• Like
Ukážka
Upcoming SlideShare
Loading in...5
×
Uploaded on

Ukážka z prvej kapitoly knihy "Tri Brehy Dunaja" od autora Pavla Boroša

Ukážka z prvej kapitoly knihy "Tri Brehy Dunaja" od autora Pavla Boroša

  • Full Name Full Name Comment goes here.
    Are you sure you want to
    Your message goes here
    Be the first to comment
    Be the first to like this
No Downloads

Views

Total Views
251
On Slideshare
0
From Embeds
0
Number of Embeds
1

Actions

Shares
Downloads
0
Comments
0
Likes
0

Embeds 0

No embeds

Report content

Flagged as inappropriate Flag as inappropriate
Flag as inappropriate

Select your reason for flagging this presentation as inappropriate.

Cancel
    No notes for slide

Transcript

  • 1. ... Už počas výsluchu jej bolo divné, kde je otec, veď vlak už dávno stál v stanici. Keby ju bol čakal, už by ju našiel, veď stačilo, aby sa opýtal niekoho na stanici. Všetci videli, ako ju vojaci viedli do budovy. Tušila, že sa muselo stať niečo vážne. Znepokojenie sa postupne premenilo na panický strach. Zmätene pobehovala pred stanicou. Nič. Po otcovi nebolo ani stopy. Upokojovala sa, nadávala si, že si zbytočne robí starosti. Rozhodla sa ísť pešo domov, cesta viedla okolo kostola. Rodičia tam určite budú, možno zabudli, že má prísť, aspoň ich prekvapí, všetko sa vysvetlí. Cestou však stretávala ľudí, ktorí sa už z kostola vracali. Boli nejakí čudní, ponáhľali sa, čo nebývalo v nedeľné dopoludnia zvykom. Práve naopak, väčšinou si vtedy spokojne vykračovali, pristavovali sa jeden pri druhom, rozprávali sa o tom, čo všetko sa za týždeň stalo. Dnes sa nikto s nikým nerozprával. Dokonca sa jej zdalo, že niektorí prešli na druhú stranu ulice, keď ju uvideli. Zdravila ich, nedbajúc na úsečné odpovede. Až jedna matkina veľmi dobrá priateľka sa pri nej pristavila a s vážnou tvárou jej povedala: „Je mi veľmi ľúto, dieťa moje, čo sa stalo tvojmu otcovi.“ „A čo sa mu stalo, teraz som prišla, nič neviem,“ odpovedala preľaknuto a s napätím čakala na každé ďalšie slovo. „Včera ho do krvi zbili.“ Pani sa po týchto slovách ticho rozplakala. Zmätene sa obzerala, jej muž ju neustále ťahal za ruku preč. Vzoprela sa mu, naklonila sa k nej a zašepkala: „Ponáhľaj sa domov! A dávaj si veľký pozor, všade sa ešte potulujú divní ľudia. My sme sa odvážili do kostola len takto, viacerí pokope. Ešte dobre, že prišli tí Česi. Prepáč, ale už ideme, aby sme dobehli ostatných a šťastne sa dostali domov.“
  • 2. Posledné slová už takmer nepočula, rozbehla sa, prestala vnímať čas a priestor, v ktorom sa pohybovala, i ostatných ľudí. Utekala najkratšou možnou cestou priamo domov. Jediné, čo ju zaujímalo, bolo čím skôr zistiť, čo je s otcom. Nevšimla si troch chlapov, ktorí ju začali prenasledovať. Keď ju dobehli, zhodili ju na zem a jeden z nich jej pritláčal koleno na hruď. Snažila sa vyslobodiť, kričala o pomoc. Nevnímala, koľkokrát ju udreli do tváre ani koľko kopancov dostala, keď sa metala, vytrhávala sa im z rúk. Chvíľami pociťovala až nadľudskú silu, ale proti trom chlapom nemala žiadnu šancu. Jeden z nich zlostne kričal: „Ja ju poznám, to je dcéra toho maďaróna a pána z veľkostatku, toho, čo včera dostal bitku. Slúži u nejakých Maďarov v Prešporku. Tak čo, teraz sú ti už Slováci dobrí?!“ Držal ju za plece a nemilosrdne ju znovu udrel do tváre. „Určite sa tam kurvíš, sviňa jedna!“ Rozvzlykala sa, začala znovu kričať o pomoc. Pýtala sa ich, čo od nej chcú, prečo jej nedajú pokoj. Dvaja chlapi ju chytili pod pazuchy, zapchávali jej ústa a ťahali ju smerom k domom na konci ulice. Keď uvidela dvoch mešťanov, ktorí kráčali z horného konca ulice, začala sa metať ešte viac v nádeji, že sa jej zastanú, snažila sa vyslobodiť zo zovretia, prosebne otáčala hlavu k prichádzajúcim a stále kričala o pomoc. Ale od nich sa jej nedočkala. Tvárili sa, že sa ich to netýka. Pochopila, že chlapi ju vlečú k domu s veľkou drevenou bránou. Keď už boli takmer pri nej, spoza domu na konci ulici sa objavili dvaja vojaci na koňoch. Chlap, čo ju držal, ju náhle pustil, takže spadla na zem. Vytiahol pištoľ a namieril ju na prichádzajúcich vojakov. Ozvali sa výstrely, chlap s pištoľou vykríkol a zvalil sa vedľa nej, zvyšní dvaja násilníci sa rozbehli popri domoch smerom von z mesta. Jeden jazdec sa ich pustil prenasledovať, druhý priklusal bližšie, zoskočil z koňa a razantne udrel zraneného chlapa pažbou do hlavy práve vtedy, keď sa načahoval po pištoli, ktorá mu vypadla z ruky. Chlap vykríkol a znovu sa zvalil na zem, už nejavil ďalšie známky odporu.
  • 3. Zamdlela. Neskôr, keď sa v spomienkach vracala k tejto udalosti, mala pocit, akoby to celé bola scéna z filmu, ktorý videla v niektoré nedeľné odpoludnie v Prešporku. Vo filmoch to tak býva, že smelý hrdina v poslednej chvíli zachráni nevinnú obeť zlovôle zlomyseľného zloducha, ktorá potom odpadne a preberie sa až v jeho náručí v idylickom prostredí čarovného paláca alebo rozkvitnutej záhrady. Keď otvorila oči, tak na rozdiel od filmovej hrdinky ležala stále na studenej zemi, ale pocit, že sa jej sníva, ju neopustil. Nad jej hlavou sa skláňal a všemožne sa ju snažil priviesť k životu jej starší brat Michal! „Chvalabohu, že sa už preberáš. Čo ťa to, preboha, napadlo, ísť domov sama? Nevieš, čo sa tu teraz deje?“ Pomohol jej vstať, zároveň ju silno objal. Spamätala sa a najsilnejším hlasom, aký bola zo seba v tej situácii schopná dostať, sa spýtala: „Čo je s otcom? Michal, čo je s otcom?“ „Je v poriadku. Včera ho dobili, ale je v poriadku. Má narazené rebrá a rozbitú hlavu, ale dostane sa z toho.“ Medzitým sa vrátil druhý vojak, pred sebou viedol tých dvoch násilníkov s rukami nad hlavaou. Z okolitých domov sa postupne vynárali obyvatelia. Zopár chlapov sa dokonca odvážilo prísť až k nim. Hanka počula, ako Michal žiada jedného z nich, aby mohla počkať u nich v dome dovtedy, kým sa nevráti. Museli totiž odviesť tých troch gaunerov do dočasného väzenia pri železničnej stanici. Odviedli ju do prednej izby domu.
  • 4. Zbehla sa celá rodina vrátane starých rodičov a detí, postupne poprichádzali aj susedia z okolitých domov. Väčšinu ľudí v miestnosti poznala len z videnia, niekoľkých aj po mene. Nemala chuť sa s nimi rozprávať, lebo stále bola rozrušená; uvedomila si do dôsledkov, čo by sa jej stalo, keby sa neobjavil Michal. A títo všetci milo sa tváriaci ľudia boli možno v oknách a mlčky sa prizerali, ako ju vlečú, bijú. Podobne ako tí dvaja, čo prešli okolo, keď ju ťahali, keď na nich volala o pomoc, podobne aj títo ľudia nepomohli, aj keď mohli. Gazdiná jej začala núkať jedlo. Zdvorilo poďakovala, sadla si na drevenú lavicu pri stole, oprela sa o studenú stenu a hľadela len tak, cez tých ľudí, čo si posadali okolo stola, na protiľahlú stenu, na krucifix a bez toho, aby to celé kontrolovala, začala potichu odriekať otčenáš. Až vtedy nadobudla pocit, že je opäť sama sebou. Pripadalo jej to tak, že od chvíle, ako jej matkina priateľka povedala, že jej otec je dobitý, až do tohto momentu, kým sama seba nepočula, ako sa modlí, nebola úplne pri zmysloch. „Povedzte mi, prosím, čo sa stalo môjmu otcovi, čo sa tu vlastne deje,“ povedala prosebne, adresujúc to všetkým tváram naraz – napočudovanie všetky naraz aj prehovorili. Vodopád slov a emócií sa na ňu valil zo všetkých úst, to, čo jedny začali, druhé dopovedali, celé vypovedané vety jej splývali do jedného nového celku ako rôznofarebné stužky, ktoré prepletajú dievčence pred Veľkou nocou v snahe popliesť hlavu čo najviac mládencom. Pod náporom všetkých tých slov mala znovu pocit, že stráca vedomie – to asi z tých úderov do hlavy, ktoré schytala od útočníkov. Z ničoho nič sa začala triasť od strachu, že sa čochvíľa utopí v prívale slov a myšlienok, ktoré sa na ňu liali. Akoby si všetci potrebovali do úplného dna vyprázdniť mozgy od neželaných slov, len hovorili a hovorili. Napriek výpadkom pozornosti pochopila, že sa chcú vyrozprávať z pocitu viny, každý sa svojím spôsobom ospravedlňoval za to, že pred chvíľou nebol vonku, že bol na výsosť zaneprázdnený; to, že sa deje niečo zlé, zistili, až keď zazneli prvé výstrely. Vtedy už vybehli
  • 5. von. A nech im len verí, že každý z nich by jej určite pomohol, keby vedel, že je až v takom veľkom nebezpečenstve. ...