Your SlideShare is downloading. ×
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Havinkovo
Upcoming SlideShare
Loading in...5
×

Thanks for flagging this SlideShare!

Oops! An error has occurred.

×
Saving this for later? Get the SlideShare app to save on your phone or tablet. Read anywhere, anytime – even offline.
Text the download link to your phone
Standard text messaging rates apply

Havinkovo

926

Published on

Published in: Education
0 Comments
0 Likes
Statistics
Notes
  • Be the first to comment

  • Be the first to like this

No Downloads
Views
Total Views
926
On Slideshare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
0
Actions
Shares
0
Downloads
2
Comments
0
Likes
0
Embeds 0
No embeds

Report content
Flagged as inappropriate Flag as inappropriate
Flag as inappropriate

Select your reason for flagging this presentation as inappropriate.

Cancel
No notes for slide

Transcript

  • 1. HAVINKOVONINKE A BAŠKE, ale aj Kačene, Tigrovi, Ťapkovi, Betke a Bobíkovi Peter Malec © 2008
  • 2. ZOŠIT PRVÝ- VIANOCEKapitola nultá : Havinko v Mestečku Za tromi moriami, za siedmimi krajinami, za dvomi horami, za piatimi dolinami, zašiestimi jazerami, štvoro psími búdami a dvanástimi potôčikmi, ale nie ďaleko od Vási od nás , sa čupilo Mestečko. Nebolo veľké, skôr také malé, učupené v doline pod neveľkými zelenkastýmihorami . Mestečko nemalo rieku, ba ani jazierko. Pred kostolom svätého MichalaArchanjela sa rozprestieralo útulné námestie s kamennou dlažbou , so sochousvätého Floriána uprostred a drobnou kamennou fontánkou. Útulné malé námestielemovali rôzne drobné obchody . Starožitnosti pútali už od Sväteho Mikuláša pohyblivým vyrezávaným betlehemom.Pred výkladom sa hádam aj v nočnú hodinu našiel niekto, kto v tichosti obdivovaltento výtvor z lipového dreva s maličkými figúrkami klaňajúcich sa pastierov ,kľačiacich troch kráľov Gašpara, Melichara a Baltazára . Deti milovali figúrkyzvieratiek, hlavne slona, ťavy a koňa, ktoré patrili Trom kráľom . Tešili sa ajz ovečky, kravičky, prasiatka, ale aj zajaca, srny, jeleňa, ježa , ba aj veveričky, ktorávisela, ako inak, na jednej z paliem. Vzadu sa pohybovali figúrky hudobníkovs rôznymi hudobnými nástrojmi - píšťalami, trúbami, gajdami, či husľami.Pozornosť všetkých pútala vysvietená maštaľka so svätou Rodinou, Jozefom, Márioua malým Ježiškom. Nad celou jasličkovou scénou svietila veľká hviezda. Na všetkodozeral anjel so stuhou stuhu s nápisom Gloria in exelsis Deo a dvaja muži sosvietiacimi lampášmi v ruke ako ochrancovia Mestečka. Obchod Bicykle a šijacie stroje najviac lákal deti, ale až po cukrárni, samozrejme.Hlavne jeho úžasná červená kovová trojkolka s dvomi kolesami vpredu , volantom, avyklápacím priestorom pre hračky, často vyvolávala obdivné vzdychnutia, a to nielendetí. Kto sa obrátil, tomu udrel do očí výklad obchodu Odevy a obuv . Veľkú postavuMikuláša v červeno-zlatom plášti s červenou čapicou, bielymi fúzami a bradou , sozlatou palicou zakrútenou na vrchole do špiraly. A ten tajomný batoh s tajomnýmidarčekmi ! Každé dieťa si vzdychlo túžbou. Keby len dieťa... Nuž a Cukráreň Tety Nelly ? Veru, nikto , nikdy a nikde inde nevedel pripraviťtaké božské šľahačkové rezy, utešené škoricové hviezdičky a trojuholníky, ohurujúcekrémeše, lahodné piškótový záviny, jemné medvedie labky, či nezabudnuteľný koláčs čučoriedkami alebo dobošky, marlenky, medovníčky, krehučké orechové rožtekya na jazyku sa rozplývajúce ľadové šuhajdy . 2
  • 3. Pravda, Pekáreň sa tiež nenechala zahanbiť. Vo výklade trónila veľká v okolímpreslávená Mestečkovská bábovka a dnu ste mohli nájsť všakovaké dobroty . Slinkysa zbiehali už len pri pohľade na škoricovú podkovu, ale aj na šišku lekvárovú, čimakový závin alebo orechový závin . A taká tvarohová taška a makovka ! Ráno všakcelé námestie, celé mestečko omamne rozvoniavalo čerstvým chlebíkom, rožkami,žemľami a pletenkami Zasnežené útulné lavičky s ozdobnými kovovými operadlami pod gaštanmiobťažkaným snehom pôsobili osamelo. Stromy v mihotavom svetle plynových lámpvrhali pohyblivé tiene na celé námestie a domy vôkol neho. Dolný koniec námestialemovalo drobné trhovisko s tromi stánkami a dvomi pultmi. A v strede Mestečka, priamo na osamelom a stmavnutom trhovisku, ktoréosvetľovalo žlté svetlo z pouličnej plynovej lampy , stál malý, trochu vystrašenýHavinko . Sniežik mu padal na drobné uška až ho šteklil na nevydržanie. Jednaneposlušná vločka mu poletovala popred očká a napokon mu sadla na mokrý, čiernyčumáčik. Ľavé uško mal smutno zvesené. Nesmelo sa pozrel nad seba. Zbadal tammierne namosúrenú tvár chlapca, ktorá mu na nálade nepridala. Sniežiku sa netešil,nevnímal, ako krásne sa trblieta navôkol. Bol Štedrý deň. Vlastne už večer. Ale to Havinko nevedel. Nie preto, že by bol malý, ani preto, že by bol hlúpy. Pretože bol Havinko. Veľmi smutný Havinko, ktorý vedel, že niečo nie je v poriadku. Svoju Mamičkuhľadal už tri dni všade. Hľadal Mamičku na námestí , na cintoríne , ba aj vkostolíku , dokonca aj v cukrárni, ale odtiaľ ho vyhnali. Vraj chcel škoricovéhviezdičky a trojuholníky. Chcel iba mamičku. Nič iné. Okrem toho škoricovéhviezdičky a trojuholníky nemal rád. Ešte tak šľahačkové rezy. Vilko sa na tieto Vianoce tešil ako malý chlapec. Odkedy sa pamätal, vždy mu totak hovorieval jeho starý otec. „ Si môj malý chlapec.“ Nevedel prečo, pretože on vlastne malý chlapec bol. Nie až tak malý, to veru nie,veď budúce Vianoce bude už štvrtákom. A to mu ešte zle vychádzajú roky ! Ale už dva roky starý otec tak nehovorí. Už tu nie je. Išiel za starou mamou, akopovedal. To však Vilka teraz netrápilo, aj keď starý otec mu chýbal. Nezaujímal ho anipestrofarebný svet, ktorý ho obklopoval . Mestečko sa na Vianoce odelo nielen dobiela , ale do ulíc prebleskovali odrazy vianočných gulí , v oknách sa skveli priehrštiaozdobných mašlí slamených hviezdičiek, pozlátených orechov, kláskov z jačmeňa,oplátok a jabĺčok a spoza rohov blikali vianočné svetielka. Vilko sa úkosom pozrel naočarujúco veľký vianočný strom na námestí, ba nezaujali ho ani škoricové perníkovéprasiatka vo výklade Tety Nelly . 3
  • 4. Jedným očkom nazrel do kostola svätého Michala Archanjela, kde trónil úžasnýbetlehem s množstvom drevených figúrok, temer kópia toho na námestí v obchodeso starožitnosťami. Taká väčšia. Tri razy väčšia. Lenže, Vilka čosi trápilo. Kráčalo to vedľa neho a sem tam sa na Vilka pozrelo malými, trochu smutnýmiočkami. Bol to Havinko . Malý, strapatý psík s bystrými hnedými očkami a hustou , huňatou bielou srstou.Jednoducho, Havinko . Na oblohe sa pretrhli mraky a vyšla prvá hviezda. Sused vyšiel pred dom a zapálilsviečku . Usmial sa na Vilka a vošiel dnu. Celou ulicou sa však ozýval jehomajestátny hlas . "Vinšujem vám, Krista Pána narodenie, aby vám dal Pán Boh šťastia, zdravia,požehnania, po smrti kráľovstvo obsiahnuť nebeské." „ A za všetko môže Dominika „ , zašomral si pod fúzy Vilko a mal pocit, žeHavinko sa na neho múdro pozrel. Havinko však bol iba smutný. 4
  • 5. Kapitolka prvá : Dievčatko Dominika Všetko sa to začalo hneď zrána na Štedrý deň. Na obed sa už Mestečkom rinuli vône pečených dobrôt . Malá desaťročná Dominika sa nevdojak oblizla, ale potom zosmutnela. Zlatisté vlasyjej lemovali bledú tvár s malými jemnými pehami a výraznými mandľovými očami. Spoza dlhého nie veľmi teplého , z lacnej, tenkej látky ušitého kabátika , vytŕčalhustý červený pletený sveter.„ Čo len s tebou bude ? “, hútala malá Dominika, stojac na Trhovisku. Pod nohami sajej prepletal malý Havinko. „ Keby tu boli ocko s mamou...“ , vzdychla si a pozrela sa na nebo. „ Ale nie sú.A ani nebudú „ , tíško si dodal sama pre seba zastaviac sa pre vchodom do maléhocintorína. Dominika mala pocit, že spravodlivosť na zemi už nie je. A ako by mohla byť ?Mamička s ockom jej veľmi chýbali a ešte k tomu aj tento nešťastník malý. MalýHavinko. Ten o svoju mamičku Astu prišiel pred tromi dňami . Celé tie dni juDominika oplákavala, bola to jej najlepšia priateľka. Okrem Vilka, jej suseda. A plakal aj Havinko, len to vidno nebolo. Občas to však bolo počuť. A teraz má Dominika prísť aj o Havinka ? Toľká nespravodlivosť a skrivodlivosť. Tosa musí zmeniť. Tak smutné Vianoce nemôžu byť ! Havinka jej ráno zveril starší brat so slovami : „ Zbav sa ho ! Asty mi je ľúto, ale aspoň ju nemusíme živiť. A ďalšieho psa užnepotrebujeme, nemáme na to, sestrička.. Mám problém živiť teba, nieto eštenejakého bastarda ! „ Dominika bola užasnutá z bratových necitlivých rečí. „ Braček môj, čo sa to s tebou stalo ? Veď mu mamička pomrela a on ostal. Veďje chutný, pozri aké má očká ! „ , pokúšala oblomiť brata Dominika. „ Nie sme sirotinec. Tu miesta nemá ! „ odsekol a hodil jej vrece. „ Radšej houtop v rieke „ , odsekol a oboch vystrčil predo dvere. Dominike sa začali kotúľať po lícach slzy . Netušila, čo sa s jej bratom udialo, veďtaký nebýval. Nervózny, to áno, ale surový nikdy. „ Keby tu boli ocko s mamou... A ešte aj babka je v kostole ! , „ vzdychla sibezmocne Dominika a smutne kráčala po ceste. Havinko cupital nemotorne v jejstopách v snehu. „ Chceš tu tráviť celý Štedrý deň ? , “ zaznel za Dominikiným chrbtom veselýchlapčenský hlas. Dominika sa prudko obrátila. 5
  • 6. Na druhej strane cesty kráčal Vilko, vlečúci s otcom veľký, čerstvo zoťatý vianočnýstromček . Obaja mali na rukách súkenné rukavice a Vilkov otec mal oblečenúkabanicu , na hlave mal baranicu a v jednej ruke malú sekerku. Vilko mal čiapkunarazenú až na uši a temer nevidel pred seba. Dominika si však všimol ihneď. Nebolo možné si ju pred cintorínom nevšimnúť. Dominika sa potešila. „Vilko ! Šťastné a veselé ! „ , zakričala Dominika a rukou mu naznačila, abyprišiel. Vilko pokľakol a začal si naoko čistiť čižmy od snehu . Fľochol na otca,vchádzajúceho do dvora a veselo pribehol ku Dominike. Ulicou znel z pootvoreného okna vinš Vilkovho otca : " Vinšujem vám tieto hody, svatky, aby vám dal pánboh šťastia zdravia, hojnosť a Božského požehnania na poli úrodu, a v dome mier. aby ste boli takí zdraví ako ja, Daj Pán Boh dobrí rok, pochválen pán Ježiš Kristus. " „Šťastné a veselé „ , pousmial sa na Dominika, ktorá mu však úsmev nevrátila, ibasi povzdychla : „ Ako pre koho „ , a ukázala na malého Havinka. „ Máme malý problém... „ Vilko si kvokol ku Havinkovi a oči mu zažiarili. Rukou pohladil maličkú hlávkuHavinka a pošriabal ho pomedzi uši. „ Ten je krásny ! „ Havinko sa na neho premúdro pozrel, šťastne zavrtel chvostom a olízal Vilkovi celútvár. Vilko sa smejúc prekopŕcol na chrbát do snehu a smial sa a vločky mu padali doúst. Havinko ho dostal. Už bol celý jeho. Dominika nesmelo pozrela na Vilka a tíško sa spýtala : „ Nezoberieš si ho ? Nikoho nemá. Ani mamičku„ Vilko sa v mihu oka postavil na rovné nohy, pozrel sa vážne na Dominiku a potomzišiel pohľadom na Havinka. „ A ako sa volá ? „ Dominika uprela na Vilka svoje veľké mandľové oči, ktorý sa nedalo uhnúť. „ Nuž, len tak, Havinko . Je to Astin Havinko. Mojej Asty . „ 6
  • 7. Kapitolka druhá: Chlapček Vilko Vilko si naslinil prst a prešiel si prstami po blonďatej štici , aby si ju začesal. Jehobledomodré oči sa smiali, keď pootvoril dvere s ospravedlňujúco odzbrojujúcimvýrazom v tvári.. Otec sa prísne pozrel na svojho syna, ktorý sa napriek tomu, že sa všetky pohľadyzabodli do neho, tíško snažil prekĺznuť pomedzi dvere a posadil sa so sklonenouhlavou na stoličku. Nenápadne sa však usmieval. Tak primerane. Svoj vianočný darček muž mal. Pri slávnostne prestretom stole už sedela celá rodina, otec, mama i jeho trojročnásestrička Janka. Vianočný smrečok v rohu bol ozdobený červenými jabĺčkami , vstaniole zabalenými orechmi, sušenými slivkami, krížikmi rôznych veľkostíhviezdičkami a retiazkami z farebných papierikov Na stromčeku prskali malé tenkéfarebné sviečky z parafínu. Jedna stolička bola neobsadená, pred ňou na stoleprestreté . Vilko na nej videl starého otca, ako sa pod veľké šedivé fúziská usmievaa žmurkne na neho. Iba vzdialene počul záver modlitby otca . ...“aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu. Skrze Krista,nášho Pána. Amen. „ Všetci pri stole sa prežehnali, len Vilko to takmer nestihol. Všetko urobil naopak.Najskôr sa dotkol pravého ramena, potom čela, zišiel rukou na hruď a v letku , stiholešte pravé rameno. Otec iba pokrútil hlavou, ale pousmial sa nad Vilkovou netrebnosťou.Vilko bol však veľmi nervózny. Vôbec netušil, ako otec zareaguje na niečo, čo muvopred nepovedal. Vždy mu musel všetko oznámiť vopred. Bolo to pravidloa dodržiavalo sa. Rozmýšľal, či Havinka dobre ukryl v predsieni, ale bolo už neskoro,pretože večera bola v plnom prúde. Po otcovom krátkom prípitku mama Vilkovi a potom všetkým okolo stola prstomdo medu urobila krížik na čelo so slovami „ „...aby si bol zdravý a dobrý ako tento med. ...“ Vilko ako sne zjedol kapustnicu s hubami, údenou rybou a so zaprážaným masloma ani si nevšimol, že dvere na izbe sú pootvorené. Už, už sa chcel vrhnúť aj nadruhé jedlo, jeho milovaný zemiakový šalát s vyprážaným kaprom, ale mamapriniesla na stôl v miske uvarený hrach a rozhodila ho po izbe : ,,Všetkému stvoreniu iba jednému nie !,, Vilkovi klesli ruky s nožom a vidličkou a vzápätí zdúpnel, ba priam skamenel,sledujúc jeden jediný kotúľajúci sa hrášok. Ako inak, zelená guľôčka sa zastavilarovno pred väčšou čiernou guľôčkou . Malým psím ňufákom. „ Aby nás zlo obchádzalo, „ dodala mama a zarazila sa . 7
  • 8. „ Iba jednému nie „ tak bolo na svete. Bol to nik iný ako Vilkov Havinko , krútiacimalým bielym chvostíkom ostošesť. Ňufákom si kotúľal pred sebou hrášok a doticha, ktoré v izbe nastalo , pišťavo zahavkal. S chuťou zeleninku zjedol , posadil saa múdro sa pozrel na meravú rodinu za stolom. Aj mama položila misku s hrachom a prekvapene si sadla na stoličku. Spýtavo sapozrela na otca. Otec sa pomaly postavil, hrmot stoličky preťal ticho, v ktorom bolo počuť sviečkyprskať a tichým, ale dôrazným hlasom prehovoril. „ Máme kocúra. A psa nepotrebujeme. „ Keby tu tak bol starký, bolo by to inak ,“ Vilko sa pozrel najskôr na otca a potomna neobsadenú stoličku. „ Ale nie je tu, Vilko. Musíš poslúchať ocka, „ miernila situáciu mama. „Synček, zbytočne rušíš túto svätú chvíľu. Povedal som to jasne, psanepotrebujeme. A vyrieš to rýchlo, keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškaťs robotou. „ Vilko pohľadom hľadal oporu u mamy , ale tá iba pokrútila hlavou a sklopila zrak. „ Aspoň jednu noc, „ Vilko zopäl rúčky. Mama sa spýtavo pozrela na otca, ten však rozhodne pokrútil hlavou. „ Nie, Vianoce si neskazíme neposlušnosťou. Dobre vieš, že pravidlá sú pravidláa sú na to, aby sa dodržiavali. Aj na Vianoce, „ vyhlásil otec a s rachotom si sadol nastoličku. Vilko náhle vstal od stola, zraziac pohár a v slzách vybehol von z izby. „ Prečo ste všetci takí zlí ?! „ „ Vilko , poď ku stolu „ , dobiehali ho otcove slová, ktoré však nevnímal . Narýchlo si obliekol biely kožuch z opracovanej ovčej kože, v behu zdrapol ušankua prudko si ju narazil na hlavu. Havinko nemotorne vyskackal za ním a podarilo sa mu prešuchnúť , keď Vilkos rachotom zabuchol za sebou dvere na dome. 8
  • 9. Kapitolka tretia : Havinko Ťapkom Večerným Mestečkom sa ozývala zmes tichých kolied, ktoré slabý vetrík roznášal zovšetkých domov na rôzne strany. Dominika stála pod sliepňajúcou plynovou lampou na konci Mestečka, prskajúcoupod náporom snehových vločiek. Dúchala si do dlaní bez rukavíc a podupkávalanohami po snehu. Do primrznutých uší Dominiky vchádzali časti pesničiek, ktoré vyvolávali na jej tváriúsmev. „ Búvaj Dieťa krásne, uložené v jasle. Umbadadi jé, umbadadi johoho. Umbadadi jé to sú krásne Vianoce Kristus pán narodil sa na tom našom salaši . Počkajte nás, milí bratkovia, nebeskí lietajú poslovia. Spev škovránka, slávika, K tomu pekná muzika Čujte ich pilne, sú neomylné, rozjímajte. Umbadadi jé, umbadadi johoho. Z života čistého, z rodu kráľovského. Umbadadi jé, umbadadi johoho. „ Dominika sa pozrela na všetky strany a začala dupať starými čižmami ostošesť. „ Taká zima ! “, čertila sa malá Dominika. Mandľové oči sa jej zrazu rozjasnili. Šťastne zamávala, keď zbadala známu postavua zachichotala sa nad nemotorne poskakujúcim Havinkom. Keď však zbadala Vilkovutvár, zvážnela. „ Boli ste takí chutní, keď ste sa priťapkali „ , pousmiala sa Dominika. „ Ako kto „ , zašomral Vilko. Dominika si vzdychla. „ A je to tu ! Ani vaši ho nechcú, však ? „ Vilko neodpovedal iba pokrútil hlavou. Potom si vzdychol, z hlavy si sňal baranicu a poškrabal sa po zlepených vlasoch. „ Mama by aj pristala, možno. Ale ten ocko...Urobil som chybu. Mal som topovedať. „ 9
  • 10. Dominika si kvokla ku Havinkovi, zobrala mu malú hlavičku do dlaní a pozrela mudo hnedých očí. „ To nič , môj maličký, odteraz sa voláš Ťapko. „ „ Smiešne meno. Také ťapkavé. „ „ Veď ste sa aj tak priťapkali. „ „ Obaja sme sa priťapkali , „ zamumlal Vilko. „ Ty si ešte stále Vilko , ale môžeš byť aj ty Ťapko, „ zasmiala sa Dominika, alepotom zvážnela. „ Čo budeme robiť ?“ „ Čo budeme robiť ? “, zadumane zopakoval po Veronike Vilko. Dominika sa pozrela na stemnelú oblohu posiatu hviezdami. Na okamih akoby sajej zúžili oči a náhle vyhŕkla. „ Direktustium . „ „ Čo si hovorila ? Zopakuj to ! „ „ Ja neviem, „ mykla zarazene plecom Dominika. „ Ach, niečo sa musí stať „ krútil hlavou Vilko. „ Myslíš toto ? „, vykríkla Dominika a rukou si prikryla ústa a druhou ukazovalapred seba. Vilko sa pozrel smerom, kam ukazovala Dominika a vytreštil oči. Zdalo sa, že ajHavinko by takisto treštil oči, keby to vedel. „ Keď sa zotmí uvidia na nebi jasnú hviezdu „ , mumlal si popod nos Vilko . Pred nimi sa znenazdajky z nebies zniesla modrastá žiara, ktorá pomaly klesala kuzemi , pokrytej snehobielym snehom. Modrasté odlesky sa trblietali na koncochvločiek. Žiara sa premenila na jemne svetielkujúcu priesvitnú modrú stenu a prehradilacestu. Havinko Ťapko sa neomylne ťarbavo rozbehol po ceste priamo ku svetielkujúcejmodrej stene. Prudko pred ňou zabrzdil a na okamih sa smiešne kĺzal pozľadovateľom lesklom snehu. Zvedavo si obzeral modrastú stenu a zaboril svojmokrý čierny ňufáčik priamo do nej. Prekvapene odskočil , zavrtel chvostíkom ,pišťavo zabrechal a skočil. „Nie ! “, zakričal Vilkoa spolu s Dominikou sa rozbehli. Bežali za Havinkom, vlastne už Ťapkom , ale márne . Prudko narazili na modravúžiarivú stenu a odrazili sa od nej. Obaja dopadli do mäkučkého snehu na zadočky ažs im čapice posunuli na oči. S úžasom pozorovali, ako za im za stenou mizne Ťapko. A Vilko by odprisahal, že im labkou zamával. Vilko s Dominikou sa na seba neveriacky pozreli, stále sediac na studenom snehu. 10
  • 11. Ticho prerušoval len vzdialený detský spev : „O Ježišku ty si náš, pôjdeš s nami na salaš. Kúpime ti krpčatá, na tie tvoje lapčatá. Budeme ti pískať ti, po valašsky hvízdať ti. Na píšťalke pi-pi-pi a na gajdách di-di-di." 11
  • 12. ZOŠIT DRUHÝKapitola prvá : Kráľovstvo Za sedemdesiatimi siedmimi štítmi ,za sedemdesiatimi ôsmimi mrakmi , zasedemdesiatimi deviatimi planétami , za osemdesiatimi hviezdami , za osemdesiatima jednou kométou, za troma križovatkami, dvomi odbočkami a jednou zákrutou jekráľovstvo, kam živá noha málokedy zavíta. Ťažko sa tam niekto dostane a ťažšie sa dostane odtiaľ. Slnkom zaliate Havinkovo sa topilo v údolí zelene. Na jednom vrchu sa týčilkamenný Búdohrad , pripomínajúci niekoľko psích búd rôznych veľkostí, postavenýchcez seba a na druhom strážna Búdoveža. Spájala ich kľukatá cesta, ohraničenápodivuhodnými obrovskými platanmi obrastenými brečtamni. Mamička stála na kopci v Búdoveži s nízkou ihlancovitou strieškou a cez cimburiesa smutnými očami pozerala na slnko zapadajúce do hmly pod kopcom. Hustá a mliečna hmla sa prevaľovala v údolí a ani len útržky vrcholcov stromovnenaznačovali, že sa pod ňou niečo nachádza. Iba veľké nič. Hmla tam bolaodnepamäti. Hmla bola aj za Búdohradom a nikdy nikto nevedel, čo sa za Hmlounachádza. Azda len Kráľ. Vzdychla si a po líci sa jej skotúľala drobná slzička. „ Havinko môj krásny, aspoň raz by som ťa chcela ešte vyobjímala, „ vzdychla siMamička Pod Búdohradom, na námestí okolo kamennej fontány s vytesanými mačkami ,ktoré chŕlili vodu , bolo rušno. Krik a smiech sa ozýval celým priestorom. Nebolodivu, trhovisko a všakovaké atrakcie ho úplne zaplnili. V stánkoch sa piekli klobásky a klobásky a, samozrejme – klobásky. A občastrochu rozvoniavajúcej cigánskej. K tomu kyslé kosti a kvasené červíky s lesnýmiplodmi. A špecialita Havinkova „V párku rožok “ . Malé psíky sa predierali uličkami, ktoré boli plné zhonu a tlačenice a dožadovačnevyskakovali na stánky s cukrovinkami . Kto by odolal lízanke v tvare mačky,kostičkovej zmrzline, či nebodaj podivuhodnej rúrke z lístkového cestíčka naplnenejsladkým bielkovým snehom- šamrole . Dve šteniatka kokršpaniela s otvorenými papuľkami nemo obdivovali stánoks príznačným menom PSOHRAČKY . Desiatky mačiek, jazvecov a líšiok zo šúpoliadrevené divé králiky rôznych farieb i hrozivo vyzerajúce plyšové diviaky im poriadnezakrútili hlavičkami. 12
  • 13. Zopár čínskych chocholatých psov sa snažilo predávať oblečenie, ale bezúspešne.Ich stánky boli opustené, niet divu, jediný kto sa tu ako tak obliekal bola Tinkerbel,ale aj tá si ošatenie nechala dovážať. Ako a odkiaľ, to bola záhada Havinkova. A aj Tinkerbel. „Nejaké oblečenie, mladá pani ? „ , zaznelo Tinkerbel takmer pri uchu. „Aká som vám ja mladá pani, vy kofa ! “ , Tinkerbel sa rozčúlila takmer do biela . „ Ty frnďa jedna „, mávla trhovníčka rukou. Tinkerbel sa otočila na opätku svojich vysokých červených ihličiek a červenoukabelkou skoro zrazila trhovníčku. Napravila si čiernobielu károvanú čapicu a hrdoodkráčala. Pri klobásovom stánku bolo veru tesno. Vrava vrela medzi kupujúcimi a predavačmia sem- tam sa vyskytla ja menšia strkanica. Biely psík sa víťazoslávne otočil od pultus klobásou na tácke, ktorú mu temer vyrazil obrovský bernardín s desiatimi táckamia malým súdkom pod krkom. Bravúrne sa mu však vyhol a pristál pri menšomhlúčiku. „ Kde sme to prestali ?, „ začal s ústami plnými klobásy . Už viem. Film, film, a ešteraz, páni moji film. To je budúcnosť. Som si istý, že psy raz budú hrať vo filme,„ zasnil sa bielosrstý Danny , Jack Russel s čiernymi fľakmi a skráteným vztýčenýmchvostom a prehltol posledné sústo klobásy. „ Ha, ha , ha. To by nás dalmatíncov muselo byť tak sto a jeden. Nezmysly, stálelen kecáš. Psy a film , počul si ho ? „ schuti sa smial Atos, čiernobodkovanýdalmatínec s tmavými očami. „ Psy vo filme ? , úplná hlúposť, „ precedil cez zúbky Boldy, ktorý vyzeral akobyv okamihu zmiešali kokeršpaniela, foxteriéra, pudla a bradáča. Čistokrvná pouličná zmeska , načo bol však Boldy patrične hrdý. „ Mladý pánko, ponúknite sa , krásne psie sucháre.! „ , zaznel mu hlas predavačkypriam do ucha. Boldyho striaslo. „ Kto by to žral , pani moja ?! „ A granule , mladý pánko ?“ Boldy sa našuchoril. „ Vy nedáte pokoj ! Aké sucháre, aké granule ?! Čo som chorý ? Nie je nad flaksňumäsa. Boli časy, boli, ale sa minuli. „ „ Doba pokročila...“, snažil sa upokojiť trhovkyňu Atos. „ Ale môj žalúdok nepokročil, „ odsekol mu Boldy . „ Ideme na kvasáky ! „ K Boldymu sa prekvapivo pridala Tinkerbel a obaja zamierili ku stánku. 13
  • 14. Pod jemne spratou červenou vlajkou s bielou kosťou, ktorá plápolal na žrdiv strede námestia sa rojili davy, sem tam sa ktosi pristavil na kus reči s veľkýmbielym čuvačom, ktorý rozčúlene rozhadzoval hrubými packami. „ Neznášam neporiadok ! Kto, preboha, pral tú vlajku ?! Toto nie je žiadneKráľovstvo krištáľovej lebky , ale Havinkovo. Rozumiete, Havinkovo ! Ustúp kólia ! „,žartom oslovil čuvač Ištván pyšne okoloprechádzajúcu šeltiu. Šeltia sa zarazene zastavila . Ištván žmurkol na foxteriéra Foxyho , ktorý si vytrvalo zahrabával malú kosť .Foxy sa otrávene pozrel na čuvača a kosť odhodil. „ Ty si len samé žarty a žiadna práca pre vlasť. Všetko vieme ! „ „ Ja viem, že všetko vieš a že všetci všetko vedia...“, vzdychol si Ištván. Foxy sa podlízavo usmial a dodal : „Uvedom si, že magistrátom, dokonca paefectus urbisom nemusíš byť stále ! „ „Ako to myslíš ? Veď náš kráľ je kráľom iba zopár dní ! „ , vystrašil sa Ištván. „Veď práve. A ty máš určite naviac „ , chlácholil ho Foxy. „Ako to myslíš ? „ , zmraštil tvár Ištván. „Rozmýšľaj, Ištván , rozmýšľaj, práca pre vlasť ! „ , Foxy významne zodviholpacku. Ištván zamyslene odkráčal od Foxyho , ale rovno narazil na šeltiu, ktorá muprehradila cestu. Elegantná sýto bledozlatá až mahagónová šeltia zabodla pohľaddo čuvačových očí.„ No dovoľte, ja nie som žiadna kólia, pché. Som šeltia a pochádzam zoShetlandských ostrovoch, „ ohradila sa šeltia. „ Mali ste ma vidieť na chýrnejCruftovej výstave . Ten úspech, tá krása...“ Šeltia zvážnela a ľadovým pohľadom sa pozrie na čuvača Ištvána. Mrazivouiróniou dodala : „ A kto Vám dal to meno , Štefan ? „ „ Dobre viete, že nie som Štefan, ale Ištván. A moje meno, madam ? Mám hopodobne ako vy, madam Esmeralda ... A mimochodom, madam, som magistrát,dokonca paefectus urbis a , ako viete mám na starosti poriadok v meste vneprítomnosti kráľa . „ „ Smola, Ištván, tvoje poverenie je fuč, kráľ sa vracia. „ , uštipačne poznamenalFoxy a Esmeralda sa pobavene zachichúňala Za zvukov brechajúcich fanfár si pyšne až spupne vykračovala čivava Tinkerbel.Veľké uši veľké oči , krátky rovný, zužujúci sa ňucháč a zúfalo malé telíčko .dlhú,jemnú, hodvábnu, splývajúcu srsť, so zástavou na chvoste. Na okamih sa zdalo, že prichádza kráľovná, ale z cesty ju zrazu , za veľkéhojačania trúb a brechania , zmietli dvaja bulteriéri - centurióni na drevenýchkorčuliach. „ Dávajte pozor, sú tu lepšie psi, „ postavila sa Tinkerbel na všetky štyri , vytiahlazrkadielko a úpenlivo si prezeralo tvár. Mohutní centurióni sa postavili na koniec cesty a založili si hrubé a svalnaté packyv bok . Vyzerali úplne rovnako a nebezpečne. Nie nadarmo ich nazývali gladiátormimedzi psami. 14
  • 15. Trúby dotrúbili a dobrechali a spoza horizontu vykročil majestátnym krokom veľký,elegantný pes. Kráľ Šarik. Kráľ Havinkova. Postavil sa pred samotný vchod do búdohradu a okamžite, i keď trochu nemotorne,ho obstúpili centurióni. Kráľ Šarik sa pozrel nadol, pokýval hlavou. Jeho dlhá, sýto zlatogaštanováhodvábna srsť sa leskla v lúčoch zapadajúceho slnka. Šarik si odkašlal a jasnýmzvonivým hlasom oznámil: „ Dnes k nám príde hosť. Hosť zďaleka. „ Dav pod kráľom zašumel. Šarik jemne zodvihol packu a všetci stíchli. „ Pamätajte si – hosť do domu - Boh do domu. „ Jeho pohľad sa mimovoľne stretol s pohľadom Mamičky, ktorá pomaly prichádzalaku Búdohradu. Šarik sa jemne pousmial a prikývol. Oči Mamičky sa rozžiarili šťastím. Šarik si odkašľal a dodal : „ Ehm a zajtra prídu aj kolotoče. „ Nad ich hlavami začali do výšky skákať od nadšenia všetky šteniatka Havinkova. Na hradbách Búdohradu stáli dvaja hrdí a mocní čierni psi s úzkymi hlavamiklinovitého tvaru, s ušami takmer priliehajúcimi k tvári . Dvaja dobermani si vymenilizlovestné pohľady a rýchlo zmizli v útrobách kamenného hradu, vystuženéhodrevom. Boli to Strážcovia Hmly. 15
  • 16. Kapitola druhá : Tmavá kniha Slnko vychádzalo spoza kopca a zo snehovej prikrývky robilo perlové náhrdelníky.Snehové vločky sa trblietali na konároch stromov, na ktorých sedeli uzimené vrabce. Za domom Vilkových rodičov , za starými jabloňami a slivkami stála stará, trochuošarpaná stodola, pred ktorou stál malý smiešny, trošku zhrbený snehuliačik.V humne stodoly sa Vilko s Dominikou po rebríku vyštverali na pôjd a pohodlne sausadili na slame, vedľa veľkého lodného kufra a starého zrkadla. Dominika vybrala spoza šiat starú, trochu ošúchanú a zažltnutú fotografiu. Uprenesa na ňu pozerala a potom si ju jemne pritisla na prsia . Bradou sa oprela o kolená.Vilko jej opatrne vytiahol fotografiu zo zovretia prstov a začal si prezerať krásnumladú, usmievavú tvár, olemovanú svetlými kučeravými vlasmi. Uhrančivé tmavé, aleláskavé oči pozerali priamo na Vilka „ Je krásna, naozaj „, povedal takmer nežne Vilko. „ Zomrela. Zomrela potom, ako som ochorela, “ Dominike sa pri spomienke namamu v očiach zaleskli slzy. „ To je mi ľúto. A ocko ?“ „Ocko. Ocko vraj povedal, že som tomu ja na vine. Ale potom zmizol. Už sme honikdy nevideli, vraj ho kdesi v hore privalilo. „ Vilko sa zarazil, nevedel, čo má robiť, tak Dominiku nemotorne objal. Obaja tichosedeli, až si Dominika vzdychla , vymanila sa z objatia a utrela si slzy a nos doVilkovho kabátu. Vilko sa kyslo pousmial, ale trápilo ho čosi iné. „ A čo teraz, Nika ? Čo budeme robiť ? „ „Viliam, veď to je jasné....“, spľasla Dominika rukami „Nehovor mi Viliam, vieš, že to nemám rád , „ našuchoril sa Vilko. Dominika sa zachichúňala. „ Dobre, prepáč. Ideme ho predsa hľadať. „ „ Koho ?, „ Vilko sa nechápavo pozrel na svoju kamarátku a vrátil jej fotografiu. „ Bože, Viliam, ty si nechápavý. Predsa Ťapka ! „ Dominika sa postavila, zasunula si maminu fotografiu do záhrenia . „ Ideme, „ zavelila. Vilko sa na ňu zdola pobavene usmial. „ Len si ty pekne sadni. A rozmýšľaj. „ „Načo, veď všetko je jasné. Ideme .“ „Nika, ukľudni sa, veď nevieme, kam a ako tam máme ísť. Veď si videla, čo sastalo, nepamätáš ? „ Dominika si vzdychla a odovzdane si sadla do sena. „ Čo budeme robiť ? „ „Rozmýšľať. „ „To nám ozaj pomôže. „ „ Nika, prestaň a skús si spomenúť, čo všetko sa včera stalo. Dominika sa zamyslí. „ No, stavali sme stromček. „ 16
  • 17. „To som nemyslel .„ „Potom sme ho zdobili.“ „Tiež nie. Ďalej.“ „Miesili sme cesto.“ „Nika, prestaň, to mi robíš naschvál ? Dominika sa na neho pozrela podobne uhrančivými tmavými očami, ako jej mamana fotografii. Vilka úplne odzbrojila. „ Tesne pred tým, než zmizol Ťapko. Tam je celé tajomstvo, Nika. Dominika si nervózne začala šúchať nos. Tíško zanôtila. „Na píšťalke pi-pi-pi a na gajdách di-di-di." „Nie, nie, to bola až potom. „ Dominika privrela oči. „No, bola tam modrastá žiara, snežilo, lietali vločky. „ Si blízko . Ešte predtým. No tak Nika, spomeň si. „ Keď sa zotmí uvidia na nebi jasnú hviezdu ! „ Vilko nespokojne pokrútil hlavou. „Ani to nie, trochu skôr. Malo by to byť niečo, niečo, iné. „ Čo také ? „ „Ešte raz zavri oči. Skús si to predstaviť. Spomeň si na Ťapka. Spomeň si na... Jednoducho na niečo, čo si povedala ty, Nika. Niečo tuším, ale si neviem spomenúť. Dominika na okamih akoby znehybnela, zrazu však naplno roztvorila mandľové očia vyhŕkla : „Direktostium „ Dvere na stodole sa s buchotom prudko otvorili. Dominika sa vztýčila a Vilko prestrašene ustúpil. „ Bosorka. “ Vilko zrazu prudko vstal, akoby ho blesk zasiahol. „ Tá kniha. Tá kniha. My sme ale hlúpi ! Tá tmavá kniha. Mám to ! „ Čo za kniha ? O čom to hovoríš ?“ „ Nepamätáš sa , keď si bola maličká tak si mi ju doniesla. Vraj sa jej bojíš.“ „ Maličká. A ty si snáď veľký ?! , „ durdila sa Dominika. „To nechajme teraz bokom... Tá kniha, tá kniha, kde som ju len dal. Jeho pohľad skončil na veľkom lodnom kufri. Vilko ho bleskovo otvoril a vnoril sado jeho útrob. Z kufra vyletovalo všakovaké staré šatstvo , pestrofarebné šatky ahadry. Na okamih Vilko vyliezol von a v ruke držal podprsenku . Dominika znechutene odfrkla a Vilko sa vrhol, späť do kufra. Po chvíli nastalo úplnéticho, prerušované iba občasným zabučaní kráv. Dominika sa prestrašila. „ Vilko, stalo sa ti niečo ? „ Mierne zafúľaný Vilko sa vynoril s kufra. V ruke posvätne držal tmavú, zaprášenúknihu . Rezko vyskočil s kufra a sfúkol prach rovno Veronike do tváre. 17
  • 18. Dominika prudko kýchla. „ Tak ti pekne ďakujem. „ Pred prestrašenými deťmi ležala tmavá kniha so strieborným pentagramom vliatymdo kože. Obaja si sadli a bez slova a pohybu na ňu hľadeli. Možno sa im to iba zdalo, ale obaja sa báli jeden druhému povedať, že tá čiernakniha jemne svetielkuje. A to modré svetlo už niekde videli. 18
  • 19. Kapitola tretia : Ťapko na cestách Pred drobným Ťapkom sa roztvoril tajomný, tmavý veľký les, plný snehua tajomstiev. „ Musí to tak byť. Musí, veď všetci hovorili, že to tak je “ , mrmlal si popod čumáčikŤapko , „ Aj Mamička, predtým, než odišla ...“ Ťapko sa obzrel a cez modrú svetielkujúcu stenu už len matne videl Vilkaa Dominiku. Labkou im zamával, zavrtel chvostom a pomaly sa odťapkával do tmy. Čakala ho dlhá a únavná cesta. Cesta do Havinkova. Pohltili ho stromy a kríčie pochmúrneho a temného lesa. Úzka cesta sa vinulapopod stromy , ktoré sa kývali a mesiac kreslil dlhé tiene na snehu . Kde- tu čosizašuchotalo a občas sa zatrepotali krídla nočných vtákov. Ťapko si spočiatku rezko vykračoval, ale čím viac sa ponáral do tmy lesa, týmpomalšie išiel. Pochytil ho strach. Pre ním tma, za ním tma. Tíško si začalpospevovať, aby sa posmelil. Ale aj tiene vetví proti oblohe vytvárali obrazce, ktoréŤapka desili. „Zelená lúka tmavý les pod oknom šteká veľký pes Vyšteká dieru do dverí radšej mu rýchlo otvorím .“ „Zelená lúka tmavý les po izbe behá biely pes Skôr než mi začne nohu hrýzť obujem čižmy môžme ísť „ Jemnučký vánok sa oprel do Ťapkovej tváre , a ňufáčiku sa dotkli ľadové cencúle,visiace zo skaly. Kdesi počul aj veľmi vzdialený žblnkot vody, ale nevidel ju. V diaľke, medzi stromami sa začal prevaľovať hustá nepreniknuteľná hmla. Ťapko radšej pridal na intenzite svojho spevu. „V prázdnej hlave suchá slama miesto vrecka veľká jama Prázdniny na smotane.“ 19
  • 20. Nastalo úplné ticho, koruny stromov a mraky úplne zakryli hviezdy a mesiac . Ťapkosa započúval do ticha, ale pesnička pokračovala. „Zelená lúka tmavý les vedľa mňa beží biely pes V potoku slnko uvarím do bielych mrakov zabalím“ Ťapko sa vydesene pozeral okolo seba. Pesnička bola síce jeho, ale on ju veru nespieval. Zrazu pred ním zapraskalahalúzka . Mierne začal ustupovať dozadu, ale zadnými pacinkami zavadil o korenemohutných stromov a prekopŕcol sa na chrbát. „V potoku slnko uvarím do bielych mrakov zabalím“ Nad vystrašeným Ťapkom , ktorý zostal ležaťpod osamelým stromom stál veľký amocný pes. Jeho hlava na dlhom klenutom krku nehybne spočinula predŤapkovýminaširoko roztvorenými očami. Bol to Doberman Prvý. Čierny a mlčanlivý . A nebolsám. Spoza stromu sa vynorila aj jeho dvojička Doberman Druhý. „ Sme Strážcovia Hmly, „ vyceril zuby Doberman Prvý a Doberman Druhý siv hrozivej tichosti prisadol. Nebolo kam ustúpiť, ale Ťapko nad tým ani neuvažoval, nedokázal zo seba vydaťani hlások, nie to ešte kráčať. „ Hovoril som, že dnes k nám príde hosť. Hosť zďaleka , „ spoza pokrútenéhostromu sa objavili najskôr uši v tvare písmena V a potom vyšiel so vztýčenýmchvostom foxteriér Foxy, Foxy sa obrátil na Ťapka a posmešne zanôtil : „V potoku slnko uvarím, do bielych mrakov zabalím. Vidíš, aj ja som ju poznal. Foxy podišiel ku Strážcom hmly. „ Hovoril som vám, že príde. Nuž, pamätajte hosť do domu - Boh do domu. Tak sak nemu zachovajte. „ Doberman Prvý sa pozrel na Foxyho s miernym opovrhnutím. „ My vieme, čo máme robiť. „ „ A sme ti vďační za tvoje informácie., „doplnil ho Doberman Druhý „ Kráľovstvo ťa patrične ocení, „ zaceril sa Doberman Prvý „ Môžeme ti dať potvrdenie, „ dodal s miernym nádychom pohŕdania DobermanDruhý. 20
  • 21. „ To je vrchol, tak ja oddane slúžim vlasti, odhaľujem nepriateľov a žiadna vďaka.Kde to žijeme ?! , „ prskal naježený Foxy. Ťapko sa pozeral raz na jedného, potom na druhého, znovu na prvého a potom natretieho. Ničomu nerozumel a otriasol si malú hlávku. „ Šťastné a Veselé Vianoce ,“ osmelil sa Ťapko Traja diskutéri sa strhli, úplne zabudli, že tu ten malý chlpáč vôbec je. Foxy dostal okamžite skvelú náladu a v kŕčoch smiechu sa zvalil na zem. „ No , povedzte, nie je dobrý. Kuknite sa na neho. Ten vôbec nič netuší. Ničomunerozumie. „ „ A prečo by mal ? , „ spýtal sa Doberman Prvý „ Je malý , „ dodal Doberman Druhý „ A hlúpy, „ zazubil sa Foxy. „ Nie, iba malý, „ zlovestne zavrčal na Foxyho Doberman Prvý Foxy sa otriasol , v mihu oka vstal na rovné nohy a zvážnel. „ Veď ja nič, „ zazubil sa „ Niekto iný je tu ten hlúpy. A nielen hlúpy ! , „ zaznel z tmy ženský hlas. Cez svit mesiaca sa zamihotali vetvičky stromov a malý tieň sa premenil na drobnúčivavu Tinkerbel, ktorá sa vynorila z húštiny lesa sa vynorila. Doberman Prvý a Doberman Druhý z výšky pozorne, ale mierne pohŕdavo sledovalipsíka so zástavou chlpov na chvoste, Veľkými ušami a veľkými očami . Bolo sa všakna čo pozerať . Čiernobiely kostým Tinkerbel z tvídovej látky s pozlátenými gombíkmi s dvojitýmpísmenom C dopĺňal perlový náhrdelník a cez rameno a krk čierna kabelkas retiazkou. Všetkým, okrem Ťapka, vyrazila dych. Ťapkovi sa zapáčila ihneď potom, ako naneho sprisahanecky žmurkla. Doberman Prvý si odkašľal. „ Tinkerbel, uznávam, že kostým je úžasný, ale ... „ „...my sme Strážcovia hmly, „ doplnil ho Doberman Druhý „A tu nemáš čo robiť, “ snažil sa uzavrieť debatu Doberman Prvý „ A on ?, koketne zatočila kabelkou Tinkerbel a packou ukázala ma Foxyho „Nezahováraj, tu kladieme otázky my, „ nervózne odvrkol Doberman Prvý. Tinkerbel si vybrala z kabelky zrkadlo a začala si prezerať tvár, potom vytiahla rúža jemne si pretrela pysk. „ Pozrite sa chlapci, život je raz taký, že niekto sa zabáva a niekto robí somarinyako je stráženie nejakej pary.“ 21
  • 22. „To nie je para,“ oboril sa na Tinkerbel Doberman Prvý. „ Tak, mráčik, mračno, mrak, oblak, chmára alebo opar .“ „ Je to hmla , žiaden mráčik, mračno, mrak, oblak, chmára a ani opar . Hmla ahmla nie je zlá.“ Doberman Prvý „Hmla nie je nepriateľ.“ Doberman Druhý „Hmla ťa chráni.“ Foxy „Tak a dosť, Vy ste jej na to normálne skočili., Ako si sa sem vlastne dostala ?,„ zasyčal Doberman Prvý „ No, poznám skratku, “ zaškerila sa Tinkerbel. „Nemáš tu čo robiť. A ani on ! „ prísne vyštekol Doberman Prvý „A vieš aké sú pravidlá,“ dodal Doberman Druhý Na malú čistinku nad húštinou zrazu dopadlo mesačné svetlo. „Ja snáď zle vidím, „ pretrel si oči Foxy a zvalil sa na chrbát. Doberman Prvý a Doberman Druhý sa obrátili a od prekvapenia si takisto packamipretreli oči. Na čistinke vrtel skráteným vztýčeným chvostom Danny , bielosrstý Jack Russels čiernymi fľakmi na tele. „ Ozaj, chlapci neviete ako najkratšie by som sa dostal na najbližšiu železničnústanicu ?, „ spýtal sa smrteľne vážne Danny. „To je sprisahanie proti bezpečnosti ! , zajačal Foxy. „ Skôr niečo iné. „ pokrútil hlavou Doberman Prvý „Čo ? , „ nechápavo sa na neho obrátil Doberman Druhý. Na odpoveď však už bolo neskoro. „Bež za mnou !, “ strčila Tinkerbel do Ťapka, ktorý na chvíľočku zaváhal, ale keďvidel čivavu, tak sa za ňou prudko rozbehol. Tinkerbel skočila do húštiny a Ťapko ju nasledoval. Za nimi prifujazdil aj Danny. „ Pasca, „ sucho skonštatoval Doberman Prvý „ Za nimi, „ skríkol na Strážcov hmly rozčúlený Foxy. „ Už je neskoro, „ odfrkol si Doberman Prvý „ Sú fuč, „ , dodal sucho Doberman Druhý „Nikdy nie je neskoro. Pre vlasť, nikdy ! , „ o dušu zakričal Foxy a skočil do tmytmúcej. Doberman Prvý sa pozrel na Dobermana Druhého a obaja pokrútili hlavou.Doberman Prvý si vzdychol a pomalým neochotným krokom sa vydal ku húštine.Doberman druhý ho poslušne nasledoval a oboch pohltila tma. Ťapko mal pocit, že je v tuneli. Takom malom, stiesnenom. Spomenul si, ako raz neposlúchol Mamičku a vkročil do tunela pri Mestečku, hoci tomal zakázané. Opäť pocítil tú zmes strachu, ale aj radosti z neznámeho. 22
  • 23. Teraz ho šľahali vetvičky kríkov a pred sebou videl iba zástavu chlpov na chvostečivavy, ktorú nasledoval. Poháňalo ho aj silné dychčanie , ktoré počul za sebou, ale nevedel, že je toDanny. Premkýnala ho hrôza, že je to Doberman Prvý a Doberman Druhý, Strážcoviahmly. A mal pravdu. Doberman Prvý a Doberman Druhý túto cestu nepoznali a o to divšie bežali. Foxyhoani nepredbehli, ale preleteli priamo cez neho. Foxy ostal ležať na snehu, z ktorého občas vystupoval mach, s vyplazenýmjazykom a vytreštenými očami. Ťapko uháňal, čo mu dych stačil, ba aj čo nestačil. V behu sa obzrel a s hrôzouzistil, že vidí oči dvoch dobermanov. Oči sa mu rozšírili hrôzou. Tmavý tunel saznenazdajky oslepujúco zosvetlil. Zaliala ho nekonečná beloba. Beloba snehu a lúčov slnka. S úžasom sledovalmiesto pod sebou. Bol si istý, že je tam, kde chcel byť. Usmievala sa na neho podivuhodná zmes kokeršpaniela, foxteriéra, pudlaa bradáča . „ Vzduch je čistý, „ privítal všetkých Boldy Ťapko stál na Búdoveži a pozeral sa spolu s Tinkerbel, Dannym a Boldym naHavinkovo . Až teraz si uvedomil, že bežal celú noc. Oči sa mu zatvárali. Chcelo sa mu spinkať. 23
  • 24. Kapitola štvrtá : Havinkovo Pod kamennou búdovežou pri kamennom stole sedeli pohodlne na stoličkáchz prútia čivava Tinkerbel , bielosrstý Jack Russel s čiernymi fľakmi Danny ,čiernobodkovaný dalmatínec Atos , milá zmes kokeršpaniela, foxteriéra, pudlaa bradáča Boldy a elegantná šeltia Esmeralda . Iba čuvač Ištván stál nesmelo nad nimi a hľadel na Havinkovo. Slnkom zaliate Havinkovo sa , ako vždy, topilo v údolí zelene. Oproti nim sa týčilmajestátny kamenný Búdohrad .Slnko však stálo už dosť nízko a Ištván sa pozrel nasvojich sediacich priateľov s obavou v očiach i hlase. „Nemám z toho dobrý pocit.“ Šeltia Esmeralda položila na stôl kamennú šálku a slastne si vzdychla. „Len pokoj, Ištván, Nebo má svoje čaro. „ Dalmatínec Atos súhlasne prikývol. „ Veď si sadni, Ištván, niet nad skvelú kosťokávu. Ištván iba nervózne mávol rukou a svoj znepokojený pohľad upieral kamsi dodiaľavy. Elegantná sýto bledozlatá až mahagónová Esmeralda privrela oči. „Žiadna obyčajná kosťtokáva, môj milý Atos , ale KosťoCafé frappé de Paris Naučilma ju piť Beauceron s nádherným menom- Eros du Lys d´ Ophelie. Samozrejme nachýrnej Cruftovej výstave .“ Boldy varovne nespokojne zavrčal. „Máš recept ?, „ zaujalo Atosa Esmeraldino rozprávanie „Iste. Uvaríš asi dvakrát silnejšiu kávu než zvyčajne. Naleješ do džbánu a pridášškoricu a klinčeky. Nesmieš zabudnúť na podrvené kosti a potom...“ Džbán sobsahom postavte aspoň na hodinu do chladničky. Po ochladení obsah džbánunalejte cez sitko do mixéru. Pridajte smotanu, kocky ľadu a cukor. Mixujte, dokedy saprísady nespoja a nespenia. Nalejte do vychladnutých pohárov a posypte hoblinkaminastrúhanej čokolády. Boldymu sa tieto reči nepáčili, celý čas mal namosúrený výraz v tvári a napokon sastriasol. „ Už s tou kosťoukávou neotravujte. Je to obyčajný zradca. Krysa.“ „ A mali sme to servírovať so slamkou skôr, ako opadne pena ! „ urazene si odfrklaEsmeralda . „ Foxy je uvedomelý občan Havinkova, „ dodal Ištván. „Občan ? V kráľovstve? Snáď žartuješ ? „ , zasmial sa Danny. „Máme pomerne liberálne kráľovstvo. A osvieteného vládcu, „ obrátil sa kuDannymu Ištván. „No, prehovoril magistrát hlavného mesta...“ 24
  • 25. „Magistrát, paefectus urbis..., dôrazne sa ohradil Ištván. „Iste, a aj tak je to podlý zradca., vyfrkol Boldy. „A dobre vieš , že mám na starosti poriadok v meste v neprítomnosti kráľa ,„ ohradil sa čuvač. „ Prestaňte a nerušte ich.“ Na balkóne nad nimi sedel majestátne Kráľ Šarik. Všetci rýchlo dopili kávu a prudko sa postavili. Aj Ištván by dopil kávu, keby nejakúmal a aj by sa postavil, keby už nestál. Ťapko ležal na chrbte a jeho pacinky smerovali k nebu. Nehybný nevyzeral veľmiživo, ale tiché skučanie zo sna a jemné trhanie koncov paciek naznačovali, že je živýaž- až. Otvoril oči a olizol sa. Nad sebou videl jasné belasé nebo bez obláčkov, ktoré muznenazdajky zatienila niečia tvár. Tvár, ktorú už videl. Tvár, ktorú poznal. Tvár, ktorúmával pred sebou, keď zaspával, tvár, ktorú mával pred sebou, keď spal a tvár,ktorú mával pre sebou, keď sa zobúdzal. Bola to jeho milovaná Mamička. Ťapkova tvár sa rozjasnila. Vyskočil na rovné nohy, celý sa otriasol a skočil. Pristálrovno Mamičke v náručí. Mamička si ho nežne privinula a jazykom mu olízala maléušká. Ťapko sa šťastne rozosmial. „ Maminka moja. „ ! „ Synček môj jediný.“, s láskou sa na Ťapka zahľadela Mamička. Ťapko zoskočil na zem ,zvážnel a vyčítavo sa pozrel na Mamičku. Začal neposedneobiehať okolo nej a dobiedzať. „ Kde si len bola ? Tak dlho som ťa hľadal ! Na námestí , na cintoríne , ale aj vkostolíku a nenašiel som ťa ani v cukrárni, ale odtiaľ ma vyhnali. „ Mamička smutne pozrela na malú, kučeravú a mierne rozčúlenú hlávku pod sebou. „ Nemohla som, synček, ale bola som stále s tebou . „ „Ja som ťa nevidel !, „ naoko odfrkol Ťapko. „Ver mi, videla som každý tvoj krok, každý tvoj dych a každú tvoju slzičku. „ „ Schválne. Čo som robil včera ? Mamička pokrútila hlavou a pousmiala sa. „ Si ty tvrdohlavec. Ako tvoj otec. Ťapko spozornel. „ Ocko ? „ „Inokedy synček, inokedy. „Kde je ocko ? „, nástojčivo opakoval Ťapko. „ Isto príde. Neskôr ,“ upokojovala Mamička Ťapka a rozhodným hlasompokračovala : „Tak dobre. Takže včerajšok. A skrátená verzia. Tmavé trhovisko ,žlté svetloz pouličnej plynovej lampy, sniežik, ktorý padá na uška , vločky a potom tvoje ľavézvesené uško. „ 25
  • 26. Ťapko pozeral na mamičku s otvorenými ústami, potom sa spamätal a mávolpacinkou. „ To by mohol povedať každý.“ Mamičke začalo trhať kútikmi, ale ovládla sa. „ Mladému pánovi to nestačí. A čo tak zelená guľôčka hrášku, ktorá sa zastavilapred tvojim ňufáčikom ? A svetielkujúca priesvitná modrá stena . A stromy a kríčiepochmúrneho , temného lesa. Úzka cesta , mesiac a dlhé tiene na snehu ? Ťapko mierne ustupoval pred Mamičkou, akoby mal strach. Mamička začala tíško spievať. „Zelená lúka tmavý les pod oknom šteká veľký pes Vyšteká dieru do dverí radšej mu rýchlo otvorím .“ „Zelená lúka tmavý les po izbe behá biely pes Skôr než mi začne nohu hrýzť obujem čižmy môžme ísť Ťapko zvesil obidve ušká. „ To nemôže povedať každý.“ Mamička sa šťastne rozosmiala a ňufákom drgla do drobnej bielej hlávky. „ Nemôže. Iba Mamička, ktorá...“, pozrela sa na Ťapka a zarazila sa. Ťapkove ušká sa vztýčili ako malé anténky. „Mamička, ktorá čo ? „ „Mamička, ktorá sa na teba, chrobáčik, stále pozerá a je stále s tebou. „ Obaja stáli pod ihlancovitou strieškou na druhej strane kamennej strážnejBúdoveže . Ťapko hľadel na prudký zráz, ktorý sa končil v slnkom zaliatej cesta so stromami,ktoré ešte nikdy neocikal a podivuhodnými zelenými hadmi okolo nich. Fascinovanepozeral na niekoľko psích búd rôznych veľkostí, postavených cez seba. Na kamenný Búdohrad. Zmätene vyvrátil hlávku smerom nahor. „Kde sme to, vlastne, mamička moja ? Prečo som tu ? A ako som sa sem dostal ? „spýtal sa priškrteným hlasom. Mamička si vzdychla. Vedela, že bude musieť odpovedať, len nevedela ako začať. „ Prišiel si sem preto, lebo si na mňa myslel práve vtedy, keď som myslela ja nateba. Vieš, chrobáčik môj, toto, čo okolo seba vidíš je Havinkovo. „Aj ja som havinko, „ zasmial sa Ťapko. „Hej, „ prikývla Mamička, „ a Havinkovo je psie nebíčko. A tvoja Mamička jev nebíčku. Nemohla som vtedy prísť ani na námestie , ani do kostolíka a ani docukrárne. Nemohla som prísť za tebou nikam, synček môj . A ani nikdy nebudemmôcť. Ale vždy budem len s tebou “ 26
  • 27. Ťapko sa spýtavo pozrel na Mamičku a potom opäť uprel zrak na prudký zráz podsebou a stromy, do ktorých sa začal opierať jemný vánok. Zvesil ušká a po líci sa mu začal kotúľať malá slzička. Mamička mu pacinkou zotrela slzu. „ Ale vždy budem len s tebou, chrobáčik, “ pohladila ho po strapatej hlave ,„ Ničvšak nie je dokonalé, ani Havinkovo . Iba láska. Taká, aká je moja, chrobáčik môj.K tebe, „ pritúlila si Mamička Ťapka labkou k sebe. „ Ale ja nie som chrobáčik, „ naoko sa durdil Ťapko, s radosťou, zmiešanous obavami, ktorým nerozumel , sa privinul ku svojej Mamičke. Pod Búdovežou takmer v pozore stáli čivava Tinkerbel , bielosrstý Jack Russels čiernymi fľakmi Danny , čiernobodkovaný dalmatínec Atos , milá zmeskokeršpaniela, foxteriéra, pudla a bradáča Boldy a elegantná šeltia Esmeralda . Magistrát, paefectus urbis Ištván, samozrejme, stál vo vzornom pozore. Kamenný stôl bol uprataný a leskol sa, čo neušlo pozornému zraku Kráľa Šarika.Uškrnul sa, nozdrami zhlboka vtiahol vzduch a zvážnel. „O chvíľu dorazia strážcovia. Cítim to. Atos je čas , “ ticho poznamenal Kráľ Šarik. Atos prikývol a podišiel k Mamičke a Ťapkovi. Pacinkou im naznačil, aby honasledovali. „Veď si Kráľ. Unavuje ma to. Toto je naše nebo. Psie nebo. Načo tie boje ?,vzdychol si Danny. „Práve preto. Pre poriadok a pre kľud , „ odpovedal kráľ Šarik, „ Každý tu má svojemiesto. Aj paefectus urbis .“ „ Ďakujem, Vaša Výsosť, „ uklonil sa Ištván. „ Aj Strážcovia hmly, „ dodal kráľ Šarik. „Tých síce nechápem ,Vaša výsosť, ale ako celok to chápem, Vaša výsosť, lennechápem, Vaša výsosť ,načo sú nám tie rozbroje a boje, „ mierne posmešne dodalDanny „ Tri krát Vaša výsosť v jednej vete. Buď si robíš žarty, alebo... No nič, všetko saukáže, keď prídu hostia, „ zvážnel kráľ Šarik. „Ale, veď hosť už dorazil, ,Vaša výsosť, „ namietol Danny, ktorý by si však radšejtú Vašu výsosť odpustil. „Nemyslel som malého Ťapka ,“ fľochol Šarik zlovestne na Dannyho, ktorýstiahol chvost medzi nohy. Tinkerbel , Danny , Atos , Boldy , elegantná šeltia Esmeralda, ba aj Magistrát,paefectus urbis Ištván ostali stáť s otvorenými ústami. „ Preboha, ďalší ?. „ zvolali naraz. „Neberte jeho meno nadarmo, „ pokáral ich Kráľ Šarik „ A...Kto teda ?, s údivom sa spýtali naraz všetci. Isto by sa spýtal aj Atos, ale ten už tu nebol. „ Hostia, „ tajomne sa usmial kráľ Šarik a bez vysvetlenia zišiel na kľukatú cestupod obrovskými platanmi obrastenými brečtamni. 27
  • 28. Ištván spýtavo hľadel na oblohu a krútil hlavou. „ Búrka ? A z čoho ? Veď je čisté nebo. „ Obloha jemne svetielkovala jemnou modrostriebristou farbou . Slnko pomaly zapadalo za hory a jeho sýta červeň sa rozlievala po krajinea odrážala sa od číreho jazierka , skrytého v húštine žihľavy a malinčia. Atos zametal stopy v hline až sa napokon zastavil a odkryl kríky. Stál pred úzkymvchodom vedúcim do zeme. „ Sme na mieste. Tu ho nikto hľadať nebude., „ usmial sa Atos na Mamičkus Ťapkom. Mamička vďačne prikývla a s láskou sa pozrela na Ťapka, ktorý šťastne cupital zaňou do skrýše. Atos za nimi zavrel dvere, upravil kríky do pôvodnej podoby a zamietol poslednéstopy. Vydýchol si, utrel si znoj z čela pacinkou a ľahol si na chrbát. „ Na nebo to začína byť mimoriadne napínavé. Vitajte v Havinkove. „ 28
  • 29. Kapitola piata : Pátracia akcia Vilko bežal za Veronikou hore kopcom na zasneženú lúku nad Mestečkom.Dominika niesla v oboch rukách Tmavú knihu , jej zlatisté vlasy osvetlené slnečnýmilúčmi viali mrazivom vetre a z úst jej vychádzali teplé obláčiky pary. Zastavila sa na rúbanisku , odstránila záľahu snehu z veľkého pňa a knihu položilado stredu. Namáhavo dychčiaci Vilko sa brodil cez snehové záveje a napokon sa horeznačkyzvalil do snehu. Dominika pokrútila hlavou. „ Vy chalani nič nevydržíte.“ Vilko sa vydýchal a postavil sa. Sneh mu zaprašťal pod topánkami. Vážnympohľadom si zmeral Veroniku. „ Vieš , môj otec mi hovorieval, že ste akýsi divní. „, začal Vilko opatrne. „ Ako to myslíš , divní ? Vyzeráme inak, ako vy ?„ „ To nie, ale...“ „ Jeme niečo iné ako ty ? Mačky, psov alebo myši ?“ „ Nie, ale...“ „ Mám snáď tri nohy, štyri uši a dve hlavy ? „ „ Nie, ale...“ „ Som bosorka na metle ?“ Vilko sa Veronikiných slova normálne zľakol , zarazil sa a na okamih akoby onemel.Potom vyhŕkol. „Čarodejnica odlieta komínom na sabat .Ste vraj Bosoráci. „ Dominika sa neveriaco pozrela na Vilka a zasmiala sa. Keď však z jeho výrazuzistila, že to myslí vážne, tvár sa jej začal kriviť do plaču. Vilko si slzy nevšímal a detsky kruto pokračoval ďalej. „ Vieš, v našom meste strigy upaľovali ešte nedávno. Dávali totiž piť ľuďom vovode živé striebro, umývali vo vode živé žaby a ľudia potom na smrť vyschli.Premieňali sa na mačky a privolávali búrku z vreca remenného. „ Dominika si utrela tvár do rukáva šiat a vstala. Pomalým krokom podišla ku knihe,ktorá bola stále položená na pni. Vilko sa oprel o peň a dôrazne sa spýtal Veroniky. „ A teba kto učil stridžiť, striga jedna ? “ Dominika si ho nevšímala. Jej pozornosť patrila Tmavej knihe. Oči sa jej zúžili. Tichým hlasom začalarozprávať a na Vilka sa ani neobzrela. „ Moja mama nebola žiadna bosorka. Ani jej mama. Nikto z našej rodiny. „ 29
  • 30. Dominika zobrala do ruky Tmavú knihu a pomaly sa obrátila. Zlovestným pohľadom fľochľa na Vilka. „ Ale mama hovorievala, že videla čerta mnohokrát v podobe čierneho capa, „ zodvihla ruku a prstom ukázala za Vilka. Stál za ním čierny cap a jeho brada, rohy a oči neveštili nič dobré. Vilko s rozšírenými očami od strachu pomaly ustupoval, až zakopol o peň a spadol na zadok. „ Čert ! Čert ! ,“ jačal Vilko. Vilko sa prežehnal a cez zuby zadrmolil krátku modlitbu. „Odpusť mi moje hriechy, Pane, odpusť mi moje hriechy Ježišu, zabudni a odpusť, aký som bol. Amen. „ Cap sa strhol, odfrkol si , zamečal a zmizol dole zasneženou stráňou. „Komínom som sem priletela, ty truľko, „ smiala sa bezstarostne Dominika, až saprehýbala. „ Ja som ja a cap je cap, „ položila Dominika Tmavú knihu na peň a ponúkla Vilkoviruku, aby mu pomohla vstať. Vilko sa ešte prestrašene pozrel na miesto, kde stál predchvíľou cap a po krátkom zaváhaní prijal ruku a vstal. Začal sa oprašovať až sa okoloneho vírili striebristé priezračné snehové vločky. Dominika mu nežne zotrela zvyšok snehu z čela. Vilko sa na ňu pozrel a sklopil zrak. „ Prepáč mi to, „ hlesol. „ V poriadku, ale možno máš pravdu. „ Vilko sa preľakol, ale Dominika ho tíšila pohybom rúk. „ Iba tak trošku, trolilinku. „ Vilko sa poškrabal na hlave, ničomu nerozumel. „Moja mama naozaj nebola bosorka. Ale predtým, než umrela mi čosi povedala.Vtedy som tomu nerozumela. Vlastne tomu nerozumiem ani dnes. „ „ Čo ti povedala ? Niečo ako - je dokonané“,. „ nesmelo hlesol Vilko, aby vzápätíoľutoval svoje slová. Dominike sa zúžil zrenice, potom sa nadýchla, že mu niečo povie, ale rozmyslela sito. Viac myslela na to, čo ich čaká a asi ani neminie. „ Už to neviem zopakovať, ale znelo to ako : Vždy sa pozeraj tam, kam sa nepozeráša nepozeraj sa tam, kam sa pozeráš. „ Vôbec ničomu nerozumiem, „ rozhodil rukami Vilko. „Nevadí, „ kývla rukou Dominika a pokračovala : „ Spomínam si iba na niektoré slováa jednu vetu. „ „ Bolo tam aj direktustium ?, „ opatrne sa spýtal z čertovskej príhody ešte stálemierne preľaknutý Vilko . Dominika prikývla. „ Dievčatko moje, vždy nasleduj len seba. Svoj cit, svoju lásku. To ťa dovedievšade. Direktusim. „ Dominika akoby počula mamin hlas a jej tvár pred sebou. „ Tomu už rozumiem. Aspoň myslím...,“ dodal Vilko. 30
  • 31. Dominika sa opäť sústredila na Tmavú knihu, ktorá bola stále položená na pni. Zobrala ju do ruky a otvorila. Na líci knihy bola silueta menšej dlane. Dominika si prezrela svoju dlaň a potom ju opatrne položila na siluetu v knihe. Sadli ako uliate. Okolo dlaní sa zadymilo a jemne zablyslo. Dominika vystrašene odskočila a pozerala si na dlane. Vôbec neboli spálené. Vilko sa prežehnal. Kniha sa sama roztvorila a začala sa jemne vznášať nad pňom. Pomaly sa nakláňala k Veronike a strany sa samé listovali. Listovanie zrazu ustalo a kniha zažiarila. Dominika privrela oči . Tichým hlasom prehovorila, ale nebolo jej dobre rozumieť. Prudko otvorila oči a pomaly sa obrátila ku Vilkovi. Vilko pokrútil v obave hlavou a začal ustupovať. „Čerta už nie.“ Dominika cítila v celom tele silu, rozlievala sa jej všade a ruka jej priam brnela energiou . „ Abdus, „ povedala Dominika a dlaňou ukázala na knihu. Tá sa so zreteľným sykotom zavrela a jej žiara pohasla. Vilko zavrel doteraz od úžasu naplno rozovreté ústa. „Vždy sa pozeraj tam, kam sa nepozeráš a nepozeraj sa tam, kam sa pozeráš. Je to také jednoduché, „ zasmiala sa Dominika. „ Teraz už ničomu nerozumiem. A bojím sa. Trochu,“ ticho dodal Vilko. „ Vilko, vždy sa pozeraj tam, kam sa nepozeráš a nepozeraj sa tam, kam sa pozeráš. Bolo to zaklínadlo ku knihe. Neviem, čo to znamená, ale zistíme to. Ale teraz to nie je dôležité. „ „Ja neviem , čo je dôležité. Vlastne viem, idem domov.“ „Teraz nemôžeš, veď ideme za Ťapkom. A ja si musím spomenúť na tie slová. „Aké ? “, povedal s obavou v hlase Vilko. „Slová ako, ako... Flammigerus ! , „ vykríkla Dominika. Vilko mávol rukou a v zúfalstve si sadol do snehu a rukou ukázal za Veronikinchrbát. Dominika sa prudko obrátila. Oblohu ožarovali vysoké plamene, ktoré šľahali z korún stromov a osvetľovali snehna oranžovo. „ Imber, „ zakričala vydesená Dominika s dlaňou namierenou na horiaci les. Nad korunami stromov začal puchnúť veľký mrak, z ktorého šľahali blesky a liala sa voda. Oheň zmizol. „ Malá chybička,, „ zazubila sa ospravedlňujúco Dominika na Vilka. „ Idem domov, „ rezolútne vyhlásil Vilko a pomaly sa vybral dole zasneženou stráňou. „ Ťažko. Máme povinnosti. Hiemso Direktosium Mobilitas ! , „ Obloha nad Mestečkom sa zatiahla a temné mraky sa začali približovať. V strede tmavých mrakov sa objavil snehový vír, ktorý sa rýchlo a ešte rýchlejšie približoval. Vo vnútri svetielkoval jemnou modrou farbou. 31
  • 32. Vilko si to však nevšímal a so zvesenou hlavou si kráčal dole svahom. Snehový víchor sa približoval. Dominika chcela vykríknuť, ale z hrdla jej nevyšielani hlások. Zakryla si ústa rukou. Vír zahalil Vilka, schytil ho a vyniesol do výšky. Dominika videla Vilkovu približujúcusa vydesenú tvár. Dominika nemala možnosť uniknúť, siahla po knihe a dala si ju zakabátik v poslednej chvíli. Zahalila ju namodralá žiara a snehová triešť. 32
  • 33. Kapitola šiesta: Panika Tichý sneh padal na nočné Mestečko a prikrýval ho čoraz väčšou snehovouperinou. Útulné námestie so sochou svätého Floriána uprostred pred kostolomsvätého Michala Archanjela bolo celé pod snehom a veru ani kúsok kamennej dlažbynebolo vidno. Stíchnuté a stmavnuté obchody Starožitností, Cukrárne Tety Nelly ,Pekárne , či Bicyklov a šijacích strojov vrhali na belobu mihotavé svetlo so sporoosvetlených výkladov. Stromy v svetle plynových lámp vrhali pohyblivé tiene naosamelé zasnežené lavičky . Za tmavým koncom Mestečka , v ústrety tmavého veľkého lesa , kráčala mĺkvaskupina mužov s fakľami , lampášmi a svietidlami .Mihotajúce sa svetlo sa odrážalood snehových vločiek, lámalo sa vo farebných odleskoch. Dominikin brat si očistil baranicu od snehu a vzdychol si. „Neviem, prečo som bol na Dominiku taký... Akosi to nezvládam. “ Vilkov otec zodvihol fakľu nad hlavu a osvetlil tvár okolostojacim. „To už nie je podstatné. Teraz si tu, a to je podstatné. Urobil si správnu vec. Amusíme ich nájsť. Ja syna nestratím, „ povedal tvrdým hlasom. Dominikin brat odhodlane prikývol. Skupina mužov sa ocitla pred lesom. Tma plná snehu a tajomstiev ich desilarovnako ako všetkých pred nimi . Ťapka nevynímajúc.Vilkov otec sa opäť zastavil, jeho fakľa osvetlila mužov okolo neho . „ Dnes je deň Božieho narodenia. Všetci sme mali byť s rodinami doma. Ale, môjsyn Vilko a malá Dominika neprišli domov celú noc. Máme so sebou oheň a v tentodeň má oheň veľkú moc. Našich maličkých ochráni. Budeme hľadať, až pokým ichnenájdeme, „ oslovil ich rozhodným hlasom. Polovica mužov súhlasne zamrmlala. „ Les je hlboký a zradný, „ zaznelo nesmelo z húfu. „ Musíme ísť k rodinám, „ vykríkol malý muž so striebornými okuliarmi a sfúkolsviečku v lampáši. „ V tej zime to nemohli vydržať. Nemá to zmysel, „ mávol rukou vysoký bradatýmuž v koženej šiltovke , narazenej na oči. Aj pod svetlom fakle bolo vidieť, ako Vilkov otec zbledol a rysy jeho tváre stvrdli. Zopár mužov sa od skupiny odpojilo a vracalo sa pomalým krokom späť doMestečka. Zo dvaja, zo traja sa obrátili, ale nevrátili sa. Vilkov otec zaťal zuby a vykročil. „ Ideme. Strácame čas. „ Veronikin brat prikývol a obaja spoločne vkročili do tajomného tmavého a temnéholesa. „ Aj ja som mal byť iný. Veď o nič nešlo. A akú náladu má človek na Štedrý večertaký bude po celý rok. Nakoniec, bol to chutný havinko., „ tíško poznamenal Vilkovotec a zodvihol vysoko nad hlavu fakľu. 33
  • 34. Dominikin brat sa striasol. Desili ho podivuhodné obrazce, ktoré vytváralo svetloz ohňa fakiel a lampášov . Desilo ho, že jeho malá Dominika je kdesi tam, vo vnútrihlbokého tmavého húštia v surovej zime. Desilo ho, že aj jeho zásluhou. Pokrútilhlavou a rázne vykročil. Sneh im vŕzgal pod nohami a nad hlavami zahúkla sova. Sneh sa sypal a sypal. 34
  • 35. Kapitola siedma : Hmla Studený vietor fičal okolo Búdoveže na kopci nad Havinkovom. Pod nízkouihlancovitou strieškou stáli Doberman Prvý a Doberman Druhý a cez cimburiesledovali každý pohyb. Zúbožený Foxy, s chlpami trčiacimi všetkým smermi a jedným, mierne zvesenýuchom, sa doplížil pod búdovežu. „ Boli tu , „ zlostne zasyčal Doberman Prvý. „ Dostaneme ich, Všetkých, „ dodal Doberman Druhý a čumákom zlostne rozhádzalseno na zemi. „ Sme Strážcovia Hmly, „ vyceril zuby Doberman Prvý a Doberman Druhý lenprikývol. „ Že vraj psie nebíčko . Havinkovo a psie nebíčko ? Nezmysly, hlúposti a taľafatky, „ odpľul si Foxy a pohŕdavo pokračoval : „ Nebo je len eschatologická realita,vyjadrujúca blažený stav človeka po smrti, nič viac. „ Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na neho s údivom obzreli a obaja pokrútilihlavami. Foxy pozorne ovoniaval kamenný stôl a potom si vzdychol. „Zase to prekliate KosťoCafé frappé de Paris . A veru nikdy mi nič neostane.Nebíčko ! Pché, aké nebíčko, veď to majú len ľudia, nie nejaké psiská. Pán Boh nanás jednoducho zabudol., tak je to ! „ Z jasného neba zahrmelo a v belejúcej sa stope zasvišťal blesk a udrel tesnevedľa Foxyho chvosta . Foxy zjajkol a začal si fúkať postihnuté miesto. Doberman Prvý sa pozrel ne nebesá . „ Neprovokuj ho , „ sucho poznamenal „Jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím! “ vzdychol si Foxy, spýtavo sa pozrelna Strážcov hmly a odkašlal si. „ Mám jednu otázku. „ „Iba jednu ? „, otrávene a pozrel na Foxyho Doberman Prvý „Iba, „ prikývol Foxy. Foxy sa pozeral pred seba , ale nepokračoval. Ticho by sa dalo priam krájaťa porcovať Foxy si opäť silene odkašlal. „ To fakt nikto nie je zvedavý ? „ „Nie.“, sucho mu odsekol Doberman Druhý. „ Aha. „ , urazene mykol hlavou Foxy. Doberman Prvý a Doberman Druhý mĺkvo pozerali pred seba a Foxy opatrnefľochol z jedného na druhého. Po chvíli dusivého ticha to Foxy nevydržal a spustil. 35
  • 36. „ Prečo nemáme sneh ? Prečo je stále pekne ? Prečo ? Prečo je všetko zelené ?Prečo máme stále klobásky ? Prečo ? Prečo máme stále cigánsku ? Prečo ? Prečomáme stále kyslé kosti , kvasené červíky s lesnými plodmi ,v párku rožok . Prečo?Prečo máme stále lízanky , kostičkovú zmrzlinu a šamrole . Prečo ? Prečo máme ,dočerta, tú KosťoCafé frappé de Paris ? Prečo ? Prečo raz nemáme nič . Zholaničovaté nič ?! , „ sypali sa z neho nezadržateľne slová . Doberman Prvý a Doberman Druhý pomaly obrátili hrozivé úzkehlavy klinovitého tvaru, s vysoko nasadenými zvesenými ušami ku Foxymu. „A načo je nám hmla ? „ , dodal Foxy priškrteným hlasom. Ticho by sa dalo priam krájať a porcovať , ale tentoraz by sa nedalo veru jesť . Ani hlt. Doberman Prvý a Doberman Druhý stuhli, stali sa takmer nehybnými sochami.Po, pre Foxyho nevydržateľnej pauze , Doberman Prvý sa pozrel do jehoprestrašených očí. „ Niečo si sa pýtal ? „ , zavrčal. „ Ako si to myslel ? „, hrozivo dodal Doberman Druhý. „ Som dobrý občan. Bohabojný a rád informujem kompetentných. Len, akosi, mámmálo informácií. Chcem vedieť načo je nám hmla ? „ Nič si už raz mal. Ale inde a inokedy. Ale keď to tak veľmi chceš , odpoviem ti.Bolo všetko zelené, keď si bol nažive ? Mal si klobásky, cigánsku kyslé kosti , kvasenéčervíky,v párku rožok ,lízanky , kostičkovú zmrzlinu a šamrole , keď si bol nažive ?A mal si vôbec niekedy v tom svojom živote KosťoCafé frappé de Paris, kým Ťaneprešlo auto ? „ Foxy zvesil hlavu. „ Neprešlo ma auto, „ tíško dodal, „ prešiel ma vozík so zmrzlinou. Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na seba pozreli, ale vážne tváre im dlhonevydržali . Schuti sa rozosmiali. Foxy mykol plecami a urazene si odfrkol. Všetci traja boli tak zaujatí rozhovorom, že si nevšimli, že zeleň už nie je takázaliata slnkom a slnko už nežiari tak, ako žiarilo. Bolo zakryté jemným sivýmprísvitom. Drobné, modrasté zablysnutie ich nevyrušilo a rozprávali sa ďalej. „Ale čo tá hmla ? „, nedal sa odbiť Foxy. „ Hmla ? „ , zlovestne sa nad Foxyho naklonil Doberman Prvý, „ Tak ty chcešvedieť niečo o hmle ? „ „A načo to chceš vedieť ,“ zasyčal Doberman Druhý. „ Nepotrebuješ to „ , vyceril zuby Doberman Prvý. Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na seba opäť pozreli a prikývli. „Ale my ti to povieme. „ , prehovorili jeden cez druhého Doberman Prvýa Doberman Druhý . „Povieme mu to ?, uistil sa Doberman Druhý pohľadom u Dobermana Prvého. „Povedzme mu to „ , prikývol Doberman Prvý. 36
  • 37. „ Je to hmla , žiaden mráčik, mračno, mrak, oblak, chmára a ani opar . Hmla ahmla nie je zlá ,“ priam zarecitoval Doberman Druhý „Hmla nie je nepriateľ,“ Doberman Prvý „Hmla ťa chráni.“ Foxy sa zvali bezmocne na chrbát, „ Prestaňte mi rozprávať tiesprostosti. Doberman Prvý a Doberman Druhý sa na Foxyho usmiali. „ Lenže tak to je , „ prikývol Doberman Prvý „ Neklameme ti, „ pridal sa Doberman Druhý „ Prisahám na Karla Friedricha Luisa Dobermanna, „ zodvihol mohutnú packuDoberman Prvý. „ Ja prisahám na všetkých vyberačov daní a exekútorov, „ opakoval gestoDoberman Druhý. Foxy neveriaco pozeral raz na jedného , raz na druhého. Zodvihol sa na všetkyštyri a krútil hlavou. „ Je síce len jeden stvoriteľ, ale toho vášho šéfka z durynskej Apoldy beriemtakisto. Bez neho by ste boli iba hladkosrsté pinče.“ „Pinče ? , „ zlovestne sa naklonili k Foxymu vrčiaci Doberman Prvý a DobermanDruhý. „Nič som nepovedal vaše dobermanvýsosti. Nič. Len mi stále nejde do hlavy táhmla, „ zazubil sa Foxy. Doberman Prvý a Doberman Druhý zavreli oči . Z ich nozdier začala vychádzaťhustá hmla, ktorá zahalila cimburie Búdoveže a aj nízku ihlancovitú striešku .Hmlasa začala plaziť nadol, akoby hrozila temnom a zlom. Jej chuchvalce sa začali ovíjaťokolo Foxyho. Foxy riadne zjačal . Doberman Prvý a Doberman Druhý otvorili oči a naraz začali zívať. Chuchvalcehmly im začali miznúť v papuliach. Ako hmla prišla, tak odišla. Doberman Prvý a Doberman Druhý si schuti odgrgli. „ Asi tak, „ usmial sa Doberman Prvý. „ Hmla je len taký vtip, „ dodal Doberman Druhý „Dosť zlý , „ opatrne pípol Foxy. „ Ale každého vystraší, však ? „ naklonil sa Doberman Prvý. „Na smrť, „ prikývol Foxy. „Na smrť už ťažko, „ zasmiali sa spoločne úprimným hrdelným smiechomDoberman Prvý a Doberman Druhý. „Ale každého odradí. Ide len o to, byť spokojný a o nič sa nepokúšať. Tam, zamestom nič nie je, „ dôrazným hlasom povedal Doberman Prvý. „Pre nás tam nie je nič, „ prikývol Doberman Druhý. „A preto tá hmla ? , „ pokrútil stále neveriaci Foxy. „Aj preto. A pre votrelcov, „ ticho dodal Doberman Prvý. „Ako sa môžu do neba dostať votrelci ? „ , pokrútil hlavou Foxy. Slnko nad Havinkovom zrazu zmizlo, obloha stemnela. Cez miznúce slnko sav strede tmavých mrakov sa objavil vír, ktorý sa rýchlo a ešte rýchlejšie približoval.Vo vnútri svetielkoval jemnou modrou farbou . 37
  • 38. Foxy vydesene začal pobehovať do kruhu. „Nič som nepovedal. Otče náš, ktorý si na nebesiach , nič som nepovedal. Bože,neberiem tvoje meno nadarmo. A bol som rád , že je všetko zelené . A neber námani klobásky, cigánsku kyslé kosti a... „ „Mlč už. ,“ , vybrechol, Doberman Prvý „Sú tu., sucho poznamenal Doberman Druhý „ Bože, aspoň tú KosťoCafé frappé de Paris nám nechaj a odpusť nám naše viny“ ,tichúčko hlesol Foxy. „ Skôr zbav nás zlého, „ zavrčal Doberman Prvý. Doberman Prvý aj s Druhým sa rozbehli od Búdoveže dole kopcom smerom doHavinkova. Foxy sa opatrne pozrel na nebo, akoby ešte očakával čosi zlé, striasol sa a pohľaduprel pod seba na postavu idúcu po kľukatej ceste . Odhodlane dodal : „Niečo treba urobiť Aj magistrát, dokonca paefectus urbis by mohol byť užkonečne čímsi iným a čosi dokázať. Byť na našej strane . Teda , na mojej ! „ 38
  • 39. Kapitola ôsma : Votrelci Bielosrstý Jack Russel s menom Danny a s čiernymi fľakmi na tele upaľoval čo musily stačili cez podjazd s výklenkami so sedadlami pred Búdohradom .Pred spusteným dreveným padacím mostom sa zastavil, aby sa nadýchol. „ No, teraz je to ako vo filme. Len kamery chýbajú. „ Rozbehol sa cez most ponad hlbokú priepasť s vodnou priekopou . Z oknahornej veže ho sledoval Kráľ Šarik a iba krútil hlavou. Danny priam preletel cez mosta vnoril sa do tmavého , do skaly vytesaného tmavého tunela , ktorého vlhké stenyosvetľovali blčiace fakle. Danny sa ocitol na hornom hrade pod mohutnou baštou. Vybehol po drevenýchtočitých vyrezávaných schodoch s držadlami v tvare mačacích hláv a zrazu bol voveľkej sále hradu. Kráľ Šarik sa obrátil, aby privítal zadychčaného Dannyho. „ Nemusel si ísť tak zložito. Je tu priama a krátka cesta. Volá sa hlavná brána. Ech,ty herec, „ zasmial sa Kráľ Šarik. „ Nedalo sa inak, pane. Všade sú nepriatelia. „ Kráľ Šarik sa zachmúril a vykročil ku Dannymu po dlážke zo štvorcových kameňov.Prešiel okolo kamenného trónu zdobeného psou mozaikou a odhodil do veľkéhokozuba kosť až to zasyčalo . Vyvrátil oči ku kazetovému stropu , zdobenému výjavmiz psích pretekov. „ Akí nepriatelia ? V Havinkove ? Čo to táraš, milý Danny ? „ „ Je to tak. Doberman Prvý a aj to jeho spomalené dvojča Doberman Druhý. Chcúich dostať . A je s nimi aj Foxy. Tá krysa. „ Foxy nie je krysa je to iba foxteriér. A Doberman Prvý a , ako hovoríš ty, to jehospomalené dvojča Doberman Druhý si iba plnia svoje úlohy. Nič viac, „ mykolramenami kráľ Šarik a vyšiel na balkón. „ To nie je len tak . Čosi nie je s kosťovým poriadkom,“ krútil Danny hlavoua dodal : „ Foxy je krysa. A nielen on. Mám na to čuch. „ Danny sa otočil okolo ornamentami zdobenej kamennej tyče , ktorá slúžila akokráľovský osobný záchod a vyšiel ku Šarikovi na balkón. Nadýchol sa, zrazu sa všakstrhol a vyvrátil hlavu smerom k oblohe. Nad kamenným Búdohradom , ktorý pripomínal niekoľko psích búd rôznychveľkostí, postavených cez seba, sa zablyslo. Nebol to však obyčajný blesk, alekľukatil sa cez celú oblohu, vrátil sa späť a na okamih sa zastavil, aby sa priamodrazil od nebies. Na nádvorie , vedľa cisterny s vodou sa zniesol vír, ktorý sa prudkokrútil a a vo vnútri svetielkoval jemnou modrou farbou . Na prázdnom nádvorí s veľkým farebným erbom Havinkova z kostí stális otvorenými papuľkmi a vyvrátenými hlavami čivava Tinkerbel, čiernobodkovanýdalmatínec Atos , milá zmes kokeršpaniela, foxteriéra, pudla a bradáča Boldya elegantná šeltia Esmeralda. Chýbal iba Foxy. 39
  • 40. A vlastne chýbal ešte niekto. Magistrát paefectus urbis Ištván . Čivava Tinkerbel sa užasnuto pozerala na snehovú triešť, ktorá sa vznášala nadnamodralou svetielkujúcou guľou, ktorá pristála priamo na erb. „Čo... čo to je ? ,“ zajachtala. „Sneh, biely sneh. Sneh je forma zamrznutej vody, vyskytujúca sa vo formešesťramenných hviezdičiek ľadu, spojených do snehových vločiek, „ zamyslenepokyvoval hlavou Atos , pričom ostatní ho vydesene počúvali. „V januári sneh a blato, vo februári mnoho mrazov zato, „ dodal Boldy a sám nadsebou pokrútil hlavou „Na nový rok blato, na veľkú noc sneh, „ dodal kráľ Šarik. Šeltia Esmeralda si iba vzdychla, ale vzápätí sama pokračovala : „Veselá myseľ môže sneh v oheň premeniť. „ Pacinkou si prikryla papuľku. „Kde na to chodíme ?, „ krútila hlavou i chvostom Esmeralda. „Pamäť je večná, Esmeralda, „ usmial sa Kráľ Šarik. Esmeralda sa však vydesila a hlavou pohodila smerom ku guli. „Lenže niekto mal veľmi veselú myseľ. Sneh sa premenil na.... „Votrelcov...“ , tíško dodal Boldy. Guľa zasyčala a modra žiara zmizla. „ Sme stratení, „ sklonila hlavu Esmeralda. Zrazu zmizla nielen modrá žiara, ale aj guľa. Na nádvorí, uprostred skupinyhavinkov stáli Dominika s Vilkom. Obaja sa prekvapene a ostýchavo obzerali okoloseba. „ Kde to sme ? „ , užasnuto vydýchol Vilko. „ A kto je toto ? „ , zašepkala Dominika, hľadiac neveriaco na Tinkerbel. „Tiež majú štyri nohy“, zašepkala Esmeralda Boldymu do ucha „ A koľko nôh by mali mať ľudia , milá moja ? Veď si ich v minulom živote videlaneúrekom, „ , pokrútil hlavou sa Boldy. „Ja len tak...“, zahanbene sklopila oči Esmeralda. „ Tak, tak, aby reč nestála. A vy, odkiaľ ste sa tu vzali ? ,“ zakričal Boldy . „ Ja sa asi zbláznim, psy, a hovoria, „ zašepkal Vilko. „ To isté by som mohla povedať aj ja. Nepsy a hovoria. Hrozné. ! “ , uštipačnepoznamenala Esmeralda. Z kruhu havinkov vystúpil Kráľ Šarik a podišiel k vystrašeným deťom. Usmial sa. „ Ničomu sa nečudujte. Nemáme čas. Čakali sme Vás. „ Ostatní havinkovia sa prekvapene pozreli na seba. Esmeralda sa zamyslel a potommierne prikývla hlavou : „No , veď hej. To, že k nám prišiel hosť zďaleka už vieme . Hosť do domu - Boh dodomu, tak ako povedal Kráľ. Pokiaľ si dobre pamätám išlo o toho malého strapatéhopsíka, alebo sa mýlim ? “ „ Ťapka,“ sucho dodal Boldy. 40
  • 41. Dominika priam ožila : „Ťapko ? ! Je tu ? „ „Kde je ?, pridal sa Vilko. Tinkerbel, krútiac hlavou, pristúpila ku Dominike a opatrne ju začala oňuchávať. „Tak toto sú tí ďalší hostia ? Mohli sa aspoň umyť. Smrdia „ Dominika si neveriaco premeriavala malú čivavu. Hlavne jej vysoké červenéihličiky, červenú kabelku a neprehliadnuteľnú čiernobielu károvanú čapicu. „ Neuveriteľné, „ zašepkala Dominika Vilkovi. „ Ale celkom slušivé, „ prikývol Vilko. Obaja sa na seba pozreli a zvonivo sa rozosmiali. Zo všetkých havinkov razom opadla nervozita, iba Tinkerbel dávala najavo svojunevôľu nad nemiestnym smiechom. „ Neviem, čo je také zábavné na chic oufite ? , „ pohodila hlavou Tinkerbel. „Nemáme čas, už na Vás čaká niekto iný , “ Šarik „ A niekto úplne iný čaká tiež ! Krysy hnusné, „ odpľul si Boldy. „ Utekajte ! , „ vykríkol dalmatínec Atos. Z tmavej kamennej brány, kam sa rozbehli Dominika s Vilkom, zlovestne zasvietilodvojo očí. Oči Dobermana Prvého a Dobermana Druhého. „Na opačnú stranu, k mostu, rýchlo, „ gestom zastavila šeltia Esmeralda Vilkas Dominikou. Tinkerbel sa rozbehla a ukazovala im cestu. V červenom outfite a v čiernobielejkárovanej čapici bola vskutku neprehliadnuteľná. Dominika s Vilkom sa ozlomkrky pustili za čivavou . Foxy, stojac na cimburí hradu, nahlas zajačal : „ Ištván, nastala tvoja veľká chvíľa. Vieš , čím môžeš byť ! , „ Magistrát paefectus urbis Ištván stál na druhej strane pri padacom moste, zaktorým bolo tmavé schodisko . Pozrel sa na Foxyho a prikývol. Pacinku mal naretiazke, ktorá spúšťala padacie dvere. Vilko bežal pred Dominikou priamo do náručiaIštvána. Dominika fľochla na Ištvána, siahla do záhrenia a chcela mu čosi povedať,ale Ištvánova ruka zrazu poklesla. Ištván sa usmial na obe deti. Dominika s Vilkom sa s prekvapenými výrazmi okolo neho prešmykli, preleteli cezmost a vnorili sa do tmavého , do skaly vytesaného tmavého tunela . Dominike však čosi spoza kabáta vypadlo. Bola to kniha. „Ty si Magistrát paefectus urbis ? ! Ty si Magistrát hlupus vidiekus ! „ kričal pocimburí poskakujúci Foxy. Napokon hrozivo zodvihol pacinku a za jeho chrbtom sazjavili dvaja mohutní a hrôzu vzbudzujúci centurióni, bulteriéri , ako inak, stále nadrevených korčuliach. 41
  • 42. Ištván pustil reťaz a padací most sa zodvihol a prehradil cestu. Foxy s centuriónmiostali bezmocne stáť pred prekážkou. Ištván iba bezmocne rozhodil pacinkami. „Vyšmykla sa... A mohol som byť aj kráľom, “ smutne dodal . Na zemi pred tunelom ležala kniha a začala namodralo žiariť. Foxy sa na ňuzahľadel, uprel pohľad na tmavý tunel a víťazoslávne sa usmial a zohol sa.V pacinkách zvieral tmavú svetielkujúcu kniha so strieborným pentagramom vliatymdo kože. Tinkerbel , ktorá ostal stáť na padacom moste , sa tvárila nezainteresovane, akobybola na náhodnej prechádzke. Nevinne sa pozrela na Foxyho , centuriónovi dobermanov a , sklopila dlhé mihalnice a vzdychla si. „ Nejaký problém ? „ „ Nie milá Tinkerbel, už nie je žiaden problém . Nikto už nebude problém. A ty,Ištván, ty určite nebudeš kráľom. „ Foxymu sa zúžili oči : „ Všetko bude odteraz inak. „ 42
  • 43. Kapitola deviata: Boj Kamenné steny tunela, po ktorých stekala voda , osvetľovali blčiace fakle.Dominika sa zastavila na schodoch vytesaných v skale a prudko dychčala. „Ten psisko mizerný má knihu !, „ Dominika ledva zo seba dostávala slová. Vilko , ktorý ju dobehol , sa jednou rukou držal za bok a iba ľahostajne mávoldruhou rukou. „A čo už len zmôže ? Veď je tvoja a iba ty ju ovládaš ! „ „Nuž..., „ Dominika sa ospravedlňujúco pozrela na Vilka. Vilko si od prekvapenia sadol na schody. „Nežartuj. „ Dominika si k nemu prisadla. „Ak zvolí istú kombináciu slov a vydrží bolesť pálením, tak... „Úplne si ma upokojila. Veď sme hotoví ! Načo sme sem vôbec išli. „ „Za Ťapkom . Ver mi. Máš mňa ! , „ nastavila dlaň Dominika . Vilko jej ťapol po dlani. „A ty mňa. „ Dominika sa obzrela a vstala. „ A my Ťapka ! „ Po schodoch sa k nim priam rútil malý, strapatý psík s bystrými hnedými očkami ahustou a huňatou bielou srstou ,Havinko, ktorého Dominika s Vilkom nazvali Ťapkom. „ Konečne ! “, zajasal Vilko. Dominika si kvokla ku psíkovi a pohladkala po hlavičke. „ Tak si sa nám priťapkal. Kam sa nám to zmizol. Už ťa nikdy nikam s nikýmnepustíme. „ „ Musím Vám niekoho predstaviť „ , pousmial sa Ťapko, keď sa vymanil z objatíDominiky a Vilka. „ Ja sa vlastne vôbec nedivím, že ten psík hovorí, však, Dominika, vôbec, ale vôbecsa nečudujem, „ neveriaco si pretieral oči Vilko. Dominika sa zvonivo zasmiala. „ Nie, tu sa nemôžme čudovať ničomu a nikomu. „ Z tmy do svetla blčiacich faklí vystúpila Mamička a prisadla si ku Ťapkovi. „ Dominika, „ tíško prehovorila Mamička. Dominika prikývla, potom sa zahľadela mamičku a od úžasu si prikryla ústa rukou. Mamička uprela pohľad na Vilka. „ Vilko ? Vilko preglgol a nesmelo sa spýtal : „Že som taký smelý, vy ste kto ? “ „To je Asta , Ťapkova mama, ale ty si predsa....„ vyhŕkla Dominika. „Áno , si v psom nebi,“ prikývala Mamička 43
  • 44. „ To je moja mama, „ pyšne prikývol Ťapko Mamičku. „Kristepane, „ vzdychla si neveriacky Dominika „Tak, a sme kompletní., sucho poznamenal Vilko „Ani nie. Chýba Ťapkov otec, “ pokrútila hlavou Mamička. Ťapko priam vyvalil oči na svoju mamu. Z prítmia vykročil majestátny Kráľ Šarika podišiel k malému strapatému psíkovi s bystrými hnedými očkami a hustou ahuňatou bielou srstou . Ku svojmu synčekovi. Kráľ Šarik sa na okamih zahanbil, pohľad mu však zvlhol a nesmelo sa pousmial naŤapka, schúleného pod jeho nohami. „ Áno, synček môj, som tvoj ocko.“ „Bingo, až teraz sme kompletní, „ dodal Vilko.Dominika úkosom hľadela na Šarika, potom sa jej rozjasnili oči . „ Teba som odháňala od nášho domu ! Ty si z vedľajšej dediny, „ krútila hlavouDominika. „ Bol som, bol som, „ Kráľ Šarik by sa začervenal, ak by vedel. „Ocko ? Veď ty si Kráľ ! Môj otec je kráľ ! , „ víťazne začal poskakovať natešenýŤapko. Mamička zosmutnela a pritúlila sa ku Kráľovi Šarikovi. Ten si odkašľal. „Hej, synček môj, ale princom si iba tu. A tu zostať nemôžeš. „ „Prečo ? Ale ja chcem ! Tak dlho som vás hľadal., Nemám už nikoho, „ rozľútostilsa Ťapko a slzy mal na krajíčku. Mamička pacinkou nežne utrela svojmu synčekovi Ťapkovi kotúľajúcu sa slzičku poňufáčiku . „ Ľúbime ťa, , chrobáčik môj , ani nevieš ako. A chýbaš nám. Ale toto je nebíčko.Psie nebíčko. „ Nie si sám, veď sa pozri. Prišli si po teba a ľúbia ťa, „ ukázal Šarik mohutnoulabkou na deti. Vilko a Dominika nadšene prikývli. Ťapko si vzdychol a fikol. Opatrne sa pozrel na deti, ktoré sa na neho usmievali.Zodvihol jednou uško a cez slzy sa usmial. Vilko s Dominikou sa k nemu rýchlo zohlia vyobjímali ho. „ Si náš, teraz ťa nikto neopustí, „ dušoval sa Vilko. „ Ty aspoň vieš, že máš mamičku, ktorá sa stále na teba pozerá. Ja aspoň verím,že niekde tam hore je a ľúbi ma , „ smutno dodala Dominika. „ Tvoja mamička je určite v nebi a stále je s tebou, Dominika. Si dobré dievčatkoa tvoja mama by ti povedala to isté, čo ja. Dievčatko moje, vždy nasleduj len seba.Svoj cit, svoju lásku. Tá ťa dovedie všade. Ale ty to dobre vieš, „ pohladila MamičkaDominiku pacinkou.Spoza Kráľa Šarika vybehli celá zadýchana parta na čele s Tinkerbel . „ Dosť bolo gýču ! Nemáme čas, „ zavelila Tinkerbel. „Veru, podlí zradcovia začali vojnu., „ dodal nasrdene Boldy. „Vraj chcú prebrať kráľovstvo ! , „ dodala Esmeralda. 44
  • 45. „To im prekazíme, „ oduševnelo sa zastrájal sa Atos. „Hej, len majú knihu, „ opatrne sa ozval Vilko. Všetci stíchli a spýtavo sa pozreli na Vilka. „Akú knihu ? , „ zvolali všetci naraz. „Takú malú tmavú knihu so strieborným pentagramom vliatym do kože, „ precedilcez zuby Vilko a sklopil oči. „Čarovnú, „ ticho dodala Dominika. „Čarovnú ? „ , s obavami v hlase sa opýtala Mamička „Všemocne čarovnú, „ prikývla Dominika. „Sme v riti, „ odpľul si Boldy „Sú tu deti, „ zasyčala na neho Esmeralda.. „Deti, nedeti , aj tak sme tam, „ zavrčal Boldy. Šarik sa na okamih zarazil. „ Komu patrila tá kniha ?“ „Nám ,no vlastne jej . „ , ukázal Vilko na Dominiku. „A kto čaroval ? „ spýtal sa ticho Šarik. „Ja ?., smelo odpovedala Dominika. „A potrebuješ tú knihu vôbec ?, „ usmial sa Šarik. Dominika sa na okamih zamyslela, potom sa pozrela na svoje ruky a tvár sa jejrozjasnila. Foxy pochodoval po cimburí hradu s tmavou knihou so strieborným pentagramomvliatym do kože v pacinkách. Na papuľke mu pohrával čudesný úsmev a nádvorím saozýval jeho hlučný spev. Šablička brúsená, to je moja žena, ona ma vyseká, až bude potrebná. Hojaja, hojaja, hojaja, hojaja, ona ma vyseká, až bude potrebná. Šablička brúsená na obidve strany ona ma vyseká z Odtiaľ do Potiaľ Hojaja, hojaja, hojaja, hojaja ona ma vyseká z z Odtiaľ do Potiaľ Doberman Prvý a Doberman Druhý ho pozorovali z nádvoria s vyvrátenými hlavaminahor. Obaja sa na seba pozreli a znechutene pokrútili hlavami. „ Mám knihu a mám moc. Nič ma nemôže zastaviť, “ žiaril Foxy. Foxy položil Tmavú knihu pred seba a otvoril ju . Na jej líci bola silueta menšejdlane. Foxy zmätene pozrel najskôr na knihu a potom na svoju pacinku. Chvíľurozmýšľal, potom však mávol pacinkou a položil ju na siluetu v knihe. 45
  • 46. Nesedeli. Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa to začalo. Najskôr sa zablyslo. Potom sa Foxymu začalo okolo pacinky dymiť. Foxy hrdinskydržal pacinku na knihe a pozeral sa na znaky na prvej strane. Snažil sa čítať, čovládal. „ Direktustium ,vaporisa, vastitas ,tuitios, terreos, hiemso ,madidusa, mobilitas,obscuritaso, imberusos... „ „ Pes a vie po latinsky, „ uznanlivo prikyvoval Doberman Druhý. „V nebi je všetko možné , „ sucho dodal Doberman Prvý . Tmavá kniha sa sama roztvorila a začala sa jemne vznášať cimburím hradu. Pomalysa nakláňala k Foxymu a strany sa samé listovali. Listovanie zrazu ustalo a kniha zažiarila. Foxy začal postupne svetielkovať, rozlievala sa to postupne po celom tele.Pacinka mu brnela energiou . „ Abdus, „ povedal Foxy a pripálenou pacinkou , s ktorej sa mierne dymilo ,ukázal naknihu. Kniha sa so sykotom zavrela a jej žiara pohasla. Foxy sa celý prešťastný dal do spevu. Neumriem na slame, umriem ja na koni a keď z koňa spadnem, šablička zazvoní Hojaja, hojaja, hojaja, hojaja, a keď z koňa spadnem, šablička zazvoní „ Si normálny ? a čo ti asi tak zazvoní, keď ani nemáš z čoho padnúť ? , zakričalna Foxyho Doberman Prvý. Foxy ho však nepočúval a pokračoval. „Keď zahrmia delá, orol zaveje, za slobodu milú kto krv vyleje, pred ohnivým drakom kto vlasť zacloní tomu môj brechot slávou zazvoní „ „Z čoho by sme mali mať strach ? Príde drak, či čo ?!, „ vzdychol si DobermanDruhý. Foxy dospieval a zabodol pohľad do oboch Dobermanov. Aj do Prvého aj doDruhého. A ten pohľad neveštil nič dobré. „Vastitas, „ zareval Foxy, až sa celé nádvorie len tak otriasalo. Doberman Druhý zastrihal ušami a Doberman Prvý znechutene pokrútil úzkouklinovitou hlavou. „ Nie si celkom v poriadku „ , precedil cez zubiská. 46
  • 47. Foxy sa postavil na schodisko a nekompromisne vyštekol. „ Budete bojovať ! Musíme ich zničiť. „ Doberman prvý si sadol a pokrútil hlavou. „ Sme Strážcovia hmly. Nie sme blázni.“ „ Sme súčasť Havinkova. Psieho neba. Chránime ho. , „ dodal Doberman Druhý. „Foxy, povedz, ako môže bojovať dobro s dobrom ? Čo potom s nami urobí zlo ,keď naozaj príde a zistí, že akí sme ? , „ nevľúdne zavrčal na Foxyho DobermanPrvý. Foxy nahnevane zbehol po kamenných schodoch na nádvorie a postavil sa zočivoči Dobermanovi Prvému. Skôr mu zdola hľadel nahor, ako zoči voči, ale pocit mocimu vlial odvahu. „Tak a dosť ! Tu už nikto oddane neslúži vlasti ? Ja tu teraz odhaľujemnepriateľov ! Kráľ sem pustil niekoho, kto tu nemá čo robiť. Živých ! a ľudí. To jeneprípustné. A ja tu mám teraz moc. ! A vy ? ! Ste nepotrební , „ vyštekol Foxy. Nádvorím sa začalo ozývať desivé znásobené vrčanie a zavýjanie. Doberman Prvýa aj ten Druhý sa pomaly obrátili. Za vydesenými dobermanmi stáli stovky Dobermanov Prvých a Dobermanovdruhých a stovky centuriónov, bulteriérov na, ako inak, drevených korčuliach. Dve šteniatka kokršpaniela , vidiac tú záľahu hrôzy sa uprostred nádvoria roztriaslia pocikali . Šíky stoviek Dobermanov Prvých a stoviek Dobermanov Druhých a stoviekcenturiónov a stoviek bulteriérov sa dali do pohybu. Dupotanie ich láb, škrípaniezubov, zavýjanie a vŕzganie drevených korčulí sa ozývali nielen nádvorím Búdohradu,ale desili celé Havinkovo. Havinkovo sa začalo haliť do znepokojivého prísvitua Búdohrad takmer zneviditeľnel a Búdoveža zmizla v tmavomodrom oblaku. 47
  • 48. Kapitola desiata- Ústup Tmavý les bol čoraz tmavší. Žiadny lúč neprenikal odnikiaľ, ba aj fakle pomalytemneli a prskali. Niektorým chlapom zhasli. Lesom sa začali ozývať tlmené nadávky. Vilkov otec zodvihol vysoko svoju fakľu nad hlavu. Pozrel sa na Dominikinhobrata, ktorému svetlo práve doslúžilo.„ Musíme ísť ďalej. Musia tu kdesi byť. Inak nám pomrznú. „„ Bez svetla však nič nebudeme vidieť, „Vilkov otec sa otočil a nasmeroval svetlo zo svojej fakle na hŕstku chlapov za sebou. „ Tí, ktorí majú lampáše, ku mne, „ zavelil. Dvaja chlapi s jedným lampášom neochotne podišli k nemu. Všetci sa pomaly začalipredierať hustou tmavou tmou . Preťali lesnú čistinku, ale napadnutý sneh sa im lepilna nohy . zapadali do snehových závejov, ktoré navial vietor, hvízdajúci im vôkol uší.Desivé konáre skrútené časom a prehýbajúce sa pod snehom a ľadovým zovretímich desili. Prešli čistinku a brodili sa naviatym snehom až po kolená Tváre vo vetre amraze im omŕzali . Okrem dychčania chlapov bolo počuť vržďanie snehu, písakanievetra a vŕzganie konárov.Chlapov kváril chlad a strach. Strach z vlastných krokov. Spoza vysokých jedlí sa zrazu, úplne nenápadne , začala valiť hustá biela hmla.Biela ako hmla v lese alebo les v hmleTma, ticho a hustá hmla, ktorá sa medzičasom spustila na lesHustá lepkavá hmla sa prelievala v lese z kopca na kopec, čistinky na čistinku, zostromu na strom. Chlapov desilo , že hmla sa na stromoch nezrážala a nekvapkala dolu, obaľovalapne a konáre ako vata. Dvaja z nich si nesmelo odkašlali a obrátili sa . Spolu s posledným lampášomzmizli v temnote lesa. Vilkov otec sa zastavil a otočil sa. Zlostne sa zamračil. „ Kam idete? Nebuďte zbabelci !, „ zakričal do tmy lesa. Jeho hlas akoby sa odrážal od samotnej hmly a ozvena sa dlho odrážala odstromov. Dominikin brat sa striasol. Od zimy i od strachu. Pozrel sa pred seba a temer musrdce zamrelo. Bol si istý, že sa na neho z hustej tmy a bielej hmly pozerajú dva páryžeravých očí. Nedokázal zo seba vydať ani hlásku, ba ani otočiť hlavou nevedel. Trasúcou rukou ukazoval pred seba. Vilkov otec sa obrátil a spýtavo sa pozrel na Dominikinho brata. Jeho vydesená tvárho naskutku vystrašila. Pozrel sa na fakľu , ktorá už temer dohorievala. Bolo to ich posledné svetlo. „Čo sa deje ? „ „Oči, videl som oči. Blčali ako oči diabla !, „ chvel sa Dominikin brat na celomtele. 48
  • 49. Vilkov otec k nemu otcovsky pristúpil a objal ho. „Už fantazíruješ. To je tou zimou. Takto nikam nedôjdeme.“ Pozrel sa na čoraz menší prskajúci plameň na svojej fakli. Prskol raz, druhý raza na tretie prsknutie zhasol. Obaja sa ocitli v tme tmúcej a všetko zahaľujúcej hmle . Objalo ich ticho akov hrobe . Kdesi na konci lesa sa mihotalo malilinké svetielko, takmer neviditeľné, ktorépatrilo chlapom s lampášom, ktorí ušli. Vilkov otec si vzdychol. „ Je čas sa vrátiť. Už niet kam ísť. „ To svetlo na konci lesa bolo ich poslednou nádejou. Ak by ho stratili, sami by ostalistratení. 49
  • 50. Kapitola jedenásta : Rozhodnutie Dominika bežala hore schodmi a tvár jej osvetľovali blčiace fakle. Na tvár jejstriekala voda z kamenných stien tunela. Dominika sa zastavila na konci schodiskapri zodvihnutom padacom moste. Pozrela sa na hlbokú priepasť , ktorá bola pod ňoua ktorej koniec v prísvite len tušila a striasla sa. Musela však prejsť na druhú stranu.Nadýchla sa, zodvihla ruku a zašepkala : „ Mobilitas tuitios. „ Po chvíli ticha padací most zaškrípal a spojil východ z tunela z nádvorímBúdohradu. Tinkerbel, Danny , Atos , Boldy a Esmeralda zajasali za Dominikinýmchrbtom. Radosť ich okamžite prešla. Pred mostom sa zhŕkla desivá svorkadobermanov, za ktorými kvílili centurióni a bulteriéry . „ Zhltnú nás, „ Emeralda ustúpila o dva kroky a takmer padla po schodisku späťdo tunela. „Ako maliny , „ dodal vystrašený Atos. Foxy vyšiel po chrbtoch centuriónov a bulteriérov a postavil sa na hlavydobermanov . Posmešne sa pozrel na Dominiku a jej sprievod. „Zožerú nás ako mačky, „ šepol Boldy. Foxy zodvihol labku nad hlavu a svorka nečakane stíchla. Mrazivé ticho, ktoré sazačalo vznášať nad Búdohradom, bolo ešte horšie , ako kvílenie a zavýjanie.„ Je čas, aby ste sa vzdali. Umožnili ste votrelcom vstup na nebesá a to jevlastizrada. Kráľom som teraz ja, Foxy Prvý Božský, z božej milosti Kráľ. „Zbláznil sa, ale zožerú nás ako myši, „ prikývol Danny. „Ako kostičky, „ zvesila hlavu Tinkerbel. „Skôr ako husacinu „, vzdychol si Vilko. Ku Dominike sa postavil Kráľ Šarik, spolu s Mamičkou a prestrašeným Ťapkom. „ Už toho bolo dosť. Foxy, máš pravdu, niet kráľovstva bez kráľa, ani kráľa bezkráľovstva. „ Foxy sa na okamih zarazil a, potom mykol plecom a uškrnul sa. Prudko spustil labkua svorka začala nevydržateľne zavýjať a pohla sa smerom ku Dominike a jejpriateľom. „Už toho bolo dosť, je to na tebe Dominika, „ vážne prehovoril k dievčatku Krᾊarik. Dominika sa na neho usmiala a prikývla. Dominika sa pozrela na svorku, ktorá sa dostala na padací most a oči sa jej zúžili.Svoj pohľad sústredila na retiazku ktorá spúšťala padacie dvere. Železo sa začalotaviť, belelo a dymilo sa z neho. Zopár dobermanov pochopilo, že nie sú nanajlepšej ceste a chceli sa vrátiť, ale nemali ako. Dav a Foxy ich nepustil. Reťaz sapretrhla, most sa prudko zodvihol a davy dobermanov, centuriónov a bulteriérov saprepadli do priepasti zahalenej do prísvitu. Ich rev otriasal celým Havinkovom. 50
  • 51. Ďalší tlačil na tých predných, nevediac , čo sa deje a vytvorili tak psiu riekupadajúcu do hlbín. Foxy sa ako tak zachytil na zvyšku retiazky. „ Mobilitas tuitios, „ smelo riekla Dominika a padací most spojil nádvories východom z tunela. Dominika vykročila vpred a Foxy zrazu zostal stáť zoči –vočiDominike. Chcel ustúpiť, ale kamenná stena Búdohradu mu to znemožnila. Dominikazúžila oči, až jej ostali len malé štrbinky. „ Feles luxia, „ zasyčala Dominika. Foxy radšej zavrel oči a urobil dobre. Zablyslo sa a z Foxyho ostala- mačka. Mačka,ktorá mala v sebe črty foxteriéra, a samozrejme, mačky. Smiešne odpudzujúce. „ Vyžeňme ho ! Sem nepatrí !, “ zakričal čuvač Ištván, ktorý pribehol k mostu celýzadychčaný. „Ako magistrát, dokonca paefectus urbis mám na starosti poriadok v meste vneprítomnosti kráľa a odsudzujem ťa na vyhnanstvo., pokračoval. „ Iba jeho ?, , pohŕdavo sa na neho osopil Atos. „Ja viem. Seba tiež. „ sklopil uši Ištván, stále dúfajúc, že o jeho zrade nikto ničnevie. „ Nikto nikoho vyháňať nebude. Všetci patria do nášho kráľovstva. Do Havinkova, „zahrmel spoza Ištvánovho chrbta hlas Kráľa Šarika . Ištván stiahol chvost. Šarik sa postavil na nižšiu hradbu a pokrútil hlavou. „ Foxy to isto ľutuje, však , „ hrozivo sa pozrel Šarik na úbohého mačkopsa Ten iba horlivo prikývol a bezmocne sa zazubil. Všetci sa zvonivo rozosmiali. Aj Foxy, ktorý už ničomu nerozumel. „A ty, Dominika, prestaň s tými žartmi a vráť ho do pôvodnej podoby. Viac-menej,pôvodnej..., žmurkol na ňu Šarik. Dominika sa pousmiala a prikývla . Pozrela sa na Foxyho, ktorý sa okamžiteroztriasol na celom tele. „ Canis luxia.“ Po oslepujúcom záblesku sa na jeho mieste zjavil opäť Foxy , síce pes , ale s malouchybičkou krásy. Mačacími ušami. „ A ešte Ištván. „ Ištván sa prihrbil. „ Nie, mačkou nechcem byť. „ Kráľa Šarika smiech priam natriasal. „Ničoho sa neboj. Možno si na chvíľu pochybil, ale to sa stáva. Veď si to napravil.Ten most si napokon nespustil, však ? „ „Nemohol som, „ sklonil hlavu Ištván. „Ja viem, môj magistrát, paefectus urbis , ty by si nezradil , „ usmial sa na nehoKráľ Šarik. 51
  • 52. Ištván priam narástol, chrbát sa mu narovnal a drobná slzička sa mu skotúľalaz oka. „ Veď ja Vás všetkých ľúbim. Len ten poriadok aby bol. „Ku Kráľovi Šarikovi si prisadli Doberman Prvý a Doberman Druhý. Šarik sa na nichuškrnul a oni mu úsmev jemne opätovali. „Tak to má byť, „ prikývol Kráľ Šarik. „ Kolotoče prišli ! „ vykríkli dve šteniatka kokršpaniela. „ Hovoril som to. „ blahosklonne sa usmial Kráľ Šarik na Ťapka, Mamičku, Veronikua Vilka, ktorí stáli vedľa neho. „ Veď preto si Kráľ!, „ usmiala sa na neho Mamička. Krížom cez slnkom zaliate Havinkovo , po kľukatej ceste, ohraničenej obrovskýmiplatanmi ,obrastenými brečtamni, sa plazili maringotky plné kolotočova všakovakých atrakcií , ťahané veľkými čiernymi dogami. 52
  • 53. Kapitola dvanásta : Dobrá búrka Všetci havinkovia sa zišli pod Búdohradom na námestí pri kamennej fontáne .Vytesané mačky chŕlili ružovú malinovku, ktorú si mladí, strední i starí psíci naberalioslavnými pohárikmi s obrázkom Ťapka, ktoré v neďalekom stánku predávalispokojní čínski chocholatí psy . Z Búdohradu viseli rôznofarebné girlandy a serpentíny , drobní fúzáči sypali ponadhlavy davu farebné konfety v tvare hviezd, a srdcí . Malí havinkovia sa tešili zfarebných frkačiek a papierových rapkáčov. Ponad celé Kráľovstvo sa niesli zvuky organov a oslavné spevy. “ Daj, Boh, šťastia Havinkovu, všetkým psíkom v nej. Nech im slnko jasne svieti každý boží deň. Nech ich sused v láske má, nech im priazeň, pokoj dá. Daj, Boh, šťastia tejto zemi, všetkým psíkom v nej. Daj, Boh, šťastia celej zemi, všetkým psom. Nech im svetlo hviezdy lásky ožiaruje búdodom. Hladným mäska dobrého, chorým zdravia pevného. Daj, Boh, šťastia celej zemi, všetkým psíkom. Dopraj, Bože, svojmu dielu večné trvanie. Nech sa nezahubí, všetci prosíme. Ľuďom čistej vody daj, ryby, vtáctvo a zver zachovaj. Dopraj, Bože, svojmu dielu večné trvanie.“ Danny dospieval a potom sa na okamih zarazil. „Prečo Ľuďom čistej vody daj ? Rozum by nestačil ?“ „To už tak bolo, keď som sem prišiel. Dobrý postreh, „ usmial sa na neho Šarika labkou pohladil malého Ťapka, ktorý sa mu odvďačil úsmevom a zavrtenímchvostíka. Mamička nufákom ďobla Ťapka do hlavičky. „ Pamätaj si, synček môj, čo som ti hovorila. Dokonalá môže byť len láska. Taká,aká je moja, chrobáčik môj. K tebe. A tak ťa majú radi aj Dominika s Vilkom. „ Inak by tu neboli, synček. A riskovali veľa , „ pridal sa Kráľ Šarik. „Budeme vždy s Tebou, „ s úsmevom cez slzy prikývla Mamička a pritúlila si Ťapkalabkou k sebe. „Je čas , „ ticho dodal kráľ Šarik. Ťapko sa pozrel na svojho otca a Mamičku, pomaly odkráčal smerom ku Vilkovia Dominike, ale na polceste sa zháčil a rozbehol sa späť. 53
  • 54. Mamička s otcom ho objali. Ťapko sklopil ušká, utrel si slzičku na tvári a pricupital späť. Dominika s Vilkom sa obzreli . Usmiali sa na čivavu Tinkerbel , bielosrstého Jacka Russela s čiernymi fľakmiDannyho , čiernobodkovaného dalmatínca Atos , milú zmes kokeršpaniela, foxteriéra,pudla a bradáča Boldyho elegantnú šeltiu Esmeralda. Zakývali aj Foxymu, psovi smalou chybičkou. „ Direktustium Mobilitas Desinus, „ zavelila Dominika. Bolo to rýchle, tma, blesk a snehová víchrica, ktorá zahalila celé Havinkovo. „Pecka. Normálna žúrka, „ sucho poznamenala Tinkerbel. Nedalo sa tomu zabrániť , všetkých pohltila biela triešť . 54
  • 55. ZOŠIT TRETÍ - DOMAKapitola jediná : Šťastného svätého Štefana Z tmy sa približovalo mihotajúce sa svetielko. Stromy vrhali dlhé, tajomné tiene,keď na nich dopadlo svetlo z jediného lampáša. Z tmy sa vynorila malá skupinamužov na čele s unaveným Vilkovým otcom a smutným a vystrašeným Dominikinýmbratom Na okraji mesta sa Vilkov otec zastavil, pozrel sa na mužov okolo sebaa oslovil ich tichým hlasom. „ Nepokazíme im Štefana. „ Dominikin brat zodvihol hlavu a po chvíli váhania prikývol. Vilkov otec zodvihol lampáš nad hlavu. „Vraj ich videli , „ zakričal. Čakajúci dav na dolnom konci námestia sa viditeľne potešil , čakajúcim ľuďom sarozjasnili tváre a podvečernou ulicou pri kostole svätého Michala Archanjela odrazuzazneli zvončeky, bujarý krik a buchot . To si vykračovali betlehemci s baranicami na hlave a v rukách mali plieškami ukutépalice, ktorými búchali o zem. Na námestí sa zbiehali dievky i deti, chlapci aj chlapi, ženy a všetci sa dobrezabávali na svätoštefánskom divadle na námestí. Štefane, Štefane, čo nosíš vo džbáne? Koledu, koledu, spadol som na ledu.Okolostojaci sa pridávali, ak vedeli slová piesne, ba pridávali sa i tí, ktorí nevedeli.Aspoň ústa otvárali . Psi sa na mňa zbehli, koledu mi zjedli. A ja malý koleníček prišiel som si pre troníček. A tí, ktorí ústa neotvárali ich mali plné cigánskej, či lokší, mastného chlebas cibuľou alebo klobásky 55
  • 56. Troníček mi dajte, zbohom ostávajte, ale sa mi nesmejte. Starší pekný spev zapíjali bielym a červeným vínkom, niektorí dali prednosťpariacemu sa varenému, či grogu. Nepohrdli ani punčom, či medovinou. Tí mladšísŕkali teplučký čajík. Vilkov otec si zhlboka povzdychol. Počul veselie z námestie, ale jeho pohľad bolzachmúrený a myšlienky stále pri stratenom Vilkovi. Vilkova mama ticho položila pred otca umývadlo so studenou vodou . „ Načo sú nám nejaké hlúpe tradície, keď syna nemám ? ,“ precedil cez zuby Vilkovotec. „ Dodá ti to zdravie a silu v budúcom roku. A si aj špinavý a smrdíš , „ povedalamama a dodala : „ Vráti sa . „ Otec si začal poslušne omývať tvár a mama dorovnával na stole cesnak, jabĺčka,orechy, medovníky a vianočné oplátky a zapálila sviečku. Spev za oknami náhle utíchol ,akoby vypli rádio, a na okamih by sa ticho dalokrájať. Pred oknom sa zrazu zotmelo. Bolo to také náhle, že oboch, mamu i otca to vystrašilo. A keď vietor, ktorýv komnate nebol, sfúkol sviečku, nebolo im treba veľa. Otec prevrátil umývadlos vodou a obaja vybehli von, tak , ako boli, otec do pol pása vyzlečený a od pol pásaoblečený a mama v jednej ruke so zhasnutou sviečkou a v druhej s cesnakom. Pre každý prípad. Jeden nikdy nevie. Betlehemci si snímali baranice z hlavy a tak ,ako aj ľudia, ktorí prišli na diváky,v nemom úžase hľadeli na snehovú fujavicu, ktorá sa strhla na dolnej časti námestia.Temné mraky stáli len nad námestím , za Mestečkom už svietil veľký mesiac v splne. Mama s otcom dobehli v pravý čas. Z vírov snehových vločiek, ktoré sa vrhali naplynové lampy ,až plamene prskali , sa zrazu vynorili Vilko , ruku v ruke s Dominikou.Za nimi sa vyťapkal prestrašný Ťapko, poobzeral sa okolo seba a celý sa otriasol odnánosu snehu. Ako búrka prišla, tak odišla. Námestie osvetlil naplno mesiac a plamene lámp pokojne blkotali. Betlehemci všetci ako jeden si nasadili baranice na hlavu a ukutými palicamibuchli o zem, až sa pliešky roztriasli a rozzvonili. 56
  • 57. „ Nech vás Pánboh živí, dokiaľ budú slivy. A keď budú čerešne, nech vás trebárs čert vezme. „ Otec s mamou objali premrznutého Vilka. Mama pohladila Dominiku po jemneprimrznutých vlasoch a usmiala sa na ňu. „ Čakali sme Vás. „, pozrela na otca , ktorý prikývol. Všetci sa pobrali z námestia domov, ku Vilkovi. Dominika sa nesmelo obzeralaokolo seba, akoby niekoho hľadala . Cestou domov im kývali ľudia, ba námestí vyšla aj teta Nelly z Cukrárne Tety Nellya podala im vianočné zákusky previazané zlatistou stuhou. Pred vchodom do Vilkovho domova sa Dominika obrátila na Vilka. „ Nevidel si môjho brata , ? „ zašepkala, ale Vilko, drkotajúc zubami, len pokrútilhlavou. V izbe ich už čakalo teplé oblečenie a mama im na stôl položila medovníkya otvorila krabicu od Tety Nelly. Trónili v nej božské šľahačkové rezy, utešené škoricové hviezdičky a trojuholníky,ohurujúce krémeše, lahodné piškótový záviny, jemné medvedie labky,nezabudnuteľný koláč s čučoriedkami ,dobošky, marlenky, medovníčky, krehučkéorechové rožteky ba aj a na jazyku sa rozplývajúce ľadové šuhajdy. Vilko nedokázal odtrhnúť od zákuskovej krabice oči. „ To vydrží do budúcich Vianoc, „ vyhŕklo z neho. „ Pochybujem , “ zasmiala sa mama. Ťapko, vrtiac chvostom ,sa pustil do mliečka v miske. Nesmelo sa k nemu pridalhrdzavý kocúr. Ťapko sa na neho pozrel a uvoľnil mu trochu miesta. Obaja začalichlípať ostošesť až mlieko fŕkalo na drevenú podlahu. Do vzďaľujúceho sa spevu betlehemcov zrazu zaznel nesmelý hlas . “ Vinšujeme Vám tohoto nastávajúceho Štefana, aby Vám dal Pán Boh zdravia,šťastia a Božského požehnania“. Dvere na izbe zaškrípali a Dominikin brat skrúšene vošiel do komnaty a pohľad samu stretol so sestriným. Prvý sklopil oči. Ťapko zdvihol zamliečený ňufák a šťastne zahavkal. Drobnými pacinkami sarozbehol po vyleštenej drevenej podlahe , ale pred bratom Dominiky už nestačilubrzdiť a šmýkal sa po brušku až napokon skončil na jeho topánkach . Dominikinbrat si Ťapka zodvihol pred oči a dlho si ho prezeral a napokon sa usmial. Ťapko muschuti oblizol nos. Dominika sa zvonivo zasmiala a rozbehla sa ku bratovi a silno mu objala nohy. 57
  • 58. „ Ľudia nemajú opúšťať tých, ktorých ľúbia, „ ticho prehovoril Dominikin brat. „ Išla som len pre psíka, „ mykla plecom Dominika. „ Tak som to nemyslel , sestrička, ty si ho neopustila, ale ja ... A nielen jeho , ajteba a.... Aj seba, „ previnilo z neho vyhŕklo a kvokol si ku sestre.Dominika pohladila svojho brata po vlasoch Vilko cítiac priveľkú vážnosť chvíle si odkašľal a potom bezmocne rozhodilrukami. „ No to je dobré .A u koho bude teraz ? „ Dominika sa obzrela . „ Veď teraz je tvoj. Tvoj vianočný darček. „ Vilko sa zahanbene začervenal, ale potom si dodal odvahu. „ Dobre, dobre dnes bude u mňa a zajtra u teba. Budeme sa striedať. Je to náš Ťapko. Ale už žiadne čary . „ Otec , stojaci nad Vilkom, mu položil ruku na vlasy a jemne mu ich pošuchoril. „Nejaké budú. Zanesieme do maštale vianočné dobrôtky a položíme ich do válova, aby kravičky mali celý rok dosť mlieka. Dominika sa pousmiala. „ To je dobré kúzlo. „ Vilko sa zasmial . „ Bosorka jedna. Zajtra prídeme s Ťapkom k Vám. „Dominika sa pozrela na Vilka a poslal mu po dlani vzdušnú pusu. Vilko od hanby očervenel od palcov na nohách až po korienky vlasov. Mal rád Dominiku, mal rád ocka s mamou ,mal rád Ťapka, mal rád Vianoce . Ale z tej pusy bol celý bez seba . A bol rád, že ho Dominika, ocko , mama a Ťapko mali radi. Už sa chcel otočiť, keď zrazu zazrel, ako si Dominika skryla do záhrenia Tmavúknihu so strieborným pentagramom vliatym do kože. Pokrútil hlavou a vzdychol si. „ Je to bosorka, „, zašomral a pobral sa za otcom, ktorý vyšiel z dverí. Otec otvoril dvere na stodole a spolu so synom vošli dnu . Obťažkaní dobrotamiprešli okolo uskladnenej slamy, sena, pliev a inej kŕmy až ku maštali ku kotercom. . Vilko sa pozrel na nohy a pokrútil hlavou. Bolo mu jasné do čoho stúpil. „Dávaj pozor synček, dobre vieš, že nie je všetko maslo, čo z kravy vychádza .Budeme mať šťastie po celý rok, „ zadúšal sa otec úprimným smiechom. Vilko s otcom položili na zem pred kravy s teliatkami, ktoré na nich gúlili oči,orechy, medovníky, vanilkové rožky a vianočné oplátky. Otec si kvokol ku synovi a ticho, tak, aby ani kravičky , ba ani teliatka nič nepočuli,sa spýtal : „ Bol si v Havinkove, však ? „ Vilko vytreštil na otca oči. Čakal všetko, len toto nie . „ Otec mi o tom rozprával. Vlastne, starký, ale, vieš čo, nechajme to tak, “ mávolotec zľahčujúco rukou a hlasno dodal : 58
  • 59. „Je Svätého Štefana, dnes sa bude jesť mäso štvornohé. A nebudú to našekravičky, „ žmurkol na neho otec. Vilka striaslo. Vydesene sa pozrel na Ťapka, ktorý zase vydesene hľadel na veľkú prežúvajúcukravu.„ Snáď nie Ťapka ?, vyhŕklo z Vilka.Otec sa zvonivo rozosmial . Vilko sa na okamih skutočne zľakol. Ťapko sa však vyťapkal spoza nôh jeho otca, ktorý ho pohladil po hlavičkea beťársky zaštekal. 59
  • 60. Kapitola doplnková, po tej jedinej z Tretieho zošitu A tak kde bolo, tam bolo, v sedemsto sedemdesiatej siedmej krajine, začervenožltým morom, za priehľadným skleneným vrchom a za zadretou drevenouskalou bolo jedno Mestečko, kde napokon všetci žili šťastne, až pokým nepomreli. Alebo to bol za za štyrmi moriami, za piatimi krajinami, za troma horami, zašiestimi dolinami, za ôsmymi jazerami, dvojo psími búdami a trinástimi potôčikmi ?, Už neviem, zabudol som. Ale bolo to určite nie ďaleko od Vás a nie ďaleko od nás . A Ťapko nám napokon všetkým zaštekal KONIEC. Dobrý KONIEC, pretože konce musia byť dobré.Dobré, už iba niektoré tie preklepy a štylistické nedostatky, možno eštetrochu: vysvetliť, prečo je Foxy tak proti kráľovi Šarikovi, čo mu vadía neviem, či je dobre dávať tam, že je kráľom iba pár dní, potom by asinemal takú podporu tých ostatných psovA ešte by som možno niekde v rozhovoroch zdôraznila tu väzbu detí napsíka, napr. Dominika – že sa o neho starala od narodenia a je to jedine,čio jej teraz zostalo po Atre –Mamičke psej alebo niečo take 60

×