1
Zborník prác zapojených do literárnej súťaže Šumenie.Šumenie, 7. ročník, rok 2013Organizátor súťaže: Občianske združenie Ú...
Aj tie najodvážnejšie sny           možno uskutočniť...Papier, ako jeden z najstarších vynálezov, nám ponúka jedinečnú šan...
Dnes ráno sa zastavil čas
Dnes sa zastavil čas                             Aneta Stachová                     13 rokov, kategória II., ZŠ Polianska ...
ním to ani nehlo. Začal sa veľmi nudiť, a tak išiel hore na pôjd, popozerať si staré veci.Prečo? Lebo sa veľmi nudil.  „P...
Chytila ho za ruku a povedala: „Na tvojom mieste by som sa pozrela do vrecka, či tamnaozaj je.“„Isteže je tam, prečo by ne...
Dnes ráno sa zatavil čas                       Miriam Štefková                       14 rokov, ZŠ s MŠ Budimír 11     Smút...
Cesta za časom                                 Ján Kolesár                    10 rokov, II. kategória, ZŠ Malá Ida, Školsk...
,,Keď sa nad tým tak zamyslím, sme si rovní. No teraz sa opýtam, ako môžem vrátiťčas?”,,Musíš sa vydať na dlhú cestu.”,,No...
Dnes ráno sa zastavil čas                      Veronika Martončíková                     8.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova...
Usmiala som sa a  odpovedala: „Áno, pomôžem ti mami.“ Stále som si však myslelasvoje. V noci som dlho nemohla spať. Predst...
Zmiznite!                              Simona Bajiová                  15 rokov, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, KošiceDo...
televízor.V izbe som zaliezam do postele aj s knihou v ruke a dávam sa do čítania s nádejou, žesa upokojím. Žiaľ nie. Hlav...
Neverím                          Miriam Magočiová                             6.A, ZŠ Krosnianska 2, Košice         Keď v ...
Dnes ráno sa zastavil čas          Alena Kohútová    8.C, Základná škola Jozefa Urbana, Košice           V noci ešte sladk...
Dnes ráno sa zastavil čas                      Anna-Mária Medvecká                 11 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13...
vždy?! Hneď vyšla mama a  spýtala sa ma, či som v poriadku. Začal som koktať, ažnakoniec zo mňa vyhŕklo: „Zľakol som sa ko...
Dnes ráno sa zastavil čas                        Jozef Varga     12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá...
Dnes ráno sa zastavil čas                       Veronika Lenhardtová                      7.B, II. kategória, ZŠ, Krosnian...
ma delilo od pohľadu na miestnosť. „Mladá dáma, vráť sa do svojej izby!“ počula somcudzí hlas a od strachu som zavrela dve...
lenie a  v  ňom namiesto desiatej ležala najedená, no smädná Catty. Od prekvapeniaa radosti, že ju tu mám, som zvýskla. Di...
sa pred bojovníkmi už celý mesiac. Zásoby sa míňajú a ja ledva žijem, no chránim svojedeti – Luisu, Fridricha a  bábätko G...
„Dievčatá, otvorte, to som ja, slečna Tibermanová! Za záhadných okolností slečna Lia-na zmizla. Ja som vaša nová riaditeľk...
Dnes ráno sa zastavil čas                  Janka Kováčová        13 rokov, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, Košice       ...
A BACHA!                    Samuel Kaňuk         14 rokov, II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice                     Dnes ...
Dnes ráno sa zastavil čas              Kristína Kudláčová        12 rokov, kategória II., ZŠ Krosnianska 2, Košice        ...
Nečakaná písomka                  Daniela Vargová14 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida            ...
Odkiaľ to mám vedieť? V knihe také máme?     Nie sú mi veru tieto slová extrémne známe...      „Abraka-dabra, hokus-pokus,...
Dnes ráno sa zastavil čas                            Nina Girgošková                   13 rokov, II. kategória, ZŠ, Krosni...
nám to dosť čudné. Pozerali sme okolo dosť nechápavo. Ja som z postele vstala prváa hneď nato Naty. Ako inak zase spadla. ...
Ráno sa zastavil čas              Lujza Šablatúrová12 rokov, II. kategória, ZŠ Jozefa Urbana, Jenisejská 22, Košice       ...
Rytierska hra                                Dalibor Bačo             12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10,...
rytiersky zápas na koni s kopijou a boj s mečom Všetci mi držali palce a ja som porazilsvojho súpera. Nasledovalo slávnost...
Jedného dňa zastavil sa čas                         Sofia Jadrná      9 rokov, I. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova ...
Radosť anjela smrti                             Soňa Štefaniová                      11 rokov, II. kategória, ZŠ s MŠ Budi...
Zastavený čas                       Erik Sponták     12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida        ...
Dnes ráno sa zastavil čas                              Martina Suchá                     10 rokov, II. kategória, ZŠ Stani...
Stroj času                           Viktória Vargová            12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá...
-Ďakujem, ujo Časostein!- Nemáš začo. No, ja už pôjdem, - povedal Časostein a zmizol za kopcom.Čas sa znovu rozbehol a vše...
Dnes ráno sa zastavil čas                        Kristína Vantuchová                     13 rokov, II. kategória, ZŠ Stani...
Strašiak Liela                         Terézia Michalíková                     13 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, Ko...
„Chcem ísť spať,“ ozvala sa Liela zrazu.„Poď von a môžeš spať so mnou v mojej posteli,“ povedala som jej. Nevyšla zo skrin...
Dnes ráno sa zastavil čas                             Martin Muzelák                     13 rokov, II. kategória, ZŠ Stani...
Dnes ráno sa zastavil čas                          Viktória Veľková                14 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13...
Dnes ráno sa zastavil čas                           Antónia Verebová                     13 rokov, II. kategória, ZŠ Stani...
Tik-tak stop                               Daniel Mantič                     5.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, KošiceV...
možnosť....“„Tak sem s ňou!“ vykríkol Maťo.Profesor priniesol zo skladu dva náramky.„Na čo nám budú náramky?“„Tie náramky ...
Dnes ráno        sa (v Londýne) zastavil čas                               Martin Vacula          11 rokov, II. kategória,...
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie
Upcoming SlideShare
Loading in …5
×

Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie

953
-1

Published on

0 Comments
0 Likes
Statistics
Notes
  • Be the first to comment

  • Be the first to like this

No Downloads
Views
Total Views
953
On Slideshare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
2
Actions
Shares
0
Downloads
1
Comments
0
Likes
0
Embeds 0
No embeds

No notes for slide

Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie

  1. 1. 1
  2. 2. Zborník prác zapojených do literárnej súťaže Šumenie.Šumenie, 7. ročník, rok 2013Organizátor súťaže: Občianske združenie ÚLET www.ulet.skSpoluorganizátor: KRUK, n.o. www.kruk.skZa gramatickú a štylistickú správnosť prác zodpovedajú autoria ich zodpovední vyučujúci.
  3. 3. Aj tie najodvážnejšie sny možno uskutočniť...Papier, ako jeden z najstarších vynálezov, nám ponúka jedinečnú šancuzažiť nezvyčajné zážitky. Transportovať sa v  momente na iné miestona zemeguli, zamilovať sa do našej tajnej lásky alebo dostať niekohodo úzkych. A  stačí k  tomu naozaj len tak málo, pre tých, ktorí tak eštenespravili a nevedia to, prikladáme tajný recept majstrov:Potrebujete:- zopár chvíľ samoty, teda čas... veeeeeľa času- otvoriť svoju myseľ a nebáť sa svojej fantázie, treba sa však naučiťkorigovať myšlienky, občas totiž prichádzajú veľmi rýchlo a ešterýchlejšie odchádzajú- papier- pero.Všetko spolu premiešame a tvoríme.Po niekoľkých dňoch naše dielko opäť prevetráme a  upravíme, potomnám vznikne vynikajúca práca, ktorú už o rok budete môcť opäť poslať doprestížnej literárnej súťaže Šumenie v Košiciach, no a v ktorom meste bymalo byť najviac mladých autorov, ak nie v meste kultúry?PS: Aj tie Vaše sny sa môžu stať skutočnosťou, len si treba veriť! Neza-budnite, s papierom je všetko možné! :) Martin Fazekaš a Peter Orgován porotcovia 7. ročníka liternárnej súťaže Šumenie 3
  4. 4. Dnes ráno sa zastavil čas
  5. 5. Dnes sa zastavil čas Aneta Stachová 13 rokov, kategória II., ZŠ Polianska 1, KošiceViete ako vyzerá bežné ráno školáka? Vstane, umyje sa, zje raňajky a ide do školy.Pre Olivera to nebolo bežné ráno. Ako vždy nič nestíhal, dokonca ani umyť si zuby.„Prišiel autobus!“ skríkla Oliverova mamka, keď mu chystala desiatu.„Nestihnem ho!“ sotva si stihol pobaliť veci do tašky. Utekal a utekal, ale márne. Keďsa na malý moment zastavil pri okne, aby zistil či autobus je ešte tam, tak už tam ne-bol. „Prečo sa všetko zlé musí stať práve mne?“ Sklamaný musel ísť do školy pešo. Akoinak, slúchadlá v ušiach nesmeli chýbať pri dlhej a nudnej ceste do školy. „Mohol sompokojne zostať doma, veď aj tak ma v škole nič dobrého nečaká,“ povedal si v duchu.V škole ho veľmi radi nemali. Nie preto, žeby niekomu robil zle, alebo niečo také, alekvôli jednej blbej „náhode“.Ako tak išiel po chodníku do školy, stretol starú pani, ktorá býva v  opustenom dome nakonci jeho ulice. „Chlapček môj,“ ozvala sa babka „poď pomôcť starene odniesť taškydo domu.“ Oliver zostal trošku zdesený. Nikdy predtým od neho nič nechcela a pomôcťs taškami už vôbec nie.„Tak dobre, do školy aj tak nestíham, tak vám ich teda odnesiem,“ povedal Oliver a po-brali sa spoločne k jej domu.„No, tak tu bývam.“ S radosťou vyhlásila a ukázala na starý dom, v ktorom by sa neu-bytoval ani bezdomovec.„Veľmi zaujímavý,“ vyhlásil Oliver tlmeným hlasom. Veľmi sa mu tam nechcelo, ale na-koniec sa odhodlal a vošiel dnu. „Páni, vôbec to tu nemáte také,“ na chvíľu sa odmlčal,aby mohol popremýšľať, čo dopovie: „hrozné,“ povedal a s úsmevom na tvári sa otočilk starene Merrilanovej.„Ďakujem ti za príjemný kompliment, keď chceš môžeš odísť, ale aby si nepovedal, že tistará bláznivá baba nič nedá, tak na pamiatku ti dám jednu celkom obyčajnú vec.“ Išlaaž hore schodmi do izby. „Čo to tak asi môže byť? Nejaká videohra?“ pomyslel si Oliver.Veľmi o tom nechcel premýšľať, aby si to prekvapenie nepokazil.„Počkaj, hneď to nájdem! Aha, tu to je!“ zadychčane povedala. „Nech sa ti páči.“„To je kľúč?! A od čoho?“„Viem, čo si asi tak myslíš, ale nie je to len taký obyčajný kľúč. S týmto kľúčom dokážešotvoriť aj to, čo doposiaľ nikto nedokázal otvoriť.“ Udivene na ňu pozrel, odstúpil trikroky dozadu a utiekol. „Čo to malo znamenať?“ pomyslel si. „Nevadí, radšej pôjdemdomov chystať si vysvetlenie pre rodičov, prečo som nešiel do školy.“ Pomaly, ale neistosi vykračoval po chodníku. Nevedel sa zbaviť toho, čo mu jeho „suseda“ povedala. Keďuž prišiel domov, ľahol si na gauč a stále nad tým rozmýšľal. Zvonil mu mobil, ale s6
  6. 6. ním to ani nehlo. Začal sa veľmi nudiť, a tak išiel hore na pôjd, popozerať si staré veci.Prečo? Lebo sa veľmi nudil.  „Páni, vyzerá to tu ešte horšie než si pamätám.“ Na pôjdenebol už nejaký ten čas, lebo sa musel učiť viac než ostatní. „Moja kniha o koňoch, mojeautíčka, všetko je tu! Takmer celé moje detstvo,“ povedal. Ako sa tak pozeral do diaľky,vzadu v kúte videl ako sa nejaká vec leskne. Podišiel k zaprášenej deke a dal ju dole z tejlesklej veci. „Veď to je mamina skrinka, ktorú zdedila po prababke! Nemôžem uveriť,že ju po toľkých rokoch len tak hodila do kúta. Vezmem si ju do izby, nikomu to azdanebude vadiť.“ A tak si ju zobral k sebe, aby ju aspoň trošku očistil od tej špiny. Ako jutak čistil, vypadol mu z vrecka kľúč, ktorý mu dala susedka Merrilanová.„Hm..., možno žeby tu ten kľúč pasoval,“ povedal si a skúsil to. Otočil ho dvakrát dopravej strany a bingo! Bál sa ju otvoriť. Mamka mu vždy hovorila, aby ju neotváral, ževraj tam nie je nič pre neho. Veľakrát sa ju pokúšal otvoriť, no nedarilo sa mu to. Až nadnešok. „Hodiny? To sú obyčajné hodiny? Len kvôli tomu mi nechcela dovoliť pozrieťsa do tej skrinky, lebo tam boli nejaké hodiny?!“ Oliver bol veľmi naštvaný a sklamanýzároveň. „No čo už, vrátim ich naspäť.“ Ako ich tam chcel dať, vyšmykli sa mu z rukya dopadli tak silno na zem, až sa rozbili. „Bože, čo som to spravil! Mama ma zabije!“Rýchlo utekal po ockove super lepidlo a pokúšal sa  ním zlepiť mamine hodinky, alemárne. Nedarilo sa mu to. Nezostávalo mu už nič iné, len počkať na svoju mamku, kýmpríde z práce.Pozrel sa na hodiny a bolo desať. Mama prichádza domov až okolo pol piatej a dov-tedy, čo tu budem robiť sám? Nakoniec sa rozhodol, že pôjde von so psom, trošku saprebehnúť. To je divné. Ráno ocko vyložil nádobu na smeti, ktorú mali smetiari vysypaťešte o deviatej. To je čudné. Nevadí. Oliverovi to vôbec neprekážalo a šiel ďalej.„Hm..., prečo je tá lavička ešte stále rozbitá? Veď len pred týždňom starosta hovoril,že ju majú opraviť do dnešného rána.“ Podobne ako so smetnou nádobou to Oliverovinevadilo a šiel ďalej. „Ale veď to nie je možné! Išiel som von asi pred pol hodinou a stáleje iba deväť?“ Oliverovi to nedalo a musel sa niekoho spýtať, čo sa deje. Ako tak išiel,stretol jedného uja. Nepoznal ho, no niekoho sa musel spýtať, čo sa deje. „Prepáčte,neviete, čo sa stalo s hodinami na námestí?“ Nevšimol si ho. Išiel ďalej a podobne tobolo aj s ostatnými, ktorých sa pýtal. „Už toho mám dosť, čo sa to tu deje?“Keď sa vracal domov, na chodníku stretol starú známu susedku.”„Na vás som akurát myslel. Neviete mi povedať, čo sa to tu deje? Prečo so mnou niktonechce hovoriť a hlavne, prečo sa ako keby zastavil čas?“ spýtal sa znechutene Oliver.Susedka mu na to odpovedala: „Nezdá sa ti to, naozaj sa zastavil čas a ja viem aj prečo.“Oliver na ňu celý čas pozeral, kedy mu to už konečne povie.„Keď si išiel na pôjd, našiel si maminu starú skrinku, ktorú jej dala prababka. Ibaže táskrinka nebola hocijaká, bola čarovná. Ten kľúč, čo som ti dala, tiež nie je len obyčajný,je začarovaný a  keď ním odomkneš skrinku - zastaví sa čas.“ Nevedel, čo má na topovedať. Myslel si, že si z neho robí srandu. Keď na ňu dlhšie pozeral pochopil, že to taknie je. „A ako to zastavím?“ spýtal sa s tým pocitom, že mu povie to, čo by chcel počuť.„No predsa tým kľúčom,“ nadšene sa ozvala.Ahá, ďakujem za vašu pomoc.“ 7
  7. 7. Chytila ho za ruku a povedala: „Na tvojom mieste by som sa pozrela do vrecka, či tamnaozaj je.“„Isteže je tam, prečo by nemal byť.“ Pre istotu sa pozrel a naozaj tam nebol. „Môj kľúč?!Kde je?! Kam sa stratil?!“ zmocnila sa ho neutíchajúca panika.„Ja som ti ho vzala.“ V tom momente Oliver rozmýšľal, čo si má o tom myslieť. Vynadaťjej, prečo mu ten kľúč zobrala, alebo sa nahnevať preto, akým spôsobom to urobila?„Dám ti kľúč pod jednou podmienkou.“„Som pripravený,“ povedal odhodlane Oliver.„Musíš uhádnuť jednu hádanku. Takú trápne ľahkú.“„Počúvam,“ začínal byť fakt zvedavý na hádanku.„Čo je najväčšia smola?“ Zarazene čumel do prázdna. Myslel si, že odpoveď bude naozajveľmi ľahká. „A pozor, máš len jeden pokus!“ dodala susedka pokojne. Nech sa snažilako len mohol, nevedel na to prísť. Pozeral okolo seba, či na niečo nepríde, ale smola -nič ho nenapadlo. Keď pozeral na kvety a videl aké sú krásne, rozmýšľal o tom, že už nanich nikdy viac nebude svietiť slnko, že ich včely nikdy nebudú opeľovať. V tú chvíľumal odpoveď.„Mám to! Najväčšia smola je, keď je včela alergická na peľ!“„Ale ako si to...“ starena nevedela ako na to prišiel a čudovala sa sebe samej, že na niečotaké jednoduché až doteraz neprišla ona sama. Keď Oliver získal kľúč, rýchlo utekaldomov, aby skrinku zatvoril. A tak sa všetko vrátilo naspäť ako bolo.8
  8. 8. Dnes ráno sa zatavil čas Miriam Štefková 14 rokov, ZŠ s MŠ Budimír 11 Smútok v očiach Kláry je jav veľmi starý. Šťastie v živote nemala a potajomky svoje sny snívala. Cesta do školy, klasika. Zrazu ju chytila panika.On kráčal sotva kúsok pred ňou, ona na neho nemala slov. Havranie vlasy, anjelská tvár,ladným krokom sa pred ňou hnal. Klára sa naňho zahľadela, odtrhnúť oči zrazu nevedela. Odkiaľ prišiel, netušila, Nedbá, kde ju nohy nesú, zaľúbila sa, to je sila. s láskou žiadne žarty nie sú. Kráčala tam, kam šiel aj on, Nevšimla si kameň na zemi, určite sa neriadi rozumom. ani netušila, čo sa zmení. Ošetril jej zranené koleno, prihováral sa jej smelo. Zisťoval, čo ju ešte bolí, zaplavil ju pocit milý. Pobozkal ju smelo a nežne, vie, že sa to nestáva bežne. Do oka si obaja padli a na lavičku si spolu sadli. Mám ti tú ranu pofúkať? Naozaj krásna ponuka. Milé bolo počuť jeho hlas. Dnes ráno sa im zastavil čas.  9
  9. 9. Cesta za časom Ján Kolesár 10 rokov, II. kategória, ZŠ Malá Ida, Školská 10Existuje niečo, čo je rýchlejšie ako svetlo? Takúto otázku si kladie snáď každý. Pravdaje, že existuje. A čo to je? No predsa čas! Nikomu z Vás to nenapadlo? Sekundy, ba sto-tiny! Čo ak sa o niekoľko rokov bude klásť takáto otázka: Existuje niečo, čo je rýchlejšieako čas?Toto všetko boli myšlienky desaťročného chlapca Dominika. Dominik mal veľkú fan-táziu. Vymýšľal šialené teórie o tom, ako by mohol byť rýchlejší ako čas. No zakaždýmho rozbolela hlava. Preto svoju dnešnú prácu nechal tak a išiel spať.Na druhý deň ráno, keď sa zobudil, sa pozrel na hodinky. Bolo 6:50. Dominik neverilvlastným očiam.,,To je toľko hodín?! Prečo ma nikto nezobudil? Veď vždy vstávam o šiestej! Nestihnemautobus!”Dominik sa išiel pozrieť do obývačky, či tam niekto nie je. No nikto tam nebol. Potomsa išiel pozrieť do spálne rodičov a videl ako spia.,,Mami! Oci! Vstávajte!” zakričal, no rodičia nereagovali. Nepokojný Dominik potomvbehol do sestrinej izby. ,,Vstávaj! No tak, nespi!” No ani jeho sestra nereagovala.Plný strachu vyšiel vonku pred dom. Ani sa neobliekol do šiat, ostal v pyžame. Prišielk susedom a klopal na dvere. No neotvárali. Dominik sa teda vrátil domov, obliekolsa, najedol sa, umyl sa a čakal na zastávke, kým príde autobus. Autobus meškal. Tedato si iba Dominik myslel. Vôbec sa nepozeral na hodinky, on už vedel spamäti, kedyautobus mešká. No nakoniec sa na tie hodinky pozrel. Zistil že hodinky stále ukazujú6:50. ,,Hádam sa tie hodinky pokazili!” Dominik chvíľu rozmýšľal. Uvedomil si, že naautobus čaká dlho.,,Mám to! Zastavil sa čas!” znelo to čudne ale vyzeralo to tak. ,,Páni! To sa zapíše dodejín! Hm... ale ako sa to tam zapíše? Zastavil sa čas!“,,Chceš ho vrátiť späť?” ozvalo sa.,,Kto, kto si a kde si?” spytoval sa Dominik.,,Počkaj, počkaj. Odpoveď na prvú otázku: Som jašterica a volám sa Rožtek. No aodpoveď na druhú otázku: Som za zastávkou.” Rožtek vyšiel spoza zastávky a ukázalsa Dominikovi.,,Prečo sa voláš Rožtek? Mimochodom, volám sa Dominik.”,,A prečo sa voláš Dominik? No teraz vážne. Vyplýva to z môjho výzoru. Vidíš? Tuto nakonci hlavy mám taký malý rožtek.”,,Aha, tak to preto. Ale je nemožné, že rozprávaš!”,,Prečo? Veď aj ty rozprávaš.”10
  10. 10. ,,Keď sa nad tým tak zamyslím, sme si rovní. No teraz sa opýtam, ako môžem vrátiťčas?”,,Musíš sa vydať na dlhú cestu.”,,No dobre, ale kam mám ísť?”,,Stará legenda vraví, že v nejakej egyptskej pyramíde je ukrytý diamant, ktorý je schop-ný vrátiť čas.”,,A vedel by si mi povedať, v ktorej pyramíde?”,,Severovýchodne od sfingy.”,,Tak na čo čakáme?”,,Na autobus!” povedal Rožtek a spolu s Dominikom sa zasmiali.,,Zdá sa, že pôjdeme pešo. Počkať! Do Egypta musíme letieť lietadlom.” povedalDominik.„Neuveríš, ale mám stroj, ktorý nás tam presunie!” ,Spoločne sa chytili akéhosiovládača, Dominik nestihol ani okom mrknúť a už boli v Egypte.,,Práve stojíme pred tou pyramídou.” povedal Rožtek.„Poďme dnu.” Spolu prechádzali dlhou chodbou, až nakoniec došli k diamantu. ,,Vez-mi si ho Dominik. Teraz povedz tieto slová: Ako sa čas zastavil, teraz nech beží ďalej.To je prosba veľká tejto osôbky malej.” Ako mu povedal Rožtek, tak aj Dominik spravil.Dominik opäť nestihol ani okom mrknúť a ocitol sa doma. Bol oblečený a najedený aspolu so sestrou o chvíľu kráčali k autobusovej zastávku.Svoju cestu si nechal ako tajomstvo a aby na to nezabudol, všetko si zapísal, tak ako jateraz do svojho denníka. 11
  11. 11. Dnes ráno sa zastavil čas Veronika Martončíková 8.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, KošiceZobudila som sa do krásneho dňa. Slnečné lúče sa odrážali na zem a  na oblohe ne-bolo vidieť ani jedného mráčika. Podišla som k mamke a zapriala som jej pekný deň.Zabudla som sa predstaviť, moje meno je Elena Mayerová. Moja mamka sa volá Denisa,pracuje v lekárni. A môj ocko sa volá Peter Mayer, pracuje na železničnej stanici.Keď som dojedla posledný kúsok chleba, utekala som do školy. Po ceste som si všimlaprvé kvietky. Boli to prvosienky. V duchu som si hovorila: ,,Škoda že som nezobralafotoaparát,“ a pokračovala v ceste. Keď som prišla pred školu, kamarátky na mňa už ne-trpezlivo čakali. Každá mi chcela povedať svoje príhody, tak som ich všetkých postupnevypočula. O 10 minút nás pustili do budovy školy. Zišla som rýchlym krokom do šatne.Počkala som, kým sa moje spolužiačky prezujú, a  potom sme išli do triedy . Všetkyvyčovacie hodiny prebehli veľmi rýchlo a opäť som bola na ceste domov. Kúpila sompár jabĺk pre rodičov.Doma ma už čakal ocko, ktorý mi hneď povedal: „Elenka musím ti niečo povedať, jeto veľmi dôležité.“ Obula som si papuče a pozrela na ocka. Ten pokračoval v debate:„Chcem ti povedať, že s tvojou mamkou čakáme dieťatko , vieš, ona je už dlho tehot-ná, lenže sme ťa nechceli tým zaťažovať.“ V jeho očiach bolo vidno neistotu. Vybuchlasom: „Prečo ste mi nič nepovedali? Nechcem mať súrodenca, pretože malé deti vždylen plačú a  určite to dieťa bude prednejšie ako ja! Ja tu budem určite ako vzduch!“Rozplakala som sa a odišla som do izby. Silno som zabuchla dvere.Rodičia zosmutneli. V hlave sa mi premietali myšlienky - keď sa narodí bábätko, ne-budú si ma rodičia všímať, všetok čas dajú jemu, nebudem sa stretávať s kamarátkami,lebo budem musieť to dieťa kočíkovať, kŕmiť, uspávať a ani z domu nebudem môcť ísťvon! Bolo mi z toho všetkého zle.Ale v nasledujúcich dňoch som si všímala veľa vecí, ktoré sa v mojej rodine nikdy ne-diali. Mamke bolo vždy zle a vracala, rástlo jej brucho, ocko sa venoval iba jej. Vždy ho-vorili iba o mene dieťatka a všetko sa tu točilo iba okolo neho. Začali kupovať plienky,oblečenie. Bolo to pre mňa strašné, nikdy neboli rodičia doma, iba v obchode pre malédeti. Teraz som mala pocit akoby sa ten ČAS ZASTAVIL. Mala som proste pocit, že tenčas vždy ostane stáť a toto budem zažívať každý deň.V  jedno ráno ku mne podišla mamka a  povedala mi: „Elenka, vieš že ťa mám radaa ja chcem pre teba dobre, veď každé dieťa je rado, že má súrodenca. My s ockom terazmusíme vyberať veci pre bábätko a ty keď chceš, môžeš ísť s nami vyberať veci pre tvojusestričku. Áno, budeme mať dievčatko, bude sa volať Saška. Vidíš, aké mám už veľkébruško. Ja to všetko nebudem zvládať sama a ty si veľmi šikovná, aby si mi pomohla.“12
  12. 12. Usmiala som sa a  odpovedala: „Áno, pomôžem ti mami.“ Stále som si však myslelasvoje. V noci som dlho nemohla spať. Predstavovala som si ju – Sašku...Zobudila som sa do krásneho rána, rýchlo som si urobila desiatu a odišla som do školy.Pri škole som všetko povedala dievčatám a  kamarátka Karin mi len povedala: „Elenka,mať sestričku je tá najkrajšia vec na svete, to neznamená sa len v kuse starať. Keď sausmieva, keď sa s ňou rozprávaš, kočíkuješ ju, hráš sa s ňou - je to najkrajšie čo jej môžešdať a tebe dá len lásku. Bude ťa mať veľmi rada, keď aj ty ju.“Celý deň som o tom rozmýšľala. Cítila som sa previnilo.Keď som sa vrátila zo školy, hneď som sa ospravedlnila. Mamku som však už domanenašla. Zobrali ju do nemocnice.Okolo ôsmej večer sme sa ešte s ockom rozprávali o mamke a sestričke. Opäť som neve-dela zaspať. O polnoci som počula zazvoniť mobil. Ockovi oznámili, že sa má dostaviťdo nemocnice, lebo jeho manželka rodí. Rýchlo zavolal taxík, ale mňa nechal doma.Bola som veľmi vystrašená.Na svet prišla malá Saška.O niekoľko dní mamku so Saškou pustili domov. Bola som veľmi šťastná. Saška bolastrašné drobučká a nemohla som od nej odlepiť oči. Chodila som ju kočíkovať, dokoncasom ju aj prebaľovala. A vôbec to nebolo také zlé, ako som si myslela. Rodičia si mavšímajú a vážia presne tak ako malú Sašku, dokonca ma aj rovnako ľúbia ako ju.Som za všetko vďačná mojej mamke a ockovi, že mi dali niečo také nádherné. Je to môjpoklad. 13
  13. 13. Zmiznite! Simona Bajiová 15 rokov, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, KošiceDo izby prenikajú slnečné lúče a ja ospalá žmúrim očami proti slnku. Koľko je hodín?Slnko je nejako vysoko. Siahnem na budík. Preboha ! Už je desať ! Vyskočím na rovnénohy akoby ma včely popichali a rútim sa dolu schodmi.„Mamaa!“ kričím vyplašene a nahnevane zároveň, „nemohla si ma zobudiť? Meškámdo školy už dve hodiny!“Nič. Žiadna odpoveď. Napínam uši ako sa len dá. V celom dome je ticho. Kde sa všetcipodeli ? Rodičia už asi šli do práce, brat do školy a sestra sa hrá v škôlke. Alebo... Nie.Potrasiem hlavou a tú absurdnú myšlienku potláčam do zabudnutia.Rozmýšľam. Včera som si v návale hnevu želala, aby sa zastavil čas, aby všetci zmizli,aby som si mohla žiť svoj život. Nikto a nič iba ja a môj svet!Nie, to je absurdné. Len nad tým mávnem rukou, pousmejem sa nad vlastnou hlúposťoua letím do kúpeľne. Rýchlo sa umyjem, oblečiem a upaľujem do školy. Zas dostanempoznámku. Zas sa na mne triedna vybúri. To už asi bude na pokarhanie. Dofrasa, akoto vysvetlím našim?Na ulici však nikoho niet. Je to divné. Ale veď jasné, všetci poctivo pracujú, kým jasom doma sladko spala. Suseda odvedľa vždy vravievala, že dopoludnia sa po uliciachponevierajú iba bezďáci a nezamestnaní. A tí sú možno niekde zalezení.Keď konečne prekročím prah školy - ticho. Nikde ani živej duše. Začína ma chytať pani-ka. Čo som to len vyviedla? Nakúkam do prázdnych tried a počujem len dupot svojichopätkov. Vzápätí sa spamätávam. Asi šli na dáky koncert alebo výlet, ktorý som pres-pala. Nebudem tu predsa márniť čas, keď tu nikto nie je. Odfrknem si a opúšťam školu.Kam teraz? Domov sa mi nechce, Nika, najlepšia kamoška, nie je doma, vlastne niktonie je doma. Ach jaj, som strašne zmätená. Už viem ! Ide sa nakupovať.No, nebolo to nakupovanie. Obchody boli prázdne. Čo-to som zobrala a peniaze ne-chala na pulte, niečo si iba, povedzme, dlhodobo požičala. No stále ma prenasledovalamyšlienka, kde sa všetci podeli? Kráčajúc ulicami sa mi chveli nohy a v hlave prebiehalinekonečné katastrofické scenáre.Chcela som si objednať pizzu na upokojenie, ale som tu úplne sama. V celom celučičkommeste iba ja. A čo ak nielen v meste? preblesne mi hlavou. Zavrtím ňou, aby som rozvíri-la tie dotieravé myšlienky a otváram chladničku v nádeji, že tam niečo nájdem. Mámšťastie. Našla som pár chutných vecí, a tak robím špagety s omáčkou „Čo dom dal.“Najedená  bezmyšlienkovito prepínam kanály v televízii. Nič, zrnenie. Ostáva mi ibaDVD. Zbláznim sa z toho. Veď ja som to nemyslela takto! Ako svoje želanie napraviť?Z  oka sa mi vyderie nevítaná slza. Utriem si ich chrbtom ruky, vstávam a  vypínam14
  14. 14. televízor.V izbe som zaliezam do postele aj s knihou v ruke a dávam sa do čítania s nádejou, žesa upokojím. Žiaľ nie. Hlavná hrdinka prežíva šťastné chvíle so svojou rodinou na do-volenke a mne tá moja začína veľmi chýbať. Chýba mi ten rámus, ktorý sa vždy ozývaz  bratovej izby, šťastné hihúňanie mojej malej sestry, mamkine a  ockove rozhovory,vtipy a dokonca aj príkazy. Nešťastne sa rozvzlykám a ani neviem ako zaspávam.Opäť ma zobudia slnečné lúče. Sú len o čosi slabšie ako včera. Zadržím dych a naťahujemuši s  nádejou, že započujem nejaký zvuk. Počujem rozhovor! Nadšene letím doobývačky. Televízor. Asi som ho zabudla vypnúť. Sklamane siaham po vysielači a vy-pínam. Vtom začujem za chrbtom nespokojné mrmlanie. Patrí mojej malej sestričke,ktorá sa hrá s barbinami, ocko v pracovni telefonuje a z ničoho nič začujem maminhlas.„Dnes si vstala akosi skoro, zjedz si raňajky, choď si urobiť posteľ. Švihaj, lebo nestihnešdo školy!“ Otáčam sa ku nej a hádžem sa jej okolo krku.„Ach mami, tak veľmi si mi chýbala!“ Zakňučím a ruky ovinuté okolo mamkinho krkusilnejšie zovriem, aby mi už nemohla ujsť.„Ale, Eli,veď sme sa nevideli len tých pár hodín, čo sme spali,“ usmeje sa mierne zmätenámama a pohladká ma po hlave.„Elíí!“ zvolá sestrička a cupitá ku mne.„Ahoj, anjelik môj. No čo, Lucka, ako si sa mala, drobec?“ opýtam sa jej a zoširoka sana ňu usmejem.„Dobre,“ zašteboce a uteká sa ďalej venovať barbinám.Z horného poschodia už počujem ten randál. Rozbehnem sa hore a vbehnem bratovi dokúpeľne. Práve som ho prichytila ako si spieva do kefy na vlasy .Začne po mne vrieskať,aby som vypadla, no ja ho len silno objímem a utekám preč, aby som neprišla k úrazu.Ach, som taká šťastná, že je všetko tak, ako má byť. Odteraz si dobre rozmyslím, čo sibudem želať. Aby sa náhodou znovu nestavil čas a všetci opäť nezmizli. 15
  15. 15. Neverím Miriam Magočiová 6.A, ZŠ Krosnianska 2, Košice Keď v noci z postele vstaneš Veď nik iný tu nebýva Chodí tieň a ty to vieš Hlas smrti sa ozýva. Keď vieš že zomrel niekto Na meno čakáš v noc A je to blízky on je to Buďte mi niekto na pomoc! To meno mi zastavilo čas Už radosť pre mňa nie je Nepoznám nikoho z nás A neverím v bytosť, čo sa smeje. Neverím v modré nebo, šelest lístia Strach, nešťastie a plač Neverím v šuchot trávy, poryv vetra. To sú deti smrti. Každý vie že smrť je istá Ony zastavujú čas A prináša len smútok sveta. A plameň sviece nesvieti. Keď čas sa v noci zastavil Nechce sa mi už rozmýšľať Na myslenie nemám síl A chce sa mi len plakať. Ale keď slniečko vyjde A lúčmi víta nový deň Rúčkou po poliach prejde Oplatí sa byť len preň. Chce sa mi žiť pre more Chce sa mi žiť pre denný jas Chce sa mi žiť pre ranné zore Chce sa mi žiť pre všetkých nás.16
  16. 16. Dnes ráno sa zastavil čas Alena Kohútová 8.C, Základná škola Jozefa Urbana, Košice V noci ešte sladko spím, no ráno sa ľahko prebudím. Ranné štebotanie vtákov počujem, vždy sa z ich spevu radujem. Cítim vôňu jarných kvetov, v duchu nazvem ich jednou vetou: Voňavé lístie zelené a ruže krásne červené. Cítim, že sa niečo stalo, vôkol mňa všetko ustalo. Hodinky netikajú do rytmu, všetky spomienky sa zrazu vypnú. Trochu som sa bála, no vo vnútri som sa iba smiala. Robila som rôzne veci a rozumom som bola na druhom konci. Po vode chodiť som mohla, ale ľuďmi som vôbec nepohla. Mala som zmrzlinu, to je jasné, všetko to bolo veľmi krásne. Ďakovala som za to len, že sa mi splnil môj krásny sen. Viem, že sa to nestane už ani raz, no dnes ráno sa zastavil čas. 17
  17. 17. Dnes ráno sa zastavil čas Anna-Mária Medvecká 11 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, 040 01 KošiceJe rok 2013 a ja som celkom normálny chlapec. Mám 12 rokov a  skoro s celou rodinoužijeme na Slovensku. Volám sa Karol a moja sestra sa volá Natálka, mamka sa volá Kat-ka a ocko... Ocko s nami nebýva. Rozviedol sa s mamou, keď som bol ešte v plienkach,a teraz žije v Nemecku. Volá sa Martin.Je to veľmi čudný príbeh, ktorý vám teraz rozpoviem. Bol piatok a mama povedala, žepôjdeme k dedkovi Antonymu a babke Gréte Karlovcom na víkend. Ja a Natálka sme saveľmi potešili. Dedo Antony s nami vždycky vtipkuje a babka Gréta nám varí po chuti.Išli sme autom. Babka s dedkom bývajú pri Dunaji a v lete je tam veľa komárov. Keď smeprišli, babka nás privítala buchtami a dedo novými vtipmi. Potom sme sa išli vybaliť.Mamka mi povedala, že Natálka tu bude oslavovať 5. narodeniny. Potom išla s dedoma babkou pripraviť oslavu. Ja som zatiaľ zabavil Natálku.Ako sme sa hrali, zbadal som, ako sa pod kobercom skrývajú dvere do pivnice. Natálkusom poslal preč a  v  izbe som sa zamkol. Odhrnul som koberec a  dvere som otvoril.Zišiel som dole schodmi a uvidel som niečo úžasné. Asi to bol stroj času. Pomyslel somsi, že to bude super, keď sa s  tým naučím robiť. Bolo tam napísané: „MINULOSŤ -BUDÚCNOSŤ.“ Potom som si všimol veľký otvor ako pre človeka. Všimol som si gom-bík na zapnutie a vypnutie. Bol som taký vzrušený, že som sa radšej ničoho nedotýkal.Vyšiel som hore, zavrel poklop a kobercom som ho zakryl.Natálku som zavolal späť, aby si nikto nič nevšimol. Potom sme jej blahoželali k naro-deninám, ale stále som myslel na ten stroj času. Večer, keď už všetci spali, išiel som kstroju. Zapol som ho a postavil som sa do otvoru. Stlačil som gombík MINULOSŤ.Potom som zadal údaje ako rok, štát a  nakoniec čo chcem v  minulosti zistiť. Roksom napísal 2001, štát Slovensko a čo chcem zistiť... tam som napísal rozvod rodičov.Potom som stlačil HĽADAŤ. Bol som vystrašený, lebo sa stroj začal triasť a  nevedelsom ho vypnúť. Tak som čakal, čo sa bude diať. Zrazu som videl, ako sa oco s mamoustále hádajú a  kričia na seba. Potom to zmizlo. Nuž aspoň som videl, prečo sa naširodičia rozviedli. Potom som odišiel, zavrel poklop a išiel spať. Ráno som vstal, pozrelna hodinky a bolo 9:00. Potom som si ešte na chvíľku ľahol. Vstal som a išiel som dokuchyne. Pozrel som sa na hodiny a bolo toľko isto hodín, ako keď som sa pozrel predchvíľkou. Bolo mi to čudné, tak som sa išiel pozrieť k stroju času. Zistil som, že somho  včera večer zabudol vypnúť a  malo to takéto následky. Nemohol som to nikomupovedať, lebo by som bol za blázna, tak som sa to rozhodol riešiť sám.Najedol som sa a išiel ku stroju času. „A,áááááááááááá!“ skríkol som ako dievča, tenstroj tam nebol. Začal som panikáriť. Čo keď ho nikdy nenájdem a 9:00 hodín bude18
  18. 18. vždy?! Hneď vyšla mama a  spýtala sa ma, či som v poriadku. Začal som koktať, ažnakoniec zo mňa vyhŕklo: „Zľakol som sa komára.“ Povedal som riadnu somarinu, alemame to zrejme stačilo. Špekuloval som, ako sa len dalo. Hľadal som stroj času, ale nik-de som ho nevedel nájsť. Bol som taký zúfalý, že som využil chvíľu, keď dievčatá nebolidoma a išiel som za dedom. Všetko som mu povedal a on nato: „Ja viem o stroji času.Viem aj o tom, že si ho použil a viem aj to, že sa zastavil čas.“ Spýtal som sa: „A vieš ajkde je?“ „To neviem, ale ostane to medzi nami. Rozumieš, Karol?“ ubezpečoval sa, čiho počúvam. „A..., áno, áno, jasné že hej.“ „Tak dobre, dnes večer pôjdeme k Dunajua skúsime ho nájsť,“ povedal dedo rázne. Nebol to najlepší nápad, ale za pokus nič nedáš.Večer sme sa podľa dohody stretli pri Dunaji. Dedo ma zobral niekam do lesa, kdebola chatrč. Bola strašidelná, ale bol som s dedom, tak som sa až tak nebál. Bol tamnejaký stroj. Dedo povedal, že to je staršia verzia stroja času. Povedal, že ak sa pomocouneho pozrieme do minulosti, zistíme, prečo zmizol a keď sa pozrieme do budúcnosti,zistíme kde ho nájdeme. Dedo zapol prístroj a stlačil MINULOSŤ. Potom zadal údaje:rok, čas a štát. Všetko si pozrel a zistil, že som ho nevypol, a preto zmizol. Potom stlačilBUDÚCNOSŤ a zadal údaje. Ukázalo mu, že prístroj nájdeme o pár kilometrov ďalej.Tak sme sa vybrali pár kilometrov ďalej. Prístroj bol na brehu Dunaja. S dedom smeho zobrali do chatrče v lese. Dedo ho skúšal opraviť, aby nastal normálny čas. Niečomu chýbalo, ale nevedel čo. Poslal ma k brehu, kde sme našli stroj času, aby som skúsilnájsť nejakú súčiastku, ktorá sa mohla vytratiť. Mal som tak nahnané.... Strašne som sabál. Bola noc a tma. Nič som nenašiel. Tak som sa vrátil do chatrče. Dedo mi povedal,že sa nemuselo nič vytratiť, ale že to mohla pokaziť zver alebo to navlhlo. Skúšali smeto vysušiť, ale nič. Dedo skúsil stroj nahriať fénom. To už pomohlo. Zapol stroj, potomsa presunul do minulosti len preto, aby sa stroj trochu zahrial. Potom ho išiel vypnúť,ale nedalo sa to. Zase to nešlo. Boli sme na nervy. Dedo nevedel, čo robiť. Rozmýšľal.Napokon mu napadlo, aby disk zo stroja vybral a dal tam disk zo staršej verzie strojačasu. Vyšlo to! Dedo bol strašne šťastný. Stroj zapol a potom vypol. Zatiaľ to išlo. Pozrelsa na hodinky a čas bol taký, aký mal byť. Stroje sme zamkli v chatrči a išli sme domov.Babka, mamka a Natálka nás privítali. A babka nám urobila palacinky, a dedo rozprávalvtipy. Odvtedy bolo všetko v poriadku. 19
  19. 19. Dnes ráno sa zastavil čas Jozef Varga 12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida Dnes ráno sa zastavil čas, keď pozrel som sa do zrkadla zas. Aká hrôza!!! Tečie mi z nosa, oči štípu, potím sa a je mi kosa. Chorý som, náladu mám pod psa. Čo mi pomôže? Otrivin, sprej do nosa? Alebo kapusty jesť na kilá? Ale čoby, ani tá ma nevyliečila. Kto mi radu dobrú dá, kto mi chrípku zažehná? Mám to – ocko mi hriatô uvarí, budem najzdravšie dieťa v chotári.20
  20. 20. Dnes ráno sa zastavil čas Veronika Lenhardtová 7.B, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, KošiceSlnko vyhuplo sponad perín a  lúčmi obkľúčilo moju izbu. Sotva som pootvo-rila oči, skrylo sa za oblakmi ako moja nálada, keď som začula nervóznu mamu kráčaťsmerom k mojej izbe. Dvere sa otvorili a spustil sa každodenný cirkus.„Dobré ráno Sofia. Zaspala si. Rýchlo sa choď umyť, obliecť, najesť a nezabudni dať Cattyjedlo!“ zakončila mama. Konečne stopla rýchlik s pocitom uspokojenia. NENÁVIDÍM,keď mi dáva milión príkazov rýchlosťou blesku. Na chvíľu som ešte zavrela oči. Presneo siedmej som na mamine prekvapenie bola umytá, oblečená a najedená. V poslednejchvíli som naplnila Cattyinu misku, to už mama vrieskala z chodby. V ošiali som si aninevšimla, že do aktovky mi vliezlo malé hravé mača - Catty. Zrejme ju prilákala mojašunková desiata. Mama trielila dole schodmi a ja s aktovkou za ňou. Ledva som dobehlacez celé parkovisko k autu. Motor zahučal, kolesá sa rozhýbali a auto sa rozbehlo. Právekeď ma jazda prestala baviť, som vo vrecku nahmatala videohru. Bola som v poslednomkole, keď mama ráznym pribrzdením zastavila auto.„Tak sme tu. Odlož si tú hru do aktovky a zapni si bundu,“ povedala sladkým hlasoma podala mi z predného sedadla aktovku. Vypla som hru a vopchala ju do najväčšiehooddelenia aktovky. „Toto je tvoja nová škola,“ poznamenala.Po prvý raz som zrak uprela na školu. Bola obrovská. Pripomínala zámok. Mala nádychniečoho starého a tajomného. AKOBY SA PRI NEJ DNES RÁNO ZASTAVIL ČAS.Opatrne som kráčala kamennou cestičkou. Oblečená v cyklámenovej sukničke, fialovejpierkovej bunde a vyčesaná do zlatého copíka podišla som s modernou bielou aktovkouk  starej bráne a  zaklopala. Mama ma podporovala svojím pohľadom. S  obdivuhod-ným pokojom som našla zvonček, zazvonila som. O malú chvíľu sa vo dverách zjavilana moje prekvapenie dobre vyzerajúca pani v štýlových rifliach, modrej blúzke a vy-sokých, tenkých podpätkoch. Vôbec nevyzerala ako nejaká grófka, ale ako obyčajnábaba.„Ahoj, potrebuješ niečo?“ opýtala sa prívetivo.„Dobrý deň, ja som Sofia Carterová. Mama ma tu prihlásila do školy,“ odpovedala somsebavedomo. „Ja som slečna Liana, riaditeľka Bermúnskej základnej školy,“ povedalas úsmevom na mladej tvári. Pozrela na mamu, ktorá sa tiež usmievala. Pootvorila dverea  pokým sa rozprávala s  mamou, ocitla som sa v  starej hale. Bolo tam najmenej päťschodísk. Každé viedli iným smerom. Uprostred stáli veľké kyvadlové hodiny. Zrejmeboli pokazené, lebo ukazovali sedem hodín. Sekundovka sa otáčala opačným smerom.Čudné. Nepripisoval som tomu veľký význam. Pod schodmi boli staré dvere. Zvedavosťpre tajomstvá ma premohla a jemne som tie dvere pootvorila. Už len pár centimetrov 21
  21. 21. ma delilo od pohľadu na miestnosť. „Mladá dáma, vráť sa do svojej izby!“ počula somcudzí hlas a od strachu som zavrela dvere. „Čo tu robíš? Okamžite sa choď prezliecť douniformy!“„Prepáčte, som tu nová. Volám sa Sofia Carterová, teraz som prišla a ...“„Aha, tak je to teda. Ja som slečna Tibermanová, vychovávateľka. Poď za mnou. Ukážemti tvoju izbu.“ povedala milým hlasom.Čo to má byť? Aká izba?! Veď ja sa sem idem učiť, nie bývať! Nemohla som uveriť, že mito mama urobila. Preto mi ráno balila kufor a hovorila, že pôjdem k babke „po škole“.Ona mi po celý ten čas KLAMALA!Mala som chuť rozplakať sa a poriadne buchnúť prvého, kto príde. Napriek svojej zlostisom vychovávateľku nasledovala. Najprv sme zabočili do sály, potom hore schodmia rovno, až sme sa ocitli na dlhočiznej chodbe s množstvom dvier. Slečna pootvorilatie s číslom 42. Za nimi sa ukrývalo mnoho miestností, veľkých ako byt. Izby malimoderné steny ale nábytok bol zastaraný. Skôr, ako som sa stihla poobzerať, ma slečnazavolala dnu. Písknutím privolala tri dievčatá približne v  mojom veku. „Milé dámy,toto je vaša nová spolubývajúca. Sofia. A toto sú Lívia, Svetlana a Soňa,“ predstavila ich.„Nezabudni si prečítať rozvrh práce. Dnes toho veľa nemáš. O ôsmej sú raňajky, o poldeviatej škola,“ mávala mi pred očami rozvrhom a zavrela dvere.„Tak ty si tu nová?“ spýtala sa Lívia. „Koľko máš rokov?“ pridali sa ostatné.“Áno, som tu nová, mám dvanásť rokov.“„To je super, budem chodiť do rovnakej triedy!“ vyhŕkla nadšene Svetlana.„Poď, poukazujem ti to tu. Toto je spálňa.“ Vošli sme do obrovskej miestnosti soštyrmi posteľami a  ružovými stenami a  závesmi. „Tu budeš spať,“ Soňa ukázala naposteľ v strede. Zložila som si aktovku a kufor, čo mi medzitým Liana priniesla. Ob-hliadka izieb pokračovala. „Teraz sme v obývačke,” ukázala na izbu s kreslami, gaučom,francúzskymi oknami a  plazmovým televízorom. Obývačkovými dverami sme sadostali do malej, ale útulnej kuchyne, kde bol kopec nábytku: stôl, stoličky, mikrovlnka,chladnička a  veľa byliniek a  kvetín v  črepníkoch. Ďalšia veľká izba bola kúpeľňa,pýšiaca sa vaňou, umývadlom, záchodom a zrkadlom so skrinkou. Úplne posledná izba– študovňa - dýchala barokovým nábytkom. Neveľká knižnica v rohu izby zakrývalačervenú stenu. Písací stôl s  malým balkónom potvrdzovali moderno-zastarané zvy-ky. Na stenách viselo mnoho obrazov. Knihy na policiach boli usporiadané a farebnezviazané. Vrátili sme sa do spálne a  rozprávali sa. Dievčatá, oblečené v  rovnošate,prerušil tón vyzváňajúceho zvona. „Rýchlo, obleč si rovnošatu a poď s nami! Je čas naraňajky v jedálni.“ Čo najrýchlejšie som si obliekla hnedé kockované šaty a trielila soms dievčatami dlhou chodbou, dole schodmi, potom doprava a zastavili sme sa až predsklenenými dvermi. Soňa ich pootvorila a ticho sme vkĺzli do jedálne preplnenej stolmia stoličkami. Pri každom stole sedeli štyri dievčatá oblečené v rovnošate, jedli hriankya pili mlieko. Vykročili sme k voľnému stolu, sadli sme si a hladné pustili sa do hrianoks džemom. Boli fantastické! Po vynikajúcich raňajkách sme sa vrátili do izby, ľahli sia  oddychovali. Cez otvorené okno vletela do izby príjemná vôňa šunkovej polievky.Spomenula som si na moju desiatu stále ukrytú v aktovke. Otvorila som najväčšie odde-22
  22. 22. lenie a  v  ňom namiesto desiatej ležala najedená, no smädná Catty. Od prekvapeniaa radosti, že ju tu mám, som zvýskla. Dievčatá otvorili oči, nechápavo na mňa pozerali.Keď uvideli Catty v mojom náručí, usmiali sa a pribehli, ako svorka psov. „Dievčatá,obávam sa, že slečna Tibermanová nám nedovolí, aby tu bola mačka,“ ozvala sa Lívia.Svetlana, ktorá medzitým išla naplniť misku s vodou, zakričala z kuchyne: „Ale keď juskryjeme, nenájde ju ona, ani upratovačka.“„A kam ju chceš skryť, veď nemôže byť celý deň zatvorená v skrini!“ ozvala sa Soňavyčítavým hlasom. Celú školu znova rozzvučal zvon, ohlasujúci začiatok vyučovania.Na premýšľanie nebol čas. Rýchlo sme mača aj s jedlom a pitím zamkli v kúpeľni, vzaliučebnice a trielili na prvé poschodie, vľavo, rovno, hore k dverám s nápisom 6. Trieda.Celý čas som ich nasledovala. Dobehli sme práve včas. V  drevených laviciach sede-lo osem dievčat. Rýchlo sme si sadli, a  do triedy vošla učiteľka. „Dobrý deň, žiačky.Máme novú žiačku, volá sa Sofia,“ ukázala na mňa prstom. Kriedou napísala na tabuľunečitateľné slová. „Utíšte sa! Dnešný rozvrh máte na tabuli, opíšte si ho a  vyberte sislovenský jazyk, učebnicu, strana osem, odstavec jeden, cvičenie štyri. Kto nám prídevyčasovať sloveso byť?“ opýtala sa a zrakom blúdila von oknom, k záhradnej fontánke.Po chvíľke ticha zmazala tabuľu, prikázala otvoriť zošity a  diktovala ťažký diktát.Konečne. Zvon sa rozozvučal a ohlásil koniec štvorhodinového vyučovania. Napriekzvoneniu nám učiteľka stihla zadať domácu úlohu. „Každá žiačka si vyberie zo svo-jej knižnice knihu, do zajtra ju prečíta a napíše stručný obsah. Dovidenia!“ zakončiladnešnú školu tliesknutím. Všetky dievčatá sa rozbehli do svojich izieb. Veľmi rýchlosme i  my bežali spletitými chodbami do našej izby. Zamkli sme sa. Poslušná, ticháCatty sedela v kúpeľni a hrala sa s uterákom. Pustili sme ju z jej väzenia, nech si pobeháa zašili sme sa v študovni. Kníh bolo neúrekom, ale chýbalo nám odhodlanie stráviťcelý čas pred obedom s knihou. Trvalo mi dlho, kým som našla tú správnu knihu. Bolaobalená v červenej látke s nápisom POKLAD V BERMÚNII. Autor bol neznámy. Vy-brala som ju z poličky. Odrazu sa celá knižnica otvorila. Od údivu Lívia zvýskla, leboza stenou zbadala dvere pokryté pavučinami. Krv mi tuhla v žilách. Nohy primrzli kukobercu. 0dvážna Soňa prehovorila: „Vaw, to čo má byť? Nie sú to tie slávne katakombyo ktorých hovoria legendy?“ „Ja ti neviem, čo ak je to iba obyčajný tunel?“ ozvala saLívia. „Mali by sme sa tam pozrieť.“ vyhŕklo zo mňa. Svetlana len prikývla a vzala Cattydo náručia. Opatrne sme zišli kamennými schodmi do chodby, osvietenej horiacimifakľami. Každá z nás si vzala fakľu. Pokračovali sme v ceste chodbou. Tmu prekrývalizávoje pavučín. Koniec chodby bol na dosah. Napätie vystriedal strach. Svetlana bezslov ožiarila koniec tmavej chodby. Otvor vytesaný do skaly viedol do miestnosti. Soňavošla dnu prvá. Svetlo sa odrazu rozsvietilo. Cez celú miestnosť viedol kamenný chod-ník. Končil pri malej skale. V nej boli vyryté hieroglyfy a uprostred skaly boli zaseknutéhodiny. „Aha, čo som našla!“ ozvala sa Lívia z rohu miestnosti. Ukazovala na knihuso starým obalom. Všetky sme k nej pribehli. Otvorila ju a začala čítať: „Denník Kár-lín Harftonovej. Rok 1650. 12.8. Tento zámok Bermúnia dobývajú Turci. Ja – zámockápani som nútená prebývať v  týchto katakombách. Turci hľadajú jediné – zastavovaččasu. Preto som bola nútená ukryť ho do skaly. Všade sú telá mŕtvych ľudí. Skrývame 23
  23. 23. sa pred bojovníkmi už celý mesiac. Zásoby sa míňajú a ja ledva žijem, no chránim svojedeti – Luisu, Fridricha a  bábätko Grendfurda. 13.8. 1650 – Môj manžel Sir Leonardzahynul. Grendfurd, jediné z mojich detí, prežil dnešnú studenú noc. Zajtra sa vzdámTurkom. Grendfurda s mladou slúžkou schovám za obrovskú skalu. 18.8.1650 – PaniKárlín Harfnová sa včera vydala vojskám. Grendfurd a ja sme v bezpečí znova na zám-ku.“„Takže tie hodiny sú na zastavenie času?“ nechápala Svetlana. Podišla som ku skalea vybrala som z nej hodiny.„Tak preto sa tie kyvadlové hodiny točili do inej strany, keď som prišla do školy. Dnesráno sa zastavil čas!“ neverila som, čo som práve povedala. Chytila som hodiny doruky a stlačila gombík. V poslednej chvíli sa ma chytili aj dievčatá. Otvorila som oči -vôkol bola čistá tma, svetlo, tma, svetlo a nakoniec sa cyklus zastavil a my sme padalido neznáma. Svet sa vyjasnil. Katakomby neboli ovešané pavučinami. Všade vládloticho, len na konci chodby zneli kroky a plač. Nejasné tiene postáv sa približovali. Ženadržiaca v náručí malé dieťatko sa vyčerpane oprela o skalu. Veľmi sa podobala na Li-anu, riaditeľku školy. Dievčatá sa snažili skryť, no bolo neskoro. Ale žena okolo nichiba prešla a vôbec si ich nevšimla. „Dievčatá, asi sme sa vrátili v čase písania denníka.“„ Sme neviditeľné.“ skočila mi do reči Soňa.„Podľa mňa nám dal vesmír dôležitú úlohu – zmeniť osud,“ ozvala sa Lívia.„Áno, to je ono! Máme zachrániť Gredfurda a slúžku. Ale ako? Možno sa ten denníkkončí preto, že slúžka si myslela, že je v bezpečí, no stalo sa niečo a dieťa to neprežilo.“zapojila sa Svetlana.„Pśśśt, niekto ide! Aha, veď to je turecký bojovník. Ach, nie! Našiel ich. Chce zasiahnuťslúžku, zasiahol dieťa. Čo to tá slúžka robí? Dotkla sa hodín a odišla v čase,“ komen-tovala som scénu. „Musíme ich oboch zastaviť!“ Znova som stlačila hodiny a leteli smečasom. Stop. Okolie sa pohlo dopredu. „Tam je slúžka! A tam Turek!“ Rýchlo som vzalapalicu čo stála vedľa a  udrela som Turka. Ostal ležať mŕtvy na zemi. Slúžka trielilak hodinám, no Lívia ich stihla vziať a hodila ich na zem. Rozbili sa na milión kúskov.Ďalšie hodiny z našej doby sa rozbili v mojich rukách. Otvorila som oči. Ležala som aj s dievčatami na hŕbe kníh. Aj ony sa už pre-budili. „Ach, dievčatá, sníval sa mi sen o  čase!“ vyhŕkla Soňa. „Aj mne!“ „Aj mne!“„Aj mne!“. „Bol to vôbec sen?“ opýtala som sa. Všetky sme vstali a podišli ku knižnici.Opatrne som vybrala knihu obalenú v červenej látke s nápisom POKLAD V BERMÚ-NII a čítala som: „V roku 1640 žila na tomto zámku pani Kárlín Hartfonová a jej manžela  ich tri deti – Luisa, Fridrich a  Grendfurd. V  roku 1650 12.7. zámok napadli Turcia rodina bola nútená žiť mesiac v katakombách. Dňa 13.8. 1650 Sir Leonard spolu s Lui-sou a Fridrichom počas studenej noci zahynul. 17.8. 1650 sa Kárlín Hartfonová vydalaTurkom. Synčeka ponechala so slúžkou Lianou, ktorá zabila veliteľa Turkov AbrahámaIV. a vychovávala Grendfurda do jeho tridsiatich rokov, potom umrela. Grendfurd sastal panovníkom a založil Oceániu,“ dočítala som s úsmevom na perách.„Takže riaditeľka Liana bola vlastne slúžkou. Ale kto je potom riaditeľ?“ vyzvedalaSoňa.24
  24. 24. „Dievčatá, otvorte, to som ja, slečna Tibermanová! Za záhadných okolností slečna Lia-na zmizla. Ja som vaša nová riaditeľka!“Život sa vrátil do zabehaných koľají. Ja som v Bermúnskej škole ostala celý rok, a potomaj ďalšie tri roky. Z  Lívie, Sone a  Svetlany sa vykľuli kamarátky na život a  na smrť,najlepšie, aké som kedy mala. Na mamu sa už nehnevám, veď vďaka nej som našla superdievčatá a zažila som neobvyklé fantastické dobrodružstvo. Jej vďačím za štyri úžasnéroky môjho života. 25
  25. 25. Dnes ráno sa zastavil čas Janka Kováčová 13 rokov, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, Košice Dnes ráno zastal čas, urobil to už druhý raz. Po skúsenostiach z minula, ťukla som hneď do mobila. Vytočila som 112-tku, a zvolala som: ,,Život mi visí na časovom vlásku! ‘‘ Odkázali ma na ištalatéra, no i ten zastal v čase, a tak rozmýšľam, čo si počnem zase. S časom sa ja nekamarátim, veď ja mu to teda vrátim! Času sa ja veľmi bojím, no odplatu mu aj tak strojím. Kúpim si ja letenku, a odletím na dovolenku. Veď čas sa teraz neráta, aj si nájdem nového kamaráta.26
  26. 26. A BACHA! Samuel Kaňuk 14 rokov, II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Dnes ráno sa zastavil čas, vonku na mňa čaká plno krás. Nejdem dnes do školy! Mama bude mať zase šoky! Pôjdem sa von flákať, mama bude plakať... pretože sa o mňa strácha, tajne na mňa bude dávať BACHA radšej nech si pustí BACHA! Ja potajomky..... Dúfam, že sa mi nič nestane, kamošovi pomôžem opraviť sane. Možno zažijeme dáku srandu, veď vonku je snehu ako maku. Prišiel som domov celý mokrý, a mama zas: „nevyniesol si smetí”. Sadol som za notebook, hneď som zapol FACEBOOK. Dnes zastavil sa čas, zažil som plno krás... 27
  27. 27. Dnes ráno sa zastavil čas Kristína Kudláčová 12 rokov, kategória II., ZŠ Krosnianska 2, Košice Dnes ráno sa zastavil čas a mne sa snívalo zas, že bábätkom malým som, plačem až sa trasie dom. Spím v bielej perinke pri pestúnke Kristínke. Ako bábätko plakala som, tíšila ma mamka svojím hlasom. Dnes ráno sa zastavil čas a mne sa snívalo zas, že mám krásneho psíka, ktorý všade ciká. Labkami škrabká po podlahe, musím ho hľadať neustále. Keď mu nedám jeho kosti, vrčí na mňa vždy od zlosti. Dnes ráno sa zastavil čas a mne sa snívalo zas, že som slávny hokejista, brankár lapačku na mňa chystá. No puk z mojej hokejky letí a zas sa tešia dospelí aj deti. Výhra je istá, jasná vec, zápas mal predsa dobrý koniec. Dnes ráno sa zastavil čas a mne sa snívalo zas... Môj budík hlási svoju moc, musím vstávať, končí sa noc.28
  28. 28. Nečakaná písomka Daniela Vargová14 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida Najskôr „meškal“ budík, teraz meškám ja, po školskej chodbe do triedy uháňam. Zvoní.!!!! Všetko stíchlo. Na chodbách nikto nie je. Otočím sa, za mnou učiteľ sa smeje! Kráča a testy v rukách pevne zviera. Povzdychnem si: „Toto dobre nevyzerá!“ Zrýchlil tempo, už ma skoro má! Srdce mi búši, infarkt ma premáha! Otvorím dvere, potkýnam sa na svoje miesto, možno stihnem ostatným dať ešte malé gesto. Nevidia ma. Nevnímajú. Tak ich nechám tak. Snáď stihnem si napísať aspoň malý ťahák. Vstúpil. Náladu mal, že by mohol skákať. To však ešte netušil, čo od nás možno čakať... Poriadne sa rozhliadol. Do tvári sa díva. Spolužiak sa v lavici, od strachu až zvíja. ,,Mám tu malú písomku!“ papierom sa ovial. Ten čerstvý smrad z kopírky až ku mne sa dolial! Nadýchnuť sa, obzrieť, zívnuť ba ani usmiať nestíhaš sa, on ide hneď papiere rozdať! Prvá otázka: „Vidí včela, cíti, počuje?“ Povzdychnem si, až ma aj on začuje. 29
  29. 29. Odkiaľ to mám vedieť? V knihe také máme? Nie sú mi veru tieto slová extrémne známe... „Abraka-dabra, hokus-pokus, čáry-máry, nech mi všetko o prírode naskáče do hlavy.“ Márny je môj pokus o magické čary, učivo mi samo neskáče do hlavy. Pozriem sa von oknom, povzdychnem si zas: „Kiežby sa dnes ráno zastavil s nami čas!“30
  30. 30. Dnes ráno sa zastavil čas Nina Girgošková 13 rokov, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, Košice Bolo pondelkové ráno, pri ktorom zakaždým bolo najťažšie vstať. Ani tento nebol vý-nimkou. Vstala som na budík, ktorý bol teda vážne nepríjemný. Vstala aj moja kamoškaNaty. Naty u mňa prespala z nedele na pondelok. Keď že sme boli dlho do noci hore, akoinak, tak sme mali riadne opuchnuté oči. Šli sme si ich teda opláchnuť studenou vodouna prebratie. Veľmi to nepomohlo. Naty už vedela, čo si oblieka. Veď mala zbalené lenjedno oblečenie. Ja som s výberom mala už trošku väčší problém, aj keď moja skriňabola plná. Nakoniec som si vybrala . Umyli sme sa, namaľovali a učesali sa.Bolo nám dosť čudné, že mama ešte nebola hore v izbe pozrieť, či sme už vstali. Pretosme šli dole za ňou, aj keď sme ešte mali čas štyridsať minút. V celom dome bolo ticho,čo je dosť neobvyklé v našej rodine. Ako sme tak kráčali dolu schodmi okolo veľkýchstarožitných hodín, trošku udivene sme na ne zahľadeli. Sekundová ručička stála namieste. Naty trošku neskoro zareagovala, že ich môj oco včera večer predsa opravoval,dával nové baterky a tak. Zišli sme do obývačky. Nikto nikde nebol. Keďže už bolo polôsmej, zakričala som ako blázon na celý dom: „Kde ste?“ Nikto sa neozval. Naty lensedela v kresle a vôbec nič nevnímala. Nahnevane som vyštartovala do spálne. Snažilasom sa rodičov prebudiť, no márne. Vôbec nereagovali. Bála som sa. Nemali ani pulz.Boli sme z toho tak mimo, že sme nevolali stodvanásť, vybehli na ulicu a ako splašenévykrikovali, že rodičia asi nežijú. Záhadne sa stále nikto neozval. Všade bolo ticho.Vtom Naty zakopla o obrubník. Hystericky dlho ležala na zemi tri minúty, že ju bolíkoleno. A ako tam tak ležala, zbadala, že je pred ňou papier, na ktorom bolo napísané:„Nič sa nebojte. Dnes ráno sa zastavil čas a vy ste boli vyvolené robiť si celé ráno dojedenásť päťdesiatdeväť čo len chcete“. Pozreli sme sa na seba a začali sa poriadne smiať,že ten papier budeme brať vážne. Spravili sme si zoznam, čo budeme robiť. Prvý bodbol ísť do obchodov a nekonečne dlho si skúšať veci a zadarmo si ich brať. Druhý bodbol vliezť všetkým do domov a pohrabať sa im tam. Prvý bod sme splnili vo veľkom.Vybrali sme si vyše sto oblečení. Odniesli sme si ich domov. Boli sme celé šťastné.Druhý bod nás až tak nebavil. Tak sme si vymysleli tretí. Zobrali sme mojej mame autoaj kľúče a pomaly sa snažili ísť v ňom. Je až nemožné veriť tomu, že sme nenabúrali.Obidve sme sa vystriedali. Ja som išla k letisku a naspäť zase šoférovala Naty. V tom smezatúžili ísť sa fotiť v nových oblečeniach so špičkovým foťákom, ktorý sme si tak troškupožičali z predajne. Ako sme schádzali tými schodmi, skontrolovali sme tie veľké hod-iny. Našťastie, čas bol stále zastavený. No Naty opäť zakopla o schod a ja som sa začalastrašne smiať, aká je nemotorná.Vtom mama zakričala že máme vstávať. My sme otvorili oči a boli sme v posteli. Bolo 31
  31. 31. nám to dosť čudné. Pozerali sme okolo dosť nechápavo. Ja som z postele vstala prváa hneď nato Naty. Ako inak zase spadla. Vážne! Skotúľala sa z postele. A čo nenašla. Nazemi ležal papier, pri ktorom ležal ten špičkový foťák. Na papieri stálo:„Tak čo, užili ste si to? PS: Foťák máte na pamiatku. S pozdravom pán Čas.“Keď si ho Naty prečítala, podala mi do ruky foťák. Ani jedna z nás nič nehovorila, aj keďmy sme zvyčajne dosť ukecané. Rýchlo sme sa utekali pozrieť na hodiny a bolo sedemhodín ráno. Boli sme vážne veľmi udivené, no rozhodli sme sa nikomu nič nepovedaťa o foťáku všetkých oklamať tak, že nám ho dala spolužiačka.Nevládne sme si sadli na schody a  len rozmýšľali a  rozmýšľali, či to bol sen, aleboskutočnosť.32
  32. 32. Ráno sa zastavil čas Lujza Šablatúrová12 rokov, II. kategória, ZŠ Jozefa Urbana, Jenisejská 22, Košice Často spomínam na ten jeden deň, keď sa mi splnil dávny tajný sen. Veľmi som túžila malého brata mať a svoju veľkú lásku mu dať. Raz som sa dozvedela tajomstvo veľké, také, čo nikdy neprezradia v telke. Mamke už v brušku dieťatko rastie, o pár mesiacov jeho plač zaznie. Potom deň za dňom sa míňal pomaly, najprv bola jar, aj leto sme už mali. Po ňom konečne prišla i jeseň, dookola znela veselá pieseň. Bol neskorý večer, všade tma vládla, moja mamka nástup do sanitky zvládla. Od tej doby sa čas stále len vliekol a ráno o šiestej zastal už celkom. V tej chvíli práve zazvonil zvonec a nášmu čakaniu urobil koniec. Na druhej strane slúchadla sa milý hlas ozval a nás do krajiny šťastia navždy pozval. Vtedy čas veru dosť dlhú dobu stál, až kým domov neprišiel náš malý kráľ. No teraz už letí, už prešlo pár rokov, spravili sme spolu mnoho šťastných krokov. A keby zase ten správny okamih nastal, nebola by som proti, keby čas opäť zastal. 33
  33. 33. Rytierska hra Dalibor Bačo 12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá IdaDnes ráno som sa zobudil do nezvyčajného hluku. Všade okolo sa ozývalo búchanie,klepanie, erdžanie koní a vzduchom sa vznášali čudné vône.„Kde to som?“ Ešte rozospatý som prišiel do kuchyne, aby som sa spýtal maminy, čo sadeje. A neveril som vlastným očiam.Ocitol som sa v starodávnej izbe. Nebola tam dlážka, len samé drevené lavice. Maminavarila čosi vo veľkom kotle. Na sebe mala čudnú dlhú sukňu a na hlave čepiec. Mojasestrička jedla drevenou lyžicou nejakú kašu. Cez otvorené dvere som videl rytierov,ktorí len tak postávali alebo jazdili na koňoch.„Moje nervy,“ pomyslel som si, „veď sa som sa zobudil v stredoveku.“Pri raňajkách som sa dozvedel, že v tejto dobe sa nechodí do školy. Supeeeeer!!! Hneďsom sa pustil do prieskumu okolia. Okolo nás boli chalupy, kde bývali hrnčiari, dro-tári, šperkári, tkáči a košikári. Bývali sme na hrade, pretože môj ocino bol hlavnýmkráľovským kováčom. Mal veľkú dielňu a veľa tovarišov, ktorí sa u neho učili kováčskemuremeslu. Vyrábali pre kráľových rytierov meče, kopije a brnenia. Najviac sa mi páčilo,že som si mohol tie meče vyskúšať. Niektoré však vážili viac ako ja, tak som ich vôbecnevládal zdvihnúť. Každý deň som pomáhal v dielni, ale to ma veľmi nebavilo. Chcelsom sa stať rytierom a bojovať za kráľa, ako moji strýkovia Karol a Marianus. Viedlirytierske výpravy, chránili kráľovstvo pred napadnutím. Ich manželky boli komornéa vyšívali pre kráľovnú látky a koberce.Každý týždeň k nám chodili strýkovia na návštevu a spolu s mojím otcom poľovali najelene a diviaky, ktoré potom odnášali do kráľovskej kuchyne. Marianus bol hlavnýmveliteľom rytierov a  Karol cvičil budúcich rytierov v  boji, trénoval ich streľbu a  bojs kopijou. To sa mi veľmi páčilo! Mojím snom bolo stať sa jedným z nich. Nebolo tovšak ľahké, pretože ocino chcel, aby som sa tiež stal kováčom.Všetko sa zmenilo jedného dňa. Mal som narodeniny a dostal som svoju prvú kopiju.Všetci sme išli na prechádzku .Zrazu som zbadal, ako sa zozadu k nám blíži veľký di-viak. Nikto si ho nevšimol. Išiel priamo na moju sestričku Kajku. Neváhal som, vy-tiahol som svoju novú kopiju a trafil som ho. Všetci sa tešili, že sa nič nestalo. Chválilima, že som sestričku zachránil a že som sa nebál. Vtedy ocino konečne súhlasil, že mastrýkovia môžu trénovať a prijmú ma do rytierskej školy. Hurá!Potom nasledovali najťažšie dni v mojom živote. Každý deň som jazdil na koni, strieľalz luku, plával, hádzal kopijou a učil som sa bojovať s mečom. Najťažšie zo všetkého bolobrnenie, ktoré som na sebe nosil, ale zvykol som si aj na to. Okrem toho sme sa museliučiť aj tancovať! V tábore som si našiel veľa kamarátov. Onedlho nasledoval môj prvý34
  34. 34. rytiersky zápas na koni s kopijou a boj s mečom Všetci mi držali palce a ja som porazilsvojho súpera. Nasledovalo slávnostné pasovanie všetkých žiakov za rytierov priamou kráľa. Museli sme zložiť prísahu, že budeme chrániť kráľovstvo pred všetkým zlým.Kľakol som si pred kráľa. V srdci som cítil hrdosť, keď ma pasoval do rytierskeho rádu.Bol to skvelý pocit, dostal som plnú rytiersku výzbroj: brnenie, prilbu, meč, kopijua nového koňa. Všetci sa tešili, mamina od radosti plakala a na moju počesť upiekliprasiatko. Oslava trvala až neskoro do noci. Keď som si líhal, myslel som na všetky boje, čo ma čakajú, Chcel som byť udatným rytierom, o ktorom sa budú písať legendy.Na druhý deň ma zobudil budík na mojom mobile. Bolo 6.30 ráno, pondelok, čas vstaťa ísť do školy. Na počítači mi blikala rytierska hra, ktorú som včera nedohral. Na obra-zovke bolo práve pasovanie za rytiera. Je to možné? Vstal som s úsmevom, lebo somvedel, že sa do stredoveku ešte určite párkrát vrátim. Katarína Gregová, 8. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice 35
  35. 35. Jedného dňa zastavil sa čas Sofia Jadrná 9 rokov, I. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21,Košice Jedného dňa akoby zastavil sa čas. Hľadím do diaľky a premýšľam zas a zas. Čo ak by sa čas naozaj zastavil? Čo by každý z nás v tej chvíli robil? Každý by robil asi to čo má rád, no prestať by musel v tej chvíli akurát. Keď čas dlho stojí, aj človek sa bojí. Človek sa bojí, že čas stojí navždy. Veď kto by sa nebál, keď sa bojí každý? Ak človek s dobrým priateľom sa baví, čas ako člnok po vode sa plaví. Keby sa v tej chvíli čas zastavil s priateľom by človek dni aj noci strávil.36
  36. 36. Radosť anjela smrti Soňa Štefaniová 11 rokov, II. kategória, ZŠ s MŠ Budimír 11Keď sa prebudila, mala taký zvláštny pocit, akoby sa zastavil čas. Pomaly otočila hla-vu. Nevedela, o čo sa pokúša. Chcela ničiť, búrať a byť znova normálna. Vôbec sa jejnepáčilo, kto je, čo sa z nej stalo. Nechcela byť anjel! A už vôbec nie smrti! Hlavou jepreletela spomienka z detstva: „Mierka, páči sa ti to?“ pýtal sa anjel. „Aňo!“ povedalomalé dieťa jej hlasom. Anjel jej podal kamienok, ktorý hral dúhovými farbami. Potria-sla hlavou. Odkedy je to povedali, nedokázala myslieť na nič iné.„Miera,“ ozvalo sa od dverí láskavým hlasom. „Môžem vojsť?“So spurným pohľadom otočila hlavu. „Chceli sme ti to povedať, keď budeš veľká,“ ho-vorila jej adoptívna mama Cecília. „No zjavili sa tu oni, musíš ísť...“„Mieroslava, vieme čo sa s tebou deje,“ prerušila ju Sera, anjel smrti. Jej mama malapravdu. Niečo sa s ňou dialo. Mieroslava sa poplašene zdvihla. Nevedela, že je tu. Serasa na ňu láskavo usmiala: „Chápem, máš výhrady, nevieš, čo urobiť, pretože si zvyknutána život tu a desí ťa tvoja schopnosť. Nie je to však hrozné. Práve naopak. Zosnulýmpomáhaš prísť do neba a zomierajúcim umrieť bezbolestne.“„Poď, ukážem ti aký je to pocit pomôcť.“ Mieroslava, rozhodnutá skúsiť to, zamierilak dverám, no Sera ju zastavila a ukázala na okno. Miera sa naklonila a pozrela dole.Vyše pätnásť poschodí. Vtom sa Sera zhupla von oknom a Mieroslava prvý raz uvidelakrídla anjela. Zo stredu ružové s jemnými perami, na koncoch silné, trochu poddajnépod náporom vetra. „Poď,“ vyzvala ju Sera. Hoc nevedela, čo robí, zhupla sa a zrazu sazjavili jej krídla. Boli pomerne menšie než matkine, no krásou sa jej viac než vyrovnali.Nadšene sa začala prelietavať po oblohe, no mama ju zastavila a povedala: „V tamtomobloku umiera jeden muž, poď,“ zamierila tam. Len čo vošli do izby, Mieroslave sazjavil v rukách notes. „Povedz meno tohto muža,“ poradila jej mama. Bol to Miero-slavin obľúbený učiteľ, a tak jeho meno poznala. „Peter Holý,“ povedala nervózne.Strany sa začali hýbať samy od seba. Na predposlednej strane bolo napísané Peter Holýa  za tým, že má umrieť o  dvadsať rokov neskôr. „Sera,“ nedokázala jej ešte povedaťmama, „tu sa píše, že má umrieť až o dvadsať rokov.“„Čo mám urobiť?“ opýtala sa. „Nič, ideme inam,“ povedala mama. A Mieroslava pocí-tila príjemný pocit. Veľa lásky a radosti. Pretože chcela pomôcť. A pomohla. Muž pre-stal blúzniť. Pochopila, že keď pomôže ešte viac, bude ten pocit silnejší. Bol to pocit,o ktorom hovorila mama... 37
  37. 37. Zastavený čas Erik Sponták 12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida Ráno vstanem, pozriem na hodiny. Čo som zistil? Budík nezvoní mi. Hodiny zrazu tikať prestali. Neviem, čo sa s nimi stalo, asi zaspali. Divím sa ja divím, čo sa to len stalo? Alebo žeby sa mi to len zdalo? Čo ak iba snívam? Alebo fakt bdiem? Žiaľbohu, objektívne to posúdiť neviem. Pýtam sa ja sestry, otca, brata, mamy, no nepomohli mi ani moji známi. Robím všetko čo sa dá, no hodina netiká. Keď už neviem čo mám robiť, idem sa ja o zem hodiť. Hlavu o múr búcham si a ťahám sa za vlasy. Vtom si zrazu spomeniem: „Som ja truľo preveľký, veď mi došli baterky!“38
  38. 38. Dnes ráno sa zastavil čas Martina Suchá 10 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, KošiceZačínajú sa jarné prázdniny. Už sa na ne dlho teším. Dnes sme pricestovali k babkea dedkovi, u ktorých vždy zažijem nejaké dobrodružstvo. Babka mi hneď všetko pou-kazuje. Majú aj nové biele zajace. Sú akési zvláštne. Jeden na mňa žmurkol. Ideme sapozrieť aj na sliepky. Čoskoro sa začne stmievať, preto ideme dnu neskôr spať.Sníval sa mi zvláštny sen. Bola v ňom malá víla. Zobudila som sa. Je skoro ráno – ešteje šero. Poobliekam sa a zbehnem do kuchyne, no nie je tam nikto. Začudujem sa, lebobabka je už o takomto čase hore a robí raňajky. „Asi zaspala, veď aj ostatní spia,“ pomys-lím si a idem von. Pozriem sa pred seba a uvidím malú vílu.„Ahoj, volám sa Betty,“ prihovorí sa mi. „Potrebujem pomoc. Som totiž hodinovávíla. Mám na starosti všetky hodiny a zrazu sa tie hlavné pokazili. Myslím, že z nichniečo vypadlo,“ vysvetľovala mi Betty. „Pomohla by si mi nájsť vypadnutú súčiastku?“pokračuje ďalej.„Určite!“ súhlasím a hneď začíname hľadať. Hľadáme všade – pod kríkmi, pod stro-mami.„Prečo vlastne ešte všetci spia?“ opýtam sa Betty.„Zastavil sa čas. Všetci okrem zvierat a nás spia.“Chcem sa o tom naozaj presvedčiť, a preto idem pozrieť zajace a sliepky. Keď sa zastavímpri zajacoch, opýtajú sa ma: „Nehľadáš toto?“ Podajú mi zvláštnu vec, ktorá vyzerá akosúčiastka z hodín.Ukážem to Betty a tá sa hneď zaraduje: „Veď toto je súčiastka z hodín!“Zavedie ma k hlavným hodinám. O chvíľu sú opravené. Betty mi dá darček – náramok,a potom sa rozlúči: „Ahoj! Už musím ísť. Možno sa ešte stretneme,“ zamáva mi.Zrazu sa prebudím. Ležím v posteli. Bol to iba sen? – preblysne mi hlavou a na rukezbadám náramok. Zídem dolu schodmi do kuchyne. Stojí v nej babka a robí raňajky.Pozdravím sa a utekám von k zajacom. Za svoju neobyčajnú pomoc im dám chutnúodmenu – veľa mrkvy. 39
  39. 39. Stroj času Viktória Vargová 12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida Stalo sa to dnes ráno. Niečo veľmi zvláštne, až neuveriteľné. Nebudem vás už toľkonapínať a poviem čo sa vlastne prihodilo. Dnes ráno som šla do školy. Bola som asi v polovičke cesty, keď sa mi niečo zazdalo.Pozrela som sa okolo seba a všetko sa mi zdalo nejaké nezvyčajné. Nezaoberala som satým a išla som ďalej. Keď som prišla do školy, nikto tam nebol. Poprezerala som všetkytriedy a v jednej som našla našu upratovačku, ako sa opiera o metlu a bezducho pozerádo neznáma. Pekne som sa jej prihovorila, no neodpovedala mi. Uvedomila som si, ženiečo nie je v poriadku. Vybehla som na ulicu. Stálo tam plno nehybných ľudí. Cítilasom sa ako v zakliatej krajine. Čas okolo mňa sa úplne zastavil. Najskôr som sa z tohotešila. V obchode som si nakupovala veci a jedlo bez zaplatenia. Mohla som ísť spať,kedy som chcela, veď čas vôbec neplynul. Raz som ochorela a šla som k lekárovi, no onzastal v čase. Začala som si uvedomovať nevýhody tejto situácie. V podstate som bolana celom svete sama. Nemala som sa ani s kým porozprávať.Smutná som sa prechádzala po prázdnych uliciach, keď som zbadala nejaké zvláštnesvetlo. Rozbehla som sa za ním a zbadala som veľký čudný stroj. Bolo na ňom plnočísel. Uprostred stroja stál zvláštny muž a niečo počítal. Pozdravila som mu, no on namňa nakričal, že môže začať odznova. Spýtala som sa ho: - A čo môžete začať odznova?- No predsa počítať roky!- Načo počítate roky?- Skúšam môj vynález - stroj času, - odpovedal muž.- Takže asi budete vedieť prečo tu zastal čas?!- Áno viem. Keďže robím so špeciálnym strojom, musím najskôr čas zastaviť, - pove-dal... - – Prečo práve tu? Veď na svete je toľko miest ...!- Nuž, áno, ale mne sa páči práve tu.- Dobre, ale prečo som len ja jediná nezastala v čase?- Ukáž mi ruku! Aha, to sú ochranné hodinky, urobia okolo teba neviditeľný štít, a takťa ochránia pred mojím pokusom.- Fíha, to som nevedela! Ako sa vlastne voláte?- Časostein a ty?- Ja som Viki. Vedeli by ste dať všetko do pôvodného stavu? Lebo mne je tu samej akosismutno.- Vidíš, na to som nemyslel, ale ak chceš, urobím to. Rád ľuďom pomáham.- Chcem, veľmi to chcem!- Táááááák... a už to je!40
  40. 40. -Ďakujem, ujo Časostein!- Nemáš začo. No, ja už pôjdem, - povedal Časostein a zmizol za kopcom.Čas sa znovu rozbehol a všetko sa vrátilo do starých koľají. 41
  41. 41. Dnes ráno sa zastavil čas Kristína Vantuchová 13 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, Košice„Cŕŕn, cŕŕn.“„Ešte desať minút.“„To si hovorila pred polhodinou. Zase zmeškáš. Ja idem, pá.“Pomaly som sa posadila a  pozrela na hodiny. Ježkove oči. Bolo štvrť na osem! Zasenestihnem. Dnes mi to už vrátnik len tak neodpustí. Už minule hromžil, ale dokázalasom ho presvedčiť. No dnes to musím stihnúť, inak dostanem zápis. Rýchlo som si šlazbaliť desiatu a tašku. A umyť sa. Nestíhala som nič. Och, chcem zastaviť čas! Rýchlosom vybehla z kúpeľne a skontrolovala hodinky. Stále bolo štvrť na osem. Čudné. Veďsom sa chystala minimálne pol hodinu. Ale všimla som si, že hodinky zastali. Jasné,pokazili sa. Skontrolovala som aj tie v inej izbe, no aj tie s určitosťou oznamovali, žeje švrť. Keby tak išli! Súrne som potrebovala vedieť čas. Odrazu sa hodiny pohli ďalej.Lenže tieto boli nastavené na satelit. Mali by ukazovať presný čas. A  nie zastaviť sa.Vtom mi prišla na um zvláštna myšlienka. Možno viem zastavovať čas.„Chcem zastaviť čas!“ pomyslela som si. Hodiny zastali. Chvíľu som sa tak hrala.Zastavovala a  znovu spúšťala. No po pár minútach ma to prešlo, zastavila som časa pomaličky sa chystala do školy. Keď som už nemala čo robiť, sadla som si na posteľa učila sa na biológiu. Včera som to nestihla. Keď som sa doučila, spustila som čas a šlado školy. Všetko bez stresu a v pokoji. Do školy som prišla prvýkrát v predstihu.Na prvej hodine bola písomka z biológie ako som aj čakala, no tentoraz som zastavilačas, porozmýšľala a napísala som test s dobrým pocitom.„Cŕŕn, cŕŕń.“„Ešte desať minút.“„To si hovorila pred polhodinou, Tak ja idem. Ahoj.“42
  42. 42. Strašiak Liela Terézia Michalíková 13 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, Košice„Aaaaaa. Pomóc. MAMIII!“ kričala som.Neviem koľko bolo hodín, pretože ešte neviem čísla. Mám ešte len päť rokov. Mamarozhodila dverami a pozrela sa na mňa vystrašeným pohľadom. „Čo je? Čo sa deje?“spýtala sa ma hystericky.„V mojej skrini je bobo,“ povedala som a natiahla som si paplón až po nos. Mama ot-vorila moju skriňu a pri svetle nočnej lampičky sa pozrela dnu. „Neboj sa, Mirka. Ničtam nie je. Iba sa ti to snívalo.“„Ale ja som to počula.“ Protestovala som.„Nie je tam nič, čo by tam byť nemalo. Poď sa pozrieť,“ povedala mama. Postavila somsa a šla som s mojíim mackom v ruke ku skrini. Pozrela som sa do nej a nebolo tam ničnezvyčajné. Bolo tam moje oblečenie, pár škatúľ od topánok a hračky. Mama zavrelaskriňu a ja som si znova ľahla do postele. Mama ma prikryla a pobozkala ma na čelo.„Dobrú noc. Musíš sa vyspať. Zajtra je tvoj veľký deň,“ povedala mama a odišla. Myslelana moje narodeniny. Zavrela za sebou dvere a ja som zhasla moju lampičku. Zavrelasom oči a zrazu... „Ahoj. Volám sa Liela,“ počula som dievčenský hlas. Zľakla som saa zapišťala som. Vyliezla som z postele a prišla som bližšie ku mojej skrini.„Ahoj. Volám sa Liela,“ ozvalo sa znova.„Ahoj. Kto si?“ spýtala som sa.„Som hladná,“ ozvalo sa znova. „Tak počkaj tu. Hneď ti niečo prinesiem,“ povedala soma po špičkách som prešla ku dverám.„Nechoď preč! Bojím sa,“ povedal hlas.„Neboj sa. Hneď sa vrátim,“ upokojila som Lielu. Šla som do kuchyne a snažila somsa niečo nájsť. Prvé, čo som zbadala, bola misa s ovocím. Bola na skrinke a ja som naňu nedotiahla, tak som si pritiahla stoličku. Hrkotala veľmi nahlas a ja som sa bála, žesa zobudia moji rodičia. Chvíľu som počúvala, ale okrem ockovho chrápania som ničnepočula. Vyliezla som na stoličku a vybrala som z misy banán. Stoličku som nechalatak a rýchlo som bežala do svojej izby. Potichu som zatvorila dvere a pootvorila somskriňu. Banán som položila ku krabici v rohu skrine.„Ďakujem,“ ozvala sa Liela.„Nemáš za čo. Odkiaľ si?“ spýtala som sa jej. Liela bola ticho. Asi ešte je. Pomyslela somsi.„Poď sa hrať,“ povedala Liela zrazu.„Teraz sa hrať nemôžme, ale zajtra na mojej oslave sa budeme hrať. Sľubujem,“ povedalasom Liele a chcela som otvoriť skriňu. 43
  43. 43. „Chcem ísť spať,“ ozvala sa Liela zrazu.„Poď von a môžeš spať so mnou v mojej posteli,“ povedala som jej. Nevyšla zo skrine,takže som si myslela, že bude spať tam. Ja som si šla ľahnúť do svojej postele a pozoro-vala som skriňu. Zrazu mi niečo napadlo. Aby bola Liela šťastná, urobím jej postieľku.Mala som jednu posteľ pre bábiky a aj malý vankúšik a dečku. Otvorila som skrinkuvedľa mojej skrine a vybrala som z nej postieľku. Bola úplne na spodku všetkých vecí,ktoré boli v skrinke. Keď som trhla postieľkou, všetky veci sa vysypali von zo skrine.Znova som sa započúvala, ale teraz už rodičia nespali. Narýchlo som hračky pohádzalapod posteľ a  ľahla som si do nej. Zavrela som oči práve vtedy, keď mama vletela domojej izby. Za ňou pribehol môj ocko. Keď uvideli, že spím, usmiali sa a odišli. Počkalasom, kým sa zatvoria dvere na spálni rodičov, aby som mohla ísť dokončiť postieľku preLielu. Postieľku som položila pred skriňu a dala som do nej vankúšik a dečku. Dala sompostieľku do skrine a zatvorila som ju.„Dúfam, že sa ti bude dobre spinkať,“ povedala som jej a znova som si šla ľahnúť dopostele. Chvíľu som pozerala na skriňu, ale po pár minútach mi klesli viečka a zaspalasom.„Všetko najlepšie,“ zobudil ma mamin hlas pri mojom uchu. „Ďakujem,“ povedala som mame s úsmevom a pretrela som si oči rukou. Zívla som sia rozhliadla som sa po izbe, aby som zistila, kto všetko tu je. Bola tu moja mamka, ocko,babka s dedkom a všetci moji kamaráti, ktorí mali prísť až na moju oslavu.„Čo tu robia moji kamaráti? Veď je ešte len ráno,“ spýtala som sa mamy.„Už sú tri hodiny poobede, zlatko. Spala si veľmi dlho, hoci neviem prečo,“ povedalamama.„V skrini bola Liela a ja...“„Aká Liela?“ spýtala sa moja kamarátka Miška.„Neviem, nevidela som ju,“ povedala som jej.„To sa ti iba snívalo. Poď si do obývačky rozbaliť darčeky,“ povedala mi mama. Všetkydeti vykríkli a  hrnuli sa von dverami na chodbu a  do obývačky. Ešte v  polospánkusom sa vyteperila z postele a šla som do obývačky. V obývačke bola veľká hŕba farebnezabalených škatúľ. Vedľa nich na stole bola veľká torta. Mamka zapálila sviečku, ktoráznázorňovala číslo šesť. „Sfúkni si sviečku a niečo si želaj!“ povedala mi mamka. Prišlasom ku torte a rýchlo som sfúkla sviečku.„Prajem si, aby som zistila, kto je Liela,“ povedala som si sama pre seba. „Poď si rozbaliťdarčeky,“ povedala Miška a  ťahala ma ku kope s  darčekmi. Otvorila som si všetkydarčeky a zostal už len posledný.„Ten je od nás,“ povedala mamka a ocko ju objal. Škatuľa bola zabalená v ružovom ba-liacom papieri a  previazaná ružovou stuhou. Stuhu som rozstrihla nožnicami vedľaseba a papier som roztrhla rukami. V tom darčeku bola priehľadná škatuľa, v ktorejbola bábika. Mala červené šaty a blonďavé vlasy. Vybrala som ju zo škatule a uvidelasom, že na ruke má nejaký gombík. Stlačila som ho a bábika povedala: „Ahoj, volám saLiela.“ Stlačila som ho znova.„Ahoj, volám sa Liela.“ Zasmiala som sa. Moje prianie sa splnilo.44
  44. 44. Dnes ráno sa zastavil čas Martin Muzelák 13 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, KošiceRaz som sa zobudil v jedno zimné studené a chladné ráno. Počas noci vonku nasnežilometer snehu. Keďže bývam na prvom poschodí, takmer nič som cez okno nevidel.Vonku nikto nebol, pretože sa nikto nevedel dostať von z domov a panelákov. Autá ne-jazdili a všetko bolo zatvorené. Celý deň dávali v televízii iba správy o tom, aká je situá-cia vonku. No počas poobedia nám doma vypadol aj elektrický prúd. Nemali sme čojesť a ani sme nevedeli, čo robiť, keďže nám doma nič nefungovalo. Dokonca nám nešlaani voda, pretože nám zamrzla vo vodovodných kohútikoch. Jediné, čo nám ostávalo,bolo to, že začneme vykopávať cestu cez sneh. Bol večer a sprístupnili sme 10 metrov.Aj tak to nestačilo, aby sme sa dostali k ceste. Rozhodli sme sa, že pôjdeme spať a dúfalisme, že ďalšie ráno bude o čosi lepšie. A veru aj bolo. V noci stúpli teploty výrazne nadnulu a všetok sneh sa počas noci roztopil. Začala nám fungovať voda , elektrika a mestozačalo opäť žiť. Katarína Gregová, 8. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice 45
  45. 45. Dnes ráno sa zastavil čas Viktória Veľková 14 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, KošiceNa strome sa chvel posledný strapatý list. On stál prilepený na okne a sledovalmalý potok na ceste vytvorený dažďom. Ona sedela v kresle; jej nohy sa pre-pletali na starom koberci uprostred malej izbičky. Boli sami. On prešiel k nej,kľakol si a vtisol jej ľahký bozk na mäkké líce. Ostal na kolenách a  v  rukáchstískal jej ruku. Už sa ani nepohli.Vo vedľajšej izbe plače dieťa - krásne ružové novorodeniatko. Sníva o poslednejspomienke na mamu a jej tvár v kŕči. Je hladné.Na ceste stojí auto. Vodič spí. Hlavu má zloženú na volante. Auto trúbi.Zvuky v  izbe, kde bolo počuť trúbenie a  čoraz vrúcnejší plač dieťaťa, zrazuprerušil iný zvuk: BIM-BAM; BIM- BAM; bili hlasno a ešte stále, aj keď už malobyť dávno po šiestej hodine ráno.O  desať domov ďalej čakali len na to. Vyšli von. Fotili, natáčali, v  tvári malizvláštny pohľad. Trojica mužov v sivom oblečení pobavene pozerá na bezhyb-ný, bezfarebný svet. V malej chate leží pes, sleduje dážď. Oči má ani slnce, telohorí... Za rohom toho domu sa dvaja majú radi. A v kráse toho obrazu sa ob-javila farba. Šírila sa zo zapýrených líc do celého okolia a rozhýbali sa drobnékvapky padajúceho neba.A vtom padol posledný list zo stromu a poslednýkrát sa napil v potoku dažďovýchsĺz. Muži v sivom skončili pod kolesami auta, ktorého vodič dostal infarkt. Ichdôkaz o tom, čo videli, je teraz v každom z tých stotisíc kúskov fotoaparátu. Onvstal od umierajúcej ženy a šiel k hladnému dieťaťu. Pes prestal horieť túžboupo samote a vbehol medzi dažďový tanec. Dvaja sa prestali mať radi a išli prečso svojím odrazom v kvapkách. Hodiny, ktoré radi spievali svoju bimbamovúsymfóniu, ukázali minútu po šiestej.Myslím, že posolstvo je jasné ako slnko v psích očiach. Každému z týchto tvo-rov, bytostí , vecí bol doprianý čas. A len vy viete, že dnes ráno sa kdesi zastavil.46
  46. 46. Dnes ráno sa zastavil čas Antónia Verebová 13 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, KošiceV utorok ráno sa zastavil čas. Áno, dobre ste počuli, v utorok sa zastavil čas a ja vámto všetko vyrozprávam. Volám sa Natália a  mám jedného mladšieho brata Dávida.Chodíme na tú istú školu, ale on je piatak a ja som deviatačka.V jeden krásny letný deň, bol presne utorok, sme tak ako každé iné ráno šli do školy.Ešte nič nebolo čudné, no cestou sme stretli jednu starú pani. Vyzerala zničene. Opýta-la sa nás, kde je cesta k nemocnici. Naše mesto veľmi dobre poznáme, a tak sme jej cestuukázali. Keď sme prišli do školy, v školskom rozhlase hlásili: „Natália a Dávid Nováko-vci, dostavte sa ihneď do zborovne.“ S bratom sme na seba pozerali, čo sme urobili? Keďsme prišli do zborovne, moja triedna učiteľka mi oznámila, že pani, ktorú sme rános Dávidom stretli, nás čaká v nemocnici na oddelení srdcovo-cievnych ochorení. Pýtalasom sa jej, prečo práve nás?! Povedala mi iba to, že nás čaká a máme rýchlo prísť zaňou. Neváhali sme a s bratom sme rýchlo utekali do nemocnice. Každý vedel, kto sme.Čudovali sme sa, ale aj tak nás nič nezastavilo a pokračovali sme v ceste. Keď sme prišlina izbu, kde ležala neznáma stará pani, čakala nás tam s  jednou starou zaprášenoutruhličkou. Nič nevravela dosť dlhú chvíľu, až kým sa môj brat neopýtal, kto vlastneje. Usmiala sa a  povedala nám, že máme otvoriť truhličku. My sme ju počúvli a  o-tvorili ju. Zrazu sme sa ocitli v nejakej zvláštnej krajine. Bola to krajina, kde nepoznalihodiny a ani čas. Páčilo sa nám tam, ale niečo nám nebolo jasné. Prečo nemajú čas.Zastavil sa pri nás jeden malý mužíček. Opýtal sa nás, či chceme vidieť záhadnú krajinuplnú malých ľudí. Neváhali sme. Keď nás sprevádzal po ich krajine, bola veľmi čudná.Asi najdivnejšie na nej bolo to, že nemali čas. Vypytovali sme sa záhadného mužíčka,prečo? On nám vravel: ,, Keby sme mali čas, boli by sme takí pojašení ako ľudia v nor-málnom svete“. Vyskočili sme naňho poznámkou: ,,Nie sme pojašení!“ On sa iba us-mial a ukázal nám, ako vyzerá ich svet a ako vyzerá ten svet náš. Boli úplne odlišné.Nikto sa nikde neponáhľal, všetci boli pokojní a šťastní. Ten deň bol krásny. Krajinabola zázračne zaujímavá a my sme mali veľa nových zážitkov. Keď boli tri hodiny poo-bede, truhlička sa zjavila tak rýchlo, akoby z neba spadla. Otvorila som ju a my smesa opäť zjavili na oddelení srdcovo-cievnych chorôb. Stará pani vyzerala oveľa lepšie.Poprosili sme lekárov, aby nás nechali samých, aby sme sa mohli porozprávať. Opýtalisme sa jej, prečo nám dala tú truhličku. Ona nám povedala, že nemá žiadne vnúčatáani deti, a preto je bolo samej smutno. Chcela nám ukázať, prečo by sa mal niekedyzastaviť čas. 47
  47. 47. Tik-tak stop Daniel Mantič 5.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, KošiceV meste Kyslouhorkovo, ktoré bolo preslávene kyslými uhorkami, žil Peter Pokazím.Sporil si so svojím kamarátom Maťom Opravím na stopky, ktoré videli u  profesoraOčka za 25 Eur. Už mali zarobené, nuž išli si ich kúpiť.„Dobrý deň, pán profesor!“„Ahoj, chlapci, prišli ste si kúpiť tie stopky?“ privítal ich profesor Očko škúliac jednýmočkom.„Ó, áno prišli. Tu máte 25 eur.“„Ďakujem, ale musím vás poučiť. Tieto stopky čas nestopujú, oni ho zastavujú, a potomho zas spúšťajú, ale pozor, môžete sa s nimi aj presunúť v čase,“ povedal Očko tajom-ným hlasom a žmurkol očkom.Peťo a Maťo sa potešili a išli ich vyskúšať. Vtom z predajne vyletel profesor, potkol sao kameň, ale Peťo stlačil stopky a profesor ostal stáť vo vzduchu pri páde na nos.„Prečo čas stojí?“ pýta sa Maťo.„Lebo som ho zastavil. Tie stopky fakt fungujú. Jupííí!“Peťo ich znova stlačil a pán profesor spadol na nos. V tej chvíli obaja utekali preč. Bálisa, že sa na nich profesor bude hnevať.Ďalšie ráno sa Peter Pokazím dozvedel, že sa mu narodí brat. Strašne sa potešil, že budemať súrodenca. Potom to bežal povedať Maťovi, ale v tej chvíli mu z vrecka vypadlistopky a rozbili sa.„Ááááááááááááááá, och nie! Moje stopky. No ešteže sa nezastavil čas,“ vzdychol si Peťoa išiel za Maťom Opravím. Utekal rýchlo, ale aj tak sa mu zdalo, že stále beží pomalšiea pomalšie. Pribehol k  Maťovmu domu a  vraví: „Musíme isť rýchlo za profesorom,hodinky mi spadli a čas sa spomaľuje. Myslíš že sa zastaví úplne?“„To neviem, ale asi áno,“ povedal zhrozene Maťo.Keď prišli k profesorovi, zistili, že vtáky na oblohe zastali.„Čo ste to spravili?“ kričal na nich profesor z obchodu. „Čas o chvíľu úplne zastane!“„Rozbili sa stopky, pán profesor!“ zakričali obaja spoločne.„Och, to je strašné,“ zavzdychal profesor a zdvihol si okuliare, „čas sa zastaví už zajtraráno!  Nedá sa s tým nič robiť. Veď sme spomalení!“„Profesor a nemáte ešte jedny stopky?”„Nie, tie stopky boli môj prvý vynález a viac som ich nezostrojil. Ale je tu ešte jedna48
  48. 48. možnosť....“„Tak sem s ňou!“ vykríkol Maťo.Profesor priniesol zo skladu dva náramky.„Na čo nám budú náramky?“„Tie náramky sú špeciálne, preto, lebo vás nezastavia.“„Ale ako máme spustiť čas?“„Z  hodiniek vyberte malú doštičku s  kolieskom vo vnútri. Musíte ju dať do vášhonáramku.“Hneď ráno sa zastavil čas, a tak sa chlapci zobudili sami. Všetko naokolo stálo a niktosa nehýbal. Ale keď sa Peťo zobudil, videl pri svojej posteli kolísku s dieťaťom. Nakukola zistil, že je to jeho novorodený brat Samko. Strašne sa potešil, že má brata, a pretorýchlo utekal spustiť čas, aby sa mohol zo svojím bratom Samkom hrať. Prišiel k Maťovia spolu išli na miesto, kde Peťo rozbil hodinky.„Tu som tie stopky rozbil,“ ukázal na zem.„Tak rýchlo nájdime tú doštičku,“ navrhol Maťo.Hľadali a hľadali, až zrazu Peťo vykríkol: „Tu je!“„A teraz to máme dať do náramku? Ale ako? Nevidím žiaden otvor.“Chvíľu špekulovali, ale nakoniec na spodku náramku našli malý zárez a tam vložilidoštičku. Vtom sa čas znovu spustil.Keď prišiel Peťo domov, mama mu oznámila, že sa mu narodil brat. Po obede sa prišlacelá rodina pozrieť na malého Samka.Bol tam aj Maťo a ticho zašepkal Peťovi do ucha: „Ešte dobre, že to všetko takto dobredopadlo a nikto ani netuší, aké dobrodružstvo sme zažili.“„Ani si neviem predstaviť, čo by bolo, ak by sme ten čas nespustili,“ odpovedal Peťo. 49
  49. 49. Dnes ráno sa (v Londýne) zastavil čas Martin Vacula 11 rokov, II. kategória, Spojená škola svätých košických mučeníkov, Čordákova 50, KošiceBolo raz jedno anglické tajomstvo. To tajomstvo sa ukrývalo v starodávnej veži BigBen. Bol to jeden usilovný škriatok. Mal na starosti londýnsky čas.Čas plynul v Londýne ako obvykle až do jedného sobotňajšieho rána. Nikto to nevedel,ale škriatok zaspal.Všetci ľudia sa zľakli, keď sa pozreli na Big Ben. Deti nešli do školy, dospelí do práce.Celý Londýn čakal.Prišli detektívi, a nezistili príčinu. Nikto, kto poznal to tajomstvo, ho nechcel prezradiť.Okrem princa. Stráže dostali rozkaz zalepiť princovi ústa lepiacou páskou a zatvoriť hodo blázinca.Len princ vedel, ako zobudiť takéhoto škriatka. Škriatkov zobudíte iba tak, že vytrhnetejedno krásne pávie pero a škriatka ním pošteklíte po nohe.Ľudia len čakali a čakali.Princovi sa nejakým zázrakom podarilo z  blázinca utiecť. Hneď utekal za agentomŠpilkom. Agent Špilka ho vypočul a spolu utekali do veže.Keď tam udychčaní prišli, uvideli spiaceho škriatka. Princ sa čapol po čele a zakričal:„Ja som ti zabudol povedať, ako škriatka zobudíme!“Opäť bežali dole a hľadali nejakého krásneho páva. A veruže ho našli – v ZOO. Princneváhal, páva si kúpil a utekal späť do veže.Pošteklil škriatka po nohe a škriatok sa zobudil a hneď začal pracovať.Všetky hodinky sa v jednej stotine sekundy sfunkčnili. Deti boli smutné, že museli ísťdo školy. Dospelí utekali do práce.Ľudia sa viac nechceli spoliehať na škriatkovu usilovnosť. Vymysleli hodinkyna alternatívne zdroje energie a dúfali, že sa už čas nikdy nezastaví.50

×