. Napríklad do Ázie, Antarktídy alebo do Afriky. Mohol by som pozorovať správanie iných ľudí, ich zvyky a pritom poznávať ako žijú. Nakukol by som im do kuchyne, čo dobré varia a pečú. Nazrel do spálne na akých posteliach spávajú. Obzrel by som si aj hosťovskú izbu, aby som vedel ako si vážia svojich hostí. Určite by som poobdivoval aj krásy prírody a zvieratá každého svetadielu. Potom sa však spamätám. Však som len druhák. Musím ešte veľa na sebe pracovať, aby sa môj sen stal skutočnosťou. Samuel Kafka ( 8 rokov ) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 29

Próza – 1. kategória Diamant v srdci Raz, jeden pekný deň, som išla na návštevu k tete Evičke Mišíkovej. Mala som veľkú radosť. Teta Mišíková pracuje ako zdravotná sestra. Jej syn sa volá Peter a je študent. Jej manžel sa volá tiež Peter Mišík, je milý a pritom aj smiešny. Teta Evička je veľmi milá a starostlivá, nie je lakomá. Keď ju poprosíme o radu, tak nám vždy pomôže alebo poradí. A nielen nám, ale aj iným. Tak preto hovorím, že má diamant v srdci. Ešte som jej to nepovedala, ale raz jej to určite poviem. Nela Gondová ( 8 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 Môj najčudnejší sen! Hovorte si čo chcete, ale to čo sa stalo sa nevyrovná ničomu. Porozprávam Vám to. Videla som ako sa hašterili kačka s rakom. Bolo mi to čudné, veď kto kedy videl zvieratá rozprávať. Pretrela som si oči a zrazu – bum, pochopila som, že to bol iba sen. Preto to bolo také čudné. Klárka Krupárová ( 8 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 30

Próza – 1. kategória Cesta do Chorvátska Minulé leto sme boli v Chorvátsku. Cestovali sme so sesternicou Ľubkou a bratrancami Dankom a Samkom. Keď sme boli na tobogáne, robili sme vláčik. Potom sme spadli do vody a zaliala nás vlna. Páčilo sa nám to. Neskôr smesi ľahli na piesok a smiali sme sa. Smiali sme sa preto, že nás zalievali vlny. Po okúpaní v mori sme sa šli naobedovať. Na obed bola kapustnica a krupicová kaša. Oddychovali sme. Nasledujúci deň sme šli opäť na pláž. Videla som tam mušle. Niekoľko som si ich vzala. Výborne sme si oddýchli. Vrátili sme sa domov a zistila som, že jedna mušľa sa mi cestou zlomila. Pokúšali sme sa ju zlepiť. Nepodarilo sa. Je mi to veľmi ľúto, ale keď pôjdeme opäť na dovolenku do Chorvátska, nájdem si ďalšiu. Tereza Sára Smolová ( 8 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 Môj naj sen Raz sa mi snívalo, že som vzlietla. Stúpala som vyššie a vyššie. Už som bola nad oblakmi, až som sa dostala do vesmíru. Stretla som tam ZEM a ona sa mi sťažovala, že ju ľudia znečisťujú odpadkami, autami a plynmi. A ja som jej povedala, že ju budem chrániť. Chcem, aby sa to naozaj stalo. Alexandra Ďorková ( 8 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 31

Próza – 1. kategória Cesta do Chorvátska Miško so svojím mladším bračekom Samkom sa už nevedeli dočkať letných prázdnin. Už len dva dni zostávali do konca školského roka. Samko bude práve v ten deň oslavovať narodeniny. Mama mu sľúbila, že k narodeninám si môže vybrať miesto, kam pôju cez prázdniny. Ocko s maminým darčekom súhlasil a dodal, že tieto prázdniny budú podľa Samka. A tak Samko povedal, že pôjdu do Chorvátska. Veľmi sa tešil, kedy už vyrazia. Asi o týždeň sa začali chystať na cestu. Mamka Samkovi a Miškovi urobila miesto v aute na zadnom sedadle. Dala im tam spacáak, aby mohli počas cesty spať, pretože budú cestovať aj v noci. A už vyrazili. Obidvaja sa pekne hrali a hádali rôzne hádanky. Potom sa najedli a išli sa uložiť spať. Ráno sa zobudili a naraňajkovali sa. Potom sa pozerali von oknom. Miško videl, ako cez cestu prebehla srnka. „Mám šťastie, že som ju nezrazil“ povedal ocko. Potom si trochu poležali. Asi o pol hodiny zastavili na benzínovej stanici, tam natankovali. Potom si sadli do auta a pokračovali v ceste. Samko sa opýtal mamy, koľko dní bude trvať cesta. „Budeme tam už zajtra ráno“ povedala mama. Potom sa dve hodiny rozprávali, čo tam budú robiť a hrali sa hru. Bol podvečer, keď Miško povedal, že je unavený. Ľahol si a o chvíľu už spal. Samko sa už nevedel dočkať, kedy uvidí po prvýkrát pláž a more. Ráno, keď sa zobudili, už boli na mieste. More sa Samkovi veľmi páčilo a hneď utekal k vode. Zdalo sa mu, že je veľmi, ale naozaj veľmi veľké, presne také, ako to čítal v knihách. Bol šťastný, že si vybral práve takýto darček k narodeninám. Keď sa vrátili domov, Samko povedal, že to boli jeho najkrajšie prázdniny v živote. Dávid Stráňai ( 8 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 Diamant v srdci Mať diamant v srdci je to najkrajšie. Taký diamant má v srdiečku aj moja mamka. Pomáha jej to žiť v láske a dobrote a mne to pomáha tiež veľmi a veľmi ju mať rada. Taká mamka, to je poklad sveta. No našťastie nie je sama. Dopĺňa to môj ocko, ktorého mám tiež veľmi rada. A takisto mám rada aj svoju sestru, ktorá má síce iba tri rôčky, ale je veľmi zlatá. Diamanty v srdci má celá naša rodina. Ivana Tresová ( 10 rokov) ZŠ Železiarska, Košice 32

Próza – 1. kategória Zima (Cesta) Zima, to je krásne ročné obdobie. Ale aj jar, leto a jeseň. No zima je najkrajšia. Prečo? Lebo napadnú hory snehu a snehu, všetko zamrzne. Z neho si môžeme urobiť aj vlastné mesto. A nazvali by sme ho Snehové mesto. V tom meste by bolo veľa snehuliakov, s ktorými by sme sa hrali na sánkovačku, lyžovačku a guľovačku. Hrali by sme sa s nimi bez prestania. Boli by to naši najlepší kamaráti. Na zamrznutých jazerách by sme spolu hrali hokej. Nezabudnime ani na Vianoce, keď každé dieťa dostane darček. A potom ešte Vianočná večera, na ktorej si pochutíme. Najkrajší je vianočný stromček. Aj snehuliaci by mali svoj stromček. A spolu by sme privítali Nový rok. Matúš Ďurovič ( 8 rokov) ZŠ Nám. L. Novomeského 2 Môj naj sen Večer som išla spať a zdalo sa mi, že som uvidela na stoličke zlatú vílu. Tá víla, sa ma opýtala: „Chceš, aby som ti niečo splnila?“ Odpovedala som: „Chcem, aby si mi urobila domáce úlohy a ešte, aby sme boli veľmi a veľmi bohatí.“ A víla mi to splnila. Každý deň mi robila domáce úlohy a mali sme veľa peňazí. Ale raz mi zlatá víla povedala: „Splnila som ti všetky sny, ktoré si chcela?“ A ja som odpovedala: „Ešte jeden sen si mi nesplnila“. „A aký je to sen?“ spýtala sa víla. „Chcem ísť s tebou do vášho sveta, chcem vidieť, či tá krajina, v ktorej žiješ je veľmi pekná.“ „Tak poď so mnou,“ povedala víla. Rozprestrela krídla a odletela so mnou do svojej krajiny. Zrazu som sa zobudila z toho krásneho sna a zistila som, že som v posteli. No stále som snívala o tej zlatej víle, aj s otvorenými očami. Alica Kramarčíková ( 10 rokov ) ZŠ Železiarska, Košice Môj naj sen Všetko sa to začalo v sobotu večer. Celý deň sme s ockom pracovali na záhrade. Hrabali, nosili, kopali a okrem toho sme sa s bratom naháňali a hrali futbal. Keď sme sa večer vrátili domov hneď som si išiel ľahnúť. No ale bol som taký unavený, že som nemohol zaspať. Rozmýšľal som o filme, ktorý sa mi veľmi páčil, lebo v ňom ukazovali more, krásnu prírodu na ostrovoch a morské živočíchy. Ani neviem, ako som zaspal. A začal sa môj naj sen. Ocitol som sa na letisku v čakárni. Bola tam aj celá moja rodina. Čakali sme tam dosť dlho a preto sme hrali hru: meno, mesto, zviera, vec. Sledovali sme 33

lietadlá, ktoré pristávali alebo odlietali. Na letisku vyzerali ako veľké stroje, ale keď odštartovali a strácali sa na oblohe, boli ako menšie vtáky a nakoniec malé bodky. Keď sme išli nastupovať Próza – 1. kategória do lietadla, tak som sa stratil. Videl som nejaké auto ktoré za sebou ťahalo malé vlečky, na ktorých boli poukladané kufre. No našťastie ma našli policajti a pýtali sa ma do akého lietadla som si mal nastúpiť. Keď som im to povedal, tak ma do toho lietadla odprevadili, a tu už bola panika, lebo ma rodičia hľadali. Nakoniec sme šťastne odleteli. Sadol som si k jednému pánovi, ktorý lúšti krížovku. Raz sa ma opýtal, či neviem, ktoré je hlavné mesto Kanady. Ja som mu povedal, že sa ešte zemepis neučím, preto som mu nevedel poradiť. Keď sme leteli nad oblakmi, vyzeralo to, ako keby pod nami boli chumáče vaty. Veľmi sa mi páčil pohľad na krajinu. Ocko zistil, že pilot lietadla je jeho kamarát. Letuška nás odprevadila do kabíny. V kabíne to bolo veľmi zaujímave. Všade boli budíky, svetielka a veľa prístrojov. Pred pristátim sa v palubnom rozhlase ozvalo: „všetci cestujúci sa pripútajte, pristávame.“ Keď sme začali klesať, bál som sa že spadneme. Šťastne sme pristáli, vystúpili z lietadla a prestúpili sme na autobus, ktorý nás mal odviesť do hotela. Cestou nám sprievodkyňa v autobuse porozprávala niečo o súčastnosti a dejinách ostrova. Cesta trvala pol hodinu. Vystúpili sme z autobusu a išli sa ubytovať. Vstupná hala hotela bola celá sklenená a bolo tam veľa veľkých zelených kvetov, hlavne krásne palmy. O chvíľu nás zavolala sprievodkyňa, a tak sme vošli do miestnosti. V miestnosti môj ocko vypisoval nejaké papiere. Potom sme išli na recepciu, kde nám odovzdali kľúče. Na izbe sme hneď všetko s bratom preskúmali, kým rodičia vybalili kufre. Každý mal vlastnú posteľ a vlastnú lampu. V jedálni na stole sme mali prichystaný obed. Boli tam samé dobroty, hlavne veľa ovocia. Najedli sme sa a odišli na izbu prezliecť sa do plaviek. Prišli sme na pláž a na zlatistom, horúcom piesku sme rozložili lehátka. Natreli sme sa opaľovacím krémom a hľadali sme po pláži mušle. Nazbierali sme 18 mušlí. Potom sme si išli zaplávať do mora. More bolo také čisté, že bolo vidieť až na dno. V mori plávali malé rybky. Pokúšal som sa ich chytiť, ale boli také rýchle, že sa nedali rukami nijako vyloviť. Ale chytil som malú, ktorú som položil do vedierka s vodou. Ešte som sa vykúpal v mori a odišli sme na hotel. Na izbe sme hrali karty. O 18:00 sme išli na večeru do jedálne. Po večeri sme sa išli prejsť do mesta. V tomto meste sme ešte neboli, preto sme sa všade obzerali. Večer sme prišli na hotel. Ráno som sa zobudil a pozrel som sa von oknom. Mali sme výhľad na prístav, a preto som videl čajky, ktoré sedeli na lodiach. Po raňajkách sme prišli na kúpalisko, ktoré bolo hneď pri hoteli. Ja som skákal do bazéna a brat sa učil plávať. Od tej vody sme boli veľmi hladní. Obed nám veľmi chutil. Popoludní sme sa išli prejsť do starej časti mesta. V meste sme si kúpili vysušenú morskú hviezdicu a náramok na pamiatku. Z mesta sme hneď išli na večeru. Po večery sme išli spať. Takto prebehlo aj ďalších päť dní. Šiesty deň nebol vôbec obyčajný. Na raňajkách nebol ani čaj ani džús, ale iba čistá voda. Keď sme prišli na pláž, v mori plávali medúzy. Nemohli sme plávať, a preto sme sa rozhodli, že pôjdeme na plavbu loďou. V prístave sme chvíľu čakali, kým príde naša loď. O chvíľu zakotvila, a hneď sme nastúpili na palubu. Pri plavbe na palube fúkal silný vietor, až mi odfúkol moju obľúbenú šiltovku s lietadielkom. Hladina mora sa nádherne trblietala. Sýtomodrá voda bola čistá a videli sme plávať ryby aj pod hladinou. Za loďou sa voda penila, a bola biela ako 34

sneh. Vo vode som videl plávať delfíny, ktoré skákali vedľa lode a môj ocko povedal, že sú to lietajúce ryby. Asi po hodine plavby sa loď otočila a plávala smerom k ostrovu. V diaľke sme videli plávať veľkú zaoceánsku loď a veľa plachetníc. Po plavbe loďou som bol taký unavený, že na izbe som si ľahol na posteľ a zaspal som. Na obed ma zobudila mamka. Próza – 1. kategória Popoludní sme išli na tobogán k moru. Prvýkrát som sa na tobogáne bál šmyknúť, ale keď som to viackrát vyskúšal, strach ustúpil. Na tobogáne sme vystrájali celé poobedie. Našťastie všetko dobre dopadlo, a nik si neublížil, hoci sme skúšali rôzne odvážne kúsky. Prišiel čas večere. Po večeri sme si išli oddýchnuť. Ráno sme sa vybrali na veľký lov. Dostali sme povolenie na lov rýb. Požičali sme si malý čln a vyrazili ako veľkí lovci. Okrem niekoľkých malých rýb sme ulovili aj kraba a malého morského ježka, ktorých sme nakoniec vrátili do mora. Po chutnom obede sme išli na prechádzku na veľký kopec za mestom. Na kopci stál malý chudobný drevený domček, v ktorom žili mnísi pustovníci. Nemohli sme s nimi komunikovať, lebo práve sa modlili. Kým sme zišli z kopca a prešli celé mesto k nášmu hotelu, tak sme aj zmeškali večeru. Boli sme hladní, a preto sme išli do reštaurácie a ochutnali ich špeciality. Celú noc som prespal ako batoľa a ránom mi rodičia museli priniesť raňajky na izbu. Po výborných raňajkách sme si išli zaplávať do bazénu. Netrvalo dlho, a už sme boli na obede. Na prechádzke nám ocko povedal, že má pre nás veľké prekvapenie. Boli sme veľmi zvedaví a celí nedočkaví. Zrazu sme zabočili do múzea. V múzeu boli vypchaté rôzne morské ryby a živočíchy. Najviac sa mi páčila ryba, ktorá sa volala kosatka. Bola dlhá, veľká a čierno –biela. Boli tam rôzne ryby, ale nevedel som prečítať ich názvy. Ak som chcel prečítať a zapamätať si ich názov, zrazu bol nečitateľný. Keď sme sa vracali do hotela, rozprávali sme sa o novom pláne na ďalší deň. Chceli sme navštíviť veľké morské akvárium. Vo výťahu zrazu začal z ničoho nič zvoniť zvonček a počul som volať moje meno. Najskôr sme sa vyľakali čo sa stalo. Vtom som otvoril oči a zistil, že to zvoní môj budík a pri posteli ma budí moja mama. Cez okno som zbadal slnečné lúče, a vtedy som pochopil, že s krásnym ránom môj sen odišiel a opäť ma čaká škola a ďalší obyčajný deň. Dávid Rodziňák ( 3. B) ZŠ Juhoslovanská 2 Môj naj sen Mojou najtajnejšou túžbou a snom bolo mať malého psíka. Ten sen sa mi splnil jedného dňa. Ocko prišiel domov a spýtal sa ma tu najkrajšiu otázku, ktorú som počula len v mojich snoch. „Nechcela by si psíka?“ A ja som s radosťou odpovedala: „Áno!“ Nakoniec aj s dlhým prehováraním mamky, ho konečne priniesol k nám domov. Bolo to malé roztomilé šteniatko, ktoré sa skôr podobalo huňatej guľôčke. Teraz je už s nami 4 roky a nedali by sme ho za nič na svete preč. Za tento splnený sen môžem ďakovať len ockovi. Ocko, ďakujem ti, že si mi splnil môj veľký sen. 35

Patrícia Sceransková ( 3.A) ZŠ Juhoslovanská, Košice Próza – 1. kategória Môj naj sen Zo všetkých snov si najviac prajem, aby som dostala malého zajačika. Mal by krásnu bielu srsť s čiernymi fľakmi. No priala by som si takého čo nehryzie. Od kamarátok viem, ako treba zajaca chovať. Pravidelne by som mu čistila klietku. Každý deň, by som mu do misky sypala granule, mrkvu a do druhej vodu. Dúfam, že by sa skamarátil aj s mojim škrečkom Alexom. S radosťou a potešením by som sa o neho starala a len cez voľný čas by som sa s ním hrala. Sabína Lorincová (3.A) ZŠ Juhoslovanská, Košice Cesta Ahoj, volám sa Tatianka. Môj otecko Roman a mamička Alžbetka. Chodím do 4. A. Triedy a moja základná škola je Dánska 27. Každý z triedy sa so mnou chce priateliť. Len jedna Alenka nie. Stále po mne kričí, aj keď nespravím nič zlé. Snažím sa s ňou spriateliť, ale nejde to. Po rokoch sa odsťahovala. Bolo mi napriek všetkému smutno. Keď som bola ôsmačka nikto k nám do triedy prišiel. Veľmi som si s Alenkou rozumela. Po chvíli som zistila, kto to vlastne je. A vysvetlenie? Bolo to iba veľké bludisko. Laura Hoľanová ( 3.A) ZŠ Juhoslovanská, Košice Môj naj sen Už od malička som túžila mať maličkého psíka. Teraz Vám napíšem ako sa splnil môj najväčší sen. Minulého roku cez letné prázdniny sme dostali pozvanie k ockovému kamarátovi. Je to pekná dedinka pri vodnej nádrži. Prvé čo som zbadala na dvore, boli maličké šteniatka, bolo ich asi šesť. Jedno z nich ku mne hneď pribehlo, obľúbila som si ho. Celý deň bolo pri mne, kde ja som išla, aj ona išla za mnou. Zaspalo pri mne. Teta súhlasila, že to malé šteniatko môže byť moje, ale musím počkať niekoľko týždňov. A nastal môj vytúžený deň. Teta zavolala, že si môžem prísť po psíka. A tak sa mi splnil môj najväčší sen, mať psíka a som jej dala meno Lesi. Emília Sokolová ( 3.A) ZŠ Juhoslovanská 36

Próza – 1. kategória Môj naj sen Mám jeden zvláštny sen. Sníva sa mi, keď sa zamyslím. Môj naj sen je, keď vidím pred sebou azúrové more, keď ležím na piesku a pozerám ako zapadá slnko. Môj naj sen je, keď cítim slanú vodu, ktorá vôkol mňa žblnká. Môj naj sen je, keď sa ponorím a nájdem prekrásnu mušľu, keď sa o mňa obtrie rybka. Môj naj sen je, keď postavím krásny pieskový hrad. Ležím a počúvam ako čajky škriekajú. Môj naj sen je, keď vidím ako delfín vyskakuje z mora. Je to „môj“ sen, môj najkrajší sen, sen, ktorý snívam a dúfam, že raz sa mi splní. Diamant v srdci Jedného dňa mi spolužiak povedal, že zostrojil takého robota, ktorý mal srdce zo zlata. Urobil všetko, čo od neho chcel. Vo vnútri toho srdca bol diamant. Všetci o tom vedeli. A práve to veľmi lákalo zlodejov, že srdce je... Veď viete, aké je. Dozvedeli sa to aj zlodeji z blízkej väznice. Jeden zlodej, Juraj Chlpatý, z nej ušiel. Našiel môjho spolužiaka, sledoval ho a keď bol v škole, využil chvíľu, aby ho navštívil doma v prázdnom byte. Tam našiel robota a srdce zo zlata s diamantom mu ukradol. Miesto neho mu vložil studený kameň. Spolužiak prišiel domov a hneď vycítil, že niečo nie je v poriadku. Uvidel robota a vydýchol si. Robot bol doma, ale keď ho spustil, začal ho biť. Musel ho rýchlo vypnúť. Otvoril ho a zistil, prečo sa jeho robot takto správal. Srdce mal z kameňa. Rýchlo pozháňal nové zlato a diamant a urobil mu nové srdce. Robot bol opäť dobrý. Zas robil to, čo mu prikázal. Vedel, že teraz ho musí lepšie strážiť. Nakoniec nám to všetko v škole vyrozprával. Branislav Genčúr ( 8 rokov ) ZŠ Mládežnícka 3 37

Próza – 2. kategória Môj naj sen Krásne, čistučké, nablýskané autíčko stojí pred obchodným domom. Prichádza jeho pán. Ó, konečne, už otvára ten novučičký zázrak! „Pip-pip!“ Nasadá a odštartuje za sprievodu závistlivých pohľadov. Prichádza pred školu. Zastavuje. „Tut-túuut!“ To signalizuje mňa. Akoby náhodou sa rozprávam v hlúčiku mojich kamarátov. „Čaute, už musím...“ Bežím, otváram dvere a s pýchou elegantne nastupujem. Za sebou však začujem: „Fíha, to je ale bomba!“ S otcom si vymeníme sprisahanecké pohľady a pľasneme si ruky na znak víťazstva. Podarilo sa! Ešte spravíme kolečko okolo školy. Len tak, aby sa nepovedalo... Máme čas. Počkáme, kým mama neskončí v práci. Aj ju chceme zviditeľniť. Čas si krátime malým výletom za mesto. Páni! Ten môj otec letí ako pirát. Takto nezvykne jazdiť! Dnes naozaj nie je vo svojej koži! Po očku sledujem tachometer. Ručička sa pohybuje raz sem – raz tam. Našťastie sme došli zdraví na prvú pumpu. Tankujeme. Otec frajersky stojí vedľa a pozoruje vedľajšie autá. Každý uznanlivo pokyvuje hlavou. Ó, nie! Ó, to už hej! Sprisahanecky na seba žmurkáme. Je čas. Zastavujeme na parkovisku pred maminým úradom. Aj tam zožneme slávu. „Marek, vstávaj, je čas!“ – akoby zo záhrobia počujem mamin hlas. Ešte nie, ešte chvíľku... Odrazu vstanem a rýchlosťou vetra bežím k oknu. Je tam. Ako vždy, aj teraz stojí pred blokom náš staručký „Bavorák“, ktorý si otec vždy otvára so slovami: „Ešte nám poslúžiš, starký!“ Úsmev mi zmrzol na perách. Zase sa budeme zakrádať pomedzi všelijaké autá, keď otec príde po mňa pred školu. A ostatní kamoši sú takí frajeri! Marek Herman (12 rokov) SZŠ Dneperská 1 Diamant v srdci Ľudia, ktorí sa nad slovným spojením diamant v srdci zamyslia, zistia, že to pre nich znamená nejaký veľký skutok. Veľakrát zabúdame na ľudí, ktorí pomáhajú iným každodenne. Sú to napríklad darcovia krvi, ľudia, ktorí sa starajú o postihnutých a veľa iných príkladov, na ktoré sa často zabúda. Zachrániť niekomu život sa podarí len málokomu a darovať krv, tú tiež môžu darovať len zdraví ľudia. Avšak, starať sa a pomáhať iným ľuďom môže každý človek na tejto Zemi. Často, keď prechádzame okolo nemocnice, mali by sme sa trošku zamyslieť nad tým, ako iní, ľudia pomáhajú tým druhým. A to je aj môj príbeh. Jedného dňa sa chlapec menom Emil prechádzal okolo blízkej nemocnice. Ako každé popoludnie, ani teraz nebol sám. Mal okolo seba svojich dobrých kamarátov. Keď sa tak prechádzali okolo mestského parku, uvideli chlapca, ktorý smutne hľadel do zeme. Nikto sa naňho nepozrel, ale Emil a jeho kamaráti sa pri ňom pozastavili. Chlapec vyzeral veľmi zvláštne, nemal vlasy, bol veľmi bledý a chudý. Aj šaty mu viseli na chudučkých ramenách. Nevyzeral chudobne, práve naopak. Chlapcom to bolo divné, pretože si mysleli, že za peniaze si 40

Próza – 2. kategória kúpiš všetko. Najstarší z kamarátov sa milo prihovoril k neznámemu chlapcovi: „Prečo tu sedíš tak sám?“ a on mu na to: „Nemám nijakých kamarátov a aj tí, ktorí sa so mnou kamarátili, ma teraz neznášajú.“ Emilovi a ostatným ho bolo ľúto. Navrhli mu, aby sa s nimi kamarátil. Chlapec súhlasil, a tak sa rozprávali až do večera. Pýtali sa ho na rôzne filmy, hudbu, hercov... Pri rozhovore zistili, že je veľmi chorý. Chlapec sa volal Jonatan, ale jeho prezývka bola Joy. Keď sa bližšie spoznali, Emil zistil, že Joy má zákernú chorobu, leukémiu. Takto sa stretávali každý deň po škole a kamaráti nosili Joyovi sladkosti, počúvali spoločne hudbu a robili veľa rôznych aktivít. S Joyom si chlapci užili veľa zábavy. Keď Joy zistil, akí môžu byť ľudia dobrí, vybral sa s Emilom do mesta. Spočiatku na Joya ľudia len pozerali, ako keby bol nejaké veľké zviera v Zoo. Keď chodili do mesta a medzi ľudí častejšie, všetci okoloidúci si na Joya zvykli. Po troch mesiacoch sa Joy vyliečil, no s Emilom a jeho partou sa kamarátili naďalej. Chlapci ani nepomysleli na to, že Joy je chorý, hoci sa chorým často otáčali chrbtom. Takto Emil a jeho kamaráti zistili, že aj chorí nemusia byť zlí kamaráti, ale práve naopak. Emil, Joy a jeho kamaráti sa stali nerozlučnými priateľmi. Od tejto chvíle sa Emil a jeho kamaráti neotočia chrbtom ani jednému chorému človeku. Soňa Sedlačková (12 rokov) SZŠ Dneperská 1 Môj naj sen Môj najkrajší sen bol asi ten, že som bola na pláži plnej slnka, piesku. Bolo tam krásne priezračné more, slnko svietilo celý deň, mala som nádherný dom, v ktorom som žila s rodinou. V dome bolo veľa veľkých izieb, bol tam bazén, spálne, kuchyne, hala, .... Ten dom bol obrovský. Palmy, na ktorých rástli kokosy. Stromy, na ktorých rástli citrusy ako napríklad citróny, pomaranče. Jazierko, v ktorom plávalo plno rôznofarebných rybičiek. Jachta, na ktorej sa dalo plaviť po mori. Pieskové hrady, fontány, sochy, záhrady s kvetmi, .... Stromy a sady, v ktorých spievalo veľa vtáčikov. Obrovské more, v ktorom sa dalo chytať veľa rýb. Takéto niečo je asi nemožné, ale sen to bol pekný. Veľmi by som si priala, aby sa takýto stal skutočnosťou. Veď nie každý z nás má možnosť zobudiť sa a počuť šum mora a užívať si slnko. Zuzana Kundrátová ( 12 rokov ) ZŠ Železiarska, Košice 41

Próza – 2. kategória Záhadné stretnutie s UFO Jedného večera cez prázdniny som pozerala strašidelný film o vlkolakoch. Bolo to také strašidelné, že som občas zvýskla. Keď bola reklama, išla som sa napiť do kuchyne. Keď som tak pila, počula som nejaké zvuky v detskej izbe. Išla som sa pozrieť čo sa deje, bála som sa. Volala som do izby a videla som nejaké svetielka, myslela som si, že je to môj brat a robí zo mňa srandičku. Ale môj brat bol u susedky. Potom ma napadlo, že je to UFO, ale pomyslela som si, že UFO nemôže existovať. Zapla som svetlo a videla som čudesných človiečikov. Boli celí tmavo zelení, mali tykadlá, iný nos ako my ľudia, na rukách mali štyri palce a na palcoch ako keby otlaky, oči im žiarili a nohy mali trojprstové. Keď som išla bližšie, škrabla som sa o stôl. Pristúpil ku mne jeden mimozemšťan a dal svoju ruku ku rane a zažiarila. Dal preč ruku od rany a rana bola preč. Ale povedal, že musia ísť preč, lebo sa nebudú môcť vrátiť na Jupiter. Dobre, povedala som im, ale než pôjdete, dám Vám niečo na pamiatku. UFO súhlasilo. Dala som im hrnček, príbor, plyšovú hračku a naše jedlo. Poďakovali sa a dali mi tiež niečo. Dali mi prívesok. Sľúbila som, že ho budem ochraňovať. Keď už isšli na materskú loď, zakývali my a ja tiež. Keď boli preč, išla som dopozerať film. Sľúbila som si, že na UFO nikdy nezabudnem! Romana Trojčáková (6.A) ZŠ-Gemerská 2 Môj naj sen Mojím najväčším snom je, aby som mala nádherného veľkého hnedého koňa. Starala by som sa o neho deň čo deň. Chodila by som s ním na prechádzky. Dávala by som mu čerstvú zelenú trávičku a vodu. Voda by bola čistá a žiarivá ako slnko. Veľmi by som ho chcela česať, ošetrovať, robiť mu copíky. Pri mne by sa cítil ako v siedmom nebi. Bolo by to super. A preto je to môj naj sen. Mária Galisová ( 11 rokov ) ZŠ Železiarska 42

Próza – 2. kategória Denník budúcnosti 27.12.2153 Dnešný deň bol veľmi zaujímavý, ale aj trochu chladný – bolo iba päťdesiat stupňov Celsiových. Dostala som megabajt a to len za to, že som si uložila myšlienkové súbory. 4.1.2154 Dnešok bol hrozný! Alexander Bonaparte sa mi vysmieval, že nemám nainštalovanú kameru v oku, no a čo, povedali by ste si, veď to nemá každý. Je to asi také, ako keby ste na začiatku dvadsiateho prvého storočia nemali počítač. Chcela by som vedieť, aké to bolo, keď žiaci písali do zošitov modrým perom a museli sa učiť pravopis. Miesto megabajtov a bajtov dostávali akési známky. 13.1.2154 Dnešný deň bol veľmi zábavný a zároveň som toho veľa zistila. Vieš, denníček, prečo? Dnes nám totiž pán učiteľ prezradil, koľko má rokov. Vyzerá na deväťdesiat, ale má už sto dvadsať. Prezradil nám, prečo tak dobre vyzerá. Vraj má polovicu orgánov transplantovaných a podstúpil iba dvanásť plastických operácií. A prečo to bolo smiešne? Lebo takmer všetky orgány má od žien a vraj veľmi múdrych žien. Asi preto má IQ päťsto tridsať... 8.2.2154 Vôbec sa nedivím, že dnešný deň nebol až taký dobrý. Zabudla som si doma všetky cédéčka a môj notbúk sa mi nezmestil do vrecka. Anita sa mi preto smiala. Ona si totiž nikdy nič nezabudne, zvlášť nie veci do školy. 10.20.2154 Hrôza! Dnes som musela ísť do školy spoločným lietadlom. Viete si predstaviť ako dlho trvá cesta zo Slovenska do najbližšej školy v Anglicku? Tá biomasa veľmi smrdela, a tak mi celá uniforma zapáchala, ale aspoň som nebola zo siedmej triedy sama – aj Leona zapáchala. Ostatní sa smiali, zapchávali nosy, ale nesmiali sa len mne, tak to bolo o niečo lepšie. 16.2.2154 Dnešok je veľmi významný deň! Naučila som sa posledný svetový jazyk – latinčinu! Som rada, že po mesiaci driny patrím k tým, čo už ovládajú všetky jazyky. 30.6.2154 Konečne som skončila školu! Vyštudovala som geomagnetofyzikálnu chémiu. Sľubujem si, že budem robiť všetko preto, aby som zistila, ako vznikla Zem... Andrea Hužvárová (13 rokov) ZŠ Polianska 43

Próza – 2. kategória Jeden deň z môjho denníčka budúcnosti Ako som len chaoticky prežila tento ďalší umelý deň! Dnes som pred školou videla, ako robotníci vonku zakrývajú stromy do obrovských akýchsi sáčkov, lebo vraj príliš mnoho ľudí je na ne alergických. Ako len dlho som nevidela živé zviera! Všetky sú na okraji vyhynutia a tam, kde ich možno vidieť, je potrebné za to zaplatiť. Čo by som len dala za malého chrobáčika alebo pavúčika, aj keď sa mi dosť protiví... Keď som šla zo školy domov, jeden z nekonečne dlhých eskalátorov sa zasekol a polovica mesta sa na hodinu zasekla s ním. Videla som dokonca jedného človeka, čo šiel pešo! Chudák, asi sa ešte nezobudil do tridsiateho storočia... Ale mám aj dobrú správu: otec si kúpil nový P.T.L.S., teda úplne nový, najmodernejší pomocno transportovací laserový systém. Je to taký, čo ťa nielen prenesie, ale je tam aj WAP, aj prenosné cukríky, mobil. Deka, zvláštny stan, hodinky a teraz sa podržte – aj nový letoplán, akási nová odroda auta. Je to letoplán ZX57OMK. Je to bomba, lebo váži asi ako komár a jazdí len z toho, čo mu povieš. Napríklad, keď mu povieš niečo na päť písmen, ide päť hodín v kuse. A ďalšia dobrá správa: tento rok naša škola letí do Japonska, presnejšie do Tokia. Bude to zaujímavé, len neviem, či si zoženiem včas super ultra mega prístroj na zmenšovanie a zväčšovanie vecí, aby som sa mohla pobaliť. Ešte nie je až taký dostupný. Teraz sa podržte: toho roku ideme do Školy vo vesmíre na Mars. Síce aj na Venuši to ušlo, ale počula som, že na Marse majú perfektný zážehový tobogán. Len smola, že sa mi práve dnes pokazil môj lunárno – tichý tlmič. Práve teraz, keď ho najviac potrebujem k nerušenému presunu. Nepôjdem predsa pešo ako ten človek, nechcem, aby ma videli kamaráti... Veronika Leghartová (13 rokov) ZŠ Polianska 44

Próza – 2. kategória Diamant v srdci Diamantmi v srdciach sú pre každého jeho rodičia a blízki. Sú deti, ktoré rodiny nemajú a vyrastajú v detských domovoch, kde sa o ne starajú opatrovatelia. Majú síce možnosť, že si ich niekto adoptuje, ale tá je dosť malá. Asi by si potom uvedomili svoje správanie a prestali by s tým. Rodičia, ktorí sa o svoje deti starajú, si to nezaslúžia. Veď, až keď o niečo, čo je v našom živote samozrejmosťou, prídeme, zistíme, aké to bolo pre nás dôležité. Bohatí ľudia, ktorí by prišli o peniaze, by boli ochotní sa aj zabiť, ale peniaze nie sú všetko. Mohli by ich radšej venovať charite alebo detským domovom. Mojimi diamantmi v srdci sú moji rodičia a môj brat. Keď od nich odídem čo i len na deň-dva, je mi smutno. Keď raz odídem z domu a budem žiť svoj život, určite ich z neho nevylúčim. Budem ich navštevovať a chodiť si po radu, ako ďalej kráčať životom. Oni mi určite podajú pomocnú ruku. Keď budú starší a bude sa treba o nich postarať, dám im tú ruku ja, aby som im odplatila to, čo mi dali oni v detstve. Určite ich nenechám bez pomoci. Ľudia, ktorí si svojich rodičov, blízkych, priateľov nevážia, mali by si toto prečítať a určite by si uvedomili, čo je v živote najcennejšie. Zuzka Tóthová (12 rokov) ZŠ Železiarska 45

Próza – 2. kategória Škola budúcnosti Čo vy na to? To by bola škola, keby každý z nás mal vlastného robota, ktorý by za nás písal úlohy a dochádzka do školy by bola dvakrát do týždňa! Miesto tabúľ by sme v triede mali obrovskú LCD obrazovku na celú stenu a mali by sme virtuálnych učiteľov. Každý žiak by mal svoj vlastný ohraničený kútik, kde by bol notebook, internet budúcnosti, kancelárska polohovateľná stolička, multifunkčné zariadenie a supervideo mobil. Domáce úlohy by neboli a miesto známok by sme dostávali peniaze – virty, ktorými by sa dalo nakupovať iba v obchode pre žiakov. Tento obchod by mal názov Žiakomarket. Peniaze by sa dostávali podľa toho, akú známku by žiak dostal: jednotka – 10 virtov, dvojka – 8 virtov, trojka - 6 virtov, štvorka – 4 virty, pätorka - virty (za to, že bude žiak vedieť aspoň nadpis toho, čo sa mali naučiť). Prejdime späť k výzoru školy. Každá trieda by mala v určitý čas vyhradené vlastné futbalové, volejbalové a basketbalové ihrisko. Samozrejme by jej bol k dispozícii aj bazén na plávanie a vodné pólo a menší bazén s vírivkou. Tenisové kurty a minigolf by boli tiež samozrejmosťou. To by bol život! Na niečo som zabudol: na trvanie hodín a prestávok! Teda: prestávka by bola raz taká dlhá ako hodina a veľká prestávka by mohla trvať 60 minút. Písať by som mohol ešte veľmi dlho, ale nechcem zbytočne míňať papier a drahocenný čas. Asi si miesto toho zahrám počítačovú hru. A keď nad tým tak uvažujem, poviem vám pravdu, som rád, že chodím do normálnej obyčajnej školy a na tú v budúcnosti ešte nie som pripravený. Dávid Hanko (11 rokov) ZŠ Polianska Môj súkromný raj Hukot morí a oceánov – to je raj pre rybárov. Každý z nás má svoj domov, kde sa rád vracia a prežíva krásne chvíle. Mojou obľúbenou riekou je Hornád. Nachádza sa pod dedinou Kysak. Je to raj pre každého, no hlavne pre rybárov. Hornád sa kľukatí a na ľavej strane vytvára zátoku. Z pravej strany sa hadí malý potôčik. V týchto miestach žije veľa rýb – jalce, pstruhy. Na týchto miestach som strávil nespočetné množstvo hodín. Pozoroval som krásu prírody. Na vysokých stromoch sa černejú hniezda rôznych vtákov. Najpočetnejšie sú straky a sojky. Svojim škrekotom oživujú tiché brehy. Sem – tam sa objaví myšia rodinka a občas sa sem zatúla líška. Aj ony patria do oázy ticha. Moria? Oceány? Samozrejme nádhera! Ale mne stačí aj posedenie pri Hornáde. Slavo Kačala (VII. A) ZŠ Gemerská 2 46

Próza – 2. kategória Škola budúcnosti – čriepky z pera piatakov ...Aká je to škola? Je to škola ako tá naša. Učitelia sú rovnakí, aj žiaci sa podobajú tým dnešným. Hodiny sú rovnako dlhé ako dnes, prestávky rovnako krátke a zábavné. A predsa je v tejto škole pár odlišných vecí. Sú to holografické lavice a stoličky, namiesto kníh a zošitov má každý žiak počítač. Cezeň sa učí novú látku, na ňom si robí úlohy a rieši rôzne problémy. Domáce úlohy sú veci neznáme, veď žiaci sa všetko naučia v škole. Nepíšu sa diktáty, namiesto nich cvičenia zvané „slovkáty“, kde ale i a y neexistujú... Radovan Tomčo ...Každý žiak musí mať povinne internet, kameru a mikrofón. Ráno o 9.00 vstaneš, sadneš si ku počítaču, zapneš internetový program svojej školy. Nájdeš si svoju triedu, predmet i učiteľa. Na jeho príkaz sa samozrejme zapne hologramová tabuľka. Do jej projektoru sa vkladá minikarta, kde sa nahráva výuka. Testy sa robia v rôznych programoch napr. Diktáty v Microsoft Word, ale projekty zasa v Microsoft Power Point XP... Igor Marga ...Nebudú žiadne ťažké tašky plné kníh, namiesto nich ľahký počítač. V ňom budú uložené všetky knihy potrebné v tom ročníku. Zošity tiež nebudú, lebo sa bude písať špeciálnym perom priamo na displej. Všetko, čo napíšeme, si budeme môcť uložiť a kedykoľvek pozrieť, prečítať, ba i vymazať. Ani žiacke knižky nebudeme potrebovať, rodičia si budú môcť známky pozrieť cez internet. Na tabuľu v triede sa bude písať podobne ako na displej špeciálnymi kriedoperami. Sedieť budeme v kresielkach s voliteľnou výškou nastavenia... Lenka Želinská ...Do školy sa vôbec nemusí chodiť. No chodí, ale len virtuálne. To znamená, že v škole sa pohybujú len hologramy, ktoré riadia žiaci doma pri počítačoch a v pohode sa učia. A pani učiteľky to isté. No jasné, že sa neučia, ale vyučujú. Ale je tu aj druhá možnosť pre tých, čo sa radi pohybujú: ísť do školy peši prechádzkovým tempom a učiť sa „naživo“. Trochu čerstvého vzduchu nezaškodí... Maroš Pekárik ...Chcel by som školu kúzelnú ako mal Harry Potter. Na hodinách by sme sa učili kúzliť. Pomocou kúziel by sme sa premiestňovali v čase: do starého Egypta na dejepise, na zemepise zase do ďalekých krajín a hôr, na prírodopise na safari v Afrike. Používali by sme na to lietajúce rýchlomety... Ján Hanušovský ...Vchod do školy by sme otvárali kódom. Namiesto schodov výťahy. Každý žiak má svoju skrinku a otvára ju kartou. Aj trieda sa otvára kartou. V triede je klimatizácia, na chodbách automaty na nápoje a jedlo. Všetko je obklopené množstvom zelene... 47

Nikola Jaleková Próza – 2. kategória ...Keď sa skončí školský rok, roboti – učitelia nám priložia k hlave skener a zistia, čo sme sa cez rok naučili. Zhodnotia to a dajú nám vysvedčenie aké si zaslúžime. Na vysvedčení sú iba tri známky. Jednotka je hodnotená slovom – vie všetko, trojka je dobrý, ale má ešte čo zlepšiť, pätorka – musí si učivo zopakovať cez prázdniny. Po vyučovaní sa roboty premenia na lietadlá a odvezú nás domov. Samootváracie dvere sa konečne zatvoria. Riaditeľ – robot vypne ostatných a zapne alarm. Potom sa vypne sám s uloží sa na letný spánok... Martin Hužvár ...Do školy sa vchádza hlavným vchodom. Všetky budovy sú spojené sklenenými chodbami. Každý žiak má kartu s menom, pomocou ktorej sa dostane až do svojej triedy. Tú istú kartu použije ešte niekoľkokrát: otvorí ňou šatňu, použije ju pri výbere obeda – prejde pomocou nej cez turniket do jedálne. Každý žiak má svoj osobný počítač, preto žiadne knihy do školy nenosí. V celej škole sú kamery, lebo aj v budúcnosti sa môžu nájsť výtržníci. Daniel Szaniszló Žiaci 5. roč. (11 rokov) ZŠ Polianska, Košice 1 Najkrajší kút v šírom svete Kráčame lesnou cestičkou pod korunami starých smrekov. Odrazu sa stromy rozostúpia, a pred nimi zažiari ligotavá hladina jazera. Odrážajú sa v nej lúče slnka. Štrbské pleso nám predvádza jednu zo svojich denných kreácií. Pomaly sa približujeme. Akoby zhypnotizovaní jeho ligotom, nevieme odtrhnúť zrak. Voda je krištáľovo čistá. Na dne vidíme kamienky, prekĺzne sa rybka. Dotknem sa vody, ponorím ruku. Voda je studená i kamienky na dne. Len balvany na brehoch sú teplé, zohrialo ich letné slnko. Nad plesom sa vypínajú pyšné tatranské štíty. Končiare sú pokryté snehom. Chcela by som sa aj ich dotknúť, ale sú priďaleko. Zaletím k nim aspoň pohľadom. Aké asi sú? Drsné či hladké, teplé či studené? Ale to je ich tajomstvo. Jazero strážia lesy, ktoré sa ako múry pyšne týčia po jeho okraji. Ó, krásne Slovensko, ty moje rodisko. Vzduch je voňavý, vlhký. Veď i on patrí k jazeru. Vysoko nad lesom plachtí nádherný orloj, skoro sa štítov dotýka. Lúči sa s posledným slnečným jasom. Stmieva sa. Jazero stráca svoj krištáľový lesk. Vtáctvo sa utíšilo. Lesom zavládlo ticho. Opúšťam i ja tento čarovný výtvor matky Prírody. Zuzana Fleiserová (VI. A) ZŠ Gemerská 2, Košice 48

Próza – 2. kategória V poslednej chvíli - Po troch rokoch príprav som tu hore, vo vesmíre. A budem to ja, Joe Crying, a len ja, ktorý sa bude prvý dotýkať hviezdy. Hviezdy AN 5738/4c. Budem víťaz. Všetci, čo tam prídu po mne, budú už len druhí. Mohol som ísť von s priateľmi, ale ja som nešiel len preto, aby som sa teraz mohol pozerať na planéty, asteroidy... Tá zdržanlivosť sa mi vyplatila. Takéto veci sa udejú len raz za život. So Zemou ma nespája nič... Už len Abigail. Ona je to jediné, čo okrem AN 5738/4c milujem. A verte mi, hanbím sa za to. Je to však silnejšie ako ja. Prečo musela plakať, keď som odchádzal, prečo to musí byť posledná spomienka na ňu? Nemohla na mňa zabudnúť, ako sa o to pokúšam ja? ––––––––––– „Joe, tak ako to zvládaš? Máme pre teba zlú správu. Ehm, musíš sa vrátiť domov. AN 5738/4c sa začína zväčšovať. Stáva sa nekontrolovateľnou...“ - Už pri prvých slovách som vycítil niečo zlé z hlasu kapitána v riadiacom stredisku. Ale až toto som neočakával. Zopár slov zničili celý môj svet, kariéru. Historici nebudú písať moje meno do kníh. V školách sa nebude o mne učiť. Moje ideály sú preč. Tá drina bola nanič... ––––––––––– - Po troch dňoch som sa dostal do stavu, keď mi bolo už všetko jedno a musím sa priznať, že pri živote ma držala už len spomienka na Abigail. Človek trénovaný na rôzne psychické vypätia by to mal zvládať oveľa lepšie, ale ja som to neuniesol. Príliš som sa upriamil na jeden cieľ, ktorý už nikdy nezdolám. Neuvidím hviezdu... V tie dni som si v duchu kládol rôzne otázky. Všetky ale mali spoločný základ: Je túžba viac ako láska? Smieme my ľudia vôbec obetovať lásku pre túžbu? Raníme najbližšieho človeka pre niečo také, ako je obyčajná malicherná túžba... A zrazu som si uvedomil, že ja som trpel menej. Abigail zažívala najväčšie trápenia, nie ja. Trpím pre svoj nesplnený sen. Abigail je nešťastná, lebo som ju zanechal na Zemi a ona ma ľúbi. A má ma vôbec ešte rada? Vtedy som prišiel na to, že už vôbec nie som nešťastný z toho, že už nikdy neuvidím AN 5738/4c. Teraz som sa obával toho, že sa už nedotknem svojej Abigail... ––––––––––– V poslednej chvíli si zahanbený uvedomoval, že to, za čím sa pachtil celé roky, nemá ani zďaleka takú cenu, ako Abigail a ich spoločný život. Vracal sa cestou späť, aby zachránil to, po čom ľudia túžia celé stáročia – lásku. A on si ju pre vesmír takmer premrhal... Matúš Buza (13 rokov) ZŠ Tomášikova 31 49

Próza – 2. kategória Cesta vlakom, cesta životom Život je ako cesta vlakom. Vlakom, ktorý je len jeden. V ňom sa odohráva to krásne, smutné aj to, na čo neradi spomíname. Je to osud, osud určený dopredu, ktorý nedokážeme ovplyvniť. V tom vlaku prechádzame cez tunely, ktoré nám naháňajú strach, lebo sú tmavé, prázdne a smutné. V takej chvíli sa nám na chvíľočku zastaví srdce z napätia, čo bude potom, keď z tunela vyjdeme. No vieme, že vedľa nás sedí človek, ktorý nás v tej najťažšej chvíli chytí za ruku. Vtedy sa srdce upokojí, lebo si uvedomíme, že nás niekto má rád. No máme aj strach z toho, že nikdy nevieme, kedy vystúpi z vlaku a už sa nevráti ten, kto vedľa nás sedel. Preto počas celej našej cesty, počas celého nášho života si ceňme toho, kto nás má úprimne rád, ceňme si každú jednu minútu prežitú s ním, lebo netušíme, kto si prisadne vedľa nás na jeho miesto. A netušíme ani to, koľko sa ich vedľa nás vystrieda. Aj my sa v tom vlaku vezieme a tiež netušíme, kedy budeme musieť opustiť toho, na kom nám záleží. Zuzana Balázsová (15 rokov) ZŠ Tomášikova 31 Cesta životom Slovo cesta má mnoho významov. Jedným z nich je aj cesta životom. Keď sa človek narodí, je bezbranný a nevie, aká cesta ho čaká. Začína robiť prvé kroky, hovoriť prvé slová, chodí do škôlky a učí sa poznávať celý svet. Neskôr, keď zvládne prvé základné veci, je múdrejší, začína chodiť do školy. Vtedy si začne uvedomovať, že život nie je len hra. Uvedomí si, že cesta má aj prekážky, ktoré je potrebné zvládnuť. Čím viac človek rastie, tým viac prekážok na ceste životom musí prekonávať. Keď už má pätnásť – šestnásť, prídu prvé lásky a cesta je čoraz ťažšia a ťažšia. Keď skončí strednú či vysokú školu, začne si hľadať prácu a svoje miesto v spoločnosti. Stretne niekoho, s kým si rozumie a ich cesty sa skrížia a z dvoch ciest je zrazu jedna, z ktorej môžu prameniť ďalšie cesty ich detí. Deti začnú rásť a rodičia starnúť. Starí rodičia majú radosť zo svojich detí a ich úspešných ciest. No vedia aj to, že raz opustia tento svet a ich cesta životom skončí. Nie je to až také tragické, lebo v ďalších cestách osudov ich deti žujú. Každá cesta má zmysel. A môžeme povedať aj to, že cesta životom je najkrajšia zo všetkých ciest. 50

Dominika Dzubajová (11 rokov) ZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3 Próza – 2. kategória Môj naj sen Každý z nás vie snívať svoj sen. Hovorí sa, že sny, ktoré sa nám snívajú sú čierno-biele. Ja to s istotou neviem povedať, no čo viem povedať s istotou je, že sny, ktoré snívam niekedy aj s otvorenými očami sú také farebné a skutočné, ako je farebný a skutočný svet okolo nás. Môj sen, ktorý sa mi dosť často premieta v mojej mysli, je sen o peknej modro-žltej krosovej motorke s veľkými drapákmi na kolesách. Už teraz mám peknú motorku, volá sa Stella. Áno, práve s ňou súvisia moje motokrosové sny. No tak ako každý, kto sníva svoj farebný sen, i ja vo svojom si predstavujem niečo, po čom túžim, čo je lepšie a krajšie než to, čo už mám. Vo svojom sne sa dosť často preháňam po náročnej krosovej dráhe v peknej prírode na svojej modro-žltej motorke. Za slnečného počasia jazdíme obaja s mojim bratom na motorkách pod prísnym dohľadom nášho otca. Práve môj ocko nás k tomuto športu vedie už viac rokov. Sám nás zaúča do tajov motorov našich tátošov. Aj vo sne cítim vôňu benzínu a počujem hluk, vychádzajúci z výfukov našich motoriek. Chcem veriť, že ak budem snívať vytrvalo svoj veľký chlapčenský sen, určite sa raz splní. René Herbert (11 rokov) ZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3 Môj naj sen Často a odvážne zatváram oči, aby som sa čo najskôr ocitla na lúke posiatej pestrofarebnými kvetmi. Počujem spev vtákov, pozorujem motýle, ktoré majú na blanitých krídlach všelijaké vzory ako oká, vlnovky a prúžky Prechádzam sa po lúke, stonky kvetov mi jemne pohládzajú moje bosé nohy. Cítim sa voľná a očakávajúca niečo veľmi príjemné. Pri pohľade na zem vidím pred sebou rozprestretú deku a na nej pripravené občerstvenie. Zostanem stáť a hovorím si v duchu: „Kto to tu len mohol prichystať?“ Nejaký vnútorný hlas mi hovorí: „Sadni si.“ Sadám si. Zrazu ku mne priletí slávik a spustí prekrásnu slávičiu pieseň. A ja zaspávam. Neviem povedať, ako dlho spím. Ale niekto ma jemne budí. Ten hlas je mi známy a veľmi príjemný. Hovorím si: „Veď je to moja starká! Ale ako, veď ona zomrela?“ Rýchlo ju vrúcne objímam a pýtam sa jej: „Starká, preboha, čo tu robíš?“ Ona mi odpovedá: „Viem, že ti veľmi chýbam, tak som prišla. I budem sa s tebou takto stretávať vo sne, súhlasíš?“ bola som šťastná – prešťastná, že ju vidím, že sa môžem s ňou tešiť, rozprávať, že ju môžem objať, že môžem s ňou len tak sedieť a vdychovať vôňu lúčnych kvetov, ktoré ona má tak veľmi rada. Spolu sa so starkou sa vytešujeme, zajedáme koláčiky a nespúšťame zo seba oči, akoby sme sa nevedeli nasýtiť vzájomnej prítomnosti. Podchvíľou nám zatrilkuje do nášho ticha slávik. Obidve trnieme nad každou spolu prežitou minútou, pretože vieme, že o chvíľu všetko pominie. 51

Po dlhom premáhaní a so slzami na krajíčku sa pýtam starkej: „Starká, nechcem, aby si odišla, Próza – 2. kategória prosím, prosím...! Kedy ťa zasa znovu uvidím?!“ Starká ma uistila, že sa môžeme stretávať. A ešte teraz počujem jej slová: „Vždy keď ma budeš potrebovať, prídem do tvojho sna.“ Odvtedy sa ponáram do sna ešte hlbšie a mojím želaním je stretnúť moju drahú starkú. Marcela Prachárová (13 rokov) ZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3 Slovensko moja vlasť Slovensko je Slovensko je môj rodný kraj, na ktorý som veľmi pyšná. Som hrdá na to, že v cudzine môžem povedať: „Som zo Slovenska!“ Mám istotu, že sa stále niekde môžem vrátiť a že aj ja mám vo svete svoj domov. Je mi trochu ľúto, keď visím, že Slovensko sa stále snaží zapadnúť medzi bohaté a vyspelé štáty. Nerozumiem prečo! Nie je síce bohaté na peniaze, ale na svoju kultúru, básne, rozprávky, ľudové piesne, zvyky a prekrásnu prírodu! Mnohí z cudzincov prichádzajú na Slovensko obdivovať našu vzácnu kultúru a bohaté poklady, medzi ktoré patrí aj množstvo riek. Spievajú o dávnej sláve, ťažkom živote našich predkov. Kde inde nájdete toľko krásy? Svojim šumom akoby stále ospevovali Slovensko. Drobné dedinky, ktoré v noci svietia ako maličké lampášiky. Lesy plné mohutných stromov, do ktorých ráno nakúkajú slnečné lúče. Jaskyne plné neodhalených záhad. Rybníky plné rýb. A naša najväčšia pýcha – Tatry. Vyzerajú akoby boli pyšné. Oni určite majú načo! Vysokánske štíty pokryté snehom, z ktorých sem-tam vykúka drobnučký kvietok. Niekde zaspieva vtáčik. Človek sa cíti ako v raji. Tatry sú vlastne raj na zemi. No nielen v Tatrách je drahokamom nejaký stromček, kvietok či drobné zvieratko. Máme aj iné národné parky, ktoré by mali aspoň trochu tú prenádhernú, no krehkú prírodu nášho kraja chrániť. Myslím, že každý Slovák alebo Slovenka by mali byť hrdí nato, že táto zem je ich rodiskom. Z vlastnej vôle by mali odhaľovať a objavovať jeho kultúru pomocou kníh či divadiel. Aj my, mladí ľudia, musíme viac spoznávať slovenskú kultúru a jej bohatstvo. Veď aké nádherné sú naše ľudové piesne, tance, zvyky. V minulosti dieťa nezaspalo, kým mu mamka nezaspievala uspávanku. Milujem svoju vlasť, svoje rodisko, svoje Slovensko! I keď je na mape ako iba drobná bezvýznamná bodka alebo iba malá kvapka rosy na lúke, pre mňa má veľký význam, pretože na tomto kúsku zeme som spravila prvé krôčky a toto je môj domov, ktorý milujem! Petra Krehová (6. A) ZŠ Gemerská 2 52

Próza – 2. kategória Cesta Šamanka Alamhabua už celé hodiny kráčala bez oddychu rozpálenou púšťou. Pred ňou sa rozprestieralo nekonečné more piesku a vysokých dún. Alamhabua si utrela pot z čela podopierajúc sa o oštep. Slnko bolo na oblohe vysoko a čoraz viac ohrievalo púšť. Šamankine ústa už dlho neovlažila voda. Jej krajinu cele mesiace sužuje nesmierne sucho. Rozhodla sa vydať na dlhú cestu/púť na sever do púšte, aby sa dostala bližšie k Bohom a požiadala ich v mene svojho kmeňa o dážď, pretože jej ľud a zvieratá umierajú hladom a smädom. Šamanka zastala, až keď žiarivý kotúč zašiel za obzor. Rozložila oheň, aby začala rituál kúpajúc sa v dyme z horiaceho lístia. Jej hrdlo vyludzovalo obradnú pieseň: „Gos saui, na an handabu nis arnaui an kantaui nem. An hem ven hem nis saui no an handabu hada..." Tancovala okolo ohňa s horiacou vetvou v ruke. Akonáhle vetva zhasla, rozprestrela ruky pozrúc sa na mesiac, ktorý len tak visel nad krajinou. „O, všemocní Bohovia! Odpuste, že som vstúpila na tuto posvätnú zem, a tak narušila pokoj tohto miesta i vás. Ó, mocný Kazul, syn Ezuma a Kaui, dovoľ mi vstúpiť medzi Vás!" ..po týchto slovách sa strhol vietor... „Žiadam ťa, matka Zeme, všemocná Káuá, za cely kmeň Kuvuzov, zošli na našu zem životodarný dážď! Opäť naplň vyschnuté korytá riek!" ..vietor zosilnel, premenil sa na piesočnú búrku... „Prosím ťa, mocná Kaua... Žiadam ťa, všemocná Bohyňa, tak ako ešte nikdy predtým, nenechaj môj kmeň i zver zahynúť smädom a hladom! Zošli dážď!" .tu blesky začali biť z neba, že tesne míňali šamanku... No ďaleko na juhu, v jej krajine, panovalo naďalej zničujúce sucho. Modlili sa všetci dúfajúc, že sa šamanke podarí primät Bohov zavlažiť opäť krajinu. „Mocná Mud, ponúkam ti svoj život za život môjho Tudu! Nenechaj ho zahynúť! Ponechaj ho nažive! Prosím ťa s pokorou tvojej vernej služobnice, naplň rieky a jazera opät vodou! Môj život si vezmi, no ostatných nechaj žiť!" ...búrka utíchla... Alamhabua klesla unavená na zem. Na tvári ucítila studený piesok. Oči sa jej pomaly zatvárali. Keď sa chladnej púšte dotkli prvé slnečné lúče, šamankine telo ležalo v piesku bez života. Jej duša blúdila nekonečnými savanami zeme predkov. Zatiaľ ďaleko ďaleko v jej zemi ľudia čakali, či jej veľká cesta bude úspešná a Bohovia vyslišia jej prosby. Náčelník bol práve pohrúžený do modlitby, keď začul zo stanu nejaký hluk. Vyšiel von. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, mu vytlačil z oka slzu. Celý kmeň jasal od šťastia. Aj malé dievča, ktoré k nemu pribehlo, nadšene volalo: 53

Próza – 2. kategória „Setmi mak, kama dema hauva, kama de-ma hauva!" Na náčelníkovej tvári sa zračil pokoj, pretože na suchu popraskanú zem sa konečne spustil životodarný dážď. Dominika Sýkorová (15 rokov) Lit. Klub Vánok, CVČ Domino Záchrana Zazvonil telefón. Vstala som od nedopitého pohára s kávou. „Prosím. Tu hasičský zbor!" „Rýchlo príďte... horí tu... na ...ulici...rýchlo," nesúvislo bľabotal vystrašený ženský hlas. ,,Nebojte sa už vyrážame..." upokojovala som ženu na druhom konci. Moji spolupracovníci sa chvatne obliekali do výstrojov. „Ideme," zavelil vedci smeny Majo. Nasadla som na predné sedadlo vedľa Marcela a nadiktovala mu adresu. „Nie je to blízko tvojho domu?" opýtal sa, keď letel tichými nočnými ulicami. „Uhm... o niekoľko ulíc nižšie." Na kostolnej veži, okolo ktorej sme prefrčali, odbilo jedenásť hodín. Pred štyrmi minútami sme odišli zo stanice a už sme boli takmer na mieste. V Hasičskom zbore som pracovala len niekoľko mesiacov, no za ten čas som zistila, že každá minúta je drahá. Ak je vašim nepriateľom oheň, každá sekunda môže rozhodnúť. Auto zastavilo pred domom. Útly muž v stredných rokoch nám bežal v ústrety. Za nim stála žena, ku ktorej sa túlili dve deti. Na sebe mali len tenké pižamá a noc bola chladná. „Tomáš! Zober zozadu deky," zahrmel veliteľov hlas. Všimla som si, že niekoľko okien už prasklo a zvnútra sa valil hustý dym, plamene olizovali steny. Majo priskočil k obyvateľom horiaceho domu a odvádzal ich preč. ,,Syn nás zobudil, že niečo horí," pohladil muž po vlasoch asi osemročného chlapca. „Zbehli sme dolu, ale celá kuchyňa už bola v plameňoch," započula som, keď sme s Jarom vyťahovali hadicu. . ,,Preboha! Kde je Veronika? Veď pred chvíľou tu ešte bola!" hystericky zvolala žena a zbledla. ,,Nebojte sa! Určite sa tu niekde motá. Hneď vám ju privedieme," upokojoval ich veliteľ a skúmavo pozrel na masívne drevené dvere. ,,Dnu sa dostanete cez terasu." ,,Jaro! Klára! Nechajte tu hadicu a poďte sem!" zavolal nás Majo. „Jaro, vypni prúd aj plyn. A ty poď za mnou." Nasadila som si helmu. Naše kroky tlmila mladá tráva. Záhrada bola lemovaná kvetmi. Obišli sme celý dom, až kým sme sa nedostali na terasu. Dvere boli dokorán otvorené. 54

Majo sa otočil ku mne: „Pôjdem pohľadať tu malú a ty choď otvoriť vchodové dvere, aby sa ostatní dostali dnu." Jeho robustná postava sa stratila v dyme. Vstúpila som dnu. Všetko bolo v plameňoch. Tmava Próza – 2. kategória postava pobehovala po prízemí a volala na dievčatko. Doľahol ku mne ohlušujúci tresk. Otočila som sa za zvukom. Majo ležal pod schodmi. Boli drevené, urobené podobne ako rebrík. Rýchlo som k nemu pribehla a pomohla mu postaviť sa. „Prehľadal som to tu celé. Asi je hore. Musíš po ňu ísť ty! Mňa to už neudrží!" Hoci kričal, ledva som ho počula. Moje telo ovládol strach. Ešte nikdy mi nikto nezveril takú dôležitú úlohu. Na druhej strane som však cítila obrovskú radosť. Konečne sa mi naskytla príležitosť niekoho zachrániť. To bol vždy môj sen. Zachraňovať ľudské životy. „Zvládnem to! Dokážem to!" vírilo mi hlavou. Schody stonali pod váhou môjho tela. Musela som dávať veľký pozor, pretože drevo na niektorých miestach už černelo od plameňov. Preletela som pohľadom po izbách. V poslednej sa na posteli túlilo asi šesťročné dievčatko k plyšovému medvedíkovi. ,,Neboj sa ma!" vystrela som k nej ruku v rukavici. „Volám sa Klára. Pôjdeme spolu za mamičkou a ockom, dobre? Už nás dolu čakajú." Veronika mi podala svoju malú rúčku. Zdola sa ozval príšerný rámus. Dievčatko sa ku mne vystrašene pritúlilo. „Drž sa pevne!" zodvihla som ju. Aj keď na to nevyzerala, bola dosť ťažká. Na mieste, kde predtým stali schody, teraz už nebolo nič. Z tej výšky sa mi zakrútila hlava. Všetci hasiči na mňa upreli pohľad. „Nepúšťaj sa, nech by sa dialo čokoľvek." Dievčatko kývlo hlavou. „Zavri oči! Na tri skočíme," posmeľovala som ju i seba. „Raz... dva... tri!" Asi sekundu sme leteli vzduchom. No nedopadla som na nohy, ale na chrbát. Ostra bolesť mi vystrelila do celého tela. Ten pád mi vyrazil dych. Niekto mi vzal Veroniku. Počula som, ako vola na mamu. „Dokázala som to! Je zachránená!" „Klára! Klára! Počuješ ma?" kľakol si ku mne Majo. „Rýchlo doneste nosidlá!" „Veronika je v poriadku," zašepkala som. Potom ma pohltila tma. Ľudmila Kecerová (14 rokov) Lit. Klub Vánok, CVČ Domino Stretnutie s mimozemšťanom V noci sa mi často všeličo sníva. Jednej peknej noci sa mi prisnil takýto sen. Pred naším blokom pristálo niečo veľké. Vyzeralo to ako veľký tanier s malými dvierkami a ešte menšími okienkami. Zrazu sa otvorili dvere a z nich sa vysunuli malé schodíky. Vo dverách sa zjavila čudná postava. Bol to mimozemšťan. Mal veľkú hlavu, krátky krk, dosť veľký trup a krátke, tenké nohy. Bol zelenohnedej farby, s krátkymi rukami, ale s veľkými prstami. Na hlave mal veľké uši a štyri malé, červené oči. Mal bezzubé ústa a na hlave tri malé, skrútene anténky. Nehovoril, iba vydával čudné zvuky. Smiešne sa pohyboval a všetky deti z ulice sa ho báli. 55

Próza – 2. kategória Nakoniec som sa osmelil a podal som mu ruku. To urobili aj ostatne deti. Mimozemšťan sa asi chcel s nami hrať . Zrazu som začul ako ma ktosi volá. Bola to moja mamka. Už bolo ráno a ja som musel vstávať do školy. Bol som trochu smutný, že som nemohol dosnívať sen o stretnutí s mimozemšťanom. Jozef Fandík (6. A) ZŠ Gemerská 2, Košice Odchod Tma pomaly sadala na vŕšky. Na cintoríne blikali svetlá niekoľkých sviečok. Tam, medzi hrobmi, stála vysoká tmavá postava. Prudký dážď dopadal na čerstvo rozkopanú zem a vytváral na nej malé jarčeky. Len drevený kríž mĺkvo dokazoval, že tu je niekto pochovaný. „Chcel som ti dať aspoň pekný náhrobok," vydýchol do ticha muž v čiernom kabáte. „Ale nemohol som. Nemal som z čoho ... odišla si priskoro," šepkal ďalej nečujnému krížu. Vietor zosilnel a bičoval mu tvar. Klobúk si zasunul viac do cela. Dlhý kabát ho vôbec nehrial. Spomenul si, ako príjemne mu bolo v jej objatí. „Nikdy ťa neopustím...," vravievala mu. Vo vzduchu cítil pušný prach, ktorý" vietor privial až z bojiska. ,,Nesplnil si svoju povinnosť! Nešiel si bojovať za vlasť! Si hanbou svojej rodiny!" trápilo ho svedomie. No teraz už mohol odísť. Už ho tu nič nedržalo. „Teraz musím ísť a zabudnúť na všetku tu bolesť ... ale nie na teba," prešiel prstami po mene vyrytom do dreva. Stál tam. Medzi jednoduchými krížmi a kamennými pomníkmi boháčov... Ľudmila Kecerová (14 rokov) Lit. Klub Vánok, CVČ Domino Cesta cukríka Pod týmto slovom si predstavíme veľa možností, ale asi málokoho napadne spomenúť si na cestu jedla z úst do žalúdka. Raz sa jeden cukrík rozhodol, že bude zjedený. Ležal v miske medzi ostatnými cukríkmi. Po hodnej chvíli začal blikať a vydávať omamnú vôňu. Všimol si ho jeden chlapec a povedal: 56

„Tento cukrík si vezmem!" Naklonil sa nad misku, kde cukrík priam žiaril a pozorne ho dvoma prstami chytil, pomaly ho rozbalil, vložil do úst a začal ho cmúľať. No cukrík nechcel, aby ho len tak cmúľal a povedal si: "Ja už chcem byt' prehltnutý:" V tej Próza – 2. kategória chvíli sa začal v ústach mrviť, až sa sám šmykol do hrdla. Vyskočil z hlavnej premávky a poď ho preliezať medzi rebrami. Potom sa pohojdal na srdci a pošmykol sa v črevách. „Ako je v bruchu krásne!" povzdychol si. Ale čím viac sa hral, tým viac sa rozpúšťal, až nakoniec úplne zmizol. Bol to koniec jeho krátkej cesty. Beata Hanispalová (11 rokov) ZŠ Košice -Šaca, Mládežnícka 3 Diamant v srdci Jedno dievča menom Miška nemalo mamu, iba otca. Ten bol na ňu veľmi prísny, a preto nebol medzi nimi veľmi dobrý vzťah. Viac to nevydržala a odsťahovala sa k svojej najlepšej kamarátke. Obidve mali pätnásť a rozhodli sa ísť študovať do Londýna. Miškin otec zostal sám, lebo okrem nej nemali iné deti. Škola šla dievčatám výborne. Chodili sa spolu zabávať do mesta a robili spolu ešte všelijaké iné práce. Po nejakom čase si našli priateľov. Keď dovŕšili osemnásty rok svojho života, rozhodli sa vydať. Roky plynuli a Miška zabúdala na svojho otca. V Anglicku si založila rodinu. Dcérke dala meno Lucy. Život mali prekrásny. Žili v malej dedinke vo veľkom rodinnom dome. Miškin otec mal problémy so srdcom. Jeho dcéra však o tom nič nevedela. V jeden deň sa jej na telefóne objavilo neznáme číslo. Veľmi sa naľakala, kto ju to obťažuje. Bol to jej otec, ktorý jej povedal o svojom zdravotnom stave. Miška si bežala kúpiť letenku a o týždeň už bola doma. Spolu s rodinou na Slovensko dorazila práve na svoje tridsiate narodeniny, no jej otcovi zlyhalo srdce. Nestihla mu predstaviť ani svojho manžela, ani malú Lucy. „Ahoj oci, ako sa máš?“ bola jediná veta, ktorú mu stihla povedať, no otec jej už neodpovedal. Bol to jeho koniec. Miška nad ním veľmi plakala. Vedľa neho stála akási žena. Bola to jeho druhá manželka, ktorú si vzal. Obaja si teda o svojich sobášoch nepovedali. V deň jeho pohrebu si uvedomila, o akého skvelého človeka prišla. V sne sa Miške zjavil otec a povedal jej, že je veľmi rád, že prišla na jeho pohreb. Do srdca jej vložil diamant a ona pochopila. Otec Miške dokázal, že napriek všetkému jej záleží na rodine, aj keď sa s ňou nestretáva. 57

Próza – 2. kategória Odvtedy žila Miška spolu so svojou rodinou na Slovensku v podobnom prostredí ako v Anglicku. Často spolu chodievali na výlety. Mali tri krásne deti a bolo im dobre. Na dvore chovali veľa domácich zvierat. Celá ich rodina mala diamant v srdci – záležalo im jednému na druhom. Tak žili šťastne až do smrti. Kristína Ficeriová (12 rokov) ZŠ Staničná 13 O myšiakovi Pipovi, ktorý podnikol dlhú cestu V dedine v jednom dome na povale žila myšia rodinka. Tvorili ju štyria členovia. Mamka myš, ocko myšiak, myšky Anička a Evička, myšiak Pipo. Pipo bol najstarší, preto musel pomáhať rodičom. Rozhodol sa, že utečie z domu, aby nemusel viac pomáhať. Večer si pobalil do batôžku jedlo a vydal sa na cestu. Ešte raz sa obzrel na svoj domov a vkročil do vysokej trávy na lúke. Ráno najprv nevedel, kde je, ale potom si uvedomil, že je na lúke za domom. Vybral si z batôžku kúsok syra, mlieka a začal jesť. O chvíľu začul akýsi šuchot v tráve. Rozhrnul ju a zbadal malého chrobáčika. „Prosím, nemôžeš mi dať kúsok jedla? Už tri dni som nič nejedol,“ prosil chrobáčik. Pipo mu podal kúsok syra a pomyslel si, že ten chrobáčik je chudák, lebo nemá nikoho. Preto ho pozval, aby putoval s ním. Na ďalší deň bola veľká búrka a Pipo s chrobáčikom sa nemali kde schovať. Na kopci uvideli slimačiu ulitu. Zaklopali na dvere, nikto sa neozýval, a tak vošli dnu. Pán slimák práve spal. Keď sa zobudil, najprv sa preľakol, ale Pipo s chrobáčikom mu vysvetlili, že sem prišli preto, lebo vonku prší. „Keď už ste tu, tak mi pomôžete upratať domček,“ povedal im slimák. Našťastie vtedy búrka prestala. Myšiak a jeho priateľ sa so slimákom rozlúčili a odišli preč. Po ceste stretli sysľa Janka, ktorému pomohli nájsť nový domček, lebo starý mu ľudia zničili. Ďalej stretli mačku Micku, ktorú zachránili pred vlkom. Vtáčikovi Jurkovi zas ošetrili zlomené krídlo. Videli aj mnoho iných zvieratiek. V jeden slnečný deň sa opaľovali na kopci. Výhľad im ale zatienil mrak. Aspoň si mysleli, že je to tak, ale bol to myšiak lesný, ktorý už týždeň nejedol. Teraz ale zbadal chutnú potravu a chystal sa na útok. Chrobáčik Pipa upozornil, čo nad nimi lieta. Blízko pri nich bola diera, a tak do nej vbehli. Bol to pelech zajaca Miška. Pozval myšiaka aj chrobáčika na obed. Mal pripravenú varenú mrkvu. Pipo ani jeho kamarát ju však nemali radi, a tak radšej odišli. Putovali teda svetom ďalej spolu. Raz ich cesta bola kľukatá, inokedy rovná. Niekedy pršalo, 58

Próza – 2. kategória inokedy bolo teplo. Už sa im aj zdalo, že to pole je nekonečné. Po niekoľkých hodinách sa ale vynorili na začiatku lesa. Stál tam starý, neobývaný strom. Pipo sa už nechcel vrátiť domov, a tak sa rozhodol, že ostane bývať tam. Chrobáčik s ním ostal tiež. Takto v tom starom dome žijú možno aj dodnes. Martina Kuchárová (12 rokov) ZŠ Staničná Slovensko – moja vlasť Slovensko – krajina s vysokým pohorím, s úrodnou nížinou, s tečúcimi riekami, ktoré tečú cez najkrajšie kúty našej vlasti. Vysoké stromy, ktoré sa tiahnu k šíremu nebu. Nížiny a pohoria poprepletané cestičkami, nám odhaľujú tie najkrajšie miesta Slovenska. Sú to cestičky, ktoré vedú do dosiaľ neobjavených krásnych kútov lesa, či na vrch našich hôr. Príroda ožiarená ranným slnkom, či mesačným svitom, má vždy svoje čaro. Čaro, ktoré nás nielen očarí, ale nechá v nás aj pocit, že aj my máme niečo pekné. Treba len otvoriť oči a uvidíme toľko krásy. Tú krásu treba vnímať aj srdcom, nielen očami. Iba tak to naozaj uvidíme. Miesta rušného a veľkého mesta, ale aj tichej malebnej dedinky nám poskytuje naša vlasť. Rodisko každého človeka je miesto, na ktorom urobil svoje prvé kroky. Vlasť, rodisko, by malo byť pre každého človeka posvätným miestom. Majme radi svoju vlasť, veď je našim domovom. Chráňme ju a budujme ju! Raz z nej bude vyspelá a bohatá krajina. I teraz je bohatá svojou pohostinnosťou a láskavosťou ľudí. Keď ju budeme chrániť a budovať, stane sa z nej krajina, o ktorej sa bude hovoriť v celom svete. Každý jeden z nás sa môže o to zaslúžiť, aby mala naša krajina dobré meno vo svete. Každý by mal byť hrdý na svoju vlasť, nemal by sa za ňu hanbiť. Každá krajina má svoje bohatstvo. Tá naša je bohatá svojou prírodou. Vysoké vrchy, ktoré sa vypínajú do výšky, rozsiahle a úrodné nížiny. Starobylé mestá a ich história. História, ktorá je prepletená povesťami či rozprávkami, ktorá hovorí o vzniku krásy našej vlasti. Krásy, ktorou sú jej pohoria, rieky, lesy, nížiny. Z najvyššieho vrchu sa nám naskytne nádherný pohľad na rozsiahlu nížinu. Nemám byť hrdá na svoju vlasť? Na malé Slovensko? 59

Próza – 2. kategória Či je zima a všetko leží pod bielou prikrývkou, či sa príroda zobúdza, či je teplé leto a či farebná jeseň, v každom ročnom období je výnimočná. V zime je zahalená bielou perinou. Na jar kvitnú stromy a kvety, vtáčiky začínajú spievať, voda v potoku začína svoju púť cez najkrajšie kúty našej vlasti. Cez teplé leto slnko hladká svojimi lúčmi krajinu. V jeseni hýria stromy najkrajšími odtieňmi zelenej, hnedej a žltej. Všetky obdobia nás očaria. Krajina sa mení počas roka do vždy zaujímavých a obdivuhodných podôb. Chráňme a ďalej rozvíjajme jej krásu. Buďme na ňu hrdí, veď ona je hrdá na nás. Karin Krišáková ( 6.A) ZŠ Gemerská 2 Slovo alebo čosi viac Mama-slovo, ktoré sa väčšina z nás naučila vo svojom krátkom živote ako prvé. Dve slabiky a neskôr menené na nekonečne veľa slov. Matka, mamka, mama, tá, čo ma porodila, mamulienka, mamička,...Také rozličné, no predsa vyjadrujúce vždy to isté – materinskú lásku, cit zo všetkých najmocnejší. Celý svet si uvedomuje dôležitosť tejto osoby. Má v našom srdci pevné a stále miesto. Milujeme ju veľkou láskou, pre slzy vyplakané pri našich chorobách pre slová vyslovené na útechu, pre pohladenia stierajúce trápenia, pre úsmevy vyjasňujúce deň, pre lásku, na ktorej je postavený svet. Bez mám, naoko bezvýznamných žien, akých je na svete mnoho, by bola táto planéta obyčajnou guľou, v nekonečnej veľkosti vesmíru. Pretože len ona dokáže vytvárať z maličkostí krásu, vniesť svetlo aj do tej najtmavšej noci, povzbudiť, postrčiť vpred, rozžiariť naše vnútro. Nikto nevie o nás toľko, čo ona a zároveň toho tak veľa utajiť. Málokoho kritika nás neurazí, tá jej je jednou z nich. Námietka na našu osobu núti, namiesto ohrnutia nosom, zamyslieť sa. Len vyvoleným sa zveríš so svojimi malichernými problémami, a ešte menej ľudí ti na ne neodpovie tou, tak často omieľanou frázou: „Mať tak tvoje starosti!“ Do tej malej skupinky ľudí patrí mamička. Je iná ako ostatní. Prepáčte, musím sa opraviť, že niektoré mamy sú iné. Dieťatko chladnokrvne odhodené v smetnom koši, dcéra na ulici, črepiny z pivových fliaš, syn s červeným odtlačkom na líci alebo odhodené deti v domovoch... 60

Áno, aj takéto „mamy“ s nami dýchajú vzduch. Ľahostajné, kruté, zlé. Tie slovom mamka nidky neoslovíme. Nezaslúžia si to. Pre ne svet lásky neexistuje. Ony nie sú pravými matkami. Tieto, na prvý pohľad milé panie? Nie. Neprinášajú úľavu, lásku, pohladenie ale krutosť. Próza – 2. kategória Mama-tá, čo nás priviedla na svet, ňou postavený na snoch, prípadne práve ňou zrútený. Tá, ktorej diamant v srdci v lepšom prípade lieči, v tom horšom páli viac, ako plamene ohňa. Milovaná či nenávidená. No určite žena, ktorá nám odovzdáva žezlo života a zanecháva v srdci stopu diamantu. Mama- pre niekoho možno iba slovo, no pre mnohých snáď aj viac. Veronika Samková ( 13 rokov ) SOG – Dneperská 1 Nádej žiť Nachádzali sme sa na rieke Missouri, presnejšie na nádrži Ft. Peck. Cestovali sme parníkom menom Montana, ktorého kapitán bol môj dobrý priateľ. Názov parníka úzko súvisel s cieľom jeho cesty, pretože parník smeroval do mestečka Great Falls v štáte Severnej Ameriky, v Montane. Pokojné ticho lesa prerušovalo len pravidelné čľapkanie hnacieho kolesa. O desať minút neskôr sme už mali prístav na dohľad. Montana prirazila k brehu a desiatky ľudí sa náhlilo von. Prehodil som s kapitánom pár slov na rozlúčku a už som sa začal uberať svojou cestou. Keď som bol na mostíku, ktorý spájal našu loď s brehom, začul som detský plač. Viacero ľudí sa obzrelo, no nevenovalo dieťaťu pozornosť. Chlapec mohol mať viac ako štyri roky, bol chudší, vlasy mal orechovohnedé a jeho oči modré ako nebo zakrývali ufúľané rúčky. Podišiel som bližšie, ale to sa ho už nejaká žena niečo pýtala. Chlapec pokrútil hlavou. Povedala mu zopár slov, potom si ho zobrala do náručia a odišli. Vybral som sa aj ja svojou cestou. Mal som namierené do tábora Jacka Richardsona. Toto stredisko bolo pre ľudí v núdzi, pre tých, ktorí potrebovali pomôcť. V živote človek častokrát padne, ale treba mu podať pomocnú ruku, aby nestrácal nádej žiť pokojný život. Takéto slová som počul od profesora Richardsona často a s jeho zmýšľaním som sa často zhodoval. Ani som si neuvedomil, aký kus cesty som už mal za sebou. Slnko zapadajúce za hory sfarbovalo oblohu dočervena. Kráčal som po mäkkučkom lesnom machu a na plné pľúca som vdychoval sviežu vôňu ihličia. Veľmi prešľapaná cesta mi prezrádzala, že sa blížim k cieľu. Za súmraku som došiel k jazeru, kde sa ešte hrali deti. Pred veľkým stanom ma vrelo privítal profesor? „Rád ťa znovu vidím, Joe! Ako prebiehala cesta?“ Na takýto dlhší rozhovor som bol príliš unavený a potreboval som sa niekde zložiť. Keď som si všetky veci uložil do stanu, vyrozprával som mu celý priebeh cesty. Bolo už neskoro a ja som chcel byť ráno odpočinutý. Na druhý deň som vstal a umyl sa v potoku. Práve, keď som sa 61

chcel s profesorom o niečom porozprávať, začul som výkrik. Celý tábor sa náhlil k jazeru, kde sa niečo dialo. Odrazu do mňa niekto vrazil. V tom zmätku si ma malý chlapec nevšimol. Jeho tvár som poznal. Bol to ten chlapec z lode. Jeho modré oči boli neomylným dôkazom. Takže tá žena nebola jeho matka. To by vysvetľovalo mnoho. Na dlhé rozmýšľanie som nemal čas, náhlil som sa k vode. V jazere sa snažil vyplávať na hladinu akýsi chlapec. V rozvlnenej vode jazera som zbadal aj druhú postavu, ženu. Blížila sa veľkými zábermi rúk k topiacemu sa chlapcovi. Zrazu sa jej hnedé vlasy ponorili pod hladinu. Dav na brehu stíchol. Tieto sekundy sa mi zdali Próza – 2. kategória večnosťou. Nad hladinu sa napriek mojím obavám vynorili obaja. Chlapec kašľal a bol vystrašený. Voda v jazere našťastie nebola až tak hlboká. Chlapca vysušili a vtom tá neznáma vystúpila z vody. Mokré vlasy jej zahaľovali tvár. Keď si ich odhrnula, spoznal som ju. Bola to tá žena na mostíku. Toho chlapca pravdepodobne doniesla do tábora ona. Tieto myšlienky ma neuspokojili. Stále mi to vŕtalo v hlave, tak so sa profesora spýtal, čo som mal na jazyku: „Prosím ťa, Jack, nemohol by si mi o tej žene niečo povedať?“ Profesor sa zamyslel a začal: „Keď bola malá, zastrelili jej oboch rodičov a ona ostala sama.Tak sme ju k nám do tábora zobrali. Pamätám si na to, akoby to bolo len včera, keď si zaumienila pomáhať druhým ľuďom. Aj keď prežila smutné detstvo, o to viac sa snažila, aby ho také nemali iní. Pre deti v tomto tábore je akoby mamou. Volá sa Jane.“ Po týchto vetách som sa nezmohol ani na slovo. Iba som si sám pre seba rozmýšľal. Jane musela mať v srdci diamant, ktorý ju obdaril súcitom a porozumením. Diamant, ktorý zahojí každú ranu na srdci. Jej diamant sa musel obrusovaťmnohými schopnosťami a skúškami. Bola proste úchvatná. Netúžila po veľkom majetku, vystačila si s pocitom spokojnosti, že mohla pomôcť druhým. Dala nádej druhým žiť pokojný život. Ak by bolo na celom svete takíto ľudia, nemuseli by vzniknúť mnohé zbytočné konflikty, mnoho ľudí by mohlo žiť pokojne život. Jakub Šalagovič ( 12 rokov ) Osemročné gymnázium Alejová 1 Môj naj sen: Diamant v srdci Je piatok večer a ja si unavená ľahnem do postele a prikryjem sa paplónom, na ktorom sú vyšité majestátne modré ruže. Zavriem viečka a ponorím sa do ríše úžasov a tajov. Odrazu sa zobudím na lúke, ktorá je plná všelijakých fialiek, bielych veterníc a žltých púpav. Vstanem a neďaleko od seba vidím mesto s názvom Kvetnovo. Vychádzala z neho príjemná vôňa. Bola mi veľmi povedomá, tak som rýchlo vstúpila do malého mestečka za začala som sa obzerať po výklade na trhu. Predávali všelijaké ovocie, krásne ozdoby na telo a kvety. Ako sa tam prechádzam, zisťujem, že mám hlad. Zrazu cítim na ľavom boku niečo ťažké. S radosťou som zistila, že sú to peniaze. Zopár som si zobrala a kúpila si hrušku, mango a strapec zeleného a čierneho hrozna. Ovocie bolo naozaj výborné, veľmi mi chutilo. Pozerám si teda druhú časť trhu a vtedy som to zbadala. Vence na hlavu upletené z modrých ruží, takých istých aké mám na paplóne. 62

„Musím si jeden kúpiť,“ uvažujem nahlas. „Najkrajší je ten, z ktorého visia ďalšie upletené korbáčiky ružičiek.“ Nečakám dlho a rýchlo vymením peniaze za krásny venček. Nasadím si ho na hlavu a pozriem sa do zrkadla, ktoré stálo vedľa. „Venček je pekný, ale mojim modrým šatám ešte niečo chýba. Náhrdelník! Určite to potom bude lepšie.“ Poponáhľala som sa k stánku, čo bol na blízku. Próza – 2. kategória „V mešteku mám už len desať zlatých mincí. Dúfam, že mi postačia.“ Vyhliadla som si prívesok s fialovou šnúrkou a srdiečkom, v ktorom bol uložený malý diamant. „To bude ono, ten kúpim.“ Hneď ako som obchodníkovi dala peniaze, zafúkal silný vietor a odvial ma k bráne malého mesta. Prišla ku mne kráľovná Kvetka a povedala mi: „Zo všetkých vecí, ktoré si si tu kúpila a dostala, si zo sebou na pozemský svet môžeš vziať len jednu. Preto sa ťa pýtam, čo si chceš zobrať? Zahľadela som sa na hodvábne šaty, pekné topánky i na veniec z modrých ruží. Najviac ma upútal náhrdelník s diamantom v srdci. „Odpovedz, prosím,“ milo povedala kráľovná Kvetka. „Všetky veci majú svoje čaro, ale najhodnotnejší je pre mňa prívesok,“ odpovedala som. „Nech sa stane, ako si želáš.“ Kráľovná kývla čarovnou paličkou a ja som vyletela vysoko na oblohu a zmizla. Keď ma ráno zobudil budík, našla som si v ruke náhrdelník. Bol to môj najkrajší sen a som šťastná, že sa mi aj splnil. Nikdy naňho nezabudnem. Veronika Wencelová ( 11 rokov ) SOG – Dneperská 1 Diamant v srdci Diamant vo všetkých z nás vyvoláva pocit niečoho cenného. Po diamantoch sa naháňajú hrdinovia z filmov či literárnych diel. Každý z nás by určite chcel mať aspon jeden diamantík, hoci to mnohí netušia, že jeden býva ukrytý v ľudskom srdci. No nie je to skutočný diamant. Je omnoho cennejší ako všetky diamanty a drahokamy sveta. A čo to vlastne je, keď je to také cenné? Pre mňa je neoceniteľné, keď je môj otec ochotný večer vstať z gauča a pomôcť mi s počítačom. Poteším sa, keď mi rodičia zakaždým odpustia, aj keď ich niekoľkokrát neposlúchnem. Cením si, keď mama aj niekoľkokrát v noci ku mne vstane, keď som chorý. Viem, že babka ma bude vždy ochotne počúvať, aj keď tomu, čo jej hovorím, niekedy nerozumie. Dobre mi padne, keď sa kamarát so mnou podelí o žuvačku a bratranec mi, kvôli mojej nešikovnosti, trikrát trpezlivo posiela fotky. Ten najcennejší diamant ukrytý v ľudskom srdci je láska. 63

Michal Varga ( 13 rokov ) OG Alejová 1 Próza – 2. kategória Diamant v srdci Tú noc bola strašná búrka. Blesky pretínali oblohu v žiarivých zábleskoch za doprovodu úderov hromov. Z neba padal hustý dážď, ktorý zmáčal zem. Vyjasnilo sa až ráno, keď na obzor vyšlo slnko. Celú noc som nezažmúril ani oka. Ešte dobre, že boli prázdniny. Cez tie mláky na chodníkoch by bolo veľmi obtiažne dostať sa do školy. V polospánku som sa dotackal do kúpelne, zo zotrvačnosti urobil všetky úkony, obliekol sa a došuchtal do kuchyne. Stolička podo mnou zapraskala. „Miško! Miško spíš...? K chlebu chceš salámu alebo džem?“ „...prepáč, džem.“ Mamina otázka ma prebrala. „Vyzeráš unavene. Spal si dnes vôbec, Miško?“ „Mami, veď kvôli tej búrke to nešlo. A už ma, prosím ťa, nevolaj Miško!“ „Miško, už si sa umyl?“ Och, bože, už zasa...! „Áno!“ „A čo škola?“ pohladila ma po strapatých vlasoch, predsunúc predo mňa tanier. „Čo si...veď sú prázdniny!“ odvrknúc, odtiahol som hlavu od jej ruky. „Nehlaď ma po vlasoch, preboha, veď už mám pätnásť!“ Mama sa pousmiala. Nemám rád, keď sa ku mne správa ako ku prvákovi. A navyše ma volá Miško. To by mi len chýbalo, keby ma tak zavolala pred chalanmi, bežiac za mnou so zabudnutou desiatou. Veď by ma vysmiali! Živo si viem predstaviť tú hanbu. Raz to už urobila, no našťastie nablízku nikoho nebolo. Keď mama odchádzala, ešte pri dverách zvolala niečo ako „opatruj sa“ a samozrejme si neodpustila to „Miško“. Konečne som si ľahol, aby som dohnal tú dnešnú noc. Na chvíľu ma upútala modrá žiara vychádzajúca z lesa za domom. Neprisudzujúc tomu spočiatku veľký význam, privrel som viečka. Avšak jej pôvod mi nedal pokoj. Rozhodol som sa preto to miesto hneď preskúmať. Nohy sa mi zabárali do bahnitej pôdy, no neodradilo ma to od môjho cieľa. V diaľke spoza stromov presvitala plápolajúca žiara. Moja zvedavosť narastala, srdce búšilo. S úžasom som hľadel na dohárajúci vrak niečoho, čo pripomínalo vesmírny koráb. Bol kolosálny. Ako katedrála sa týčil zo zeme. Musel do nej vraziť veľkou silou. Ležal akoby v akomsi kráteri, určite vyhĺbenom pri dopade. Zišiel som dolu obzrieť si bližšie vesmírnu loď. 64

Zo zamyslenia ma vytrhli zvláštne, kňučaniu podobné zvuky. Rozhrnul som vysokú trávu, z ktorej vychádzali. Malé stvorenie schúlené na zemi upieralo na mňa svoje veľké smutné, nebovomodré oči. Odzrkadľoval sa v nich strach, bezmocnosť, smútok, samota. Jeho pohľad ma nútil k slzám. Zmietali so mnou tie isté pocity, ktoré mal aj on v túto noc. Hneď mi bolo všetko jasné. Hľadel na mňa. Čakal pomoc. Jeho hodvábna srsť sa v slnečných lúčoch leskla sťa zlatý prach. Próza – 2. kategória Jemne som ho zodvihol a v náručí niesol do nášho domu. Zatiaľ mu útočisko poskytla moja mikina. Keď som privrel za sebou dvere, bol ako-tak v bezpečí. Uložil som ho na svoju posteľ. Tvorček zvinul pod seba dlhý chvostík. „Čo mám teraz robiť...čo robiť..?“ roztržito som sa točil na jednom mieste a obzeral po izbe. Stvorenie zamraučalo. Dvihlo hlávku, ruky načahovalo ku mne. Jeho pohľad bol plný beznádeje, ale aj očakávania. Poňal som ho do náručia. Objal ma. Nechcel sa ma pustiť. Našiel vo mne oporný bod, istotu. Po pleci sa mi skotúľala slza. Nebola moja... Hm, musím ti dať meno. Ale aké...? „Mám to! Budem ťa volať Diamant.“ Udivene na mňa pozrel, akoby mi rozumel. Z chodby sa ozval šramot kľúča. Preľaknutý sa pritisol tesnejšie ku mne. Ten zvuk mi pripomenul nočnú katastrofu. Zaril do mňa svoje malé pazúriky. „Miško! Už som doma!“ Mama. Môj rozum pracoval na plné obrátky. „Diamant, musím ťa niekde ukryť. Moja mama ťa tu nesmie nájsť.“ Jeho zovretie povoľovalo. Keď stál pri mne, zdal som sa mu neuveriteľne veľký. „Choď, skry sa!“ automaticky zo mňa vyhŕklo. Diamant cúvol a zaliezol pod posteľ. Teraz nebolo pochýb, že mi rozumie. „Miško, čo robíš?!“ znervóznela mama. Bolo to cítiť v jej hlase. „Idem! Už idem!“ Izbové dvere som starostlivo za sebou zatvoril a zbehol dolu schodmi. „Ako to vyzeráš? Si celý od blata! Čo si to stváral?“ karhajúc ma, mi nakazovala ihneď obliecť si niečo čisté, lebo inak pôjdem spať s prázdnym žalúdkom. Po večeri som si ľahol do postele spolu s Diamantom. Unavený hneď zaspal. Bolo toho naň priveľa. Na rozdiel od neho, na mňa spánok neprichádzal. To, čo on zažil, bolo strašné. V kozmickej lodi, v ktorej sa nachádzal spolu s rodičmi, boli aj ďalší. Keď zrazu zazneli sirény, svetlá blikali a loď sa otriasala, mal hrozný strach. Volal o pomoc, no nik si ho spočiatku nevšímal. Všetci splašene pobehovali okolo. Zrazu ho niekto privinul k sebe. Boli to jeho matka a otec. Poslední, ktorých videl. V pamäti má, ako sa rútili dolu. Vtedy ho rodičia ešte pevnejšie pritisli k sebe. Loď vrazila do zeme s ohlušujúcim nárazom. Keď sa prebral, bol zrazu sám a všade navôkol neznáma krajina. Až do rána sa mi v mojej mysli opakovane premietal tento obraz. 65

Práve svitalo, keď Diamant otvoril oči. Upútal ho východ slnka, na ktorý dlho hľadel. Potom sa zadíval na mňa tak, ako ešte nikdy predtým. Jeho zrak zastreli slzy a v očiach sa mu zrkadlila nesmierna túžba po domove. Vedel som, ako sa cíti. Sám ako prst, ako kvapka vody v nekonečnej púšti, vytrhnutý zo svojho sveta. Po raňajkách mama odišla do práce. Vraj sa zdrží a príde až po polnoci. Hneď som zavolal svojmu najlepšiemu priateľovi Deinovi. Jedine on vie zachovať tajomstvo a mlčať ako hrob. Len čo vošiel, objasnil som mu celú záležitosť. Dein vykríkol: „Čo?! To nemyslíš vážne! Máš mimozemšťana? Ty snáď žartuješ!“ Spočiatku Próza – 2. kategória mi neveril. No keď sme vyšli hore a zbadal Diamanta, ostal stáť ako skamenený, s ústami otvorenými dokorán. Diamant naň nedôverčivo hľadel. Dein bol preň úplne cudzí. Keď sa schoval za mňa, vysvetlil som mu, že Dein je môj priateľ, a teda aj ja jeho. Dein sa konečne spamätal zo šoku. „Mič, tak o tomto nikomu ani neceknem! Kto by mi to aj veril?“ Deň ubehol ako voda. Celý čas sme premýšľali, odkiaľ asi pochádza náš nový kamarát a ako by bolo možné pomôcť mu vrátiť sa späť. No neprišli sme na nič. Na oblohe žiarili tisícky hviezd. Diamant zasnene hľadel už len na ne. Vedel som, že ak ostane tu na Zemi, zahynie od žiaľu. Vtom jeho tvár zahorela plamienkom nádeje. Cítil som, že sa niečo stane, no čo presne, to som nevedel. Zrazu malá bodka na oblohe, ktorú sme doteraz považovali za obyčajnú hviezdu, smerovala k nám. Zväčšovala sa. A čím bola bližšie, tým viac žiarila Diamantova tvár šťastím. Izbu zalialo prenikavé modré svetlo. Po žiarivom paprsku zostúpili dve bytosti priamo k nám. Zavŕzganie dverí som si veľmi nevšímal. Diamant ihneď pribehol k návštevníkom. Tí ho pojali medzi seba. Potom sa uklonili a ich hlas sa rozľahol miestnosťou, aj keď očividne neprehovorili ani slovko. „Ďakujeme, dobrý človek, za záchranu nášho vnuka. My a celý náš národ ti bude za jeho život navždy zaviazaný. Vďaka tebe bude mať náš svet nového následníka trónu.“ V hlave mi rezonovalo ich šťastie, no zároveň aj bôľ zo straty ich detí, Diamantových rodičov. Svetlo zhaslo. Matné tiene postáv vstupovali do kozmického korábu. Dlho sme ešte hľadeli za ním, pokým sa úplne nestratil v diaľke. Až keď som sa otočil, zistil som, že medzi dverami stojí moja mama. Videla to všetko a nemala slov. Jej a Deinovi ostal len nemý úžas na tvári. Mne však oveľa viac. Spomienka na Diamanta mi v srdci ostala už navždy. Ako šíp sa zaryl do môjho srdca. Naučil ma mnohému. Chápať druhých i to, že v živote sú horšie veci ako tie, pre ktoré sa nezhodnem s mamou. Napríklad strata niekoho milovaného. Ja som ju prežíval spolu s ním. Cítil som jeho bolesť a žiaľ. Diamant sa stal nielen mojím priateľom, ale aj mojou súčasťou. S jeho odchodom odišla aj časť zo mňa. Nebolo by odo mňa správne požadovať, aby tu ostal. Toto nie je jeho svet. Má pred sebou veľké poslanie. Má sa stať vládcom vo svojej krajine. Ja môžem byť hrdý na to, že som mu poskytol ochranu tu na Zemi. 66

Dominika Sýkorová ( 15 rokov ) Literárny klub Vánok, CVČ Domino Próza – 2. kategória Diamant v srdci Keď som počula spojenie diamant v srdci prvýkrát, napadlo mi, že diamant sa myslí ako niečo pekné. Niečo také výnimočné a prosté, ale aj také niečo, čo nemá každý. Nemá ho každý, pretože takýto diamant sa nedá kúpiť v žiadnom klenotníctve, ale dá sa získať len pomaly, postupne vlastnými skutkami – samozrejme dobrými ( ako keď sa ťaží diamant). Diamant v srdci predstavuje dobrú vlastnosť. A nie len jednu. Ale oveľa, oveľa viac dobrých povahových vlastností. Drahokamy robia človeka krajším. V tomto slova zmysle vnútorne, ale v neprenesenom význame aj navonok. Ale prečo sú ukryté práve v srdci? Nuž pretože o ľuďoch sa hovorí, že majú buď „dobré alebo zlé“ prípadne zlaté srdce ( aj keď, to či je človek zlý alebo dobrý od toho určite nezáleží) a práve v ňom majú ako keby ukryté vlastnosti. A čo je na diamantoch najlepšie? No predsa to, že sa dajú opracovať a obrúsiť. To znamená, že každý človek svoj diamant môže vylepšiť. Alebo práve naopak. Zlé vlastnosti nebude potláčať a ony budú mať priestor na to, aby sa „rozrástli.“ Preto je dôležité za každých okolností konať tak, aby náš šperk dostal pekný brus. No diamant môžeme chápať aj v zápornom slova zmysle. Čo ak je niekto natoľko bohatý, že mu srdce stvrdne v diamanť? To je niečo podobné, ako keď niekomu stúpne sláva do hlavy, lenže teraz stúpa bohatstvo do srdca. Človek je natoľko spokojný sám so sebou, so svojím majetkom, že spyšnie, prestane si vážiť iných ľudí, cítiť s nimi. Bohatstvo a pýcha mu prerastú cez rozum a srdce sa zmení v neopracovaný diamant. Táto možnosť je naozaj veľmi škaredá, no našťastie aj zo „škaredého káčatka“ sa môže stať krásna labuť. Každý má v sebe i to dobré a keď sa bude snažiť ho zväčšiť, diamant opeknie, opracuje sa a aj človek zažiari. Zuzana Vargová ( 11 rokov ) Osemročné gymnázium Alejová 1 67

Próza – 2. kategória Cesta... Moja najzvláštnejšia cesta bola minulú jeseň na Pieninách. Prehliadka Pienin sa nerobí ako pochod po normálnej turistickej trase, ale na pltiach sa splavuje Dunajec. Keď sme tam boli my, listnáče práve menili farbu listov. Tam, kde nie je les, sú strmé, takmer kolmé skaly. Dunajec sa osemkrát otočí a skala Orlica sa dá vidieť z troch uhlov. Je zlváštne plaviť sa po rieke a vedieť, že na druhom brehu je už iná krajina. Samotná plť sa skladá z piatich článkov a vpredu má ihličie proti vlnkám. Vedú ju dvaja pltníci. Jeden stojí vzadu, ten čo je vpredu, aj rozpráva o Pieninách. Nás sprevádzal najstarší pltník. Mal okolo šesťdesiatky. Vyzeral ako typický goral a mal zvláštny svojský humor. Ku každej skale, ku každému stromu mal príhodu. Keď sme tretí raz obchádzali Orlicu, pred nami sa objavilo sedem skál. Pltník povedal, že sú to zakliati mnísí z blízkeho Červeného Kláštora, ktorí sa raz vybrali po bylinky, ale už sa nikdy nevrátili. Rozprával to so záujmom, aj keď to musel hovoriť už skutočne veľa ráz. Pltník bol veľmi zvláštny človek s charizmou a všetci v plti sme to cítili. Bol to krásny výlet, lebo pre mňa su najkrajšie tie, na ktorých stretnem ľudí, čo za to stoja. Monika Vaľová ( 14 rokov ) Gymnázium Alejová 68

Poďakovanie Ďakujeme všetkým, ktorí nám poskytli vecné ceny a pomohli pri organizácii súťaže: CVČ Domino, Popradská 86, Košice Spoločnosť priateľov Zeme, Košice Miroslava Gregová ( Žabky na Prameni, Košice) PhDr. Milan Kolcun Zuzana Kristofová Hudobná skupina Chico galactico band a všetkým nemenovaným jednotlivcom, ktorí sa pričinili o bezproblémový chod celej literárnej súťaže Porotu tvorili: PhDr. Eleonóra Kovalčíková – riaditeľka Krajského osvetového strediska, Košice PhDr. Peter Halász - riaditeľ Knižnice pre deti a mládež, Košice PaedDr. Gabriel Glovacký – básnik, stredoškolský profesor Mgr. Taťjana Volková – riaditeľka Centra voľného času Domino, Košice 69

Zborník Š(umenie) I.

by Občianske združenie ÚLET on Feb 28, 2010

Accessibility

Categories

Tags

Upload Details

Usage Rights

2 Embeds 9

Statistics

Zborník Š(umenie) I. — Document Transcript

http://sumenie.ulet.sk	8
http://www.lmodules.com	1