Romske listy 1/2014 - celé vydanie

Rómske LisTY
2014
1
Milí čitatelia, je mi obrovským poteše-ním
a cťou, že som dostal možnosť na-písať
vôbec prvý úvodník, prvého čísla
Rómskych listov. Zároveň cítim veľké
zadosťučinenie, keď vidím ako postupne
pribúda viac a viac rómskych periodík. Je
to znak toho, že Rómovia na Slovensku
sa aj po tejto stránke prebúdzajú k živo-tu,
že majú chuť zdieľať informácie, uka-zovať
svoje úspechy, pracovať na riešení
svojich problémov, dozvedať sa viac o sebe
navzájom a v neposlednom rade dávať do
pozornosti celej spoločnosti témy, ktoré
sú pre nás ako komunitu dôležité. Teším
sa, že tieto noviny prinesú takúto hodnotu
všetkým Rómom a nielen im.
Hovorí sa, že žijeme vo veku informá-cií.
Niekedy možno nevieme, čo si pod
tým predstaviť. Pre mňa osobne život
v informačnom veku znamená v prvom
rade schopnosť z nepreberného množstva
informácií a zdrojov vybrať tie, ktoré sú
spoľahlivé, pre mňa prínosné – na základe
ktorých môžem robiť správne rozhodnu-tia.
Bez informácií nám unikajú príležitos-ti
a bez príležitostí nám unikajú šance žiť
život podľa našich predstáv. To sa týka rov-nako
Rómov ako kohokoľvek iného. Mnohí
Rómovia žijú dlhodobo v podmienkach,
z ktorých sa často nevedia sami vymaniť.
Márne čakajú na príležitosti, ktoré by im
dali šancu na lepší život pre seba a svoje
Ilustračná fotografia: kam
deti. Teším sa, že tieto noviny sú ďalším
nástrojom na to, aby sa informácie a prí-ležitosti
dostávali k tým, ktorí ich najviac
potrebujú, v ich rodnom jazyku.
Vo svojej práci sa denno-denne stre-távam
s výnimočnými Rómami, ktorí
dosiahli veľké úspechy doma aj v zahra-ničí
a ich vlastná krajina, ani vlastná ko-munita
o nich nevie. Denne sa stretávam
s príkladmi krásneho, bezproblémového
spolunažívania Rómov a majority, prí-klady
hodné zdieľania a šírenia, o ktorých
verejnosť nemá ani potuchy. Denne sa
stretávam s pozitívnymi príkladmi, pro-jektmi
a aktivitami z praxe, o ktorých sa
ale nikde nepíše. Pokračovanie str. 2

2 Rómske listy 1/2014
Rómovia majú ďalšie pútnické miesto – Ľutinu
V Ľutine pri Sabinove sa počas leta v júni
konala prvýkrát v histórií púť rómskych
rodín, ktorú organizovala Komisia pre
Rómov Prešovského arcibiskupstva
a Gréckokatolícke formačné centrum
pre Rómov. Na púti sa stretlo približne
300 Rómov z obcí ako Čičava, Hlinné,
Jarovnice, ale aj z Prešova, Košíc či dokonca
z Čiech, z Ostravy.
Tento rok je aj v gréckokatolíckej epar-chii
zasvätený rodine. Organizátori sa
teda rozhodli na miesto tradičného festi-valu
gospelovej hudby Festromu usporia-dať
práve Púť rómskych rodín. Program
mali Rómovia bohatý. Čakal ich úvodný
evanjelizačný koncert, adorácie, modlit-ba
ruženca, krížová cesta, rôzne hudobné
vstupy zo svedectvami. Práve svedectvá
boli zaujímavé a dojímavé pre značnú časť
Rómov, ktorá do Ľutiny prišla. Niektorí
z nich sa podelili o svedectvá, ako Boh
a viera zmenila ich život.
Púť rómskych rodín sa konala aj za
účasti Mons. Jána Babjaka, SJ, prešov-ského
arcibiskupa, ktorý viedol závereč-nú
liturgiu a Rómom sa na záver poďa-koval
a udelil im požehnanie dokonca aj
v rómskom jazyku. V závere liturgie pre-čítal
gréckokatolícky kňaz Martin Mekel
list, ktorým o Púti rómskych rodín budú
informovať Svätého Otca Františka.
Ľutina je najznámejším a najvýznam-nejším
pútnickým miestom gréckokato-líkov
na Slovensku. V správe o ľutinskom
zjavení sa spomína, že 19. augusta na svia-tok
Premenenia Pána, podľa juliánskeho
kalendára, sa miestnej obyvateľke Zuzane
Feketovej zjavil sv. Mikuláš. Nastalo dô-kladné
vyšetrovanie biskupským úradom
a krajským lekárskym kolégiom. Vyšetro-vaním
sa zistilo, že obsah zjavení sa v ni-čom
neprotirečí vieroučným a mravným
zásadám katolíckej Cirkvi, preto boli jeho
výsledky vyšetrovania poslané do Ríma na
príslušnú kongregáciu. Táto ich schválila
a 24. mája 1855 Svätý Otec Pius IX. vy-dal
dekrét, v ktorom sú zapísané všetky
odpustky, ktoré možno v Ľutine získať.
V rokoch 1878 – 1930 boli tu postave-né
viaceré kaplnky – Uspenia Presvätej
Bohorodičky, sv. Anny, sv. Kríža a sv.
Mikuláša. Zázračné uzdravenia z prvých
rokov po zjavení sú zaznamenané v zápis-nici
uloženej vo vatikánskych archívoch.
V roku 1988 bol Chrám Zosnutia Presvätej
Bohorodičky povýšený pápežom Jánom
Pavlom II. na Baziliku Minor. (kla)
Dokončenie zo str. 1
Miesto toho sa z celoslovenských médií
dozvieme o každom novom segregačnom
múre, o každej krádeži či bitke, o zhoršujú-cich
sa vzťahoch či počte nezamestnaných.
Všetky tie informácie a príbehy, ktoré
len ďalej umocňujú existujúce predsud-ky
a stereotypy. Zlé správy, ktoré bránia
tomu, aby sa majorita s menšinou lepšie
pochopili a spoznali. Preto sa teším, že tie-to
noviny prinesú väčšiu rovnováhu a po-môžu
zviditeľniť všetku tú výnimočnosť,
talent a pracovitosť, ktoré sa medzi nami
Rómami skrývajú.
Z celého srdca želám redakcii novín,
aby sa im podarilo v čo najväčšej možnej
miere naplniť svoje poslanie. Aby výsled-kom
ich práce bola nielen lepšia informo-vanosť,
ale aj posilnenie spoločnej identity
nás Rómov ako komunity.
Mgr. Peter Pollák, PhD.
poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky, splnomocnenec vlády SR
pre rómske komunity
Lačhe amala, chuden andro vasta jekhte
ľila, save kerel prekal tumende o Roma-no
medijalno centros Kašatar. Domuken
mange, kaj tumenge te phenav vareso pal
oda, so andre kala ľila arakhena, so gene-na.
Imar 15 berša prekal tumende doanas
o irišagi pro amaro webos www.mecem.sk.
Buter berša prekal tumende keras o repor-taži
khatar o romane thana ke Slovačiko,
no the khatar e Europa. Šaj len dikhen ke
slovačiko televizija pro dujto programos.
Vajkeci berša keras o relaciji pal o Ro-mengero
dživipen ko slovačiko rozhlasis.
Akana doavľa e vrama, kana zachudľam
te kerel prekal tumende neve ľila. Kamav
tumenge te phenel, kaj amare irišagi ena
pal o manuša, the prekal o manuša, prekal
amari romaňi nacija. Kaj te bararas opre
amaro džaňiben, kaj te das dumo the me-dijalno
than amare manušen khatar o ro-mane
thana, kaj te sikavas oda lačhipen so
maškar amare Roma hin. Kala ľila hine pal
tumende, prekal tumende. Paťav, kaj len
lošaha genena na ča andre slovačiko čhib
no the andre romaňi. Paťas kaj so buter
romaňi čhib ela andro ľila, akor the o ľila
ena buter čačutne romane.
Andro Romane ľila arakhena o infor-maciji
pal oda, so hin andro thana nevo, so
hin nevo kana džal pal e politika, so čalavel
amaro dživipen. Šaj genena pal o džuvľa,
no nane oda irišagos ča preko džuvľa. Ara-khena
o prithoviben pal e kultura, čhib,
phurikaňiben, literatura. Andro pritho-viben
Romano than šaj genena the avke
šaj feder sprindžarena o thana, forova,
gava, kaj dživen o Roma. Doanas tumenge
o informaciji preko sikľibnaskere bazutne,
maškarutne, the uče, no the o prithoviben
Kirmoro, savo hin preko cikne čhavore
andro školki. Dodžanena pes the oda, so
dikhľam, vaj šunďam. Mangav tumenge
šukar geňiben. Ačhen Devleha amala!
Jarmila Vaňová
Angluno Lav
Rómske listy • Adresa redakcie: Rómske mediálne centrum, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: jarmila.vanova@mecem.sk
• telefón: 0948632138 • web: www.mecem.sk • Šéfredaktorka: Mgr. Jarmila Vaňová • Redakcia: PhDr. Kristína Magdolenová,
Mgr. Klaudia Oláhová, Monika Sinuová • Grafika: Anna Martiňuková, Oliver Šimčík • Sadzba: Pro libris • Tlač: Beki Design •
Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • ISSN: 1339-7702 • Realizované s finančnou podporou Úradu vlády
Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2014.

Rómske listy 1/2014 3
AMARE DŽUVĽI
Rómske ženy sú budúcnosťou rómskeho národa
Rómske ženy. Majú svoje osudy, v mno-hom
veľmi podobné. Uzavreté v klietke
osady, rodiny, podriaďujúce sa prísnym
pravidlám tradície, ktoré hovorí, čo je
a čo nie je prijateľné. Kto však vidí róm-ske
ženy len v tradičnej polohe matky,
opatrovateľky, trpiteľky, veľmi sa mýli.
Prečo? Stačí sa len pozrieť do učební
stredných ale aj vysokých škôl. Študujú
staré i mladé. Doháňajú, čo zameškali,
čo im život vzal, čo im doba nedovolila.
Alebo jednoducho to, o čom nevedeli.
Mnohé rodia v šestnástich, ale len čo deti
nastúpia do základnej školy, sadajú do la-víc
aj ich matky a nie raz aj staré mamy.
Aj preto, aby mali aspoň akú-takú šancu
získať prácu v regiónoch, kde žijú. Bu-dujú
si siete, pôsobia aktívne v rôznych
občianskych združeniach, aby popri tom
všetkom niesli stále zodpovednosť nie raz
za celú rodinu, aby vychovávali deti, za-rábali
peniaze, prali, upratovali…
Hovorí sa, že Róm musí vydržať dva-krát
toľko ako gádžo, aby sa mu vyrovnal.
Ak je to tak, tak potom musí rómska ženy
vydržať štyrikrát toľko. A to je často nad
ľudské sily. Aj preto si zaslúžia úctu a ob-div
tie ženy, ktoré sa nevzdávajú, a doká-žu
sa pohybovať na hranici tradičného
a moderného života. Sú vzorom pre mla-dé
dievčatá, dcéry, vnučky, aby pochopili,
čo sa v živote má a čo nemá.
Je zaujímavé prísť do osady, kde
gadžovská noha zablúdi len občas,
a stretnúť tam ženu s jasne vyhranenými
názormi, ženu, ktorá by v majoritnom
prostredí určite mala zaujímavé posta-venie.
Ale tieto ženy netúžia po postavení,
túžia po tom, aby ich deti mali čo jesť,
aby mali strechu nad hlavou, aby ich muži
nebili, aby… a premýšľanie o budúcnosti
je akoby premýšľaním o mimozemských
civilizáciách.
Aj preto sme sa rozhodli priniesť v na-šich
novinách prílohu o ženách a pre ženy.
Aby sme sa navzájom spoznávali, boli si
oporou. Aby sme sa vzdelávali, lebo sila
Rómov je v ich ženách. Jedno talianske
príslovie hovorí, že je vzdelaný národ ten,
kde je vzdelaná matka. Ak to platí, tak
potom majú ešte Rómovia šancu. (kam)
NAŠE ŽENY

Rómovia sa finančne vzdelávali
Poltár – Pre Rómov v meste Poltár
vytvorili Únia rómskych materských
centier a kancelária Terénneho sociálne-ho
Príbeh
„Cigánke nedovolím hrabať sa mi vo vlasoch…“
Žien, ktoré majú v živote cieľ alebo sa
spôsobom svojho života odlišujú nie je
v rómskej komunite mnoho. Nájdeme ich
takmer v každej väčšej komunite. Lebo
ony neutekajú, práve naopak – zostanú
a snažia sa pomáhať svojim. Takou je aj
Romana Balogová. Svoju energiu prenáša
denne na deti v základnej škole v rodnej
obci, kde pracuje ako asistent učiteľa. Má
22 rokov, pochádza z malej obce Vtáčkov-ce
blízko Košíc. Má ukončenú Strednú
odbornú školu v Košiciach v odbore ka-derníčka-
holička. Momentálne študuje na
Súkromnej pedagogicko-sociálnej akadé-mii
v Košiciach v odbore učiteľstvo v MŠ
a vychovávateľstvo.
„Po skončení školy som sa ako Róm-ka
nedokázala uplatniť. Preto som si po-vedala,
že niekde musím robiť aj keby to
nebola práca kaderníčky. Cez úrad práce
som si vybavila absolventskú prax u nás
v základnej škole ako asistent učiteľa. Po
skončení praxe mi pani riaditeľka ponúkla
možnosť zostať pracovať natrvalo. Samo-zrejme
s podmienkou, že si doplním vzde-lanie,“
hovorí.
Štúdium na strednej škole považuje za
dôležité vo svojom živote. „Stredná ško-la
mi toho dala veľa. Zmenila môj názor
na život. Keby som neštudovala, s veľkou
pravdepodobnosťou by som bola vydatá
žena s deckom a varechou v rukách. Nie
je to zlé, ale prečo tak skoro! Môžem po-vedať,
že som jediné pracujúce slobodné
dievča vo Vtáčkovciach. Neraz ma ženy
oslovili, aby som sa už konečne vydala…
v rómskych osadách je to tak…“
Prečo Rómovia neštudujú? Aj nad tým
sa zamýšľa. „Ľudia z môjho okolia by po-trebovali
istotu v tom, že keď budú študo-vať,
tak budú môcť aj pracovať. Prázdne
slová a sľuby nestačia, treba konať. Neró-movia
sa nevedia vžiť do ich situácie, keď
vzdelaný a šikovný Róm sa nevie zamest-nať
pre svoju farbu pleti. Najviac žiadajú
pochopenie a reálne možnosti na lepší
život pre svoje deti.“
Ako asistentka učiteľa má z práce
rôzne skúsenosti. „Sú aj dobré aj zlé. Na
jednej strane sú rodičia, ktorí sami vidia,
že najviac môžu deťom pomôcť tým, že
ich v štúdiu budú podporovať a pomáha-jú
im v učení. No na druhej strane sú aj
takí, ktorí nepodporujú svoje deti a rov-no
im povedia – nemusíš sa učiť, aj tak
z teba nič nebude lebo si založíš rodinu
a školu necháš.“
Rodina je pre ňu veľmi dôležitá. „Moja
rodina je pre mňa to najcennejšie, čo
mám. No priznám sa, že zo začiatku sa
im celkom nepáčilo to, že som chcela ďa-lej
pokračovať v štúdiu. Mysleli si, že ma
to prestane baviť a zbytočne investujem
peniaze do školy. No teraz sú na mňa hrdí,
podporujú ma a snažia sa mi pomôcť ako
najlepšie vedia.
S diskrimináciou má zo svojho života
bohaté skúsenosti. „S diskrimináciou sa
stretávam bežne v obchode, v autobuse
atď. Stačí keď sa pozriem na výraz tváre
ľudí, ktorí keď majú blízko seba Róma,
tak ako keby mali nastavený alarm: „Buď
teraz v pozore! Je tu Róm.“ Keď som štu-dovala
kaderníctvo, mali sme odbornú
prax v školskom kaderníctve, kde sme
vykonávali kadernícke služby. Moja maj-sterka
ma považovala za najšikovnejšiu
žiačku a preto, keď prišli jej zákazníčky,
vždy požiadala mňa, aby som jej pomá-hala.
No raz ma tak zarazila negatívna
reakcia jednej pani, že som nevedela ako
odísť z prevádzky. Ona mi pred všetkými
povedala, že cigánke nedovolí hrabať sa
jej vo vlasoch. Bolo to nepríjemné…,“ ale
vie tiež, že „tak ako aj Nerómovia sa boja
Rómov, tak je to aj opačne.
Aj my Rómovia máme obavy z Neró-mov.
Ako môže niekto posúdiť človeka,
keď ho ani nepozná? Možno keby neod-čleňovali
Rómov do jednej časti dediny
tzv. „osady“ a žili spoločne v zmiešanej
dedine, tak by sa ich názor zmenil. Určite
také sú, len sa málo propagujú v médiách.
Aj rómske rodiny vedia žiť slušne.“ (sin)
pracovníka (TSP) projekt s názvom
„Spoznávajme svoje peniaze“. Rómsku
tlačovú agentúru o tom informovala šta-tutárna
zástupkyňa materského centra
Beáta Berkyová.
Ako ďalej Berkyová uviedla, „väčšina
obyvateľov Poltári je dlhodobo nezamest-naná
a ich príjmom je dávka v hmotnej
núdzi a príspevok za výkon aktivačnej
činnosti. V snahe prežiť, požičiavajú si
peniaze od nebankových subjektov. Tieto
pôžičky sú veľmi predražené, ľudia ich ne-stíhajú
splácať a dostávajú sa tak do exekú-cií.
Je to aj preto, že finančná gramotnosť
komunity je slabá.“
Do finančného vzdelávania sa zapojilo
25 domácností a učili sa viesť rodinný roz-počet,
ustrážiť finančné prostriedky „Oča-kávame,
že tieto poznatky budú následne
praktizovať aj vo svojom okolí a budú sami
vedieť odhadnúť, čo je pre nich z hľadiska
finančných prostriedkov výhodné alebo
nevýhodné,“ vysvetlila Berkyová.
Projekt prebiehal od marca do júla
2014. (sin)
Ľudia by potrebovali
istotu, že keď budú
študovať, tak budú
môcť aj pracovať.
nájdete na webe
amare džuvľi
Ak hľadáte kontakty na rómske ženy prí-padne
vás zaujímajú novinky zo života
rómskych žien, nájdete ich na sociálnej
sieti www.facebook.com/Hlas.romskych.
zien.
Stránka vznikla pred dvomi rokmi a jej
cieľom je sústreďovať informácie, ktoré
rómskym ženám uľahčia život na spo-ločnom
dostupnom mieste. Nájdete tam
nielen monitoring tlače s článkami, ktoré
môžu byť pre vás dôležité, ale aj informácie
o aktivitách rómskych žien. A samozrej-me,
budeme radi, ak budete informovať
aj o tom, čo robíte vy. Kontakt: jarmila.
vanova@mecem.sk. Tešíme sa na vás!

SME RÓMOVIA
AMEN O ROMA
Prekal dojekh nacija hin mangavno te
džanel jak lakero than. Tel kada pes
garuvel savoro: o phurikaňiben, e čhib,
akanutňi vrama, kultura… ňisavi nacija
nane frimeder vaj buter mangavňi preko
kulturakero phurikaňiben pre luma. Ča
jekh hin bareder, aver lačhe jileskero, va-reko
pre oda jak kamel te buchľarel pes-keri
kultura chasnaľinel avri e zor, vareko
o bašaviben.
O bilačhipen le Romengero andre
kada hin, kaj pal peskero phurikaňiben
džanen ča čepo. Buter informaciji save
pal amende džan hine sar paramisi, the
ajse informaciji, save naľidžen ko čači-pen.
Najbari bibacht la nacijakeri hin
akor, kana našavel peskeri čhib. Na ča
bijal oda, hoj kana sar pes prethoven
o lava le amaterenca, so nadžanen miš-te
e čhib, akor naščol e voďi le lavengeri,
the naščol lengeri zor. Kana nabajinaha
pal peskeri romaňi čhib, akor odčhivas
pestar o baro šeleberšengero barvaľipen,
so amenge mukle amare phure manuša.
The adaďive das duma pal oda, pal
soste imar duma nakampel te del. Hin
oda o phučiben ko sam, sar pes vičinas.
The kaj o nav Atzigonai džanas khatar
e literatura ko 12. Šel berša, the hin oda
imar historično, nane kada nav ajso so
geľa avri khatar amende, khatar e čhib la
komunitake. O nav Cigan/cigansko pes
avke zazoraľiľa andre savore čhiba, kaj
pes načudaľinas, kana e majorita naka-mel
kada nav te omukel, the zorales kada
ľumidel anglal. Dikhen pre oda, ko kada
nav chasnaľinel? O rasisti, ajse so naka-men
le Romen, o manuša save le Ro-men
naľidžen ňisoske…he, o nav Cigan
hin ajso, so amenge nasikavel paťiv, so
amenge sikavel, kaj sam teleder sar aver.
Bilošalo hin, kana kada nav chasnaľi-nen
the o Roma. Nekbuter ola, save
kamen te el anglune vaš e komunita.
O lava: me som barikano Ciganos/bari-kaňi
Ciganka… bo miri daj mange oda
avke phenelas… nane ňis aver čak oda,
hoj naprindžaren peskeri nacija, pes-keri
kultura. Kana odi daj dživelas čir-la,
našči avres oj phenelas, kana o nav
Cigan vakerelas dojekh manuš, našči oj
vaš oda, kaj imar nadžanelas e romaňi
čhib…
O Rom, savo del duma romanes, the
leskeri dajakeri čhib hin romaňi, peske
phenel kaj hino Rom. Me som Rom. Oda
hin fundamentos. The e paťiv ko manu-ša,
no najbuter ke peste korkoreste. Kada
but chibaľinel la komunitake. Odaris sa-voro
zachudel… (ova)
AMEN SAM O ROMA…

AMEN O ROMA
Keďže sú dejiny Rómov dodnes nedosta-točne
preskúmané, pokúsime sa vám po-stupne
priniesť informácie, ktoré, veríme,
budú pre vás užitočné:
◆ za najstaršiu správu o Rómoch na území
Slovenska je možné považovať údaj z roku
1328, podľa ktorého Michal, prezývaný
Cigán, ktorý bol sluhom u Filipa, syna
Petra z Krásnej nad Hornádom, lúpežne
prepadol mlynára zemanov zo šarišských
Bertotoviec. Ako uvádzajú kroniky, Filip
nútil Michala kradnúť pre svoje potreby,
◆ jedným z najvýznamnejších Rómov bo-jujúcich
na území Košíc počas stavovských
povstaní v 17. storočí bol Baláž Lipaj,
ktorý v roku 1604 ako veliteľ jazdeckého
oddielu Štefana Bočkaja bez boja obsadil
mesto Košice. Smutné je, že v roku 1605
ho zavraždili vlastní ľudia,
◆ v apríli 1423 cisár Žigmund Luxembur-ský
na Spišskom hrade vystavil skupine
kočujúcich Rómoch na čele s Ladislavom
listinu (glejt), podľa ktorej boli pod jeho
ochranou. Táto listina im počas ich puto-vania
zabezpečovala ochranu domácich
obyvateľov,
◆ podľa súpisu Cigánov z roku 1893 žilo
vtedy na území dnešného Slovenska
takmer 40 000 Cigánov, z toho na výcho-de
Slovenska Viac ako 16 000 a v Koši-ciach
474. V roku 1924 žilo v Košiciach
771 rómskych obyvateľov z nich 131 bolo
evidovaných hudobníkov,
◆ jedným z najvýznamnejších muzikan-tov
Rómov v Košiciach bol Pišta Bundzík.
Jeho busta sa nachádza v Múzeu Vojtecha
Lofflera v Košiciach. (r)
Na Slovensku už niet schopného rómske-ho
primáša. Aj taký by mohlo byť dojem
účastníka Súťaže predníkov o cenu Ri-nalda
Oláha, ktorú každoročne organi-zuje
obec Zvolenská Slatina v spolupráci
s miestnym odborom Matice Slovenskej
a tiež s Katedrou etnológie a folkloristi-ky
FF Univerzity Konštantína Filozofa
v Nitre. Tento rok sa totiž ani jeden rómsky
primáš do súťaže neprihlásil.
V začiatkoch súťaže to však bolo inak.
Anna Berkyová, jedna zo zakladate-liek
súťaže, hovorí, že cieľom je, aby sa
Kučerák medzi najlepšími na svete
Rómski autori sa združujú v klube
na Rinalda Oláha nezabudlo a súťa-že
sa Rómovia zúčastňovali v hojnom
počte. Neskôr ich počet klesal až nakoniec
neprišiel nikto.
Rinaldo Oláh bol primáš, ktorého uzná-vala
celá spoločnosť. Volali ho „Paganíny
zo Slatiny“. A zatiaľ čo majorita bojuje
o cenu, ktorá nesie meno rómskeho pri-máša,
Rómovia si idú svojou cestou. Mô-žeme
povedať, že súťaže a ceny neboli pre
Rómov nikdy dôležité. Ale nezáujem sa dá
vysvetliť aj tak, že keby v súťaži neobstá-li,
bola by to hanba pre všetkých Rómov.
Čo je teda skutočnou príčinou nezáujmu
byť ako Rinaldo Oláh?
Možno je to chudoba, ktorá ľudí úplne
demotivuje, možno je to nepriateľská at-mosféra
v spoločnosti… Dôvodov môže byť
nakoniec aj viac. Ale je to určite na škodu
celej rómskej kultúry. Je len ťažké si pred-staviť,
že by k takým menám rómskych
primášov (uznávaných nielen komunitou
ale celou spoločnosťou) ako bol František
Horváth, Pišta Bundzík, Rinaldo Oláh,
Ján Berky-Mrenica nemal už pribudnúť
žiadny ďalší. (kam)
Banská Bystrica – Viac ako dve de-siatky
rómskych autorov sa od roku 2009
združujú v rómskom literárnom klube
ROLIK. S myšlienkou založiť tento klub
prišla Krajská asociácia rómskych iniciatív
(KARI) so sídlom v Banskej Bystrici.
Zakladateľom klubu je zároveň jeden z jej
aktívne tvoriacich členov Maroš Balog.
Klub sa už môže dnes pochváliť, že roz-širuje
svoje rady aj o mladých autorov vo
veku 16 – 21 rokov. Cieľom klubu je pre-zentovať
literárnu tvorbu Rómov a o Ró-moch,
zachovávať, rozvíjať a dostávať do
života rómsky jazyk. Okrem vydávania
zbierok, ktorých doposiaľ vyšlo niekoľko,
sa v rámci projektových aktivít realizujú
tzv. Literárne večery.
Klub nadviazal v predchádzajúcom
období spoluprácu s rómskym múzeom
so sídlom v Brne, so združením Inštitút
pre rozvoj spoločnosti, v ktorom vystupuje
ako partner projektu Svet rómskej litera-túry.
V tomto roku vstúpilo do spolupráce
v rámci implementovaného medzinárod-ného
projektu Višegratskej 4. Pre užšiu
spoluprácu oslovilo aj ďalšie aktívne OZ
Romano kher – Rómsky dom v ČR.
Tvorba autorov klubu ma ambície
prekrývať sa s esteticky a umelecky ná-ročnou
literatúrou. Jej funkcia je prevaž-ne
„národná“ poznávacia, zábavná a výchovná.
(bal)
Kontakt: www.rolik.eu
Prešov – V prvej desiatke najlepších
silových trojbojárov v kategórii Masters 2
do 75 kg sa po júnových majstrovstvách
Európy ocitol aj Stanislav Kučerák. Poda-rilo
sa mu to vďaka zisku zlatej medaily na
tohtoročnej súťaži o titul Majstra Európy,
ktorá sa konala v polovici júna v Prešove.
Tento trojbojár (50) vlani získal titul
Majstra sveta. „Bolo to nesmierne ťažké,
mal som silných súperov, ale húževnatosť
a hlavne drina stála za to,“ povedal Kuče-rák.
Ako ďalej dodal, je smutné, že robí
dobré meno nielen Slovensku, ale predo-všetkým
Rómom, avšak nikoho to neza-ujíma
a nemá ho kto finančne podporiť.
„Na to, aby ste vyhrali, potrebujete nielen
pevnú vôľu a húževnatosť, ale aj finančnú
podporu. Všetko si hradím sám iba s pod-porou
mojej rodiny,“ zdôraznil Kučerák.
Prvý titul Majster kraja získal už ako
16-ročný v Stropkove vo váhovej kategó-rii
do 60 kg. Rodák z obce Gemerská
Poloma je nezamestnaný a spolu s man-želkou
podľa jeho informácií poberá dáv-ku
v hmotnej núdzi vo výške 108 eur, čo
nestačí pokryť ani základné životné po-treby
rodiny.
Najbližšie sa tento rómsky pretekár
chystá na súťaž o Karpatský pohár v silo-vom
trojboji, mŕtvom ťahu a tlaku na lavič-ke
EQ+RAW – GPC. Súťaž sa uskutoční
v októbri tohto roka v Bardejove. (sin)
Kľúče k dejinám Rómov
Koniec rómskych primášov?

miesta pre rómov
ROMANE THANA
Foto: Peter Kudráč
Kade arakhena irišagi pal o thana, kaj
dživen amare Roma. Šaj pes dodžanena,
kaj sar džal le romengero dživipen, vaj pes
vareso čerinel ko feder, vaj ko goreder.
Dodžanena pes o interesantne buťa,
sikavaha tumenge le interesantne manu-šen.
Anaha vakeribena le šerutnenca ko
gava the forova. Irinaha o vakeribena le
manušenca so dživen čačutno dživipen
romano, pal oda so on kamen te dživel,
the save hine bachtale vaj bibachtale. Ke
Slovačiko hin bute romane thana, bijo da
paťas, kaj kada geňiben ela interesantno
prekal tumende amala. Adaďive imar
džanas, kaj savoro hin andro vasta le še-rutnenge
the le poslancenge pro gava vaj
forova. Pal lende džal, sar keci kamen te
kerel preko Roma.
On keren implementacija andro dži-vipen.
Savi buchľi vaj bari hiňi, oda tiž
džal avri lendar. Hin ajse thana, save
nakamen te domukel le Romen ňikhaj.
O Roma našči phenen vaš peste lav, na-den
lenca duma, naden len informaciji.
Ľikeren len pestar dureder. Kerena preko
Roma ča akor, kana len hin olestar love,
chasna, kana lengere fameľiji vaj amala,
šaj chuden pro Roma vaj buťi, vaj love
khatar o projekti. Kamas te phenel, kaj
hin mangavno te dikhel pro Roma sar
pro manuš, so les hin manušeskere ha-kaja
ajse, sar the avren manušen andre
Slovačiko. Jarmila Vaňová
ROMANE THANA

Terénna sociálna práca
pomáha naštartovať ľudí
Rómska osada Podskalka exituje viac
ako storočie, podľa záznamov vznikla
ešte v roku 1890. V poslednom období tu
výstavbou nových bytových domov doš-lo
k výraznému nárastu počtu obyvate-ľov
osady. Tým vznikol akútny problém
riešenia zlepšenia životných podmienok
obyvateľov osady. Bolo potrebné riešiť
aj viaceré problémy spojené s chudobou.
Koncentrácia Rómov v jednej lokalite
zmiešala obyvateľov, ktorí mali relatívne
slušný ekonomický a sociálny status s oby-vateľmi
s nižším statusom. Výsledkom bol
pokles životnej úrovne a nárast rôznych
patologických javov.
Aj preto sa mesto Humenné zapojilo do
projektu terénnej sociálnej práce. Pôsobia
tu 2 terénni sociálni pracovníci a 4 asisten-ti
terénneho sociálneho pracovníka, ktorá
prispieva jednak k udržateľnosti výsled-kov
projektu, ale aj k zlepšeniu životných
podmienok cieľovej skupiny – samotných
obyvateľov rómskej osady.
„Tak ako v každej spoločnosti sú ľudia,
ktorí sa vedia rýchlo prispôsobiť a vedia si
riešiť svoje problémy sami, tak isto aj v lo-kalite
Podskalka v Humennom sú Rómo-via,
ktorí nemajú problém. Potrebujú len
impulz nato, aby sa mohli pohnúť dopredu
a vedeli vyriešiť svoj problém. No sú tiež
jedinci, tých je žiaľ viac, ktorí potrebujú
posúvať stále. Nevedia sa sami naštar-tovať,“
hovorí terény sociálny pracovník
z Podskalky, Vladimír Šintala.
Terénni sociálni pracovníci majú svoje
pracovné miesto priamo v osade. Jedno-duchá
unimobunka so široko otvorenými
dverami, podoprené stoličkou. Kým sme
sa pred unimobunkou zhovárali s Vladi-mírom
Šintalom, stolička poslúžila niekoľ-kým
okoloidúcim na krátky oddych.
„Tu sú potrební asistenti a terénni soci-álni
pracovníci. Máme tu materskú školu
aj základnú školu, v ktorej je aj nultý roč-ník.
Asistent, ktorý je na škole, vie rýchlo
vyriešiť daný problém týkajúci sa naprí-klad
školskej dochádzky. Od tretieho roč-níka
chodia deti už do škôl, ktoré sú pria-mo
v meste. Máme tu aj špeciálnu školu,
ktorá spadá pod VUC Prešov. Myslím si,
že práve vzdelávanie by mohlo naštartovať
našich spoluobčanov niekde dopredu.
Oni to sami aj vidia, keď odchádzajú za
prácou do Anglicka, kde ich tá škola vie
posunúť. Zažil som takú zvláštnu situá-ciu,
keď dievčatá sedeli pri našej kancelárii
s učebnicou angličtiny. Spoločne sa učili
anglický jazyk, slovíčka. Navzájom sa skú-šali.
To bolo také zaujímavé, človek sa tešil
z toho, že to naozaj nie je len o tom, žeby
sa zneužíval systém, ale že je to o tom, že
chcem niečo urobiť sám pre seba a tým aj
pre spoločnosť,“ dodal Šintala. (van)
Cintorín, to je naša história
Keď sme už boli na Podskalke, nemohli
sme obísť miestny cintorín, kde je pocho-vaných
už niekoľko generácií miestnych
Rómov. Rómovia sú na tento svoj cintorín
hrdí, no zároveň vedia, že sa o neho treba
viacej starať.
„Tento cintorín plní svoj účel už viac
ako 130 rokov. A aj keď sa hovorí o ňom, že
bol nelegálny, tak nie je to celkom pravda.
Problém bol len ten, že boli pod cintorí-nom
nevysporiadané pozemky,“ hovorí
Michaela Slivková Kirňaková z tlačového
odboru mesta Humenné.
Rómovia teda pochovávali svojich ne-bohých
na území, ktoré nepatrilo ani mes-tu
ani im, ale tento problém sa vyriešil ešte
v roku 2012, kedy mesto prevzalo pozemky
pod cintorínom a taktiež prístupovú cestu
do svojej správy. „Uzatvorili sme nájomnú
zmluvu s bývalou urbárskou spoločnosťou
a tieto pozemky už sú vysporiadané, teda
mesto za nich platí nájom,“ objasňuje Sliv-ková
Kirňaková. Samozrejme Rómovia
môžu pochovať aj na mestskom cintoríne
svojich nebohých, avšak nechcú, oni majú
nato vyčlenený svoj rómsky cintorín.
„Náš cintorín je jedinečný už len tým,
ako dlho je tu. Je to veľká história, tradí-cia,
možno v celej strednej Európe nie je
taký rómsky cintorín ako je náš. Hovorí
sa, že tu bol nájdený hrob z roku 1868, ale
spomína sa aj skorší dátum – roky 1840
až 1845.
Cintorín je určitým spôsobom duchov-ným
majetkom našich Rómov z osady. Je
to aj naša pýcha. Tu ležia rodičia môjho
deda, sú tu veľké rodiny. Existuje nepísané
pravidlo, že sa pochováva rodina k rodine,
svoj k svojmu. Naši Rómovia tak dodržia-vajú
tradíciu, že každý ku svojmu. Len Ró-movia
tu ležia. Ale naši starí Rómovia tvr-dia,
že tu bol pochovaný aj jeden Neróm,
ešte za čias prvého slovenského štátu. Cin-torín,
to je naša história a história nemôže
vyzerať takto ako vyzerá dnes.
Pokiaľ by sa niekto opýtal, či tento
cintorín je segregácia, nesúhlasil by som
s tým. Nemôžeme to nazvať segregáciou,
to si urobili samotní naši Rómovia, ktorí
tu dávno pred nami žili. To je ich. Dodnes
sa tu pochovávajú naši ľudia odtiaľto.
V meste už z Rómov skoro nikto nebý-va,
všetci sú tu. Kto zomrie, či mladý, či
starý, oni chcú len tu byť pochovaní. Máme
tu takých dobrovoľníkov, ktorí, ak niekto
zomrie, radi pomôžu. Prídu, vykopú hrob,
donesú nebožtíka, všetko urobia. My na to
v podstate nikoho iného nepotrebujeme.
Sme takí súdržní, ak sa niečo stane, ak
niekto zomrie, prídu Rómovia, pomôžu
a dajú všetko na poriadok tak ako sa patrí,“
konštatoval Peter Kudráč, predseda OZ
Roma Podskalka. (van)
romane thana
Sú jedinci, ktorí
sa nevedia sami
naštartovať.

Do vlas tných rúk
Život na okraji spoločnosti po dlhé stáro-čia
nás Rómov ako komunitu naučil poze-rať
sa svet okolo seba ako na film, v ktorom
si nezahráme. Často sa len prizeráme, čo
sa deje a čakáme, že niekto vystúpi z toho
sveta a niečo urobí preto, aby sme aj my
mohli žiť lepšie. Ale to možno platilo do
roku 1989. Odvtedy to neplatí. Ak teda ne-čakáme
nejakého terénneho pracovníka,
ktorý za nás vypíše všetky žiadosti, takže
nakoniec zabudneme aj písať, nejakého
iného asistenta, ktorý sa nám postará
o dieťa, takže zabudneme nakoniec, že
o deti sa treba starať, či niekoho, kto za
nás vymyslí projekt, prácu – a nezabudne
sa pochváliť, ako nás veľmi miluje.
Problém nás Rómov je v tom, že sa
nemáme dostatočne radi. Nielen sami me-dzi
sebou, že sa nepodporujeme tak, ako
sa podporujú iné komunity, národnosti
či národy, ale aj preto, že nemáme radi
sami seba. Nemyslím tým, že by sme sa
nedokázali pozerať do zrkadla a chváliť
jeden druhého, ako sme krásni, ale nemá-me
sa radi tak naozaj – tak, aby sme sa
zaťali, urobili niečo pozitívne, čo si okolie
zapamätá.
Výroky typu: Nikto še o nás nestará…
už zľudoveli. Ale je to pravda. Nestara še
a ani nebudze. Starať sa musíme o seba
sami. Musíme premýšľať nad životom,
plánovať si budúcnosť, usmerňovať svoje
deti. Jednoducho brať život do vlastných
rúk. Nebyť iba bábkami v rukách iných,
šaškami, ktorých ukazujú, hračkami, kto-ré
milujú.
Ako Rómovia sme národ, ktorý nemá
ľahký osud. Ale plač nám nepomôže.
Dnes to už vedia mnohí. Nečakajú čo deň
dá, lebo život nie je kontajner. Myslia na
budúcnosť, chytajú sa šance plánovať si
život, dávať mu iný rozmer. Nikto neho-vorí,
že to je ľahké. Treba bojovať s pred-sudkami,
rasizmom. Ale aj s vlastnou
pohodlnosťou, sebaľútosťou. Treba sa zba-viť
strachu vystúpiť z komunity.
Las andro vast!
(ama)
LAS ANDRO VAST
Berieme to do vlastných rúk!
Foto: Marek Čecho

Pre rómske deti budujú
Poníkovú Novú Ves
Podskalie – Občianske združenie
Dvojfarebný gombík z Podskalia v okre-se
Považská Bystrica je združenie, ktoré
založili náhradné rodiny s adoptovanými
rómskymi deťmi. Vzniklo len minulý me-siac,
avšak majú jasno v tom, čo chcú robiť.
Ich najväčšou snahou v tomto období je
projekt Poníková Nová Ves. Rómsku tla-čovú
agentúru (RPA) o tom informovala
Zuzana Herceghová.
„Náhradné rodiny s rómskymi deťmi
majú svoju špecifickú potrebu stretávať
sa, či už za účelom výmeny skúseností
pri výchove detí, zdieľania úspechov, ale aj
problémov. Veľmi silno však ako náhradní
rodičia vnímame potrebu týchto adopto-vaných
rómskych detí stretávať sa navzá-jom,
aby tak nestratili pravidelný kontakt
s vlastnou komunitou, aby dokázali na-vzájom
vnímať samých seba ako Rómov
a tým si vyriešili do budúcnosti otázky
okolo vlastnej identity. Tieto aspekty im
určite neskôr pomôžu dobre sa začleniť
do spoločnosti. Nie je naším cieľom ako
náhradných rodičov, brať im ich identitu,
práve naopak,“ uviedla Herceghová, ktorá
sama vychováva rómske dieťa.
Ako ďalej dodala, podľa ich doterajších
skúseností, tieto deti, ktoré väčšinou po-chádzajú
zo zlého sociálneho prostredia,
potrebujú veľa pozornosti, lásky a pocho-penia.
Jednou z možností ako im pomôcť
prekonať problémy, či nedôveru je aj ani-moterapia,
teda liečba pomocou zvierat.
Aj o tom je projekt Poníková Nová Ves.
„Máme k dispozícii biofarmu, na ktorej
žije 26 poníkov a 3 kone, ktoré sú spolu
s ostatnými domácimi zvieratami pripra-vené
ponúknuť deťom a ich rodičom kva-litne
strávený voľný čas. Naším cieľom je
postupné vybudovanie detského ihriska,
jazdiarne, ako aj zázemia pre návštevní-kov,
kde sa budú konať kultúrne a vzdelá-vacie
aktivity,“ povedala Herceghová.
Niektoré prípravné práce, ako nová
strecha, či výmena okien, už OZ Dvoj-farebný
gombík zrealizovalo z vlastných
zdrojov. Na dokončenie projektu im však
ešte chýba približne 1 900 eur. „O pomoc
chceme požiadať všetkých, ktorých ten-to
projekt, ojedinelý na Slovensku osloví.
Chceme požiadať o pomoc nadácie a orga-nizácie,
či iné subjekty, ktoré sa takouto
pomocou zaoberajú. Žiadna investícia do
detí nie je zbytočná a nám chýba naozaj
málo k tomu, aby sme dokázali ponúk-nuť
týmto deťom a ich rodičom niečo tak
úžasne krásne, ako je kontakt s prírodou
a so zvieratkami,“ skonštatovala Zuzana
Herceghová. (van)
S ú ťa ž t e s n am i
LAS ANDRO VAST
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
Pre súťaživých sme pripravili tajničku.
Ak ju úspešne vyplníte, môžete zabojovať
o atraktívne tričko – dar redakcie.
Stačí, ak nám pošlete vylúštenú taj-ničku
na e-mailovú adresu: klaudia.ola-hova@
mecem.sk alebo SMS na telefónne
číslo 0948451601.
Nezabudnite uviesť na seba kontakt –
najlepšie adresu. Výhercu vyžrebujeme
v redakcii 15. septembra a odmeníme ho
tričkom so zaujímavým logom.
Legenda k tajničke:
1. Cesta po rómsky
2. Rómske tradičné jedlo
3. Prvé slová rómskej hymny
4. Nachádza sa v strede rómskej vlajky
5. Ako sa volá rómsky magazín
6. Dom, obydlie po rómsky
7. Spodná farba na rómskej vlajke
8. Svadba po rómsky
9. Rómska svätá
10. Rómom nikdy pri ohni nechýbala
11. Písmeno, ktoré sa nenachádza v rómskej abecede

Rómske listy 1/2014 bchoráikč 11
KIRMORO
Milé detičky,
Určite radi chodíte do materskej školy aj do školy, kde sa učíte
rôzne zaujímavé veci. A preto sme pre vás aj vaše pani učiteľky,
asistentky a asistentov pripravili rôzne zaujímavé veci. Príloha
pre vás sa bude volať Kirmoro, teda Chrobáčik… a chrobáčik je
zvedavý na všetko, čo je okolo neho. Tak ako vy, deti. Tak s nami
poďte teraz ten zázračný svet objavovať!
aJa som malá abeceda,
nemám babku, nemám deda.
Mám len kopec písmeniek
A na každú hlúposť liek!
ĎALŠIE PÍSMENKÁ ABECEDY HĽADAJTE NA STRANÁCH 17 A 18.

12 ikmoorr Rómske listy 1/2014
Šašo Tomáš ide do školy
Videli ste už šaša Tomáša? Na hlave má
takú obrovskú čiapku s brmbolcami a na
nohách velikánske topánky. Také veľké, že
by sa do nich vošli aj traja škôlkári. Šašo
Tomáš chodí občas po našej osade a ťuká
si na čelo. Kto je tam??? Kto je tam???
Ale nikto mu neodpovedá, lebo si všetci
myslia, že v jeho hlave nikto nebýva. Ale
my, škôlkári, vieme, že býva! V jeho hlave
je veľa všelijakých nápadov, ktoré treba
rýchlo urobiť, aby nám neušli.
Šaša Tomáša však dospelí nevidia. Šaša
Tomáša vidíme iba my, deti. A občas sa
s ním rozprávame. A občas nám on poroz-práva,
aký je ťažký život takého šaša. Aj
včera, šašo Tomáš plakal pred obchodom.
„Prečo plačeš,“ pýtala sa ho Deniska
z našej triedy.
„Vieš, Deniska, je mi ľúto, že si neviem
prečítať, čo je tu napísané…“ plačlivo pre-hovoril
Tomáš.
A teraz sa rozplakala už aj Deniska. Ani
ona nevedela prečítať, čo bolo napísané na
plagáte na dverách obchodu.
Išla okolo Andrejka. „Prečo plačete?“
pýtala sa Denisky a šaša Tomáša.
„Lebo nevieme prečítať, čo je napísané
na tomto plagáte,“ vzlykala Deniska a šašo
Tomáš tak plakal, že už ani odpovedať
nevládal.
Ale ani Andrejka nevedela prečítať,
čo bolo na plagáte a tiež sa rozplakala.
O chvíľku plakala celá škôlka.
Išla okolo pani učiteľka a keď videla
všetkých nariekať, myslela si, že to preto,
lebo majú chuť na čokoládu. Prišla k de-ťom
a hovorí: „Neplačte, že nemáte pe-niažky.
Od čokolády sa aj tak kazia zuby.
Ja vám kúpil jabĺčka a pekne sa podelíme,“
povedala deťom.
Ale deti sa rozfňukali ešte viacej. Skoro
nikto nemal síl odpovedať. Len Lukáš pre-hovoril
po chvíľke: „My neplačeme kvôli
čokoláde… bbúúúúúú…“
Tak to nešlo pani učiteľke do hlavy. Čo
sú toto za deti, keď neplačú kvôli čokolá-de?
Tak sa začala vyzvedať až nakoniec jej
Timejka cez slzy povedala:
„My plačeme preto, že nevieme prečí-tať,
Keď to počul šašo Tomáš, vyskočil. Sko-ro
letel nad hlavami detí. Až sa zľakli ako je
vysoko. Zrazu všetci prestali plakať a po-čúvali
šaša Tomáša, ktorý kričal: „Musím
sa naučiť čítať! Idem do školy…!!!“
„Pani učiteľka,“ ozvali sa deti. „A mô-žeme
sa s vami učiť čítať, aby sme mohli
mať svoje vlastné knihy? Aby sme boli ši-kovné
detičky?“
„Prečo by ste nemohli?“ povedala pani
učiteľka. Hneď od zajtra sa budeme spolu
učiť,“ povedala a odišla. A deti vedeli, že
s nimi bude v triede aj neviditeľný šašo
Tomáš, alebo aj on chce mať svoju knihu,
ktorú si prečíta kedykoľvek sa mu zachce.
Ráno sa šašo Tomáš prikradol do škôl-ky
ešte predtým, ako sa deti zobudili. Po-tichúčky
čo je na tomto plagáte!!! Buúúúúúú…“
Pani učiteľka skoro onemela. Pozrela sa
plagát a čítala: „Detičky, ktoré vedia čítať,
prechádzal šatňou, keď tu zra-zu...
môžu si prísť zobrať knihu do knižnice ako
darček…“ Autorkou textov k prílohe Kirmoro je Kristína Magdolenová.
Natiahol sa na zemi aký bol široký
a dlhý. Nahnevane sa obzrel. A čo nevidí?
Na zemi sedí akési malé čudo a obzerá sa
okolo seba.
„A ktože si ty?“ vykríkol šašo Tomáš.
„Ja som, prosím, malá abeceda…“ pre-hovorilo
čudo.
„Čože?“ pokrútil hlavou šašo.
A čudo zrazu začalo tancovať a spievať:
„Ja som malá abeceda,
nemám babku, nemám deda.
Mám len kopec písmeniek
A na každú hlúposť liek!“
Teda! Šašo Tomáš sa potešil. To je to, čo
hľadám. Ty budeš moja kamarátka! A po-tom
si už spievali spolu.

DIKHĽOM, ŠUNĎOM
Keby mi niekto pred 15 rokmi povedal,
že projekt Rómskej tlačovej agentúry sa
ukáže natoľko životaschopný, asi by som
sa pousmiala. 15 rokov! Kus života… Za-čínali
sme veľmi skromne. Ako novinárke
vtedy v denníku SME mi chýbali informá-cie
o Rómoch, informácie, ktoré by boli
objektívne, bez predsudkov. Chýbali ľudia,
s ktorými by bolo možné komunikovať,
pýtať sa na ich názory. A tak vznikol nápad
založiť agentúru, ktorá by tieto informácie
zhromažďovala a poskytovala ich noviná-rom.
Do toho prišiel ďalší: a čo keby tie in-formácie
zhromažďovali rovno Rómovia?
To, čo zdalo byť jednoduché a normál-ne,
sa ukázalo na Slovensku ako nenor-málne.
Keď už bol nápad na svete, vyrojili
sa odborníci, ktorí sa vyznali vo všetkom.
Veď to poznáte… A tak bolo treba začínať
od začiatku. Hneď niekoľkokrát. Časy, keď
sme chodili po osadách a pýtali sa Rómov:
nechceš byť novinár? a tí len krútili hlava-mi
a ťukali si prstom na čelo, sú už dávno
preč. Dnes je už tých, čo si myslia, že sú
novinári, ako maku.
Čo mňa robí šťastnou, je to, že napriek
všetkým problémom, a bolo a je ich ne-málo,
vznikol tím, ktorý si svoju prácu
vie urobiť a vie si ju urobiť profesionálne.
Profesionálne, to je tak, že nie po večeroch
v kuchyni, ale že novinárčina je ich profe-sia,
ktorá ich živí. A teší ma aj to, že je to
tím prevažne ženský, ktorý nemá v Európe
obdobu.
Za 15 rokov existencie sme vyzbierali
nemálo ocenení. Sme viditeľní a hodnotení
viac v zahraničí ako doma. Boli sme prví
v Európe, ktorí robili kampaň zameranú
Foto: archív redakcie mecem
na finančnú gramotnosť v rómskom jazy-ku
(2008), prví v Európe, ktorí robili kam-paň
zameranú na prevenciu obchodovania
s ľuďmi v rómskych komunitách (2009),
boli sme prví, ktorí vydávali rómske novi-ny
ako prílohu neromského média a to ešte
v roku 2003! Boli sme prví, ktorí školili
rómske ženy pre prácu v samospráve a to
ešte v roku 2002! Projekty zamerané na
facilitáciu vzťahov so samosprávou sme
robili v roku 2004! Tak si akosi kráčame
tým rómsko-nerómskym pomedzím ako
pionieri, robíme veci, nad ktorými všetci
krútia hlavami, ale o 10 – 15 rokov po nás
prichádzajú s našimi nápadmi…
O nás, o rokoch, ktoré sú za nami
i o tom, čo je pred nami, je táto príloha.
Lebo šunďom, dikhľom…
Kristína Magdolenová
POČUL SOM, VIDEL SOM
15 rokov na rómsko-nerómskom pomedzí...

14 DIKHĽOM, ŠUNĎOM Rómske listy 1/2014
Do redakcie som prišla v roku 2003 po
tom, čo som v roku 2002 absolvovala
v tejto organizácii školenie zamerané na
rómske ženy a ich participáciu vo verej-nom
živote. O tri roky neskôr som už bola
šéfredaktorkou Rómskej tlačovej agentú-ry.
Za ten čas som sa zoznamovala s tým,
ako je verejnosťou vnímaná tzv. rómska
otázka, spoznávala som ľudí, ktorí sa jej
venovali či nejako inak rozhodovali, absol-vovala
som nespočetné množstvo školení
v rôznych oblastiach. Nepíšem si ich ani
do životopisu, pretože by sa to tam nepo-mestilo…
V roku 2006 som sa postavila pred
televíznu kameru s tým, že sme začali
vyrábať rómsky národnostný magazín.
To som začala spoznávať oveľa dôklad-nejšie
už druhú stranu. Rómske osady,
Rómov z celého Slovenska, ich zaujímavé
osudy, problémy, ale aj úspechy, teda ich
príbehy… Rozmer pôsobenia rómskeho
vysielania v národnej televízii sa ukázal
byť obrovský a najmä pozitívny.
Pre Rómov, čo je úplná priorita, ale aj
pre majoritu, čo je dobrá pridaná hodnota.
Vysielanie v slovenskom rozhlase v roku
2009 už bol len nejakým prirodzeným kro-kom
do rozhlasového priestoru, ktorý sa
nám ponúkol. Dnes prichádzame do men-šinového
mediálneho priestoru s novými
rómskymi novinami. Počas celé tie roky
som sa neustále vzdelávala, učila, vnímala
dianie v spoločnosti v súvislosti s Rómami.
Spoznala som veľmi veľa pozitívnych dob-rých
ľudí. Videla som hroznú biedu a chu-dobu,
či nešťastia ľudí. Bola som prítomná
pri mnohých ich úspechoch. Videla som
úsmev aj plač, nádej aj totálnu beznádej.
Múdrosť aj naivitu.
Dnes by som chcela poďakovať všetkým
ľuďom, ktorí mi počas môjho fungovania
v rómskom médiu vstúpili do života, preto-že
oni ma ľudsky formovali, oni v značnej
miere určovali môj profesionálny ale najmä
ľudský rast. Oni mi dali možnosť pochopiť
o čom je a má byť menšinové rómske mé-dium.
Vždy totiž má vychádzať z potrieb
ľudí, spoločnosti, nie z potrieb novinára.
Preto dnes s pokorou ďakujem mojim ko-legom,
Rómom v teréne, priateľom, za čas,
ktorý sme mohli spolu prežiť, za úspechy,
ktorých sa nám dostalo, za poznanie, že
rómske médiá majú svoje miesto v spoloč-nosti,
že sú dôležité a potrebné pre našu
komunitu. Ďakujem za dôveru, ktorú mi
preukazujete. Prajem Rómskemu medi-álnemu
centru veľa ďalších rokov dobrej
práce, kvalitných redaktorov, zlepšenie
pracovných podmienok pre nich, úspe-chov
a najmä veľa pozitívnych informácií
z prostredia našich rómskych komunít.
Mgr. Jarmila Vaňová
šéfredaktorka
a programová riaditeľka MECEM
Novinár je tu pre ľudí
MECEM sa momentálne skladá z ľudí, pre
ktorých novinárčina nie je iba práca, ale
som presvedčená, že je to pre nich posla-nie.
Aspoň my, ktorí sme tam vydržali, to
tak vnímame… Vydržali aj napriek tomu,
že nie vždy to bolo ružové, ľahké. Prečo?
Nuž kvôli tomu, že práca, ktorú robíme,
má význam pre našich ľudí. Je viac než
isté, že každá z nás je schopná si nájsť si
prácu, ale vyššie menovaný dôvod nás jed-noducho
nepustí.
Uf, ani som si neuvedomila ako dávno
registrujem MECEM. Už má 15! Bola som
jednou z absolventiek kurzu v roku 2002.
Priznávam, že som nie veľmi verila tomu,
že to pôjde. Že zo žien, prakticky od spo-ráka,
sa môžu stať naslovozlaté odborníč-ky.
Nedalo mi to, a občas som nakukla na
webovú stránku. Bola som prekvapená, že
im to ide celkom dobre.
Keď začali s výrobou magazínu, stala
som jeho pravidelnou diváčkou a občas
som im aj dala tipy na reportáže. V roku
2007 som sa stala členkou tímu.
Písala som a plnila stránku Rómskej
tlačovej agentúry (RPA) a bola akousi pra-vou
rukou pri zariaďovaní točenia v teréne
a hľadaní typov pre točenie. Ambície byť
aj za kamerou som nemala a nemám ich
ani teraz, ale prišiel čas, kedy ma postupne
a doslova nasilu pred ňu aj tlačili. Hlavne
Kristína a Jarmila.
Taký krst kamerou som mala pri zave-dení
eura... Práce bolo veľa. Tak veľa, že
nám Kristína musela pri 2 až 3 dňových
točeniach v teréne kupovať Redbull, aby
sme vládali…
Bolo to krásne obdobie. A boli sme
skvelý tím. Potom postupne prišli aj samo-statné
reportáže, ktoré som nemohla od-mietnuť.
Vtedy ma Kristína cepovala a ce-povala.
„Monika, nie ste uvoľnená, nebojte
sa, pôjde to… Pri točení mi vždy stála za
chrbtom a terorizovala ma. Niekedy som
sa vzbúrila a chytili sme sa. „Ja nechcem
točiť! Budem iba písať!“ A Kristína: „Máte
na to! Len je to akýsi blok. Verte, že ak vás
cepujem, tak je to pre vaše dobro. Viem,
že to zvládnete!“ Neverila som jej, až som
si občas hovorila, že odídem. Časom, ani
som si to neuvedomila, som sa už nebála
a Kristína ma nechávala ísť točiť samu, iba
s kameramanom. Ostávala v aute.
Musím povedať, že to jej poučovanie,
poradenstvo trvá doteraz a my si od nej
dáme vždy poradiť. Bolo však úžasné, že
keď sa kdekoľvek v osadách ukážeme nás
milo privítajú a povedia: náš So vakeres?
Hej, poznáme. Hlavne Jarmilu a Klaudiu.
Toto hreje, keď vás aj v tej najodľahlejšej
osade poznajú a berú ako svojich.
S magazínom som sa dostala aj do
zahraničia. Príhod je veľa. Mne sa vďaka
MECEM-u otvoril obzor, stretla som mno-ho
osobností, zažila veľa. Ale to hlavné, čo
som sa naučila, je náš rómsky jazyk.
MECEM si za 15 rokov prešiel a pre-chádza
všeličím. Zápasenie s financiami,
s neprajníkmi berie mnoho energie. Ale je
v nás zodpovednosť a uvedomujeme si, že
ak necháme padnúť niečo, čo sa buduje už
15 rokov, neostane nám Rómom nič! Nič,
čo má silu ukazovať aj to dobré, čo v nás
Rómoch je. A potrebujeme ešte väčšiu silu,
nie my v MECEM-e, ale MY, RÓMOVIA.
My dievčatá z MECEM, jedna druhú po-vzbudzujeme
a stojíme pri sebe. V tom je
asi tá sila, že sme tu už 15 rokov.
Monika Sinuová
redaktorka MECEM
Základom úspechu je dobrý tím

Rómske listy 1/2014 POČUL SOM, VIDEL SOM 15
V MECEM-e som si splnila sen
Z agentúry je dnes skvelo rozbehnutý rýchlik
Vznik Rómskej tlačovej agentúry (RPA)
som od jej samého vzniku považovala za
prelomový v rámci vytvárania objektívne-ho
mediálneho obrazu o Rómoch. A som
presvedčená, že RPA sa tejto úlohy zhos-tilo
bravúrne.
Na prácu v RPA spomínam vždy s dob-rým
pocitom. Ako tím sme boli skvelo zo-hraní.
Užili sme si dramatické, napínavé aj
úsmevné situácie. Napríklad to, ako sme
písali o prípade napadnutých Rómov na
Mlynárskej ulici v Košiciach. O rómskych
rodinách a deťoch, ktorých noví majitelia
vysťahovali ako neplatičov a oni prespávali
po kanáloch. Boli to témy veľmi smutné,
ale nebáli sme sa o nich písať. Nevyhýbali
sem sa kontroverzným, závažným a nie-kedy
aj nebezpečným témam a prípadom.
Veci sme pomenovali vždy pravým me-nom.
Mali sme dosť odvahy postaviť sa
takýmto témam čelom a vždy sme našli
cestu ako o nich verejnosť čo najobjek-tívnejšie
informovať. Dnes sa niekedy aj
zarazím, koľko som mala v sebe odvahy…
Žurnalistika a práca v médiách veľmi
obohatila môj život. Ako novinár vidíte
realitu, ktorá sa často do médií ani nedo-stane.
Je upravená, cenzurovaná a prekrú-caná.
Poznali sme sa s novinármi, redak-tormi
rôznych nerómskych médií a na
„pľaci“ sme sa o sledovaných udalostiach
bavili. Občas sme sa aj tak „diplomaticky“
pohádali. Ich názory a presvedčenia sa nie
vždy dali akceptovať. Vždy ma to nahne-valo,
aký obraz nakoniec o danej situácií
spoločnosti prestreli.
Pamätám, ako sme začali s vydávaním
Rómskych listov ešte v roku 2003. Vždy,
keď som pre ne písala napríklad o róm-skych
ženách kandidujúcich do verejnej
politiky, písala som s nadšením a veľmi
ma to bavilo. Verím, že redakcií sa bude
aj naďalej dariť tak výborne, ako doteraz.
Rómske média sú veľmi dôležité.
A hoci sa môj život vyvíjal inak, ani po
skončení spolupráce s RPA a presťahovaní
sa do Čiech som žurnalistiku neopustila.
Všetkým kolegom držím palce.
Mária Hušová
bývalá redaktorka MECEM
Rómske mediálne centrum vnímam asi od
svojich stredoškolských rokov. Pracovať
som v ňom začala po tom ako som skončila
strednú školu. Malo to byť len na nejaký
čas, kým si nájdem miesto v zdravotníctve
ako skončená zdravotná sestra. Ale dnes je
to už desať rokov, čo tu pracujem.
Za tie roky som poznávala, čo to zna-mená
byť novinárom, učila som sa orien-tovať
vo „svete Rómov“. I napriek tomu,
že sama som Rómka, zisťovala som, aký
krásny a plnohodnotný je náš rómsky
jazyk. Trávime veľa času v teréne a to je
základ našej práce – byť medzi vami, pri-nášať
reálne informácie o tom ako žijete,
prinášať informácie, ktoré sa nikde neob-javia,
v žiadnom inom médiu, ukázať to
pozitívne, čo život v komunite prináša.
Nebolo to vždy len ružové, aj my sa poty-káme
s problémami, ale za tie roky to už
nie je len práca, je to poslanie, niečo na
čom nám záleží. Sme tím, ktorí tu fungu-je
už 15 rokov, sme ľudia, ktorí si dokážu
navzájom pomôcť, podporiť sa, podržať
jeden druhého.
Moderujem pre vás rómsky národnost-ný
magazín So vakeres. Spolu s kolegami
strávime hodiny v strižni, aby sme vám
priniesli reportáže, aby sme ukázali, ako
žijú naši Rómovia, čo všetko dokážu, čo
ich trápi, ale aj to, čo im robí radosť. Pri-pravujeme
pre vás relácie v Slovenskom
rozhlase. A teraz pre vás pripravujeme
noviny Rómske listy. Ideme do toho napl-no
a budeme to robiť najlepšie ako vieme.
15 rokov je dosť. Ešte nie sme dospelí, ale
už chceme, aby nás brali vážne. Želám si
a želám MECEM-u, aby bol taký, aký je.
Ľudský, objektívny, stále fresh.
Mgr. Klaudia Oláhová
redaktorka a moderátorka MECEM
Počas môjho života som mala možnosť
pracovať vo viacerých pracovných pozíciách
ako boli napr. administratívny pra-covník,
hlavný koordinátor aktivačných
prác, asistent učiteľa, sociálny pracovník,
ale aj ako redaktorka v Rómskom mediálnom
centre. Vždy to bola predovšet-kým
práca s ľuďmi.
Práca v mediálnom centre ma nadchý-nala.
Musím však podotknúť, že to bola
náročná práca. Počas môjho pôsobenia
v redakcii som mala možnosť spoznať veľa
zaujímavých ľudí, ktorí v živote niečo do-kázali,
ale aj tých, ktorí očakávali pomoc.
A hoci som mala už rodinu – bola som
vydatá a mala som dve deti, rozhodla som
sa študovať na vysokej škole. Moje roz-hodnutie
nespočívalo v cieli získať titul,
ale možnosti pomoci ľuďom na profesio-nálnej
úrovni.
Je neobvyklé v rómskych rodinách,
aby žena študovala. Počúvala som názory
svojich susedov, ktorí nevedeli pochopiť,
k čomu pre mňa bude to vzdelanie. Túto
skúsenosť som mala možnosť konzulto-vať
s kolegyňami v Rómskom mediálnom
centre, keďže sme všetky t. č. študovali na
vysokej škole. Bolo to veľmi pekné a milé,
keď sme sa mohli jedna druhej zdôveriť
a pomôcť si v práci aj v učení.
Dievčatá, ktoré zabezpečujú vysielanie
rómskeho magazínu pracujú s radosťou
a nadšením a musím povedať, že som na
nich naozaj hrdá a pyšná. Keďže každo-ročne
majú problém s financovaním svojej
existencie, priala by som im k ich 15. výročiu,
aby štát každoročne vyčlenil pre
nich finančné prostriedky na ich plynulé
fungovanie a dievčatám veľa pracovného
elánu, veľa síl pri zvládaní tejto náročnej
práce i ešte niekoľko desiatok rokov vysie-lania
tohto magazínu.
Mgr. Gabriela Gáborová
bývalá redaktorka
Ľudský, objektívny, stále fresh

16 DIKHĽOM, ŠUNĎOM Rómske listy 1/2014
Rómske mediálne centrum (MECEM)
podporuje aktivity smerujúce ku pozna-niu
spôsobov zachovania multikultúrnej
spoločnosti, rozvoju a rešpektovaniu kul-túrnej
identity etnických, náboženských
a sociálnych spoločenstiev na Slovensku.
Mecem sa pri tom zameriava práve na
rómsku komunitu. Veľký priestor tu majú
predovšetkým ženy. Tie boli a zostávajú
prioritou v projekte tlačovej agentúry od
samého začiatku.
„Začínali sme s projektom Zvýšenie
participácie rómskych žien vo verejnom
a politickom živote v košickom kraji, čo bolo
vzdelávanie kandidátok na poslankyne
obecných zastupiteľstiev pre komunálne
voľby 2002,“ uviedla Kristína Magdoleno-vá,
výkonná riaditeľka MECEM.
Cieľom projektu bolo podporiť rozvoj
občianskej spoločnosti na Slovensku ak-tívnym
zapojením rómskej komunity do
komunálnych volieb 2002 a to priamou
účasťou rómskych žien. Vybrané kandi-dátky
kandidovali vo volebných obvodoch
so silným zastúpením Nerómov. Práve
v tomto projekte boli zaškolené viaceré
neskoršie redaktorky Rómskej tlačovej
agentúry, medzi nimi aj Jarmila Vaňová,
súčasná programová riaditeľka.
V roku 2003 sa redakcia podieľala na
tvorbe dokumentárneho filmu Sila ženy.
Film predstavuje tri rómske ženy, ktoré
vyšli z rôzneho prostredia a bojujú za svoje
spoločenské uznanie. Zatiaľ čo dve z nich
stretnú na svojej ceste Nerómov, ktorí
im pomôžu sa uplatniť a smerujú k úspe-chu
v živote, ďalšia bojuje s nepriazňou
prostredia a chudobou v hladovej doline
takmer bez možnosti riešenia. Napriek
tomu sa nevzdáva. Film bol opakovane
uvádzaný vo vysielaní STV.
V rokoch 2004 – 2005 sme realizovali
cyklus gender besied pod názvom Sam
adaj. V rámci programu sme sa usilovali
o zblíženie žien z rómskeho a majoritného
prostredia. Cyklus predstavil nielen zaují-mavé
rómske ženy, ale aj odlišnosti v rámci
vnímania rómskej ženy ako takej v rámci
samotnej rómskej komunity.
Vysielanie STV poskytlo ďalší priestor
na posilňovanie vplyvu rómskych žien
v komunite a to nielen cez portréty róm-skych
žien, ale ja vytváraním priestoru pri
informovaní o problémoch komunity, o jej
každodennom živote. Ženy dostávajú pri-meraný
priestor vo všetkých reportážach
a stávajú sa hlasom komunity. Od roku
2006 sme predstavili formou samostat-ných
portrétov desiatky žien vo vysielaní
televízie.
V roku 2009 sme zrealizovali cyklus
rozhovorov s rómskymi ženami, ktoré
boli publikované aj v anglickom jazyku.
Rozhovor s Kvetou Berkyovou „Chcem,
aby v kostole sedela vedľa mňa biela žena“
získal pre Rómske mediálne centrum
Novinársku cenu za najlepší printový roz-hovor
v slovenských médiách za rok 2009.
(r)
Ahojte. Volám sa Dežo a som priateľ vašej
rodini. Ta znace, to je ten novi projekt, čo
vimišľeli tote panove v Bruseli. Znace, to
ten pupok šveta. Ten projekt še vola Róm,
priateľ vašej rodiny. A je to o tim, že treba do
každej rodzini jednoho Róma. Ja som rád,
že idzem práve ku vám.
Znace, vam prezradzim, že ja som sebe vas
vilosoval. Šicke sceľi takoho gadža, co ma
i zachod i kupeľku, ta bitka bula veľka. Aľe
ja nakonec vicahnul zo starostovej čapki
vašo meno. Aj som še modľil, aj Panboh dal.
To tak budze, že aj toto naša svata Sara,
čuli sce už o ňej?, to tak scela, že bi ja gu
vam prišol.
Vidzim, že dajak še bars necešice. Ale še
nebojce. Ja ňesom ten z televizora, co davaju
v totich spravoch. Co tam vikrikuju: dajte
nam pracu! Veru ňe. Ja som slušni, až ne-tipicki
Rom. Nič mi nemušice davac robic,
ja še nepohňivam. Ale žebi reč nestala, ta
vam daco povim o tim, jak mi, Romovia, ži-jeme.
Teda že čo robime kec nerobime. A mi
nerobime skoro vobec, bo pre nas je robota
zabava. Hovorime tomu bašavel. I gadžove
dakedy hutoria, že bašavel, idu bašavelovac,
aľe to voňi ani potuchi nemaju, co bašavel
naozaj je.
Gejza, to je moj ocec, on kec nerobí, ta
je dakdze na fuške. Lebo znace, vi gadžove
ste takí čudní. Čarnich nechcece, ale čarnu
robotu, to hej. Asi to bude tak, ze čarna čar-nu
dajak vilučuje, to jak u kartoch, že še to
prebije či co. A vi furt od nas scece, ľem žebi
sme na čarno robili.
Moja bibi Ilonka, tota z hornoho konca,
hvarela, že gádžo má bilu farbu, ale dušu
ma čarnu. A Róm že to má opačne. Ta ja
neznam, ešči som dušu nevidzel, len takú
od bicigľa a tota bula čarna a bicigeľ bul
gádžovski, ta asi bula joho, bo gadžo bul
opiti u karčme.
Náš starosta bili, ale furt hutori, že nas
Romov má rád. Bodaj bi nemal. Už ma vo
valale aj Dom smutku, aj totu posilňovňu, aj
kulturak. Šicko pre Romoch, ale kec mi tam
sceme isc, treba nam povoľeňe až z Bruselu.
Hutorel starosta, že tam muša evidovac, jak
to viuživame toto granti. Ta furt mušime če-kac,
či nam dovoľa tam isc či ňe. Ale gadžove
možu kedi scu, bo ich netřeba evidovac až
do Bruselu.
Ja sebe mišľim, že kec teras telo peňeži
pridu na nas z Bruselu, ta že už by sce nas aj
mohli vistac. Bo še pri nas i vi dobre budzece
mac. I včera prišol taki panko do osadi, že
urobime projektiček… šak mu višvetľil Pišta,
že mi už mame projekt do Brusela.
Naš projekt še vola, že Gadžo do každej
romskej rodzini. Bo mojo dzeci, napríklad,
išče gadža nevidzeľi. Školu mame v osadze,
asistent zdravia pridze až za nami, karčma
v osadze, skľep v osadze. Znace, gadžo to
rarita. Aľe mi s vámi budzeme šumne za-obchadzac.
Jak s hoscami.
Ta še nehňivajce, dobre še višpice a jutre
som tu zaš, bo projekt išče neskočil.
Vaš Dežo z konca šveta
Ženy sú pre Rómske mediálne centrum
témou číslo jedna už viac ako desaťročie
Som priateľ vašej rodiny…

Rómske listy 1/2014 17 dJa som déčko ako drak.
Nič nenechám iba tak.
A keď drgľuje mnou zima,
všetky ohne pozapínam.
Kirmoro
bJa som bábka maličká,
Občas smutná trošíčka.
Nemám sestru, nemám bratov,
Mám však kopec kamarátov. g
Grajoro je koník malý,
Nie je nikdy ufúľaný.
Koníka ja doma mám,
Vždy sa oňho postarám.
cC
é je cukrík na dlani,
Je tam dobre schovaný.
Tak som si ho dobre skryl
Až sa celý roztopil.
eE je ako Evka z triedy,
ani chvíľku neposedí.
Evka – to je všetečnica,
úsmev jej nemizne z líca. j
hHuby rastú v našom lese,
Hubár plný košík nesie.
Huby – to sú z lesa dar,
Muchotrávke pokoj daj.
iIdem, idem do lesa,
Všetky huby traste sa.
A s hubami maliny,
Dám si ich do zmrzliny.
Jabĺčko je sladučké
Zahryznem si – prečo nie?
Vitamínov veľa má
o zdravie sa postará.
fKeď ideme do mesta,
Andro foros povie sa.
V meste je vždy veľký hluk,
ja nepoviem ani muk.
kK
irmoro je kamarát,
môžeme sa spolu hrať.
Sedem bodiek na pleci,
Keď sa pohneš, odletí.
lL
okša – to je dobrota,
mamka nám ju ráno dá.
S čajíkom ju pekne zjem
a zas kúsok vyrastiem.

18 bchoráikč Rómske listy 1/2014
nD
obrý nápad v hlave mám,
Dlho ho tam nenechám.
Poviem vám ho skoro ráno,
Nie som predsa barikano.
mMalý zajko lesom beží,
na ničom mu nezáleží.
Daje! Daje! Kričí iba,
mamička mu veľmi chýba.
oO
zvala sa z lesa ozvena,
Čo to? Čo to znamená?
Kričí stále dokola,
že to ona nebola!
rČ
p
o to počuť zo dvora?
Čo je to za potvora?
Až som ho nezbadal skoro,
taký malý rikonoro!
Na ruke mám prstov päť,
Ukážem ti všetky hneď.
Jekh, duj, trin, štar, a čo viac?
Už viem do päť narátať. uMoja mamka tašku má,
Chlebík nám v nej nosieva.
Užar, užar, hovorí mi,
Nezjedz všetko, nechaj iným.
sSuno je krásna bublina,
čo sa večer začína.
Keď si ľahnem do postieľky,
sníva sa mi, že som veľký.
zNa konci je abeceda,
písmenká však nie sú veda.
Skočím znova na začiatok,
Poviem – urobil to škriatok!
vTak poď s nami, rýchlo bež,
Schováme sa andro veš.
Večer ale rýchlo späť,
Mamka nám dá niečo zjesť. to veľké uši dve,
Kýve nimi ako chce.
Slovník pre pani učiteľky
Na záhrade trúfalo
chrumká šalát trušalo.
andro foros – do mesta
grajoro – koníček
kirmoro – chrobáčik
daje! – mamka! (zvolanie)
barikano – pyšný, namyslený
jekh – jeden
duj – dva
trin – tri
štar – štyri
pandž – päť
rikonoro – psíček
suno – sen
trušalo – zajac
užar! – čakaj, počkaj
tMá

Pavol Žiga má 16 rokov a učí sa v odbore
predavač. Viac ako to ho však baví šport,
v ktorom už získal nejeden úspech. Je maj-strom
Slovenska v kickboxe, majstrom Eu-rópy
i držiteľom Svetového pohára vo svo-jej
kategórii. Chce si v však v prvom rade
dokončiť maturitu a potom chce byť poli-cajtom.
A prečo chce byť policajtom? „Je to
je také originál chlapčenské,“ vysvetľuje.
Vzdelanie považuje za základ svojho živo-ta.
„Nebudem pre iných obyčajný cigán,
ktorý nie je vzdelaný…“ hovorí.
Pavol vyrastá tak troch v odlišných
podmienkach ako mnohé rómske deti. Je
jedináčik, žije s mamou. „Chcel som mať
brata, ale to nejako nevyšlo. Vyrastal som
so sesternicou, ktorú vnímam ako sestru.
Ale vždy som bol obklopený ľuďmi – starý-mi
rodičmi, strýkami, tetami. Boli to ľudia,
ktorí ma mali a majú radi…“
Kickboxu sa začal venovať, keď mal
14 rokov. Športové úspechy, ktoré dosia-hol,
však neprichádzajú samé. Jeho deň
je vždy nabitý. Od rána do tretej v škole,
potom tréning. Vracia sa domov okolo de-viatej
večer. Ale nič neľutuje. „Šport je pre
mňa cesta do života,“ zdôrazňuje. Aj preto
všetko, čo musí pre úspech urobiť, nepova-žuje
za drinu. Je vďačný za podporu v ro-dine
i trénerom. „V prvom rade ďakujem
mojim strýkom. Oni ma k tomu viedli. Od
malička trénovali so mnou. A potom vďaka
patrí aj mojim trénerom, ktorí sa starajú
o to, aby som mal dobré výsledky…“
Pavol nezažíva v každodennom živote
v škole väčšie problémy s diskrimináciou.
„Moji priatelia nemajú problém s tým, že
som Róm. Práve naopak. Nikto sa na mňa
nepozeral krivo, všetci sa chceli so mnou
kamarátiť,“ hovorí. Inak je to už ale mimo
školy. „Vonku sa už stretávam s nadávka-mi
a tak... Narážky, vyhrážky… vonku to je
všelijako. Myslím si, že Rómovia môžu byť
úspešní, keď chcú, lebo každý má talent.
Len ho treba prebudiť v sebe. A ja chcem
byť úspešný naďalej. A ešte viac úspešný
ako som teraz…“ opakuje.
A čo pre neho znamená byť Rómom?
„Pre mňa znamená Róm hrdosť. Neviem
si seba predstaviť v koži bieleho. Ako by
som sa správal, ako by som rozmýšľal?
Neviem. Je niečo v nás iné…“ (r)
Henrieta Virágová ukončila v júni t. r.
štúdium na Strednej zdravotníckej škole
v Nitre. Po skončení základnej školy chcela
študovať na konzervatóriu herectvo, ale
nedostala sa tam. Keďže okrem toho chce-la
byť aj patologičkou, začala študovať na
Strednej zdravotníckej škole v Nitre. Ho-vorí,
že bez podpory rodičov by nedosiahla
v živote to, čo dosiahla. „Od malička nám
hovorili, že vzdelanie je najdôležitejšie.
Ak chceme niečo v živote dosiahnuť, tak
musíme sa vzdelávať,“ spomína Henrieta.
Hoci je skončenou zdravotnou sestrou,
láska k divadlu ju nikdy neopustila. Venu-je
sa mu od desiatich rokov a to napriek
tomu, že je trémistka. Prejavuje sa to tak,
že v zákulisí pobehuje, je nervózna. Ale
keď vstúpi na javisko, tréma zmizne. Ale
stávajú sa aj to, že pamäť štrajkuje. „Nieke-dy
proste zabudneš text. Mne sa raz stalo,
že som začala od konca. Bolo to v Krem-nici
na súťaži, a ja som už bola tak vcítená
a sústredená na text, že keď povedali moje
meno, začala som poslednými veršami,
ktoré som si pred vystúpením opakovala.
A čo teraz? Uvedomila som si to, kamenná
tvár a vo mne úplne: stoj, čo to robíš, čo
to robíš? Odíď, odíď, uteč… Chcela som
utiecť, ale potom som sa zastavila, otoči-la
sa, nadýchla sa a pokračovala ďalej…“
spomína Henrieta na ťažké chvíle.
Henrieta je pravidelnou účastníčkou
celoslovenskej súťaže Hviezdoslavov Ku-bín.
Tento rok sa stále jeho celoslovenskou
víťazkou v prednese prózy, v prednese po-ézie
skončila druhá v krajskom kole.
To, že je Rómka, vo svojom živote neja-ko
zvlášť nerieši. Po rómsky síce nerozprá-va,
ale k svojmu pôvodu sa hlási. „Od ma-lička
mi otec hovorieval, že vždy musíme
robiť viacej ako ostatní. Mám šťastie, že
som medzi ľuďmi, ktorí nemajú problém
alebo aj keď sa niečo zomelie, tak vždy si
ma zastanú. Keď som bola malá, tak to bol
vždy otec. Vždy ma chránil pred všetkým,
vždy keď sa niečo stalo, vždy bol pri mne
oco…“ hovorí.
Henrieta je obklopená ľuďmi, ktorí ju
majú radi, celý život. A čo chce od tých os-tatných?
„Nič viac nechcem, len aby ma
ľudia prijali takú, aká som.“ (r)
do vlas tných rúk
Predstavujeme: Pavol Žiga
Nebudem len obyčajný Cigán…
Predstavujeme: Henrieta Virágová
Od problémov netreba utekať
Foto: Marek Čecho

Keď som išla na gymnázium, v prvom
ročníku som sa stretla s rôznymi pohľad-mi.
Jeden chlapec si skoro zlomil nohu na
schodoch, keď sa obracal, že to kto je tu.
Ale zase mi nikto nič zlé nepovedal. Keďže
aj tam som mala veľmi dobré výsledky, tak
si ma ľudia skôr vážili. Bola som jediná na
škole, bolo tam veľa detí, strašne veľa detí,
ale jediná Rómka som tam bola ja. Tým
pádom ma skôr brali ako vzácnosť a brali
to skôr pozitívne.
Ale nie všade vedia, že si vynikajúca
žiačka…
To áno. Vojdeš do obchodu a predavač-ka
tam má desiatich ľudí, ale sleduje len
teba. To už neberiem ako nič extra. Toto
sa jednoducho stáva. S tým som sa nau-čila
žiť už ako dieťa. Takže na nás dávajú
vždy pozor, pozerajú nám stále na ruky,
čo robíme. Veľakrát som mala kvôli tomu
stres, že sa niekto na mňa osopí, že som
niečo zobrala a pritom som nič neurobila.
Bola v strese, čo mám robiť s rukami, lebo
som vedela, že sa mi na tie ruky pozerajú…
Nestávalo sa ti niekedy, že ti tvoji ka-maráti
z majority povedali, že ty nie si
ako ostatní Rómovia, ty patríš k nám?
To sa mi stávalo bežne, čo som ja ale
nemala rada. Raz mi napríklad jedna ka-marátka
povedala, ale ty nie si ako oni, ty
si naša. Nie som vaša, som vaša kamarát-ka,
som vaša spolužiačka, ale som Róm-ka.
Narodila som sa tak, som rada, že som
Rómka, lebo každý by sa mal stotožniť
sám so sebou. (r)
las andro vast
Vzdelanie ti dá úctu v spoločnosti
Foto: Marek Čecho
Bc. Mirka Čonková je, študentkou ché-mie
na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ
v Košiciach.
Prečo práve chémia?
To je taká častá otázka, lebo je ne-zvyčajné
študovať prírodné vedy, hlavne
u Rómov. Ja som nemala nejaký zvláštny
dôvod, prečo študovať chémiu. Stále mi išli
prírodné vedy, tak som teda išla nakoniec
na chémiu a našla som sa v tom.
Podporuje ťa v štúdiu rodina?
Rodičia ma vždy nechávali rozhodovať
samú. Už od základnej školy ma viedli
k tomu, aby som mala čo najlepšie vý-sledky.
Ja som bola súťaživé dieťa, vždy
som chcela byť najlepšia. Mamka so mnou
po večeroch sedávala, učila sa so mnou.
Snažila sa, aby jednoducho išlo všetko
tak, ako by malo ísť. Takže jej som vďačná
za to, kde som. Otec sa zase vždy snažil
čo najviac pracovať, aby sme mohli mať
všetko čo sme chceli. Moji rodičia sú
stredoškolsky vzdelaní ľudia. Môj ocko je
maliar, mamka brusička skla. Prakticky
som prvý človek, čo získal vysokoškolský
titul v našej rodine.
Aké boli potom reakcie tvojho okolia,
keď si bola prijatá na štúdium na výške?
Chvíľkami to bolo aj vtipné, keď sa ma
pýtali, že ty stále chodíš do školy? Ty sa
nechceš vydať? Momentálne som baka-lárkou,
pokračujem samozrejme ďalej.
Chcem si dokončiť aj druhý stupeň vy-sokoškolského
vzdelania. To je pre mňa
priorita.
Máš skúsenosti s rasizmom?
Na základnej škole sme boli v triede
tak pol na pol. Polovica Rómov a polovica
Nerómov. Učitelia sa snažili nerobiť medzi
nami rozdiely, a ak sa aj robili, tak sa to
hneď vehementne riešilo. Na základnej
som to fakt nijako nepocítila. Uvedomova-la
som si, že sme iní, ako ostatní, ale nedali
nám to pocítiť v negatívnom zmysle. Skôr
to bolo v tom, ako si dávali pozor, aby nás
nejakým spôsobom nepodceňovali. Ale
hlavne to bolo tým, že som na základnej
škole vynikala. Bola som jediná jednotkár-ka
v triede, takže ku mne si prakticky nikto
nemohol nič dovoliť.
A čo neskôr? BC. Mirka Čonková žije v poprade.

Rómske listy 1/2014 Maeist epr morvó 21
Podskalka očami radnice…
„V osade Podskalka žijú prevažne neza-mestnaní
občania, avšak poslednú dobu aj
formou aktivačných prác alebo zamestna-ní
v technických službách mesta Humenné
sa snažíme poskytnúť týmto ľuďom prácu.
Určite tomu napomohli aj terénni sociálni
pracovníci, ktorí sa nachádzajú na Pod-skalke
takže v tomto smere si myslím, že
mesto Humenné stojí v tejto otázke veľmi
dobre,“ uviedla Michaela Slivková Kirňa-ková
z tlačového odboru mesta Humenné.
„V súčasnosti sa realizuje výstavba
domu modlitby. Rozhodli sme sa pre vý-stavbu
preto, že niečo také v osade chýbalo
a jednoducho aj tí pozostalí sa potrebu-jú
niekde pomodliť za svojich nebohých,
takže preto Dom modlitby. Opravil sa
tam most cez riečku smerom k cintorínu
a samozrejme mesto má v pláne postupne
opraviť chodník a taktiež aj futbalové ih-risko,
ktoré sa nachádza na Podskalke,“
dodáva Michaela Slivková Kirňaková.
V roku 2011 predalo mesto byty posta-vené
z eurofondov po 10 rokoch nájomcom
za symbolickú cenu. Tým, že si Rómovia
odkúpili tieto byty a stali sa ich vlastníkmi,
zobrali bremeno údržby na seba a začali
riešiť všetky náležitosti týkajúce sa bytov.
Začali sa samostatne učiť fungovať bez
nejakej cudzej pomoci. V oblasti bývania
mesto bude realizovať aj projekt, v rámci
ktorého si tri rómske rodiny svojpomocne
postavia domy. (van)
Zo života Ap oštolsk ej cirkvi
Pastor Apoštolskej cirkvi Igor Maľar pôso-bí
na Podskalke dlho. Tvrdí, že poznanie
Boha Podskalku zmenilo. „Odkedy sme
tu začali robiť Božie dielo, začali sme tu
hovoriť Božie slovo, evanjelium, prišlo tu
prebudenie. Veľa ľudí toto zasiahlo, zme-nilo.
Klesla kriminalita. Dnes sú možno
štyria vo väzení z 2 500 Rómov,“ opisu-je
situáciu Maľár. Predtým to bolo podľa
jeho slov tak, že ľudia pili, fetovali, ľudia
sa nenávideli.
„Stalo sa to asi pred siedmimi rok-mi,
keď prišlo prebudenie. Dnes sa majú
navzájom radi, navštevujú sa, hovoria
o Bohu, sú povzbudení, zmenení, dokon-ca
aj deti. Predtým nepoznali iné len al-kohol
a bitky,“ hovorí Maľár o premenách
komunity. Zdôrazňuje, že práca s Róma-mi
je ťažká, aj preto, že je veľká chudoba
v komunite. „Ťažoba je veľká na Rómov.
Snažíme sa ísť Božou cestou, vyjsť im
v ústrety, pomáhať jeden druhému ako
sme len schopní. Ale nie je to ľahké, lebo
viete, Rómovia žijú z dávok, niekedy im
vystanú peniaze inokedy nie. Preto robíme
zbierky na jedlo pre tých, ktorí nemajú. Je
nás okolo stovky bratov a sestier a môžem
povedať, že zbor v tomto pomáha, aby ne-hladovali,
ale aby mali to, čo má mať každý
človek,“ zdôrazňuje Maľár. Lebo evanjeli-zácia
ide ruka v ruke s charitou.
„To, čo ma drží pri tom, aby som vytr-val,
je, že som spoznal Boha. Spoznal som
Slovo a bolo mi ťažko opustiť tých ľudí, čo
ho nasledujú. Dnes ďakujem Bohu za to, že
som vytrval, že ma posilňuje v tom, že sú
ľudia obrátení. Niekedy trávim viac času
s Rómami ako s mojou rodinou. Chodíme
a dávame svedectvá, pretože Boh povedal:
choďte a dávajte svedectvá o tom, čo sa
vám stalo. S Vierou prišla zmena. Týka sa
to veľa rodín. Ich svedectvo je napríklad
v tom, že medzi nimi bola napríklad dlhé
roky nenávisť, muž chodil domov opitý,
bil ženu, nebola medzi nimi tá láska, čo je
dnes. Dnes si muž so ženou spolu sedia,
pijú kávu a hovoria, že prečo skôr nespo-znali
Boha, prečo tá zmena neprišla skôr,“
vysvetľuje pastor.
Aj keď pastorácia funguje na Podskalke
už viac rokov, na svoje stretnutia nema-jú
žiadny priestor. V budúcnosti by pre-to
chceli postaviť komunitné pastoračné
centrum. Majú už aj projektovú dokumen-táciu.
Jediné, čo im ešte chýba, sú penia-ze.
Na otázku, odkiaľ ich zoberú, pastor
Maľar odpovedá: Boh to vyrieši, Boh nájde
zdroje.
„Je dôležité, aby ľudia neodchádzali
a nevracali sa späť do sveta, v ktorom žili,
ale aby prichádzali k Bohu, pretože Boh
ich zmenil, nie ja som ich zmenil. A to je
tá milosť. Prišiel čas, kedy ľudia hľadajú
Boha. Dnes už vieme, že čo si vezmeme do
svojho života, to budeme žiť. Ak si vezme-me
do života dobré veci, budeme žiť tieto
dobré veci. To znamená, že nemôžem byť
vždy chudobný, keď môj otec je hore v nebi
bohatý…“ dodáva Maľar. (r)
Boh ich zmenil, nie ja

Na Podskalke v Humennom založila sku-pina
aktívnych Rómov občianske združe-nie,
ktoré dostalo názov Roma Podskalka.
Jeho predsedom je Peter Kudráč. Zdru-ženie
sa venuje mládeži a kultúre. Všetky
aktivity s deťmi sa robia bez peňazí, na
dobrovoľníckej báze.
„Rodičia začali podnikať, my deti im
v tom na Podskalke pomáhame. Videli sme
spolu aj s bratom, že naše rómske deti majú
talent a chcú niečo robiť. Dostal som takú
myšlienku, aby sme urobili niečo oficiálne,
nie len občas jednorázovo. Môj otec mal
podklady k združeniu, dal som to do po-riadku,
poplatil som všetko čo bolo treba,
aby sme boli oficiálne zaregistrovaní. Tak
sme založili naše občianske združenie,“
hovorí Peter Kudráč. Ako zdôrazňuje, naj-prv
boli aktivity až potom oficiálne veci.
Deti, ako zdôrazňuje, prichádzali postup-ne,
tak, ako ich to zaujímalo.
„Keď sme s nimi prvýkrát začali na-cvičovať,
tak sa detičky hanbili, dievčatá
sa hanbili. Ale keď sme začali nacvičovať
štyri dni v týždni a dostali sme potom po-nuku
ísť na súťaž, tak to zobrali vážne, že
ideme na súťaž, musíme sa snažiť. Teraz
sa situácia zmenila. Už nepotrebujú tlačiť
do skúšania, samé už idú do toho. Je treba
len ich tu udržať a venovať sa im, aby touto
cestou išli ďalej a bude dobre,“ zdôrazňuje.
Teraz už majú za sebou súťaž, mali aj neja-ké
vystúpenie, a dostávajú už aj pozvania
na rómske letné festivaly.
„Deti nám neustále pribúda. Máme
spevákov, muzikantov, tanečníkov. Ho-voria
mi: aj ja chcem ujo, aj mňa zoberie-te?“
opisuje záujem detí o prácu v zdru-žení
Peter. Hoci sa zdá, že je to len hra,
považuje takéto aktivity s deťmi za veľmi
dôležité. „Žijeme v modernej dobe, žijeme
v 21. storočí a vidíte, aký je svet. Všade
vidíte, že je veľa kriminality, drogy, krá-deže.
Poukazujú iba na Rómov, všade nás
len kritizujú. Aj našu tradíciu. A to nie je
dobré. My chceme ukázať bielym, že nie
je všetko len také ako oni hovoria, že je
aj pekné niečo, naša rómska kultúra. Nie
všetko je, ako tvrdia, len o negatívach, ale
sú tu aj pozitíva,“ rozohňuje sa Peter.
Aktivity robí združenie v priestoroch
postavených z vlastných zdrojov zaklada-teľov
združenia. „Ja z toho nemám nič, ale
bavia ma tieto aktivity s deťmi. Podporuje
ma v tom celá moja rodina, doslova tým
žijeme. Vidím snahu tých detí. Oni chcú
a mňa pozdvihuje a teší, že môžem niečo
robiť pre tieto deti, aby šírili z generácie na
generáciu posolstvo, aby nezanikla naša
rómska kultúra. Na to nesmú naši Rómo-via
zabudnúť na celom svete. Nezanechaj-me
našu rómsku kultúru, lebo to je naše,
to nám nikto nemôže zobrať.“
Dôležité je predovšetkým to, že deti
majú kde chodiť, že sa netúlajú po vonku.
„Rodičia mi hovoria: dobre, že idú k tebe…
dobre, že tam tancujú, pretože tak aspoň
vieme, že nerobia nič zlé. Máme plány,
ale je to ťažké. Na všetko treba peniaze,
ale snažíme sa ísť dopredu. Chcem uká-zať
týmto mladým ľuďom, že svet, to nie
je len osada, svet je otvorený. Chcem im
ukázať, že všetka krása sveta je otvorená aj
pre nich,“ uzavrel svoje rozprávanie Peter.
(van)
Romane thana
Predstavujeme činnosť OZ Roma Podskalk a
Svet je otvorený aj pre deti
z Podskalky
Foto: Lukáš Oláh

Predstavujeme: NikolA KarolovÁ
Z detského domova na opernú scénu
Nikola Karolová študuje na konzervatóriu operný
spev. Za svoje výkony získala už veľa ocenení. Jej
život však nebol a nie je ľahký. Do svojich 11 rokov
vyrastala v rómskom prostredí v obci Huncovce.
Potom však musela odísť do detského domova, kde
žije doteraz. Nebolo to pre ňu ľahké, ale robí vo
svojom živote to, čo ju baví. Je to spev.
„Vždy sa človek lepšie cíti, keď je doma s ro-dinou.
Ale keď sa rodičia nestarajú takže netreba
trápiť deti. Keď som žila u rodičov, čo si ja pamä-tám,
mala som nejakých osem rokov, vždy som si
kládla otázku, že prečo nemám svoju posteľ, alebo
prečo nemáme sprchu… Vedela som, že by som
chcela inak žiť…,“ spomína Nikola na svoje detstvo.
A hoci vyrástla v detskom domove, na rodičov ne-nadáva.
„Mám veľmi dobrú mamu. Aj otca, kým
si nevypije. Obidvaja sú talentovaní, veľmi dobre
spievajú. To isté aj súrodenci, dúfam, že pôjdu za
svojim snom…“ hovorí.
Detstvo v detskom domove považuje istým
spôsobom za pomoc, pretože takto môže robiť to,
čo ju baví – spievať. Vie, že v osade by to nemohla.
A hoci od začiatku nebola nadšená operou, po-stupom
času sa to zmenilo. I keď si uvedomuje,
že Rómovia k opere vzťah nemajú. A prečo si teda
vybrala operu? „Na herectvo som ísť nechcela, lebo
herečka nie som, ale chcela som vyskúšať niečo
iné. Proste môžem aj viac štýlov zaspievať, nie len
rómske pesničky…“
Nikolina učitelka Františka Kováčová si svoju
žiačku chváli: „Nikolku som spoznala na talento-vých
skúškach, prišla ako muzikálová speváčka,
s tým, že chce sa venovať aj klasickému spevu.
Osud sa s ňou pohral, ale umenia sa nevzdala
Talent v sebe objavila odmalička. Kresli-la.
Aj preto vyštudovala v Košiciach aran-žérstvo
a propagačné výtvarníctvo. Mala
veľa plánov, ale život si s ňou zahral. Po
svadbe sa jej predčasne narodilo bábätko,
ktoré prekonalo detskú mozgovú obrnu.
A tak musela zostať doma. Svet sa pred
ňou akoby zavrel.
Ale Monika sa ukázala ako veľká bojov-níčka.
Aj pri výchove svojich štyroch detí
si hľadala čas na pestovanie svojich záľub.
Teraz, keď sú deti veľké, pocítila túžbu sa
vrátiť nielen ku kresleniu, ale aj k poézii.
„Kreslila som vždy. Život mi prinášal
do cesty ľudí, ktorí chceli, aby som tvori-la
niečo pre nich. Napríklad som kreslila
z dreva vyrezávané hračky alebo rôzne
visiace ozdoby. Lebo moja duša je vlastne
taká umelecká. Od malička. Ja vnímam
svet očami človeka, ktorý miluje život
a miluje ľudí,“ hovorí o sebe Monika.
Okrem kreslenia píše aj básne. „Moje
básne sú vlastne môj život. Píšem básne
pre ľudí, ktorých som milovala, milujem,
ale sú aj o spoločnosti. Dotýkajú sa života,
ktorý žijeme…“ opisuje svoju tvorbu. Sa-mozrejme
sa nevyhýba ani téme spoluna-žívania
Rómov s majoritou. „Moje róm-stvo
– to je vlastne moja duša. Moja duša
je otvorená všetkým ľuďom…“ zdôrazňuje.
Monika cíti podporu svojich blízkych,
hlavne rodiny ale aj širšieho okolia. Len
nedávno navrhovala pre obecné múzeum
výzdobu nábytku. Jej snom je vydať zbier-ku
básní s vlastnými ilustráciami.
„Väčšinou kreslím portréty, predovšet-kým
ženské. Vkladám do nich dušu. Kres-lím
to moje ja, čo je vo mne. Prejavujem
sa takto. Keď je človek v ulite a nemôže
z nej vyjsť, je to pre neho zlé. V básniach
a kresbách ktoré tvorím vydávam zo seba
svoje ja a mám z toho radosť…“ dodáva
Monika. (r)
Takže sme začali úplne od základu, ale ako sama
tvrdí, klasická technika klasická jej pomáha aj
v muzikálovom speve. Je veľmi cieľavedomá, vie
čo chce. Chcela by byť liečebným pedagógom,
a vlastne tým spevom, ako muzikoterapiou po-máhať
deťom v detskom domove. To je jej sen.“
Na to, že je Rómka, je hrdá. V škole diskrimi-náciu
necítili, ale občas na verejnosti, tam, kde
ju ľudia nepoznajú, cíti tie zvláštne opovrhujúce
pohľady. Ale snaží si to nevšímať.
Riaditeľ Konzervatória na Exnárovej ulici
v Košiciach Róbert Galovics na Nikole oceňuje
hlavne jej cieľavedomosť. „Chce pracovať na sebe
a má aj výdrž, čo zase nie je samozrejmé u všet-kých
študentov. Väčšinou sa vedia nadchnúť pre
vec, sú veľmi šťastní, ale keď sa im prestane dariť,
už nevydržia ďalej pracovať. U Nikolky si cením
to, že má obrovskú snahu niečo dosiahnuť
v živote a ja pevne verím, že sa jej to aj podarí…“
Nikolka povyhrávala veľké množstvo súťaží.
Okrem iného veľkú muzikálovú súťaž, ktorá od
minulého roka nesie meno po Jozefovi Bednári-kovi,
kde získala druhé miesto a na Novej scéne
vyhrala muzikálovú súťaž.
V novembri 2013 pri príležitosti Medzinárod-ného
dňa študentov dostala za dosiahnuté výsledky
Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja
Zdenka Trebuľu. (kla/kam)
Predstavujeme: Monika Onodyová
Monika Onodyová žije a tvorí v Slanci.
SME RÓMOVIA
Foto: Marek Čecho

amen o roma
Bangovci kráčajú po Mostoch snov
V Košiciach sa v auguste predstavili na
koncerte manželia Bangovci – Alexandra
a Maroš – s novým projektom, ktorý nesie
názov Mosty snov. V projekte spolupracu-jú
Rómovia aj Nerómovia, handikepovaní
ľudia (v tomto prípade nevidiaci) v rámci
bývalého Československa. Projekt sa volá
Mosty snov.
Prečo Mosty snov?
Alexandra: Mosty preto, lebo niečo spá-jame,
a snov preto, lebo sa nám plní to,
o čom sme snívali. Prostredníctvom hudby
a spevu chceme rozdávať radosť a dobrú
náladu. Optimizmus a pozitívnu energiu.
Chceme ukázať, že hoci máme hendikep,
s ktorým je ťažké žiť, žijeme naplno.
Prečo ste sa rozhodli pre československý
projekt?
Alexandra: Dlhé roky sme žili spolu a ja
som vnímala ako veľkú škodu, že sa štát
rozdelil. Preto sa teším, že sme sa mohli
aspoň takto, v projekte, znova spojiť. Te-ším
sa z toho, že sa vraciame k spoločným
hodnotám. Pre nás nevidiacich malo Čes-koslovensko
aj iný nádych – ako nevidia-ci
sme chodili prevažne do českých škôl.
Väčšina tých škôl bola v Čechách. Nikdy
sme kvôli tomu nemali problém. A vždy
sme si rozumeli.
Ktorí sú hlavní protagonisti podujatia?
Alexandra: Zo Slovenska je to Maroš
Bango, ktorý tu reprezentuje symbolicky
Rómov, ktorý nikdy neštudoval hudbu,
ktorý nepozná ani noty. Ale má v sebe ta-lent
a charizmu oslovovať ľudí a cez hudbu
rozdávať radosť. Radek Žaľuď je Neróm,
zastupuje v projekte českú stranu. Je to
náš dobrý kamarát z Českých Budějovíc.
Obaja s Marošom si sadli vynikajúci ľud-ská
a umelecky aj hovorím, s takou nad-sázkou,
že nikdy v živote sme sa nevideli,
ale my, čo nevidíme, našmátrame, na to
máme šmátrací preukaz... jednoducho
chceme ukázať ľuďom, že nie je podstat-né,
či je niekto Róm alebo nie. Ide o to, aký
je človek, čo je v nás a čo môžeme tomu
svojmu okoliu dať.
Ste Nerómka, ale žijete s Rómom. Ako
vy vnímate rómsku kultúru?
Alexandra: Rómsku kultúru pestujeme
doma, hoci ja nie som Rómka. Ale Maroš
je Róm. U nás sa síce po rómsky nerozprá-va,
ale cez hudbu a tradície, ktoré rodina
môjho manžela udržiava, rómsku kultú-ru
poznám. Obdivujem hlavne súdržnosť
komunity.
Maroš: Som z rodiny, kde sa vraví: čo
Cigán, to muzikant. A to je podľa mňa
pravda. Z otcovej strany sme mali v rodine
vychýreného huslistu, rovnako aj z mam-kinej
strany – dedko – bol saxofonista.
Strýko je dobrý harmonikár, huslista.
Bratrancov mám, ktorí hrávajú…
Mysleli ste si niekedy, že sa tým budete
živiť?
Maroš: Prial som si to. Od malička som
hovoril, že budem masér a muzikant. Na
to prvé som sa nedal. Priznám sa na rovi-nu,
fyzicky sa mi robiť nechce. Ja budem
ľudí zabávať, spievať im, ale robiť? Čo je to
robota? Natiera sa to na chlieb?
Vidím, že máte zmysle pre humor, čo je
dobré… Ako ste sa vyrovnali so svojim
hendikepom? Dá sa to vôbec?
Maroš: Som do malička nevidiaci. Ja hovo-rím:
na jedno oko slepý, na druhé hluchý…
Neviem, čo je vidieť, takže som nad tým
nikdy nerozmýšľal. Hral som sa vždy tak,
ako mi to šlo. A keď si niekto myslí, že som
nebol beťár, je na omyle. Bol som, kde bolo
zbojstvo, tam som sa vždy objavil…
Keby ste mali vymenovať najvýznamnejšie
miesta, kde ste koncertovali, ktoré
vám utkveli v pamäti?
Maroš: Najväčší zážitok? Účinkovanie
v Moskve, kde som spieval v kostole pre
2 000 ľudí, kde som spieval bez mikro-fónu,
a bola tam úžasná akustika! Ale
vystupoval som aj na Kréte, v Kanade,
v Amerike, to sú všetko zážitky, ktoré vo
mne dozrievajú… Napríklad teraz v marci
sme boli v Kanade a v USA, mali sme tam
5 koncertov…
Alexandra: Maroš spieval aj na otvorení
Plesu v opere v roku 2011, v Bruseli na-príklad
pre brata belgického kráľa, ale aj
s Andreom Bocellim v Bratislave. Bolo
toho veľa, a nedá mi nespomenúť vystúpe-nie
pre sv. Otca tohto roku v júni v Ríme.
Ak si uvedomíte, že začínal ako pouličný
spevák vo Viedni, lebo sme mali chorú
dcérku, ktorá je už dnes v nebi, a bolo
treba prežiť, a museli sme si pomôcť ako
sme vedeli. Pred piatimi rokmi sa začal
venovať hudbe profesionálnejšie a za tých
5 rokov sme prešli cestu, ktorou si plníme
svoje sny. Jarmila Vaňová
Foto: Archív rodiny Bangovcov

Rómske listy 1/2014 NAŠE ŽENY 25
Príbeh, akých sú v osadách stovky
Čierna vrana – kto hodí
kameňom?
Na Margite vidno, že aj vo svojom veku
(63) dbá o zovňajšok. Vyzerá dobre, a to
aj, napriek tomu, že porodila 8 detí, ktoré
majú troch otcov. Všetky deti však vychovala
sama. Bolo to ťažké, nikdy však nepožiada-la
o pomoc Rómov v osade. Radšej išla ku
gádžom a tí jej pomohli.
Narodila sa začiatkom 50-tých rokov
a vtedy bolo u Rómov všetko inak. Mali
málo ale nezávideli si. Otec počas vojny
prišiel o nohu a mama, aby mohla uži-viť
8 detí, chodila pracovať do dediny za
zemiaky a chlieb.
Detstvo
Keď mama ochorela, starší súrodenci
už mohli pracovať a zarábať, ona sa mu-sela
postarať o domácnosť. „Nemala som
ani 12 rokov, keď som dokázala uvariť. Pri
varení som sa musela postaviť na malú
stoličku, aby som dosiahla na dosku pri
miesení cesta. Na školu nebol čas. Pranie
na rajbačke nebola sranda a otec nechcel,
aby som išla študovať, aj keď som chcela,“
hovorí.
Prvý manžel
S prvým manželom sa dala dokopy
v 17 rokoch. Vybrala si ho sama, avšak
rodičia museli súhlasiť. V jednu noc s ním
odišla k nim prespať a ostala tam. Prišli
deti a on neustále pil, nestaral sa. Popri
alkoholikovi bolo ťažké uživiť deti, a tak sa
rozhodla pracovať. Chcel, aby nechala prá-cu.
Urobila tak. Žiarlivosť však pokračo-vala.
Keď už situácia a neustále nadávanie
do kuriev nemali konca kraja, nechala ho.
Ušla s tromi staršími deťmi do Čiech k ro-dine.
On sa jej však začal vyhrážať zabitím,
rodiny sa znepriatelili. Vrátila sa, až keď
sa dozvedela, že mamka zomrela. „Nebil
ma. To nie. Týral ma psychicky. Prišiel do
Čiech za mnou a v ten istý deň ako došiel,
mi prišiel telegram o smrti matky. Zomre-la,
lebo sa neustále vyhrážal, že ma zabije.
Preto som ho nechala. Vrátila som sa do-mov
a on odišiel do väzenia. Odtiaľ mi po-sielali
peniaze na deti, ale po návrate mi
nedával na ne nič, pretože vedel, že s ním
žiť už nemienim. Musela som ísť do práce
na JRD, ak som chcela deti uživiť.“
Druhý manžel
Po čase sa dala dokopy s ďalším
chlapom z osady. Mal byť akousi ochra-nou
pred prvým, ktorý sa mal vrátiť z väze-nia.
Nemilovala ho. Neplánovala s ním žiť,
avšak zostala v druhom stave. Dúfala, že
bude lepší, lenže aj ten si rád vypil a o deti
sa nestaral. Čo bolo horšie, nerád chodil
do práce. Pribudli ďalšie dve deti, ale ani
tie jej nezabránili, aby nerozmýšľala nad
tým, že ho opustí. Opustila ho, pretože ju
začal biť.
Tretí manžel
„Ani vo sne by ma nenapadlo, keď na
družstvo prišiel pracovať nový robotník,
že bude mojím tretím mužom. Bol navyše
gádžo. Po čase som zistila, že je celkom
fajn. Páčil sa mi a dali sme sa dokopy.
Láska to však tiež nebola… Súrodenci
ma od toho odhovárali a v osade bol po-plach,“
spomína Margita. Deti vraj nikdy
neprotestovali, akceptovali jej rozhodnu-tie.
S ním to bolo spočiatku všetko ľahšie.
Dokázal sa o ňu a deti postarať. Mal ich
a má rád ako svoje vlastné. Jemu porodila
dvojičky. Spolu zveľadili dom, ale časom
zistila, že je len predsa iný. Hovorí, že je
veľmi dominantný. Párkrát ho aj vyhodila,
ale vždy sa vráti. Deti sa za neho prihová-rajú,
aby ho nevyhadzovala.
Alkohol, žiarlivosť boli príčinou, že hľa-dala
možnosti zmeniť to. Príliš mala rada
svoje deti, aby im dovolila žiť život s alko-holikom.
Z rečí ľudí v osade o jej morálke si
nerobila nič. Vedela, že po čase ich to prej-de
a život pôjde ďalej. Chlapi v osade pili
aj predtým ale nie tak ako teraz. Pije vraj
skoro každý a čuduje sa niektorým ženám,
že zostávajú s nimi žiť a neberú ohľad na
deti. Radšej sa s nimi trápia a trápia sa aj
deti. A to je zlé. Chýba im vraj odvaha. Ne-čuduje
sa však, lebo pije vraj aj veľa žien…
Deti vychovala dobre. Všetky už majú
svoje rodiny a domy. Žijú dobre, nehladujú
a snažia sa žiť poriadnym životom. Pre-konala
už tretí infarkt. Ten prvý dostala,
keď jedna z dcér ušla rovno zo svadby so
svojím nápadníkom. Manžela jej vybrala
ona a s tým, ktorého chcela dcéra, ona ne-súhlasila.
Bol to pre ňu šok. „Toho som jej
nevybrala ja, ale je sním už niekoľko rokov
a je šťastná.“
„Stále rozmýšľam nad tým, že ak by mi
mama dovolila ostať s tým, ktorého som
ľúbila, určite by som takýto pohnutý život
nemala. Ktovie?“ uzavrie svoje rozpráva-nie
Margita. (sin)

26 AMARE DŽUVĽI Rómske listy 1/2014
Fabián má 19 rokov, študuje za kaderníka.
Je to inteligentný chlapec. Oblieka sa moder-ne
a o svoj zovňajšok sa stará. Miluje hudbu,
tanec. Má dlhé vlasy, piercing a vždy vonia
značkovo…
Mama
Mal asi 10 rokov, keď zistil, že s ním nie
je ničo v poriadku. Už vtedy mu Rómovia
dávali všelijaké prezývky, ktoré nechápal.
Teplý, buzerant… modelka. Od malička ho
zaujímali veci, ktoré neboli určené chlap-com.
Nosil mamine lodičky, šminkoval
sa, používal jej parfumy. Mama tomu ne-prikladala
význam. Nadávky typu buze-rant,
teploš, radiátor boleli, ale nebránil
sa veľmi.
„Samozrejme, že som sa hanbil, cítil
som sa strašne, ale bolo to silnejšie ako ja.
Bolo zaujímavé, že nerómski spolužiaci to
tak tragicky nebrali. Horšie to bolo s na-šimi
rómskymi. Mama mi dohovárala, že
sa zo mňa smejú ľudia v osade, a aby som
sa nesprával ako dievča, ale nepomáha-lo
to. Otec? Ten iba mlčal a mlčí dodnes.
Nebavíme sa spolu. Nikdy mi nič nepo-vie.
Mama sa s tým zmierila, keď som mal
16 rokov. Vysvetlil som jej, že iný nebu-dem.
Vidím, že je smutná, že sa hanbí za
mňa. Žijem v osade, kde je každý s každým
rodina a má to ťažké. Ale aj ja to mám ťaž-ké,
pretože viem, že je smutná.“
Prvá láska
S prvou láskou, s tou skutočnou a so
všetkým čo k tomu patrí, sa zoznámil, keď
dovŕšil 16-tý rok. Zoznámili sa cez inter-net.
Bola to vraj láska na prvý pohľad. Bol
biely, oveľa starší a veľmi pekný a nevadilo
mu, že je Róm. Po dvoch stretnutiach ho
dokonca vzal k nim domov. A tam zažil
šok. Rodičia vedeli o orientácii syna a vše-možne
ho podporovali. „Ani im nevadilo,
že som Róm. Mama iba chcela, aby nám to
vyšlo, a aby jej syn bol šťastný. Bolo to ne-uveriteľné,
pretože to bola veľmi zámožná
rodina. Otec inžinier, mama profesorka.
Mali nádhernú vilku, podnikali a darilo sa
im,“ spomína Fabián.
Naučil ho všetko o sexe, veľa sa
o gayoch dozvedel práve od neho. Dal
mu silu, aby zvládol svoju inakosť. Všet-ky
výčitky, že sklame rodičov, dal nabok.
Užíval si to a mame sa s tým priznal. Po
pol roku perfektného vzťahu sa však na
jednej párty stalo niečo, čo nemohol len
tak prepáčiť. Jeho láska ho podviedla.
Nebol to však muž, ale žena. „Bolelo to.
Utiekol som odtiaľ. Hneď na druhý deň
prišiel, vysvetľoval, že vraj bol opitý, a že
je bisexuál. Bol vytrvalý. Viac ako dva me-siace
mi telefonoval a žiadal o odpustenie.
Ale ja som mu to nemohol odpustiť. Bol
som hlúpy…“
Je lepšie, keď to vedia
Po tom sklamaní už nehľadá lásku. Je
vraj ťažké nájsť trvalého partnera. Neverí,
že medzi Rómami takého nájde, lebo len
máloktorý Róm-gay sa prizná, že ním je.
Vie, že je to ťažké. Asi by radšej umreli, ako
by to priznali. Len silný človek to verejne
prizná. Občas o sex s ním prejavia aj ženatí
muži. Neprekvapuje ho to.
„Asi chcú zažiť niečo iné. Vždy sa mi
však chlap musí páčiť,“ hovorí Fabián tíš-ko.
V okolitých osadách už skoro všetci
vedia, že je gay a nevadí mu to, aj keď vidí
úškľabky na tvárach ľudí. Horšie to bolo
predtým, keď sa to snažil utajiť.
(sin)
Obyčajný príbeh chlapca z osady
Je ťažké byť Rómom, ale
ťažšie je byť Rómom-gayom
Grafika: Oliver Šimčík

Romske listy 1/2014 - celé vydanie

Romske listy 1/2014 - celé vydanie

Recommended

Recommended

More Related Content

Featured

Featured (20)

Romske listy 1/2014 - celé vydanie