GEOGRAFICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED
VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY
(princípy, metódy, hodnotenie)
Písomná pr...
OBSAH
1 ÚVOD............................................................................................................ 1...
1 ÚVOD
So všestranným rozvojom spoločnosti, so zvyšovaním jej potrieb a ich
uspokojovaním narastajú problémy vzťahu človek...
štandardu a so zdokonaľovaním organizácie spoločnosti zdôrazňuje aj Drdoš
(1978).
Čiastkové problémy v humánnej geografii ...
krajiny, oboznámiť sa s metódami výskumu a mapovaním využitia a predstaviť
prístupy hodnotenia využitia krajiny. Osobitne ...
2 POJEM KRAJINA V GEOGRAFICKEJ LITERATÚRE
Pri analýze pojmu krajina sa môžeme vo vedeckej literatúre stretnúť
s rôznymi de...
scénickým (vizuálnym) a konceptuálnym (mentálne diferencovaným) aspektom,
pričom krajinu nemožno chápať len z jedného pohľ...
krajiny. Proces vnímania pri nich získava dimenziu analýzy obrazu („photo
reading“) (Seger 1989).
Údaje diaľkového priesku...
3 FORMOVANIE VÝSKUMU VYUŽITIA KRAJINY
Otázke základného výskumu využitia krajiny sa v minulosti u nás, ale aj
inde vo svet...
zabezpečenia najzákladnejšej potreby človeka - jeho výživy. Podľa Shafi (1951)
poznanie nevyužívaných, resp. nesprávne vyu...
Feranec, Oťaheľ (1989) definujú a klasifikujú jednotlivé formy využitia
krajiny. Medzi objekty urbanizovanej a technickej ...
areálov je dôležité aj z hľadiska stanovenia hierarchie ich ekologickej
významnosti pre management a plánovanie krajiny.
R...
ekonomického rozvoja. V tomto zmysle sa stáva hodnotenie zmien krajinnej
pokrývky významným prínosom pre plánovanie a mana...
4 VÝVOJ MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY
Pri spracovaní tejto kapitoly sme vychádzali z prác Oťaheľ, Feranec
(1997) a Feranec, O...
mapovanie v mierkach 1:28 880 a z obdobia rokov 1875 - 1883 III. vojenské
mapovanie v mierkach 1:25 000, uložené vo Vojens...
V mierke 1:1 000 000 sa pokúsil vyhodnotiť využitie krajiny vzhľadom na
aktuálne problémy životného prostredia Drdoš (1991...
5 METÓDY MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY
Metódy mapovania využitia krajiny tradične súviseli s terénnym
výskumom, technikami me...
kombináciou prístupov na získanie polohovo presných a časovo aktuálnych
informácií o využití krajiny a krajinnej pokrývke....
6 METÓDY HODNOTENIA VYUŽITIA KRAJINY
6.1 MULTITEMPORÁLNA ANALÝZA
Pri spracovaní tejto podkapitoly vychádzame z práce Feran...
prípadne ďalšie geovedné disciplíny a rôzne oblasti environmentálneho
plánovania.
Zmeny objektov v krajine môžeme registro...
Údaje DPZ, najmä satelitné, poskytujú sekvencie obrazov rozsiahlych
častí zemského povrchu v príslušných časových horizont...
zefektívnil tak proces spracovania, začali sa v druhej polovici 80. rokov a v 90.
rokoch používať na digitalizáciu rastrov...
6.2 EKONOMICKÝ PRÍSTUP - THÜNENOV MODEL
Vývoj výskumov využitia krajiny môžeme najmä v jej začiatkoch sledovať
v kontexte ...
8. Z hľadiska prírodných podmienok je poľnohospodárske územie
homogénne.
Thünenov model lokalizácie poľnohospodárskej výro...
obraz mesta, scenéria vidieckej krajiny. V oboch prípadoch je zameranie sa na
vizuálnu kvalitu motivované súčasným stavom ...
7 VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY
7.1 MAPOVANIE URBANIZOVANEJ KRAJINY
Bartholomew (1965) skúmal využitie zeme v amer...
hospodárstva, dopravné štruktúry, obytné štruktúry, štruktúry materiálnych
služieb, štruktúry nemateriálnych služieb, rekr...
viacpodlažný, službovo-obytný, zmiešaný obytno-službový, poľnohospodársko-
výrobný, vinohradnícko-obytný, službovo-vinohra...
dominantná funkcia, ktorú sledovaný areál (38 modifikovaných morfologických
jednotiek) plní v sociálno-ekonomickom živote ...
vychádzajúc zo syntetického pojmu typov mestských areálov, ktoré sú
charakterizované širokým spektrom charakteristík, defi...
Z geografického hľadiska priestorovú štruktúru mesta chápe Matlovič
(1998) ako mnohorozmernú superštruktúru, tvorenú vzájo...
7.3 ZÁKLADNÉ SMERY GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU PRIESTOROVEJ
ŠTRUKTÚRY MESTA
Začiatky geografických výskumov miest opísal vo svoj...
Liszewski (1994) klasifikoval poľské výskumy a vyčlenil štyri prúdy:
výskumy morfologickej, funkčno-priestorovej, demograf...
dostredivej koncentrácie aktivít a najvplyvnejších záujmových skupín do
centrálnej mestskej zóny a následné zmeny v susedi...
nemeckej školy k iniciátorom rozvoja tohto bádateľského smeru možno zaradiť
Bobeka (1928), ktorý v geografii Innsbrucku ro...
Stavebné parcely sú elementárne organizačné jednotky územného
členenia mesta. Ako sledované jednotky sa uplatňujú hlavne p...
správna voľba ich veľkosti (od 0,04 km2
do 1 km2
) a optimálny spôsob
naloženia geometrickej siete na mapu skúmaného územi...
8 ZÁVER
Cieľom práce bolo oboznámiť sa z terminologicko-pojmovým aparátom,
používaným pri výskume využitia krajiny, predst...
9 ZOZNAM LITERATÚRY
Antrop, M. (1984). Structural analysis of landscapes using of remote sensing
documents and visual imag...
Bezák, A. (1993a). Prístupy k analýze vnútornej štruktúry miest: prehľad a
zhodnotenie. Acta Facultatis Rerum Naturalium U...
Drdoš, J. (1991). Landnutzung und Umweltprobleme in der Slowakischen
Republik. Österreichische Osthefte, 33, 697-716.
Dzie...
Feranec, J., Oťaheľ, J. (1995). CORINE Land Cover Nomenclature at scale
1:50 000. Proceedings of the EARSeL workshop "Poll...
Götz, A. ed. (1966). Atlas Československé socialistické republiky. Praha (ČSAV
a ÚSGK).
Grocholska, J. (1974). Czynniki wp...
Ihse, M. (1987). Air photo interpretattion and computer cartographie - tools for
studying the changes of the cultural land...
Jelonek, A., Werwicki, A. (1971). Struktura przestrzenna Tarnowa. Prace
Geograficzne Nr. 82 IGPAN, Warszawa (Panstwowe Wyd...
Krönert, R (1985). Metodika vyjavlenija form i zakonomernostej dinamiki
ispoľzovanija territorij i zemeľnogo fonda dlja te...
Malinowska, D. (1971). Uzytkowanie ziemi w XV dzielnicy katastralnej miasta
Krakowa - Nowa Wies. Folia Geographica UJ, Ser...
Miszewska, B. (1995). Wplyw ekspansji przestrzennej Wroclawia na sukcesje
uzytkowania ziemi i strukture morfologiczna mias...
Oťaheľ, J., Žigrai, F., Drgoňa, V. (1993). Landscape use as a basis for
environmental planning (case studies of Bratislava...
Schneider, S. (1974). Luftbild und Luftbildinterpretation. Berlin (Walter de
Gruyter).
Singh, A. (1989). Digital change de...
Zelenský, K. (1980). Mapa využívania zeme. In Mazúr, E., ed. Atlas Slovenskej
socialistickej republiky. Bratislava (SAV a ...
Upcoming SlideShare
Loading in …5
×

Vyskum vyuzitia urbanizovanej krajiny (principy, metody, hodnotenie)

4,657 views
4,430 views

Published on

0 Comments
0 Likes
Statistics
Notes
  • Be the first to comment

  • Be the first to like this

No Downloads
Views
Total views
4,657
On SlideShare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
13
Actions
Shares
0
Downloads
0
Comments
0
Likes
0
Embeds 0
No embeds

No notes for slide

Vyskum vyuzitia urbanizovanej krajiny (principy, metody, hodnotenie)

  1. 1. GEOGRAFICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY (princípy, metódy, hodnotenie) Písomná práca k dizertačnej skúške Autor: Mgr. Miloslav Ofúkaný Školiteľ: doc. RNDr. Ján Oťaheľ, CSc. Študijný odbor: 13 - 03 - 9 regionálna geografia Bratislava 2000
  2. 2. OBSAH 1 ÚVOD............................................................................................................ 1 2 POJEM KRAJINA V GEOGRAFICKEJ LITERATÚRE .................................. 4 3 FORMOVANIE VÝSKUMU VYUŽITIA KRAJINY .......................................... 7 3.1 POJEM VYUŽITIE KRAJINY .................................................................. 8 3.2 POJEM KRAJINNÁ POKRÝVKA.......................................................... 10 4 VÝVOJ MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY................................................. 12 5 METÓDY MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY ............................................. 15 6 METÓDY HODNOTENIA VYUŽITIA KRAJINY........................................... 17 6.1 MULTITEMPORÁLNA ANALÝZA - HODNOTENIE ZMIEN.................. 17 6.2 EKONOMICKÝ PRÍSTUP - THÜNENOV MODEL................................ 21 6.3 ESTETICKÝ PRÍSTUP - KRAJINNÝ OBRAZ ....................................... 22 7 VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY..................................... 24 7.1 MAPOVANIE URBANIZOVANEJ KRAJINY ......................................... 24 7.2 PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA - ANALÝZA URBANIZOVANEJ KRAJINY............................................................................................... 27 7.3 ZÁKLADNÉ SMERY GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU PRIESTOROVEJ ŠTRUKTÚRY MESTA........................................................................... 30 7.4 FUNKČNO-PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA............................. 31 7.5 VÝBER ÚZEMNÝCH JEDNOTIEK HODNOTENIA .............................. 33 8 ZÁVER ........................................................................................................ 36 9 ZOZNAM LITERATÚRY.............................................................................. 37
  3. 3. 1 ÚVOD So všestranným rozvojom spoločnosti, so zvyšovaním jej potrieb a ich uspokojovaním narastajú problémy vzťahu človek – príroda. Hoci je ľudská spoločnosť vonkajším činiteľom, ktorý pôsobí na prírodu, je súčasťou prírody ako jej vyššia materiálna forma. Ľudská spoločnosť je výsledkom vzájomného pôsobenia človek - príroda, pretože prírodné podmienky majú vplyv na jej formovanie a život. Vplyv prírodných podmienok sa prejavuje prostredníctvom spoločenskej výroby. Prírodné prostredie a jeho zákonitosti podmieňujú spoločenský vývoj, ale nie sú jeho bezprostrednou, základnou príčinou. Poznanie geografického prostredia je možné len poznaním jeho zákonitostí na základe príčinných vzťahov, objektívnej kauzality a rešpektovaní vzájomného vplyvu jeho základných zložiek (príroda – spoločnosť). Toto poznanie je zvlášť dôležité pri zabezpečovaní uspokojenia spoločenských potrieb, pri rozhodovaní v oblasti hospodárskeho riadenia, pri plánovaní zásahov do prírody, pri hľadaní optimálneho vzťahu medzi prírodou a spoločnosťou. Poznanie týchto zákonitostí nedovoľuje preceňovať, ale ani zanedbávať vplyv prírodných faktorov na spoločenský vývoj a umožňuje pochopiť reálnu priestorovú štruktúru geografického prostredia v procese jeho vývoja (Oťaheľ 1979). Práve využitie a priestorová organizácia krajiny, ako prejav uspokojovania spoločenských potrieb mali by rešpektovať a vychádzať z poznania zákonitostí geografického prostredia a mali by vystihovať optimálny pomer vzťahu človeka, prostredníctvom jeho nárokov a potrieb, k prírodnému prostrediu, podľa jeho kvality (zákonitostí) (Oťaheľ 1979). Podľa Mazúra (1972) sa výskum otázok zabezpečenia spoločnosti nevyhnutnými potrebami z aspektu racionálneho využívania a priestorovej organizácie stáva úlohou modernej geografie, ako disciplíny o priestorovej syntéze, ktorá môže poskytovať vedecké základy pre územné usporiadanie hospodárstva, dopravy, sídiel a obyvateľstva a tiež na ochranu a tvorbu životného prostredia. Spoločenské poslanie geografie pri výskume krajiny z hľadiska existenčných potrieb človeka, ktoré narastajú so zvyšovaním jeho životného 1
  4. 4. štandardu a so zdokonaľovaním organizácie spoločnosti zdôrazňuje aj Drdoš (1978). Čiastkové problémy v humánnej geografii majú v súčasnosti veľmi dynamický smer. Vyplýva to práve z podmienok, ktoré nastolila transformujúca sa ekonomika v našej krajine po roku 1989. Na lepšie pochopenie územných zmien môže poslúžiť i mapa využitia krajiny, ktorá má v podstate interdisciplinárny charakter. Súčasné využitie krajiny (land use) je výsledkom dlhodobého pôsobenia človeka na jej prírodné prostredie. Čím bolo územie skôr osídlené, tým má výraznejší charakter urbanizovanej krajiny. Čím bolo osídlené neskoršie, teda vzdialenejšie od starých urbanizovaných jadier, tým má väčší podiel pôvodná prírodná krajina. Konkrétny útvar charakteristických plôch, formovaných v procese hospodárenia a osídľovania počas mnohých stáročí, je preto integráciou prírodných, historických, sociálnych a ekonomických faktorov. Sledovanie a zaznamenanie súčasného stavu využitia krajiny je dôležité pre ďalšie plánovanie do budúcnosti. Integratívny prístup k výskumu krajiny spočíva aj v chápaní krajiny ako jednoty jej materiálneho obsahu a vonkajšieho (vizuálneho) prejavu – fyziognómie. Krajinu možno opísať nielen na základe hmotných prvkov tvoriacich jej štruktúru, ale aj pomocou obrazu, ktorý vzniká v ľudskej mysli pri pozorovaní krajiny. Pri porovnaní minulého a súčasného využitia urbanizovanej krajiny je možné vidieť zmeny za určité obdobie a na základe toho zistiť, ako sa napr. mesto rozvíja, kde pribúda priemysel, ako sa stráca poľnohospodárska výroba, kde vznikajú rekreačné oblasti a aký to má vplyv na kvalitu životného prostredia. Predovšetkým hospodársko-ekonomické, sociálne a vlastnícke pomery určujú stupeň využitia prírodných daností. Využitie krajiny z hľadiska sídelných systémov má určité špecifiká a jeho dynamickosť sa prejavuje v mestách, najmä v aglomeráciach metropolitného charakteru. Cieľom predloženej práce, ktorá bude východiskom pre dizertačnú prácu, je zhodnotiť terminologicko-pojmový aparát, používaný pri výskume využitia 2
  5. 5. krajiny, oboznámiť sa s metódami výskumu a mapovaním využitia a predstaviť prístupy hodnotenia využitia krajiny. Osobitne analyzujeme výskum a hodnotenie využitia urbanizovanej krajiny. Pri jej hodnotení vychádzame z prác, ktoré sa zaoberajú priestorovou štruktúrou mesta. Za konzultácie k tejto problematike si dovoľujeme poďakovať doc. RNDr. Vladimírovi Irovi, CSc. 3
  6. 6. 2 POJEM KRAJINA V GEOGRAFICKEJ LITERATÚRE Pri analýze pojmu krajina sa môžeme vo vedeckej literatúre stretnúť s rôznymi definíciami, ktoré vychádzajú z rozlične orientovaného výskumu. V súvislosti s rozvojom geografie, požiadavkami na riešenie problémov ochrany a tvorby krajiny, vzrastá význam interdisciplinárneho výskumu. Termín krajina sa tak objavuje a rozlične interpretuje v geografii, ekológii, krajinnej ekológii a krajinnej architektúre, ale aj v oblasti umenia (Barčáková 1999). V zahraničnej geografickej literatúre sa používajú napr. tieto označenia krajiny: landschaft (v nemecky písanej), landšaft (rusky), landscape (anglicky), paysage (francúzsky), landskap (švédsky, nórsky), maisema (fínsky), krajobraz (poľsky), táj (maďarsky). Tieto názvy sa vzťahujú buď ku konkrétnemu areálu na zemskom povrchu alebo k jeho obrazu v mysli pozorovateľa. V nemeckej literatúre sa väčšinou preferoval materiálny význam pojmu krajina (Troll 1939; Neef 1974; Schmitthüsen 1976; Haase 1991), prevažne s dôrazom na prírodnú časť zemského povrchu. Termín „landschaft“ vymedzuje formu prejavu geosféry na konkrétnom mieste zemského povrchu a v súčasnosti sa často používa v súvislosti s viditeľnými formami krajiny. Neef (1967) rozlíšil materiálnu bázu (systém) krajiny a jej obraz – fyziognomickú jednotu (cf. Oťaheľ 1999). V sovietskej geografii pojem „landšaft“ označoval takisto najmä fyzicko- geografický obsah krajiny (Sauškin 1946; Miľkov 1973; Isačenko 1974; Armand 1975). V anglicky písanej literatúre sa krajina označuje názvom „landscape“ alebo land. Podľa Zonnevelda (1988) je „land“ synonymom pojmu „landscape“ a je výsledkom interakcií jednotlivých komponentov, ako sú horniny, ovzdušie, reliéf, vodstvo, pôdy, flóra, fauna a človekom vytvorené objekty. Hartshorne (1939) tvrdí, že krajina je obmedzená časť územia (druh regiónu), ktorej vzhľad je vnímaný človekom. Snacken a Antrop (1983) dôsledne diferencovali materiálny obsah krajiny a jeho vizuálny prejav (kvalitu), s cieľom uskutočniť ich syntézu. Autori zdôrazňujú, že z celostného chápania krajiny je možné vidieť rozdiel medzi 4
  7. 7. scénickým (vizuálnym) a konceptuálnym (mentálne diferencovaným) aspektom, pričom krajinu nemožno chápať len z jedného pohľadu. Vo viacerých definíciách sa land chápe práve ako krajina (In Feranec, Oťaheľ v tlači). „Land je plocha zemského povrchu, ktorej charakteristiky obsahujú všetky primerane stabilné alebo predpokladané cyklické – meniace sa vlastnosti biosféry, vertikálne nad a pod touto plochou, ku ktorým patrí atmosféra, pôda, geologický substrát, voda, rastlinné a živočíšne spoločenstvá a výsledky minulých a súčasných vplyvov spoločnosti: rozsah týchto vlastností má výrazný vplyv na súčasné a budúce využitie krajiny (land) človekom“ (FAO 1976). „Land je povrch Zeme spolu s vegetačným krytom, objektmi vytvorenými človekom a vodnými plochami (vnútrozemskými a morskými)“ (EEA 1999). Štrukturálny a fyziognomický prístup možno identifikovať aj vo francúzskej literatúre, kde „pays“ sa interpretuje ako zem a „paysage“ ako krajinný obraz (Bertrand 1978). Krajina sa tu spája s vidieckou krajinou, ktorá je formovaná človekom, a ktorá sa mení v závislosti od kultúrneho rozvoja spoločnosti. V pojme „landskap“ sa dôraz kladie na viditeľné krajinné formy a v „maisema“ na funkčné faktory. Termín „krajobraz“ má význam obrazu, rozhľadu, krajinomaľby (Pietrzak 1998). Podľa Keisteri (1990) je krajina kombináciou objektívnej a subjektívnej interpretácie. Objektívnu časť krajiny reprezentujú viditeľné, hmotné fenomény, ktoré možno merať a subjektívnou časťou sú vnemy a pocity z krajiny, vytvárané v mysli pozorovateľa. Podľa Mičiana a Zatkalíka (1984) krajinu chápeme ako časť (výrez) krajinnej sféry, ktorú tvoria interagujúce prvky litosféry (jej vrchnej časti), hydrosféry, pedosféry, georeliéfu, biosféry, socioekonomickej sféry a atmosféry. K objektivizácii poznávania krajiny, ale aj výskumných postupov, prispel samotný technický pokrok. Už Troll (1939) videl možnosti využitia leteckých snímok pri analýze krajiny, ktoré dali v tej dobe podnet k jej opätovnému integrovanému poznávaniu. Vertikálny nadhľad a vzdialenosť umožňujú identifikovať jednak presnú priestorovú diferenciáciu, ale zároveň aj priestorovú koherenciu objektov 5
  8. 8. krajiny. Proces vnímania pri nich získava dimenziu analýzy obrazu („photo reading“) (Seger 1989). Údaje diaľkového prieskumu Zeme (letecké snímky a satelitné záznamy) predstavujú vhodný nástroj identifikácie reálnej štruktúry krajiny, zaznamenávajú jej realitu podľa vizuálnych znakov a sú pre ne rozhodujúce vzdialenosť a čas záznamu (Feranec 1992). Oťaheľ (1996) vníma krajinu ako integrovaný systém prvkov a ich vlastností, ktorý svojou fyziognómiou predstavuje jeden poznateľný celok. V súvislosti so zámerom o komplexné a objektívne poznanie krajiny skúma prostredníctvom leteckých a satelitných snímkov krajinnú pokrývku (land cover), ktorá je vonkajším (vizuálnym) prejavom materiálnej entity krajiny, priemetom prieniku prírodných a humánnych javov na zemskom povrchu. Materiálno-energetický obsah krajiny, zhmotnený v jej častiach (objektoch), má svoj fyziognomický prejav. Prostredníctvom fyziognomických znakov tieto objekty aj vnímame a identifikujeme. Vizuálny aspekt alebo scénická kvalita je potom výsledkom vnímania najmä morfoštruktúrnych a fyziognomických vlastností georeliéfu a jednotlivých objektov krajiny (Oťaheľ 1999). V našej ďalšej práci sa budeme opierať o materiálny obsah krajiny, v ktorom objektom bude urbanizovaný priestor a predmetom štúdia jeho využitie. 6
  9. 9. 3 FORMOVANIE VÝSKUMU VYUŽITIA KRAJINY Otázke základného výskumu využitia krajiny sa v minulosti u nás, ale aj inde vo svete venovala pomerne malá pozornosť. V súvislosti s rastúcim počtom obyvateľov a stále narastajúcimi sociálno-ekonomickými požiadavkami spoločnosti, s rozvojom industrializácie a v najnovšom období s príchodom vedecko-technickej revolúcie sa ukazuje čoraz naliehavejšia potreba poznať priestorovú štruktúru krajiny, potenciu krajiny z hľadiska jej hospodárskeho využitia, jej vhodnosť ako životného prostredia. Jednou zo základných otázok tejto problematiky je práve poznanie štruktúry krajiny z hľadiska využitia zeme (Mazúr 1974). Sledovanie využívania jedného z najzákladnejších prírodných zdrojov - pôdy má už dlhú tradíciu. Vývojové prístupy k tejto problematike sformulovali samostatnú kategóriu vedeckého poznávania krajiny - využitie zeme (využívanie zeme, land use, land utilization, l' utilisation du sol, die Bodennutzung, ispoľzovanije zemlji, ispoľzovanije territorií, uzytkovanie ziemi, ocenka zeme, ispolzovanie na zemite – bulh., zemlepolzovanie – rumun.) s dôrazom na jej kartografický prejav. Pod pojmom mapa využitia zeme sa rozumie špeciálny súhrn technických postupov zameraných na kartografické znázornenie a kvalitatívne a kvantitatívne zhodnotenie priestorových ekonomických javov, najmä poľnohospodárstva, na zemskom povrchu. Stupeň využitia prírodných daností určujú ekonomické, sociálne a vlastnícke pomery. Za jeden z čiastkových problémov pri mape využitia zeme možno považovať štúdium bonity pôdy. Pri plánovaní do budúcnosti je veľmi dôležité poznať súčasný stav využitia zeme (Ivanička 1971). Mapa využitia zeme je inventarizáciou zdrojov krajiny, je zachytením reálnej priestorovej štruktúry využitia zeme, a tým je jedným zo základných analytických podkladov pri regionálnych geografických syntézach, pri územnom plánovaní a prognózovaní ďalšieho rozvoja krajiny (Oťaheľ 1979). Základy vedeckého poznávania krajiny položili predovšetkým práce britského geografa Dudley L. Stampa (1931, 1948). Kategória využitie zeme úzko súvisela s poľnohospodárstvom, pretože sa rozvíjala z hľadiska 7
  10. 10. zabezpečenia najzákladnejšej potreby človeka - jeho výživy. Podľa Shafi (1951) poznanie nevyužívaných, resp. nesprávne využívaných častí krajiny je potrebné najmä v oblastiach s veľkým počtom obyvateľov, kde za príčiny hladomorov považujú práve nedostatok podkladov a máp o využití zeme. Samotný názov využitie zeme vyšiel pravdepodobne z dôrazu na poznanie využitia poľnohospodárskej pôdy. Postupne sa analyzoval aj ďalší krajinný prvok – voda (vodné toky a plochy), takže pri výskume využitia zeme sa vlastne skúma využitie zemského povrchu. Burley (1961) pod „land use“ chápe konkrétne využitie, kým pod „land utilization“ proces využitia zeme. Obe pomenovania však v podstate poníma ako synonymá. Prostredie, v ktorom prebieha činnosť využitia zeme, označuje ako „land cover“. Podľa Minc, Petrjakova (1973) má termín „ispoľzovanije territorií“ okrem všeobecného významu zem (zemlja) aj politicko-ekonomický zmysel. Obsahuje už geografickú konkrétnosť s vlastnosťami prírodných kvalít, ktoré vniesol do prírody človek ako výsledok hospodárskej činnosti. Oťaheľ (1979) hlavný dôraz pri výskume využitia krajiny pripisuje kartografickému zachyteniu foriem využitia (kultúr) ako jednotlivých tried (typov) využitia krajiny. Na základe mapy prezentujúcej priestorovú diferenciáciu foriem využitia krajiny možno konfrontovať správnosť alebo nesprávnosť využívania krajiny s mapami prírodných podmienok, prírodných komplexov. Pojem využitie zeme dávajú Feranec a Oťaheľ (v tlači) do súvisu s poľnohospodárskou pôdou, ktorá predstavuje jej základný zdroj. Prvotný pojem "land use" však podľa nich znamená viac ako len využitie zeme – pôdy, land chápu práve ako krajinu. 3.1 POJEM VYUŽITIE KRAJINY Feranec a Oťaheľ (v tlači) pre zisťovanie vzhľadu krajiny prostredníctvom fyziognomických a morfoštruktúrnych znakov definujú pojem krajinná pokrývka (land cover). Pre poznanie a charakterizovanie funkcií krajinnej pokrývky používajú pojem využitie krajiny (land use, die Landnutzung). 8
  11. 11. Feranec, Oťaheľ (1989) definujú a klasifikujú jednotlivé formy využitia krajiny. Medzi objekty urbanizovanej a technickej krajiny zaraďujú zastavané areály a komunikačné siete. Je to forma využitia krajiny s najvyššou koncentráciou ľudských aktivít. Ako geografický objekt súvisí s funkciami sídla, t.j. s bývaním, prácou, relaxáciou, dopravou. Urbanizovanú a technickú krajinu diferencujú na areály bývania, výroby, rekreácie a areály exploatácie surovín. Poľnohospodársku krajinu charakterizujú priestorové štruktúry polí, lúk, sadov a viníc rôznej veľkosti a tvaru. Je typom využitia krajiny nižšou intenzitou vplyvu človeka na prírodnú vrstvu krajiny, s výraznou bioprodukčnou funkciou. Okrem zdroja výživy má produkovaná a kultivovaná biomasa ďalšie pozitívne vlastnosti z hľadiska životného prostredia človeka. Feranec, Oťaheľ (1989) diferencujú poľnohospodársku pôdu do hierarchicky nižších foriem: sady a vinice, trávne porasty a orná pôda. Fyziognomický prejav lesnej krajiny určuje prevažne súvislá stromová pokrývka (lesný zápoj). Predstavuje typ krajiny s prvoradou lesohospodárskou funkciou, v ktorom sa výrazne koncentrujú prírodné vlastnosti. Komplex daných vlastností podmieňuje aj užší špecifický charakter funkcie lesa, a to hlavne od produkčnej po rôzne ochranné, zdravotné a kultúrne funkcie. Na ich základe je stanovená hierarchia, resp. vnútorná funkčná organizácia, určujúca zároveň intenzitu vplyvu človeka. Fyziognomický prejav kategórie povrchové vody je v krajine jednoznačný. Funkčné atribúty podmieňujú ich veľkosť, poloha a susedné formy využitia krajiny. Povrchové vody delia na umelé vodné plochy, prirodzené vodné plochy a močiare a vodné toky. V nemeckej geoekologickej škole sa termín „die Landnutzung“ vzťahuje k poznaniu reálnej štruktúry využitia krajiny, ktorá sa chápe ako vzťah človeka alebo spoločenského vplyvu na prírodné „vybavenie“, na prírodné predpoklady spoločenského záujmu. Dynamika rozvoja spoločnosti, jej priestorových nárokov spojených s urbanizáciou a konfliktmi s poľnohospodárstvom a ochranou prírody, určovala aj registráciu a mapovanie priestorových zmien v krajine s dôrazom na funkčné atribúty. Preferovanie poznania funkcie je opodstatnené najmä vo fyziognomicky relatívne homogénnych typoch súčasnej krajiny (napr. v triedach urbanizovanej, extenzívnej poľnohospodárskej, lesnej a poloprírodnej krajiny), v ktorých záujmy spoločnosti nie sú vizuálne zreteľné. Poznanie funkcií týchto 9
  12. 12. areálov je dôležité aj z hľadiska stanovenia hierarchie ich ekologickej významnosti pre management a plánovanie krajiny. Rozdiel medzi mapou využitia krajiny a mapou krajinnej pokrývky názorne dokumentovali Oťaheľ a Feranec (1997). Mapa land cover prezentuje objekty zemského povrchu prostredníctvom ich fyziognomických atribútov, zatiaľ čo mapa land use pomocou funkčných znakov. Využitie krajiny ako miesta bývania ale predovšetkým zdroja existencie, zaobstarávania výživy získalo osobitný rozmer vlastníckymi právami, organizáciou správnych a štátnych jednotiek. Tento rozmer preferoval záujem o krajinu predovšetkým ako zdroja obživy. Poznávanie a registrovanie krajiny ako zdroja obživy vyprofilovalo výskumný smer známy ako mapovanie využitia krajiny, zamieňané využitím zeme, čo súviselo s nahradzovaním krajiny poľnohospodárskou pôdou, ktorá predstavovala jej základný zdroj. 3.2 POJEM KRAJINNÁ POKRÝVKA Výsledkom vizuálnej analýzy a interpretácie satelitných a leteckých snímok je identifikácia objektov biofyzikálnej podstaty súčasnej krajiny známych ako krajinná pokrývka (land cover). Predstavuje jednak zhmotnený priemet prírodných priestorových daností a zároveň súčasného využívania pretvorenej (kultivovaných objektov) alebo vytvorenej (umelých objektov) krajiny. Prejav krajinnej pokrývky sa na zemskom povrchu diferencuje predovšetkým svojím vzhľadom a morfoštruktúrnymi vlastnosťami. Ďalšie obmeny termínu land cover: fyziognómia krajiny (Feranec a Oťaheľ 1992), materiálno-fyziognomická forma (Oťaheľ a Poláčik 1987), krajinný kryt (Feranec et al. 1994). Krajinná pokrývka ako materiálny prejav prírodných a spoločensko- ekonomických procesov (land use) sa bezprostredne premieta v krajine, indikuje ich intenzitu a zmeny. Detailná analýza jej zmien umožňuje hodnotiť trendy vývoja krajiny aj v kontexte rešpektovania ekologických a environmentálnych princípov. Zároveň umožňujú hodnotiť aj ďalšie vlastnosti krajiny, akými sú napr. diverzita, ekologická významnosť, únosnosť, stabilita a atraktivita krajiny, teda atribúty, ktorých poznanie je nevyhnutné na stanovenie ekostabilizačných funkcií krajiny a návrhu ďalšieho smerovania spoločensko- 10
  13. 13. ekonomického rozvoja. V tomto zmysle sa stáva hodnotenie zmien krajinnej pokrývky významným prínosom pre plánovanie a manažment krajiny (Feranec et al. 1997). Pod krajinnou pokrývkou Feranec, Oťaheľ (v tlači) rozumejú určitú trojrozmernú vrstvu krajiny, ktorá predstavuje najvrchnejšiu „viditeľnú“ vrstvu – „pokrývku“ (časť) pevných sfér krajinnej sféry. Mapovanie krajinnej pokrývky zjednodušene chápu ako mapovanie krajiny – jej najvrchnejšej vrstvy, „viditeľnej“ prostredníctvom morfoštruktúrnych a fyziognomických znakov. Mapovanie sa uskutočňuje cez letecké a satelitné snímky, ktoré zaznamenávajú priestor pomocou elektromagnetickej radiácie odrazenej alebo vyžiarenej povrchom krajinnej pokrývky. Údaje DPZ sú nenahraditeľným nástrojom na vizuálnu identifikáciu a mapovanie krajinnej pokrývky. 11
  14. 14. 4 VÝVOJ MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY Pri spracovaní tejto kapitoly sme vychádzali z prác Oťaheľ, Feranec (1997) a Feranec, Oťaheľ (v tlači). Svetové počiatky mapovania využitia krajiny, ktoré sa datujú do 30. rokov 20. storočia vo Veľkej Británii (1. britské mapovanie), svedčia o význame funkcie tých tried, ktoré zabezpečujú produkciu potravín. Za jeho zakladateľa sa považuje Dudley L. Stamp, ktorý v r. 1930 zorganizoval mapovanie s cieľom presne zistiť, ako sa využíva každý hektár Anglicka, Walesu a Škótska. Jeho práca, The land utilisation survey of Britain, ukázala využívané a nevyužívané plochy, orientáciu, nesprávne využívanie pôdy, možnosť realistického plánovania, stala sa v určitom zmysle slova vzorom aj pre iné krajiny, ktoré majú málo pôdneho fondu, a preto majú záujem o poznanie jeho využívania. Najmä zásluhou opäť Dudley L. Stampa začala na 26. Medzinárodnom geografickom kongrese v Lisabone v r. 1949 svoju činnosť Commision on Inventory of World Land Use, ktorej hlavnou úlohou bola organizácia svetového mapovania využitia krajiny v mierke 1:1 000 000 (2. britské mapovanie) s vypracovaním klasifikačného a značkového kľúča pre 9 hlavných tried krajiny. Cieľom komisie bola nevyhnutnosť vzhľadom na potreby výživy narastajúceho počtu obyvateľstva sveta lepšie poznať spôsoby využívania prírodných podmienok Zeme, za účelom vypracovania metód pre zlepšenie a rozvoj svetového poľnohospodárstva. V strednej a východnej Európe dôraz na využitie krajiny pre poľnohospodárstvo špecifikovala tzv. Poľská škola - metóda uzytkovania ziemi pod vedením J. Kostrowického, ktorá ovplyvnila geografickú orientáciu na využitie pôdy a formulovala výskumné postupy až po typológiu poľnohospodárstva. Napriek poľnohospodárskej preferencii mala táto škola najprepracovanejšiu klasifikáciu (legendu) a značkový kľúč mapovania pre všetky triedy, t.j. okrem poľnohospodárskej aj v rámci urbanizovanej, lesnej a poloprírodnej krajiny (Kostrowicki 1965). Mapovanie na Slovensku sa datuje od roku 1858, keď sa začali zostavovať katastrálne mapy v mierke 1:2 880. Základné triedy povrchových objektov krajiny zachytávalo I. (1782 - 1784) a II. (1819 - 1858) vojenské 12
  15. 15. mapovanie v mierkach 1:28 880 a z obdobia rokov 1875 - 1883 III. vojenské mapovanie v mierkach 1:25 000, uložené vo Vojenskom archíve vo Viedni. Medzi prvé syntetické pohľady na priestorovú diferenciáciu využívania krajiny v rámci Slovenska patrí práca V. Kubijovyča (1932). Štatistické údaje z r. 1934 sa stali podkladom na kartografickú prezentáciu využitia pôdy v Atlase republiky Československej (Pantoflíček ed. 1935). Významnú syntézu vzťahu využitia krajiny a prírodných podmienok priniesla všeobecná geografia J. Hromádku (1943), v ktorej predstavil štatistické vyhodnotenie poľnohospodárskych kultúr a lesov podľa horopisných celkov. Topografické mapy v mierkach 1:50 000 a 1:25 000 Československej armády boli podkladom pre zostavenie Mapy využitia pôdy v mierke 1:1 000 000, publikovanej v Atlase ČSSR (Götz 1966), ktorá priestorovo diferencovala 6 tried využitia krajiny: orná pôda, lúky a pasienky, lesy, zastavané plochy, devastovaná pôda, neplodná pôda. Mazúr (1974) predstavil typy krajiny podľa využitia pôdneho fondu. Rozloženie typov kultúr (lesy, orná pôda a vinice, trávnaté plochy, zastavaná plocha, iná poľnohospodársky nevyužívaná pôda) vyjadril v mape mierky 1:1 000 000 a naznačil aj zmeny využitia krajiny na Slovensku v r. 1896 - 1961. Mazúr a Krippel (1980) v mape Typy súčasnej krajiny v mierke 1:500 000 integrovali údaje o využití krajiny, osídlení a skladbe drevín so základnými prírodno-krajinnými jednotkami. Mapa využitia zeme SSR (Ivanička 1981) v mierke 1:250 000 vychádzala z kartografického zachytenia reálneho stavu využitia krajiny k určitému časovému horizontu, s poukázaním na rezervy a možnosti poľnohospodárskej intenzifikácie. Kartogram a kartodiagram, ktorými sa v mape interpretovali údaje Štátneho štatistického úradu - komplexný súpis o plochách osevu poľnohospodárskych plodín a hospodárskych zvierat, boli doplnené o metódu terénneho výskumu podľa katastrálnych území obcí z roku 1971. Zelenský (1980) v Mape využívania zeme v mierke 1:500 000 v Atlase SSR položil dôraz na poľnohospodárske využitie krajiny. Diferencoval 5 základných tried: lesnú, poľnohospodársku a technizovanú krajinu, vody, neužitky. 13
  16. 16. V mierke 1:1 000 000 sa pokúsil vyhodnotiť využitie krajiny vzhľadom na aktuálne problémy životného prostredia Drdoš (1991). Dôležitým zdrojom informácií pre mapovanie využitia krajiny a krajinnej pokrývky sa na GÚ SAV od roku 1980 stali aj údaje získané metódami DPZ. Prvým príkladom využitia multispektrálnych leteckých snímok bola Mapa využitia zeme okolia Trebišova v mierke 1:50 000 (Feranec et al. 1983). V rámci výskumu Liptovskej kotliny a riešenia krajinnej syntézy bola vytvorená mapa Foriem využitia krajiny v mierke 1:50 000 (Oťaheľ a Poláčik 1987). Ďalšími dielami boli: Mapa využitia krajiny katastra obce Cejkov (Feranec a Oťaheľ 1988), Mapa využitia krajiny Západoslovenského kraja (Feranec et al. 1988), Interpretačná schéma využitia krajiny Východoslovenskej nížiny (Feranec a Oťaheľ 1989), Interpretačná schéma foriem využitia krajiny Slovenska (Feranec a Oťaheľ 1990), Mapa foriem krajinného krytu, list Šurany M-34-133-C (Feranec a Oťaheľ 1994). Posledný príklad predstavuje Krajinno-turistická mapa Slovenska v mierke 1 : 500 000 (Feranec et al. 1996), ktorá bola zostavená na základe interpretácie údajov LANDSAT TM, získaných v rámci projektu CORINE Land Cover. 14
  17. 17. 5 METÓDY MAPOVANIA VYUŽITIA KRAJINY Metódy mapovania využitia krajiny tradične súviseli s terénnym výskumom, technikami merania a mapovania zemského povrchu. Objektom výskumu bola krajina a výsledkom predovšetkým mapa využitia krajiny. Mapa zachytáva priestorovú štruktúru „foriem“ využitia krajiny, t. j. konkrétnych prejavov ľudských aktivít v krajine. Krajina ako objekt a forma ako prejav jej využitia sú rozhodujúce faktory pre poznávanie a mapovanie využitia krajiny. Jankowski (1975) uvádza dve základné skupiny metód poznávania využitia krajiny: metódy založené na terénnom výskume: kvalitné topografické mapy veľkých mierok, plány miest alebo poľnohospodárskych kultúr, podrobné mapovanie územia za dlhšie časové obdobie so zberom max. množstva informácií, aktualizáciu možno overiť a inovovať terénnym mapovaním a metódy založené na využití údajov DPZ: prehľadné a rýchle mapovanie väčších území v malých mierkach, často s obsahom len vybraných tried využitia krajiny. Oťaheľ a Feranec (1997) uvádzajú dva základné smery mapovania využitia krajiny a krajinnej pokrývky: mapová prezentácia štatistických údajov o využití krajiny (zeme) v rámci základných územných jednotiek: tradícia správnej evidencie využitia krajiny (pôdneho fondu) podľa katastrov, mapové vyjadrenie odlíšenia využitia krajiny sa uskutočňuje technikami kartogramu a kartodiagramu a mapová prezentácia reálnych areálov tried využitia krajiny (zeme) a krajinnej pokrývky v rôznych mierkach – 3 prístupy: výsledky hodnotenia a generalizácie dostupných katastrálnych, topografických máp, máp poľnohospodárskych fariem sa viažu k dátumu ich vydania; terénnym mapovaním sa získajú aktuálne informácie, zber je náročný na čas, výsledky sú často zaťažené chybou v polohovej a tvarovej presnosti areálov; údaje DPZ (satelitné a letecké) dovoľujú identifikovať, najmä prostredníctvom fyziognomických znakov, areály krajinnej pokrývky rôznych hierarchických úrovní. Uvedené smery a prístupy mapovania využitia krajiny a krajinnej pokrývky sa aplikujú väčšinou kombinovane. Bežná je kombinácia dostupných podkladov s terénnou verifikáciou. Údaje DPZ, doplnené o výsledky terénneho mapovania na reprezentatívnych plochách, príp. doplnené o informácie získané analýzou topografických, tematických a katastrálnych máp sú optimálnou 15
  18. 18. kombináciou prístupov na získanie polohovo presných a časovo aktuálnych informácií o využití krajiny a krajinnej pokrývke. Pri terénnom výskume sa pracuje s rôznymi druhmi klasifikácií využitia krajiny, závisí to od cieľa práce, veľkosti sledovaných jednotiek a mierky mapy. Na základe porovnania a generalizácie obsahu legiend (Ofúkaný 1998 s Korec a Husárová 1994) sme zostavili 10 charakteristických kategórií využitia krajiny pre urbanistické obvody Bratislavy (Ofúkaný 1999): 1 Obytná viacpodlažná zástavba (viacbytové domy) 2 Obytná nízkopodlažná zástavba (rodinné domy) 3 Občianska vybavenosť (služby) 4 Športové a rekreačné plochy 5 Priemyselná infraštruktúra 6 Poľnohospodárska krajina 7 Dopravná infraštruktúra 8 Sídelná zeleň 9 Vodné plochy 10 Lesná krajina V ďalšej etape nášho štúdia budeme jednotlivé formy využitia krajiny detailizovať pomocou ďalších tried, získaných napr. údajmi DPZ (Feranec a Oťaheľ 1999, Hrušková 1999). 16
  19. 19. 6 METÓDY HODNOTENIA VYUŽITIA KRAJINY 6.1 MULTITEMPORÁLNA ANALÝZA Pri spracovaní tejto podkapitoly vychádzame z práce Feranec et al. (1997). Údaje diaľkového prieskumu Zeme poskytujú geografom, ako aj odborníkom z ďalších geovedných disciplín cenný zdroj informácií o fyziognomických a ďalších charakteristikách objektov krajiny. Analýza zmien v krajine je zvlášť dôležitá z hľadiska hodnotenia prírodných a spoločensko- ekonomických procesov, ich dynamiky a príčin, ako aj možných trendov ďalšieho vývoja. Súčasťou geoinformačných technológií sú najmä diaľkový prieskum Zeme (DPZ) a geografické informačné systémy (GIS), ktorými možno sledovať zmeny krajiny na rôznych úrovniach (v rôznych mierkach), od lokálnych až po globálne. Údaje DPZ dovoľujú vytvárať kompatibilné databázy z rozsiahlych území a z rôznych časových horizontov, ktoré možno operatívne analyzovať a získané výsledky prezentovať práve prostredníctvom metodických nástrojov GIS. Metódy DPZ zaznamenávajú elektromagnetickú radiáciu odrazenú alebo vyžiarenú objektmi krajiny, ktoré sú súčasťou živej aj neživej prírody. Ak sú snímacie zariadenia využívané týmito technikami umiestnené na orbitujúcich satelitoch, môžu v rôznych intervaloch zaznamenávať spektrálne charakteristiky objektov príslušnej časti zemského povrchu, ktorých zmeny sú podmienené aj zmenami vlastností snímaných objektov. Údaje získané metódami DPZ sa preto stali jedným z cenných zdrojov informácií o zmenách objektov krajiny. Metodický nástroj, ktorý sa začal používať v súvislosti s aplikáciou údajov DPZ na získanie informácií o zmenách objektov krajiny sa označuje termínom multitemporálna analýza, ktorej základy položil Brunnschweiler (1957). Začala sa využívať od konca 50. rokov pri analýzach leteckých snímkov a od začiatku 70. rokov najmä satelitných snímok. V súčasnosti multitemporálna analýza údajov DPZ obohacuje geografickú metodológiu, používanú na získanie informácií o zmenách prebiehajúcich v krajine, ako aj krajinnú ekológiu, 17
  20. 20. prípadne ďalšie geovedné disciplíny a rôzne oblasti environmentálneho plánovania. Zmeny objektov v krajine môžeme registrovať rôznymi priamymi alebo nepriamymi spôsobmi. Medzi priame spôsoby patrí zisťovanie pohľadom, meraním, nákresmi, snímkami získanými v teréne. Nepriame spôsoby sú, napr. zisťovanie zmien vertikálnych pohybov zemskej kôry porovnaním výsledkov opakovaných veľmi presných nivelácií, zisťovanie zmien súradníc bodov vyhodnotením triangulačných sietí alebo satelitných meraní, ale najmä zisťovanie zmien pomocou sérií máp a údajov DPZ, ktoré fixujú stav objektov a ich charakteristík v rôznych časových horizontoch. Údaje DPZ majú tieto charakteristiky: temporálna (možnosť opakovaného získavania údajov o zemskom povrchu), priestorová, spektrálna a rádiometrická rozlišovacia schopnosť (Jensen 1983, 1986; Feranec 1990). V súčasných trendoch využívania týchto údajov možno identifikovať dva základné prístupy. Prvý prístup kladie dôraz na získavanie primárnych informácií o rozsiahlych častiach zemského povrchu, ktoré sú iba z jedného časového horizontu, napr. projekt CORINE Land Cover (Heymann et al. 1994). Druhý prístup súvisí s aplikáciou multitemporálnych údajov DPZ na získanie a prezentovanie informácií o zmenách objektov krajiny. Satelitné snímky sa využívajú v operačnom režime pre rýchle odhady výmery plôch osiatych vybranými plodinami už od roku 1992 (pozri napr. Barbosa et al. 1996), alebo pre monitorovanie vegetácie a predikciu úrody s využitím regresných alebo simulačných modelov. Zmeny objektov krajiny predstavujú postupnosť na seba nadväzujúcich ich rôznych stavov, vyznačujúcich sa k určitému časovému horizontu súborom fyziognomických, fyzikálno-chemických a biologických charakteristík, funkcií a vzťahov k svojmu okoliu. Periodicita zmeny môže byť veľmi široká, od dennej, sezónnej, ročnej, viacročnej, alebo môže obsiahnuť ešte dlhší časový horizont. Podobne jej priestorový kontext sa výrazne mení od lokálnych cez regionálne (subkontinentálne), národné, kontinentálne až globálne (celoplanetárne) mierky. 18
  21. 21. Údaje DPZ, najmä satelitné, poskytujú sekvencie obrazov rozsiahlych častí zemského povrchu v príslušných časových horizontoch. Takéto súbory údajov sú nenahraditeľným zdrojom informácií o zmenách, ktoré prebiehajú v krajine. Základným predpokladom identifikácie zmien objektov krajiny aplikáciou multitemporálnych údajov DPZ je existencia zmeny spektrálnych vlastností sledovaných objektov, zaznamenaných snímacím zariadením. Ak spektrálna rozlišovacia schopnosť snímača dovoľuje zaznamenať príslušné zmeny reflexných alebo emisných vlastností objektov zemského povrchu, potom je možné určiť tieto zmeny analýzou nasnímaných údajov. Medzi najpoužívanejšie analógové techniky patrí vizuálne porovnávanie snímok, vizuálne porovnávanie interpretačných schém a porovnávanie vektorizovaných interpretačných schém v počítačovom prostredí. V súčasnosti sa pri hodnotení primárnych údajových zdrojov využíva popri subjektívno-intuitívnom pohľade aj exaktnejší prístup, použitím kvantitatívnych metód založených na priestorových údajoch v digitálnej forme v prostredí geoinformačných systémoch. GIS možno zjednodušene charakterizovať pomocou jeho štyroch základných funkcií nad priestorovými údajmi: vstup, archivovanie, analýza a výstup. Jednou zo súčastí vstupu údajov do počítačového prostredia je použitie metód digitalizácie, ktoré nemožno podceňovať. Digitalizáciu sa dá z hľadiska spotreby času i z hľadiska ceny ľudskej práce priradiť k najnáročnejším aplikačným procedúram v rámci GIS, spôsob jej realizácie veľmi ovplyvňuje kvalitu údajov, lebo ide o proces náchylný k chybám i k menšiemu, či väčšiemu stupňu presnosti. Neodstránené chyby a nepresnosť sa prenášajú do všetkých nasledujúcich procedúr ich spracovania, čím sa deformujú celkové výsledky. Stupeň presnosti digitalizovaných údajov by mal byť pod kontrolou človeka, definovaný s ohľadom na účel aplikácie. Jedným z problémov v rámci digitalizácie je problém uprednostnenia vektorovej (líniovej) alebo rastrovej (mriežkovej) údajovej štruktúry. Pôvodná preferencia vektorového formátu v 70. a čiastočne v 80. rokoch bola daná existenciou vektorových zariadení – digitizérov (napr. Tektronix 4958). Aby sa eliminovali chyby a vylúčil ľudský faktor z procesu manuálnej, resp. poloautomatickej vektorovej digitalizácie originálnych mapových podkladov a 19
  22. 22. zefektívnil tak proces spracovania, začali sa v druhej polovici 80. rokov a v 90. rokoch používať na digitalizáciu rastrové zariadenia s vysokou rozlišovacou schopnosťou – skanery (napr. Hewlett-Packard Scan Jet IIc). Získané rastrové údaje sa ďalej následne buď manuálne vektorovo digitalizujú na displeji počítača alebo ich na vektor automaticky transformuje (vektorizuje) sofistikovaný softvér. Vektorová digitalizácia rastrovej mapy je oproti vektorovej digitalizácii analógovej mapy efektívnejšia z dôvodu lepších manipulačných i editačných možností rastra v počítači oproti práci s originálom a súčasne vlastná manuálna digitalizácia i jej vizuálna kontrola sa uskutočňuje na tom istom monitore, v dôsledku čoho sa výrazne znižuje miera chybovosti. Na vektorovú digitalizáciu nad rastrovým obrazom na displeji počítača možno použiť viacero softvérových produktov: napr. Idrisi, Topol, Microstation 95, MapInfo, Arc View, Arc Info. Program MapInfo Professional (v. 4.5) možno zaradiť medzi desktop mapping systémy, ktoré sa veľmi ľahko ovládajú, no napriek tomu dokážu vytvárať aj náročnejšie analýzy. Bývajú priamo prepojené s tabuľkovými, textovými a databázovými programami. Dokážu dáta pripájať priamo ku grafickým objektom. Pomocou jazyka SQL môže užívateľ formulovať priame dopyty na databázy o určitom objekte. MapInfo dokáže pracovať iba s vektorovou formou objektov, raster používa iba ako podklad pre vektorizáciu (Hrušková 1999). Digitálne metódy reprezentujú dva základné prístupy bádania zmien krajiny (Singh 1989) - porovnávanie výsledkov analýzy klasifikácií z rôznych časových horizontov a simultánnu analýzu multitemporálnych údajov. Podľa použitej procedúry spektrálnej transformácie údajov a metód na určenie areálov signifikantných zmien môžeme digitálne metódy rozdeliť medzi tieto najpoužívanejšie: obrazová diferenciácia, obrazový podiel, obrazová regresia, metóda hlavných komponentov, porovnávanie výsledkov klasifikácie jednotlivých časových horizontov, analýza vektora spektrálnej zmeny, priama multitemporálna klasifikácia (cf. Feranec et al. 1997). 20
  23. 23. 6.2 EKONOMICKÝ PRÍSTUP - THÜNENOV MODEL Vývoj výskumov využitia krajiny môžeme najmä v jej začiatkoch sledovať v kontexte s vývojom koncipovania geografie poľnohospodárstva. Za základné dielo pri jej formovaní sa považuje najmä práca nemeckého vedca von Thünena (1826), ktorý postrehol priestorové zmeny vo využívaní krajiny vzhľadom na vzdialenosť od trhového centra. Orientácia na ekonomické hodnotenie prírodných podmienok, resp. kvality pôdy súvisela so zdaňovaním pozemkov, s objavením diferenciálnej renty v minulom storočí (cf. Oťaheľ 1979). J.H. von Thünen na základe 40-ročných výskumoch v Mecklenbursku neďaleko Rostocku formuloval teóriu vytvárania sa rôznych špecializovaných poľnohospodárskych zón v závislosti od polohy a vzdialenosti k trhom. Pozoroval, že niektoré produkty poľnohospodárskej výroby orientované na jeden mestský trh majú tendenciu zoskupovať sa v koncentrických kruhoch v závislosti od prepravných vzdialeností a váhového zberu z plošnej jednotky. Thünenová teória nikdy na nijakom území nejestvovala a ani dnes neexistuje, usporiadanie do rôznych špecializovaných zón (mestské stredisko → tržné záhradníctvo a mliečne hospodárstvo → produkcia palivového a stavebného dreva → orientácia na produkciu obilnín bez úhoru → obilné hospodárstvo, úhor a pasienky → hospodárstvo trojpoľného systému → orientácia na živošíšnu výrobu) by bolo všeobecné len za istých podmienok (cf. Ivanička 1971): 1. Existencia izolovaného priestoru, v ktorom celé poľnohospodárske zázemie gravituje k jednému trhu. 2. Mesto je trh na prebytočné produkty zo zázemia a nedostáva zásielky z nijakého iného územia. 3. Zázemie nepredáva produkty na inom trhu ako v meste, ku ktorému gravituje. 4. Zázemie obývajú poľnohospodári, ktorí majú zmysel pre maximalizáciu zisku a trhové hospodárstvo. 5. Poľnohospodárske závody sú spokené s mestom iba jedným druhom dopravných prostriedkov s rovnakými prepravnými finančnými nákladmi. 6. Prepravné náklady sú priamo úmerné prepravovanej vzdialenosti. 7. Produkty sa prepravujú v čerstvom nespracovanom stave. 21
  24. 24. 8. Z hľadiska prírodných podmienok je poľnohospodárske územie homogénne. Thünenov model lokalizácie poľnohospodárskej výroby patrí medzi ekonomické modely priestorovej organizácie využitia krajiny a bol vypracovaný podľa definície formuly pozemkovej renty (cf. Oťaheľ 1979): R = (Y x p) - E - (Y x f x k) R - pozemková renta na jednotku zeme Y - zisk v jednotke tovaru na jednotku zeme p - trhová cena na jednotku tovaru E - produkčné náklady na jednotku zeme, zahrňujúce prácu, náklady,zásoby f - prepravné náklady na jednotku tovaru a vzdialenosti k - vzdialenosť od trhu Výška pozemkovej renty závisí teda od vzdialenosti, pretože s jej narastaním sa znižuje v dôsledku zvyšovania prepravných nákladov. Tým je daný predpoklad vytvorenia sa koncentrických zón podľa rentabilnosti výroby vzhľadom na vzdialenosť trhu. Ekonomická funkcia vzdialenosti vystupuje v Thünenovom modeli ako rozhodujúci faktor pri organizácii priestorového usporiadania využitia zeme (Oťaheľ 1979). Pelachová (1998) sa vo svojej práci pokúsila vyjadriť modifikáciu Thünenovho modelu na podmienky mesta Bratislavy, ktoré je charakteristické prímestským typom poľnohospodárstva. Koncentricitu zón v tomto území podľa nej narúšajú prírodné prvky (rieka Dunaj, pohorie Malé Karpaty), historické aspekty (v minulosti bolo poľnohospodárstvo rozvinuté najmä na pravom brehu Dunaja, štátne hranice s Rakúskom a Maďarskom obmedzujú poľnohospodársku činnosť), migrácia poľnohospodárskeho obyvateľstva (založenie centra zeleninárstva v oblasti Trnávky Bulharmi) a spoločensko- ekonomické potreby (záber pôd pre priemyselné a obytné účely). 6.3 ESTETICKÝ PRÍSTUP - KRAJINNÝ OBRAZ Slovenská geografia používa pre vyjadrenie vizuálne vnímanej krajiny označenie krajinný obraz (z nem. Landschaftsbild). Drdoš (1998) poníma krajinu v dvoch rovinách – ako prírodnú a kultúrnu časť, ako materiálny a esteticko-duchovný priestor, v ktorom žije človek. Výskum percepcie (vnímania) krajiny a jej vizuálne kvality môžeme diferencovať do dvoch tematických skupín: 22
  25. 25. obraz mesta, scenéria vidieckej krajiny. V oboch prípadoch je zameranie sa na vizuálnu kvalitu motivované súčasným stavom krajiny (mesta) a zmenami, ktoré sú nevyhnutným dôsledkom sociálneho a ekonomického rozvoja spoločnosti. Prvá skupina výskumu vnímania krajiny sa zameriava na problematiku obrazu mesta, vnímanie a plánovanie urbanistického priestoru (napr. Johnston 1971; Hynek a Hynková 1979; Zibrin 1988). Komplexným priestorom, v ktorom možno sledovať také aspekty ako napr. estetická kvalita budov, reakcie človeka na obytné priestory, požiadavky na pohodlné a zdravé bývanie, komunikačné bariéry, kriminalita, mortalita a morbidita v panelových domoch atď., je mesto („city scale“). Lynch (1960) sa zaoberá vizuálnou kvalitou mesta, a to na základe mentálneho mapovania pomocou 5 hlavných elementov: ciest, bariér, oblastí, uzlov a orientačných bodov. Východiskom hodnotenia obrazu mesta je analýza funkčnej a vizuálnej organizácie mesta (Radváni 1988). Lynchovu metódu vyskúšal v rozličných mierkach Saarinen (1966) a zistil, že napriek rozličným výsledkom vyplývajúcich z individuálnych alebo skupinových rozličností existuje vysoký stupeň podobnosti v hlavných elementoch a dokázal, že skupinové rozdiely vyplývajú zo stupňa dôvernosti k určitým miestam a z ich využitia. Druhá skupina výskumu vnímania krajiny kladie dôraz na štúdium scenérie prírodnej (prírode blízkej), resp. vidieckej krajiny, na meranie vizuálnych vlastností, zmien a na následný management krajiny. Barčáková (1999) chápe krajinu ako kombináciu viditeľných a neviditeľných prvkov a faktorov, vzniknutých a pôsobiacich vo vidieckej kultúrnej krajine vplyvom ľudskej činnosti. 23
  26. 26. 7 VÝSKUM VYUŽITIA URBANIZOVANEJ KRAJINY 7.1 MAPOVANIE URBANIZOVANEJ KRAJINY Bartholomew (1965) skúmal využitie zeme v amerických mestách. Vytvoril trojstupňovú klasifikáciu. Na prvom stupni odlíšil zastavané a nezastavané územie, na druhom privátne zastavané a verejné zastavané areály. V rámci týchto kategórií odlíšil na treťom stupni 10 skupín foriem využitia zeme: jednorodinné obytné domy, dvojrodinné obytné domy, obytné domy pre mnoho rodín, obchodné a komerčné areály, areály ľahkého priemyslu, areály ťažkého priemyslu, ulice, železničné areály, parky a športové plochy, verejné a poloverejné zariadenia (cf. Matlovič 1998). Poľskú geografickú školu reprezentujú podrobné inventarizačné empirické výskumy vo veľkých mierkach. Bromek (1966) na báze stupňa intenzity využitia zeme, hustoty zaľudnenia a vekovej štruktúry vyčlenil 8 krakowských zón. Górka (1974) realizoval výskumy využitia plôch v centre Krakowa podľa jednotlivých podlaží budov. Mydel (1979) skúmal vplyv vzdialenosti od stredu mesta na systém využitia zeme. Grocholska (1974) skúmala činitele vplývajúce na využitie zeme vo Varšave. Liszewski (1978) na základe funkčného kritéria vyčlenil 10 hlavných skupín využitia (obytné, výrobné, službové, dopravné, rekreačné, iné zastavané plochy, intenzívne využívané prímestské plochy, poľnohospodárske, vodohospodárske a neužitky) a 16 podskupín úžitkov. V rámci nich na základe fyziognomického kritéria vyčlenil 50 typov zástavby. Aplikáciou kritéria vertikálnej a horizontálnej intenzity vyčlenil ešte stupne intenzity využitia mestských areálov (cf. Matlovič 1998). Analýzou využitia krajiny v Bratislave a jej zázemí sa zaoberá práca Oťaheľa (1983), kde sa využitie krajiny konfrontuje s prírodnými podmienkami a predstavuje v typoch súčasnej krajiny. Tieto výsledky sú zovšeobecnené aj v práci Oťaheľ et al. (1993). Najkomplexnejšou prácou, hodnotiacou funkčnú štruktúru Bratislavy je práca V. Iru (1984), v ktorej autor vyčlenil 15 základných funkčných štruktúr mestskej krajiny - štruktúry ochrany prírody, lesohospodárske štruktúry, vodohospodárske štruktúry, štruktúry priemyslu, stavebníctva a skladového 24
  27. 27. hospodárstva, dopravné štruktúry, obytné štruktúry, štruktúry materiálnych služieb, štruktúry nemateriálnych služieb, rekreačné štruktúry, štruktúry ochrany kultúrno-historických pamiatok a ostatné štruktúry (cf. Matlovič 1998). Korec, Husárová (1994) hodnotia hlavné mesto Slovenska - Bratislavu z hľadiska perspektívy jeho využívania. Poukazujú na fakt, že na vývoj Bratislavy vplývajú štyri hlavné črty geografickej polohy sídla: poloha na styku štyroch veľkých prírodných celkov (Alpy, Karpaty, Viedenská kotlina a Panónska panva), prítomnosť pohoria Malé Karpaty v meste, poloha na európskom veľtoku Dunaj a bezprostredné susedstvo s Rakúskom a Maďarskom. Z ďalších dôležitých čŕt geografickej polohy Bratislavy uvádzajú excentrickú polohu mesta vzhľadom k ostatnému územiu Slovenska, polohu medzi významnými európskymi centrami Viedňou a Budapešťou a prítomnosť Podunajskej nížiny na východe a Záhorskej nížiny na severozápade mesta. Súčasťou práce je mapa funkčného členenia plôch Bratislavy, ktorá má 14 tried: 1 historické jadrá 2 viacpodlažná bytová výstavba a občianska vybavenosť 3 viacpodlažná bytová výstavba 4 občianska vybavenosť 5 málopodlažná bytová výstavba 6 výroba (priemysel, stavebníctvo) 7 plochy dopravy 8 šport, rekreácie 9 verejná zeleň, vyhradená zeleň 10 poľnohospodárska pôda 11 vinohrady, záhrady 12 lesy Malých Karpát 13 lužné lesy Dunaja 14 vody, jazerá Pelachová a Ofúkaný (1997) ako modelové územie pre študovanie využitia krajiny urbanizovaného priestoru sledovali okres Bratislava III, ktorý je vďaka nezanedbateľnému zastúpeniu lesnej plochy a poľnohospodárskej pôdy (vinohrady) ,, pestrý", čo sa týka štruktúry plôch. Na základe meraní z máp v mierke 1:25 000 vyčlenili 13 homogénnych typov využitia zeme (výrobno- dopravný, vinohradnícky, službový, obytno-málopodlažný, lesný, obytno- 25
  28. 28. viacpodlažný, službovo-obytný, zmiešaný obytno-službový, poľnohospodársko- výrobný, vinohradnícko-obytný, službovo-vinohradnícky, technicko- poľnohospodársky a zmiešaný obytno-službovo-vinohradnícky) a 17 nehomogénnych urbanistických obvodov, ktoré mali špecifickú vnútornú štruktúru plôch (cf. Ofúkaný 1998). Spišiak, Švoňavec, Výpalová (1997) na základe terénneho mapovania v mierke 1:10 000 charakterizovali fyzický (hmotný) subsystém okresu Bratislava II podľa 13 kategórií areálov (obytné viacpodlažné areály, obytné nízkopodlažné areály, areály chatových osád, športové a rekreačné areály, kultúrne, školské a duchovné areály, areály priemyslu a skladového hospodárstva, areály dopravy, areály poľnohospodárskej krajiny, areály poľnohospodárskych fariem, areály odpadov, areály verejnej zelene, areály vodných tokov, nádrží a areály lesnej krajiny) a určili 4 homogénne typy využitia zeme pre tento región: obytno (viacpodlažný)-priemyselno-dopravný, obytno(nízkopodlažný)-dopravno-službový, poľnohospodársko-výrobný a obytno (nízkopodlažný)-poľnohospodársko-priemyselný (cf. Ofúkaný 1998). Ofúkaný (1998) sa zaoberá využitím zeme Bratislavy na úrovni základných sídelných jednotiek - urbanistických obvodov, mestských častí a okresov Bratislavy. Pri hodnotení postupuje podľa výsledkov vlastného terénneho mapovania a legendy, ktorá obsahuje základné kategórie využitia zeme pričom urbanizovaná a technická krajina je detailizovaná. Zastavané plochy člení na obytné viacpodlažné areály, obytné nízkopodlažné areály a ostatné plochy na areály občianskej vybavenosti (areály duchovné, kultúrne, vojenský priestor, a pod.), areály priemyslu s prislúchajúcou infraštruktúrou, areály dopravy s prislúchajúcou infraštruktúrou, areály zelene. Výsledkom jeho práce bolo určenie 21 homogénnych typov využitia zeme pre urbanistické obvody Bratislavy. Význam práce je v troch pohľadoch: prvým je bližšia charakteristika špecifických plôch pre všetky urbanistické obvody Bratislavy, druhým je vytvorenie databázy údajov o využití zeme vhodnej pre určenie špecifickej hustoty obyvateľstva žijúceho na území urbanistických obvodov a tretím prínosom je možnosť využitia tejto práce ako metodického návodu pri vypracovaní obdobných úloh v inom území. Matlovič (1998) pri analýze mesta Prešova použil dvojstupňovú klasifikáciu foriem využitia krajiny. Hlavným kritériom rozlíšenia bola 26
  29. 29. dominantná funkcia, ktorú sledovaný areál (38 modifikovaných morfologických jednotiek) plní v sociálno-ekonomickom živote mestského organizmu. Na nižšom stupni uvažoval s 11 formami využitia: obytné, priemyselné, dopravné, obslužné, rekreačné, záhradkárske, iné zastavané, nevyužité, poľnohospodárske, lesné a vodné plochy. Na vyššom stupni rozlíšil tri skupiny foriem: mestské (obytné, priemyselné, dopravné a službové), prímestské (rekreačné, iné a nevyužité plochy, záhradky a skleníky) a nemestské (poľnohospodárske, lesné, vodné). Formy využitia krajiny boli v tejto práci mapované v mierke 1:10 000. Inventarizácia funkčných plôch sa okrem terénneho výskumu opiera čoraz viac o diaľkový prieskum zeme a hojne sa začínajú využívať pri spracovaní výsledkov geografické informačné systémy. Na možnosti využitia metód DPZ pri analýze funkčnej štruktúry mesta Svit upozornili Boržíková a Paľaga (1993) a na využitie GIS pri podrobnom mapovaní využitia zeme na územiach miest Kusendová, Lauko (1992) a Mandzak (1994) (cf. Matlovič 1998). Mapa využitia krajiny katastra obce Cejkov v mierke 1:10 000 (Feranec,Oťaheľ 1987) bola zostavená aplikáciou multispektrálnych leteckých snímok v originálnej mierke 1:30 000. Územie celého katastra obce pokrývalo 11 snímok. Legenda mapy obsahovala 25 tried, diferencovaných na základe fyziognomických, funkčných a ekologických znakov objektov krajiny (cf. Oťaheľ, Feranec 1997). 7.2 PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA - ANALÝZA URBANIZOVANEJ KRAJINY V literatúre sa stretneme s viacerými definíciami priestorovej štruktúry mesta, pretože štúdium mesta má interdisciplinárny charakter. Pokúsime sa ich predstaviť s využitím práce Matloviča (1998). L. S. Bourne (1991) rozlišuje napríklad päť subsystémov mesta: ekonomicko-finančný, sociálno-demografický, politicko-inštitucionálny, fyzický a ekologický. Tieto subsystémy zahŕňajú všetky aspekty existencie a fungovania mesta. V slovenskej literatúre tento prístup aplikoval pri výskume Bratislavy P. Korec (1996). Odlišný prístup reprezentuje práca S. Liszewského (1977), ktorý 27
  30. 30. vychádzajúc zo syntetického pojmu typov mestských areálov, ktoré sú charakterizované širokým spektrom charakteristík, definuje priestorovú štruktúru mesta ako priestorové usporiadanie typov mestských areálov. Popri pojme priestorová štruktúra mesta sa v podobnom bádateľskom kontexte v literatúre používa aj termín mestské prostredie. Podľa Kibela (1972) je mesto dynamickou, v časopriestore sa meniacou sústavou systémov, ktoré fungujú vo vzájomných väzbách s cieľom uspokojiť aktuálne a budúce potreby obyvateľov a iných návštevníkov. Mesto ako sústavu prostredí definuje pomocou 6 aspektov: ekonomického, sociálneho, politického, administratívneho, priestorového a štrukturálneho. Pre naše štúdium je zaujímavé štrukturálne vymedzenie, ktoré je podľa autora hustým súborom budov, pozemkov, komunikačnej siete, námestí a iných prírodných a antropických ohniskových bodov, ktoré spolu vytvárajú trojrozmernú panorámu mesta. Bastié a Dézert (1980) použili koncept mestského priestoru, ktorý je podľa nich priestorovo najheterogénnejší, najproduktívnejší a najkomplikovanejší spomedzi ostatných krajinných priestorov. Sociálno-ekologicky orientovaný bádateľ Jagielski (1982) operuje s pojmom mestský priestor, v ktorom rozlišuje dve hlavné zložky: fyzický a sociálny priestor. Prvkami fyzického sú územie, budovy, infraštruktúra a sociálneho priestoru ľudia, sociálne skupiny, inštitúcie, systémy sociálnych aktivít a podobne. Vo viacerých, najmä fyzickogeograficky orientovaných, prácach sa používa termín urbánna krajina, ktorá reprezentuje najvyšší stupeň premeny pôvodnej prírodnej krajiny. V tomto kontexte použili Hengeveld a Vocht (1982) termín "townscape" ako protiklad termínu "landscape". Urbánna krajina je v ich práci charakterizovaná koncentráciou obyvateľstva na relatívne malom priestore s veľkou diverzitou aktivít a vysokou frekvenciou interakcií, vyznačujúca sa koncentráciou rozličných zastavaných a nezastavaných priestorov (cf. Hanušin 1995). Maik (1992) uvádza tri dimenzie priestorovej štruktúry mesta: morfologickú, demograficko-sociálnu a funkčnú. 28
  31. 31. Z geografického hľadiska priestorovú štruktúru mesta chápe Matlovič (1998) ako mnohorozmernú superštruktúru, tvorenú vzájomne previazanými a podmienenými parciálnymi intraurbánnymi štruktúrami: fyziografickou, morfologickou, funkčnou a sociálno-demografickou štruktúrou, ktorým je potrebné venovať rovnocennú pozornosť. Superštruktúra mesta je vždy okamihovým prejavom istej etapy svojho vývinu. Zahŕňa v sebe elementy starých štruktúr a naopak vytvára predpoklady pre vznik nových štruktúr. Tým je daná potreba časopriestorového prístupu k jej štúdiu, pretože bez poznania minulých stavov nie je možné pochopiť súčasný stav priestorovej štruktúry mesta, prípadne pokúšať sa predikovať jej ďalší vývoj. Rozbor fyziografickej intraurbánnej štruktúry spočíva vo fyzickogeografickej a urbanisticko-fyziografickej analýze územia mesta a vyčlenení fyziograficko-urbanistických areálov, ktoré sú relatívne homogénne z hľadiska jeho prírodného potenciálu (bonity) pre rozvoj mestskej zástavby. Z aspektu dynamiky transformačných procesov je najzotrvačnejšou štruktúrou. Analýza morfologickej štruktúry mesta spočíva v analýze jeho pôdorysu a vo vyčlenení relatívne homogénnych jednotiek v ňom z hľadiska operácie s hlavnými morfologickými elementami (ulice, námestia, parcely, budovy). Vonkajšia (fyziognomická) stránka morfologickej štruktúry mesta sa týka architektonických foriem (stavebný sloh a materiál, strešná krytina budov, atď.), vnútorná sa týka urbanistických foriem (pôdorysu). Táto kompozícia je z časového hľadiska najtrvácnejšou z antropogénnych intraurbánnych štruktúr. Sociálno-demografickú intraurbánnu štruktúru tvorí priestorová diferenciácia obyvateľstva, jeho dynamiky a biologických, sociálnych, kultúrnych a ekonomických charakteristík na teritóriu mesta. Je najnestálejšia a najrýchlejšie podliehajúca zmenám. Pre našu prácu bude od Matloviča (1998) zaujímavá charakteristika funkčnej intraurbánnej štruktúry. Tvorí ju priestorová mozaika sociálno- ekonomických aktivít a ich vzťahov na území mesta. Tieto majú tendenciu na mestskom území zaujímať najvýhodnejšiu polohu a vytvárať tak relatívne homogénne funkčné areály. Výskum funkčnej intraurbánnej štruktúry sa najčastejšie opiera o analýzu využitia zeme na teritóriu mesta. Najfrekventovanejšie funkčné štruktúry v meste sú obytné, priemyselné, skladovacie, dopravné, službové, odpočinkovo-rekreačné a nevyužité plochy. 29
  32. 32. 7.3 ZÁKLADNÉ SMERY GEOGRAFICKÉHO VÝSKUMU PRIESTOROVEJ ŠTRUKTÚRY MESTA Začiatky geografických výskumov miest opísal vo svojej monografii Matlovič (1998). Z nej vyberáme autorov, ktorí sa v tom období venovali Bratislave: Bel (1735), Korabinský (1781, 1990), Ballus (1823), Hromádka (1933), Fekete (1947). Napriek tomu, že väčšina prác vzniknutých v počiatočnej etape rozvoja geografie miest mala monotematický charakter a teda zdôrazňovali individuálne črty analyzovaných miest, postupom času môžeme zaregistrovať aj prvé náznaky tematického štiepenia vývinovej trajektórie geografického bádania miest a postupnej profilácie rozličných prístupov k skúmaniu priestorovej štruktúry mesta. Pomerne markantné je to u morfologicko-genetického, sociálno-ekologického, funkčno-priestorového, demografického a kultúrno- genetického smeru (Matlovič 1998). Po druhej svetovej vojne vznikla široká paleta bádateľských škôl a prístupov k skúmaniu priestorovej štruktúry mesta. Z práce Matloviča (1998) sme niektoré vybrali. Korcelli (1974) zovšeobecnil existujúci empirický materiál a vyčlenil päť prúdov: ekologický smer, teórie využitia urbanizovaného územia, modely systémov rozmiestnenia obyvateľstva na území mesta, modely funkčných priestorových systémov, simulačné modely priestorového rozvoja miest. Harvey a Holly (1981) uvádzajú päť paradigiem geografie: Ratzelovu - deterministickú, Vidal de la Blacheovu - posibilistickú, Sauerovu - landšaftnú, Hartshornovu - chorologickú a Schaefferovu - priestorovo-organizačnú paradigmu. V rámci urbánnej geografie rozlíšil Knox (1994) štyri hlavné prístupy: kvantitatívny (deskriptívny), behaviorálny, štrukturalistický a postštrukturalistický. Rykiel (1994) prezentoval diachronické a predmetové členenie bádateľských smerov poľskej sídelnej geografie. Z predmetového hľadiska rozlíšil šesť paradigiem: klasickú, ekonomistickú, pozitivistickú, štrukturalistickú, personalistickú a postmodernistickú. 30
  33. 33. Liszewski (1994) klasifikoval poľské výskumy a vyčlenil štyri prúdy: výskumy morfologickej, funkčno-priestorovej, demograficko-priestorovej a sociálno-priestorovej štruktúry miest. Sýkora (1993) vymedzil vo svojej práci štyri prístupy: sociálno- ekologický, neoklasický, inštitucionálny a politicko-ekonomický. V slovenskej geografickej literatúre sa klasifikáciou prístupov v sídelnej geografii zaoberal Bašovský (1963), Matlovič (1991). Bezák (1993) na základe štúdia anglosaskej literatúry vymedzil päť základných výskumných smerov: ekologický, ekonomický, behaviorálny, inštitucionálny a priestorovo-interakčný. Matlovič (1998) pri vymedzovaní smerov zohľadnil viaceré znaky: obdobie a prostredie vzniku, základné teoreticko-metodologické koncepcie, metódy a spôsoby zberu a spracovania empirických údajov a najtesnejšie kooperujúce partnerské vedné disciplíny. Podľa nich vyčlenil jedenásť hlavných bádateľských prúdov: urbanisticko-fyziografický, morfologicko-genetický, sociálno-ekologický, neoklasický ekonomický, funkčno-priestorový, populačno- distribučný, kultúrno-genetický, priestorovo-interakčný a simulačný, percepčno- behaviorálny, inštitucionálny, politicko-ekonomický a jeden ešte úplne nevyprofilovaný výskumný smer: postmodernistický. V ďalšej našej kapitole sa bližšie budeme venovať dvom vyššie uvedeným výskumným smerom: sociálno-ekologickému a funkčno- priestorovému, v ktorých nezanedbateľnú úlohu zohráva funkčno-priestorová štruktúra mesta. 7.4 FUNKČNO - PRIESTOROVÁ ŠTRUKTÚRA MESTA Sociálno-ekologický smer patrí k najstarším a najplodnejším orientáciám výskumov intraurbánnych štruktúr. V ohnisku jeho záujmov stojí sociálno- priestorová, v menšej miere i funkčno-priestorová a morfologická štruktúra mesta. V ponímaní chicagskej školy [ Park (1916), Burgess (1925), McKenzie (1926), Zorbaugh (1929) ] sa každá záujmová skupina usiluje zaujať v meste najvýhodnejší areál, pričom dochádza k procesom invázie silnejších a progresívnejších skupín a následnej sukcesii funkčného využitia areálu resp. sociálneho a ekonomického statusu jeho obyvateľov. Model koncentricko- zonálnej štruktúry je ideálnou schémou, vystihujúcou dominantné tendencie 31
  34. 34. dostredivej koncentrácie aktivít a najvplyvnejších záujmových skupín do centrálnej mestskej zóny a následné zmeny v susediacich koncentrických zónach v podmienkach monocentrickej priestorovej štruktúry mesta (cf. Matlovič 1998). Neoklasický ekonomický smer skúmania priestorovej štruktúry mesta sa radí dĺžkou svojej existencie k tradičným orientáciám. Prispieva k odhaleniu funkčno-priestorovej a čiastočne i sociálno-priestorovej štruktúry mesta. Ekonomický prístup hľadal inšpirácie i v práci Thünena (1826). Rozvíjal sa predovšetkým na pôde americkej školy, napr. Hurd (1903) a Ratcliff (1949), ktorí analyzovali pozemkovú rentu ako funkciu polohy. Stredobodom tohto prúdu je mechanizmus fungovania priestorového systému hospodárenia a využívania mestských pozemkov. Predovšetkým ide o problematiku priestorovej diferenciácie ekonomickej hodnoty pôdy, preto sa ekonomický prístup opiera o Ricardovu všeobecnú teóriu pozemkovej renty. Markantný rozvoj ekonomickej interpretácie priestorovej štruktúry mesta však nastal až v 60. rokoch 20. storočia v súvislosti s rozvojom teórie využitia zeme v mestách, ktorá sa opierala o neoklasickú ekonomickú analýzu (spoločnosť je vnímaná ako súbor jednotlivcov, domácností a firiem). Neoklasický model mesta je založený na matematickom modelovaní trhu s pozemkami a nehnuteľnosťami. Pozícia pozemku v mestskom priestore je určená tromi elementami - veľkosťou polohovej renty, jeho dopravnou dostupnosťou a rozlohou. V rámci tohto prúdu je možné sa stretnúť aj s pokusmi o skonštruovanie dynamickej teórie využitia zeme. Priestorové usporiadanie hodnoty konkurenčnej renty sa mení s technologickým progresom v oblasti dopravy, čím sa mení aj priestorová štruktúra dostupnosti a atraktivity polohy. Transformácia systému využitia mestského územia prebieha procesom sukcesie, pri ktorom dochádza k nahradeniu jedného typu využitia plochy iným (cf. Matlovič 1998). Funkčno-priestorový smer sa, podobne ako neoklasický ekonomický prúd, prednostne zaujíma o odhalenie funkčno-priestorovej štruktúry, ale zohľadňuje i fyziografickú a morfologickú štruktúru mesta. Neakcentuje v ňom skúmanie ekonomického mechanizmu formovania funkčno-priestorovej štruktúry mesta, ale viac sa koncentruje na podrobnú kartografickú inventarizáciu využitia zeme v meste, z ktorej potom vychádza pri vyčleňovaní a klasifikácií rozličných typov mestského územia. V rámci širšie chápanej 32
  35. 35. nemeckej školy k iniciátorom rozvoja tohto bádateľského smeru možno zaradiť Bobeka (1928), ktorý v geografii Innsbrucku rozoberal hospodárske funkcie mesta a ich priemet v jeho území. Funkčno-priestorová orientácia v americkej geografickej škole je príznačná najmä pre H. Bartholomewa (1932, 1965). Najvýraznejší prínos v rozvoji funkčno-priestorového smeru k skúmaniu priestorovej štruktúry mesta však priniesla poľská geografická škola, v ktorej k významnejšiemu teoreticko-metodologickému pokroku došlo až v povojnovom období. Významnú úlohu v tomto procese zohralo krakowské výskumné centrum (Bromek, Górka, Mydel). Významným strediskom sa stala aj Lodž. Liszewski (1977, 1978) podáva vo svojich prácach prehľadné členenie kritérií na vymedzovanie typov funkčných areálov v meste. Diferencuje tri prístupy ku klasifikácii obytných mestských areálov: fyziognomický (podstatný je vzhľad budovy), fyziognomicko-funkčný (podstatné je vymedzenie funkcie) a multikriteriálny (vzhľad, funkcia + kritérium horizontálnej a vertikálnej intenzity zástavby). Pri klasifikácii mestských areálov zohľadnil tri základné znaky mestských terénov - funkciu, fyziognómiu a intenzitu exploatácie mestských areálov (cf. Matlovič 1998). Funkčno-priestorový smer neustrnul iba na úrovni deskripcie využitia zeme a typológie funkčných areálov. V slovenskom bádateľskom prostredí je najkomplexnejšou prácou, hodnotiacou funkčnú štruktúru Bratislavy práca V. Iru (1984). V ďalšej fáze sa bádatelia snažili analyzovať funkčno-priestorovú štruktúru a zákonitosti vplývajúce na jej usporiadanie. V posledných decéniách sa vo funkčnom smere výraznejšie uplatnili nové metodické postupy (DPZ a GIS) (cf. Matlovič 1998). 7.5 VÝBER ÚZEMNÝCH JEDNOTIEK HODNOTENIA Pri každej analýze intraurbánnej štruktúry musíme vychádzať z určitého členenia skúmaného teritória na observačné územné jednotky (parcely, urbanistické bloky a obvody, profily, jednotky morfologické, geometrické, administratívne a fyzicko-geografické). Spôsob ich delimitácie často veľmi výrazne ovplyvňuje výsledky výskumu. 33
  36. 36. Stavebné parcely sú elementárne organizačné jednotky územného členenia mesta. Ako sledované jednotky sa uplatňujú hlavne pri analýzach morfologickej štruktúry a neuplatnili sa pri štúdiách demografickej a sociálno- priestorovej štruktúry mesta, najmä pre vysokú prácnosť získavania vstupných údajov o obyvateľstve. Parcelačné členenie je veľmi podrobné a dovoľuje postihnúť aj najdetailnejšiu diferenciáciu mestského priestoru. Jeho použitie je problematické v územiach, kde výstavbou nových obytných súborov pôvodné parcely zanikli. Bolo použité aj pri veľmi podrobných analýzach využitia plôch v jednotlivých krakowských štvrtiach: Malinowska (1971), Mydel (1971) a Górka (1974), ktorému sa základnou pozorovanou jednotkou stali jednotlivé podlažia budov. Urbanistické bloky sú často využívané pri analýzach morfologickej a funkčno-priestorovej štruktúry mesta. Ich výhodou je, že poskytujú pomerne podrobné priestorové členenie mestského priestoru a zväčša bývajú dostatočne homogénne z hľadiska potrieb geografického výskumu. Členenie na bloky použili napr. títo poľskí autori: Dzieciuchowicz, Stolarczyk, Suliborski (1972), Miszewska (1994), Wiktorowska a Koter (1974). Poslední dvaja menovaní realizovali výber reprezentatívnych urbanistických blokov. Morfologické (fyziognomické) jednotky sú územné celky homogénne z morfologického a genetického hľadiska. Ich členenie je výsledkom morfologickej analýzy mesta. Vzhľadom na ich relatívnu stabilitu sú vhodným územným členením pre realizáciu analýz intraurbánnych štruktúr, v priestore mesta reálne existujú. Ich použitie je problematické pre analýzu demografickej a sociálno- priestorovej štruktúry mesta, pretože sa spravidla nekryjú s územným členením, za ktoré disponujeme údajmi o obyvateľstve a bytovom fonde. Sú základom v prácach: Jakóbczyk-Gryszkiewicz, Ostrowski (1981) a Matlovič (1995). Geometrické jednotky sa stali pri analýzach intraurbánnych štruktúr dosť populárne. Najčastejšie sa využíva členenie územia na štvorce a koncentrické kruhové pásma. Čiastočne bola ich vhodnosť aplikácie pri výskumoch využitia zeme prediskutovaná v prácach: Jelonek a Werwicki (1971), Grocholska (1974), Jakóbczyk-Gryszkiewicz (1978). Výhodou štvorcovej siete je pomerne jednoduchá následná kartografická interpretácia získaných výsledkov, opierajúca sa o metódu izolínií. Nevýhodou je, že ide o jednotky úplne umelé. Hlavnými metodickými problémami pri aplikácii geometrických jednotiek je 34
  37. 37. správna voľba ich veľkosti (od 0,04 km2 do 1 km2 ) a optimálny spôsob naloženia geometrickej siete na mapu skúmaného územia. Koncentrické pásma - medzikružia, ktoré sa používajú najmä v súvislosti s výskumami závislosti parametrov priestorovej štruktúry od vzdialenosti z centra mesta, aplikovali vo výskumoch rozmiestnenia obyvateľstva v kontexte Clarkovej koncepcie Bezák a Paulov (1984). Profily patria k zriedkavejšie aplikovaným metódam. Využívajú sa hlavne v snahe o zníženie prácnosti výskumu. Pri použití tejto metódy je potrebná dôkladná príprava, aby profil dobre reprezentoval skúmané územie. Miszewska (1995) použila vo svojom výskume zmien využitia zeme vo Wroclawe profily vytýčené v 7 smeroch z centra mesta k periférii, pričom stanovila ich šírku na 100 m. Cenzové jednotky (urbanistické obvody) sú malé územné jednotky, za ktoré sú k dispozícii údaje zo sčítania obyvateľstva, domov a bytov. Preto sa často využívajú pri analýzach demografickej a sociálno-priestorovej štruktúry mesta. Ich nevýhodou je často vnútorná heterogenita, čo znižuje hodnotu tohto členenia pre geografický výskum. S aplikáciou urbanistických obvodov sa možno stretnúť aj pri analýzach funkčnej intraurbánnej štruktúry v prácach autorov Liszewski (1979) a Ofúkaný (1999). Administratívne jednotky sa používajú pri menej dôkladných výskumoch priestorovej štruktúry mesta. Obyčajne ide o katastrálne územia, mestské obvody (Pelachová a Ofúkaný 1997, Ofúkaný 1988) a mestské časti (Spišiak 1999). Administratívne jednotky sú však značne heterogénne, preto sa pri detailnejších analýzach nepoužívajú. Pomerne vysokú aplikabilitu vykazujú pri inštitucionálnych a politicko-ekonomických analýzach miest. Fyzicko-geografické jednotky sú pomerne zriedkavo využívané vo výskumoch priestorovej štruktúry miest. Používajú sa najčastejšie vo výskumoch, poukazujúcich na vplyv prírodného prostredia na formovanie priestorovej štruktúry mesta. Príkladom použitia fyzicko-geografických jednotiek je analýza v rozmiestnení obyvateľstva Bratislavy podľa prírodno-krajinných celkov v práci Iru (1982). 35
  38. 38. 8 ZÁVER Cieľom práce bolo oboznámiť sa z terminologicko-pojmovým aparátom, používaným pri výskume využitia krajiny, predstaviť metódy výskumu a prístupy hodnotenia. V práci sme analyzovali vývoj výskumu a mapovania využitia krajiny, formulovanie terminológie krajina, krajinná pokrývka, využitie krajiny, mapa využitia zeme a multitemporálna analýza. Vychádzali sme z prác Feranca a Oťaheľa a stručne sme predstavili metódy mapovania využitia krajiny. Pri metódach hodnotenia využitia krajiny sme poukázali na analýzu zmien využitia krajiny pomocou údajov DPZ, ekonomický prístup a estetické hľadisko, ktoré vychádza z prác o percepcii mesta a krajiny. Osobitne sme analyzovali výskum využitia urbanizovanej krajiny a problematiku jeho hodnotenia. Opierali sme sa o práce zaoberajúce sa priestorovou štruktúrou mesta (hlavne Matlovič 1998), najmä hodnotením jej teritoriálneho funkčného usporiadania. Uvedené postupy budú aplikované pri riešení dizertačnej práce. 36
  39. 39. 9 ZOZNAM LITERATÚRY Antrop, M. (1984). Structural analysis of landscapes using of remote sensing documents and visual image interpretation. In Brandt, J. et P. Agger eds. Proceedings of the First International Seminar on Methodology in Landscape Ecological Research and Planning (Vol.2). Roskilde (Roskilde Universitetsforlag GeoRuc.) Armand, D. L. (1975). Nauka o landšafte. Moskva. Barbosa, P. M., Casterad, M. A., Herrero, J. (1996). Performance of several Landsat Thematic Mapper (TM) image classification methods for crop extent estimates in an irrigation district. International Journal of Remote Sensing, 17, 3665-3674. Ballus, P. (1823). Pressburg und seine Umgebungen. Schwaiger, Pressburg, 318 s. Barčáková, I. (1999). Prístupy k hodnoteniu percepcie krajiny a jej estetickej kvality. Písomná práca k dizertačnej skúške, Geografický ústav SAV, Bratislava. Bartholomew, H. (1932). Urban land uses. Amounts of land used and needed for various purposes by typical american cities. Cambridge. Bartholomew, H. (1965). Land uses in american cities. Harvard City Planning Studies, XV., Cambridge, 196 s. Bašovský, O. (1963). Predmet, metódy a vývinové smery geografie sídiel. Acta geologica et geographica Universitatis Comenianae, Geographica, 3, 73- 89. Bastié, J., Dézert, B. (1980). L espace urbain. Masson, Paris - New York, 384 s. Bel, M. (1735). Notitia Hungariae novae historico geographica divisa in partes quatuor. I. II. Wien. Bertrand, C. (1978). Le paysage entre la Nature et la Société. Revue Geographique des Pyrénees et du Sud-Ouest 49, 239-258. 37
  40. 40. Bezák, A. (1993a). Prístupy k analýze vnútornej štruktúry miest: prehľad a zhodnotenie. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 32, 287-298. Bezák, A. (1993b). Problémy a metódy regionálnej taxonómie. Geographia Slovaca, 3, Bratislava (Geografický ústav SAV). Bezák, A., Paulov,J. (1984). Calibrating and testing the intraurban population density model: the case of the city of Bratislava. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 24, 55-61. Bobek, H. (1928). Innsbruck, eine Gebirgsstadt, ihr Lebensraum und ihre Ercheinung. Stuttgart, 313 s. Boržíková, E., Paľaga, P. (1993). Diaľkový prieskum Zeme ako prostriedok analýzy vybraných socioekonomických aktivít. In Mládek, J. (ed.). Región Poprad - geografické štruktúry socioekonomických aktivít. UK Bratislava, s. 145-163. Bourne, L.S. (1991). Recycling urban systems and metropolitan areas: a geographical agenda for the 1990's and beyond. Economic Geography, 68, 185-209. Bromek, K. (1966). Uzytkowanie ziemi w Krakowie i przyleglych czesciach powiatu krakowskiego okolo 1960 r. Zeszyty Naukowe UJ 128, Prace Geograficzne 14, Krakow, 103 s. Brunnschweiler, D. H. (1957). Seasonal changes of the agricultural pattern – a study in comparative airphoto interpretation. Photogrammetric Engineering, 23, 131-139. Burgess, E.W. (1925): The growth of the city - an introduction to a research project. In Park, R.E., McKenzie, R.E., Burgess, E.W. (eds.). The city. Chicago (University of Chicago Press), pp. 47-62. Burley, T. M. (1961). Land use or land utilization ? Professional Geographer 13, 6, 18-20. Drdoš, J. (1978). Geografia a jej úlohy pri ochrane a tvorbe životného prostredia. Geografický časopis 30, 218-226. Drdoš, J. (1998). O krajinnom obraze. Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis. Folia geographica, 1, 65-75. 38
  41. 41. Drdoš, J. (1991). Landnutzung und Umweltprobleme in der Slowakischen Republik. Österreichische Osthefte, 33, 697-716. Dzieciuchowicz, J.Z., Stolarczyk, B., Suliborski, A. (1972). Warunki mieszkaniowe centrum Kielc w ujeciu przestrzennym. Zeszyty Naukowe UL, se. II., z. 49, s. 37-65. Fekete, Š. (1947). Tri prímestské osady na pravom brehu Dunaja pri Bratislave so stránky sídelnej. Práce z vedeckých ústavov SAVU, rad B., sv. 1, SAVU Bratislava, 64 s. Feranec, J. (1990). Údaje získané metódami diaľkového prieskumu Zeme – zdroj geografických informácií. Geodetický a kartografický obzor, 36, 9-11. Feranec, J. (1992). Analýza multitemporálnych údajov DPZ – metodický nástroj geografických výskumov. Geografický časopis, 44, 40-50. Feranec, J. (1996). Prístupy k analýze viacčasových údajov diaľkového prieskumu Zeme. Geografický časopis, 48, 3-11. Feranec, J., Cebecauerová, M., Cebecauer, T., Husár, K., Oťaheľ, J., Pravda, J., Šúri, M. (1997). Analýza zmien krajiny aplikáciou údajov diaľkového prieskumu Zeme. Geographia Slovaca, 13, Bratislava (Geografický ústav SAV). Feranec, J., Hájek, M., Oťaheľ, J., Sloboda, Š., Šafár, J. (1988). The use of multispectral space photographs to draw up a map of land use in Western Slowakia. Photogrammetria (PRS), 42, 157-162. Feranec, J., Oťaheľ, J. (1987). Tvorba mapy využitia krajiny vo veľkej mierke aplikáciou multispektrálnych leteckých snímok. Geografický časopis, 39, 411-426. Feranec, J., Oťaheľ, J. (1989). Súčasné využitie krajiny Východoslovenskej nížiny. Geografický časopis, 42, 158-170. Feranec, J., Oťaheľ, J. (1992). Land cover forms in Slovakia identifiend by application of colour infrared space photographs at scale 1:500 000. Geografický časopis, 44, 120-126. 39
  42. 42. Feranec, J., Oťaheľ, J. (1995). CORINE Land Cover Nomenclature at scale 1:50 000. Proceedings of the EARSeL workshop "Pollution Monitoring and Geographic Information Systems". Brandýs nad Labem (Lesprojekt), pp. 171-178. Feranec, J., Oťaheľ, J. (1999). Mapovanie krajinnej pokrývky metódou Corine v mierke 1:50 000: Návrh legendy pre krajiny programu Phare. Geografický časopis, 51, 1, 19-44. Feranec, J., Oťaheľ, J. (v tlači). Krajinná pokrývka Slovenska. Bratislava (Veda). Feranec, J., Oťaheľ, J., Dvorská, H., Kondášová, M. (1996). Slovensko - CORINE - krajinno-turistická mapa. Bratislava (GKÚ a GÚ SAV). Feranec, J., Oťaheľ, J., Husár, K. (1997). Landscape changes mapping by application of aerial photographs. In Ottoson, L. ed. Proceedings of the 18th International Cartographic Conference, 1, Stockholm, 23-27 June, 1997. Gävle (Swedish Cartographic Society), pp. 306-313. Feranec, J., Oťaheľ, J., Pravda, J. (1995). CORINE Land Cover project – Proposal for a methodology and nomenclature (scale 1:50 000). Záverečná správa. Bratislava (Geografický ústav SAV). Feranec, J., Oťaheľ, J., Pravda, J. (1997). Krajinná pokrývka Slovenska identifikovaná metódou CORINE Land Cover. Geographia Slovaca, 11, Bratislava (Geografický ústav SAV). Feranec, J., Oťaheľ, J., Pravda, J., Husár, K. (1994). Formy krajinného krytu identifikované v rámci projektu CORINE Land Cover. Geografický časopis, 46, 35-48. Feranec, J., Oťaheľ, J., Sloboda, Š. (1983). Niektoré možnosti aplikácie údajov získaných interpretáciou multispektrálnych leteckých snímkov pri mapovaní využitia zeme. In Hájek, M. ed. Matematické modelovanie v kartografii. Zborník prednášok z celoštátneho seminára. Bratislava (ČSVTS), 87-94. Górka, Z. (1974). Uzytkowanie ziemi v I dzielnicy katastralnej m. Krakowa - Sródmiescie. Zeszyty Naukowe UJ 379, Prace Geograficzne 38, Krakow, s. 67-94. 40
  43. 43. Götz, A. ed. (1966). Atlas Československé socialistické republiky. Praha (ČSAV a ÚSGK). Grocholska, J. (1974). Czynniki wplywajace na uzytkowanie ziemi w Warszawie. PAN Komitet przestrzennego zagospodarowania kraju, Tom 44. Warszawa, (Panstwowe Wydawnictwo Naukowe). Haase, G. (ed.) (1991). Naturraumerkundung und Landnutzung. Geoekologische Verfahren zur Analyse, Karierung und Bewertung von Naturräumen. Beiträge zur Geographie, 34. Berlin (Akademie Verlag). Hanušin, J. (1995). Analýza vplyvu urbánnej krajiny na hydrologický cyklus územia. Geografický časopis, 47, 4, 275-284. Hartshorne, R. (1939). The nature of geography: critical survey of current thought in the light of the past. Annals of the Association of American Geographers, 29, 173-645. Harvey, D. (1969). Explanation in geography. London (Edward Arnold). Harvey, M.E., Holly, B.P. (1981). Paradigm, philosophy and geographic thought. In Harvey, M.E. - Holly, B.P. (eds.). Themes in geographic thought. London (Croom Helm), pp. 11-37. Heymann, Y., Steenmans, Ch., Croisille, G., Bossard, M. (1994). CORINE land cover. Technical guide. Luxembourg (Office for Official Publications of the European Communities). Hromádka, J. (1933). Zemepis okresu bratislavského a malackého. Diel I. Nakl. učiteľstva Bratislava, 212 s. Hromádka, J. (1943). Všeobecný zemepis Slovenska. In Novák, L. ed. Slovenská vlastiveda, 1. Bratislava (SAVU), pp. 83-332. Hrušková, M. (1999). Súčasná krajinná štruktúra v zázemí Devínskej Novej Vsi, hodnotenie jej diverzity a komplexity. Diplomová práca, Katedra krajinnej ekológie PRIF UK, Bratislava. Hurd, R.M. (1903). Principles of city land values. New York. Hynek, A., Hynková, J. (1979). Prostorová percepce životního prostředí města Boskovice a okolí ve výchově k péči o životní prostředí. Sborník ČSGS, 84, 4, 287-299. 41
  44. 44. Ihse, M. (1987). Air photo interpretattion and computer cartographie - tools for studying the changes of the cultural landscape. In: Birks, J., ed. The cultural landscape - past present and future. Cambridge (Cambridge University Press), pp. 153-163. Ihse, M. (1995). Swedish agricultural landscapes – patterns and changes during the last 50 years, studied by aerial photos. Landscape and Urban Planning, 31, 21-37. Ira, V. (1982). Zmeny v rozložení obyvateľstva a vo využití zeme prírodných krajinných celkov Bratislavy. In Drdoš, J. (ed.). Geografia a životné prostredie. SGS Bratislava, s. 126-137. Ira, V. (1984). Priestorový a ekonomický rozvoj Bratislavy a problémy jej životného prostredia. Kandidátska dizertačná práca, GU SAV Bratislava, 149 s. Isačenko, A. G. (1974). Landšaft kak predmet čelovečeskogo vozdejstvija. Izvestia Vsesojuznogo geografičeskogo obščestva 106, 361-371. Ivanička, K. (1971). Úvod do ekonomicko - geografického výskumu. Bratislava (Veda), pp. 139-147. Ivanička, K. (1981). Mapa využitia zeme SSR v mierke 1:250 000. Banská Bystrica (Učebné pomôcky, n. p.). Jagielski, A. (1982). Spoleczna i przestrzenna struktura miast w swietle geograficznych badan miast polskich. In: Pióro, Z. (ed.): Przestrzen i spoleczenstwo. Ksiazka i wiedza Warszawa, s. 160-190. Jakóbczyk-Gryszkiewicz, J. (1978). Zastosowanie siatki kwadratów do badan uzytkowania ziemi w miescie. Acta UL, Folia Geographica, 2, 15, s. 192- 203. Jakóbczyk-Gryszkiewicz, J., Ostrowski, K. (1981). Zroznicowanie przestrzenne ludnosci Sieradza na tle jednostek fizjonomicznych miast. Acta Universitatis Lodziensis, Folia Geographica, 1, s. 23-49. Jeleček, L. (1985). Zemědělství a půdní fond v Čechách ve 2. polovině 19. století. Praha (Academia), pp. 127-175. 42
  45. 45. Jelonek, A., Werwicki, A. (1971). Struktura przestrzenna Tarnowa. Prace Geograficzne Nr. 82 IGPAN, Warszawa (Panstwowe Wydawnictwo Naukowe), pp. 221-274. Jensen, R. J. (1983). Biophysical remote sensing. Annals of the Association of American Geographers, 73, 111-132. Jensen, R. J. (1986). Introductory digital image procesing. A remote sensing perspective. New Jersey (Prentice Hall). Johnston, R. J. (1971). Urban residential patterns: an introductory view. London (G. Bell and Sons). Keisteri, T. (1990). The study of changes in cultural landscapes. Fennia, 168, 1. Helsinki (Geographical Society of Finland), pp. 31-115. Kibel, B.M. (1972). Simulation of the urban Environment. Association of american geographers, Commision on College Geography, Technical paper, No 5, Washington. Knox, P.L. (1975). Social well-being: a spatial perspectives. London (Oxford University Press). Korabinsky, J.M. (1781): Beschreibung der königl. ung Haupt-, Frey- und Krönungstadt Pressburg. Pressburg. Korabinsky, J.M. (1990): Popis kráľovského, uhorského, hlavného, slobodného a korunovačného mesta Pressburg. Slovenský národopis, 38, 595-609. Korcelli, P. (1974). Teoria rozwoju struktury przestrzennej miast. Komitet Przestrzennego Zagospodarowania Kraju PAN, Studia 45, PWN Warszawa, 166 s. Korec, P. (1996). Methodological aspects in the research of transitional period in Bratislava. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 37, 155-162. Korec, P., Husárová, K.(1994). Územie Bratislavy z hľadiska perspektívy jeho využívania. Geographia Slovaca, 7, 61-73. Kostrowicki, J. (1965). Land Utilisation in East Central Europe. Case Studies, Geographia Polonica, 5, 498 s. 43
  46. 46. Krönert, R (1985). Metodika vyjavlenija form i zakonomernostej dinamiki ispoľzovanija territorij i zemeľnogo fonda dlja territoriaľnogo i landšaftnogo planirovanija s ispoľzovanijem aerokosmičeskich sredstv. Leipzig (Akademie der Wissenschaften der DDR, Institut für Geographie und Geoökologie). Kubijovyč, V. (1932). Rozšírení kultur a obyvatetstva v Severních Karpatech. Sborník Filosofické fakulty UK v Bratislave, 8. Bratislava (Filozofická fakulta UK). Kusendová, D., Lauko, V. (1992). Mapa využitia plôch a tvorba databázy kartografického modelu územia mesta. Zborník referátov z X. zjazdu SGS, Bratislava, s. 104-115. Lillesand, T. M., Kiefer, R. W. (1979). Remote sensing and image interpretation. New York (John Wiley and Sons). Lipský, Z. (1995). The changing face of the Czech rural landscape. Landscape and Urban Planning, 31, 39-45. Liszewski, S. (1977). Tereny miejskie a struktura przestrzenna Lodzi. Acta Universitatis Lodziensis, Lodz, 181 s. Liszewski, S. (1978). Tereny miejskie, podzial i klasyfikacja. Acta Universitatis Lodziensis, Nauki matematyczno - przyrodnicze, Folia Geographica, ser. II, Nr. 15, Lódz, s. 3-33. Liszewski, S. (1979). Zroznicowanie przestrzenne uzytkowania ziemi w Lodzi. Acta Universitatis Lodziensis, ser. II., z. 21, Lódz, s. 53-68. Liszewski, S. (1994). Studia nad strukturami przestrzennymi miast. In Liszewski, S. (ed.). Geografia osadnictwa i ludnosci w niepodleglej Polsce lata 1918-1993. tom II - Kierunki badan naukowych. PTG Lodz, s. 181- 200. Lukniš, M. (1977). Geografia krajiny Jura pri Bratislave. Bratislava (Univerzita Komenského). Lynch, K. (1960). The image of the city. Cambridge (Massachusetts Institute of Technology Press), 327 s. Maik, W. (1992). Podstawy geografii miast. Uniwersytet Mikolaja Kopernika Torun, 120 s. 44
  47. 47. Malinowska, D. (1971). Uzytkowanie ziemi w XV dzielnicy katastralnej miasta Krakowa - Nowa Wies. Folia Geographica UJ, Series Geographica - Oeconomica, vol. IV., s. 167-186. Mandzak, P. (1994). Digital Land Use Map - an Advanced Technique in Urban Studies. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 34, 127-134. Matlovič, R. (1991). Some geographical approaches to the study of the inner structure of the city. European Geographer Review, 3-4, pp. 42-44. Matlovič, R. (1995). Smery využitia zeme ako črta funkčnej štruktúry mesta a krok ku syntetickej interpretácii intraurbánnych štruktúr. Miscellanea Geographica Universitatis Bohemiae Occidentalis, 4, Plzeň, pp. 70-80. Matlovič, R. (1998). Geografia priestorovej štruktúry mesta Prešov.Geografické práce, 8, 1, Prešov (FHPV PU). Mazúr, E. (1972). Súčasné a výhľadové úlohy našej geografie. Geografický časopis 24, 177-184. Mazúr, E. (1974). Využitie zeme. In Plesník, P. et al. Slovensko. Ľud – 1. časť. Bratislava (Obzor), pp. 75-100. Mazúr, E., ed. (1980). Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava (SAV a SÚGK). Mazúr, E., Krippel, E., (1980). Typy súčasnej krajiny. In Mazúr, E., ed. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava (SAV a SÚGK), pp. 102-103. McKenzie, R.D. (1926). The scope of human ecology. Publications of the American Sociological Society, 20, 141-154. Mičian, Ľ., Zatkalík, F. (1984). Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie. Skriptá. Bratislava (Univerzita Komenského), 132 s. Miľkov, F. N. (1973). Čelovek i landšafty. Moskva (Mysľ). Minc, A. A., Petrjakova, T. I. (1973). Ispoľzovanije territoriji kak geografičeskaja problema. Izvestija AN SSSR, serija geografičeskaja /4/, 5-15. Miszewska, B. (1994). Bloki urbanistyczne Wroclawia w róznych fazach cyklu miejskiego. In Koter, M., Tkocz, J. (eds.). Zagadnienia geografii historycznej osadnictwa w Polsce. Torun - Lódz, s. 111-130. 45
  48. 48. Miszewska, B. (1995). Wplyw ekspansji przestrzennej Wroclawia na sukcesje uzytkowania ziemi i strukture morfologiczna miasta. Czasopismo Geograficzne, 66., 3-4, 363-370. Mydel, R. (1971). Uzytkowanie ziemi w XIV dzielnicy katastralnej miasta Krakowa - Czarna Wies. Folia Geographica UJ, Series Geographica - Oeconomica, vol. IV., s. 137-166. Mydel, R. (1979). Rozwój struktury przesrzennej miasta Krakowa. Ossolineum Wroclaw, 131 s. Neef, E. (1967). Die theoretischen Grundlagen der Landschaftslehre. Gotha/Leipzig, 152 s. Neef, E. (1974). Mehrfachnutzung des Bodens. Wissenschaft und Fortschriftt, 24, 5, 208-213. Ofúkaný, M. (1998). Využitie zeme Bratislavy. Diplomová práca, Katedra humánnej geografie a demogeografie PRIF UK, Bratislava. Ofúkaný, M. (1999). Využitie zeme v urbanistických obvodoch Bratislavy. In Kusendová, D., Pravda, J. eds. Mapa produkt geoinformačných technológií, Zborník referátov z 13. Kartografickej konferencie. Bratislava (Kartografická spoločnosť Slovenskej republiky), pp. 43-53. Oťaheľ, J. (1979). Kategórie výskumu využitia a priestorovej organizácie krajiny. Práca k ašpirantskému minimu, Geografický ústav SAV, Bratislava. Oťaheľ, J. (1983). Prírodná štruktúra krajiny a jej antropogénne premeny. In Mazúr, E., Drdoš, J., et al. Krajinný potenciál a jeho faktory na príklade regiónu Bratislavy. Záverečná správa GÚ SAV, Bratislava, pp. 337-388. Oťaheľ, J. (1996). Krajina – pojem a vnem. Geografický časopis, 48, 3-4, 241- 253. Oťaheľ, J. (1999). Aspekty integratívneho výskumu krajiny. Geografický časopis, 51, 4, 385-397. Oťaheľ, J., Feranec, J. (1997). Mapovanie využitia krajiny a krajinnej pokrývky na Slovensku. Geografický časopis, 49, 1, 35-45. Oťaheľ, J., Poláčik, Š. (1987). Krajinná syntéza Liptovskej kotliny. Bratislava (Veda). 46
  49. 49. Oťaheľ, J., Žigrai, F., Drgoňa, V. (1993). Landscape use as a basis for environmental planning (case studies of Bratislava and Nitra hinterlands). Geographical Studies 2, Nitra (University of Education), pp. 5-80. Pantoflíček, J. ed. (1935). Atlas Republiky Československé. Praha (Česká akademie věd a umění). Park, E.R. (1916). The city: suggestions for the investigation of human behavior in an urban environment. American -journal of Sociology, 20, 577-612. Pelachová, Ľ. (1998). Poľnohospodárstvo Bratislavy. Diplomová práca, Katedra humánnej geografie a demogeografie PRIF UK, Bratislava. Pelachová, Ľ., Ofúkaný, M. (1997). Homogénne typy využitia zeme v okrese Bratislava III. Práca ŠVOK, PRIF UK, Bratislava. Pietrzak, M. (1998). Syntezy krajobrazowe – zalozenia, problemy, zastosowania. Poznan (Bogucki Wydawnictwo Naukowe). Radváni, P. (1983). Mesto a jeho obraz. Geografický časopis, 35, s. 395-407. Radváni, P. (1988). Teoretické a metodologické východiská výskumu obrazu mesta. In Bezák, A. ed. Nové trendy v geografii. Zborník referátov z III. teoreticko-metodologickej konferencie SGS, Piešťany, pp. 43-48. Ratcliff, R.U. (1949). Urban land economics. New York (Mc Graw-Hill). Rykiel, Z. (1994). Glówne kierunki i metody badan w polskiej geografii osadnictwa. In Liszewski, S. (ed.). Geografia osadnictwa i ludnosci w niepodleglej Polsce lata 1918-1993. tom II - Kierunki badan naukowych. PTG Lodz, s. 251-264. Saarinen, E. (1966). The city, its growth, its decay, its future. Cambridge (Massachusetts Institute of Technology Press), 380 s. Sauškin, J. G. (1946). Kuľturnyj landšaft. Voprosy geografii 1, 97-106. Seger, M. (1989). Landnutzungsanalyse aufgrund einer Farbinfrarot – Orthophotokarte. Mitteilungen der Österreichischen Geographischen Gesellschaft, 131, 5-26. Shafi, M. (1951). A plea for land utilization survey. The Geographer 4, 2, 63-69. Schmitthüsen, J. (1976). Allgemeine Geosynergetik. Berlin (Walter de Gruyter). 47
  50. 50. Schneider, S. (1974). Luftbild und Luftbildinterpretation. Berlin (Walter de Gruyter). Singh, A. (1989). Digital change detection techniques using remotely sensed data. International Journal of Remote Sensing, 10, 989-1003. Skanes, H. (1990). Changes in the rural landscape and the impact on flora. A retrospective case study using aerial photographs. Geografiska Annaler, 72 A, 129-134. Snacken, F., Antrop, M. (1983). Structure and dynamics of landscape systems. In Drdoš, J., ed. Landscape synthesis, Geoecological foundations of the complex landscape management. Bratislava (Veda), pp. 10-30. Spišiak, P., Švoňavec, M., Výpalová, P. (1997). Fyzický (hmotný) subsystém Bratislava II. In Krcho, J. ed. Environmentálny geografický informačný systém, teoretická báza, aplikácia na príklade vybraného územia Bratislavy. Štátna objednávka č. 05/95, PriF UK, Bratislava. Spišiak, P. (1999). Využitie zeme Bratislavy v rôznych regionálnych dimenziách. In Minár, J., Trizna, M. eds. Teoreticko-metodické problémy geografie, príbuzných disciplín a ich aplikácie. Bratislava (Univerzita Komenského), pp. 256-262. Stamp, L. D. (1931). The land utilization survey of Britain. The Geographical Journal 78, 1, 40-47. Stamp, L. D. (1948). The land of Britain – its use and misuse. London, s. 507. Sýkora, T. (1993). Teoretické přístupy ke studiu města. In Teoretické přístupy a vybrané problémy v současné geografii. PF KU Praha, s. 64-99. Troll, C. (1939). Luftbildplan und ökologische Bodenforschung. Zeitschrift der Gesellschaft für Erdkunde, 7-8, 393-400. Thünen, J.H. von (1826). Der isolierte Staat in Beziehung auf Landwirtschaft und Nationalökonomie. Hamburg. Wiktorowska, D., Koter, M. (1974). Przemiany morfologiczne srodmiescia Lodzi na przykladzie bloku urbanistycznego: Piotrkowska - Moniuszki - Sienkiewicza - Tuwima. Zeszyty naukowe UL, ser. II., Z. 55, Lódz, s. 17- 30. 48
  51. 51. Zelenský, K. (1980). Mapa využívania zeme. In Mazúr, E., ed. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava (SAV a SÚGK), pp. 174-175. Zibrin, P. (1988). Vnímanie urbanistického priestoru. Bratislava (Alfa), 166 s. Zonneveld, I. S. (1988). Landscape ecology and its application. In Moss, M. R., ed. Landscape ecology and management. Proceedings of the 1th symposium of the Canadian Society for Landscape Ecology and Management. Guelph (University of Guelph), pp. 3-15. Zorbaugh, H.W. (1929). The gold coast and the slum. Chicago (University of Chicago Press). Žigrai, F. (1974). Metódy štúdia využitia zeme. Sborník Československé společnosti zeměpisné, 79, 272-279. Žigrai, F. (1983). Krajina a jej využívanie. Skriptá. PF UJEP Brno, 131 s. 49

×