Vyskum vyuzitia urbanizovanej krajiny (principy, metody, hodnotenie)

GEOGRAFICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED V Ý S K U M V Y U Ž I T I A U R B A N I Z O VA N E J K R A J I N Y (princípy, metódy, hodnotenie) Písomná práca k dizertačnej skúškeAutor: Mgr. Miloslav OfúkanýŠkoliteľ: doc. RNDr. Ján Oťaheľ, CSc.Študijný odbor: 13 - 03 - 9 regionálna geografia Bratislava 2000

OBSAH1 ÚVOD............................................................................................................ 12 POJEM KRAJINA V GEOGRAFICKEJ LITERATÚRE .................................. 43 FORMOVANIE VÝSKUMU VYUŽITIA KRAJINY .......................................... 7 3.1 POJEM VYUŽITIE KRAJINY .................................................................. 8 3.2 POJEM KRAJINNÁ POKRÝVKA .......................................................... 104 VÝVOJ MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY ................................................. 125 METÓDY MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY ............................................. 156 METÓDY HODNOTENIA VYUŽITIA KRAJINY........................................... 17 6.1 MULTITEMPORÁLNA ANALÝZA - HODNOTENIE ZMIEN .................. 17 6.2 EKONOMICKÝ PRÍSTUP - THÜNENOV MODEL ................................ 21 6.3 ESTETICKÝ PRÍSTUP - KRAJINNÝ OBRAZ ....................................... 227 VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY ..................................... 24 7.1 MAPOVANIE URBANIZOVANEJ KRAJINY ......................................... 24 7.2 PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA - ANALÝZA URBANIZOVANEJ KRAJINY............................................................................................... 27 7.3 ZÁKLADNÉ SMERY GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU PRIESTOROVEJ ŠTRUKTÚRY MESTA........................................................................... 30 7.4 FUNKČNO-PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA ............................. 31 7.5 VÝBER ÚZEMNÝCH JEDNOTIEK HODNOTENIA .............................. 338 ZÁVER ........................................................................................................ 369 ZOZNAM LITERATÚRY.............................................................................. 37

1 ÚVOD So všestranným rozvojom spoločnosti, so zvyšovaním jej potrieb a ichuspokojovaním narastajú problémy vzťahu človek – príroda. Hoci je ľudskáspoločnosť vonkajším činiteľom, ktorý pôsobí na prírodu, je súčasťou prírodyako jej vyššia materiálna forma. Ľudská spoločnosť je výsledkom vzájomnéhopôsobenia človek - príroda, pretože prírodné podmienky majú vplyv na jejformovanie a život. Vplyv prírodných podmienok sa prejavuje prostredníctvomspoločenskej výroby. Prírodné prostredie a jeho zákonitosti podmieňujúspoločenský vývoj, ale nie sú jeho bezprostrednou, základnou príčinou. Poznanie geografického prostredia je možné len poznaním jehozákonitostí na základe príčinných vzťahov, objektívnej kauzality a rešpektovanívzájomného vplyvu jeho základných zložiek (príroda – spoločnosť). Totopoznanie je zvlášť dôležité pri zabezpečovaní uspokojenia spoločenskýchpotrieb, pri rozhodovaní v oblasti hospodárskeho riadenia, pri plánovanízásahov do prírody, pri hľadaní optimálneho vzťahu medzi prírodou aspoločnosťou. Poznanie týchto zákonitostí nedovoľuje preceňovať, ale anizanedbávať vplyv prírodných faktorov na spoločenský vývoj a umožňujepochopiť reálnu priestorovú štruktúru geografického prostredia v procese jehovývoja (Oťaheľ 1979). Práve využitie a priestorová organizácia krajiny, ako prejavuspokojovania spoločenských potrieb mali by rešpektovať a vychádzať zpoznania zákonitostí geografického prostredia a mali by vystihovať optimálnypomer vzťahu človeka, prostredníctvom jeho nárokov a potrieb, k prírodnémuprostrediu, podľa jeho kvality (zákonitostí) (Oťaheľ 1979). Podľa Mazúra (1972) sa výskum otázok zabezpečenia spoločnostinevyhnutnými potrebami z aspektu racionálneho využívania a priestorovejorganizácie stáva úlohou modernej geografie, ako disciplíny o priestorovejsyntéze, ktorá môže poskytovať vedecké základy pre územné usporiadaniehospodárstva, dopravy, sídiel a obyvateľstva a tiež na ochranu a tvorbuživotného prostredia. Spoločenské poslanie geografie pri výskume krajiny z hľadiskaexistenčných potrieb človeka, ktoré narastajú so zvyšovaním jeho životného 1

štandardu a so zdokonaľovaním organizácie spoločnosti zdôrazňuje aj Drdoš(1978). Čiastkové problémy v humánnej geografii majú v súčasnosti veľmidynamický smer. Vyplýva to práve z podmienok, ktoré nastolila transformujúcasa ekonomika v našej krajine po roku 1989. Na lepšie pochopenie územnýchzmien môže poslúžiť i mapa využitia krajiny, ktorá má v podstateinterdisciplinárny charakter. Súčasné využitie krajiny (land use) je výsledkom dlhodobého pôsobeniačloveka na jej prírodné prostredie. Čím bolo územie skôr osídlené, tým mávýraznejší charakter urbanizovanej krajiny. Čím bolo osídlené neskoršie, tedavzdialenejšie od starých urbanizovaných jadier, tým má väčší podiel pôvodnáprírodná krajina. Konkrétny útvar charakteristických plôch, formovaných v procesehospodárenia a osídľovania počas mnohých stáročí, je preto integráciouprírodných, historických, sociálnych a ekonomických faktorov. Sledovanie azaznamenanie súčasného stavu využitia krajiny je dôležité pre ďalšieplánovanie do budúcnosti. Integratívny prístup k výskumu krajiny spočíva aj v chápaní krajiny akojednoty jej materiálneho obsahu a vonkajšieho (vizuálneho) prejavu –fyziognómie. Krajinu možno opísať nielen na základe hmotných prvkovtvoriacich jej štruktúru, ale aj pomocou obrazu, ktorý vzniká v ľudskej mysli pripozorovaní krajiny. Pri porovnaní minulého a súčasného využitia urbanizovanej krajiny jemožné vidieť zmeny za určité obdobie a na základe toho zistiť, ako sa napr.mesto rozvíja, kde pribúda priemysel, ako sa stráca poľnohospodárska výroba,kde vznikajú rekreačné oblasti a aký to má vplyv na kvalitu životnéhoprostredia. Predovšetkým hospodársko-ekonomické, sociálne a vlastnícke pomeryurčujú stupeň využitia prírodných daností. Využitie krajiny z hľadiska sídelnýchsystémov má určité špecifiká a jeho dynamickosť sa prejavuje v mestách,najmä v aglomeráciach metropolitného charakteru. Cieľom predloženej práce, ktorá bude východiskom pre dizertačnú prácu,je zhodnotiť terminologicko-pojmový aparát, používaný pri výskume využitia 2

krajiny, oboznámiť sa s metódami výskumu a mapovaním využitia a predstaviťprístupy hodnotenia využitia krajiny. Osobitne analyzujeme výskum ahodnotenie využitia urbanizovanej krajiny. Pri jej hodnotení vychádzame z prác,ktoré sa zaoberajú priestorovou štruktúrou mesta. Za konzultácie k tejtoproblematike si dovoľujeme poďakovať doc. RNDr. Vladimírovi Irovi, CSc. 3

2 POJEM KRAJINA V GEOGRAFICKEJ LITERATÚRE Pri analýze pojmu krajina sa môžeme vo vedeckej literatúre stretnúťs rôznymi definíciami, ktoré vychádzajú z rozlične orientovaného výskumu.V súvislosti s rozvojom geografie, požiadavkami na riešenie problémov ochranya tvorby krajiny, vzrastá význam interdisciplinárneho výskumu. Termín krajinasa tak objavuje a rozlične interpretuje v geografii, ekológii, krajinnej ekológii akrajinnej architektúre, ale aj v oblasti umenia (Barčáková 1999). V zahraničnej geografickej literatúre sa používajú napr. tieto označeniakrajiny: landschaft (v nemecky písanej), landšaft (rusky), landscape (anglicky),paysage (francúzsky), landskap (švédsky, nórsky), maisema (fínsky), krajobraz(poľsky), táj (maďarsky). Tieto názvy sa vzťahujú buď ku konkrétnemu areáluna zemskom povrchu alebo k jeho obrazu v mysli pozorovateľa. V nemeckej literatúre sa väčšinou preferoval materiálny význam pojmukrajina (Troll 1939; Neef 1974; Schmitthüsen 1976; Haase 1991), prevažnes dôrazom na prírodnú časť zemského povrchu. Termín „landschaft“ vymedzujeformu prejavu geosféry na konkrétnom mieste zemského povrchu av súčasnosti sa často používa v súvislosti s viditeľnými formami krajiny. Neef(1967) rozlíšil materiálnu bázu (systém) krajiny a jej obraz – fyziognomickújednotu (cf. Oťaheľ 1999). V sovietskej geografii pojem „landšaft“ označoval takisto najmä fyzicko-geografický obsah krajiny (Sauškin 1946; Miľkov 1973; Isačenko 1974; Armand1975). V anglicky písanej literatúre sa krajina označuje názvom „landscape“alebo land. Podľa Zonnevelda (1988) je „land“ synonymom pojmu „landscape“ aje výsledkom interakcií jednotlivých komponentov, ako sú horniny, ovzdušie,reliéf, vodstvo, pôdy, flóra, fauna a človekom vytvorené objekty. Hartshorne(1939) tvrdí, že krajina je obmedzená časť územia (druh regiónu), ktorej vzhľadje vnímaný človekom. Snacken a Antrop (1983) dôsledne diferencovali materiálny obsah krajinya jeho vizuálny prejav (kvalitu), s cieľom uskutočniť ich syntézu. Autorizdôrazňujú, že z celostného chápania krajiny je možné vidieť rozdiel medzi 4

scénickým (vizuálnym) a konceptuálnym (mentálne diferencovaným) aspektom,pričom krajinu nemožno chápať len z jedného pohľadu. Vo viacerých definíciách sa land chápe práve ako krajina (In Feranec,Oťaheľ v tlači). „Land je plocha zemského povrchu, ktorej charakteristikyobsahujú všetky primerane stabilné alebo predpokladané cyklické – meniace savlastnosti biosféry, vertikálne nad a pod touto plochou, ku ktorým patríatmosféra, pôda, geologický substrát, voda, rastlinné a živočíšne spoločenstváa výsledky minulých a súčasných vplyvov spoločnosti: rozsah týchto vlastnostímá výrazný vplyv na súčasné a budúce využitie krajiny (land) človekom“ (FAO1976). „Land je povrch Zeme spolu s vegetačným krytom, objektmi vytvorenýmičlovekom a vodnými plochami (vnútrozemskými a morskými)“ (EEA 1999). Štrukturálny a fyziognomický prístup možno identifikovať aj vofrancúzskej literatúre, kde „pays“ sa interpretuje ako zem a „paysage“ akokrajinný obraz (Bertrand 1978). Krajina sa tu spája s vidieckou krajinou, ktorá jeformovaná človekom, a ktorá sa mení v závislosti od kultúrneho rozvojaspoločnosti. V pojme „landskap“ sa dôraz kladie na viditeľné krajinné formy a v„maisema“ na funkčné faktory. Termín „krajobraz“ má význam obrazu, rozhľadu,krajinomaľby (Pietrzak 1998). Podľa Keisteri (1990) je krajina kombináciou objektívnej a subjektívnejinterpretácie. Objektívnu časť krajiny reprezentujú viditeľné, hmotné fenomény,ktoré možno merať a subjektívnou časťou sú vnemy a pocity z krajiny,vytvárané v mysli pozorovateľa. Podľa Mičiana a Zatkalíka (1984) krajinu chápeme ako časť (výrez)krajinnej sféry, ktorú tvoria interagujúce prvky litosféry (jej vrchnej časti),hydrosféry, pedosféry, georeliéfu, biosféry, socioekonomickej sféry a atmosféry. K objektivizácii poznávania krajiny, ale aj výskumných postupov, prispelsamotný technický pokrok. Už Troll (1939) videl možnosti využitia leteckýchsnímok pri analýze krajiny, ktoré dali v tej dobe podnet k jej opätovnémuintegrovanému poznávaniu. Vertikálny nadhľad a vzdialenosť umožňujú identifikovať jednak presnúpriestorovú diferenciáciu, ale zároveň aj priestorovú koherenciu objektov 5

krajiny. Proces vnímania pri nich získava dimenziu analýzy obrazu („photoreading“) (Seger 1989). Údaje diaľkového prieskumu Zeme (letecké snímky a satelitné záznamy)predstavujú vhodný nástroj identifikácie reálnej štruktúry krajiny,zaznamenávajú jej realitu podľa vizuálnych znakov a sú pre ne rozhodujúcevzdialenosť a čas záznamu (Feranec 1992). Oťaheľ (1996) vníma krajinu ako integrovaný systém prvkov a ichvlastností, ktorý svojou fyziognómiou predstavuje jeden poznateľný celok.V súvislosti so zámerom o komplexné a objektívne poznanie krajiny skúmaprostredníctvom leteckých a satelitných snímkov krajinnú pokrývku (land cover),ktorá je vonkajším (vizuálnym) prejavom materiálnej entity krajiny, priemetomprieniku prírodných a humánnych javov na zemskom povrchu. Materiálno-energetický obsah krajiny, zhmotnený v jej častiach(objektoch), má svoj fyziognomický prejav. Prostredníctvom fyziognomickýchznakov tieto objekty aj vnímame a identifikujeme. Vizuálny aspekt aleboscénická kvalita je potom výsledkom vnímania najmä morfoštruktúrnych afyziognomických vlastností georeliéfu a jednotlivých objektov krajiny (Oťaheľ1999). V našej ďalšej práci sa budeme opierať o materiálny obsah krajiny, vktorom objektom bude urbanizovaný priestor a predmetom štúdia jeho využitie. 6

3 FORMOVANIE VÝSKUMU VYUŽITIA KRAJINY Otázke základného výskumu využitia krajiny sa v minulosti u nás, ale ajinde vo svete venovala pomerne malá pozornosť. V súvislosti s rastúcimpočtom obyvateľov a stále narastajúcimi sociálno-ekonomickými požiadavkamispoločnosti, s rozvojom industrializácie a v najnovšom období s príchodomvedecko-technickej revolúcie sa ukazuje čoraz naliehavejšia potreba poznaťpriestorovú štruktúru krajiny, potenciu krajiny z hľadiska jej hospodárskehovyužitia, jej vhodnosť ako životného prostredia. Jednou zo základných otázoktejto problematiky je práve poznanie štruktúry krajiny z hľadiska využitia zeme(Mazúr 1974). Sledovanie využívania jedného z najzákladnejších prírodných zdrojov -pôdy má už dlhú tradíciu. Vývojové prístupy k tejto problematike sformulovalisamostatnú kategóriu vedeckého poznávania krajiny - využitie zeme(využívanie zeme, land use, land utilization, l utilisation du sol, dieBodennutzung, ispoľzovanije zemlji, ispoľzovanije territorií, uzytkovanie ziemi,ocenka zeme, ispolzovanie na zemite – bulh., zemlepolzovanie – rumun.) sdôrazom na jej kartografický prejav. Pod pojmom mapa využitia zeme sa rozumie špeciálny súhrntechnických postupov zameraných na kartografické znázornenie a kvalitatívne akvantitatívne zhodnotenie priestorových ekonomických javov, najmäpoľnohospodárstva, na zemskom povrchu. Stupeň využitia prírodných danostíurčujú ekonomické, sociálne a vlastnícke pomery. Za jeden z čiastkovýchproblémov pri mape využitia zeme možno považovať štúdium bonity pôdy. Priplánovaní do budúcnosti je veľmi dôležité poznať súčasný stav využitia zeme(Ivanička 1971). Mapa využitia zeme je inventarizáciou zdrojov krajiny, je zachytenímreálnej priestorovej štruktúry využitia zeme, a tým je jedným zo základnýchanalytických podkladov pri regionálnych geografických syntézach, pri územnomplánovaní a prognózovaní ďalšieho rozvoja krajiny (Oťaheľ 1979). Základy vedeckého poznávania krajiny položili predovšetkým prácebritského geografa Dudley L. Stampa (1931, 1948). Kategória využitie zemeúzko súvisela s poľnohospodárstvom, pretože sa rozvíjala z hľadiska 7

zabezpečenia najzákladnejšej potreby človeka - jeho výživy. Podľa Shafi (1951)poznanie nevyužívaných, resp. nesprávne využívaných častí krajiny je potrebnénajmä v oblastiach s veľkým počtom obyvateľov, kde za príčiny hladomorovpovažujú práve nedostatok podkladov a máp o využití zeme. Samotný názov využitie zeme vyšiel pravdepodobne z dôrazu napoznanie využitia poľnohospodárskej pôdy. Postupne sa analyzoval aj ďalšíkrajinný prvok – voda (vodné toky a plochy), takže pri výskume využitia zemesa vlastne skúma využitie zemského povrchu. Burley (1961) pod „land use“ chápe konkrétne využitie, kým pod „landutilization“ proces využitia zeme. Obe pomenovania však v podstate ponímaako synonymá. Prostredie, v ktorom prebieha činnosť využitia zeme, označujeako „land cover“. Podľa Minc, Petrjakova (1973) má termín „ispoľzovanije territorií“ okremvšeobecného významu zem (zemlja) aj politicko-ekonomický zmysel. Obsahujeuž geografickú konkrétnosť s vlastnosťami prírodných kvalít, ktoré vniesol doprírody človek ako výsledok hospodárskej činnosti. Oťaheľ (1979) hlavný dôraz pri výskume využitia krajiny pripisujekartografickému zachyteniu foriem využitia (kultúr) ako jednotlivých tried (typov)využitia krajiny. Na základe mapy prezentujúcej priestorovú diferenciáciu foriemvyužitia krajiny možno konfrontovať správnosť alebo nesprávnosť využívaniakrajiny s mapami prírodných podmienok, prírodných komplexov. Pojem využitie zeme dávajú Feranec a Oťaheľ (v tlači) do súvisu spoľnohospodárskou pôdou, ktorá predstavuje jej základný zdroj. Prvotný pojem"land use" však podľa nich znamená viac ako len využitie zeme – pôdy, landchápu práve ako krajinu. 3.1 POJEM VYUŽITIE KRAJINY Feranec a Oťaheľ (v tlači) pre zisťovanie vzhľadu krajiny prostredníctvomfyziognomických a morfoštruktúrnych znakov definujú pojem krajinná pokrývka(land cover). Pre poznanie a charakterizovanie funkcií krajinnej pokrývkypoužívajú pojem využitie krajiny (land use, die Landnutzung). 8

Feranec, Oťaheľ (1989) definujú a klasifikujú jednotlivé formy využitiakrajiny. Medzi objekty urbanizovanej a technickej krajiny zaraďujú zastavanéareály a komunikačné siete. Je to forma využitia krajiny s najvyššoukoncentráciou ľudských aktivít. Ako geografický objekt súvisí s funkciami sídla,t.j. s bývaním, prácou, relaxáciou, dopravou. Urbanizovanú a technickú krajinudiferencujú na areály bývania, výroby, rekreácie a areály exploatácie surovín.Poľnohospodársku krajinu charakterizujú priestorové štruktúry polí, lúk, sadov aviníc rôznej veľkosti a tvaru. Je typom využitia krajiny nižšou intenzitou vplyvučloveka na prírodnú vrstvu krajiny, s výraznou bioprodukčnou funkciou. Okremzdroja výživy má produkovaná a kultivovaná biomasa ďalšie pozitívne vlastnostiz hľadiska životného prostredia človeka. Feranec, Oťaheľ (1989) diferencujú poľnohospodársku pôdu dohierarchicky nižších foriem: sady a vinice, trávne porasty a orná pôda.Fyziognomický prejav lesnej krajiny určuje prevažne súvislá stromová pokrývka(lesný zápoj). Predstavuje typ krajiny s prvoradou lesohospodárskou funkciou, vktorom sa výrazne koncentrujú prírodné vlastnosti. Komplex daných vlastnostípodmieňuje aj užší špecifický charakter funkcie lesa, a to hlavne od produkčnejpo rôzne ochranné, zdravotné a kultúrne funkcie. Na ich základe je stanovenáhierarchia, resp. vnútorná funkčná organizácia, určujúca zároveň intenzituvplyvu človeka. Fyziognomický prejav kategórie povrchové vody je v krajinejednoznačný. Funkčné atribúty podmieňujú ich veľkosť, poloha a susedné formyvyužitia krajiny. Povrchové vody delia na umelé vodné plochy, prirodzené vodnéplochy a močiare a vodné toky. V nemeckej geoekologickej škole sa termín „die Landnutzung“ vzťahujek poznaniu reálnej štruktúry využitia krajiny, ktorá sa chápe ako vzťah človekaalebo spoločenského vplyvu na prírodné „vybavenie“, na prírodné predpokladyspoločenského záujmu. Dynamika rozvoja spoločnosti, jej priestorových nárokov spojenýchs urbanizáciou a konfliktmi s poľnohospodárstvom a ochranou prírody, určovalaaj registráciu a mapovanie priestorových zmien v krajine s dôrazom na funkčnéatribúty. Preferovanie poznania funkcie je opodstatnené najmä vofyziognomicky relatívne homogénnych typoch súčasnej krajiny (napr. v triedachurbanizovanej, extenzívnej poľnohospodárskej, lesnej a poloprírodnej krajiny),v ktorých záujmy spoločnosti nie sú vizuálne zreteľné. Poznanie funkcií týchto 9

areálov je dôležité aj z hľadiska stanovenia hierarchie ich ekologickejvýznamnosti pre management a plánovanie krajiny. Rozdiel medzi mapou využitia krajiny a mapou krajinnej pokrývkynázorne dokumentovali Oťaheľ a Feranec (1997). Mapa land cover prezentujeobjekty zemského povrchu prostredníctvom ich fyziognomických atribútov,zatiaľ čo mapa land use pomocou funkčných znakov. Využitie krajiny ako miesta bývania ale predovšetkým zdroja existencie,zaobstarávania výživy získalo osobitný rozmer vlastníckymi právami,organizáciou správnych a štátnych jednotiek. Tento rozmer preferoval záujem okrajinu predovšetkým ako zdroja obživy. Poznávanie a registrovanie krajiny akozdroja obživy vyprofilovalo výskumný smer známy ako mapovanie využitiakrajiny, zamieňané využitím zeme, čo súviselo s nahradzovaním krajinypoľnohospodárskou pôdou, ktorá predstavovala jej základný zdroj. 3.2 POJEM KRAJINNÁ POKRÝVKA Výsledkom vizuálnej analýzy a interpretácie satelitných a leteckýchsnímok je identifikácia objektov biofyzikálnej podstaty súčasnej krajiny známychako krajinná pokrývka (land cover). Predstavuje jednak zhmotnený priemetprírodných priestorových daností a zároveň súčasného využívania pretvorenej(kultivovaných objektov) alebo vytvorenej (umelých objektov) krajiny. Prejavkrajinnej pokrývky sa na zemskom povrchu diferencuje predovšetkým svojímvzhľadom a morfoštruktúrnymi vlastnosťami. Ďalšie obmeny termínu land cover: fyziognómia krajiny (Feranec aOťaheľ 1992), materiálno-fyziognomická forma (Oťaheľ a Poláčik 1987),krajinný kryt (Feranec et al. 1994). Krajinná pokrývka ako materiálny prejav prírodných a spoločensko-ekonomických procesov (land use) sa bezprostredne premieta v krajine,indikuje ich intenzitu a zmeny. Detailná analýza jej zmien umožňuje hodnotiťtrendy vývoja krajiny aj v kontexte rešpektovania ekologických aenvironmentálnych princípov. Zároveň umožňujú hodnotiť aj ďalšie vlastnostikrajiny, akými sú napr. diverzita, ekologická významnosť, únosnosť, stabilita aatraktivita krajiny, teda atribúty, ktorých poznanie je nevyhnutné na stanovenieekostabilizačných funkcií krajiny a návrhu ďalšieho smerovania spoločensko- 10

ekonomického rozvoja. V tomto zmysle sa stáva hodnotenie zmien krajinnejpokrývky významným prínosom pre plánovanie a manažment krajiny (Feranecet al. 1997). Pod krajinnou pokrývkou Feranec, Oťaheľ (v tlači) rozumejú určitútrojrozmernú vrstvu krajiny, ktorá predstavuje najvrchnejšiu „viditeľnú“ vrstvu –„pokrývku“ (časť) pevných sfér krajinnej sféry. Mapovanie krajinnej pokrývkyzjednodušene chápu ako mapovanie krajiny – jej najvrchnejšej vrstvy,„viditeľnej“ prostredníctvom morfoštruktúrnych a fyziognomických znakov.Mapovanie sa uskutočňuje cez letecké a satelitné snímky, ktorézaznamenávajú priestor pomocou elektromagnetickej radiácie odrazenej alebovyžiarenej povrchom krajinnej pokrývky. Údaje DPZ sú nenahraditeľnýmnástrojom na vizuálnu identifikáciu a mapovanie krajinnej pokrývky. 11

4 VÝVOJ MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY Pri spracovaní tejto kapitoly sme vychádzali z prác Oťaheľ, Feranec(1997) a Feranec, Oťaheľ (v tlači). Svetové počiatky mapovania využitia krajiny, ktoré sa datujú do 30. rokov20. storočia vo Veľkej Británii (1. britské mapovanie), svedčia o významefunkcie tých tried, ktoré zabezpečujú produkciu potravín. Za jeho zakladateľa sapovažuje Dudley L. Stamp, ktorý v r. 1930 zorganizoval mapovanie s cieľompresne zistiť, ako sa využíva každý hektár Anglicka, Walesu a Škótska. Jehopráca, The land utilisation survey of Britain, ukázala využívané a nevyužívanéplochy, orientáciu, nesprávne využívanie pôdy, možnosť realistickéhoplánovania, stala sa v určitom zmysle slova vzorom aj pre iné krajiny, ktorémajú málo pôdneho fondu, a preto majú záujem o poznanie jeho využívania. Najmä zásluhou opäť Dudley L. Stampa začala na 26. Medzinárodnomgeografickom kongrese v Lisabone v r. 1949 svoju činnosť Commision onInventory of World Land Use, ktorej hlavnou úlohou bola organizácia svetovéhomapovania využitia krajiny v mierke 1:1 000 000 (2. britské mapovanie)s vypracovaním klasifikačného a značkového kľúča pre 9 hlavných tried krajiny.Cieľom komisie bola nevyhnutnosť vzhľadom na potreby výživy narastajúcehopočtu obyvateľstva sveta lepšie poznať spôsoby využívania prírodnýchpodmienok Zeme, za účelom vypracovania metód pre zlepšenie a rozvojsvetového poľnohospodárstva. V strednej a východnej Európe dôraz na využitie krajiny prepoľnohospodárstvo špecifikovala tzv. Poľská škola - metóda uzytkovania ziemipod vedením J. Kostrowického, ktorá ovplyvnila geografickú orientáciu navyužitie pôdy a formulovala výskumné postupy až po typológiupoľnohospodárstva. Napriek poľnohospodárskej preferencii mala táto školanajprepracovanejšiu klasifikáciu (legendu) a značkový kľúč mapovania prevšetky triedy, t.j. okrem poľnohospodárskej aj v rámci urbanizovanej, lesnej apoloprírodnej krajiny (Kostrowicki 1965). Mapovanie na Slovensku sa datuje od roku 1858, keď sa začalizostavovať katastrálne mapy v mierke 1:2 880. Základné triedy povrchovýchobjektov krajiny zachytávalo I. (1782 - 1784) a II. (1819 - 1858) vojenské 12

mapovanie v mierkach 1:28 880 a z obdobia rokov 1875 - 1883 III. vojenskémapovanie v mierkach 1:25 000, uložené vo Vojenskom archíve vo Viedni. Medzi prvé syntetické pohľady na priestorovú diferenciáciu využívaniakrajiny v rámci Slovenska patrí práca V. Kubijovyča (1932). Štatistické údaje z r.1934 sa stali podkladom na kartografickú prezentáciu využitia pôdy v Atlaserepubliky Československej (Pantoflíček ed. 1935). Významnú syntézu vzťahu využitia krajiny a prírodných podmienokpriniesla všeobecná geografia J. Hromádku (1943), v ktorej predstavil štatistickévyhodnotenie poľnohospodárskych kultúr a lesov podľa horopisných celkov. Topografické mapy v mierkach 1:50 000 a 1:25 000 Československejarmády boli podkladom pre zostavenie Mapy využitia pôdy v mierke 1:1 000000, publikovanej v Atlase ČSSR (Götz 1966), ktorá priestorovo diferencovala 6tried využitia krajiny: orná pôda, lúky a pasienky, lesy, zastavané plochy,devastovaná pôda, neplodná pôda. Mazúr (1974) predstavil typy krajiny podľa využitia pôdneho fondu.Rozloženie typov kultúr (lesy, orná pôda a vinice, trávnaté plochy, zastavanáplocha, iná poľnohospodársky nevyužívaná pôda) vyjadril v mape mierky 1:1000 000 a naznačil aj zmeny využitia krajiny na Slovensku v r. 1896 - 1961. Mazúr a Krippel (1980) v mape Typy súčasnej krajiny v mierke 1:500 000integrovali údaje o využití krajiny, osídlení a skladbe drevín so základnýmiprírodno-krajinnými jednotkami. Mapa využitia zeme SSR (Ivanička 1981) v mierke 1:250 000 vychádzalaz kartografického zachytenia reálneho stavu využitia krajiny k určitémučasovému horizontu, s poukázaním na rezervy a možnosti poľnohospodárskejintenzifikácie. Kartogram a kartodiagram, ktorými sa v mape interpretovali údajeŠtátneho štatistického úradu - komplexný súpis o plochách osevupoľnohospodárskych plodín a hospodárskych zvierat, boli doplnené o metóduterénneho výskumu podľa katastrálnych území obcí z roku 1971. Zelenský (1980) v Mape využívania zeme v mierke 1:500 000 v AtlaseSSR položil dôraz na poľnohospodárske využitie krajiny. Diferencoval 5základných tried: lesnú, poľnohospodársku a technizovanú krajinu, vody,neužitky. 13

V mierke 1:1 000 000 sa pokúsil vyhodnotiť využitie krajiny vzhľadom naaktuálne problémy životného prostredia Drdoš (1991). Dôležitým zdrojom informácií pre mapovanie využitia krajiny a krajinnejpokrývky sa na GÚ SAV od roku 1980 stali aj údaje získané metódami DPZ.Prvým príkladom využitia multispektrálnych leteckých snímok bola Mapavyužitia zeme okolia Trebišova v mierke 1:50 000 (Feranec et al. 1983). V rámcivýskumu Liptovskej kotliny a riešenia krajinnej syntézy bola vytvorená mapaForiem využitia krajiny v mierke 1:50 000 (Oťaheľ a Poláčik 1987). Ďalšímidielami boli: Mapa využitia krajiny katastra obce Cejkov (Feranec a Oťaheľ1988), Mapa využitia krajiny Západoslovenského kraja (Feranec et al. 1988),Interpretačná schéma využitia krajiny Východoslovenskej nížiny (Feranec aOťaheľ 1989), Interpretačná schéma foriem využitia krajiny Slovenska (Feraneca Oťaheľ 1990), Mapa foriem krajinného krytu, list Šurany M-34-133-C (Feraneca Oťaheľ 1994). Posledný príklad predstavuje Krajinno-turistická mapaSlovenska v mierke 1 : 500 000 (Feranec et al. 1996), ktorá bola zostavená nazáklade interpretácie údajov LANDSAT TM, získaných v rámci projektuCORINE Land Cover. 14

5 METÓDY MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY Metódy mapovania využitia krajiny tradične súviseli s terénnymvýskumom, technikami merania a mapovania zemského povrchu. Objektomvýskumu bola krajina a výsledkom predovšetkým mapa využitia krajiny. Mapazachytáva priestorovú štruktúru „foriem“ využitia krajiny, t. j. konkrétnychprejavov ľudských aktivít v krajine. Krajina ako objekt a forma ako prejav jejvyužitia sú rozhodujúce faktory pre poznávanie a mapovanie využitia krajiny. Jankowski (1975) uvádza dve základné skupiny metód poznávaniavyužitia krajiny: metódy založené na terénnom výskume: kvalitné topografickémapy veľkých mierok, plány miest alebo poľnohospodárskych kultúr, podrobnémapovanie územia za dlhšie časové obdobie so zberom max. množstvainformácií, aktualizáciu možno overiť a inovovať terénnym mapovaním ametódy založené na využití údajov DPZ: prehľadné a rýchle mapovanie väčšíchúzemí v malých mierkach, často s obsahom len vybraných tried využitia krajiny. Oťaheľ a Feranec (1997) uvádzajú dva základné smery mapovaniavyužitia krajiny a krajinnej pokrývky: mapová prezentácia štatistických údajov ovyužití krajiny (zeme) v rámci základných územných jednotiek: tradícia správnejevidencie využitia krajiny (pôdneho fondu) podľa katastrov, mapové vyjadrenieodlíšenia využitia krajiny sa uskutočňuje technikami kartogramu akartodiagramu a mapová prezentácia reálnych areálov tried využitia krajiny(zeme) a krajinnej pokrývky v rôznych mierkach – 3 prístupy: výsledkyhodnotenia a generalizácie dostupných katastrálnych, topografických máp, máppoľnohospodárskych fariem sa viažu k dátumu ich vydania; terénnymmapovaním sa získajú aktuálne informácie, zber je náročný na čas, výsledky súčasto zaťažené chybou v polohovej a tvarovej presnosti areálov; údaje DPZ(satelitné a letecké) dovoľujú identifikovať, najmä prostredníctvomfyziognomických znakov, areály krajinnej pokrývky rôznych hierarchickýchúrovní. Uvedené smery a prístupy mapovania využitia krajiny a krajinnejpokrývky sa aplikujú väčšinou kombinovane. Bežná je kombinácia dostupnýchpodkladov s terénnou verifikáciou. Údaje DPZ, doplnené o výsledky terénnehomapovania na reprezentatívnych plochách, príp. doplnené o informácie získanéanalýzou topografických, tematických a katastrálnych máp sú optimálnou 15

kombináciou prístupov na získanie polohovo presných a časovo aktuálnychinformácií o využití krajiny a krajinnej pokrývke. Pri terénnom výskume sa pracuje s rôznymi druhmi klasifikácií využitiakrajiny, závisí to od cieľa práce, veľkosti sledovaných jednotiek a mierky mapy.Na základe porovnania a generalizácie obsahu legiend (Ofúkaný 1998 s Koreca Husárová 1994) sme zostavili 10 charakteristických kategórií využitia krajinypre urbanistické obvody Bratislavy (Ofúkaný 1999): 1 Obytná viacpodlažná zástavba (viacbytové domy) 2 Obytná nízkopodlažná zástavba (rodinné domy) 3 Občianska vybavenosť (služby) 4 Športové a rekreačné plochy 5 Priemyselná infraštruktúra 6 Poľnohospodárska krajina 7 Dopravná infraštruktúra 8 Sídelná zeleň 9 Vodné plochy 10 Lesná krajina V ďalšej etape nášho štúdia budeme jednotlivé formy využitia krajinydetailizovať pomocou ďalších tried, získaných napr. údajmi DPZ (Feranec aOťaheľ 1999, Hrušková 1999). 16

6 METÓDY HODNOTENIA VYUŽITIA KRAJINY 6.1 MULTITEMPORÁLNA ANALÝZA Pri spracovaní tejto podkapitoly vychádzame z práce Feranec et al.(1997). Údaje diaľkového prieskumu Zeme poskytujú geografom, ako ajodborníkom z ďalších geovedných disciplín cenný zdroj informácií ofyziognomických a ďalších charakteristikách objektov krajiny. Analýza zmien vkrajine je zvlášť dôležitá z hľadiska hodnotenia prírodných a spoločensko-ekonomických procesov, ich dynamiky a príčin, ako aj možných trendovďalšieho vývoja. Súčasťou geoinformačných technológií sú najmä diaľkový prieskumZeme (DPZ) a geografické informačné systémy (GIS), ktorými možno sledovaťzmeny krajiny na rôznych úrovniach (v rôznych mierkach), od lokálnych až poglobálne. Údaje DPZ dovoľujú vytvárať kompatibilné databázy z rozsiahlychúzemí a z rôznych časových horizontov, ktoré možno operatívne analyzovať azískané výsledky prezentovať práve prostredníctvom metodických nástrojovGIS. Metódy DPZ zaznamenávajú elektromagnetickú radiáciu odrazenú alebovyžiarenú objektmi krajiny, ktoré sú súčasťou živej aj neživej prírody. Ak súsnímacie zariadenia využívané týmito technikami umiestnené na orbitujúcichsatelitoch, môžu v rôznych intervaloch zaznamenávať spektrálne charakteristikyobjektov príslušnej časti zemského povrchu, ktorých zmeny sú podmienené ajzmenami vlastností snímaných objektov. Údaje získané metódami DPZ sa pretostali jedným z cenných zdrojov informácií o zmenách objektov krajiny. Metodický nástroj, ktorý sa začal používať v súvislosti s aplikáciou údajovDPZ na získanie informácií o zmenách objektov krajiny sa označuje termínommultitemporálna analýza, ktorej základy položil Brunnschweiler (1957). Začalasa využívať od konca 50. rokov pri analýzach leteckých snímkov a od začiatku70. rokov najmä satelitných snímok. V súčasnosti multitemporálna analýzaúdajov DPZ obohacuje geografickú metodológiu, používanú na získanieinformácií o zmenách prebiehajúcich v krajine, ako aj krajinnú ekológiu, 17

prípadne ďalšie geovedné disciplíny a rôzne oblasti environmentálnehoplánovania. Zmeny objektov v krajine môžeme registrovať rôznymi priamymi alebonepriamymi spôsobmi. Medzi priame spôsoby patrí zisťovanie pohľadom, meraním, nákresmi,snímkami získanými v teréne. Nepriame spôsoby sú, napr. zisťovanie zmienvertikálnych pohybov zemskej kôry porovnaním výsledkov opakovaných veľmipresných nivelácií, zisťovanie zmien súradníc bodov vyhodnotenímtriangulačných sietí alebo satelitných meraní, ale najmä zisťovanie zmienpomocou sérií máp a údajov DPZ, ktoré fixujú stav objektov a ich charakteristíkv rôznych časových horizontoch. Údaje DPZ majú tieto charakteristiky: temporálna (možnosťopakovaného získavania údajov o zemskom povrchu), priestorová, spektrálna arádiometrická rozlišovacia schopnosť (Jensen 1983, 1986; Feranec 1990).V súčasných trendoch využívania týchto údajov možno identifikovať dvazákladné prístupy. Prvý prístup kladie dôraz na získavanie primárnych informácií orozsiahlych častiach zemského povrchu, ktoré sú iba z jedného časovéhohorizontu, napr. projekt CORINE Land Cover (Heymann et al. 1994). Druhý prístup súvisí s aplikáciou multitemporálnych údajov DPZ nazískanie a prezentovanie informácií o zmenách objektov krajiny. Satelitnésnímky sa využívajú v operačnom režime pre rýchle odhady výmery plôchosiatych vybranými plodinami už od roku 1992 (pozri napr. Barbosa et al. 1996),alebo pre monitorovanie vegetácie a predikciu úrody s využitím regresnýchalebo simulačných modelov. Zmeny objektov krajiny predstavujú postupnosť na seba nadväzujúcichich rôznych stavov, vyznačujúcich sa k určitému časovému horizontu súboromfyziognomických, fyzikálno-chemických a biologických charakteristík, funkcií avzťahov k svojmu okoliu. Periodicita zmeny môže byť veľmi široká, od dennej, sezónnej, ročnej,viacročnej, alebo môže obsiahnuť ešte dlhší časový horizont. Podobne jejpriestorový kontext sa výrazne mení od lokálnych cez regionálne(subkontinentálne), národné, kontinentálne až globálne (celoplanetárne) mierky. 18

Údaje DPZ, najmä satelitné, poskytujú sekvencie obrazov rozsiahlychčastí zemského povrchu v príslušných časových horizontoch. Takéto súboryúdajov sú nenahraditeľným zdrojom informácií o zmenách, ktoré prebiehajú vkrajine. Základným predpokladom identifikácie zmien objektov krajiny aplikácioumultitemporálnych údajov DPZ je existencia zmeny spektrálnych vlastnostísledovaných objektov, zaznamenaných snímacím zariadením. Ak spektrálnarozlišovacia schopnosť snímača dovoľuje zaznamenať príslušné zmenyreflexných alebo emisných vlastností objektov zemského povrchu, potom jemožné určiť tieto zmeny analýzou nasnímaných údajov. Medzi najpoužívanejšie analógové techniky patrí vizuálne porovnávaniesnímok, vizuálne porovnávanie interpretačných schém a porovnávanievektorizovaných interpretačných schém v počítačovom prostredí. V súčasnosti sa pri hodnotení primárnych údajových zdrojov využívapopri subjektívno-intuitívnom pohľade aj exaktnejší prístup, použitímkvantitatívnych metód založených na priestorových údajoch v digitálnej forme vprostredí geoinformačných systémoch. GIS možno zjednodušenecharakterizovať pomocou jeho štyroch základných funkcií nad priestorovýmiúdajmi: vstup, archivovanie, analýza a výstup. Jednou zo súčastí vstupu údajov do počítačového prostredia je použitiemetód digitalizácie, ktoré nemožno podceňovať. Digitalizáciu sa dá z hľadiskaspotreby času i z hľadiska ceny ľudskej práce priradiť k najnáročnejšímaplikačným procedúram v rámci GIS, spôsob jej realizácie veľmi ovplyvňujekvalitu údajov, lebo ide o proces náchylný k chybám i k menšiemu, či väčšiemustupňu presnosti. Neodstránené chyby a nepresnosť sa prenášajú do všetkýchnasledujúcich procedúr ich spracovania, čím sa deformujú celkové výsledky.Stupeň presnosti digitalizovaných údajov by mal byť pod kontrolou človeka,definovaný s ohľadom na účel aplikácie. Jedným z problémov v rámci digitalizácie je problém uprednostneniavektorovej (líniovej) alebo rastrovej (mriežkovej) údajovej štruktúry. Pôvodnápreferencia vektorového formátu v 70. a čiastočne v 80. rokoch bola danáexistenciou vektorových zariadení – digitizérov (napr. Tektronix 4958). Aby saeliminovali chyby a vylúčil ľudský faktor z procesu manuálnej, resp.poloautomatickej vektorovej digitalizácie originálnych mapových podkladov a 19

zefektívnil tak proces spracovania, začali sa v druhej polovici 80. rokov a v 90.rokoch používať na digitalizáciu rastrové zariadenia s vysokou rozlišovacouschopnosťou – skanery (napr. Hewlett-Packard Scan Jet IIc). Získané rastrovéúdaje sa ďalej následne buď manuálne vektorovo digitalizujú na displejipočítača alebo ich na vektor automaticky transformuje (vektorizuje)sofistikovaný softvér. Vektorová digitalizácia rastrovej mapy je oproti vektorovejdigitalizácii analógovej mapy efektívnejšia z dôvodu lepších manipulačných ieditačných možností rastra v počítači oproti práci s originálom a súčasnevlastná manuálna digitalizácia i jej vizuálna kontrola sa uskutočňuje na tomistom monitore, v dôsledku čoho sa výrazne znižuje miera chybovosti. Na vektorovú digitalizáciu nad rastrovým obrazom na displeji počítačamožno použiť viacero softvérových produktov: napr. Idrisi, Topol, Microstation95, MapInfo, Arc View, Arc Info. Program MapInfo Professional (v. 4.5) možno zaradiť medzi desktopmapping systémy, ktoré sa veľmi ľahko ovládajú, no napriek tomu dokážuvytvárať aj náročnejšie analýzy. Bývajú priamo prepojené s tabuľkovými,textovými a databázovými programami. Dokážu dáta pripájať priamo kugrafickým objektom. Pomocou jazyka SQL môže užívateľ formulovať priamedopyty na databázy o určitom objekte. MapInfo dokáže pracovať ibas vektorovou formou objektov, raster používa iba ako podklad pre vektorizáciu(Hrušková 1999). Digitálne metódy reprezentujú dva základné prístupy bádania zmienkrajiny (Singh 1989) - porovnávanie výsledkov analýzy klasifikácií z rôznychčasových horizontov a simultánnu analýzu multitemporálnych údajov. Podľapoužitej procedúry spektrálnej transformácie údajov a metód na určenie areálovsignifikantných zmien môžeme digitálne metódy rozdeliť medzi tietonajpoužívanejšie: obrazová diferenciácia, obrazový podiel, obrazová regresia,metóda hlavných komponentov, porovnávanie výsledkov klasifikáciejednotlivých časových horizontov, analýza vektora spektrálnej zmeny, priamamultitemporálna klasifikácia (cf. Feranec et al. 1997). 20

6.2 EKONOMICKÝ PRÍSTUP - THÜNENOV MODEL Vývoj výskumov využitia krajiny môžeme najmä v jej začiatkoch sledovaťv kontexte s vývojom koncipovania geografie poľnohospodárstva. Za základnédielo pri jej formovaní sa považuje najmä práca nemeckého vedca von Thünena(1826), ktorý postrehol priestorové zmeny vo využívaní krajiny vzhľadom navzdialenosť od trhového centra. Orientácia na ekonomické hodnotenieprírodných podmienok, resp. kvality pôdy súvisela so zdaňovaním pozemkov, sobjavením diferenciálnej renty v minulom storočí (cf. Oťaheľ 1979). J.H. von Thünen na základe 40-ročných výskumoch v Mecklenburskuneďaleko Rostocku formuloval teóriu vytvárania sa rôznych špecializovanýchpoľnohospodárskych zón v závislosti od polohy a vzdialenosti k trhom.Pozoroval, že niektoré produkty poľnohospodárskej výroby orientované najeden mestský trh majú tendenciu zoskupovať sa v koncentrických kruhoch vzávislosti od prepravných vzdialeností a váhového zberu z plošnej jednotky.Thünenová teória nikdy na nijakom území nejestvovala a ani dnes neexistuje,usporiadanie do rôznych špecializovaných zón (mestské stredisko → tržnézáhradníctvo a mliečne hospodárstvo → produkcia palivového a stavebnéhodreva → orientácia na produkciu obilnín bez úhoru → obilné hospodárstvo, úhora pasienky → hospodárstvo trojpoľného systému → orientácia na živošíšnuvýrobu) by bolo všeobecné len za istých podmienok (cf. Ivanička 1971): 1. Existencia izolovaného priestoru, v ktorom celé poľnohospodárske zázemie gravituje k jednému trhu. 2. Mesto je trh na prebytočné produkty zo zázemia a nedostáva zásielky z nijakého iného územia. 3. Zázemie nepredáva produkty na inom trhu ako v meste, ku ktorému gravituje. 4. Zázemie obývajú poľnohospodári, ktorí majú zmysel pre maximalizáciu zisku a trhové hospodárstvo. 5. Poľnohospodárske závody sú spokené s mestom iba jedným druhom dopravných prostriedkov s rovnakými prepravnými finančnými nákladmi. 6. Prepravné náklady sú priamo úmerné prepravovanej vzdialenosti. 7. Produkty sa prepravujú v čerstvom nespracovanom stave. 21

8. Z hľadiska prírodných podmienok je poľnohospodárske územie homogénne. Thünenov model lokalizácie poľnohospodárskej výroby patrí medziekonomické modely priestorovej organizácie využitia krajiny a bol vypracovanýpodľa definície formuly pozemkovej renty (cf. Oťaheľ 1979): R = (Y x p) - E - (Y x f x k) R - pozemková renta na jednotku zeme Y - zisk v jednotke tovaru na jednotku zeme p - trhová cena na jednotku tovaru E - produkčné náklady na jednotku zeme, zahrňujúce prácu, náklady,zásoby f - prepravné náklady na jednotku tovaru a vzdialenosti k - vzdialenosť od trhu Výška pozemkovej renty závisí teda od vzdialenosti, pretože s jejnarastaním sa znižuje v dôsledku zvyšovania prepravných nákladov. Tým jedaný predpoklad vytvorenia sa koncentrických zón podľa rentabilnosti výrobyvzhľadom na vzdialenosť trhu. Ekonomická funkcia vzdialenosti vystupuje vThünenovom modeli ako rozhodujúci faktor pri organizácii priestorovéhousporiadania využitia zeme (Oťaheľ 1979). Pelachová (1998) sa vo svojej práci pokúsila vyjadriť modifikáciuThünenovho modelu na podmienky mesta Bratislavy, ktoré je charakteristicképrímestským typom poľnohospodárstva. Koncentricitu zón v tomto území podľanej narúšajú prírodné prvky (rieka Dunaj, pohorie Malé Karpaty), historickéaspekty (v minulosti bolo poľnohospodárstvo rozvinuté najmä na pravom brehuDunaja, štátne hranice s Rakúskom a Maďarskom obmedzujúpoľnohospodársku činnosť), migrácia poľnohospodárskeho obyvateľstva(založenie centra zeleninárstva v oblasti Trnávky Bulharmi) a spoločensko-ekonomické potreby (záber pôd pre priemyselné a obytné účely). 6.3 ESTETICKÝ PRÍSTUP - KRAJINNÝ OBRAZ Slovenská geografia používa pre vyjadrenie vizuálne vnímanej krajinyoznačenie krajinný obraz (z nem. Landschaftsbild). Drdoš (1998) ponímakrajinu v dvoch rovinách – ako prírodnú a kultúrnu časť, ako materiálny aesteticko-duchovný priestor, v ktorom žije človek. Výskum percepcie (vnímania)krajiny a jej vizuálne kvality môžeme diferencovať do dvoch tematických skupín: 22

obraz mesta, scenéria vidieckej krajiny. V oboch prípadoch je zameranie sa navizuálnu kvalitu motivované súčasným stavom krajiny (mesta) a zmenami, ktorésú nevyhnutným dôsledkom sociálneho a ekonomického rozvoja spoločnosti. Prvá skupina výskumu vnímania krajiny sa zameriava na problematikuobrazu mesta, vnímanie a plánovanie urbanistického priestoru (napr. Johnston1971; Hynek a Hynková 1979; Zibrin 1988). Komplexným priestorom, v ktorommožno sledovať také aspekty ako napr. estetická kvalita budov, reakcie človekana obytné priestory, požiadavky na pohodlné a zdravé bývanie, komunikačnébariéry, kriminalita, mortalita a morbidita v panelových domoch atď., je mesto(„city scale“). Lynch (1960) sa zaoberá vizuálnou kvalitou mesta, a to nazáklade mentálneho mapovania pomocou 5 hlavných elementov: ciest, bariér,oblastí, uzlov a orientačných bodov. Východiskom hodnotenia obrazu mesta jeanalýza funkčnej a vizuálnej organizácie mesta (Radváni 1988). Lynchovumetódu vyskúšal v rozličných mierkach Saarinen (1966) a zistil, že napriekrozličným výsledkom vyplývajúcich z individuálnych alebo skupinovýchrozličností existuje vysoký stupeň podobnosti v hlavných elementoch a dokázal,že skupinové rozdiely vyplývajú zo stupňa dôvernosti k určitým miestam a z ichvyužitia. Druhá skupina výskumu vnímania krajiny kladie dôraz na štúdiumscenérie prírodnej (prírode blízkej), resp. vidieckej krajiny, na meranievizuálnych vlastností, zmien a na následný management krajiny. Barčáková(1999) chápe krajinu ako kombináciu viditeľných a neviditeľných prvkov afaktorov, vzniknutých a pôsobiacich vo vidieckej kultúrnej krajine vplyvomľudskej činnosti. 23

7 VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY 7.1 MAPOVANIE URBANIZOVANEJ KRAJINY Bartholomew (1965) skúmal využitie zeme v amerických mestách.Vytvoril trojstupňovú klasifikáciu. Na prvom stupni odlíšil zastavané anezastavané územie, na druhom privátne zastavané a verejné zastavanéareály. V rámci týchto kategórií odlíšil na treťom stupni 10 skupín foriem využitiazeme: jednorodinné obytné domy, dvojrodinné obytné domy, obytné domy premnoho rodín, obchodné a komerčné areály, areály ľahkého priemyslu, areályťažkého priemyslu, ulice, železničné areály, parky a športové plochy, verejné apoloverejné zariadenia (cf. Matlovič 1998). Poľskú geografickú školu reprezentujú podrobné inventarizačnéempirické výskumy vo veľkých mierkach. Bromek (1966) na báze stupňaintenzity využitia zeme, hustoty zaľudnenia a vekovej štruktúry vyčlenil 8krakowských zón. Górka (1974) realizoval výskumy využitia plôch v centreKrakowa podľa jednotlivých podlaží budov. Mydel (1979) skúmal vplyvvzdialenosti od stredu mesta na systém využitia zeme. Grocholska (1974)skúmala činitele vplývajúce na využitie zeme vo Varšave. Liszewski (1978) nazáklade funkčného kritéria vyčlenil 10 hlavných skupín využitia (obytné,výrobné, službové, dopravné, rekreačné, iné zastavané plochy, intenzívnevyužívané prímestské plochy, poľnohospodárske, vodohospodárske a neužitky)a 16 podskupín úžitkov. V rámci nich na základe fyziognomického kritériavyčlenil 50 typov zástavby. Aplikáciou kritéria vertikálnej a horizontálnejintenzity vyčlenil ešte stupne intenzity využitia mestských areálov (cf. Matlovič1998). Analýzou využitia krajiny v Bratislave a jej zázemí sa zaoberá prácaOťaheľa (1983), kde sa využitie krajiny konfrontuje s prírodnými podmienkami apredstavuje v typoch súčasnej krajiny. Tieto výsledky sú zovšeobecnené aj vpráci Oťaheľ et al. (1993). Najkomplexnejšou prácou, hodnotiacou funkčnú štruktúru Bratislavy jepráca V. Iru (1984), v ktorej autor vyčlenil 15 základných funkčných štruktúrmestskej krajiny - štruktúry ochrany prírody, lesohospodárske štruktúry,vodohospodárske štruktúry, štruktúry priemyslu, stavebníctva a skladového 24

hospodárstva, dopravné štruktúry, obytné štruktúry, štruktúry materiálnychslužieb, štruktúry nemateriálnych služieb, rekreačné štruktúry, štruktúry ochranykultúrno-historických pamiatok a ostatné štruktúry (cf. Matlovič 1998). Korec, Husárová (1994) hodnotia hlavné mesto Slovenska - Bratislavu zhľadiska perspektívy jeho využívania. Poukazujú na fakt, že na vývoj Bratislavyvplývajú štyri hlavné črty geografickej polohy sídla: poloha na styku štyrochveľkých prírodných celkov (Alpy, Karpaty, Viedenská kotlina a Panónskapanva), prítomnosť pohoria Malé Karpaty v meste, poloha na európskomveľtoku Dunaj a bezprostredné susedstvo s Rakúskom a Maďarskom. Z ďalšíchdôležitých čŕt geografickej polohy Bratislavy uvádzajú excentrickú polohu mestavzhľadom k ostatnému územiu Slovenska, polohu medzi významnýmieurópskymi centrami Viedňou a Budapešťou a prítomnosť Podunajskej nížinyna východe a Záhorskej nížiny na severozápade mesta. Súčasťou práce jemapa funkčného členenia plôch Bratislavy, ktorá má 14 tried: 1 historické jadrá 2 viacpodlažná bytová výstavba a občianska vybavenosť 3 viacpodlažná bytová výstavba 4 občianska vybavenosť 5 málopodlažná bytová výstavba 6 výroba (priemysel, stavebníctvo) 7 plochy dopravy 8 šport, rekreácie 9 verejná zeleň, vyhradená zeleň 10 poľnohospodárska pôda 11 vinohrady, záhrady 12 lesy Malých Karpát 13 lužné lesy Dunaja 14 vody, jazerá Pelachová a Ofúkaný (1997) ako modelové územie pre študovanievyužitia krajiny urbanizovaného priestoru sledovali okres Bratislava III, ktorý jevďaka nezanedbateľnému zastúpeniu lesnej plochy a poľnohospodárskej pôdy(vinohrady) ,, pestrý", čo sa týka štruktúry plôch. Na základe meraní z mápv mierke 1:25 000 vyčlenili 13 homogénnych typov využitia zeme (výrobno-dopravný, vinohradnícky, službový, obytno-málopodlažný, lesný, obytno- 25

viacpodlažný, službovo-obytný, zmiešaný obytno-službový, poľnohospodársko-výrobný, vinohradnícko-obytný, službovo-vinohradnícky, technicko-poľnohospodársky a zmiešaný obytno-službovo-vinohradnícky) a 17nehomogénnych urbanistických obvodov, ktoré mali špecifickú vnútornúštruktúru plôch (cf. Ofúkaný 1998). Spišiak, Švoňavec, Výpalová (1997) na základe terénneho mapovaniav mierke 1:10 000 charakterizovali fyzický (hmotný) subsystém okresuBratislava II podľa 13 kategórií areálov (obytné viacpodlažné areály, obytnénízkopodlažné areály, areály chatových osád, športové a rekreačné areály,kultúrne, školské a duchovné areály, areály priemyslu a skladovéhohospodárstva, areály dopravy, areály poľnohospodárskej krajiny, areálypoľnohospodárskych fariem, areály odpadov, areály verejnej zelene, areályvodných tokov, nádrží a areály lesnej krajiny) a určili 4 homogénne typy využitiazeme pre tento región: obytno (viacpodlažný)-priemyselno-dopravný,obytno(nízkopodlažný)-dopravno-službový, poľnohospodársko-výrobný aobytno (nízkopodlažný)-poľnohospodársko-priemyselný (cf. Ofúkaný 1998). Ofúkaný (1998) sa zaoberá využitím zeme Bratislavy na úrovnizákladných sídelných jednotiek - urbanistických obvodov, mestských častí aokresov Bratislavy. Pri hodnotení postupuje podľa výsledkov vlastnéhoterénneho mapovania a legendy, ktorá obsahuje základné kategórie využitiazeme pričom urbanizovaná a technická krajina je detailizovaná. Zastavanéplochy člení na obytné viacpodlažné areály, obytné nízkopodlažné areály aostatné plochy na areály občianskej vybavenosti (areály duchovné, kultúrne,vojenský priestor, a pod.), areály priemyslu s prislúchajúcou infraštruktúrou,areály dopravy s prislúchajúcou infraštruktúrou, areály zelene. Výsledkom jehopráce bolo určenie 21 homogénnych typov využitia zeme pre urbanistickéobvody Bratislavy. Význam práce je v troch pohľadoch: prvým je bližšiacharakteristika špecifických plôch pre všetky urbanistické obvody Bratislavy,druhým je vytvorenie databázy údajov o využití zeme vhodnej pre určeniešpecifickej hustoty obyvateľstva žijúceho na území urbanistických obvodov atretím prínosom je možnosť využitia tejto práce ako metodického návodu privypracovaní obdobných úloh v inom území. Matlovič (1998) pri analýze mesta Prešova použil dvojstupňovúklasifikáciu foriem využitia krajiny. Hlavným kritériom rozlíšenia bola 26

dominantná funkcia, ktorú sledovaný areál (38 modifikovaných morfologickýchjednotiek) plní v sociálno-ekonomickom živote mestského organizmu. Nanižšom stupni uvažoval s 11 formami využitia: obytné, priemyselné, dopravné,obslužné, rekreačné, záhradkárske, iné zastavané, nevyužité,poľnohospodárske, lesné a vodné plochy. Na vyššom stupni rozlíšil tri skupinyforiem: mestské (obytné, priemyselné, dopravné a službové), prímestské(rekreačné, iné a nevyužité plochy, záhradky a skleníky) a nemestské(poľnohospodárske, lesné, vodné). Formy využitia krajiny boli v tejto prácimapované v mierke 1:10 000. Inventarizácia funkčných plôch sa okrem terénneho výskumu opieračoraz viac o diaľkový prieskum zeme a hojne sa začínajú využívať prispracovaní výsledkov geografické informačné systémy. Na možnosti využitiametód DPZ pri analýze funkčnej štruktúry mesta Svit upozornili Boržíková aPaľaga (1993) a na využitie GIS pri podrobnom mapovaní využitia zeme naúzemiach miest Kusendová, Lauko (1992) a Mandzak (1994) (cf. Matlovič1998). Mapa využitia krajiny katastra obce Cejkov v mierke 1:10 000(Feranec,Oťaheľ 1987) bola zostavená aplikáciou multispektrálnych leteckýchsnímok v originálnej mierke 1:30 000. Územie celého katastra obce pokrývalo11 snímok. Legenda mapy obsahovala 25 tried, diferencovaných na základefyziognomických, funkčných a ekologických znakov objektov krajiny (cf. Oťaheľ,Feranec 1997). 7.2 PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA - ANALÝZA URBANIZOVANEJ KRAJINY V literatúre sa stretneme s viacerými definíciami priestorovej štruktúrymesta, pretože štúdium mesta má interdisciplinárny charakter. Pokúsime sa ichpredstaviť s využitím práce Matloviča (1998). L. S. Bourne (1991) rozlišuje napríklad päť subsystémov mesta:ekonomicko-finančný, sociálno-demografický, politicko-inštitucionálny, fyzický aekologický. Tieto subsystémy zahŕňajú všetky aspekty existencie a fungovaniamesta. V slovenskej literatúre tento prístup aplikoval pri výskume Bratislavy P.Korec (1996). Odlišný prístup reprezentuje práca S. Liszewského (1977), ktorý 27

vychádzajúc zo syntetického pojmu typov mestských areálov, ktoré súcharakterizované širokým spektrom charakteristík, definuje priestorovú štruktúrumesta ako priestorové usporiadanie typov mestských areálov. Popri pojme priestorová štruktúra mesta sa v podobnom bádateľskomkontexte v literatúre používa aj termín mestské prostredie. Podľa Kibela (1972)je mesto dynamickou, v časopriestore sa meniacou sústavou systémov, ktoréfungujú vo vzájomných väzbách s cieľom uspokojiť aktuálne a budúce potrebyobyvateľov a iných návštevníkov. Mesto ako sústavu prostredí definujepomocou 6 aspektov: ekonomického, sociálneho, politického,administratívneho, priestorového a štrukturálneho. Pre naše štúdium jezaujímavé štrukturálne vymedzenie, ktoré je podľa autora hustým súborombudov, pozemkov, komunikačnej siete, námestí a iných prírodných aantropických ohniskových bodov, ktoré spolu vytvárajú trojrozmernú panorámumesta. Bastié a Dézert (1980) použili koncept mestského priestoru, ktorý jepodľa nich priestorovo najheterogénnejší, najproduktívnejší anajkomplikovanejší spomedzi ostatných krajinných priestorov. Sociálno-ekologicky orientovaný bádateľ Jagielski (1982) operuje spojmom mestský priestor, v ktorom rozlišuje dve hlavné zložky: fyzický asociálny priestor. Prvkami fyzického sú územie, budovy, infraštruktúra asociálneho priestoru ľudia, sociálne skupiny, inštitúcie, systémy sociálnychaktivít a podobne. Vo viacerých, najmä fyzickogeograficky orientovaných, prácach sapoužíva termín urbánna krajina, ktorá reprezentuje najvyšší stupeň premenypôvodnej prírodnej krajiny. V tomto kontexte použili Hengeveld a Vocht (1982)termín "townscape" ako protiklad termínu "landscape". Urbánna krajina je v ichpráci charakterizovaná koncentráciou obyvateľstva na relatívne malom priestores veľkou diverzitou aktivít a vysokou frekvenciou interakcií, vyznačujúca sakoncentráciou rozličných zastavaných a nezastavaných priestorov (cf. Hanušin1995). Maik (1992) uvádza tri dimenzie priestorovej štruktúry mesta:morfologickú, demograficko-sociálnu a funkčnú. 28

Z geografického hľadiska priestorovú štruktúru mesta chápe Matlovič(1998) ako mnohorozmernú superštruktúru, tvorenú vzájomne previazanými apodmienenými parciálnymi intraurbánnymi štruktúrami: fyziografickou,morfologickou, funkčnou a sociálno-demografickou štruktúrou, ktorým jepotrebné venovať rovnocennú pozornosť. Superštruktúra mesta je vždyokamihovým prejavom istej etapy svojho vývinu. Zahŕňa v sebe elementystarých štruktúr a naopak vytvára predpoklady pre vznik nových štruktúr. Tým jedaná potreba časopriestorového prístupu k jej štúdiu, pretože bez poznaniaminulých stavov nie je možné pochopiť súčasný stav priestorovej štruktúrymesta, prípadne pokúšať sa predikovať jej ďalší vývoj. Rozbor fyziografickej intraurbánnej štruktúry spočíva vofyzickogeografickej a urbanisticko-fyziografickej analýze územia mesta avyčlenení fyziograficko-urbanistických areálov, ktoré sú relatívne homogénne zhľadiska jeho prírodného potenciálu (bonity) pre rozvoj mestskej zástavby. Zaspektu dynamiky transformačných procesov je najzotrvačnejšou štruktúrou. Analýza morfologickej štruktúry mesta spočíva v analýze jeho pôdorysu avo vyčlenení relatívne homogénnych jednotiek v ňom z hľadiska operácie shlavnými morfologickými elementami (ulice, námestia, parcely, budovy).Vonkajšia (fyziognomická) stránka morfologickej štruktúry mesta sa týkaarchitektonických foriem (stavebný sloh a materiál, strešná krytina budov, atď.),vnútorná sa týka urbanistických foriem (pôdorysu). Táto kompozícia je zčasového hľadiska najtrvácnejšou z antropogénnych intraurbánnych štruktúr. Sociálno-demografickú intraurbánnu štruktúru tvorí priestorovádiferenciácia obyvateľstva, jeho dynamiky a biologických, sociálnych, kultúrnycha ekonomických charakteristík na teritóriu mesta. Je najnestálejšia anajrýchlejšie podliehajúca zmenám. Pre našu prácu bude od Matloviča (1998) zaujímavá charakteristikafunkčnej intraurbánnej štruktúry. Tvorí ju priestorová mozaika sociálno-ekonomických aktivít a ich vzťahov na území mesta. Tieto majú tendenciu namestskom území zaujímať najvýhodnejšiu polohu a vytvárať tak relatívnehomogénne funkčné areály. Výskum funkčnej intraurbánnej štruktúry sanajčastejšie opiera o analýzu využitia zeme na teritóriu mesta.Najfrekventovanejšie funkčné štruktúry v meste sú obytné, priemyselné,skladovacie, dopravné, službové, odpočinkovo-rekreačné a nevyužité plochy. 29

7.3 ZÁKLADNÉ SMERY GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU PRIESTOROVEJ ŠTRUKTÚRY MESTA Začiatky geografických výskumov miest opísal vo svojej monografiiMatlovič (1998). Z nej vyberáme autorov, ktorí sa v tom období venovaliBratislave: Bel (1735), Korabinský (1781, 1990), Ballus (1823), Hromádka(1933), Fekete (1947). Napriek tomu, že väčšina prác vzniknutých v počiatočnej etape rozvojageografie miest mala monotematický charakter a teda zdôrazňovali individuálnečrty analyzovaných miest, postupom času môžeme zaregistrovať aj prvénáznaky tematického štiepenia vývinovej trajektórie geografického bádaniamiest a postupnej profilácie rozličných prístupov k skúmaniu priestorovejštruktúry mesta. Pomerne markantné je to u morfologicko-genetického,sociálno-ekologického, funkčno-priestorového, demografického a kultúrno-genetického smeru (Matlovič 1998). Po druhej svetovej vojne vznikla široká paleta bádateľských škôl aprístupov k skúmaniu priestorovej štruktúry mesta. Z práce Matloviča (1998)sme niektoré vybrali. Korcelli (1974) zovšeobecnil existujúci empirický materiál a vyčlenil päťprúdov: ekologický smer, teórie využitia urbanizovaného územia, modelysystémov rozmiestnenia obyvateľstva na území mesta, modely funkčnýchpriestorových systémov, simulačné modely priestorového rozvoja miest. Harvey a Holly (1981) uvádzajú päť paradigiem geografie: Ratzelovu -deterministickú, Vidal de la Blacheovu - posibilistickú, Sauerovu - landšaftnú,Hartshornovu - chorologickú a Schaefferovu - priestorovo-organizačnúparadigmu. V rámci urbánnej geografie rozlíšil Knox (1994) štyri hlavné prístupy:kvantitatívny (deskriptívny), behaviorálny, štrukturalistický apostštrukturalistický. Rykiel (1994) prezentoval diachronické a predmetové členeniebádateľských smerov poľskej sídelnej geografie. Z predmetového hľadiskarozlíšil šesť paradigiem: klasickú, ekonomistickú, pozitivistickú, štrukturalistickú,personalistickú a postmodernistickú. 30

Liszewski (1994) klasifikoval poľské výskumy a vyčlenil štyri prúdy:výskumy morfologickej, funkčno-priestorovej, demograficko-priestorovej asociálno-priestorovej štruktúry miest. Sýkora (1993) vymedzil vo svojej práci štyri prístupy: sociálno-ekologický, neoklasický, inštitucionálny a politicko-ekonomický. V slovenskej geografickej literatúre sa klasifikáciou prístupov v sídelnejgeografii zaoberal Bašovský (1963), Matlovič (1991). Bezák (1993) na základeštúdia anglosaskej literatúry vymedzil päť základných výskumných smerov:ekologický, ekonomický, behaviorálny, inštitucionálny a priestorovo-interakčný. Matlovič (1998) pri vymedzovaní smerov zohľadnil viaceré znaky:obdobie a prostredie vzniku, základné teoreticko-metodologické koncepcie,metódy a spôsoby zberu a spracovania empirických údajov a najtesnejšiekooperujúce partnerské vedné disciplíny. Podľa nich vyčlenil jedenásť hlavnýchbádateľských prúdov: urbanisticko-fyziografický, morfologicko-genetický,sociálno-ekologický, neoklasický ekonomický, funkčno-priestorový, populačno-distribučný, kultúrno-genetický, priestorovo-interakčný a simulačný, percepčno-behaviorálny, inštitucionálny, politicko-ekonomický a jeden ešte úplnenevyprofilovaný výskumný smer: postmodernistický. V ďalšej našej kapitole sa bližšie budeme venovať dvom vyššieuvedeným výskumným smerom: sociálno-ekologickému a funkčno-priestorovému, v ktorých nezanedbateľnú úlohu zohráva funkčno-priestorováštruktúra mesta. 7.4 FUNKČNO - PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA Sociálno-ekologický smer patrí k najstarším a najplodnejším orientáciámvýskumov intraurbánnych štruktúr. V ohnisku jeho záujmov stojí sociálno-priestorová, v menšej miere i funkčno-priestorová a morfologická štruktúramesta. V ponímaní chicagskej školy [ Park (1916), Burgess (1925), McKenzie(1926), Zorbaugh (1929) ] sa každá záujmová skupina usiluje zaujať v mestenajvýhodnejší areál, pričom dochádza k procesom invázie silnejších aprogresívnejších skupín a následnej sukcesii funkčného využitia areálu resp.sociálneho a ekonomického statusu jeho obyvateľov. Model koncentricko-zonálnej štruktúry je ideálnou schémou, vystihujúcou dominantné tendencie 31

dostredivej koncentrácie aktivít a najvplyvnejších záujmových skupín docentrálnej mestskej zóny a následné zmeny v susediacich koncentrickýchzónach v podmienkach monocentrickej priestorovej štruktúry mesta (cf. Matlovič1998). Neoklasický ekonomický smer skúmania priestorovej štruktúry mesta saradí dĺžkou svojej existencie k tradičným orientáciám. Prispieva k odhaleniufunkčno-priestorovej a čiastočne i sociálno-priestorovej štruktúry mesta.Ekonomický prístup hľadal inšpirácie i v práci Thünena (1826). Rozvíjal sapredovšetkým na pôde americkej školy, napr. Hurd (1903) a Ratcliff (1949),ktorí analyzovali pozemkovú rentu ako funkciu polohy. Stredobodom tohtoprúdu je mechanizmus fungovania priestorového systému hospodárenia avyužívania mestských pozemkov. Predovšetkým ide o problematiku priestorovejdiferenciácie ekonomickej hodnoty pôdy, preto sa ekonomický prístup opiera oRicardovu všeobecnú teóriu pozemkovej renty. Markantný rozvoj ekonomickejinterpretácie priestorovej štruktúry mesta však nastal až v 60. rokoch 20.storočia v súvislosti s rozvojom teórie využitia zeme v mestách, ktorá saopierala o neoklasickú ekonomickú analýzu (spoločnosť je vnímaná ako súborjednotlivcov, domácností a firiem). Neoklasický model mesta je založený namatematickom modelovaní trhu s pozemkami a nehnuteľnosťami. Pozíciapozemku v mestskom priestore je určená tromi elementami - veľkosťoupolohovej renty, jeho dopravnou dostupnosťou a rozlohou. V rámci tohto prúduje možné sa stretnúť aj s pokusmi o skonštruovanie dynamickej teórie využitiazeme. Priestorové usporiadanie hodnoty konkurenčnej renty sa mení stechnologickým progresom v oblasti dopravy, čím sa mení aj priestorováštruktúra dostupnosti a atraktivity polohy. Transformácia systému využitiamestského územia prebieha procesom sukcesie, pri ktorom dochádza knahradeniu jedného typu využitia plochy iným (cf. Matlovič 1998). Funkčno-priestorový smer sa, podobne ako neoklasický ekonomickýprúd, prednostne zaujíma o odhalenie funkčno-priestorovej štruktúry, alezohľadňuje i fyziografickú a morfologickú štruktúru mesta. Neakcentuje v ňomskúmanie ekonomického mechanizmu formovania funkčno-priestorovejštruktúry mesta, ale viac sa koncentruje na podrobnú kartografickúinventarizáciu využitia zeme v meste, z ktorej potom vychádza pri vyčleňovaní aklasifikácií rozličných typov mestského územia. V rámci širšie chápanej 32

nemeckej školy k iniciátorom rozvoja tohto bádateľského smeru možno zaradiťBobeka (1928), ktorý v geografii Innsbrucku rozoberal hospodárske funkciemesta a ich priemet v jeho území. Funkčno-priestorová orientácia v americkejgeografickej škole je príznačná najmä pre H. Bartholomewa (1932, 1965).Najvýraznejší prínos v rozvoji funkčno-priestorového smeru k skúmaniupriestorovej štruktúry mesta však priniesla poľská geografická škola, v ktorej kvýznamnejšiemu teoreticko-metodologickému pokroku došlo až v povojnovomobdobí. Významnú úlohu v tomto procese zohralo krakowské výskumnécentrum (Bromek, Górka, Mydel). Významným strediskom sa stala aj Lodž.Liszewski (1977, 1978) podáva vo svojich prácach prehľadné členenie kritériína vymedzovanie typov funkčných areálov v meste. Diferencuje tri prístupy kuklasifikácii obytných mestských areálov: fyziognomický (podstatný je vzhľadbudovy), fyziognomicko-funkčný (podstatné je vymedzenie funkcie) amultikriteriálny (vzhľad, funkcia + kritérium horizontálnej a vertikálnej intenzityzástavby). Pri klasifikácii mestských areálov zohľadnil tri základné znakymestských terénov - funkciu, fyziognómiu a intenzitu exploatácie mestskýchareálov (cf. Matlovič 1998). Funkčno-priestorový smer neustrnul iba na úrovni deskripcie využitiazeme a typológie funkčných areálov. V slovenskom bádateľskom prostredí jenajkomplexnejšou prácou, hodnotiacou funkčnú štruktúru Bratislavy práca V. Iru(1984). V ďalšej fáze sa bádatelia snažili analyzovať funkčno-priestorovúštruktúru a zákonitosti vplývajúce na jej usporiadanie. V posledných decéniáchsa vo funkčnom smere výraznejšie uplatnili nové metodické postupy (DPZ aGIS) (cf. Matlovič 1998). 7.5 VÝBER ÚZEMNÝCH JEDNOTIEK HODNOTENIA Pri každej analýze intraurbánnej štruktúry musíme vychádzať z určitéhočlenenia skúmaného teritória na observačné územné jednotky (parcely,urbanistické bloky a obvody, profily, jednotky morfologické, geometrické,administratívne a fyzicko-geografické). Spôsob ich delimitácie často veľmivýrazne ovplyvňuje výsledky výskumu. 33

Stavebné parcely sú elementárne organizačné jednotky územnéhočlenenia mesta. Ako sledované jednotky sa uplatňujú hlavne pri analýzachmorfologickej štruktúry a neuplatnili sa pri štúdiách demografickej a sociálno-priestorovej štruktúry mesta, najmä pre vysokú prácnosť získavania vstupnýchúdajov o obyvateľstve. Parcelačné členenie je veľmi podrobné a dovoľujepostihnúť aj najdetailnejšiu diferenciáciu mestského priestoru. Jeho použitie jeproblematické v územiach, kde výstavbou nových obytných súborov pôvodnéparcely zanikli. Bolo použité aj pri veľmi podrobných analýzach využitia plôch vjednotlivých krakowských štvrtiach: Malinowska (1971), Mydel (1971) a Górka(1974), ktorému sa základnou pozorovanou jednotkou stali jednotlivé podlažiabudov. Urbanistické bloky sú často využívané pri analýzach morfologickej afunkčno-priestorovej štruktúry mesta. Ich výhodou je, že poskytujú pomernepodrobné priestorové členenie mestského priestoru a zväčša bývajú dostatočnehomogénne z hľadiska potrieb geografického výskumu. Členenie na blokypoužili napr. títo poľskí autori: Dzieciuchowicz, Stolarczyk, Suliborski (1972),Miszewska (1994), Wiktorowska a Koter (1974). Poslední dvaja menovanírealizovali výber reprezentatívnych urbanistických blokov. Morfologické (fyziognomické) jednotky sú územné celky homogénne zmorfologického a genetického hľadiska. Ich členenie je výsledkom morfologickejanalýzy mesta. Vzhľadom na ich relatívnu stabilitu sú vhodným územnýmčlenením pre realizáciu analýz intraurbánnych štruktúr, v priestore mesta reálneexistujú. Ich použitie je problematické pre analýzu demografickej a sociálno-priestorovej štruktúry mesta, pretože sa spravidla nekryjú s územným členením,za ktoré disponujeme údajmi o obyvateľstve a bytovom fonde. Sú základom vprácach: Jakóbczyk-Gryszkiewicz, Ostrowski (1981) a Matlovič (1995). Geometrické jednotky sa stali pri analýzach intraurbánnych štruktúr dosťpopulárne. Najčastejšie sa využíva členenie územia na štvorce a koncentrickékruhové pásma. Čiastočne bola ich vhodnosť aplikácie pri výskumoch využitiazeme prediskutovaná v prácach: Jelonek a Werwicki (1971), Grocholska(1974), Jakóbczyk-Gryszkiewicz (1978). Výhodou štvorcovej siete je pomernejednoduchá následná kartografická interpretácia získaných výsledkov,opierajúca sa o metódu izolínií. Nevýhodou je, že ide o jednotky úplne umelé.Hlavnými metodickými problémami pri aplikácii geometrických jednotiek je 34

správna voľba ich veľkosti (od 0,04 km2 do 1 km2) a optimálny spôsobnaloženia geometrickej siete na mapu skúmaného územia. Koncentrické pásma- medzikružia, ktoré sa používajú najmä v súvislosti s výskumami závislostiparametrov priestorovej štruktúry od vzdialenosti z centra mesta, aplikovali vovýskumoch rozmiestnenia obyvateľstva v kontexte Clarkovej koncepcie Bezák aPaulov (1984). Profily patria k zriedkavejšie aplikovaným metódam. Využívajú sa hlavnev snahe o zníženie prácnosti výskumu. Pri použití tejto metódy je potrebnádôkladná príprava, aby profil dobre reprezentoval skúmané územie. Miszewska(1995) použila vo svojom výskume zmien využitia zeme vo Wroclawe profilyvytýčené v 7 smeroch z centra mesta k periférii, pričom stanovila ich šírku na100 m. Cenzové jednotky (urbanistické obvody) sú malé územné jednotky, zaktoré sú k dispozícii údaje zo sčítania obyvateľstva, domov a bytov. Preto sačasto využívajú pri analýzach demografickej a sociálno-priestorovej štruktúrymesta. Ich nevýhodou je často vnútorná heterogenita, čo znižuje hodnotu tohtočlenenia pre geografický výskum. S aplikáciou urbanistických obvodov samožno stretnúť aj pri analýzach funkčnej intraurbánnej štruktúry v prácachautorov Liszewski (1979) a Ofúkaný (1999). Administratívne jednotky sa používajú pri menej dôkladných výskumochpriestorovej štruktúry mesta. Obyčajne ide o katastrálne územia, mestskéobvody (Pelachová a Ofúkaný 1997, Ofúkaný 1988) a mestské časti (Spišiak1999). Administratívne jednotky sú však značne heterogénne, preto sa pridetailnejších analýzach nepoužívajú. Pomerne vysokú aplikabilitu vykazujú priinštitucionálnych a politicko-ekonomických analýzach miest. Fyzicko-geografické jednotky sú pomerne zriedkavo využívané vovýskumoch priestorovej štruktúry miest. Používajú sa najčastejšie vovýskumoch, poukazujúcich na vplyv prírodného prostredia na formovaniepriestorovej štruktúry mesta. Príkladom použitia fyzicko-geografických jednotiekje analýza v rozmiestnení obyvateľstva Bratislavy podľa prírodno-krajinnýchcelkov v práci Iru (1982). 35

8 ZÁVER Cieľom práce bolo oboznámiť sa z terminologicko-pojmovým aparátom,používaným pri výskume využitia krajiny, predstaviť metódy výskumu a prístupyhodnotenia. V práci sme analyzovali vývoj výskumu a mapovania využitia krajiny,formulovanie terminológie krajina, krajinná pokrývka, využitie krajiny, mapavyužitia zeme a multitemporálna analýza. Vychádzali sme z prác Feranca aOťaheľa a stručne sme predstavili metódy mapovania využitia krajiny. Pri metódach hodnotenia využitia krajiny sme poukázali na analýzuzmien využitia krajiny pomocou údajov DPZ, ekonomický prístup a estetickéhľadisko, ktoré vychádza z prác o percepcii mesta a krajiny. Osobitne sme analyzovali výskum využitia urbanizovanej krajiny aproblematiku jeho hodnotenia. Opierali sme sa o práce zaoberajúce sapriestorovou štruktúrou mesta (hlavne Matlovič 1998), najmä hodnotením jejteritoriálneho funkčného usporiadania. Uvedené postupy budú aplikované pri riešení dizertačnej práce. 36

9 ZOZNAM LITERATÚRYAntrop, M. (1984). Structural analysis of landscapes using of remote sensing documents and visual image interpretation. In Brandt, J. et P. Agger eds. Proceedings of the First International Seminar on Methodology in Landscape Ecological Research and Planning (Vol.2). Roskilde (Roskilde Universitetsforlag GeoRuc.)Armand, D. L. (1975). Nauka o landšafte. Moskva.Barbosa, P. M., Casterad, M. A., Herrero, J. (1996). Performance of several Landsat Thematic Mapper (TM) image classification methods for crop extent estimates in an irrigation district. International Journal of Remote Sensing, 17, 3665-3674.Ballus, P. (1823). Pressburg und seine Umgebungen. Schwaiger, Pressburg, 318 s.Barčáková, I. (1999). Prístupy k hodnoteniu percepcie krajiny a jej estetickej kvality. Písomná práca k dizertačnej skúške, Geografický ústav SAV, Bratislava.Bartholomew, H. (1932). Urban land uses. Amounts of land used and needed for various purposes by typical american cities. Cambridge.Bartholomew, H. (1965). Land uses in american cities. Harvard City Planning Studies, XV., Cambridge, 196 s.Bašovský, O. (1963). Predmet, metódy a vývinové smery geografie sídiel. Acta geologica et geographica Universitatis Comenianae, Geographica, 3, 73- 89.Bastié, J., Dézert, B. (1980). L espace urbain. Masson, Paris - New York, 384 s.Bel, M. (1735). Notitia Hungariae novae historico geographica divisa in partes quatuor. I. II. Wien.Bertrand, C. (1978). Le paysage entre la Nature et la Société. Revue Geographique des Pyrénees et du Sud-Ouest 49, 239-258. 37

Bezák, A. (1993a). Prístupy k analýze vnútornej štruktúry miest: prehľad a zhodnotenie. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 32, 287-298.Bezák, A. (1993b). Problémy a metódy regionálnej taxonómie. Geographia Slovaca, 3, Bratislava (Geografický ústav SAV).Bezák, A., Paulov,J. (1984). Calibrating and testing the intraurban population density model: the case of the city of Bratislava. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 24, 55-61.Bobek, H. (1928). Innsbruck, eine Gebirgsstadt, ihr Lebensraum und ihre Ercheinung. Stuttgart, 313 s.Boržíková, E., Paľaga, P. (1993). Diaľkový prieskum Zeme ako prostriedok analýzy vybraných socioekonomických aktivít. In Mládek, J. (ed.). Región Poprad - geografické štruktúry socioekonomických aktivít. UK Bratislava, s. 145-163.Bourne, L.S. (1991). Recycling urban systems and metropolitan areas: a geographical agenda for the 1990s and beyond. Economic Geography, 68, 185-209.Bromek, K. (1966). Uzytkowanie ziemi w Krakowie i przyleglych czesciach powiatu krakowskiego okolo 1960 r. Zeszyty Naukowe UJ 128, Prace Geograficzne 14, Krakow, 103 s.Brunnschweiler, D. H. (1957). Seasonal changes of the agricultural pattern – a study in comparative airphoto interpretation. Photogrammetric Engineering, 23, 131-139.Burgess, E.W. (1925): The growth of the city - an introduction to a research project. In Park, R.E., McKenzie, R.E., Burgess, E.W. (eds.). The city. Chicago (University of Chicago Press), pp. 47-62.Burley, T. M. (1961). Land use or land utilization ? Professional Geographer 13, 6, 18-20.Drdoš, J. (1978). Geografia a jej úlohy pri ochrane a tvorbe životného prostredia. Geografický časopis 30, 218-226.Drdoš, J. (1998). O krajinnom obraze. Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis. Folia geographica, 1, 65-75. 38

Drdoš, J. (1991). Landnutzung und Umweltprobleme in der Slowakischen Republik. Österreichische Osthefte, 33, 697-716.Dzieciuchowicz, J.Z., Stolarczyk, B., Suliborski, A. (1972). Warunki mieszkaniowe centrum Kielc w ujeciu przestrzennym. Zeszyty Naukowe UL, se. II., z. 49, s. 37-65.Fekete, Š. (1947). Tri prímestské osady na pravom brehu Dunaja pri Bratislave so stránky sídelnej. Práce z vedeckých ústavov SAVU, rad B., sv. 1, SAVU Bratislava, 64 s.Feranec, J. (1990). Údaje získané metódami diaľkového prieskumu Zeme – zdroj geografických informácií. Geodetický a kartografický obzor, 36, 9-11.Feranec, J. (1992). Analýza multitemporálnych údajov DPZ – metodický nástroj geografických výskumov. Geografický časopis, 44, 40-50.Feranec, J. (1996). Prístupy k analýze viacčasových údajov diaľkového prieskumu Zeme. Geografický časopis, 48, 3-11.Feranec, J., Cebecauerová, M., Cebecauer, T., Husár, K., Oťaheľ, J., Pravda, J., Šúri, M. (1997). Analýza zmien krajiny aplikáciou údajov diaľkového prieskumu Zeme. Geographia Slovaca, 13, Bratislava (Geografický ústav SAV).Feranec, J., Hájek, M., Oťaheľ, J., Sloboda, Š., Šafár, J. (1988). The use of multispectral space photographs to draw up a map of land use in Western Slowakia. Photogrammetria (PRS), 42, 157-162.Feranec, J., Oťaheľ, J. (1987). Tvorba mapy využitia krajiny vo veľkej mierke aplikáciou multispektrálnych leteckých snímok. Geografický časopis, 39, 411-426.Feranec, J., Oťaheľ, J. (1989). Súčasné využitie krajiny Východoslovenskej nížiny. Geografický časopis, 42, 158-170.Feranec, J., Oťaheľ, J. (1992). Land cover forms in Slovakia identifiend by application of colour infrared space photographs at scale 1:500 000. Geografický časopis, 44, 120-126. 39

Feranec, J., Oťaheľ, J. (1995). CORINE Land Cover Nomenclature at scale 1:50 000. Proceedings of the EARSeL workshop "Pollution Monitoring and Geographic Information Systems". Brandýs nad Labem (Lesprojekt), pp. 171-178.Feranec, J., Oťaheľ, J. (1999). Mapovanie krajinnej pokrývky metódou Corine v mierke 1:50 000: Návrh legendy pre krajiny programu Phare. Geografický časopis, 51, 1, 19-44.Feranec, J., Oťaheľ, J. (v tlači). Krajinná pokrývka Slovenska. Bratislava (Veda).Feranec, J., Oťaheľ, J., Dvorská, H., Kondášová, M. (1996). Slovensko - CORINE - krajinno-turistická mapa. Bratislava (GKÚ a GÚ SAV).Feranec, J., Oťaheľ, J., Husár, K. (1997). Landscape changes mapping by application of aerial photographs. In Ottoson, L. ed. Proceedings of the 18th International Cartographic Conference, 1, Stockholm, 23-27 June, 1997. Gävle (Swedish Cartographic Society), pp. 306-313.Feranec, J., Oťaheľ, J., Pravda, J. (1995). CORINE Land Cover project – Proposal for a methodology and nomenclature (scale 1:50 000). Záverečná správa. Bratislava (Geografický ústav SAV).Feranec, J., Oťaheľ, J., Pravda, J. (1997). Krajinná pokrývka Slovenska identifikovaná metódou CORINE Land Cover. Geographia Slovaca, 11, Bratislava (Geografický ústav SAV).Feranec, J., Oťaheľ, J., Pravda, J., Husár, K. (1994). Formy krajinného krytu identifikované v rámci projektu CORINE Land Cover. Geografický časopis, 46, 35-48.Feranec, J., Oťaheľ, J., Sloboda, Š. (1983). Niektoré možnosti aplikácie údajov získaných interpretáciou multispektrálnych leteckých snímkov pri mapovaní využitia zeme. In Hájek, M. ed. Matematické modelovanie v kartografii. Zborník prednášok z celoštátneho seminára. Bratislava (ČSVTS), 87-94.Górka, Z. (1974). Uzytkowanie ziemi v I dzielnicy katastralnej m. Krakowa - Sródmiescie. Zeszyty Naukowe UJ 379, Prace Geograficzne 38, Krakow, s. 67-94. 40

Götz, A. ed. (1966). Atlas Československé socialistické republiky. Praha (ČSAV a ÚSGK).Grocholska, J. (1974). Czynniki wplywajace na uzytkowanie ziemi w Warszawie. PAN Komitet przestrzennego zagospodarowania kraju, Tom 44. Warszawa, (Panstwowe Wydawnictwo Naukowe).Haase, G. (ed.) (1991). Naturraumerkundung und Landnutzung. Geoekologische Verfahren zur Analyse, Karierung und Bewertung von Naturräumen. Beiträge zur Geographie, 34. Berlin (Akademie Verlag).Hanušin, J. (1995). Analýza vplyvu urbánnej krajiny na hydrologický cyklus územia. Geografický časopis, 47, 4, 275-284.Hartshorne, R. (1939). The nature of geography: critical survey of current thought in the light of the past. Annals of the Association of American Geographers, 29, 173-645.Harvey, D. (1969). Explanation in geography. London (Edward Arnold).Harvey, M.E., Holly, B.P. (1981). Paradigm, philosophy and geographic thought. In Harvey, M.E. - Holly, B.P. (eds.). Themes in geographic thought. London (Croom Helm), pp. 11-37.Heymann, Y., Steenmans, Ch., Croisille, G., Bossard, M. (1994). CORINE land cover. Technical guide. Luxembourg (Office for Official Publications of the European Communities).Hromádka, J. (1933). Zemepis okresu bratislavského a malackého. Diel I. Nakl. učiteľstva Bratislava, 212 s.Hromádka, J. (1943). Všeobecný zemepis Slovenska. In Novák, L. ed. Slovenská vlastiveda, 1. Bratislava (SAVU), pp. 83-332.Hrušková, M. (1999). Súčasná krajinná štruktúra v zázemí Devínskej Novej Vsi, hodnotenie jej diverzity a komplexity. Diplomová práca, Katedra krajinnej ekológie PRIF UK, Bratislava.Hurd, R.M. (1903). Principles of city land values. New York.Hynek, A., Hynková, J. (1979). Prostorová percepce životního prostředí města Boskovice a okolí ve výchově k péči o životní prostředí. Sborník ČSGS, 84, 4, 287-299. 41

Ihse, M. (1987). Air photo interpretattion and computer cartographie - tools for studying the changes of the cultural landscape. In: Birks, J., ed. The cultural landscape - past present and future. Cambridge (Cambridge University Press), pp. 153-163.Ihse, M. (1995). Swedish agricultural landscapes – patterns and changes during the last 50 years, studied by aerial photos. Landscape and Urban Planning, 31, 21-37.Ira, V. (1982). Zmeny v rozložení obyvateľstva a vo využití zeme prírodných krajinných celkov Bratislavy. In Drdoš, J. (ed.). Geografia a životné prostredie. SGS Bratislava, s. 126-137.Ira, V. (1984). Priestorový a ekonomický rozvoj Bratislavy a problémy jej životného prostredia. Kandidátska dizertačná práca, GU SAV Bratislava, 149 s.Isačenko, A. G. (1974). Landšaft kak predmet čelovečeskogo vozdejstvija. Izvestia Vsesojuznogo geografičeskogo obščestva 106, 361-371.Ivanička, K. (1971). Úvod do ekonomicko - geografického výskumu. Bratislava (Veda), pp. 139-147.Ivanička, K. (1981). Mapa využitia zeme SSR v mierke 1:250 000. Banská Bystrica (Učebné pomôcky, n. p.).Jagielski, A. (1982). Spoleczna i przestrzenna struktura miast w swietle geograficznych badan miast polskich. In: Pióro, Z. (ed.): Przestrzen i spoleczenstwo. Ksiazka i wiedza Warszawa, s. 160-190.Jakóbczyk-Gryszkiewicz, J. (1978). Zastosowanie siatki kwadratów do badan uzytkowania ziemi w miescie. Acta UL, Folia Geographica, 2, 15, s. 192- 203.Jakóbczyk-Gryszkiewicz, J., Ostrowski, K. (1981). Zroznicowanie przestrzenne ludnosci Sieradza na tle jednostek fizjonomicznych miast. Acta Universitatis Lodziensis, Folia Geographica, 1, s. 23-49.Jeleček, L. (1985). Zemědělství a půdní fond v Čechách ve 2. polovině 19. století. Praha (Academia), pp. 127-175. 42

Jelonek, A., Werwicki, A. (1971). Struktura przestrzenna Tarnowa. Prace Geograficzne Nr. 82 IGPAN, Warszawa (Panstwowe Wydawnictwo Naukowe), pp. 221-274.Jensen, R. J. (1983). Biophysical remote sensing. Annals of the Association of American Geographers, 73, 111-132.Jensen, R. J. (1986). Introductory digital image procesing. A remote sensing perspective. New Jersey (Prentice Hall).Johnston, R. J. (1971). Urban residential patterns: an introductory view. London (G. Bell and Sons).Keisteri, T. (1990). The study of changes in cultural landscapes. Fennia, 168, 1. Helsinki (Geographical Society of Finland), pp. 31-115.Kibel, B.M. (1972). Simulation of the urban Environment. Association of american geographers, Commision on College Geography, Technical paper, No 5, Washington.Knox, P.L. (1975). Social well-being: a spatial perspectives. London (Oxford University Press).Korabinsky, J.M. (1781): Beschreibung der königl. ung Haupt-, Frey- und Krönungstadt Pressburg. Pressburg.Korabinsky, J.M. (1990): Popis kráľovského, uhorského, hlavného, slobodného a korunovačného mesta Pressburg. Slovenský národopis, 38, 595-609.Korcelli, P. (1974). Teoria rozwoju struktury przestrzennej miast. Komitet Przestrzennego Zagospodarowania Kraju PAN, Studia 45, PWN Warszawa, 166 s.Korec, P. (1996). Methodological aspects in the research of transitional period in Bratislava. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 37, 155-162.Korec, P., Husárová, K.(1994). Územie Bratislavy z hľadiska perspektívy jeho využívania. Geographia Slovaca, 7, 61-73.Kostrowicki, J. (1965). Land Utilisation in East Central Europe. Case Studies, Geographia Polonica, 5, 498 s. 43

Krönert, R (1985). Metodika vyjavlenija form i zakonomernostej dinamiki ispoľzovanija territorij i zemeľnogo fonda dlja territoriaľnogo i landšaftnogo planirovanija s ispoľzovanijem aerokosmičeskich sredstv. Leipzig (Akademie der Wissenschaften der DDR, Institut für Geographie und Geoökologie).Kubijovyč, V. (1932). Rozšírení kultur a obyvatetstva v Severních Karpatech. Sborník Filosofické fakulty UK v Bratislave, 8. Bratislava (Filozofická fakulta UK).Kusendová, D., Lauko, V. (1992). Mapa využitia plôch a tvorba databázy kartografického modelu územia mesta. Zborník referátov z X. zjazdu SGS, Bratislava, s. 104-115.Lillesand, T. M., Kiefer, R. W. (1979). Remote sensing and image interpretation. New York (John Wiley and Sons).Lipský, Z. (1995). The changing face of the Czech rural landscape. Landscape and Urban Planning, 31, 39-45.Liszewski, S. (1977). Tereny miejskie a struktura przestrzenna Lodzi. Acta Universitatis Lodziensis, Lodz, 181 s.Liszewski, S. (1978). Tereny miejskie, podzial i klasyfikacja. Acta Universitatis Lodziensis, Nauki matematyczno - przyrodnicze, Folia Geographica, ser. II, Nr. 15, Lódz, s. 3-33.Liszewski, S. (1979). Zroznicowanie przestrzenne uzytkowania ziemi w Lodzi. Acta Universitatis Lodziensis, ser. II., z. 21, Lódz, s. 53-68.Liszewski, S. (1994). Studia nad strukturami przestrzennymi miast. In Liszewski, S. (ed.). Geografia osadnictwa i ludnosci w niepodleglej Polsce lata 1918-1993. tom II - Kierunki badan naukowych. PTG Lodz, s. 181- 200.Lukniš, M. (1977). Geografia krajiny Jura pri Bratislave. Bratislava (Univerzita Komenského).Lynch, K. (1960). The image of the city. Cambridge (Massachusetts Institute of Technology Press), 327 s.Maik, W. (1992). Podstawy geografii miast. Uniwersytet Mikolaja Kopernika Torun, 120 s. 44

Malinowska, D. (1971). Uzytkowanie ziemi w XV dzielnicy katastralnej miasta Krakowa - Nowa Wies. Folia Geographica UJ, Series Geographica - Oeconomica, vol. IV., s. 167-186.Mandzak, P. (1994). Digital Land Use Map - an Advanced Technique in Urban Studies. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 34, 127-134.Matlovič, R. (1991). Some geographical approaches to the study of the inner structure of the city. European Geographer Review, 3-4, pp. 42-44.Matlovič, R. (1995). Smery využitia zeme ako črta funkčnej štruktúry mesta a krok ku syntetickej interpretácii intraurbánnych štruktúr. Miscellanea Geographica Universitatis Bohemiae Occidentalis, 4, Plzeň, pp. 70-80.Matlovič, R. (1998). Geografia priestorovej štruktúry mesta Prešov.Geografické práce, 8, 1, Prešov (FHPV PU).Mazúr, E. (1972). Súčasné a výhľadové úlohy našej geografie. Geografický časopis 24, 177-184.Mazúr, E. (1974). Využitie zeme. In Plesník, P. et al. Slovensko. Ľud – 1. časť. Bratislava (Obzor), pp. 75-100.Mazúr, E., ed. (1980). Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava (SAV a SÚGK).Mazúr, E., Krippel, E., (1980). Typy súčasnej krajiny. In Mazúr, E., ed. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava (SAV a SÚGK), pp. 102-103.McKenzie, R.D. (1926). The scope of human ecology. Publications of the American Sociological Society, 20, 141-154.Mičian, Ľ., Zatkalík, F. (1984). Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie. Skriptá. Bratislava (Univerzita Komenského), 132 s.Miľkov, F. N. (1973). Čelovek i landšafty. Moskva (Mysľ).Minc, A. A., Petrjakova, T. I. (1973). Ispoľzovanije territoriji kak geografičeskaja problema. Izvestija AN SSSR, serija geografičeskaja /4/, 5-15.Miszewska, B. (1994). Bloki urbanistyczne Wroclawia w róznych fazach cyklu miejskiego. In Koter, M., Tkocz, J. (eds.). Zagadnienia geografii historycznej osadnictwa w Polsce. Torun - Lódz, s. 111-130. 45

Miszewska, B. (1995). Wplyw ekspansji przestrzennej Wroclawia na sukcesje uzytkowania ziemi i strukture morfologiczna miasta. Czasopismo Geograficzne, 66., 3-4, 363-370.Mydel, R. (1971). Uzytkowanie ziemi w XIV dzielnicy katastralnej miasta Krakowa - Czarna Wies. Folia Geographica UJ, Series Geographica - Oeconomica, vol. IV., s. 137-166.Mydel, R. (1979). Rozwój struktury przesrzennej miasta Krakowa. Ossolineum Wroclaw, 131 s.Neef, E. (1967). Die theoretischen Grundlagen der Landschaftslehre. Gotha/Leipzig, 152 s.Neef, E. (1974). Mehrfachnutzung des Bodens. Wissenschaft und Fortschriftt, 24, 5, 208-213.Ofúkaný, M. (1998). Využitie zeme Bratislavy. Diplomová práca, Katedra humánnej geografie a demogeografie PRIF UK, Bratislava.Ofúkaný, M. (1999). Využitie zeme v urbanistických obvodoch Bratislavy. In Kusendová, D., Pravda, J. eds. Mapa produkt geoinformačných technológií, Zborník referátov z 13. Kartografickej konferencie. Bratislava (Kartografická spoločnosť Slovenskej republiky), pp. 43-53.Oťaheľ, J. (1979). Kategórie výskumu využitia a priestorovej organizácie krajiny. Práca k ašpirantskému minimu, Geografický ústav SAV, Bratislava.Oťaheľ, J. (1983). Prírodná štruktúra krajiny a jej antropogénne premeny. In Mazúr, E., Drdoš, J., et al. Krajinný potenciál a jeho faktory na príklade regiónu Bratislavy. Záverečná správa GÚ SAV, Bratislava, pp. 337-388.Oťaheľ, J. (1996). Krajina – pojem a vnem. Geografický časopis, 48, 3-4, 241- 253.Oťaheľ, J. (1999). Aspekty integratívneho výskumu krajiny. Geografický časopis, 51, 4, 385-397.Oťaheľ, J., Feranec, J. (1997). Mapovanie využitia krajiny a krajinnej pokrývky na Slovensku. Geografický časopis, 49, 1, 35-45.Oťaheľ, J., Poláčik, Š. (1987). Krajinná syntéza Liptovskej kotliny. Bratislava (Veda). 46

Oťaheľ, J., Žigrai, F., Drgoňa, V. (1993). Landscape use as a basis for environmental planning (case studies of Bratislava and Nitra hinterlands). Geographical Studies 2, Nitra (University of Education), pp. 5-80.Pantoflíček, J. ed. (1935). Atlas Republiky Československé. Praha (Česká akademie věd a umění).Park, E.R. (1916). The city: suggestions for the investigation of human behavior in an urban environment. American -journal of Sociology, 20, 577-612.Pelachová, Ľ. (1998). Poľnohospodárstvo Bratislavy. Diplomová práca, Katedra humánnej geografie a demogeografie PRIF UK, Bratislava.Pelachová, Ľ., Ofúkaný, M. (1997). Homogénne typy využitia zeme v okrese Bratislava III. Práca ŠVOK, PRIF UK, Bratislava.Pietrzak, M. (1998). Syntezy krajobrazowe – zalozenia, problemy, zastosowania. Poznan (Bogucki Wydawnictwo Naukowe).Radváni, P. (1983). Mesto a jeho obraz. Geografický časopis, 35, s. 395-407.Radváni, P. (1988). Teoretické a metodologické východiská výskumu obrazu mesta. In Bezák, A. ed. Nové trendy v geografii. Zborník referátov z III. teoreticko-metodologickej konferencie SGS, Piešťany, pp. 43-48.Ratcliff, R.U. (1949). Urban land economics. New York (Mc Graw-Hill).Rykiel, Z. (1994). Glówne kierunki i metody badan w polskiej geografii osadnictwa. In Liszewski, S. (ed.). Geografia osadnictwa i ludnosci w niepodleglej Polsce lata 1918-1993. tom II - Kierunki badan naukowych. PTG Lodz, s. 251-264.Saarinen, E. (1966). The city, its growth, its decay, its future. Cambridge (Massachusetts Institute of Technology Press), 380 s.Sauškin, J. G. (1946). Kuľturnyj landšaft. Voprosy geografii 1, 97-106.Seger, M. (1989). Landnutzungsanalyse aufgrund einer Farbinfrarot – Orthophotokarte. Mitteilungen der Österreichischen Geographischen Gesellschaft, 131, 5-26.Shafi, M. (1951). A plea for land utilization survey. The Geographer 4, 2, 63-69.Schmitthüsen, J. (1976). Allgemeine Geosynergetik. Berlin (Walter de Gruyter). 47

Schneider, S. (1974). Luftbild und Luftbildinterpretation. Berlin (Walter de Gruyter).Singh, A. (1989). Digital change detection techniques using remotely sensed data. International Journal of Remote Sensing, 10, 989-1003.Skanes, H. (1990). Changes in the rural landscape and the impact on flora. A retrospective case study using aerial photographs. Geografiska Annaler, 72 A, 129-134.Snacken, F., Antrop, M. (1983). Structure and dynamics of landscape systems. In Drdoš, J., ed. Landscape synthesis, Geoecological foundations of the complex landscape management. Bratislava (Veda), pp. 10-30.Spišiak, P., Švoňavec, M., Výpalová, P. (1997). Fyzický (hmotný) subsystém Bratislava II. In Krcho, J. ed. Environmentálny geografický informačný systém, teoretická báza, aplikácia na príklade vybraného územia Bratislavy. Štátna objednávka č. 05/95, PriF UK, Bratislava.Spišiak, P. (1999). Využitie zeme Bratislavy v rôznych regionálnych dimenziách. In Minár, J., Trizna, M. eds. Teoreticko-metodické problémy geografie, príbuzných disciplín a ich aplikácie. Bratislava (Univerzita Komenského), pp. 256-262.Stamp, L. D. (1931). The land utilization survey of Britain. The Geographical Journal 78, 1, 40-47.Stamp, L. D. (1948). The land of Britain – its use and misuse. London, s. 507.Sýkora, T. (1993). Teoretické přístupy ke studiu města. In Teoretické přístupy a vybrané problémy v současné geografii. PF KU Praha, s. 64-99.Troll, C. (1939). Luftbildplan und ökologische Bodenforschung. Zeitschrift der Gesellschaft für Erdkunde, 7-8, 393-400.Thünen, J.H. von (1826). Der isolierte Staat in Beziehung auf Landwirtschaft und Nationalökonomie. Hamburg.Wiktorowska, D., Koter, M. (1974). Przemiany morfologiczne srodmiescia Lodzi na przykladzie bloku urbanistycznego: Piotrkowska - Moniuszki - Sienkiewicza - Tuwima. Zeszyty naukowe UL, ser. II., Z. 55, Lódz, s. 17- 30. 48

Zelenský, K. (1980). Mapa využívania zeme. In Mazúr, E., ed. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava (SAV a SÚGK), pp. 174-175.Zibrin, P. (1988). Vnímanie urbanistického priestoru. Bratislava (Alfa), 166 s.Zonneveld, I. S. (1988). Landscape ecology and its application. In Moss, M. R., ed. Landscape ecology and management. Proceedings of the 1th symposium of the Canadian Society for Landscape Ecology and Management. Guelph (University of Guelph), pp. 3-15.Zorbaugh, H.W. (1929). The gold coast and the slum. Chicago (University of Chicago Press).Žigrai, F. (1974). Metódy štúdia využitia zeme. Sborník Československé společnosti zeměpisné, 79, 272-279.Žigrai, F. (1983). Krajina a jej využívanie. Skriptá. PF UJEP Brno, 131 s. 49

Vyskum vyuzitia urbanizovanej krajiny (principy, metody, hodnotenie)

by Miloslav Ofúkaný

Accessibility

Categories

Upload Details

Usage Rights

1 Embed 1

Statistics

Vyskum vyuzitia urbanizovanej krajiny (principy, metody, hodnotenie) Document Transcript