UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI
PRÁVNICKÁ FAKULTA
POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIAL...
Poďakovanie
Srdečne ďakujem svojim rodičom za podporu pri štúdiu a svojmu vedúcemu
diplomovej práce za odbornú kontrolu te...
Abstrakt
KOVÁČ, Martin: Politické zmeny v ČSSR v roku 1968 a tzv. "demokratický
socializmus" – právne aspekty (Diplomová p...
Abstract
KOVAC, Martin: The political changes in Czechoslovakia in 1968 and called.
"democratic socialism" - legal aspects...
Predhovor
21. august 1968 – tento dátum sa čiernymi písmenami zapísal do dejín českého a
slovenského národa, keď jedna zo ...
Obsah
Zoznam skratiek a značiek..............................................................................................
4 Právne aspekty demokratického socializmu.................................................................71
4.1 Demokrat...
Zoznam skratiek a značiek
BĽR – Bulharská ľudová republika
ČNR – Česká národná rada
ČSR – Česká socialistická republika
ČS...
Úvod
Cieľom tejto práce je sociologicko-právne analyzovať príčiny spoločenského
pohybu a politických zmien v roku 1968, us...
Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968 rozoberá prvá kapitola, ktorá sa
člení na sedem čiastkových podkapitol, ktoré...
Práca je vedomostným obohatením pre každého, kto sa hlbšie zaujíma nielen o
historický pohľad ale aj o právnu stránku deji...
1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968
Politické zmeny v Československej socialistickej republike, ktoré by sa dal...
sa ako determinačné faktory v zásade presadzovali len potiaľ, pokiaľ to jednoznačné
začlenenie do sovietskeho bloku umožňo...
dokonca presahoval hranice čechoslovakizmu u väčšiny Čechov.“4
„"Novotný inklinoval k českému nacionalizmu. Mal podobnú pr...
slobodu svedomia a vyznania, ochrana manželstva, rodiny a materstva.8
Keďže obnovená
Československá republika právne nadvä...
boli len fiktívnymi právami a slobodami a v skutočnosti o právach a slobodách občanov
Československa rozhodovala štátno-by...
spravodlivosti malo len v dobe od 20.5. do 15.6. 1949 prebehnúť 110 procesov s 1400
osobami.16
Na konci roka 1948 vedenie ...
Katolícka akcia v roku 1949, ktorej cieľom bolo vytvoriť národnú cirkev podriadenú
vládnucemu režimu a nezávislú od biskup...
reholí a Gréckokatolíckej cirkvi, na revíziu činnosti Spolku svätého Vojtecha a Ústrednej
katolíckej charity, na prijímani...
boli YMCA a YWCA.27
K oživeniu došlo i v židovských náboženských obciach. Židia v českých krajinách
predovšetkým požadoval...
československého štátu pokračoval Ústavou 9. mája z roku 1945, ktorý zakotvil atypické
asymetrické štátoprávne usporiadani...
päťdesiatych rokoch tak aj v koncepcii Ústavy ČSSR z roku 1960. Preto sa dostali
slovenské národné orgány do postavenia, k...
Prezident ČSSR bola hlava československej federácie volená Federálnym
zhromaždením na päť rokov. Najvyšším výkonným orgáno...
ale aj politickej oblasti zostával zachovaný v niektorých prípadoch asymetrický model
usporiadania štátu, napr. neexistova...
národnom produkte v roku 1966 cca 73 %. Táto skutočnosť spolu s produktom na hlavu
približne o 15% vyšším než v Českoslove...
nasledovala až v roku 1965. Dôsledkom krachu tretej päťročnice bol pokles národného
dôchodku až do roku 1964.38
Centralizo...
Absolvoval viaceré školenia a študoval aj na Univerzite Komenského v Bratislave.
V šiestom semestri bol nútený štúdium pre...
základná prekážka vývoja reformného hnutia do podoby Pražskej jari.46
V januári 1968 mal Alexander Dubček niečo vyše 46 ro...
popierať, že Brežnevov Sovietsky zväz bol ustavičným blokujúcim faktorom už predtým,
ako „päťka“ podnikla inváziu.“ 49
Po ...
Alexander Dubček bol vedúcou osobnosťou a hlavným strojcom Pražskej jari.
Medzi prvými vystúpil na jeseň 1970 s kritikou p...
2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968
V prvom polroku 1968 nastal v Československu „politický odmäk“, ktor...
monopolu moci a stala sa čiastočne „jediným naozaj fungujúcim prvkom demokratickej
plurality“.54
2.2 Vznik a obnova spoloč...
„zlúčení“ v rámci „zlučovacej akcie“ v období od konca júna 1948 do 4. januára 1949
prejavilo o členstvo KSČ záujem ďalšíc...
apríli toho istého roku táto skupina začala obnovovať činnosť Československej
sociálnodemokratickej strany. Akčná skupina ...
Pretože sa sociálni demokrati chceli pohybovať na legálnej pôde, rozhodli sa
členovia prípravného výboru oznámiť štátnym o...
prípravného výboru dorazili i predsedovia už ustanovených krajských, okresných a
mestských prípravných výborov, odborní po...
nezúčastní žiadnej ilegálnej práce, všetok písomný materiál, ktorý vznikol činnosťou
strany, a ktorý by mohol ohroziť osob...
Gustáv Husák.72
Hlasy týchto bývalých politických väzňov získavali vystúpením v médiách väčšiu
váhu a mali významný vplyv ...
K 231 pôvodne vznikal ako celorepubliková organizácia, v ktorej mali mať svoje
miesto i bývalí politickí väzni zo Slovensk...
vstúpiť len ten československý občan, ktorý bol odsúdený podľa zákona č. 50/1923 Zb. a
podľa zákona č. 231/1948 Zb. alebo ...
že sa ich zákon bezprostredne týkal, ale i preto, že chceli „byť priekopníkmi a strážcami
cesty, na ktorej bude znovu nast...
členstvo v Národnom fronte. Práve táto podmienka, na ktorej sa komunisti zhodli 21.
marca 1968 v diskusii nad Akčným progr...
nový zákon bude mať a aký široký okruh bývalých politických väzňov zasiahne.92
Zamýšľaný zákon mal podľa združenia bývalýc...
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
Upcoming SlideShare
Loading in...5
×

Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

2,802

Published on

POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968 A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIALIZMUS" - PRÁVNE ASPEKTY

Published in: Devices & Hardware
0 Comments
1 Like
Statistics
Notes
  • Be the first to comment

No Downloads
Views
Total Views
2,802
On Slideshare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
5
Actions
Shares
0
Downloads
15
Comments
0
Likes
1
Embeds 0
No embeds

No notes for slide

Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

  1. 1. UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI PRÁVNICKÁ FAKULTA POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968 A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIALIZMUS" - PRÁVNE ASPEKTY Diplomová práca 89593ee9-bcd0-43cd-940f-b33b9b68a22a Študijný program: Právo Študijný odbor: 3.4.1. Právo Pracovisko: Katedra teórie a dejín štátu a práva Oddelenie dejín štátu a práva Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD. Banská Bystrica, 2013 Bc. Martin Kováč
  2. 2. Poďakovanie Srdečne ďakujem svojim rodičom za podporu pri štúdiu a svojmu vedúcemu diplomovej práce za odbornú kontrolu tejto práce. 2
  3. 3. Abstrakt KOVÁČ, Martin: Politické zmeny v ČSSR v roku 1968 a tzv. "demokratický socializmus" – právne aspekty (Diplomová práca). Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. Právnická fakulta. Katedra teórie a dejín štátu a práva/ oddelenie dejín štátu a práva. Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: magister („Mgr“.). Banská Bystrica, 2013, Rozsah práce: 70 strán Práca analyzuje pripravované a uskutočnené politické zmeny v Československej socialistickej republike v roku 1968. Cieľom práce je objasniť legálnosť a legitimitu politických zmien v ČSSR a analyzovať právne aspekty demokratického socializmu. Hlavnou metódou práce je sociologicko-právna analýza stavu československej spoločnosti v 60. rokoch 20. storočia, politologicko-právna analýza politických reforiem v ČSSR v roku 1968 a demokratického socializmu a dedukcia medzinárodného práva a trestného práva vtedajšej ČSSR pri konkretizácii na legálnosť vojenskej okupácie päticou štátov vojsk Varšavskej zmluvy. Spoločenský prínos práce spočíva v analýze medzinárodnoprávnej a trestnoprávnej zodpovednosti vojenskej intervencie v ČSSR v roku 1968 vojskami štátov Paktu Varšavskej zmluvy a signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Kľúčové slová: Pražská jar. August 1968. Alexander Dubček. Moskovský protokol. Demokratický socializmus. 3
  4. 4. Abstract KOVAC, Martin: The political changes in Czechoslovakia in 1968 and called. "democratic socialism" - legal aspects (Work of diploma). Matej Bel University in Banska Bystrica. Faculty of Law. Institute of Theory and History of State and Law / Department of the History of State and Law. Thesis Supervisor: Mgr. Skaloš Martin, PhD. Qualification level: Master ("Mgr."). Banská Bystrica, 2013, Scope of work: 70 pages Work analyzes prepared and made policy changes in the Czechoslovak Socialist Republic in 1968. The aim of this work is to clarify the legality and legitimacy of the political changes in Czechoslovakia and analyze legal aspects of democratic socialism. The main method of work is socio-legal analysis of the Czechoslovak society in the 60th the 20th century, political-legal analysis of policy reforms in Czechoslovakia in 1968 and democratic socialism and interpretation of international law and criminal law in the former Czechoslovakia realizing the legality of the military occupation cap Warsaw Pact countries. Social benefits of the work lies in the analysis of international legal and criminal liability for military intervention in Czechoslovakia in 1968, the armies of the Warsaw Pact states and signatories to the agreement called. invitation letter Warsaw Pact troops into Czechoslovakia. Keywords: Prague Spring. August 1968. Alexander Dubcek. Moscow Protocol. Democratic socialism. 4
  5. 5. Predhovor 21. august 1968 – tento dátum sa čiernymi písmenami zapísal do dejín českého a slovenského národa, keď jedna zo superveľmocí vtedajšieho sveta, dvesto tridsaťmiliónový Sovietsky zväz so svojimi štyrmi satelitmi, sa rozhodol vojakmi udupať a tankmi pochovať prichádzajúci závan ľudskej a občianskej slobody v podobe synkrézy sociálnej spravodlivosti, občianskej rovnosti a pluralitnej demokracie v reformujúcom sa Československu. Vtedajší vládcovia komunistického sveta si mysleli, že idey o novom lepšom svete, sa dajú potlačiť hrubou silou, silou armád piatich štátov, ale mýlili sa, túžbu po slobode a spravodlivosti nedokázali potlačiť ani silou tankov a samopalov ani cenzúrou a propagandou, stále zostávala v mysliach ľudí ako nenaplnený ideál, ktorý čakal na svoj správny čas, aby sa z ľudských myslí mohol pretaviť na skutočnú realitu. V roku 1968 sa síce tento ideál naplniť ešte nepodarilo a na chvíľu sa zdalo, že odporcovia slobody zvíťazili a sloboda bude raz a navždy udupaná do zeme, napokon však vyklíčila znova po dvoch desaťročiach a zvíťazila. Pražská jar, ktorá sa začala 5. januárom 1968 – zvolením Alexandra Dubčeka za generálneho tajomníka ÚV KSČ a skončila vojenským vpádom armád piatich štátov Varšavskej zmluvy, umožnila na chvíľu nadýchnuť sa slobody, myslieť, hovoriť, písať a tvoriť slobodne bez strachu z politickej perzekúcie a väznenia za prejav pre štátnu moc nepohodlného názoru. Obdobie Pražskej jari svetu na malú chvíľu ukázalo, že môže byť aj iný socializmus, nie v podobe sovietskych gulagov, politických popráv a strachu o vlastný život, ale v podobe socializmu s ľudskou tvárou, socializmu založenom na úcte k ľudskému životu, kde spoločenská iniciatíva nie je potlačovaná, ale je vítaná a oceňovaná, kde človek je ohodnotený nie podľa svojho straníckeho „zafarbenia“, ale podľa vedomostí a schopností, kde spoločenská spravodlivosť nie je len púhy pojem, ale ozajstná realita. Sovietska zima, ktorá prišla po Pražskej jari, síce na dve normalizačné desaťročia umlčala volanie po slobode a spravodlivosti, o to však výraznejšie a silnejšie sa túžba po lepšom spravodlivejšom svete ozvala v ďalšom míľniku histórie slovenského a českého národa a to v podobe Nežnej revolúcie v novembri v roku 1989. 5
  6. 6. Obsah Zoznam skratiek a značiek..................................................................................................8 Úvod.......................................................................................................................................9 1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968............................................................12 1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia.......................................12 1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného...............................13 1.3 Absencia občianskych a politických práv...........................................................14 1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými................16 1.5 Absencia náboženskej slobody...........................................................................17 1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa.................................20 1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne..........................................24 1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari...........................................................26 2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968..............................................31 2.1 Zrušenie cenzúry.................................................................................................31 2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii........................................................32 2.2.1 Obnova sociálnej demokracie..............................................................32 2.2.2 Vznik K 231 – Združenia bývalých politických väzňov......................37 2.2.3 Vznik Klubu angažovaných nestraníkov.............................................46 2.3 Akčný program Komunistickej strany Československa v roku 1968.................54 3 Vojenská intervencia v ČSSR v auguste 1968 armádami Varšavskej zmluvy .................................................................................................................................61 3.1 Príčiny a dôsledky vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami Varšavskej zmluvy................................................................................................................62 3.2 Právna analýza vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami Varšavskej zmluvy................................................................................................................65 3.3 Právna analýza Moskovského protokolu............................................................67 6
  7. 7. 4 Právne aspekty demokratického socializmu.................................................................71 4.1 Demokratický socializmus a ortodoxný komunizmus........................................71 4.2 Občianske a politické práva................................................................................73 4.3 Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.............................................................74 Záver....................................................................................................................................76 Zoznam bibliografických odkazov....................................................................................79 7
  8. 8. Zoznam skratiek a značiek BĽR – Bulharská ľudová republika ČNR – Česká národná rada ČSR – Česká socialistická republika ČSR – Československá republika ČSSD – Československá sociálna demokracia ČSSR – Československá socialistická republika DKO – Dielo koncilovej obrody K 231 – Klub 231 – Združenie bývalých politických väzňov KAN – Klub angažovaných nestraníkov KSČ – Komunistická strana Československa KSS – Komunistická strana Slovenska KV KSS – Krajský výbor Komunistickej strany Slovenska MĽR – Maďarská ľudová republika NDR – Nemecká demokratická republika NSR – Nemecká spolková republika OSN – Organizácia spojených národov OV KSS – Oblastný výbor Komunistickej strany Slovenska PĽR – Poľská ľudová republika SNR – Slovenská národná rada SNP – Slovenské národné povstanie SSR – Slovenská socialistická republika ÚV KS – Ústredný výbor Komunistickej strany ÚV KSČ – Ústredný výbor Komunistickej strany Československa ÚV KSS – Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska ÚV KSSZ – Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu ÚV NF – Ústredný výbor Národného frontu Zb. – Zbierka zákonov Československej socialistickej republiky YMCA – Young Men´s Christian Association (Kresťanské združenie mladých ľudí) YWCA – Young Women's Christian Association (Kresťanské združenie mladých žien) ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík 8
  9. 9. Úvod Cieľom tejto práce je sociologicko-právne analyzovať príčiny spoločenského pohybu a politických zmien v roku 1968, uskutočniť politologicko-právnu analýzu politických a spoločenských zmien, rozobrať podstatu demokratického socializmu a porovnať ho s ideológiou ortodoxného komunizmu a analyzovať legitimitu a legálnosť vojenskej intervencie armád piatich štátov Varšavskej zmluvy v Československu. Práca využíva viaceré logické metódy, ako je analytická metóda pri rozoberaní stavu československej spoločnosti v 60. rokoch 20. storočia, pri rozoberaní podstaty či už uskutočnených alebo len pripravovaných politických zmien vo vtedajšom Československu, práca analyzuje politicky, spoločensky a historicky významný Akčný program KSČ, prijatým ÚV KSČ v 5. apríla 1968, ktorý mal reformistický nádych a vychádzal z ideí demokratického socializmu. Práca využíva analytickú metódu aj pri rozoberaní príčin a dôsledkov vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky. Deduktívna metóda sa uplatňuje pri medzinárodnom práve s ohľadom na konkretizáciu zodpovednosti Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky, Bulharskej ľudovej republiky a Nemeckej demokratickej republiky za vojenskú inváziu a následnú okupáciu vtedajšieho Československa. Ďalej využíva aj dedukciu právneho poriadku ČSSR pri konkretizácií trestnoprávnej zodpovednosti signatárov pozývacieho listu armád piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa, ktorý mal za úlohu legitimizovať vpád spojeneckých vojsk do ČSSR. Komparatívna metóda je použitá pri porovnaní ideológií demokratického socializmu s ortodoxným komunizmom. Analytická metóda sa využíva aj pri rozoberaní obsahu ideí demokratického socializmu. Literatúra v slovenskom a v českom jazyku na tému Pražská jar, politické zmeny v Československej socialistickej republike v roku 1968 a vojenská okupácia Československa armádami piatich krajín Varšavskej zmluvy je pomerne bohatá a dostačujúca na spracovanie kvalifikačnej práce. Rovnako sú pomerne dostačujúce informácie o Pražskej jari a spoločenskom pohybe v roku 1968 v Československu aj na internetovej sieti. Ponovembrová literatúra na rozdiel od tej z normalizačných rokov zväčša zhodne odsudzuje vojenskú intervenciu vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v ČSSR. Práca sa člení na štyri hlavné kapitoly, z ktorých každá má niekoľko podkapitol. 9
  10. 10. Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968 rozoberá prvá kapitola, ktorá sa člení na sedem čiastkových podkapitol, ktoré rozoberajú hlavné dôvody spoločenského pohybu v roku 1968, medzi ktoré možno doznievajúci politický odmäk vo východnom bloku spôsobený ešte Chruščovovou érou, spoločenskú neobľúbenosť vtedajšieho československého prezidenta Antonína Novotného, ktorý bol nútený abdikovať z funkcie prezidenta ČSSR, absencia občianskych a politických práv, spoločenský nátlak na rehabilitáciu obetí politických procesov, volanie po náboženskej slobode, nevyhovujúce asymetrické usporiadanie Československa, snaha o zrovnoprávnenie slovenského národa s českým a s tým spojená snaha o federalizáciu Československa, krach tretej päťročnice, stagnovanie životnej úrovne a čoraz väčšie zaostávanie ČSSR za kapitalistickými krajinami najmä Rakúskom. Právnej analýze politických zmien v ČSSR v roku 1968 sa venuje druhá kapitola, ktorá sa člení na tri podkapitoly. Základnou podmienkou a možno jedinou hlavnou zmenou, ktorú priniesla Pražská jar, bolo zrušenie cenzúry, ktorej sa venuje prvá podkapitola. Absencia cenzúry umožnila aktivizáciu umŕtvenej občianskej spoločnosti a vznik alebo obnovu troch hlavných spoločenských organizácii Pražskej jari – Sociálnej demokracie, K 231 – združenia bývalých politických väzňov a Klubu angažovaných nestraníkov, ktoré rozoberá druhá podkapitola. Zrejme najvýznamnejší dokument obrodného procesu bol Akčný program KSČ z 5. apríla 1968, ktorý analyzuje tretia podkapitola. Vojenskej intervencii armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 v ČSSR sa venuje tretia kapitola, ktorá sa skladá z dvoch podkapitol. Prvá podkapitola rozoberá príčiny a dôvody vojenskej agresie voči Československu a druhá podkapitola rozoberá medzinárodnú zodpovednosť intervenujúcich štátov v spojeneckej krajine, analyzuje trestnoprávnu zodpovednosť signatárov pozývacieho listu cudzích vojsk do vlastnej krajiny a venuje sa aj okolnostiam vzniku a podpisu Moskovského protokolu, ktorý formálne ukončil Pražskú jar a znamenal začiatok normalizácie. Štvrtá kapitola má názov Právne aspekty demokratického socializmu. Je tvorená tromi podkapitolami. Prvá podkapitola porovnáva demokratický socializmus s ortodoxným komunizmom, rozdielne a spoločné znaky týchto dvoch ideológií a ich histórie. Ďalšie dve podkapitoly rozoberajú občianske a politické práva, hospodárske, sociálne a kultúrne práva a ich vzťah k ideológií demokratického socializmu. 10
  11. 11. Práca je vedomostným obohatením pre každého, kto sa hlbšie zaujíma nielen o historický pohľad ale aj o právnu stránku dejinných udalostí v Československu v roku 1968, ktorý bol nepochybne búrlivý nielen vo vtedajšej ČSSR ale aj vo svete. 11
  12. 12. 1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968 Politické zmeny v Československej socialistickej republike, ktoré by sa dali symbolicky ohraničiť 5. januárom 1968, kedy bol zvolený za generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa Alexander Dubček a 21. augustom 1968, v deň, keď obsadila Československo pätica armád „spriatelených“ krajín – Zväz sovietskych socialistických republík, Maďarská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Poľská ľudová republika a Nemecká demokratická republika, sa zapísali do svetovej histórie ako Pražská jar. Avšak príčiny politických zmien v Československu v roku 1968 mali hlbší základ a v podstate siahajú až februárovému prevratu v roku 1948 vo vtedajšej Československej republike. Faktory spoločenských zmien, ktoré sa odohrali v ČSSR v roku 1968, možno v podstate rozdeliť na politické, sociálne a ekonomické. 1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia Sociálna štruktúra Československa v druhej polovici šesťdesiatych rokov spoludeterminovala ďalší spoločenský pohyb, ona sama však bola tiež výsledkom historického vývoja, počas ktorého na jej utváranie pôsobili isté determinačné faktory, ktoré je nevyhnutné na začiatku aspoň stručne pripomenúť, pretože dávajú vyniknúť historickým súvislostiam skúmanej sociálnej situácie s epochou medzinárodného i vnútorného vývoja, ktorá ju zrodila.1 Z medzinárodne politických faktorov ovplyvňovali sociálny vývoj Československa stále ešte výsledky druhej svetovej vojny a oslobodenia; veľký význam svojimi stále živými dôsledkami malo obdobie studenej vojny a tvrdého a priameho podriadenia vnútorného vývoja krajiny sovietskej stalinistickej koncepcii, ktoré začalo koncom štyridsiatych rokov; s doznievajúcou, avšak stále inšpirujúcou silou pôsobili určité protistalinistické tendencie a zmierňujúce vplyvy Chruščovovej éry v Sovietskom zväze; neodbytne sa hlásili tlaky pomerne nedávno nastoleného sovietskeho stagnačného Brežnevovho režimu. Medzinárodnými vplyvmi prichádzajúcimi z celého ostatného sveta 1 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 8 12
  13. 13. sa ako determinačné faktory v zásade presadzovali len potiaľ, pokiaľ to jednoznačné začlenenie do sovietskeho bloku umožňovalo.2 To však neznamená, že by vplyvy vývoja mimo sovietsky blok boli pre sociálnu situáciu v Československu bezvýznamné. Už sama roztržka medzi Sovietskym zväzom a Čínou (vrátane výraznej kritiky stalinizmu, ktorá z Číny zaznela v druhej polovici päťdesiatych rokov) podrobila kritickej skepse do tej doby neotrasiteľný mýtus o všemoci sovietskeho bloku. Pohyb v treťom svete po zrútení koloniálnej sústavy vtedy ešte zdanlivo nahrával skôr koncepcii ďalšieho násilného prerozdeľovania sveta, ktorá bola zabudovaná v základoch sovietskej i československej medzinárodnej politiky, koncepciu medzitým však oslabenú uvoľnením medzinárodného napätia v období po Karibskej kríze. Avšak to rozhodujúce pre ďalší vývoj sveta sa dialo vo vyspelých kapitalistických krajinách Európy, Severnej Ameriky i Ďalekého Východu (Japonsko). Už v priebehu šesťdesiatych rokov sa vyjasnilo, že tieto krajiny napriek povojnovým ťažkostiam a stratám spojeným so zrútením koloniálneho systému dokázali dovŕšiť fázu industriálneho vývoja, začatú na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia a prejsť do kultúrno-civilizačného štádia ako moderné, vyspelé industriálne spoločnosti relatívneho blahobytu (masovej spotreby), ktoré pozoruhodne - nie bez vplyvov sociálneho reformizmu - zmiernili sociálne konflikty a rozvinuli demokratické formy života. Na historicky blízkom obzore sa vynorili obrysy postindustriálnej kultúry a civilizácie s ďalšími obrovskými možnosťami rozvoja spoločnosti a človeka. To všetko znamenalo veľkú výzvu pre krajiny sovietskeho bloku, ak chceli adaptovať svoje sociálne systémy na novú vlnu kultúrnych zmien.3 1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného „Prezidentovi ČSSR a prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Antonínovi Novotnému sa podarilo proti sebe postaviť doslova všetkých a to nie iba v Československu. „Skalní“ komunisti mu vyčítali prílišnú ústupčivosť „pravičiarom“ v Komunistickej strane Československa. Reformné krídlo v komunistickej strane mu zasa vyčítalo neochotu či neschopnosť realizovať nevyhnutné politické a ekonomické reformy. Slováci mu vyčítali veľkočeský šovinizmus, ktorý 2 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 9 3 tamtiež, s. 9-10 13
  14. 14. dokonca presahoval hranice čechoslovakizmu u väčšiny Čechov.“4 „"Novotný inklinoval k českému nacionalizmu. Mal podobnú predstavu ako Chruščov, že postupne vznikne niečo ako jednotný sovietsky národ. U nás mal vzniknúť jednotný československý národ. Preto postupoval voči Slovákom a Slovensku tak tvrdo. Akúkoľvek opozíciu voči sebe pokladal za slovenský buržoázny nacionalizmus, aj keď ten bol v tej dobe spoločnosťou už odmietnutý. Dával to najavo aj nevhodným a trápnym spôsobom ako napríklad v Martine v roku 1967. Vtedy sa vyjadroval urážlivo na adresu Matice Slovenskej a neprijal ani dary," tvrdí historik Pešek.“5 „Novotný si pohneval aj Moskvu, keď odmietol návrh, aby Zväz sovietskych socialistických republík mohol rozmiestniť vojská na hranici ČSSR s Nemeckou spolkovou republikou.“6 Problémom nakoniec nebolo to, či treba Novotného odvolať z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, ale kto ho má nahradiť. Nakoniec sa všetkým frakciám zdalo, že Alexander Dubček, ktorý bol vtedy prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, im nebude prekážať v realizácií ich politiky. Novotný zostal prezidentom republiky. Najprv sa zdalo, že k ničomu podstatnejšiemu neprišlo. Lenže na prelome februára a marca sa objavili správy, že Novotný chystá pomocou armády prevrat. Je pikantné, že jeden z potenciálnych organizátorov prevratu, ušiel do Spojených štátov amerických, kde požiadal o politický azyl. Vtedy začínali vstupovať do politiky masy. Demonštrácie Novotného donútili, aby koncom marca 1968 abdikoval.7 1.3 Absencia občianskych a politických práv V období od februárového prevratu – 25. februára 1948 až do začiatku Pražskej jari – 5. januára 1968 boli v platnosti tri ústavy, ktoré v rozličnej miere deklarovali občianske a politické práva a slobody. Ústavná listina Československej republiky 121/1920 Zb. uvádzala občianske a politické práva a slobody v piatej hlave označenou ako Práva a slobody rovnako i občianske povinnosti. Boli v nej zahrnuté nasledujúce práva a slobody: rovnosť pred zákonom, právo na život, osobná a majetková sloboda, domová sloboda, sloboda tlače, združovacie a zhromaždovacie právo, petičné právo, listové tajomstvo, slobodu učenia, 4 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14 5 http://aktualne.atlas.sk/prezident-novotny-spojil-dubceka-s-bilakom/slovensko/politika/, [cit. 2012-12-6] 6 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14 7 tamtiež, s. 14 14
  15. 15. slobodu svedomia a vyznania, ochrana manželstva, rodiny a materstva.8 Keďže obnovená Československá republika právne nadväzovala na medzivojnovú predmníchovskú republiku, prevzala aj jej právny poriadok s ňou aj najvyšší zákon - Ústavnú listinu Československej republiky, ktorá bola v platnosti až do roku 1948, keď ju nahradila Ústava 9. mája. Ústava 9. mája 150/1948 Zb. deklarovala podobné práva a slobody ako Ústavná listina ČSR s tým, že boli precíznejšie formulované. Boli to nasledovné práva a slobody: rovnosť pred zákonom, osobná sloboda, domová sloboda, listové tajomstvo a tajomstvo dopravovaných správ, sloboda pobytu, majetková sloboda, sloboda vyznania a svedomia, sloboda prejavu, petičné právo.9 Ústava 9. mája bola v platnosti od 9. mája 1948 – tretieho výročia obnovenia republiky do 11. júla 1960, keď ju nahradila Ústava Československej socialistickej republiky. Ústava ČSSR 100/1960 Zb. v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou pomerne nejasno deklarovala občianske a politické práva a slobody, keďže tie boli obsiahnuté len v tele textu ústavy a nie aj v názvoch článkov ústavy. Podľa tejto ústavy mali všetci občania rovnaké práva a povinnosti. Deklarovala rovnoprávnosť všetkých občanov, slobodu prejavu, slova a tlače, zhromažďovaciu slobodu, slobodu pouličných sprievodov a manifestácií, nedotknuteľnosť osoby, nedotknuteľnosť obydlia, listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ, slobodu pobytu, slobodu vyznania, právo na politický azyl. Petičné právo bolo v ústave deklarované nepriamo ako právo občanov a organizácií obracať sa k zastupiteľským zborom a k ostatným štátnym orgánom s návrhmi, podnetmi a sťažnosťami.10 Ústava ČSSR z roku 1960 bola v platnosti počas celého obdobia Pražskej jari. 10. decembra 1948 III. Valné zhromaždenie OSN prijalo právne záväzný dokument Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vo forme rezolúcie č. 217/III, ktorý síce nebol sankcionovateľný, ale mal veľkú morálnu váhu.11 Tento dokument platil aj pre Československo ako členský štát OSN. Má 30 článkov, ktoré zahrňujú občianske, politické, ekonomické, sociálne a kultúrne práva.12 Tieto občianske práva a slobody zakotvené v československom právnom poriadku 8 http://www.ssag.sk/SSAG%20study/NOS/ustava20.pdf, [cit. 2013-2-9] 9 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1948.html, [cit. 2013-2-9] 10 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html, [cit. 2013-2-9] 11 http://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf, [cit. 2013-2-10] 12 http://www.amnesty.sk/vseobecna-deklaracia-ludskych-prav/, [cit. 2013-2-10] 15
  16. 16. boli len fiktívnymi právami a slobodami a v skutočnosti o právach a slobodách občanov Československa rozhodovala štátno-byrokratická elita Československa napojená na sovietske mocenské centrum, ktorá neváhala odopierať svojim občanom aj tie najzákladnejšie práva vrátane práva na život v snahe udržať a upevniť komunistický monopol moci. Politické procesy, ktoré prebiehali v Československu so skutočnými alebo len domnelými nepriateľmi komunistického režimu v prvých rokoch od februárového prevratu v roku 1948 ale aj v neskoršom období, boli od počiatku nezákonné, keďže boli v rozpore s ústavou a medzinárodnými záväzkami Československa a obete týchto politických procesov sa v roku 1968 oprávnene domáhali nápravy krívd na nich spáchaných. 1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými „Bývalí ľudia“ či „nepriateľské osoby“, tak komunistický režim v päťdesiatich a šesťdesiatych rokoch nazývali svoje aktívnych i domnelých odporcov. Medzi ne patrili i tí československí občania, ktorí boli po štátnom prevrate v roku 1948 odsúdení podľa zákona č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky, podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovo demokratickej republiky, podľa trestného zákona č. 86/1950 Zb. a podľa nového trestného zákona 140/1961 Zb. Mlyny tzv. triednej justície prešlo podľa dobových údajov ministerstva spravodlivosti do roku 1968 asi 128 tisíc politických väzňov, súdených práve podľa týchto štyroch zákonov.13 Zasadanie predsedníctva ÚV KSČ prebehlo 9. septembra 1948. Na rokovaniach bolo rozhodnuté o nastolení ostrého kurzu proti reakcii. To zahrňovalo vybudovanie táborov nútených prác a pozatýkanie nepohodlných občanov.14 Začiatkom 50. rokov bolo vybudovaných 422 pracovných táborov a väzníc. V týchto zariadeniach bolo v apríli 1950 uväznených len v českých krajinách 6 788 osôb z politických dôvodov. V máji toho roku to bolo už 11 026 osôb.15 Aby mohli byť splnené úlohy vyplývajúce ze septembrového zasadania ÚV KSČ, muselo byť vyhľadávanie nepriateľov urýchlené. Veď podľa plánu ministerstva 13 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 209 14 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9] 15 tamtiež, [cit. 2013-2-9] 16
  17. 17. spravodlivosti malo len v dobe od 20.5. do 15.6. 1949 prebehnúť 110 procesov s 1400 osobami.16 Na konci roka 1948 vedenie československých komunistov vznieslo vážne obvinenia voči popredným funkcionárom ÚV KSS, najmä Vladimírovi Clementisovi, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničných vecí, Gustávovi Husákovi a Ladislavovi Novomeskému, ktorým pripisovali za vinu, že mali nemarxistický prístup k riešeniu slovenskej nacionálnej otázky, neboli ochotní podriaďovať sa jednotnému vedeniu strany a podobne. Zasadnutie ÚV KSS toto stanovisko prijalo a na IX. zjazde KSS, konanom v Bratislave 24. až 25. mája 1950, pridalo k buržoáznym nacionalistom aj Karola Šmidkeho. Husák bol odvolaný z funkcie predsedu Zboru povereníkov. Clementisa odsúdili na smrť a popravili, Husák a Novomeský dostali dlhoročné väzenie.17 V rokoch 1950 až 1952 sa na Slovensku rozpútalo priam peklo komunistického útlaku. Komunistický režim aj v ČSR odhalil svoju zločineckú tvár, akú mal v Rusku od samého začiatku. Zatváral, súdil a popravoval svojich nepriateľov i prívržencov. Od konca októbra do konca roku 1952 v celom štáte vyniesli 233 rozsudkov smrti, z ktorých 178 vykonali. Koľko ľudí ubili na smrť bez súdu, to zatiaľ nevieme a je otázne, či to niekedy vôbec budeme vedieť.18 Začiatkom 60. rokov 20. storočia nastáva v Československu obrat, čo sa týka politického prenasledovania. Počet politických procesov prudko klesá a stúpa počet amnestovaných. Bývalí politicky väzni sa nechceli zmieriť s realitou a volali po obnovení ich procesov a po občianskej a súdnej rehabilitácii. Vzhľadom na to, že sa jednalo o veľkú skupinu občanov, ktorí zdieľali spoločný osud, predstavovali politickú silu samú o sebe. 1.5 Absencia náboženskej slobody Komunistický režim, ktorý presadzoval politiku ateizácie spoločnosti, videl v cirkvách a náboženských spoločnostiach svojho prirodzeného nepriateľa. Dominantné postavenie v Československu mala Československá katolícka cirkev, preto prvomrade svoje úsilie o ateizáciu spoločnosti komunisti zamerali proti tejto najväčšej cirkvi. Prvou väčšou aktivitou namierenou proti Katolíckej cirkvi bola štátom riadená 16 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9] 17 ŠPIESZ, A. 2002. Ilustrované dejiny Slovenska: Na ceste k sebauvedomeniu. 2. vyd. Bratislava: Perfekt, 2002. s. 252 18 tamtiež, s. 252 17
  18. 18. Katolícka akcia v roku 1949, ktorej cieľom bolo vytvoriť národnú cirkev podriadenú vládnucemu režimu a nezávislú od biskupov a Vatikánu. V roku 1950 sa komunistický režim rozhodol v rámci Akcie K a Akcie R zlikvidovať mužské a ženské rehole. Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 internovali 1180 rehoľníkov zo Slovenska do piatich záchytných kláštorov. Svojou brutalitou sa Akcia K do histórie zapísala pod názvom barbarská noc.19 V noci z 29. na 30. augusta 1950 prebehla Akcia R zameraná na likvidáciu ženských kláštorov. Rehoľné sestry rozmiestnili do tzv. sústreďovacích táborov, aby oslabili vplyv reholí na duchovný život v krajine.20 Napokon v júli 1953 boli rehole de iure zrušené, keďže podľa zákona o spolkoch nemohli vyvíjať svoju činnosť. Komunisti chceli religiózne Slovensko čo najviac odfiltrovať od duchovných osôb, čo sa im aj čiastočne podarilo. Zastavili prílev nových rehoľníčok, pričom tie, čo boli v sústreďovacích táboroch, postupne zostarli a dožili v charitných domovoch.21 Po fiasku Katolíckej akcie v roku 1949 sa rozhodol režim vytvoriť z hŕstky kňazov, ktorí podporovali Katolícku akciu združenie lojálnych kňazov komunistického režimu pod názvom Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. A tak na troskách Katolíckej akcie vzniklo hnutie, ktorého oficiálnou úlohou bolo presadzovanie mieru budovateľským úsilím vo vtedajšom Československu. Mier bola téma, ktorá bola obsiahnutá rovnako vo katolíckej vierouke ako aj v marxistickej náuke a navyše v čase bipolárneho rozdelenia sveta a medzinárodného napätia to bola celkom vďačná téma, na ktorej sa dala budovať organizácia, ktorej skutočným cieľom bolo podriadiť Katolícku cirkev komunistickému režimu a odmietanie vernosti pápežovi.22 Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva pôsobilo až do roku 1968, keď bolo podrobené vnútrocirkevnej kritike a rozpustené a bolo nahradené hnutím Dielo koncilovej obnovy, ktoré bolo lojálne biskupom a verné pápežovi a dalo si za úlohu napraviť krivdy napáchaných na cirkvi v posledných dvoch desaťročiach. DKO malo v posolstve prijatom v apríli 1968 jedenásť široko koncipovaných požiadaviek, ktoré zahrňovali zrušenie vládnych zmocnencov, novelizácie štátnej cirkevnej legislatívy, naliehali na obnovenie 19 http://www.szcpv.org/10/akciak.html, [cit. 2013-2-11] 20 http://www.sme.sk/c/5525802/pred-60-rokmi-rozprasili-zenske-rehole.html#ixzz2Kaw0Zmip, [cit. 2013-2-11] 21 tamtiež, [cit. 2013-2-11] 22 http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050102.htm, [cit. 2013-2-11] 18
  19. 19. reholí a Gréckokatolíckej cirkvi, na revíziu činnosti Spolku svätého Vojtecha a Ústrednej katolíckej charity, na prijímanie seminaristov na bohoslovecké fakulty podľa potrieb Cirkvi, na rozšírenie obsahu i nákladu Katolíckych novín, na rehabilitáciu perzekvovaných kňazov a biskupov i na dosadenie nových biskupov.23 Nové vedenie KSČ si uvedomovalo mieru perzekúcie, ktorej boli cirkvi v predchádzajúcom období vystavené a snažilo sa o zlepšenie vzťahu medzi nimi a štátom. Prvým krokom bola relatívne liberálna koncepcia cirkevnej politiky, schválená predsedníctvom ÚV KSČ 21.3.1968; druhým výmena na poste riaditeľa sekretariátu pre cirkevné veci pri ministerstve kultúry ČSSR, tretím potom zmienka o prirodzenom práve každého občana na slobodný náboženský život v Akčnom programe KSČ. Aj napriek všetkým týmto ústretovým krokom však neboli veriaci s podmienkami pre činnosť svojich cirkví spokojní.24 Prvé rokovanie medzi predstaviteľmi katolíckej cirkvi a vlády sa konalo 16. apríla 1968, pričom najzávažnejším problémom bolo udelenie štátneho súhlasu biskupom, ktorí dosiaľ nemohli pôsobiť vo svojom úrade (litomeřický Štěpán Trochta, brnenský Karel Skoupý, českobudejovický Josef Hlouch), Všetci ešte do augusta 1968 obdržali súhlas k návratu do svojich diecéz. Pozitívneho výsledku však nebolo dosiahnuté u tajne vysvätených biskupov Karla Otčenáška (Hradec Králové) a Ladislava Hlada.25 No stále sa čakalo na schválenie stanov DKO. Ministerstvo vnútra však prípisom z 18. októbra 1968 organizačné stanovy DKO neschválilo, pričom dôvodilo, že „základná organizačná štruktúra zamýšľanej organizácie je založená na zásade hierarchickej výstavby organizácie rímskokatolíckej cirkvi“, čo malo byť v rozpore s demokratickým centralizmom a jemu zodpovedajúcim volebným systémom. Dikcia prípisu prezrádza, že bol formulovaný už po osudnom 21. auguste 1968, keď Pražskú jar vystriedala sovietska zima a demokratizačný proces sa začal zjavne pribrzďovať.26 Z veľkého množstva aktivít evanjelických cirkví je nutné zmieniť aspoň výrazný hlas Českobratskej cirkvi evanjelickej, v ktorej prehlásení zo 14. marca 1968 zaznela snaha o aktívnu spoluúčasť na tvorbe cirkevnej politiky štátu. Široký ohlas v spoločnosti si rovnako získalo úsilie o znovuobnovenie tradičných organizácií evanjelickej mládeže ako 23 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11] 24 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 32 25 tamtiež, s. 33 26 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11] 19
  20. 20. boli YMCA a YWCA.27 K oživeniu došlo i v židovských náboženských obciach. Židia v českých krajinách predovšetkým požadovali, aby sa československá vláda v rámci rehabilitácie dištancovala od verejných prejavov antisemitizmu z počiatku päťdesiatich rokov. Rovnaký význam prisudzovali tak aj ničím nerušeným stykom so židovskými organizáciami v zahraničí.28 Väčšinu rozhodujúcich uskutočnených zmien v oblasti cirkevnej politiky ČSSR z obdobia Pražskej jari sa nepodarilo zachovať v čase normalizácie s výnimkou iba jednej a to obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi a ostatné reformy v cirkevnej politike boli postupne odbúrané. 1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa Jedným z hlavných „spúšťačov“ Pražskej jari bola túžba slovenského národa po osobitnej forme vlastnej štátnosti v rámci Československej socialistickej republiky. Už podľa Košického vládneho programu vyhláseného 5. apríla 1945 v Košiciach ako Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov obsahoval zásadu, že vzťahy medzi českým a slovenským národom mali byť upravené na princípe rovný s rovným, reprezentatívnym orgánom Slovenska sa mala stať Slovenská národná rada, bola uznaná svojbytnosť slovenského národa týmito slovami: „Uznávajúc, že Slováci majú byť pánmi vo svojej slovenskej zemi práve tak ako Česi vo svojej českej národnej domovine, a že republika bude obnovená ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a slovenského, vyjadrí vláda toto uznanie dôležitými štátnopolitickými aktmi.“29 Českí nacionalisti sa nezmierili relatívne samostatným postavením Slovenska v rámci ČSR a po májových voľbách v roku 1946, keď na Slovensku komunisti utrpeli volebnú porážku a voľby vyhrala nekomunistická Demokratická strana, zatiaľ čo v českých krajinách zvíťazila KSČ, sa komunisti pridali na stranu pražských centralistov a tromi pražskými dohodami podpísanými medzi SNR a československou vládou od 2. júna 1945 do 28. júna 1946 bola slovenská autonómia výrazne oklieštená. Proces unifikácie 27 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 33 28 tamtiež, s. 33 29 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd. Bratislava : Lúč, 2003. s. 544 20
  21. 21. československého štátu pokračoval Ústavou 9. mája z roku 1945, ktorý zakotvil atypické asymetrické štátoprávne usporiadanie a vyvrcholením pražského centralizmu bolo prijatie socialistickej ústavy z 11. júla 1960. Ústava ČSSR z roku 1960 pozmenila postavenie slovenských národných orgánov – napríklad bol zrušený Zbor povereníkov a nanovo sa upravili kompetencie Slovenskej národnej rady. Zakotvila rigorózne unitárny, centralizovaný štát s formálnym priznaním autonómneho postavenia Slovenska, redukovanú na jednu oblasť zákonodarnej činnosti a úplne podriadeného vo vládnej a výkonnej moci celoštátnym orgánom štátnej správy. Išlo o typ autonómie, ktorý sa okrem formálneho jestvovania národnoštátnych orgánov štátnej moci a správy, orgánov zbavených skutočných ingerencií štátnej moci a správy sa v podstate rovnal úplnému unitarizmu. Bola to autonómia úplne fiktívna.30 Proces formovania slovenskej štátnosti sa nezastavil ani dlhodobou blokáciou režimu asymetrického modelu usporiadania vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Akonáhle sa uvoľnili bariéry centralizmu a dogmatického prístupu v súvislosti s otvorením diskusie, slobodou slova a demokratizácie spoločnosti začiatkom jari v roku 1968, ozvali sa, najprv nesmelo, ale potom rezolútne požiadavky na iné usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Bola nastolená a napokon v roku 1968 vybojovaná nová forma spolužitia – federácia.31 Nevyhnutnosť nového štátoprávneho usporiadania ČSR bola obsiahnutá aj v Akčnom programe KSČ z roku 1968, v ktorom sa uvádzalo, že samo asymetrické usporiadanie Československa nebolo už principiálne spôsobilé vyjadriť a zabezpečiť štátoprávne vzťahy dvoch rovnoprávnych národov, pretože postavenie jedného i druhého národa sa nutne vyjadrovalo rozdielnym spôsobom. Rozdielny spôsob sa prejavil predovšetkým v tom, že funkciu českých národných orgánov plnili centrálne orgány, ktoré ako celoštátne boli nadriadené slovenským národným orgánom a tým sa slovenskému národu prakticky prekážalo v rovnoprávnej účasti na tvorbe a realizácii celoštátnej politiky. Objektívne nedostatky takéhoto riešenia najviac prehlbovala doterajšia politická atmosféra a prax nepriaznivo ovplyvňujúca postavenie a činnosť slovenských národných orgánov. V takýchto podmienkach sa funkcie slovenských národných orgánov oslabovali a ako aj v 30 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 85-86 31 tamtiež, s. 87-88 21
  22. 22. päťdesiatych rokoch tak aj v koncepcii Ústavy ČSSR z roku 1960. Preto sa dostali slovenské národné orgány do postavenia, keď ich vplyv na chod štátneho mechanizmu sa stal okrajovým. Tieto nedostatky nemohli - i so zreteľom na nezdravé prvky politické atmosféry nedávnej minulosti - prekonať ani spoločný dokument ÚV KSČ a ÚV KSS o posilnení úlohy SNR z roku 1964.32 Tento vývoj nutne vyvolával nedorozumenia medzi českým a slovenským národom. V českých krajinách pri neexistencii vlastných národných orgánov vzbudzoval dojem nadbytočnosti slovenských národných orgánov. Na Slovensku zase vyvolával presvedčenie, že Slováci si doma nevládnu, a že sa o všetkom rozhoduje výlučne v Prahe.33 Napokon bol prijatý Národným zhromaždením Ústavný zákon o federácií z 27. októbra 1968, ktorý nadobudol účinnosť 1. januárom 1969. Skladal sa z preambuly a z ôsmich hláv. Preambula obsahovala zásadu, že československú federáciu tvoria dve rovnoprávne národy – český a slovenský, reprezentované Českou národnou radou a Slovenskou národnou radou, ktoré sa rozhodli vytvoriť spoločný federatívny štát. Podľa tohto zákona sa od 1. januára 1969 ustanovila Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika ako federatívne jednotky Československej socialistickej republiky. Na federatívnej úrovni bolo zriadené ako jediný zákonodarný zbor ČSSR dvojkomorové Federálne zhromaždenie skladajúce sa z dvoch rovnocenných snemovní – Snemovňa ľudu, ktorá mala 200 poslancov volených priamo občanmi a Snemovňa národov, ktorá mala 150 poslancov a z toho 75 poslancov volili v priamej voľbe občania Českej socialistickej republiky a ďalších 75 poslancov volili v priamej voľbe občania Slovenskej socialistickej republiky. Volebné obdobie Snemovne ľudu bolo štyri roky a funkčné obdobie Snemovne národov korešpondovalo s volebným obdobím Snemovni ľudu. Pri schvaľovaní kľúčových zákonov platila zásada zákazu majorizácie, čo v praxi znamenalo, že poslanci Snemovne národov hlasovali oddelene, podľa toho za ktorú republiku boli zvolení a zákon bol schválený v Snemovne národov, ak sa zaň vyslovili nadpolovičnou väčšinou poslanci za ČSR a rovnako aj poslanci za SSR. Princíp zákazu majorizácie mal zabrániť tomu, aby česká väčšina prehlasovala slovenskú menšinu. 32 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-12] 33 tamtiež, [cit. 2013-2-12] 22
  23. 23. Prezident ČSSR bola hlava československej federácie volená Federálnym zhromaždením na päť rokov. Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci v Československu bola Vláda ČSSR. Ústavný zákon o federácií presne vymedzoval, ktoré právomoci patrili výlučne federatívnym orgánom, ktoré právomoci boli spoločné pre federatívne orgány rovnako aj pre národné orgány republík. Ostatné veci nespomenuté ako výlučná právomoc federatívnych orgánov alebo ako spoločná právomoc federatívnych a národných orgánov, patrili do výlučnej právomoci národných orgánov republík. Na národnej úrovni republík boli zriadené zákonodarné zbory- Česká národná rada a Slovenská národná rada, ktoré mali právomoc uznášať sa na zákonoch s pôsobnosťou vymedzenou štátnym územím jednotlivých republík. Obidve národné rady mali volebné obdobie štyri roky, pričom ČNR bola volená priamo občanmi ČSR a SNR bola volená zas občanmi SSR. ČNR mala 200 poslancov a SNR po 150 poslancov. Najvyššími výkonnými orgánmi jednotlivých republík boli Vláda Českej socialistickej republiky a Vláda Slovenskej socialistickej republiky. Obidve sa za svoju činnosť zodpovedali svojim národným radám. Šiesta hlava Ústavného zákona o federácií obsahovala ustanovenia o Ústavnom súde Československej socialistickej republiky. Mal to byť súdny orgán ochrany ústavnosti a jeho úlohou bolo riešiť kompetenčné spory medzi federatívnymi a republikovými orgánmi. Zloženie Ústavného súdu ČSSR malo pozostávať zo šiestich sudcov z Českých krajín a ďalších šiestich zo Slovenska. Títo dvanásti ústavní sudcovia mali byť volený na sedem rokov Federálnym zhromaždením. Rovnako mali byť zriadené ústavné súdy na národných úrovniach a o ich zložení mali rozhodovať jednotlivé národné rady. Ustanovenia šiestej hlavy Ústavného zákona o federácií zostali po celý čas existencie ČSSR takpovediac len „na papieri“ a z právneho hľadiska boli tieto právne normy obsoletné a ústavné súdy počas socialistickej éry nikdy neboli zriadené. Ich funkciu vykonávali ústavnoprávne výbory Federálneho zhromaždenia a jednotlivých národných rád. Keďže boli na českej aj na slovenskej strane zriadené na národnej úrovni korešpondujúce orgány v zákonodarnej a výkonnej oblasti štátnej moci možno hovoriť, že československá federácia bola symetrickou federáciou. Napriek tomu v kultúrnej, vedeckej 23
  24. 24. ale aj politickej oblasti zostával zachovaný v niektorých prípadoch asymetrický model usporiadania štátu, napr. neexistovala na českej národnej úrovni Česká televízia, Česká akadémia vied či Komunistická strana českých krajín, ich funkcie českých národných orgánov vykonávali federálne ustanovizne Československá televízia, Československá akadémia vied či Komunistická strana Československa. Hlavne neexistencia vlastnej českej komunistickej strany spôsobila to, že moc sa kumulovala v Ústrednom výbore KSČ, ktorý rozhodoval všetky podstatné politické záležitosti rovnako na federálnej úrovni ako aj na českej národnej úrovni. Vláda Českej socialistickej republiky a ministerstvá Českej socialistickej republiky sa zriadili odčlenením od ministerstiev unitárneho štátu. Vlastne nebol utvorený český štát, jasne rozlíšiteľný a oddelený od česko-slovenského štátu. To bol podstatný problém česko- slovenského štátoprávneho usporiadania 34 1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne Na životnú úroveň vplývali hospodárske vplyvy ako dôsledok medzinárodných i vnútorných procesov v určitom historickom období. Prejavovalo sa dedičstvo silne industrializovanej hospodárskej štruktúry českých krajín a skôr agrárnej štruktúry Slovenska, ktoré pochádzala ešte z obdobia prvej republiky a v rade dôležitých prvkov aj z obdobia Rakúsko-Uhorska. Pôsobili ešte dôsledky vojnovej prestavby ekonomiky, predovšetkým však ďalšie vlny unáhlenej "ťažkej" industrializácie, začatej spolu so studenou vojnou a len v posledných desiatich rokoch čiastočne oslabenej novými trendmi, nadväzujúcimi na celosvetový hospodársky vývoj. Jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý stimuloval sociálne zmeny šesťdesiatych rokov, bola hospodárska kríza na ich počiatku, ktorá demonštrovala neschopnosť tradične štruktúrovaného a byrokraticky riadeného národného hospodárstva uspokojovať potreby obyvateľstva.35 V susednom Rakúsku, vyznačujúcim sa životnými podmienkami a produktivitou približne porovnateľným s Československom, predstavoval podiel obyvateľstva na hrubom 34 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 91 35 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 10-11 24
  25. 25. národnom produkte v roku 1966 cca 73 %. Táto skutočnosť spolu s produktom na hlavu približne o 15% vyšším než v Československu viedla k priemernému životnému štandardu vyššiemu o 25-30 %. Aj keď dokonca vezmeme do úvahy fakt, že tento vyšší priemer by bol rozdelený medzi jednotlivca menej vyrovnane a vyčleníme polovicu rakúskej "nadhodnoty" ako možnú "nadspotrebu kapitalistov", zostával zaujímavý fakt, že susediaca, zjavne nesocialistická krajina dosahovala lepšie výsledky vo vzťahu k nadhodnote, ako zjavne socialistická krajina. Podobný, avšak dokonca oveľa výraznejší kontrast bolo možné pozorovať v porovnaní s iným "kapitalistickým" susedom – Spolkovou republikou Nemecko.36 Nižšia ekonomická a životná úroveň Československa poukazovala na relatívny neúspech socialistického experimentu sovietskeho typu, ktorý je dnes bežne uznávaný. Súčasne však rozdiel voči krajine s porovnateľnými podmienkami nebol ešte príliš veľký a tendencie vývoja medzi rokom 1953 a 1966 boli dokonca priaznivé hrubý národný produkt na hlavu vzrástol v Československu v roku 1966 oproti roku 1948 viac ako vo Francúzsku, Fínsku, Holandsku, Nórsku, Švédsku a vo Veľkej Británii a reálna mzda stúpla po roku 1968 oproti roku 1948 viac ako vo Veľkej Británii, rovnako ako vo Fínsku a len o niečo menej než v Nórsku a Rakúsku. Dnes už neudivuje, že ďalšie vyspelé kapitalistické krajiny dosahovali v tejto oblasti priaznivejšie výsledky, stojí však zato pripomenúť, že československý vývoj bol v tej dobe s vyspelými krajinami ešte porovnateľný. Všeobecne sa uznáva, že popri Nemeckej demokratickej republike bolo Československo v šesťdesiatych rokoch krajinou, ktorá z hospodárskeho hľadiska mala najlepšie predpoklady pre pozitívnu reakciu na výzvu pripojiť sa k trendu nastúpenému priemyselne vyspelými spoločnosťami, pričom zatiaľ ešte prekonateľná hospodárska dištancia voči nim mohla pôsobiť - a tiež pôsobila- skôr ako mobilizujúci faktor.37 Pokles životnej úrovne zapríčinil aj krach tretej päťročnice v roku 1962, ktorá vychádzala z nereálneho plánu a rovnako sa nereálne ukázali aj záväzky na jeho prekročenie, či splnenie päťročnice za štyri roky. Množstvo tovaru produkovaným ťažkým priemyslom bolo prebytkovým a vyrábal sa takpovediac „na sklad“, zatiaľ čo tovar dennej spotreby bol nedostatkovým. Po predčasnom skončení tretej päťročnice už po dvoch rokoch, nasledovali nasledujúce dva roky dva jednoročné plány a štvrtá päťročnica 36 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 11 37 tamtiež, s. 11-12 25
  26. 26. nasledovala až v roku 1965. Dôsledkom krachu tretej päťročnice bol pokles národného dôchodku až do roku 1964.38 Centralizované a byrokraticky riadené hospodárstvo sa ukázalo ako neefektívne a neschopné konkurovať trhovému hospodárstvu, preto si Akčný plán KSČ z roku 1968 dal za úlohu „demokratizovať“ hospodárstvo v podobe vytvorenia autonómnosti podnikov a podnikových zoskupení ich relatívnu nezávislosť na orgánoch štátu.39 1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec, v tom istom dome, kde sa narodil slovenský národný buditeľ Ľudovít Štúr. Bol synom svetobežníka, socialistického rojka a presvedčeného pacifistu Štefana Dubčeka, vyučeného za tesára. Vyrastal vo Sovietskom zväze, kde jeho rodičia ako členovia Interhelpu, pomáhali budovať socializmus. Odtiaľ sa ako sedemnásťročný v roku 1938 spolu s otcom vrátil do Uhrovca.40 Nástup hitlerovského Nemecka, rozpad Československa, vznik Slovenského štátu, ilegálna komunistická aktivita otca ako vedúceho funkcionára KSS, jeho nevyhnutné skrývanie sa a nakoniec aj zatknutie a uväznenie v Mauthausene – v takom rámci dospieval Alexander Dubček, robotník v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. Keď v roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, Alexander, nezaváhal a odišiel k partizánom, rovnako ako jeho starší brat Július, ktorý v januári 1945 padol zasiahnutý streľbou nemeckej hliadky. Alexander Dubček bol počas SNP dva razy ranený.41 Niekoľko mesiacov po vojne si Alexander Dubček založil rodinu a presťahoval sa do Trenčína, kde pracoval v továrni. Svoju aktivitu ako člen KSS obmedzoval len na miestnu bunku v závode. Ale v júni 1949 mu ponúkli funkciu administratívneho tajomníka OV KSS v Trenčíne. Týmto sa začína jeho cesta profesionálneho stranícko-politického pracovníka. Do októbra 1951 bol vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Potom ho preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako pracovník organizačného oddelenia ÚV KSS. Od januára 1953 vykonával funkciu vedúceho tajomníka KV KSS v Banskej Bystrici.42 38 http://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/199014-pribeh-o-tom-ako-paetrocnice-prisli-o-svoj-lesk/, [cit. 2013-2-10] 39 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-10] 40 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 19 41 tamtiež, s. 19-20 42 tamtiež, s. 20 26
  27. 27. Absolvoval viaceré školenia a študoval aj na Univerzite Komenského v Bratislave. V šiestom semestri bol nútený štúdium prerušiť, pretože ho vyslali na štúdium na Vysokú školu politickú v Moskve (1955-1958). Bolo to v čase nástupu Nikita Sergejeviča Chruščova do vedenia KSSZ, jeho odhalenia zločinov stalinizmu a jeho prvých pokusov – i keď nesmelých a polovičatých – o reformy. Za krátky čas po návrate z Moskvy v septembri 1958 Alexandra Dubčeka vymenovali za vedúceho tajomníka Západoslovenského krajského výboru KSS, odkiaľ ho potom v roku 1960 preložili do Prahy, kde sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. V tejto funkcii sa začiatkom šesťdesiatych rokov veľmi aktívne podieľal na práci rehabilitačných komisií – Kolderovej aj barnabitskej (1962-1963).43 Aktívna účasť na práci v rehabilitačných komisiách, najmä pri presadzovaní rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, ale aj aktivita a vlastné názory ako tajomníka ÚV KSČ pre priemysel pri prerokúvaní rozličných otázok na sekretariáte ÚV KSČ vyvolali nevôľu a odpor Antonína Novotného. Keď však bol z funkcie prvého tajomníka ÚV KSS odvolaný Karol Bacílek (na základe záverov rehabilitačných komisií o jeho podiele na represiách päťdesiatych rokov vo funkcii ministra vnútra), bol Alexander Dubček aj napriek nevôli a odporu Novotného v apríli 1963 zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS. Z toho titulu sa potom stal aj členom predsedníctva ÚV KSČ.44 Na jeseň roku 1967 dospelo opozičné antinovotnovské a reformné hnutie do štádia otvoreného konfliktu vo vnútri KSČ, ktorý nadobudol podobu sporu o dekumulácií najvyšších straníckych a štátnych funkcií. A jedným z rozhodujúcich momentov, ktorý vyzretú situáciu doviedol do otvoreného konfliktu s režimom Antonína Novotného, bolo premyslené programové vystúpenie Alexandra Dubčeka na zasadaní ÚV KSČ 30. októbra 1967 pri prerokúvaní materiálu o postavení a úlohe KSČ.45 Novotnému sa už nepodarilo Dubčeka a jeho stúpencov umlčať. Ba ani neočakávaný príchod sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, ktorého Novotný pozval začiatkom decembra 1967 do Československa, ani plány generála Šejnu použiť armádu, rúcajúcu sa pozíciu Novotného nezachránili. Po dlhých rokovaniach ÚV KSČ v decembri 1967 a začiatkom januára 1968 bol Antonín Novotný z funkcie prvého tajomníka odvolaný a do tejto funkcie bol zvolený, celkom neočakávane, Alexander Dubček. Tým sa odstránila 43 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 20 44 tamtiež, s. 21 45 tamtiež, s. 21 27
  28. 28. základná prekážka vývoja reformného hnutia do podoby Pražskej jari.46 V januári 1968 mal Alexander Dubček niečo vyše 46 rokov. Mal za sebou 18 rokov práce v straníckom aparáte. A predsa bol schopný a najmä ochotný permanentne inovovať svoje myslenie, akceptovať premeny spoločnosti a pokúšať sa ich preniesť do politických zámerov a programov, samozrejme, postupne a konsenzuálne. Alexander Dubček nebol typ politika – avanturistu, postupoval tak, aby predčasne „nespálil“ šancu. Cítil veľkú zodpovednosť za tých, ktorých zastupoval a ktorých osud závisel aj od neho. Vedel i trpezlivo čakať a parciálne riešenia podriadiť globálnejším. Pravda, nie každému takýto postup vyhovuje, najmä nie netrpezlivým. A osobne nemal za sebou nič, čo by ho mohlo dehonestovať. Niekoľko politikov vo vtedajších významných funkciách výrazne zasiahlo do jeho života, ovplyvnilo jeho vzostupy i dočasné pády. Okrem Novotného to boli predovšetkým Leonid Brežnev a Gustáv Husák. A úplne v inom kontexte Václav Havel. Žiaľ, medzi žijúcimi politikmi v jeho okruhu nebolo takého, u ktorého by sa mohol Alexander Dubček podučiť, absolvovať svoju životnú maturitu. Nikita Chruščov, ktorý pociťoval k Dubčekovi srdečný osobný vzťah, veľmi rýchlo zišiel zo scény. No isté podnety na premýšľanie nechal.47 Alexander Dubček si neskoršie spomínal na pôsobenie vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ takto: „Mojim problémom bolo, že som nemal krištáľovú guľu, aby som predvídal ruskú inváziu. Ani v jednej chvíli medzi januárom a 20. augustom som fakticky neveril, že sa to stane. Odhady z pohľadu nazad sú preto do veľkej mieri irelevantné. Aj keď sa pozerám takmer po dvadsiatich piatich rokoch naspäť, nevidím, čo som mohol alebo mal robiť inak.“48 A v spomienkach na reformné obdobie pokračoval: „Každý deň z tých krátkych ôsmich mesiacov som musel pozorne zvažovať všetky konfliktné skutočnosti a pripraviť svoju ďalšiu stratégiu podľa toho. Rovnováha síl medzi vedúcimi orgánmi strany – predsedníctvom, sekretariátom a ústredným výborom – mala nesmierny význam. Okrem toho tu bola vždy znova sa vynárajúca verejná mienka, ktorá sa čoskoro stala najdôležitejšou podporou mojej politiky. Bohužiaľ, sovietski mocipáni do toho vstúpili prv, ako som mohol plne a efektívne využiť túto páku na zrýchlenie vývoja. A nemožno 46 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 24 47 LALUHA, I. 2000. Alexander Dubček – politik a jeho doba. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 2000. s. 42 48 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s. 139 28
  29. 29. popierať, že Brežnevov Sovietsky zväz bol ustavičným blokujúcim faktorom už predtým, ako „päťka“ podnikla inváziu.“ 49 Po vpáde vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa v priebehu dopoludnia 21. augusta 1968 bol Alexander Dubček zatknutý spolu s ďalšími reformnými členmi predsedníctva a v neskorších večerných hodinách ich potom letecky dopravili niekde až k Užhorodu do internácie. 23. augusta bol Alexander Dubček prepravený do Moskvy, kde si musel od Leonida Brežneva a ostatných členov sovietskeho vedenia vypočuť dlhé monológy plné výčitiek na adresu reformného procesu. Nakoniec 26. augusta 1968 československú delegáciu prinútili podpísať hanebný a potupný Moskovský protokol a v ranných hodinách 27. augusta 1968 sa celé československé vedenie vrátilo do Prahy.50 Nakoniec v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a „muži jari“ neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. Aj oni sami medzi sebou neudržali jednotu a nakoniec chceli normalizovať tých, ktorí im v auguste vlastne zachránili život, teda prevažnú časť občanov Československa, ktorí zásadne odmietali okupáciu a návrat k pomerom pred januárom 1968.51 V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený Gustávom Husákom. Od apríla do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol Dubček československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol z KSČ vylúčený a prehlásený za „predstaviteľa pravicovo oportunistických síl“.52 Do odchodu do dôchodku v roku 1985 bol Dubček technicko-hospodárskym pracovníkom Západoslovenských štátnych lesov. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému Pražskej jari. Po novembri 1989 sa vrátil do politického života, stal sa poslancom a predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom slovenských sociálnych demokratov. V septembri 1992 bol vážne zranený pri autonehode na diaľnici medzi Brnom a Prahou a následkom zranení podľahol 7. novembra 1992.53 49 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s. 139 50 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 41-50 51 http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=722, [cit. 2013-2-26] 52 tamtiež, [cit. 2013-2-26] 53 tamtiež, [cit. 2013-2-26] 29
  30. 30. Alexander Dubček bol vedúcou osobnosťou a hlavným strojcom Pražskej jari. Medzi prvými vystúpil na jeseň 1970 s kritikou práce prezidenta Antonína Novotného. Jeho politické zmýšľanie bolo výrazne ovplyvnené destalinizačným procesom v Sovietskom zväze započatým vtedajším vodcom Sovietskeho zväzu Nikita Chruščovom. Cieľom jeho politiky v Československu bola náprava krívd minulosti a destalinizácia – poľudštenie komunistického zriadenia v ČSSR. Bolo by však naivné si myslieť, že Alexander Dubček chcel v Československu vytvoriť pluralitnú demokraciu so slobodnými voľbami. To nechceli pripustiť ani Dubčekovi reformisti a vonkoncom už nie dogmatici na čele s Vasiľom Biľakom, pretože by to znamenalo ohrozenie ich mocenských pozícií a pre Sovietsky zväz – superveľmoc, ktorá ovládala všetky východo- a stredoeurópske komunistické režimy s výnimkou Juhoslávie, by to bol neprijateľný vývoj. Alexander Dubček so svojim politickým zmýšľaním a činnosťou rozhýbal stojaté vody československej spoločnosti a rovnako bol aj z jednou z príčin politických a spoločenských zmien v Československu v roku 1968. 30
  31. 31. 2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968 V prvom polroku 1968 nastal v Československu „politický odmäk“, ktorý umožnil aktivizáciu občianskej spoločnosti a na krátky čas sa prostredníctvom médií začalo hovoriť a písať o problémoch spoločnosti. Tento nevídaný politicko-spoločenský pohyb bol spôsobený zrušením cenzúry na jar roku 1968, čo bolo fakticky prvotným momentom, keď sa politické zmeny, ktoré sa dovtedy diali len v úzkom centrálno-byrokratickom aparáte štátu a strany, reálne pretavili do života spoločnosti. Odrazu média získali slobodu slova a mohli necenzurovane písať o zločinoch 50. rokov napáchaných komunistickým režimom. Dokonca sami vyzývali ľudí k občianskej angažovanosti a vstupu do verejnej diskusie. Po počiatočnom váhaní nastal skorý pád psychologickej bariéry strachu a občania sa hromadne zapojili do verejného života. Odstránenie cenzúry na krátku chvíľu zrodilo občiansku spoločnosť a začali sa formovať nové, obnovovať „predfebruárové“ alebo transformovať existujúce spoločenské organizácie. Dynamický vývoj spoločnosti v tomto období zapríčinil, že právo nedokázalo reflektovať spoločenské zmeny, čím sa často predstavitelia občianskej spoločnosti a nimi reprezentované spoločenské organizácie dostávali do konfliktu so štátnou mocou. 2.1 Zrušenie cenzúry Zrušenie cenzúry na jar 1968 bolo nesporne najvýznamnejšou (a možno jedinou) systémovou zmenou, ktorá mala kľúčový vplyv na občiansku aktivitu. Vedenie KSČ sa vzdalo svojho uzurpovaného práva rozhodovať o obsahu verejných poskytnutých informácií a riadiť obeh informácií prostredníctvom svojho aparátu. Možno tvrdiť, že tým bola v médiách zrušená tzv. vedúca úloha strany. Tlač, rozhlas a televízia prestala byť mocenským nástrojom režimu a naopak poskytli priestor pre celonárodné debatu, v ktorej čoskoro získali popredné miesto hlasy spochybňujúce výsadné postavenie KSČ. Z mocenského nástroja sa stal kritik moci. A nielen to. Sloboda slova a s ňou súvisiace aktivity občianskej spoločnosti, vlastné demokratickým režimom, boli v príkrom rozpore s existujúcim politickým systémom a pôvodný zámer nového Dubčekovho vedenia KSČ posúvali smerom k revolúcii. Médiá sa v období Pražskej jari stali opozičnou silou, ktoré suplovali určitú - aj keď roztrieštenú - politickú alternatívu voči komunistickému 31
  32. 32. monopolu moci a stala sa čiastočne „jediným naozaj fungujúcim prvkom demokratickej plurality“.54 2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii Aktivizácia občianskej spoločnosti nevyhnutne viedla k vzniku, obnove či transformácií existujúcich organizácii a to nielen politických, ale aj náboženských, mládežníckych, telovýchovných a kultúrnych organizácií. Medzi najvýznamnejšie politické organizácie, ktoré boli plodmi politického odmäku nepochybne patrili obnovenie Sociálnej demokracie, vznik Klubu angažovaných nestraníkov, vznik K 231 – združenia bývalých politických väzňov, z iných organizácii to bola napríklad obnova skautskej organizácie Junák či vznik Klubu nezávislých spisovateľov. 2.2.1 Obnova sociálnej demokracie Československá sociálna demokracia, ako znel povojnový oficiálny názov strany, formálne zanikla krátko po februári 1948. Vedenie strany v čele s Bohumilom Laušmanom ešte 25. februára 1948 vylúčilo dôsledných odporcov komunistov Blažeja Vilíma, Václava Majera, Vladimíra Görnera, Josefa Kubáta a Viléma Bernarda a na ich miesta kooptovalo Evžena Erbena, Jiřího Hájka, Jaroslava Havelku a Jana Němca. Osemnásteho marca padol i Laušman a vedenia sa zmocnila prokomunistická frakcia, tzv. ľavica, vedená Zdeňkom Fierlingerom. V krátkej dobe previedli príslušníci tejto frakcie personálne čistky idúce až do základných organizácií a 9. apríla sa dohodli s komunistami na „zlúčení“ sociálnodemokratickej strany s Komunistickou stranou Československa. V rozpore so stanovami a väčšinovou vôľou členstva bol 27. júna 1948 usporiadaný slávnostný zlučovací zjazd, po ktorom prestala najstaršia dosiaľ existujúca česká politická strana existovať.55 Výsledok „zlúčenia“ bol jednoznačný – väčšina členstva zostala mimo KSČ. Od 1. marca do 30. júna 1948 vstúpilo do KSČ 48 962 členov sociálnej demokracie a vzápätí po 54 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 20 55 tamtiež, s. 45 32
  33. 33. „zlúčení“ v rámci „zlučovacej akcie“ v období od konca júna 1948 do 4. januára 1949 prejavilo o členstvo KSČ záujem ďalších 118 104 členov, celkovo sa teda 167 066 bývalých sociálnych demokratov stalo členmi KSČ. Pritom k 1. januáru 1948 mala Československá sociálna demokracia 371 580 členov. Cez 200 tisíc sociálnych demokratov výslovne odmietlo podpísať zlučovaciu prihlášku. Hlavnou príčinou tak nízkeho záujmu bol nesúhlas s politikou KSČ, nesúhlas so štátnym prevratom a s režimom, rovnako aj nesúhlas s likvidáciou najstaršej politickej strany. Ďalšie príčiny malého počtu „zlúčených“ sociálnych demokratov boli výsledky pofebruárových vnútrostraníckych previerok, v ktorých si „ľavica“ vyriaďovala účty s politickými oponentmi a vylúčila ich zo sociálnej demokracie ešte pred zlučovacím zjazdom a ďalej výsledky previerok tzv. zlučovacích výborov, zložených zo zástupcov obidvoch strán a pôsobiacich vo všetkých straníckych orgánoch. Previerkou neprešiel ani bývalý predseda Laušman. Veľká časť bývalých funkcionárov sociálnej demokracie sa nielen nezmierila so zánikom strany, ale neuznávala ani legitimitu tohto procesu.56 Naopak väčšina pristupujúcich tak urobila z oportunistických dôvodov, zo strachu alebo s myšlienkou na udržanie a presadenie sociálnodemokratických ideí vo vnútri KSČ. Ani tak sa pred politickou perzekúciou nezachránili. V päťdesiatich rokoch sa tak bývalí sociálni demokrati v KSČ (ale o mnoho viac mimo nej) stali terčom režimového boja proti tzv. „sociáldemokratizmu“.57 K rozhovorom o faktickom obnovení strany dochádzalo medzi skupinami bývalých sociálnych demokratov už od januára 1968. V centre týchto diskusií boli členovia „pražskej“ skupiny, ktorí sa pravidelne stýkali od polovice šesťdesiatych rokov kvôli snahám o revíziu „svojich“ procesov. Okrem obnovy strany hovorili prirodzene i o rehabilitácií. 19. marca 1968 poslali títo sociálni demokrati spoločne s biskupom Štěpánom Trochtou a bývalým opátom břevnovského kláštora Janom Anastázom Opaskom predsedovi Zväzu protifašistických bojovníkov dopis, v ktorom žiadali o urýchlené prijatie rehabilitačného zákona. Za hlavného organizátora týchto debát ide považovať Josefa Munzara. Pôsobil pod hlavičkou tzv. London klubu, trampskej organizácie, ktorá poskytovala vhodné krytie pred nevyspytateľnou štátnou mocou.58 22. marca 1968 vznikla Akčná skupina pre obnovenie sociálnej demokracie. V 56 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 46 57 tamtiež, s. 46 58 tamtiež, s. 53 33
  34. 34. apríli toho istého roku táto skupina začala obnovovať činnosť Československej sociálnodemokratickej strany. Akčná skupina sa premenovala na Prípravný výbor Československej sociálnodemokratickej strany a jej hovorcom bol P. Janýr. Obnova sociálnej demokracie sa hneď od prvých krokov stretla s odporom vo vedení komunistickej strany. Najprv proti nej vystúpili jej bývalí členovia (E. Erban, Z. Fierlinger, L. Jankovcová) so zdôvodnením platnosti zlúčenia s komunistickou stranou v júni 1948. Prípravný výbor ČSSD chcel otázku obnovy riešiť prostredníctvom Ústredného výboru Národného frontu, ktorému odovzdal vyhlásenie o obnove sociálnej demokracie so zdôvodnením, že zlúčenie s KSČ je neplatné, pretože sa uskutočnilo pod nátlakom. Ďalej argumentovali, že o zlúčení s KSČ nerozhodol zjazd sociálnodemokratickej strany, ale súhlas vyslovila iba úzka skupina funkcionárov spätá s Komunistickou stranou, preto je aj z právneho hľadiska zlúčenie neplatné. Obnovenie Československej sociálnodemokratickej strany považovala KSČ za veľký problém. Obávala sa vzniku konkurenčného subjektu, a preto v letných mesiacoch roku 1968 venovala rokovaniam so sociálnymi demokratmi značnú pozornosť.59 25. apríla 1968 sa zišlo štyristočlenné plénum sociálnych demokratov zo všetkých regiónov Čiech a Moravy, ktorí sa rozhodli obnoviť stranu. Sociálni demokrati si preto najprv dobrovoľne stanovili dve základné premisy svojich aktivít: 1. Celý postup pri obnovení činnosti ako strany či ako združenia sa bude prevádzať legálne; 2. obnovené sociálnodemokratické hnutie bude vyjadrovať podporu obrodnému úsiliu Dubčeka, Smrkovského a ostatných progresivných komunistov a nepodnikne nič, čo by túto ich snahu poškodilo, pokiaľ budú dodržovať zásady humanity a demokratického socializmu.60 Porada deväťčlenného užšieho výboru, ktorá sa konala 3.- 4. mája 1968 v Prahe pod vedením Josefa Munzara odporučila plénu, aby bolo ihneď založené Masarykove združenie demokratického socializmu, a aby bol zároveň ustanovený päťčlenný prípravný výbor, ktorý by riadil a koordinoval obnovu strany. Boli teda zvolené obe cesty k obnove sociálnodemokratického hnutia – cesta vytvorenia politického klubu a cesta obnovy politickej strany. Na schôdze pléna 8. mája 1968 boli návrhy užšieho výboru schválené a vzápätí vznikol prípravný výbor Československej strany sociálnodemokratickej.61 59 SIKORA, S., HOTÁR, V.S., LALUHA, I., ZALA, B. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej demokracie. Bratislava : Axima, 1996, s. 342 60 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 54 61 tamtiež, s. 55-56 34
  35. 35. Pretože sa sociálni demokrati chceli pohybovať na legálnej pôde, rozhodli sa členovia prípravného výboru oznámiť štátnym orgánom svoje úmysly. Sociálni demokrati vychádzali z faktu, že strana bola v júni 1948 zlúčená s KSČ na „komunistickom ideovom a organizačnom základe“ proti vôli väčšiny jeho členstva a v rozpore jej stanovami. Domnievali sa preto, že v rámci napravovaných krívd a „deformácií“ socializmu postačí, keď oficiálnym miestam oznámia nárok na členstvo v Národnom fronte a stranu obnovia. Nezávisle na tom svoju legitimitu odvodzovali tak aj od rovnakého dokumentu Pražskej jari – Akčného programu KSČ, v ktorom sa naoko deklarovalo naplnenie občianskych práv a slobôd, v tomto prípade práva združovacieho a zhromažďovacieho.62 Májové plénum ÚV KSČ (29. mája – 1. júna 1968) malo urobiť bodku za doterajšou strmou narastajúcou krivkou občianskych aktivít. Vedenie KSČ dalo za pravdu Moskve a podľa jej priania chcelo zabrzdiť prudký spoločenský pohyb. V Československu vraj zosilujú extrémne pravicové, protisocialistické, antikomunistické sily, ktoré mali za úlohu zdiskreditovať KSČ a spochybniť jej vedúcu úlohu v spoločnosti. Za tieto sily väčšina účastníkov pléna označila K 231, Klub angažovaných nestraníkov a sociálnu demokraciu.63 Po zverejnení rezolúcie, ktorá bola prijatá ÚV KSČ v mediách (2. júna 1968), sociálni demokrati pochopili, že púhym rokovaním s komunistami stranu neobnovia. Preto sa rozhodli pre zmenu taktiky. Predseda prípravného výboru Zdeněk Bechyně ju na schôdzi 6. júna 1968 označil ako metódu „politickej a organizačnej infiltrácie“. Podstata bola jednoduchá: miesto snahy o dohodu s komunistami mali na miestnej, okresnej a krajskej úrovni vznikať prípravné výbory, ktoré mali miestnym výborom Národnej fronty písomne oznamovať svoj vznik. Súčasne s tím sa miestni aktivisti mali snažiť o čo najväčšiu publicitu v regionálnych médiách, teda prevažne v tlači. Úrady by tak boli postavené pred hotovú vec, vznik strany by nemohli ututlať a boli nútené sa s tým zaoberať. Sociálni demokrati chceli túto metódu skúšať najmenej desať dní a vyčkať „čo to urobí“.64 Metóda „politickej a organizačnej infiltrácie“ prinášala svoje plody – z reakcii komunistického ústredia bolo zjavné, že začínalo brať sociálnych demokratov vážne. Tí preto ešte zvýšili svoje organizačné úsilie: hneď po nezdarenej tlačovej konferencii z 21. júna 1968 usporiadali v Národnom dome na Smíchove poradu, na ktorej okrem členov 62 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 56 63 tamtiež, s. 75 64 tamtiež, s. 78 35
  36. 36. prípravného výboru dorazili i predsedovia už ustanovených krajských, okresných a mestských prípravných výborov, odborní poradcovia a zástupcovia robotníctva. Dohromady bolo v sále asi tridsať aktivistov. Od februárovej schôdzky širšieho okruhu sympatizantov išlo o najreprezentatívnejšie stretnutie.65 V úplnom závere schôdze prijali sociálni demokrati kľúčový programový dokument „Základné stanoviská Československej sociálnej demokracie“. Zrekapitulovali v ňom východiská, zásady a ciele obnovenej strany, teda že zlúčenie sociálnej demokracie s KSČ bolo v rozpore s organizačným poriadkom strany, nebolo prevedené zjazdom a nezodpovedalo vôli väčšiny členov. Československá sociálna demokracia teda po roku 1948 nezanikla, a preto nejde o jej zakladanie, ale skôr o jej obnovu a z tohto stavu vyplýva jej terajšie členstvo v Národnom fronte. V pasážach venovaných vzájomnému pomeru medzi sociálnymi demokratmi a KSČ je výslovné uvedené, že strana hodnotí s obdivom obrodný proces zahájený KSČ a plne ho podporuje. V tomto procese je nepopierateľným faktom tzv. vedúca úloha KSČ. Pokiaľ ide o politickú líniu sociálnej demokracie, mal jej dominovať demokratický socializmus, v ktorom by sa vládlo na pôde Národného zhromaždenia a každý občan by mal zaručené svoje občianske práva.66 Asi najdôležitejšie časti programu boli pasáže venované momentálnym úlohám strany. Sociálni demokrati sa chceli výraznou mierou podieľať na kontrole dominantnej štátnej moci a hospodárstva. Rovnako naliehavo pociťovali potrebu pomoci so zavádzaním samosprávy, menovite v hospodárstve, vede a v umení. Do týchto kontrolných a tvorivých procesov chceli vtiahnuť čo najviac občanov. Chceli byť iniciačným strediskom, nie opozíciou voči KSČ. Čo najvýraznejšie deklarovali svoju terajšiu rezignáciu na boj o moc, čo prirodzene vyplývalo z pomeru síl medzi nimi a KSČ, ale aj z toho, že nechceli príliš dráždiť členov komunistického vedenia. „Základné stanoviská Československej sociálnej demokracie“ boli 27. júna 1968 doručené Dubčekovi, Smrkovskému, ministrovi vnútra Pavlovi, predsedovi Najvyššieho súdu Bočkovi a ďalším.67 Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968, sa zišiel o deň neskoršie, večer 22. augusta 1968, neúplný (päť členov z desiatich) ústredný prípravný výbor sociálnej demokracie a zhodol sa na tom, že celá organizačná činnosť strany inváziou končí, členovia strany v nej nebudú pokračovať, ústredný prípravný výbor sa 65 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 84 66 tamtiež, s. 88 67 tamtiež, s. 88 36
  37. 37. nezúčastní žiadnej ilegálnej práce, všetok písomný materiál, ktorý vznikol činnosťou strany, a ktorý by mohol ohroziť osobnú bezpečnosť členov strany, bude spálený a správa o tomto rozhodnutí bola bezodkladne odovzdaná krajským prípravným výborom.68 2.2.2 Vznik K 231 – združenia bývalých politických väzňov Od počiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia nastal v politike režimu voči protikomunistickým aktivistom rozporuplný obrat. V máji 1960, v súvislosti so slávnostne proklamovaným prechodom krajiny do etapy socializmu, vyhlásil prezident Novotný prvú dôslednejšiu amnestiu politických väzňov. Končila sa doba masového zneužívania polície a justície k politickým procesom, významne tomu napomohla i rehabilitácia postihnutých komunistov v rokoch 1963-1964. Počet odsúdených za tzv. protištátnu činnosť prudko klesal, ale k politickým procesom dochádzalo i najďalej. Ku krátkodobejším trestom boli odcudzovaní už aj amnestovaní väzni.69 Režim sa neuspokojil len so súdnymi a policajnými perzekúciami „bývalých ľudí“, teraz aktuálne nazývanými „amnestantami“. Všetci politickí väzni boli zaťažení tzv. podmienkou a pri prepustení z väznice boli dôrazne varovaní pred pokusmi o verejné vystúpenia a rozhovorov o svojich tragických skúsenostiach s režimom.70 Rehabilitácia niektorých komunistických funkcionárov v rokoch 1963-1964 čiastočne odhalila hrôzy nezákonnosti, ktorých sa režim dopustil hlavne na začiatku päťdesiatich rokov. Napriek tomu, že policajná a justičná mašinéria ďalej „produkovala“ politické procesy, medzi bývalými politickými väzňami už od polovice šesťdesiatych rokov prevládal názor, že rehabilitácie je treba previesť omnoho dôslednejšie. Nemali sa týkať len komunistov, ale i ostatných postihnutých. Rehabilitácia i najďalej podliehala prísnej kontrole a rozhodovaniu predsedníctva ÚV KSČ, a preto do januára 1968 o plnú súdnu rehabilitáciu vlastne vôbec nešlo.71 To sa zmenilo v priebehu Pražskej jari. Najagilnejšími hovorcami „obrodného procesu“, ktorí otvorili priestor tlačovej slobode a všemožným občianskym aktivitám, sa stali bývalí politickí väzni – rehabilitovaní komunisti, napríklad Josef Smrkovský alebo 68 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 132 69 tamtiež, s. 209-210 70 tamtiež, s. 210 71 tamtiež, s. 211 37
  38. 38. Gustáv Husák.72 Hlasy týchto bývalých politických väzňov získavali vystúpením v médiách väčšiu váhu a mali významný vplyv na vedenie KSČ. Rehabilitácia sa stala jednou z tém, o ktorej opakovane rokovalo predsedníctvo ÚV KSČ, a ktorá bola prirodzene zahrnutá do novo pripravovaného Akčného programu KSČ. 73 Väčší význam než uzatvorené kabinetné rokovania však mal prejav nového prvého tajomníka ÚV KSČ pri príležitosti osláv 20. výročia februárových udalostí 1948. Dubček tu verejne a otvorene priznal „porušovanie socialistickej zákonnosti“, ktoré postihlo i nekomunistov a rehabilitáciu zaradil medzi prvoradé úlohy svojho straníckeho vedenia. Dubček sľuboval, že všetky krivdy budu napravené „dôsledne a bez výhrad“.74 Myšlienka na zvláštnu organizáciu sa zrodila pravdepodobne v hlave Jaroslava Brodského. Podľa mienky spoluväzňov z lágru Vojna u Příbrami o niečom podobnom uvažoval už v roku 1952. Zatiaľ čo Jaroslav Brodský už od počiatku navrhoval založiť novú organizáciu a dokonca vymyslel i názov – K 231, ostatní mu jeho nápad vyhovárali, lebo sa domnievali, že takáto organizácia nemá nádej na legalizáciu. Brodského návrh nakoniec získal potrebnú podporu, a tak bolo rozhodnuté, že bývalí politickí väzni si založia vlastnú organizáciu.75 V nedeľu 31. marca 1968 v Prahe bola ustanovujúca schôdza K 231. Programom malo byť dôsledné informovanie spoluobčanov o udalostiach päťdesiatych rokov, ktorým len náhodou sami unikli. K 231 chcel podľa slov Jiřího Krupičky varovať pred návratom do minulosti, keď si vôbec nikto nebol istý, či nebude zlikvidovaný.76 Záver ustanovujúcej schôdze patril voľbe päťčlenného dočasného prípravného výboru. Volilo sa aklamáciou. Predsedom bol prítomnými zvolený Karel Nigrín, 1. podpredsedom Václav Paleček, 2. podpredsedom Jan Šmíd a 3. podpredsedom Emil Vidra. Jaroslav Brodský sa stal generálnym tajomníkom. Do budúcnosti sa počítalo s tým, že uvedená pätica bude súčasťou osemdesiaťčlenného výboru. Rovnako bolo zvolené vedenie pracovných komisií vrátane právnej a dokumentačnej.77 72 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 211 73 tamtiež, s. 212 74 tamtiež, s. 212 75 tamtiež, s. 213 76 tamtiež, s. 219 77 tamtiež, s. 220 38
  39. 39. K 231 pôvodne vznikal ako celorepubliková organizácia, v ktorej mali mať svoje miesto i bývalí politickí väzni zo Slovenska, preto bol do prípravného výboru zvolený podpredseda Emil Vidra z Bratislavy. Ale Slováci si o týždeň neskoršie zriadili vlastnú organizáciu.78 Ustanovujúca schôdza úspešne ukončila diskusiu o vhodnosti a zmysluplnosti novej organizácie. Myšlienka Jaroslava Brodského plne preukázala svoju životaschopnosť. Bývalí politickí väzni dokázali za niekoľko dní zorganizovať masu svojich kolegov, zvoliť prípravný výbor, obehať úrady a získať si mimoriadne sympatie verejnosti. Všetky mediálne ohlasy na vznik K 231 boli jednoznačne priaznivé, plné obdivu a niekedy i prehnaného pátosu, ktorý k tej dobe patril. Bývalí politickí väzni vychádzali z dobrého základu a mohli sa pustiť do budovania svojej organizácie. Ti pražskí budovali centrálu, mimopražskí sa rozišli zakladať miestne, okresné, krajské a krajinské pobočky.79 Po vyjasnení organizačnej štruktúry ústredia K 231 prišla na rad prvá riadna schôdza 4. apríla 1968, kde sa rokovalo o návrhoch stanov. O programových zásadách sa prirodzene rokovalo už na úvodných schôdzkach ešte pred ustanovením klubu. Oficiálny názov združenia znel „K 231 – Združenie bývalých politických väzňov, skrátene K 231“, sídlom združenia bola Praha a pôsobnosť združenia zasahovala celú republiku, teda aj Slovensko. V kľúčovej druhej časti stanov, ktorá sa zaoberala poslaním združenia sa písalo: „2. Poslaním združenia je prispievať k uplatneniu demokratických práv členov, a tým teda i k posilňovaniu socialistického zriadenia, a to tým, že združenie bude pomáhať svojim členom k dosiahnutiu úplnej rehabilitácie, prípadne im poskytovať sociálnu pomoc. 3. Toto poslanie uskutočňuje združenie tým, že a) informuje československé štátne orgány a verejnosť vôbec o nárokoch a potrebách svojich členov; b) spolupracuje so štátnymi a spoločenskými organizáciami na príprave všeobecných opatrení smerujúcich k náprave krívd spôsobených členom nesprávnym použitím zákonov, ďalej v týchto stanovách uvedených; c) pomáha svojim členom pri uplatňovaní ich oprávnených nárokov, prípadne im poskytuje sociálnu pomoc; d) poriada schôdze, prednášky, kultúrne podniky; e) zakladá účelové zariadenia.“80 Tretia časť návrhov stanov definovala členskú základňu. Do organizácie mohol 78 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 222 79 tamtiež, s. 222 80 tamtiež, s. 224-225 39
  40. 40. vstúpiť len ten československý občan, ktorý bol odsúdený podľa zákona č. 50/1923 Zb. a podľa zákona č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré citované zákony neskoršie nahradili. Právo stať sa členom mali i rodinný príslušníci takej osoby, ktorá bola podľa uvedených zákonov odsúdená a zomrela, po prípade bola popravená.81 Proces ustanovovania okresných pobočiek klubu sa behom apríla veľmi rýchlo rozbehol. Podľa vlastných odhadov klubu bolo za politické trestné činy odsúdených asi 128 tisíc ľudí. Behom apríla a mája bolo ustanovených takmer sto pobočiek klubu, do ktorých sa prihlásilo takmer 40 tisíc členov. Presnú štatistiku členstva klub ale nemal, pretože pred schválením stanov ich viesť ani nemohol.82 Tento prudký rozmach a doslova erupcia činnosti klubu a mnohých ďalších občianskych hnutí a organizácii spolu necenzurovanou tlačou okrem nadšenia vyvolal obavy nielen v konzervatívnej časti komunistickej strany ale i medzi radov tzv. „progresivistov“, ktorým sa zdalo, že vývoj sa akosi odtrhol z reťaze.83 Stanovy K 231 boli koncipované zámerne nekonfliktne s vedomím toho, že budú posudzované nielen na ministerstve vnútra, ale i v ústredí KSČ. Zreteľné známky sympatií zo strany zástupcov týchto inštitúcií ešte nezaručovali priaznivé prijatie iniciatívy bývalých politických väzňov. Návrhom stanov podávali bývali väzni režimu ruku.84 Podanou rukou bolo rovnako „Memorandum o poslaní a účeloch K 231“, ktoré členovia výboru poslali prezidentovi republiky 16. apríla 1968. Na troch stranách v ňom vyložili, prečo K 231 založili, akých ľudí združuje a aké sú ich hlavné programové zásady. V memorande uviedli, že K 231 združuje „bývalých politických väzňov, o ktorých je dnes všeobecne známe, že sa vo svojej veľkej väčšine stali obeťami bezprávia alebo spáchali politický delikt ale nikdy nie z dôvodov nízkych a nečestných“.85 Preto bolo poslaním novej organizácie účinne pomáhať rehabilitáciám a to rehabilitáciami právnymi, občianskymi i spoločenskými. Členovia výboru kládli v memorande dôraz predovšetkým na právnu rehabilitáciu, na ktorej sa chceli aktívne podieľať tým, že by priamo zasahovali do tvorby rehabilitačného zákona. A to nielen preto, 81 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 225 82 tamtiež, s. 225 83 tamtiež, s. 225 84 tamtiež, s. 225 85 tamtiež, s. 226 40
  41. 41. že sa ich zákon bezprostredne týkal, ale i preto, že chceli „byť priekopníkmi a strážcami cesty, na ktorej bude znovu nastoľovaná dôvera v právny poriadok a viera, že sa nikdy nebude opakovať to, čo sme prežili.“ Ďalšiu úlohu videli v presvedčovaní spoločnosti o tom, že veľká väčšina politických väzňov bola odsúdená kvôli nesúhlasu s režimom, ktorý zbavoval človeka jeho ľudských práv. Preto žiadali odstránenie všetkých diskriminačných opatrení. Žiadali rovnako potrestanie všetkých páchateľov trestných činov bez ohľadu na ich postavenie a funkcie. Nešlo im o odplatu a dopredu sa zriekali i sudcovskej roli. Ale zločiny proti ľudskosti mali byť podľa ich názoru potrestané. Preto sa chceli hlásiť „u príslušných orgánov ako svedkovia odsúdeniahodných skutkov, vrátane vrážd, ktoré neboli justičným omylom“. Hlásili sa k „obrodnému procesu“, dúfali v návrat otrasenej dôvery človeka k človeku, v návrat práva a spravodlivosti v čo najkratšej možnej dobe. Nezabúdali ďalej zdôrazňovať, že K 231 je nepolitické združenie, „lebo sa nepýtame svojich členov, ku ktorej politickej strane patria či patrili a neuchádzame sa ani o politickú moc v štáte.“ V závere memoranda sa prihlásili ku spolupráci a prejavili vieru v šťastnú budúcnosť, v ktorej bude K 231 nikdy „žalujúcou výstrahou“, ale „skôr smutnou spomienkou na nešťastné udalosti, ktoré postihli našu krajinu“.86 Prvé dejstvo rokovania o legalizácii bolo pre K 231 úspešné. Organizácia riadne podala žiadosť o schválenie stanov a ministerstvo vnútra ju prijalo. Zdalo sa, že k legalizácii chýba len krôčik. Ako nadšene povedal Jaroslav Brodský, „my sme jediní, ktorí majú od ministerstva vnútra potvrdenie, že naše stanovy sú vo schvaľovacom konaní“. Nasledujúce dva mesiace, keď návrh stanov ležal na ministerstve vnútra, sa ale dokonale premenili vnútorné i zahraničnopolitické súradnice Pražskej jari. Ukázalo sa, že vedenie KSČ po počiatočnej a zrejme úprimne mienenej snahe previesť dôsledné rehabilitácie nekomunistov začalo obracať, pretože medzi členmi K 231 boli „i ľudia odsúdení právom za protištátnu činnosť“. Vedenie KSČ si začalo uvedomovať, že rehabilitácia, pokiaľ by bola prevedená dôsledne, by zákonite viedla nielen k potrestaniu vinníkov a tvorcov metód, „ktoré boli odmietnuté“, ale ku spochybneniu celého politického systému, ktorý ich spôsobil.87 Veľmi dôležitá pre K 231 a ďalšie „najrôznejšie organizácie“ bola Dubčekom vyslovená podmienka, že sa všetky novo vznikajúce organizácie musia uchádzať o 86 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 225-226 87 tamtiež, s. 236 41
  42. 42. členstvo v Národnom fronte. Práve táto podmienka, na ktorej sa komunisti zhodli 21. marca 1968 v diskusii nad Akčným programom KSČ, urobila z Národného frontu, poistku, ktorá bránila prelomeniu politického systému, vzniku opozície a ohrozeniu tzv. vedúcej úlohy KSČ.88 Súbežne s budovaním organizácie a so snahou o jej legalizáciu sa ústredný prípravný výbor K 231 začal venovať plneniu svojich programových cieľov. Pre tieto účely zriadil ústredný prípravný výbor tri pracovné komisie: dokumentačnú, sociálnu a právnu.89 Ťažisko práce dokumentačnej komisie spočívalo vo zhromažďovaní svedectiev a dokumentov, ktoré preukazovali porušovanie základných ľudských práv a zneužívanie moci verejných činiteľov v československom justičnom a bezpečnostnom aparáte. Tieto materiály mali slúžiť ako podklad k podávaniu podnetov k trestnému stíhaniu alebo k zverejneniu v médiách.90 Sociálna komisia mala ďalekosiahle plány na finančnú a sociálnu výpomoc postihnutým politickým prenasledovaním . Z plánu činnosti, ktorý vznikol rovnako v apríli 1968, sa dá posudzovať, že práca komisie sa mala sústrediť na štyri hlavné úlohy. Prvým bolo zriadenie fondov a nadácií, z ktorej sa mala hradiť podpora v chorobe a v núdzi, podpory v prípade úmrtia a študijného štipendia. Ako druhú úlohu si sociálna komisia vytýčila sprostredkovanie výhodnej alebo plne hradenej liečebnej starostlivosti. Tretie miesto v plánoch komisie patrilo bytovej otázke, v rámci ktorej malo byť riešené vrátenie nútene vysťahovaných bytov a obstarávanie primerane náhradných bytov. A konečne posledná úloha spočívala v špeciálnej sociálnej činnosti ako napr. ošetrenie v chorobe, hľadanie detí, detské akcie, bezplatné poradenstvo a pod. . Z ďalekosiahlych plánov, suplujúcim v mnohých ohľadoch štátny sociálny systém, sa však nepodarilo splniť nič.91 Medzi programovými cieľmi na prvom mieste figurovala rehabilitácia všetkých bývalých politických väzňov. Aj keď síce KSČ vo svojom Akčnom programe a vláda vo svojom programovom vyhlásení deklarovali vôľu urýchlene vypracovať a v Národnom zhromaždení schváliť rehabilitačný zákon, K 231 sa nechcel spoliehať len na dobrú vôľu zákonodarcov, naopak chcel do tvorenia zákona aktívne zasiahnuť. Išlo o to, aké parametre 88 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 242 89 tamtiež, s. 265 90 tamtiež, s. 265 91 tamtiež, s. 265-266 42
  43. 43. nový zákon bude mať a aký široký okruh bývalých politických väzňov zasiahne.92 Zamýšľaný zákon mal podľa združenia bývalých politických väzňov zrušiť všetky rozsudky Štátnych súdov (Praha, Brno, Bratislava) a kolégia Najvyššieho súdu (pokiaľ v prvej inštancii zastupovalo Štátne súdy) u politicky motivovaných rozsudkov z doby po februári 1948. Tieto rozsudky podľa pisateľov spočívali na nezákonnom administratívnom riadení, na chybnom procesnom riadení a na porušovaní práva. Priame dokazovanie viny mali niesť štátne orgány, nie odsúdení, ktorí by tak svoju nevinu nemuseli preukazovať. Generálna prokuratúra mala právo do pol roka navrhnúť pokračovanie trestného konania, a keď tak neučinila, trestné konanie malo byť zo zákona zastavené. Takto ponímaný zákon mal byť prijatý najneskoršie do najbližších volieb. V záverečnom odseku pisatelia navrhovali, aby do zákona boli vkomponované i ustanovenia zaručujúce beztrestný návrat všetkým politickým emigrantom.93 Združenie bývalých politických väzňov K 231 vypracovalo legislatívny návrh zákona, ktorým by bolo možné rehabilitovať všetkých 128 tisíc odsúdených po februári 1948 podľa zákonov č. 50/1923 Zb. a č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré ich neskôr nahradili. Nová norma sa nazývala Návrh zásad zákonnej úpravy súdnych rehabilitácií alebo Zákona o všeobecnom zmieri a bola vypracovaná k 15. máju 1968. Ústredný prípravný výbor K 231 ju schválil na svojej schôdzi 20. mája 1968.94 Zákon o všeobecnom zmieri sa skladal z preambule a troch kapitol. Rehabilitovaní mali byť všetci občania, ktorí boli od začiatku roku 1948 do konca roku 1967 odsúdení pre trestné činy politickej povahy podľa zákonov 50/1923 Zb. a 231/1948 Zb. a podľa zákonov, ktoré ich neskoršie nahradili. Zákon by teda rehabilitoval každého bývalého politického väzňa. Súčasne sa týmto občanom zo zákona vracali všetky občianske práva, hodnosti, tituly, rády a také spoločenské postavenie, ktoré nadobudli pred zatknutím a odsúdením. Tak by sa stali plnoprávnymi občanmi, oprávnenými vykonávať všetky spoločenské a pracovné funkcie podľa vzdelania a schopností, aké nadobudli. Súd by o ich rehabilitáciách vydal písomné uznesenie ako preukaz.95 S prípravou rehabilitačného zákona začalo ministerstvo spravodlivosti z vlastnej 92 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 266 93 tamtiež, s. 266 94 tamtiež, s. 270 95 tamtiež, s. 271 43

×